Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 402/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

a , , zastúpených advokátom JUDr. Matejom

Kukurom, PhD., advokátska kancelária IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice,

vo veci namietaného porušenia zákazu diskriminácie podľa Slovenskej

republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného

práva na ochranu vlastníctva podľa a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na právnu

pomoc podľa a základného práva na rovnosť

v konaní podľa postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

č. k. z 15. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. augusta 2015 doručená sťažnosť , ,

a , (spolu ďalej len „sťažovateľky“), vo veci

namietaného porušenia zákazu diskriminácie podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na ochranu vlastníctva podľa

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2

a základného práva na rovnosť v konaní podľa postupom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením č. k. z 15. júna 2015 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom č. k. z 22. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) zamietol žalobu a (spolu ďalej len „žalobcovia“)

smerujúcu proti sťažovateľkám ako žalovaným o určenie neplatnosti závetu

zo 17. marca 2009 zanechaného poručiteľom a žalobcov zaviazal

na náhradu trov konania sťažovateliek v sume 2 905,37 €.

Krajský súd napadnutým uznesením na odvolanie žalobcov proti rozsudku okresného

súdu v časti jeho výroku o trovách konania zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku

o trovách konania tak, že žalobcov zaviazal na náhradu trov konania sťažovateľkám v sume

246,77 €.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky ako úspešné účastníčky súdneho konania

zastávajú názor, že napadnutým uznesením krajského súdu im bola priznaná nesprávna

výška náhrady trov konania podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Sťažovateľky vo svojej sťažnostnej argumentácii namietajú podľa nich nesprávne

závery krajského súdu v napadnutom uznesení, podľa ktorých krajský súd na rozdiel

od okresného súdu dospel k záveru, že v konaní o určenie neplatnosti závetu nie je možné

vyjadriť hodnotu veci v peniazoch pre vyčíslenie trov právneho zastúpenia (ako to učinil

okresný súd, keď hodnotu veci určil čistou hodnotou dedičstva a sťažovateľkám priznal

náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslenej z takto určenej hodnoty veci).

Sťažovateľky v sťažnosti uviedli:

«Novelou Vyhlášky prijatou Vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov, bolo precizované ustanovenie § 10 ods. 2

Vyhlášky a zadefinovaná tarifná hodnota:

„Ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia

alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania

právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku

a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom

súdneho sporu.“ ...

Predmetná novela nadobudla účinnosť dňa 1. júla 2013.

V zmysle vyššie uvedenej novely máme za to, že zákonodarca posunul výklad

doterajšieho posudzovania tzv. statusových sporov, ktorých meritom bolo určenie platnosti,

resp. neplatnosti právneho úkonu alebo určenie právneho postavenia účastníkov konania

ako vlastníkov alebo napríklad ako to bolo aj v prejednávanom prípade určenie za dediča,

k interpretácií v prospech určenie tarifnej hodnoty veci na základe hodnoty predmetu

konaniu, čím dochádza k odklonu od pôvodného výkladu v prospech ustanovenia § 11 ods.

1 písm. a) Vyhlášky.

Úmyslom zákonodarcu bolo odstrániť právnu neistotu v posudzovaní tzv. hodnoty

sporu, ktorá bola doteraz formovaná len judikatúrou, keď dikcia ustanovenia § 11 ods. 1

písm. a) Vyhlášky nebola dostatočne určitá a poskytovala priestor pre rôznu interpretáciu.

Máme za to, že súčasné znenie legálnej definície tarifnej hodnoty vylúčilo akékoľvek

pochybnosti o tarifnej hodnote prejednávaného prípadu, a síce že spor o určenie, kto je

dedičom po poručiteľovi:

a/ je možné subsumovať pod konania, ktorých hodnota sa určuje na základe legálnej

definície: „hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je

predmetom súdneho sporu“,

b/ má tarifnú hodnotu, ktorá je vyjadriteľná, a teda na ňu nie je možné aplikovať

ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky a

c/ je ju možné určiť na základe čistej hodnoty dedičstva po poručiteľovi.

Na vyššie uvedenom závere nemení nič ani to, že petit žaloby žalobcov znel

na určenie neplatnosti predmetného závetu. Správne má petit takejto žaloby znieť

na určenie, že žalobcovia sú dedičmi po poručiteľovi, pričom platnosť závetu sa v tomto

prípade rieši ako prejudiciálna otázka, resp. výrok o neplatnosti závetu v prípade

afirmatívneho rozhodnutia môže byť obsiahnutý aj priamo vo výrokovej časti rozsudku.

Výrok rozsudku, ktorým konajúci súd žalobe vyhovie ale musí stále obsahovať určenie,

kto je dedičom po poručiteľovi.

Následne je nutné dôjsť k záveru, že predmetom tohto konania bolo určenie, kto je

dedičom po poručiteľovi, a teda kto nadobudne majetkový substrát zodpovedajúci čistej

hodnote dedičstva. Za týchto okolností bolo na mieste určiť tarifnú hodnotu odrážajúc tento

základ. ...

Pri vyčíslovaní trov konania prvostupňový súd správne vychádzal z určenia hodnoty

sporu, keďže za predmet sporu nepovažoval akýsi abstraktný inštitút určenia neplatnosti

právneho úkonu (vydedenia), ale určil hodnotu sporu na základe predmetu konania, a síce

čistej hodnoty dedičstva o ktorú v prejednávanom prípade išlo a plne rešpektoval

systematický a najmä logický výklad právnej normy.

Uvedený postup určenia základu pre tarifnú hodnotu úkonu právnej pomoci je plne

v súlade s novelizovaným citovaným znením § 10 ods. 2 Vyhlášky.

Nie je pritom namieste, posudzovať konanie o neplatnosť vydedenia za výsostne

právno teoretické, keďže prípadné vyslovenie neplatnosti závetu, v ktorom bolo uvedené

vydedenie obsiahnuté ma priamy vplyv na práva a povinnosti žalovaných a dopadá priamo

do ich majetkovej sféry, kedy dôsledkom úspechu v tomto spore by bolo vydanie majetkovej

podstaty pravému dedičovi.

Iný výklad posudzovania hodnoty sporu predstavuje absurdný postup nemajúci

oporu v relevantnej právnej úprave. ...

Odvolací súd však náhradu trov konania určil na základe § 11 ods. 1 Vyhlášky, a

síce uzavrel, že hodnotu sporu nie je možné vyjadriť v peniazoch, keď žalobou o určenie

neplatnosti záveru sa mala odstrániť existujúca právne neistota v otázke týkajúcej sa jednej

stránky právneho úkonu (v otázke platnosti alebo neplatnosti závetu).

Súčasne krajský súd uvádza, že uvedenou žalobou sa nedá (ani nemôže) priznať

právo, hodnota, ktorá je vyjadriteľná v peniazoch.

Záverom krajský súd argumentuje ustálenou judikatúrou v obdobných právnych

veciach. ...

Ako je z vyššie uvedenej argumentácie uznesenia odvolacieho súdu zjavné, odvolací

súd aplikoval na výpočet tarifnej odmeny za jeden (1) úkon právnej pomoci v konaní inú

právnu normu než prvostupňový súd a to § 11 odsek 1 písmeno a) Vyhlášky.

Takýto postup však odvolací súd náležite neodôvodnil, resp. ho odôvodnil

bez akejkoľvek logickej argumentácie a hlavne korelácie k novelizovanému zneniu

ustanovenia § 10 ods. 2 Vyhlášky.

Následné poukazovanie na judikatúru súdov prijatú za účinnosti starej právnej

úpravy len prispieva k nekonzistentnosti odvolacieho rozhodnutia.

Absolútne odignorovanie novej právnej úpravy robí rozhodnutie Krajského súdu

arbitrárne, nezákonné a nepreskúmateľné.

Ohľadom odôvodnenia takéhoto rozhodnutia nemôže byť ani reči, keď v argumentácii

odvolacieho súdu totálnym spôsobom absentuje logická štruktúra. Lakonický odkaz na

judikatúru z obdobia pred novelou Vyhlášky je toho len dôkazom.

Už táto samotná vada je dostatočným dôvodom pre zrušenie výroku odvolacieho

súdu o zmene výšky trov prvostupňového súdneho konania, nakoľko nezrozumiteľnosť, resp.

závadnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia v miere približujúcej sa úplnej absencii

uvedenia dôvodov rozhodnutia v jeho odôvodnení výraznou mierou narúša právo na súdnu

ochranu a spravodlivý súdny proces. ...

Krajský súd ponechal legislatívnu činnosť bez povšimnutia a jednoducho

odignoroval platnú a účinnú právnu úpravu.

Podľa nášho názoru v danom prípade odvolací súd poprel zásadné interpretačné

a aplikačné pravidlá všeobecne uznávané ako základ zákonného a ústavného postupu

ústiaceho do zákonného a ústavného rozhodnutia.

Je nutné aplikovať zásadu, že o protiústavný výsledok rozhodovania súdu ide v tom

prípade, ak je výrazom zjavného a neodôvodneného vybočenia zo štandardov výkladu, ktorý

je v súdnej praxi obecne rešpektovaný, a predstavuje tým nepredvídateľnú interpretačnú

ľubovôľu; tým viac ak súd svojim rozhodnutím absolútne poprie a pominie zákonnú úpravu

a ponechá ju nepovšimnutú ba priam ju až úmyselne odignoruje. ...

Sťažovatelia si sú vedomí self restricted prístupu Ústavného súdu pri preskúmavaní

rozhodnutí všeobecných súdov všeobecne a v oblasti rozhodovania o trovách zvlášť,

reprezentovaného v právnych vetách uznesenia Ústavného súdu sp. zn. zo dňa

6. mája 2008...

Napriek uvedenému prístupu, s ohľadom na flagrantnú ignoráciu účinných právnych

predpisov a absolútnu arbitrárnosť napádaného rozhodnutia, s poukazom na vyššie

citované výslovné ustanovenia samotnej Vyhlášky, výkladové pravidlá a ich výsledky je

nutné prijať záver, že rozhodnutie Krajského súdu je nezákonné.»

Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti vydal tento nález:

„1. Krajský súd v Košiciach postupom a rozhodnutím zo dňa 15. júna 2015,

č. k. 90 porušil základné právo fyzických osôb

a na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právo na právnu pomoc podľa Slovenskej

republiky, právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 20 Slovenskej

republiky, zákaz diskriminácie podľa článku 12 ods. 2 a podľa

článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo účastníka

na rovnosť v konaní podľa .

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15. júna 2015, č. k.

90 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľkám sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 333,94 €,

ktorú je Krajský súd... povinný zaplatiť na účet jej právneho zástupcu... do pätnástich... dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateliek a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľky sa domáhajú

vyslovenia porušenia a dohovoru zakotvujúcich všeobecný zákaz

diskriminácie, porušenia ich základného práva na ochranu vlastníctva podľa a

práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, základného práva na súdnu a

inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, základného práva na právnu pomoc podľa a

základného práva na rovnosť v konaní podľa postupom a uznesením

krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní zmenený rozsudok okresného súdu vo

výroku o trovách konania.

Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateliek je namietanie nesprávnych

skutkových a právnych záverov krajského súdu a nedostatočného odôvodnenia napadnutého

uznesenia.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich garantovaných

práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je ústavný súd

vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto k zrušeniu

napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že

v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu

(spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj

do iného základného práva (porovnaj m. m. , , ,

, ).

Vo veci sťažovateliek podľa názoru ústavného súdu o takýto výnimočný prípad nejde.

Ústavný súd navyše pri posudzovaní námietok sťažovateliek vychádzal aj z princípu

minimalizácie zásahov do právoplatných rozhodnutí iných orgánov verejnej moci (napr.

, ), ktorým sa vo svojej rozhodovacej činnosti dôsledne riadi.

Po preskúmaní uznesenia krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateliek

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli zakladať

dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v . Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie

krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom

omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené, ako to tvrdili

sťažovateľky.

Krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami

rozhodnými pre posúdenie veci a rozhodnutie o trovách konania, keď uviedol:

«Výrok rozsudku, ktorým súd zamietol žalobu žalobcov o určenie neplatnosti závetu,

ktorý zanechal poručiteľ , zomrelý nebol napadnutý odvolaním

a tak nadobudol právoplatnosť ( ).

Predmetom odvolacieho prieskumu zoslal len výrok o náhrade trov prvostupňového

konania. Odvolatelia v odvolaní uvádzali, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku

o náhrade trov konania spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. ...

Podľa veta prvá trovy konania určí súd podľa sadzobníkov

a podľa zásad platných pre náhradu mzdy a hotových výdavkov. Sadzobníkom sa pre účely

určenia odmeny za právne služby poskytnuté advokátom v súdnom konaní rozumie vyhláška

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v platnom znení (ďalej len „citovaná vyhláška“).

Podľa § 9 ods. 1 citovanej vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny stanoví

podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci alebo práva a podľa počtu úkonov právnej

služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Z ustanovenia § 10 ods. 1 citovanej vyhlášky vyplýva, že ak nie je ustanovené inak,

určuje sa základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby stanoveným

výpočtom v závislosti od tarifnej hodnoty (viď bližšie toto ustanovenie vyhlášky).

Podľa § 10 ods. 2 citovanej vyhlášky platí, že ak nie je ustanovené inak, považuje sa

za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci, alebo práva, ktorých sa

právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa

považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci. o ktorej vlastníctvo sa

vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ citovanej vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny

za 1 (jeden) úkon právnej služby je 1/13 ina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť

hodnotu veci alebo práva v peniazoch alebo ak ju možnosti zistiť len s nepomernými

ťažkosťami.

V preskúmavanej veci žalobcovia podali žalobu, o určenie neplatnosti závetu

poručiteľa zo dňa 17. 3. 2009. Jednoznačne ide o žalobu o určenie neplatnosti právneho

úkonu závetu. Hodnotu predmetu žalobcami požadovaného určenia nemožno vyjadriť

v peniazoch. Žalobou o určenie neplatnosti závetu sa mala totiž odstrániť existujúca právna

neistota v otázke týkajúcej sa jednej stránky právneho úkonu (v otázke platnosti alebo

neplatnosti závetu). Takto podanou žalobou sa teda nedá (ani nemôže) priamo priznať

právo, hodnota ktorého je vyjadriteľná v peniazoch. V prípadoch určenia neplatnosti závetu

poručiteľa aj podľa doterajšej ustálenej súdnej praxe ( viď uznesenie Najvyššieho súdu SR

zo dňa 8. 2. 2008 sp. zn. , uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa

21. 10. 2010 sp. zn. 3M , Nález Ústavného súdu SR z 11. 12. 2014 sp. zn.

, etc.) sa náhrada trov konania v časti odmeny advokáta za zastupovanie

vo veci určuje režimom vyhlášky č. podľa citovanej

vyhlášky, a teda platí, že hodnotu takejto veci alebo práva nie je možné vyjadriť

v peniazoch.

Odvolaciemu súdu sa žiada povedať, že predmet konania predstavoval preskúmanie

zákonnosti právneho úkonu, t. j. závetu, a nie rozhodovanie o konkrétnom práve alebo

povinnosti, ktoré z neho vyplývajú. Z vyššie uvedeného vysvitá, že nepatričná je

argumentácia IURISTICO s. r. o. ohľadom ocenenia predmetu konania (neplatnosti závetu)

„čistou hodnotou dedičstva“, a nesprávne postupoval aj okresný súd, ak túto argumentáciu

pri rozhodovaní o náhrade trov nekriticky prevzal do svojho rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že okresný súd pri vyčíslení trov právneho zastúpenia považoval

za základ pre výpočet tarifnej hodnoty jedného úkonu právnej služby „čistú hodnotu

dedičstva“ napriek tomu, že vzhľadom na charakter žaloby mal vziať za základ pre výpočet

tarifnej hodnoty jedného úkonu právnej služby výpočtový základ predstavujúci 1/13 inu

priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva SR za prvý polrok predchádzajúceho

kalendárneho roka, odvolaciemu súdu neostala iná možnosť, len zmeniť napadnutý výrok

rozsudku o náhrade trov konania.»

Ústavný súd považuje napadnuté uznesenie krajského súdu z ústavného hľadiska

za akceptovateľné a udržateľné. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd ho primeraným spôsobom odôvodnil,

pričom v ňom obsiahnutý výklad a aplikáciu príslušných právnych noriem nemožno

hodnotiť ako arbitrárne, t. j. také, ktoré by predstavovali popretie ich podstaty a zmyslu.

Sťažovateľky namietané porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva

podľa a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu,

základného práva na právnu pomoc podľa , základného práva na rovnosť

v konaní podľa , ako aj porušenie všeobecného zákazu diskriminácie

zakotveného v a dohovoru bližšie postupom a uznesením

krajského súdu neodôvodnili, uviedli len, že k porušeniu označených práv došlo

nepriznaním primeranej náhrady v dôsledku nesprávnych právnych záverov krajského súdu,

hoci boli úspešnými účastníčkami konania. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd

konštatuje, že medzi namietaným konaním a uznesením krajského súdu a sťažovateľkami

označenými základnými a inými právami v spojení so zákazom diskriminácie neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti

na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkami namietaného porušenia

označených práv, odmietol ich sťažnosť v celosti podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateliek v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími ich nárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015