Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 100/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. februára 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

zastúpeného advokátom Danielom Šintajom, Komenského 10C, Banská Bystrica, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 22. marca 2016,

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo 6. februára 2018

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 22. marca 2016 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 6. februára 2018 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 17. januára 2019 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra

2019 v znení dodatku č. 1 (ďalej len „rozvrh práce“) náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov 17. októbra 2019 pridelená sudcovi

spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) rozvrhu práce

prerokovaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že na okresnom súde

žalobca FITTICH ALARM s. r. o. (ďalej len „žalobca“) podal proti sťažovateľovi

ako žalovanému žalobu o zaplatenie pohľadávky v sume 4999,18 €. Okresný súd

rozsudkom z 22. marca 2016 vyhovel podanej žalobe v plnom rozsahu, t. j. zaviazal

žalovaného k zaplateniu istiny, príslušenstva a trov konania. Žalovaný sa proti rozsudku

okresného súdu odvolal.

3.1 Krajský súd rozsudkom zo 6. februára 2018 potvrdil rozsudok okresného súdu

a priznal žalobcovi nárok na zaplatenie trov odvolacieho konania. Sťažovateľ podal proti

rozsudku krajského súdu dovolanie.

3.2 Najvyšší súd svojím uznesením zo 17. januára 2019 (doručeným 18. marca 2019)

dovolanie sťažovateľa odmietol.

3.3 Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúru

ústavného súdu a najvyššieho súdu týkajúcu sa náležitostí riadneho odôvodnenia

rozhodnutia. Následne uviedol, že rozsudok okresného súdu v predmetnej veci bol vydaný

po vrátení veci z krajského súdu, ktorý tomuto súdu prikázal vykonať ďalšie dokazovanie

k posúdeniu zodpovedností konateľa podľa . Okresný súd

následne tento príkaz krajského súdu splnil a vykonal dokazovanie vypočutím ďalšieho

svedka – advokáta žalobcu (ďalej len „svedok“), z výpovede ktorého

podľa sťažovateľa jednoznačne vyplynulo, že informoval nového konateľa žalobcu

o existencii notárskej zápisnice, ako aj dôsledkoch jej podpísania. Napriek uvedenej

výpovedi svedka okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku podľa sťažovateľa „len stroho

konštatoval, že žalovaný nepreukázal žiadnym dôkazným prostriedkom, že notársku

zápisnicu doručil spoločnosti a že spoločnosť o zápisnici vedomosť mala“. Podľa názoru

sťažovateľa okresný súd výpoveď svedka „nevyhodnotil v súvise s inými výpoveďami

a nijako logicky a racionálne sa rozpormi jednotlivých dôkazov nevysporiadal“, hoci záver

o porušení/neporušení povinnosti podľa , bol podstatným

pre rozhodnutie vo veci samej. Pritom skutočnou príčinou vzniku škody v predmetnej veci

bolo podľa sťažovateľa nekonanie žalobcu v súvislosti s úhradou jeho dlhu, a nie porušenie

povinnosti sťažovateľom.

3.4 V rozsudku krajského súdu dospel tento súd k záveru, že okresný súd

v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vykonané dôkazy správne vyhodnotil,

t. j. rozhodnutie v predmetnej veci náležíte odôvodnil. S dôvodmi rozsudku okresného súdu

sa krajský súd plne stotožnil a toto rozhodnutie považoval za dostatočne zrozumiteľné.

Krajský súd sa pri preskúmaní rozsudku okresného súdu v odôvodnení svojho rozsudku

obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Napriek tomu,

že mu je takáto možnosť daná a (ďalej len

„CSP“), v tomto prípade podľa sťažovateľa pochybil, pretože sa tým stotožnil aj s postupom

okresného súdu a jeho záverom o porušení povinností konateľa podľa § 135a Obchodného

zákonníka, t. j. že v konaní nebolo dokazovaním preukázané, žeby žalobca o notárskej

zápisnici mal vedomosť. Rozsudkom krajského súdu tento súd potvrdil ústavne

nekomfortný rozsudok okresného súdu, čím zasiahol do práv sťažovateľa.

