Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 400/2015
PDF · 408.95 KB
No categories available
I. ÚS 400/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Timárom, advokátska kancelária TIMAR
& partners, s. r. o., Štúrova 875/42, Šaľa, vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 Listiny
základných práv a slobôd a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane základných práv
a slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tpo 19/2015 z 30. júla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta
2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl.
48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane základných práv
a slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 5 Tpo 19/2015 z 30. júla 2015 (ďalej len „uznesenie z 30. júla 2015“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že uznesením senátu Okresného súdu
Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 4/2015 zo 17. júna 2015 v spojení
s uznesením krajského súdu z 30. júla 2015 bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie
z väzby na slobodu a nahradenie väzby peňažnou zárukou a dohľadom probačného
a mediačného úradníka za uloženia primeraných povinností a obmedzení (ďalej len „žiadosť
o prepustenie z väzby“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na judikatúru ústavného súdu týkajúcu
sa zákonného sudcu, obsahu ústavnej ochrany základných práv a slobôd a rozhodovania
vo veci pozbavenia osobnej slobody (II. ÚS 283/09, III. ÚS 199/08, I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03,
I. ÚS 226/03, II. ÚS 76/02, I. ÚS 331/09, II. ÚS 55/98, IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06 a iné)
Vo vzťahu k odôvodneniu svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby „nebolo rozhodnuté zákonným súdnym orgánom, a preto nie je
o väzbe sťažovateľa zákonne rozhodnuté už neprimerane dlhú dobu (ústavne konformná je
lehota 45 dní od podania žiadosti), čo zároveň predstavuje neprípustný zásah do jeho
v navrhovanom petite tejto ústavnej sťažnosti označených práv. Ak preto – či už okresný súd
alebo o sťažnosti rozhodujúci krajský súd – mali akékoľvek pochybnosti smerujúce
k právomoci senátu, mali sa tieto odstrániť v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
ústavného súdu takým výkladom príslušných zákonných ustanovení Trestného poriadku,
ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných
práv fyzických osôb alebo právnických osôb.“.
Uznesenie senátu okresného súdu zo 17. júna 2015 je podľa sťažovateľa nezákonné,
vydané vecne nepríslušným orgánom (súdom v nezákonnom zložení), pretože ho mala
vydať sudkyňa pre prípravné konanie, a nie senát okresného súdu.
Vec sťažovateľa sa v čase rozhodovania okresného súdu o žiadosti o prepustenie
z väzby nachádzala v štádiu prípravného konania, a preto mal o nej v zmysle § 2 ods. 3
Trestného poriadku v spojení s § 72 a § 79 a § 80 Trestného poriadku rozhodnúť sudca pre
prípravné konanie.
Uvedená vada uznesenia okresného súdu zo 17. júna 2015 podľa sťažovateľa
„spôsobuje jeho procesnú nulitu, nakoľko uznesenie vydal neoprávnený súdny orgán,
pričom v tomto prípade nerozhodol súd v nezákonnom zložení (to by bolo v prípade, ak by
rozhodol samosudca namiesto senátu alebo naopak), ale súd nerozhodol vôbec, nakoľko
nerozhodol oprávnený súdny orgán. Vzhľadom na to neexistuje žiadne súdne rozhodnutie
oprávneného súdneho orgánu zákonom (Trestným poriadkom) povolaného súdneho orgánu
na rozhodnutie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, a preto nebolo
o tejto žiadosti obvineného od 04. 06. 2015 vôbec rozhodnuté.“.
Sťažovateľ následne poukázal na odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 30. júla
2015 týkajúce sa jeho námietky nesprávneho obsadenia súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu, z ktorého vyplýva, že krajský súd postup, v ktorom
namiesto zákonného sudcu pre prípravné konanie rozhodol senát, považuje síce
za nekonformný a procesne nadbytočný, avšak vzhľadom na to, že vo veci rozhodujúca
predsedníčka senátu JUDr. Mária Képessyová bola a je v danej veci zákonnou sudkyňou,
nemôže tento postup podľa názoru krajského súdu spôsobiť nezákonnosť a nulitu uznesenia
okresného súdu zo 17. júna 2015.
Uvedený právny názor krajského súdu je podľa sťažovateľa nesprávny a ústavne
neudržateľný, pretože „nie je možné svojvoľne zamieňať súdne orgány Trestným poriadkom
povolané na rozhodovanie o väzbe pre jednotlivé štádiá súdneho konania. Pre štádium
prípravného konania je to sudca pre prípravné konanie a pre štádium súdneho konania,
po podaní obžaloby je to samosudca alebo senát v závislosti od právnej kvalifikácie skutku,
pre ktorý je podaná obžaloba. JUDr. Képessyová nie je a ani v čase rozhodovania nebola
samosudcom, nakoľko vo veci nebola podaná ešte obžaloba, a súčasne skutok bol
kvalifikovaný ako zločin, takže po prípadnom podaní obžaloby by bol príslušný
na rozhodnutie o súdnej väzbe v zmysle § 238 ods. 3 Trestného poriadku senát.“.
V predmetnej veci už medzičasom bola podaná obžaloba a zákonným senátom je
senát 1T okresného súdu, ktorého predsedom je JUDr. Ladislav Piros, a nie JUDr. Mária
Képessyová.
Názor krajského súdu, podľa ktorého JUDr. Mária Képessyová, keďže bola v čase
rozhodovania o vzatí sťažovateľa do väzby sudcom pre prípravné konanie, mohla rozhodnúť
o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu aj v senáte ako predsedníčka senátu, je
podľa sťažovateľa nesprávny, pretože „rozhodovanie senátu je možné iba po podaní
obžaloby. Trestný poriadok nepripúšťa rozhodovanie v prípravnom konaní o väzbe
v senátnom zložení súdneho orgánu, ale tieto formy rozhodovania ponecháva výlučne
súdnemu orgánu povolanému sui generis (od 01. 01. 2006) a to sudcovi pre prípravné
konanie, ktorý rozhoduje o základných právach a slobodách obvineného v prípravnom
konaní vrátane rozhodovania o obmedzení osobnej slobody väzbou.“.
Nad rámec uvedených záverov sťažovateľ ďalej poukázal na to, že k zápisnici senátu
okresného súdu je pripojená aj zápisnica o hlasovaní, avšak v jeho prípade by právne
relevantným malo byť iba hlasovanie predsedníčky senátu JUDr. Márie Képessyovej ako
samosudkyne, resp. sudkyne pre prípravné konanie, avšak v realite mohla byť v jeho veci
predsedníčka senátu prehlasovaná ďalšími členmi senátu.
Podľa sťažovateľa uvedený právny názor krajského súdu je „právne absurdný
a nesprávny a nezákonný a úplne svojvoľný“, pretože ak by sa mu prisvedčilo, potom
„by senát s predsedom senátu, ktorý by inak bol aj samosudcom v trestnej veci mohol
rozhodovať prečiny, kde rozhoduje výlučne samosudca, a išlo by len o nadbytočnosť členov
senátu“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal
nález, v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu z 30. júla 2015 došlo k porušeniu
jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedené uznesenie a prizná náhradu trov konania
v sume 338,38 €.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V
súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ namieta, že uznesenie krajského súdu z 30. júla 2015, ktorým malo dôjsť k
porušeniu ním označených práv, je arbitrárne, svojvoľné, pretože v ňom tento súd dospel
k nesprávnemu záveru pri preskúmaní postupu okresného súdu pri vydaní uznesenia
okresného súdu zo 17. júna 2015, v dôsledku ktorého uvedené uznesenie vydal vecne
nepríslušný súdny orgán v nezákonnom zložení, keďže v štádiu prípravného konania
v predmetnej veci o jeho žiadosti o prepustenie z väzby rozhodoval namiesto sudcu
v prípravnom konaní senát.
Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a
zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Krajský súd v uznesení krajského súdu z 30. júla 2015 v podstatnom vo vzťahu
k námietkam sťažovateľa uviedol:
«Krajský súd v Trnave na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 ods. 1 písm. a/,
písm. b/ Tr. por. preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti
ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom
napadnutého uznesenia a tak zistil, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.
Zo spisového materiálu je zrejmé, že uznesením Okresného súdu Dunajská Streda
zo dňa 19. februára 2015, č. k. Tp 4/2015 13 bol obvinený podľa § 72 ods. 2
Tr. por. z dôvodov § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. vzatý do väzby so stanovením jej zápočtu
odo dňa 17. februára 2015 od 11.00 hod. a určením výkonu v
. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 26. februára 2015, kedy senát
Krajského súdu v Trnave uznesením č. k. 6 Tpo 8/2015 33 podľa § 193 ods. 1 písm. c/
Tr. por. sťažnosť obvineného zamietol (v tomto štádiu konania v prvom
stupni rozhodovala ako zákonná sudkyňa pre prípravné konanie ).
Zo zápisnice z č. l. 61 – 63 spisu vyplýva, že Okresný súd v Dunajskej Strede
rozhodoval o žiadosti obvineného o jeho prepustenie z väzby na slobodu
dňa 17. júla 2015 v čase od 9.00 do 9.45 hod., keď v zápisnici o výsluchu sa uvádza
konajúci predseda senátu JUDr. Mária Képessyová a prísediace
a . Na č. l. 64 spisu je pripojená aj zápisnica o hlasovaní. Samotné
napadnuté uznesenie je v konečnom dôsledku vypracované a podpísané JUDr. Máriou
Képessyovou s dovetkom a označením, že ide o predsedníčku senátu.
Zo všetkých vyššie popísaných skutočností vyplýva, že je
sudkyňou pre prípravné konanie Okresného súdu v Dunajskej Strede, pričom v tejto pozícii
rozhodovala aj ku dňu 19. februára 2015 o návrhu prokurátora na vzatie obvineného
do väzby. Je faktom, že namietaného úkonu zo dňa 17. júna 2015 sa okrem tejto
sudkyne pre prípravné konanie zúčastnili aj ďalšie dve menované prísediace, pričom tento
postup je nekonformný a procesne nadbytočný. Nemožno ho však považovať za nulitný len
s ohľadom na pôsobenie prísediacich, pretože bola a je
za každých okolností vo veci zákonnou sudkyňou (vo svojej podstate samosudcom). Z týchto
dôvodov senát sťažnostného súdu neakceptoval námietky obvineného z rozhodovania
nezákonného súdu a vychádzal zo statusu, že vo veci rozhodovala zákonná sudkyňa pre
prípravné konanie (ďalej len sudca).
Za týchto okolností sudca miestne a vecne príslušného okresného súdu postupoval
v danej veci v súlade so zákonom a správne, keď na podklade doposiaľ zhromaždeného
a dokumentovaného spisového materiálu (vrátane originálu vyšetrovacieho spisu)
v zákonom predpísanej lehote a v podstate bez neprimeraného meškania určil termín
procesného úkonu na deň 17. júna 2015, úkon procesné správne zrealizoval a napokon
dospel k správnym skutkovým i právnym záverom. V súlade so skutkovým stavom dôvodne
zistil, že sú splnené všetky formálne i materiálne podmienky k tomu, aby postupom podľa
§ 79 ods. 3 Tr. por. žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu
zamietol a tým rozhodol o jeho ponechaní vo väzbe v rozsahu dôvodov uvedených
v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Rozhodnutie i procesný postup v súlade
so zákonom aj odôvodnil a tento je preskúmateľný. Sťažnostný súd dodáva, že obvinený je
zákonne trestne stíhaný pre vysoko spoločensky nebezpečný zločin, za ktorý mu hrozí
citeľná sankcia vo výmere od štyroch do desať rokov odňatia slobody. S poukazom na
zhromaždený spisový materiál a dôkazy v ňom produkované sú plne odôvodnené závery o
trvaní tzv. pokračovacích, resp. predstihových dôvodov väzby obvineného .
V naznačených smeroch si senát krajského súdu ako sťažnostný súd závery sudcu osvojuje,
ako na správne na ne odkazuje, a to bez potreby opakovania takýchto dôvodov vo svojom
sťažnostnom uznesení. V stručnosti k sťažnostným námietkam obvineného dodáva, že
dôvodnosť podozrenia zo spáchania skutku je daná vtedy, ak sú zadovážené také fakty,
informácie a dôkazy, ktoré umožňujú urobiť vo veci logický úsudok o tom, že konkrétna
osoba mala spáchať trestný čin, a to s prihliadnutím na všetky známe okolnosti prípadu.
Nevyžaduje sa, aby spáchanie trestného činu obvineným bolo pritom nezvratne preukázané
už v tomto štádiu trestného konania, keďže preukazovanie, či vyvracanie podozrenia
zo spáchania trestného činu je cieľom vyšetrovania a neskôr najmä dokazovania pred
súdom.
Napokon senát sťažnostného súdu k posudzovaniu okolností väzby v predmetnej
trestnej veci dáva do pozornosti aktuálnosť posúdenia dôvodov väzby obvineného
aj zo svojho predchádzajúceho rozhodnutia, publikovaného dňa 26. februára 2015
pod č. k. 6 Tpo 8/2015 33 s konštatovaním, že k zmene nedošlo.
Konajúci sudca nepochybil ani žiadnym z ďalších postupov uvedených v následných
výrokoch bodov II. a III. napadnutého uznesenia, pričom aj v týchto záveroch sa sťažnostný
súd s jeho postupom i dôvodmi tohto postupu stotožňuje. Sťažnostný súd pritom nezistil
vo veci žiadne subjektívne prieťahy orgánov prípravného konania.
Nezistiac podmienky pre zmenu napadnutého prvostupňového uznesenia senát
Krajského súdu v Trnave sťažnosť obvineného ako nedôvodnú podľa § 193
ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol...»
Z obsahu uznesenia krajského súdu z 30. júla 2015 je podľa názoru ústavného súdu
zrejmé, že krajský súd sa argumentáciou predloženou sťažovateľom v tomto konaní zaoberal
a reagoval na ňu, pričom dospel k záveru, že postup, v dôsledku ktorého vo veci rozhodoval
senát namiesto sudcu v prípravnom konaní, je síce procesne nadbytočný a nekonformný,
avšak nie protiústavný, resp. protizákonný.
Z hľadiska princípu materiálnej ochrany ústavnosti, z ktorého ústavný súd v rámci
svojej judikatúry vychádza, možno podľa ústavného súdu konštatovať, že v danom prípade
bola ochrana práv sťažovateľa ešte posilnená, resp. poskytnutá v širšom rozsahu, keďže
rozhodovanie senátu je kvalitatívne vyššie postavené ako rozhodnutie samosudcu, resp.
sudcu v prípravnom konaní. Z tohto pohľadu sa potom podľa názoru ústavného súdu možno
plne stotožniť s argumentáciou krajského súdu, podľa ktorej v predmetnej veci rozhodovala
zákonná sudkyňa, a napriek tomu, že rozhodovala ako členka senátu, nemožno toto
rozhodnutie považovať za nulitné.
Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd stotožnil s názorom krajského súdu, podľa
ktorého spomínané procesné pochybenie okresného súdu v predmetnej veci nedosiahlo takú
intenzitu, aby nadobudlo ústavnoprávny rozmer a mohlo viesť k záveru o porušení
označených práv sťažovateľa podľa ústavy, listiny a dohovoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2015