Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 400/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Timárom, advokátska kancelária TIMAR

& partners, s. r. o., Štúrova 875/42, Šaľa, vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa a a Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane základných práv

a slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 30. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta

2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl.

48 ods. 1 (ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane základných práv

a slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 30. júla 2015 (ďalej len „uznesenie z 30. júla 2015“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že uznesením senátu Okresného súdu

Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4/2015 zo 17. júna 2015 v spojení

s uznesením krajského súdu z 30. júla 2015 bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie

z väzby na slobodu a nahradenie väzby peňažnou zárukou a dohľadom probačného

a mediačného úradníka za uloženia primeraných povinností a obmedzení (ďalej len „žiadosť

o prepustenie z väzby“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na judikatúru ústavného súdu týkajúcu

sa zákonného sudcu, obsahu ústavnej ochrany základných práv a slobôd a rozhodovania

vo veci pozbavenia osobnej slobody (, , , ,

, , , , , a iné)

Vo vzťahu k odôvodneniu svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby „nebolo rozhodnuté zákonným súdnym orgánom, a preto nie je

o väzbe sťažovateľa zákonne rozhodnuté už neprimerane dlhú dobu (ústavne konformná je

lehota 45 dní od podania žiadosti), čo zároveň predstavuje neprípustný zásah do jeho

v navrhovanom petite tejto ústavnej sťažnosti označených práv. Ak preto – či už okresný súd

alebo o sťažnosti rozhodujúci krajský súd – mali akékoľvek pochybnosti smerujúce

k právomoci senátu, mali sa tieto odstrániť v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou

ústavného súdu takým výkladom príslušných zákonných ustanovení ,

ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných

práv fyzických osôb alebo právnických osôb.“.

Uznesenie senátu okresného súdu zo 17. júna 2015 je podľa sťažovateľa nezákonné,

vydané vecne nepríslušným orgánom (súdom v nezákonnom zložení), pretože ho mala

vydať sudkyňa pre prípravné konanie, a nie senát okresného súdu.

Vec sťažovateľa sa v čase rozhodovania okresného súdu o žiadosti o prepustenie

z väzby nachádzala v štádiu prípravného konania, a preto mal o nej v zmysle § 2 ods. 3

v spojení s a a rozhodnúť sudca pre

prípravné konanie.

Uvedená vada uznesenia okresného súdu zo 17. júna 2015 podľa sťažovateľa

„spôsobuje jeho procesnú nulitu, nakoľko uznesenie vydal neoprávnený súdny orgán,

pričom v tomto prípade nerozhodol súd v nezákonnom zložení (to by bolo v prípade, ak by

rozhodol samosudca namiesto senátu alebo naopak), ale súd nerozhodol vôbec, nakoľko

nerozhodol oprávnený súdny orgán. Vzhľadom na to neexistuje žiadne súdne rozhodnutie

oprávneného súdneho orgánu zákonom () povolaného súdneho orgánu

na rozhodnutie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, a preto nebolo

o tejto žiadosti obvineného od 04. 06. 2015 vôbec rozhodnuté.“.

Sťažovateľ následne poukázal na odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 30. júla

2015 týkajúce sa jeho námietky nesprávneho obsadenia súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu, z ktorého vyplýva, že krajský súd postup, v ktorom

namiesto zákonného sudcu pre prípravné konanie rozhodol senát, považuje síce

za nekonformný a procesne nadbytočný, avšak vzhľadom na to, že vo veci rozhodujúca

predsedníčka senátu JUDr. Mária Képessyová bola a je v danej veci zákonnou sudkyňou,

nemôže tento postup podľa názoru krajského súdu spôsobiť nezákonnosť a nulitu uznesenia

okresného súdu zo 17. júna 2015.

Uvedený právny názor krajského súdu je podľa sťažovateľa nesprávny a ústavne

neudržateľný, pretože „nie je možné svojvoľne zamieňať súdne orgány

povolané na rozhodovanie o väzbe pre jednotlivé štádiá súdneho konania. Pre štádium

prípravného konania je to sudca pre prípravné konanie a pre štádium súdneho konania,

po podaní obžaloby je to samosudca alebo senát v závislosti od právnej kvalifikácie skutku,

pre ktorý je podaná obžaloba. JUDr. Képessyová nie je a ani v čase rozhodovania nebola

samosudcom, nakoľko vo veci nebola podaná ešte obžaloba, a súčasne skutok bol

kvalifikovaný ako zločin, takže po prípadnom podaní obžaloby by bol príslušný

na rozhodnutie o súdnej väzbe v zmysle senát.“.

V predmetnej veci už medzičasom bola podaná obžaloba a zákonným senátom je

senát 1T okresného súdu, ktorého predsedom je JUDr. Ladislav Piros, a nie JUDr. Mária

Képessyová.

Názor krajského súdu, podľa ktorého JUDr. Mária Képessyová, keďže bola v čase

rozhodovania o vzatí sťažovateľa do väzby sudcom pre prípravné konanie, mohla rozhodnúť

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu aj v senáte ako predsedníčka senátu, je

podľa sťažovateľa nesprávny, pretože „rozhodovanie senátu je možné iba po podaní

obžaloby. nepripúšťa rozhodovanie v prípravnom konaní o väzbe

v senátnom zložení súdneho orgánu, ale tieto formy rozhodovania ponecháva výlučne

súdnemu orgánu povolanému sui generis (od 01. 01. 2006) a to sudcovi pre prípravné

konanie, ktorý rozhoduje o základných právach a slobodách obvineného v prípravnom

konaní vrátane rozhodovania o obmedzení osobnej slobody väzbou.“.

Nad rámec uvedených záverov sťažovateľ ďalej poukázal na to, že k zápisnici senátu

okresného súdu je pripojená aj zápisnica o hlasovaní, avšak v jeho prípade by právne

relevantným malo byť iba hlasovanie predsedníčky senátu JUDr. Márie Képessyovej ako

samosudkyne, resp. sudkyne pre prípravné konanie, avšak v realite mohla byť v jeho veci

predsedníčka senátu prehlasovaná ďalšími členmi senátu.

Podľa sťažovateľa uvedený právny názor krajského súdu je „právne absurdný

a nesprávny a nezákonný a úplne svojvoľný“, pretože ak by sa mu prisvedčilo, potom

„by senát s predsedom senátu, ktorý by inak bol aj samosudcom v trestnej veci mohol

rozhodovať prečiny, kde rozhoduje výlučne samosudca, a išlo by len o nadbytočnosť členov

senátu“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal

nález, v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu z 30. júla 2015 došlo k porušeniu

jeho základných práv podľa a 5 a a listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedené uznesenie a prizná náhradu trov konania

v sume 338,38 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Sťažovateľ namieta, že uznesenie krajského súdu z 30. júla 2015, ktorým malo dôjsť k

porušeniu ním označených práv, je arbitrárne, svojvoľné, pretože v ňom tento súd dospel

k nesprávnemu záveru pri preskúmaní postupu okresného súdu pri vydaní uznesenia

okresného súdu zo 17. júna 2015, v dôsledku ktorého uvedené uznesenie vydal vecne

nepríslušný súdny orgán v nezákonnom zložení, keďže v štádiu prípravného konania

v predmetnej veci o jeho žiadosti o prepustenie z väzby rozhodoval namiesto sudcu

v prípravnom konaní senát.

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a

zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

Krajský súd v uznesení krajského súdu z 30. júla 2015 v podstatnom vo vzťahu

k námietkam sťažovateľa uviedol:

«Krajský súd v Trnave na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 ods. 1 písm. a/,

písm. b/ preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti

ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom

napadnutého uznesenia a tak zistil, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.

Zo spisového materiálu je zrejmé, že uznesením Okresného súdu Dunajská Streda

zo dňa 19. februára 2015, č. k. 4/2015 13 bol obvinený podľa

z dôvodov vzatý do väzby so stanovením jej zápočtu

odo dňa 17. februára 2015 od 11.00 hod. a určením výkonu v

. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 26. februára 2015, kedy senát

Krajského súdu v Trnave uznesením č. k. podľa § 193 ods. 1 písm. c/

sťažnosť obvineného zamietol (v tomto štádiu konania v prvom

stupni rozhodovala ako zákonná sudkyňa pre prípravné konanie ).

Zo zápisnice z č. l. 61 – 63 spisu vyplýva, že Okresný súd v Dunajskej Strede

rozhodoval o žiadosti obvineného o jeho prepustenie z väzby na slobodu

dňa 17. júla 2015 v čase od 9.00 do 9.45 hod., keď v zápisnici o výsluchu sa uvádza

konajúci predseda senátu JUDr. Mária Képessyová a prísediace

a . Na č. l. 64 spisu je pripojená aj zápisnica o hlasovaní. Samotné

napadnuté uznesenie je v konečnom dôsledku vypracované a podpísané JUDr. Máriou

Képessyovou s dovetkom a označením, že ide o predsedníčku senátu.

Zo všetkých vyššie popísaných skutočností vyplýva, že je

sudkyňou pre prípravné konanie Okresného súdu v Dunajskej Strede, pričom v tejto pozícii

rozhodovala aj ku dňu 19. februára 2015 o návrhu prokurátora na vzatie obvineného

do väzby. Je faktom, že namietaného úkonu zo dňa 17. júna 2015 sa okrem tejto

sudkyne pre prípravné konanie zúčastnili aj ďalšie dve menované prísediace, pričom tento

postup je nekonformný a procesne nadbytočný. Nemožno ho však považovať za nulitný len

s ohľadom na pôsobenie prísediacich, pretože bola a je

za každých okolností vo veci zákonnou sudkyňou (vo svojej podstate samosudcom). Z týchto

dôvodov senát sťažnostného súdu neakceptoval námietky obvineného z rozhodovania

nezákonného súdu a vychádzal zo statusu, že vo veci rozhodovala zákonná sudkyňa pre

prípravné konanie (ďalej len sudca).

Za týchto okolností sudca miestne a vecne príslušného okresného súdu postupoval

v danej veci v súlade so zákonom a správne, keď na podklade doposiaľ zhromaždeného

a dokumentovaného spisového materiálu (vrátane originálu vyšetrovacieho spisu)

v zákonom predpísanej lehote a v podstate bez neprimeraného meškania určil termín

procesného úkonu na deň 17. júna 2015, úkon procesné správne zrealizoval a napokon

dospel k správnym skutkovým i právnym záverom. V súlade so skutkovým stavom dôvodne

zistil, že sú splnené všetky formálne i materiálne podmienky k tomu, aby postupom podľa

žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu

zamietol a tým rozhodol o jeho ponechaní vo väzbe v rozsahu dôvodov uvedených

v ustanovení Rozhodnutie i procesný postup v súlade

so zákonom aj odôvodnil a tento je preskúmateľný. Sťažnostný súd dodáva, že obvinený je

zákonne trestne stíhaný pre vysoko spoločensky nebezpečný zločin, za ktorý mu hrozí

citeľná sankcia vo výmere od štyroch do desať rokov odňatia slobody. S poukazom na

zhromaždený spisový materiál a dôkazy v ňom produkované sú plne odôvodnené závery o

trvaní tzv. pokračovacích, resp. predstihových dôvodov väzby obvineného .

V naznačených smeroch si senát krajského súdu ako sťažnostný súd závery sudcu osvojuje,

ako na správne na ne odkazuje, a to bez potreby opakovania takýchto dôvodov vo svojom

sťažnostnom uznesení. V stručnosti k sťažnostným námietkam obvineného dodáva, že

dôvodnosť podozrenia zo spáchania skutku je daná vtedy, ak sú zadovážené také fakty,

informácie a dôkazy, ktoré umožňujú urobiť vo veci logický úsudok o tom, že konkrétna

osoba mala spáchať trestný čin, a to s prihliadnutím na všetky známe okolnosti prípadu.

Nevyžaduje sa, aby spáchanie trestného činu obvineným bolo pritom nezvratne preukázané

už v tomto štádiu trestného konania, keďže preukazovanie, či vyvracanie podozrenia

zo spáchania trestného činu je cieľom vyšetrovania a neskôr najmä dokazovania pred

súdom.

Napokon senát sťažnostného súdu k posudzovaniu okolností väzby v predmetnej

trestnej veci dáva do pozornosti aktuálnosť posúdenia dôvodov väzby obvineného

aj zo svojho predchádzajúceho rozhodnutia, publikovaného dňa 26. februára 2015

pod č. k. s konštatovaním, že k zmene nedošlo.

Konajúci sudca nepochybil ani žiadnym z ďalších postupov uvedených v následných

výrokoch bodov II. a III. napadnutého uznesenia, pričom aj v týchto záveroch sa sťažnostný

súd s jeho postupom i dôvodmi tohto postupu stotožňuje. Sťažnostný súd pritom nezistil

vo veci žiadne subjektívne prieťahy orgánov prípravného konania.

Nezistiac podmienky pre zmenu napadnutého prvostupňového uznesenia senát

Krajského súdu v Trnave sťažnosť obvineného ako nedôvodnú podľa § 193

ods. 1 písm. c/ zamietol...»

Z obsahu uznesenia krajského súdu z 30. júla 2015 je podľa názoru ústavného súdu

zrejmé, že krajský súd sa argumentáciou predloženou sťažovateľom v tomto konaní zaoberal

a reagoval na ňu, pričom dospel k záveru, že postup, v dôsledku ktorého vo veci rozhodoval

senát namiesto sudcu v prípravnom konaní, je síce procesne nadbytočný a nekonformný,

avšak nie protiústavný, resp. protizákonný.

Z hľadiska princípu materiálnej ochrany ústavnosti, z ktorého ústavný súd v rámci

svojej judikatúry vychádza, možno podľa ústavného súdu konštatovať, že v danom prípade

bola ochrana práv sťažovateľa ešte posilnená, resp. poskytnutá v širšom rozsahu, keďže

rozhodovanie senátu je kvalitatívne vyššie postavené ako rozhodnutie samosudcu, resp.

sudcu v prípravnom konaní. Z tohto pohľadu sa potom podľa názoru ústavného súdu možno

plne stotožniť s argumentáciou krajského súdu, podľa ktorej v predmetnej veci rozhodovala

zákonná sudkyňa, a napriek tomu, že rozhodovala ako členka senátu, nemožno toto

rozhodnutie považovať za nulitné.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd stotožnil s názorom krajského súdu, podľa

ktorého spomínané procesné pochybenie okresného súdu v predmetnej veci nedosiahlo takú

intenzitu, aby nadobudlo ústavnoprávny rozmer a mohlo viesť k záveru o porušení

označených práv sťažovateľa podľa , listiny a dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015