3.5 Najvyšší súd vo svojom uznesení odmietol dovolanie sťažovateľa

ako neprípustné, vysloviac pritom záver, že rozsudok krajského súdu nie je

nepreskúmateľný v takom rozsahu, aby existoval dôvod prípustnosti dovolania proti nemu

podľa . Sťažovateľ s týmto záverom najvyššieho súdu nesúhlasí, pretože

podľa neho v predmetnej veci došlo k naplneniu podmienok tým,

že odôvodnenia rozsudkov okresného súdu a krajského súdu neboli ústavne konformné

a ich záver o skutočnosti podstatnej pre rozhodnutie v tejto veci (porušenie povinnosti

konateľa) podľa neho nebol logicky, racionálne, jednoznačne a jasne vysvetlený.

Najvyšší súd zvolil podľa neho „paušálny prístup“ bez vysporiadania sa s nedostatkami

rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.

3.6 Podľa sťažovateľa rozhodnutia súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci

„nespĺňajú kritériá kladené ústavnoprávnou úpravou a judikatúrou a takýto stav znamená

odňatie možnosti žalovaného (pozn. sťažovateľa) konať pred súdom, teda porušenie jeho

práva na spravodlivý proces“.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby v predmetnej veci

svojím nálezom rozhodol, že jeho základné právo podľa , ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu boli rozsudkom krajského súdu

a rozsudkom okresného súdu porušené, zrušil uvedené ústavnou sťažnosťou napadnuté

rozhodnutia súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci a vrátil vec na ďalšie konanie

a zaviazal krajský súd nahradiť mu trovy právneho zastúpenia.

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

9. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

11. Ústavný súd za podstatu tejto sťažnosti považoval namietané porušenie

sťažovateľovho základného práva podľa , ako aj práva podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu, rozsudkom krajského súdu a rozsudkom okresného

súdu. K porušeniu ním označených práv malo dôjsť v dôsledku:

- nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto

veci;

- nesprávneho vyhodnotenia výpovede svedka pri preukazovaní skutočnosti

relevantnej pre rozhodnutie v danej veci okresným súdom;

- ústavne nekonformného postupu krajského súdu podľa a ,

ktorým sa stotožnil s nesprávnym záverom okresného súdu o porušení povinnosti konateľa

podľa sťažovateľom;

- „paušálneho prístupu“ , ktorý v predmetnej veci zvolil najvyšší súd bez toho,

aby sa vysporiadal s nedostatkami rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.

III.1 K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom okresného súdu

12. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd

( a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

13. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku

okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu ústavnej

sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

14. V danom prípade sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky

o prípadnom pochybení okresného súdu ako prvostupňového súdu prostredníctvom

odvolania podľa , o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že proti

napadnutému rozsudku okresného súdu bolo sťažovateľom podané odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom krajského súdu. Právomoc krajského súdu

rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

15. S poukazom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej

proti napadnutému rozsudku okresného súdu pre namietané porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru v súlade s

písm. a) odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu

na jej prerokovanie.

III.2 K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu

16. Sťažovateľ namietal nesprávny postup krajského súdu v predmetnej veci, ktorým

sa stotožnil s nesprávnym právnym záverom okresného súdu o porušení povinnosti konateľa

podľa sťažovateľom, ktorý je podľa neho založený

na nesprávnom zhodnotení vykonaného dokazovania okresným súdom, predovšetkým

výpovede svedka vo vzťahu k preukázaniu tvrdenia o vedomosti žalobcu, čo sa týka

existencie notárskej zápisnice podpísanej sťažovateľom, ktorá predstavovala právny titul

exekučného nároku uplatneného voči žalobcovi.

17. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie

ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona

o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia uznesenia

najvyššieho súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa (18. marca 2019) zachovaná.

18. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom rozsudku krajského súdu, ktorým tento súd

v súlade s a potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny,

konštatujúc stotožnenie sa s jeho skutkovými i právnymi závermi. Krajský súd expressis

verbis konštatoval taktiež správnosť záveru okresného súdu, čo sa týka splnenia podmienky

pre vyvodenie zodpovednosti za škodu sťažovateľa voči žalobcovi podľa § 135a ods. 1 a 2

a následne aj nesplnenie podmienok zbavenia sa zodpovednosti

za vzniknutú škodu v tomto prípade (pozri bod 15 a 16). V tejto súvislosti krajský súd

považoval za potrebné poukázať na to, že „nie len na zistené konanie žalovaného

v súvislostí s notárskou zápisnicou o uznaní dlhu, ale aj na časové súvislosti, za ktorých mal

vystaviť faktúru s ohľadom na uzatvorený dodatok č. 1 k zmluve

o právnej pomoci a na tom stanovenú splatnosť, ale v konečnom dôsledku aj na okolnosti

uzatvorenia notárskej zápisnice o uznaní dlhu. Súd prvej inštancie v rámci zisťovania

skutkového stavu na tieto okolnosti správne poukázal, tieto správne zistil a v konečnom

dôsledku správne vyhodnotil v súvislosti s konaním žalovaného, ktorý sa nezbavil

zodpovednosti na vzniku škody, ktorá žalobcovi jeho konaním vznikla.“. V závere svojho

odôvodnenia k meritu veci krajský súd konštatoval, že na záveroch okresného súdu nemal

čo meniť, a preto ich podľa a potvrdil.

19. Vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(m. m. , , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ako aj vzhľadom na to,

že krajský súd v danej veci rozhodoval podľa a , t. j. plne sa stotožniac

s odôvodnením rozsudku okresného súdu, ústavný súd odkazuje aj na odôvodnenie

rozhodnutia tohto súdu.

19.1 Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku vo vzťahu k preukázaniu

skutočnosti podstatnej pre rozhodnutie tejto veci (vedomosť a dispozícia žalobcu s notárkou

zápisnicou podpísanou sťažovateľom) poukázal na to, že v konaní sťažovateľ nepreukázal,

že v rozhodnom čase mal žalobca k dispozícii notársku zápisnicu riadne zaregistrovanú

v rámci interných predpisov žalobcu tak, aby tento podľa nej v prípade, ak by ju k dispozícii

mal, aj mohol postupovať. V odôvodnení rozsudku okresný súd poukázal aj na vykonané

dokazovanie, z ktorého považoval za preukázané, že notárska zápisnica nebola riadne

odovzdaná žalobcovi spolu s faktúrou za jej spísanie a dispozícia s ňou nebola preukázaná

ani prostredníctvom výpovedí svedkov (zamestnankýň žalobcu), ani fotokópiou došlej

pošty, v ktorej bola zaregistrovaná len spomínaná faktúra. Napokon okresný súd poukázal

v tejto súvislosti aj na výpoveď samotného sťažovateľa, v ktorej sám potvrdil, že nie všetky

listiny smerujúce žalobcovi boli vždy a včas zaregistrované. Okresný súd následne svoj

záver o tom, že sťažovateľ v predmetnej veci nemohol konať so všetkou odbornou

starostlivosťou, odôvodnil aj poukázaním na skutočnosť, že sťažovateľ podpísal notársku

zápisnicu ešte skôr, ako sa dlh žalobcu voči svedkovi stal splatným, navyše svojím konaním

podstatne skrátil v zmluve dohodnutú lehotu splatnosti uvedeného dlhu, ďalej na to,

že žalobcovi uvedenú faktúru sťažovateľ predložil až 7. marca 2011, t. j. s odstupom dvoch

mesiacov od jej vystavenia a doručenia, ako aj poukazom na to, že právny dôvod

na spísanie uvedenej notárskej zápisnice mohol mať len svedok (advokát žalobcu),

a nie samotný žalobca.

19.2 Sťažovateľ následne poukázal na povinnosť sťažovateľa riadne a včas predložiť

žalobcovi všetky listiny, ktoré by mohli mať dopad na chod spoločnosti a jeho peňažné

záväzky, ako aj na jeho povinnosť vynaložiť primerané úsilie na to, aby takéto záujmy

žalobcu v súvislosti s vyplatením odmeny advokátovi žalobcu (svedok) spoznal, následne

ale konštatoval, že tieto povinnosti na strane sťažovateľa absentovali, a z tohto dôvodu

dospel k záveru, že v predmetnej veci došlo k porušeniu právnej povinnosti ustanovenej

v . Okresný súd následne konštatoval, že z tohto

záveru vyplýva aj príčinná súvislosť medzi porušením uvedenej právnej povinnosti

sťažovateľom a vznikom škody spočívajúcej v úhrade trov exekúcie a trov oprávneného,

ktoré by žalobca nevynaložil v prípade, ak by mal vedomosť o existencii notárskej

zápisnice, ktorá osvedčuje uznanie jeho dlhu voči žalobcovi.

20. Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto

ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

21. Z obsahu rozsudkov okresného súdu a krajského súdu je zrejmé, že uvedené súdy

v predmetnom konaní skúmali splnenie jednotlivých podmienok zodpovednosti za vznik

škody žalobcovi, ako aj dôvody, ktoré by mohli viesť k zbaveniu zodpovednosti

za vzniknutú škodu sťažovateľa. Okresný súd vykonal dokazovanie, z ktorého vyvodil jasné

a presvedčivé závery týkajúce sa skutočností relevantných pre rozhodnutie v tejto veci,

podložené skutkovými závermi vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania (v súvislosti

s tvrdením sťažovateľa o vedomosti žalobcu o existencii notárskej zápisnici poukázal

okresný súd na viacero v konaní vykonaných dôkazov preukazujúcich jeho nepravdivosť),

poukázal pritom aj na konkrétne ustanovenia príslušných právnych predpisov, ktorými sa

riadil a ktoré v danej veci aplikoval. Krajský súd postupoval následne v predmetnom konaní

zákonne v súlade s a a vo svojom rozsudku navyše zhrňujúco

zosumarizoval aj relevantné skutkové a právne závery, ktoré vyplývali z rozsudku

okresného súdu.

21.1 Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku

krajského súdu je založené na dostatočných a relevantných dôvodoch, poskytuje odpoveď

na všetky skutkovo i právne otázky významné pre rozhodnutie v tejto veci a samotná

nespokojnosť sťažovateľa s uvedenými závermi krajského súdu nesvedčí o arbitrárnosti

preskúmavaného rozsudku krajského súdu, a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom

na vyslovenie porušenia ním označených práv.

22. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

III.3 K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

23. Sťažovateľ argumentoval aj „paušálnym prístupom“, ktorým sa podľa neho

najvyšší súd vysporiadal s jeho argumentáciou predloženou v dovolaní, ktorej podstata

spočívala v namietaní nepreskúmateľnosti rozsudku krajského súdu, čo sa týka jeho

skutkových i právnych záverov, tvrdiac pritom, že postupom krajského súdu mu bola

znemožnená realizácia jeho procesných práv do tej miery, že došlo k zásahu do jeho práva

na spravodlivý súdny proces t. j. tvrdiac prípustnosť dovolania podľa .

24. V prvom rade je podľa ústavného súdu v tomto prípade potrebné poukázať na to,

že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorého prípustnosť je obmedzená,

pretože sa ním prelomuje zásada nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia.

25. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že prípustnosť dovolania pri uplatnení

dovolacích dôvodov podľa nenastáva automaticky len na základe tvrdení

žalobcu (v tomto prípade sťažovateľa), podľa ktorých napadnuté rozhodnutie trpí niektorou

z vád špecifikovaných v tomto ustanovení, ale k samotnému vecnému preskúmaniu

napadnutého rozhodnutia dôjde až vtedy, keď najvyšší súd v konaní o dovolaní zistí, že

napadnuté rozhodnutie takouto vadou objektívne trpí (pozri , na túto

judikatúru ústavného súdu napokon odkázal aj najvyšší súd v svojom uznesení, pozn.).

26. Sťažovateľ argumentuje „paušálnym prístupom“ najvyššieho súdu

pri odôvodnení jeho uznesenia. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé,

že tento súd podané dovolanie sťažovateľa odmietol pre jeho neprípustnosť, čo znamená,

že sa jeho námietkami smerujúcimi proti vecnej správnosti rozsudku krajského súdu

týkajúcimi sa nedostatočnosti skutkových zistení a ich právneho posúdenia krajským súdom

vôbec nezaoberal, čo v rámci svojho uznesenia aj sám jednoznačne konštatoval.

27. Ústavný súd preskúmal uznesenie najvyššieho súdu a z jeho obsahu zistil,

že obsahuje množstvo poukazov na ustálenú judikatúru ústavného súdu a najvyššieho súdu

týkajúcu sa možnosti použitia mimoriadnych opravných prostriedkov a ich funkcie,

ako aj splnenia podmienok prípustnosti dovolania na základe dovolacieho dôvodu podľa

, ktorá objasňuje predovšetkým výklad pojmu „postup súdu“, poukazujúc

pritom na skutočnosť, že pod týmto pojmom možno rozumieť zmätočnosť,

resp. nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu alebo jeho časti len výnimočne, v krajných

extrémnych prípadoch pokiaľ rozhodnutie súdu neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie vo veci. Následne najvyšší súd konštatoval, že obsah spisu

v predmetnej veci nedáva žiadny podklad pre záver o extrémnom prípade zmätočnosti

rozhodnutia, resp. že o takýto ojedinelý prípad v danej veci nejde. Najvyšší súd v ďalšom

texte odôvodnenia poukázal na ustálenú judikatúru týkajúcu sa obsahu odôvodnenia

rozhodnutia vo vzťahu k povinnosti súdu odpovedať na argumenty predložené stranou

a následne uzavrel, že obsah spisu podľa neho neopodstatňuje tvrdenie sťažovateľa ako

dovolateľa, že krajský súd svoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom súladným so zákonom

a na konštatáciu namietanej procesnej vady podľa nepostačuje,

že najvyšší súd svoje uznesenie neodôvodnil podľa predstáv sťažovateľa. V závere sa

najvyšší súd vyjadril taktiež k tvrdeniu sťažovateľa, podľa ktorého krajský súd vôbec

nezohľadnil pri svojom rozhodovaní výpoveď svedka. Podľa názoru najvyššieho súdu bola

výpoveď tohto svedka zohľadnená a vyhodnotená v tomto konaní okresným súdom

a krajský súd sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu stotožnil. Vzhľadom

na to najvyšší súd považuje túto argumentáciu sťažovateľa za neopodstatnenú. Následne

dospel k záveru, že skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s a že odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozsudku krajského súdu ako celok spĺňa stanovené parametre.

28. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie uznesenia

najvyššieho súdu je založené na dostatočných a relevantných dôvodoch, poskytuje odpoveď

na všetky skutkovo i právne relevantné otázky významné pre rozhodnutie v tejto veci

a samotná nespokojnosť sťažovateľa s uvedenými závermi najvyššieho súdu nesvedčí

o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom

na vyslovenie porušenia ním označených práv.

29. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

III. 4 Záver

30. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd o sťažnosti sťažovateľa pri jej

predbežnom prerokovaní podľa rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

31. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľa

v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu