Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 100/2020
PDF · 240.94 KB
No categories available
I. ÚS 100/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. februára 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
zastúpeného advokátom Danielom Šintajom, Komenského 10C, Banská Bystrica, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 13 Cpr l/2012 z 22. marca 2016,
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 CoPr 6/2016 zo 6. februára 2018
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 199/2018
zo 17. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 13 Cpr l/2012 z 22. marca 2016 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 14 CoPr 6/2016 zo 6. februára 2018 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Cdo 199/2018 zo 17. januára 2019 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra
2019 v znení dodatku č. 1 (ďalej len „rozvrh práce“) náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov 17. októbra 2019 pridelená sudcovi
spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) rozvrhu práce
prerokovaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že na okresnom súde
žalobca FITTICH ALARM s. r. o. (ďalej len „žalobca“) podal proti sťažovateľovi
ako žalovanému žalobu o zaplatenie pohľadávky v sume 4999,18 €. Okresný súd
rozsudkom z 22. marca 2016 vyhovel podanej žalobe v plnom rozsahu, t. j. zaviazal
žalovaného k zaplateniu istiny, príslušenstva a trov konania. Žalovaný sa proti rozsudku
okresného súdu odvolal.
3.1 Krajský súd rozsudkom zo 6. februára 2018 potvrdil rozsudok okresného súdu
a priznal žalobcovi nárok na zaplatenie trov odvolacieho konania. Sťažovateľ podal proti
rozsudku krajského súdu dovolanie.
3.2 Najvyšší súd svojím uznesením zo 17. januára 2019 (doručeným 18. marca 2019)
dovolanie sťažovateľa odmietol.
3.3 Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru
ústavného súdu a najvyššieho súdu týkajúcu sa náležitostí riadneho odôvodnenia
rozhodnutia. Následne uviedol, že rozsudok okresného súdu v predmetnej veci bol vydaný
po vrátení veci z krajského súdu, ktorý tomuto súdu prikázal vykonať ďalšie dokazovanie
k posúdeniu zodpovedností konateľa podľa § 135a Obchodného zákonníka. Okresný súd
následne tento príkaz krajského súdu splnil a vykonal dokazovanie vypočutím ďalšieho
svedka – advokáta žalobcu (ďalej len „svedok“), z výpovede ktorého
podľa sťažovateľa jednoznačne vyplynulo, že informoval nového konateľa žalobcu
o existencii notárskej zápisnice, ako aj dôsledkoch jej podpísania. Napriek uvedenej
výpovedi svedka okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku podľa sťažovateľa „len stroho
konštatoval, že žalovaný nepreukázal žiadnym dôkazným prostriedkom, že notársku
zápisnicu doručil spoločnosti a že spoločnosť o zápisnici vedomosť mala“. Podľa názoru
sťažovateľa okresný súd výpoveď svedka „nevyhodnotil v súvise s inými výpoveďami
a nijako logicky a racionálne sa rozpormi jednotlivých dôkazov nevysporiadal“, hoci záver
o porušení/neporušení povinnosti podľa § 135a Obchodného zákonníka, bol podstatným
pre rozhodnutie vo veci samej. Pritom skutočnou príčinou vzniku škody v predmetnej veci
bolo podľa sťažovateľa nekonanie žalobcu v súvislosti s úhradou jeho dlhu, a nie porušenie
povinnosti sťažovateľom.
3.4 V rozsudku krajského súdu dospel tento súd k záveru, že okresný súd
v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vykonané dôkazy správne vyhodnotil,
t. j. rozhodnutie v predmetnej veci náležíte odôvodnil. S dôvodmi rozsudku okresného súdu
sa krajský súd plne stotožnil a toto rozhodnutie považoval za dostatočne zrozumiteľné.
Krajský súd sa pri preskúmaní rozsudku okresného súdu v odôvodnení svojho rozsudku
obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Napriek tomu,
že mu je takáto možnosť daná § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“), v tomto prípade podľa sťažovateľa pochybil, pretože sa tým stotožnil aj s postupom
okresného súdu a jeho záverom o porušení povinností konateľa podľa § 135a Obchodného
zákonníka, t. j. že v konaní nebolo dokazovaním preukázané, žeby žalobca o notárskej
zápisnici mal vedomosť. Rozsudkom krajského súdu tento súd potvrdil ústavne
nekomfortný rozsudok okresného súdu, čím zasiahol do práv sťažovateľa.
3.5 Najvyšší súd vo svojom uznesení odmietol dovolanie sťažovateľa
ako neprípustné, vysloviac pritom záver, že rozsudok krajského súdu nie je
nepreskúmateľný v takom rozsahu, aby existoval dôvod prípustnosti dovolania proti nemu
podľa § 420 písm. f) CSP. Sťažovateľ s týmto záverom najvyššieho súdu nesúhlasí, pretože
podľa neho v predmetnej veci došlo k naplneniu podmienok § 420 písm. f) CSP tým,
že odôvodnenia rozsudkov okresného súdu a krajského súdu neboli ústavne konformné
a ich záver o skutočnosti podstatnej pre rozhodnutie v tejto veci (porušenie povinnosti
konateľa) podľa neho nebol logicky, racionálne, jednoznačne a jasne vysvetlený.
Najvyšší súd zvolil podľa neho „paušálny prístup“ bez vysporiadania sa s nedostatkami
rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.
3.6 Podľa sťažovateľa rozhodnutia súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci
„nespĺňajú kritériá kladené ústavnoprávnou úpravou a judikatúrou a takýto stav znamená
odňatie možnosti žalovaného (pozn. sťažovateľa) konať pred súdom, teda porušenie jeho
práva na spravodlivý proces“.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby v predmetnej veci
svojím nálezom rozhodol, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu boli rozsudkom krajského súdu
a rozsudkom okresného súdu porušené, zrušil uvedené ústavnou sťažnosťou napadnuté
rozhodnutia súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci a vrátil vec na ďalšie konanie
a zaviazal krajský súd nahradiť mu trovy právneho zastúpenia.
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (III. ÚS 66/2018).
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
11. Ústavný súd za podstatu tejto sťažnosti považoval namietané porušenie
sťažovateľovho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu, rozsudkom krajského súdu a rozsudkom okresného
súdu. K porušeniu ním označených práv malo dôjsť v dôsledku:
- nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto
veci;
- nesprávneho vyhodnotenia výpovede svedka pri preukazovaní skutočnosti
relevantnej pre rozhodnutie v danej veci okresným súdom;
- ústavne nekonformného postupu krajského súdu podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP,
ktorým sa stotožnil s nesprávnym záverom okresného súdu o porušení povinnosti konateľa
podľa § 135a Obchodného zákonníka sťažovateľom;
- „paušálneho prístupu“ , ktorý v predmetnej veci zvolil najvyšší súd bez toho,
aby sa vysporiadal s nedostatkami rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.
III.1 K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom okresného súdu
12. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd
(čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. US 13/01).
13. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku
okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu ústavnej
sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.
14. V danom prípade sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky
o prípadnom pochybení okresného súdu ako prvostupňového súdu prostredníctvom
odvolania podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku, o ktorom bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že proti
napadnutému rozsudku okresného súdu bolo sťažovateľom podané odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom krajského súdu. Právomoc krajského súdu
rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
15. S poukazom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej
proti napadnutému rozsudku okresného súdu pre namietané porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade s § 56 ods. 2
písm. a) zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu
na jej prerokovanie.
III.2 K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu
16. Sťažovateľ namietal nesprávny postup krajského súdu v predmetnej veci, ktorým
sa stotožnil s nesprávnym právnym záverom okresného súdu o porušení povinnosti konateľa
podľa § 135a Obchodného zákonníka sťažovateľom, ktorý je podľa neho založený
na nesprávnom zhodnotení vykonaného dokazovania okresným súdom, predovšetkým
výpovede svedka vo vzťahu k preukázaniu tvrdenia o vedomosti žalobcu, čo sa týka
existencie notárskej zápisnice podpísanej sťažovateľom, ktorá predstavovala právny titul
exekučného nároku uplatneného voči žalobcovi.
17. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie
ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona
o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia uznesenia
najvyššieho súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa (18. marca 2019) zachovaná.
18. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom rozsudku krajského súdu, ktorým tento súd
v súlade s § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny,
konštatujúc stotožnenie sa s jeho skutkovými i právnymi závermi. Krajský súd expressis
verbis konštatoval taktiež správnosť záveru okresného súdu, čo sa týka splnenia podmienky
pre vyvodenie zodpovednosti za škodu sťažovateľa voči žalobcovi podľa § 135a ods. 1 a 2
Obchodného zákonníka a následne aj nesplnenie podmienok zbavenia sa zodpovednosti
za vzniknutú škodu v tomto prípade (pozri bod 15 a 16). V tejto súvislosti krajský súd
považoval za potrebné poukázať na to, že „nie len na zistené konanie žalovaného
v súvislostí s notárskou zápisnicou o uznaní dlhu, ale aj na časové súvislosti, za ktorých mal
vystaviť faktúru s ohľadom na uzatvorený dodatok č. 1 k zmluve
o právnej pomoci a na tom stanovenú splatnosť, ale v konečnom dôsledku aj na okolnosti
uzatvorenia notárskej zápisnice o uznaní dlhu. Súd prvej inštancie v rámci zisťovania
skutkového stavu na tieto okolnosti správne poukázal, tieto správne zistil a v konečnom
dôsledku správne vyhodnotil v súvislosti s konaním žalovaného, ktorý sa nezbavil
zodpovednosti na vzniku škody, ktorá žalobcovi jeho konaním vznikla.“. V závere svojho
odôvodnenia k meritu veci krajský súd konštatoval, že na záveroch okresného súdu nemal
čo meniť, a preto ich podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
19. Vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ako aj vzhľadom na to,
že krajský súd v danej veci rozhodoval podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, t. j. plne sa stotožniac
s odôvodnením rozsudku okresného súdu, ústavný súd odkazuje aj na odôvodnenie
rozhodnutia tohto súdu.
19.1 Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku vo vzťahu k preukázaniu
skutočnosti podstatnej pre rozhodnutie tejto veci (vedomosť a dispozícia žalobcu s notárkou
zápisnicou podpísanou sťažovateľom) poukázal na to, že v konaní sťažovateľ nepreukázal,
že v rozhodnom čase mal žalobca k dispozícii notársku zápisnicu riadne zaregistrovanú
v rámci interných predpisov žalobcu tak, aby tento podľa nej v prípade, ak by ju k dispozícii
mal, aj mohol postupovať. V odôvodnení rozsudku okresný súd poukázal aj na vykonané
dokazovanie, z ktorého považoval za preukázané, že notárska zápisnica nebola riadne
odovzdaná žalobcovi spolu s faktúrou za jej spísanie a dispozícia s ňou nebola preukázaná
ani prostredníctvom výpovedí svedkov (zamestnankýň žalobcu), ani fotokópiou došlej
pošty, v ktorej bola zaregistrovaná len spomínaná faktúra. Napokon okresný súd poukázal
v tejto súvislosti aj na výpoveď samotného sťažovateľa, v ktorej sám potvrdil, že nie všetky
listiny smerujúce žalobcovi boli vždy a včas zaregistrované. Okresný súd následne svoj
záver o tom, že sťažovateľ v predmetnej veci nemohol konať so všetkou odbornou
starostlivosťou, odôvodnil aj poukázaním na skutočnosť, že sťažovateľ podpísal notársku
zápisnicu ešte skôr, ako sa dlh žalobcu voči svedkovi stal splatným, navyše svojím konaním
podstatne skrátil v zmluve dohodnutú lehotu splatnosti uvedeného dlhu, ďalej na to,
že žalobcovi uvedenú faktúru sťažovateľ predložil až 7. marca 2011, t. j. s odstupom dvoch
mesiacov od jej vystavenia a doručenia, ako aj poukazom na to, že právny dôvod
na spísanie uvedenej notárskej zápisnice mohol mať len svedok (advokát žalobcu),
a nie samotný žalobca.
19.2 Sťažovateľ následne poukázal na povinnosť sťažovateľa riadne a včas predložiť
žalobcovi všetky listiny, ktoré by mohli mať dopad na chod spoločnosti a jeho peňažné
záväzky, ako aj na jeho povinnosť vynaložiť primerané úsilie na to, aby takéto záujmy
žalobcu v súvislosti s vyplatením odmeny advokátovi žalobcu (svedok) spoznal, následne
ale konštatoval, že tieto povinnosti na strane sťažovateľa absentovali, a z tohto dôvodu
dospel k záveru, že v predmetnej veci došlo k porušeniu právnej povinnosti ustanovenej
v § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka. Okresný súd následne konštatoval, že z tohto
záveru vyplýva aj príčinná súvislosť medzi porušením uvedenej právnej povinnosti
sťažovateľom a vznikom škody spočívajúcej v úhrade trov exekúcie a trov oprávneného,
ktoré by žalobca nevynaložil v prípade, ak by mal vedomosť o existencii notárskej
zápisnice, ktorá osvedčuje uznanie jeho dlhu voči žalobcovi.
20. Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto
ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
21. Z obsahu rozsudkov okresného súdu a krajského súdu je zrejmé, že uvedené súdy
v predmetnom konaní skúmali splnenie jednotlivých podmienok zodpovednosti za vznik
škody žalobcovi, ako aj dôvody, ktoré by mohli viesť k zbaveniu zodpovednosti
za vzniknutú škodu sťažovateľa. Okresný súd vykonal dokazovanie, z ktorého vyvodil jasné
a presvedčivé závery týkajúce sa skutočností relevantných pre rozhodnutie v tejto veci,
podložené skutkovými závermi vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania (v súvislosti
s tvrdením sťažovateľa o vedomosti žalobcu o existencii notárskej zápisnici poukázal
okresný súd na viacero v konaní vykonaných dôkazov preukazujúcich jeho nepravdivosť),
poukázal pritom aj na konkrétne ustanovenia príslušných právnych predpisov, ktorými sa
riadil a ktoré v danej veci aplikoval. Krajský súd postupoval následne v predmetnom konaní
zákonne v súlade s § 387 ods. 1 a 2 CSP a vo svojom rozsudku navyše zhrňujúco
zosumarizoval aj relevantné skutkové a právne závery, ktoré vyplývali z rozsudku
okresného súdu.
21.1 Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku
krajského súdu je založené na dostatočných a relevantných dôvodoch, poskytuje odpoveď
na všetky skutkovo i právne otázky významné pre rozhodnutie v tejto veci a samotná
nespokojnosť sťažovateľa s uvedenými závermi krajského súdu nesvedčí o arbitrárnosti
preskúmavaného rozsudku krajského súdu, a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom
na vyslovenie porušenia ním označených práv.
22. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.3 K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
23. Sťažovateľ argumentoval aj „paušálnym prístupom“, ktorým sa podľa neho
najvyšší súd vysporiadal s jeho argumentáciou predloženou v dovolaní, ktorej podstata
spočívala v namietaní nepreskúmateľnosti rozsudku krajského súdu, čo sa týka jeho
skutkových i právnych záverov, tvrdiac pritom, že postupom krajského súdu mu bola
znemožnená realizácia jeho procesných práv do tej miery, že došlo k zásahu do jeho práva
na spravodlivý súdny proces t. j. tvrdiac prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
24. V prvom rade je podľa ústavného súdu v tomto prípade potrebné poukázať na to,
že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorého prípustnosť je obmedzená,
pretože sa ním prelomuje zásada nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia.
25. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že prípustnosť dovolania pri uplatnení
dovolacích dôvodov podľa § 420 CSP nenastáva automaticky len na základe tvrdení
žalobcu (v tomto prípade sťažovateľa), podľa ktorých napadnuté rozhodnutie trpí niektorou
z vád špecifikovaných v tomto ustanovení, ale k samotnému vecnému preskúmaniu
napadnutého rozhodnutia dôjde až vtedy, keď najvyšší súd v konaní o dovolaní zistí, že
napadnuté rozhodnutie takouto vadou objektívne trpí (pozri I. ÚS 399/2015, na túto
judikatúru ústavného súdu napokon odkázal aj najvyšší súd v svojom uznesení, pozn.).
26. Sťažovateľ argumentuje „paušálnym prístupom“ najvyššieho súdu
pri odôvodnení jeho uznesenia. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé,
že tento súd podané dovolanie sťažovateľa odmietol pre jeho neprípustnosť, čo znamená,
že sa jeho námietkami smerujúcimi proti vecnej správnosti rozsudku krajského súdu
týkajúcimi sa nedostatočnosti skutkových zistení a ich právneho posúdenia krajským súdom
vôbec nezaoberal, čo v rámci svojho uznesenia aj sám jednoznačne konštatoval.
27. Ústavný súd preskúmal uznesenie najvyššieho súdu a z jeho obsahu zistil,
že obsahuje množstvo poukazov na ustálenú judikatúru ústavného súdu a najvyššieho súdu
týkajúcu sa možnosti použitia mimoriadnych opravných prostriedkov a ich funkcie,
ako aj splnenia podmienok prípustnosti dovolania na základe dovolacieho dôvodu podľa
§ 420 písm. f) CSP, ktorá objasňuje predovšetkým výklad pojmu „postup súdu“, poukazujúc
pritom na skutočnosť, že pod týmto pojmom možno rozumieť zmätočnosť,
resp. nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu alebo jeho časti len výnimočne, v krajných
extrémnych prípadoch pokiaľ rozhodnutie súdu neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie vo veci. Následne najvyšší súd konštatoval, že obsah spisu
v predmetnej veci nedáva žiadny podklad pre záver o extrémnom prípade zmätočnosti
rozhodnutia, resp. že o takýto ojedinelý prípad v danej veci nejde. Najvyšší súd v ďalšom
texte odôvodnenia poukázal na ustálenú judikatúru týkajúcu sa obsahu odôvodnenia
rozhodnutia vo vzťahu k povinnosti súdu odpovedať na argumenty predložené stranou
a následne uzavrel, že obsah spisu podľa neho neopodstatňuje tvrdenie sťažovateľa ako
dovolateľa, že krajský súd svoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom súladným so zákonom
a na konštatáciu namietanej procesnej vady podľa § 420 písm. f) CSP nepostačuje,
že najvyšší súd svoje uznesenie neodôvodnil podľa predstáv sťažovateľa. V závere sa
najvyšší súd vyjadril taktiež k tvrdeniu sťažovateľa, podľa ktorého krajský súd vôbec
nezohľadnil pri svojom rozhodovaní výpoveď svedka. Podľa názoru najvyššieho súdu bola
výpoveď tohto svedka zohľadnená a vyhodnotená v tomto konaní okresným súdom
a krajský súd sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu stotožnil. Vzhľadom
na to najvyšší súd považuje túto argumentáciu sťažovateľa za neopodstatnenú. Následne
dospel k záveru, že skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a že odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku krajského súdu ako celok spĺňa stanovené parametre.
28. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie uznesenia
najvyššieho súdu je založené na dostatočných a relevantných dôvodoch, poskytuje odpoveď
na všetky skutkovo i právne relevantné otázky významné pre rozhodnutie v tejto veci
a samotná nespokojnosť sťažovateľa s uvedenými závermi najvyššieho súdu nesvedčí
o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom
na vyslovenie porušenia ním označených práv.
29. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
III. 4 Záver
30. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd o sťažnosti sťažovateľa pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
31. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľa
v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. februára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu