Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 402/2015
PDF · 447.96 KB
No categories available
I. ÚS 402/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
a , , zastúpených advokátom JUDr. Matejom
Kukurom, PhD., advokátska kancelária IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice,
vo veci namietaného porušenia zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného
práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na právnu
pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na rovnosť
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoD 15/2014 a jeho uznesením
č. k. 6 CoD 15/2014 90 z 15. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. augusta 2015 doručená sťažnosť , ,
a , (spolu ďalej len „sťažovateľky“), vo veci
namietaného porušenia zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ústavy
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2
ústavy a základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy postupom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 CoD 15/2014 a jeho uznesením č. k. 6 CoD 15/2014 90 z 15. júna 2015 (ďalej len
„uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný
súd“) rozsudkom č. k. 36 C 244/2012 64 z 22. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“) zamietol žalobu a (spolu ďalej len „žalobcovia“)
smerujúcu proti sťažovateľkám ako žalovaným o určenie neplatnosti závetu
zo 17. marca 2009 zanechaného poručiteľom a žalobcov zaviazal
na náhradu trov konania sťažovateliek v sume 2 905,37 €.
Krajský súd napadnutým uznesením na odvolanie žalobcov proti rozsudku okresného
súdu v časti jeho výroku o trovách konania zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku
o trovách konania tak, že žalobcov zaviazal na náhradu trov konania sťažovateľkám v sume
246,77 €.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky ako úspešné účastníčky súdneho konania
zastávajú názor, že napadnutým uznesením krajského súdu im bola priznaná nesprávna
výška náhrady trov konania podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Sťažovateľky vo svojej sťažnostnej argumentácii namietajú podľa nich nesprávne
závery krajského súdu v napadnutom uznesení, podľa ktorých krajský súd na rozdiel
od okresného súdu dospel k záveru, že v konaní o určenie neplatnosti závetu nie je možné
vyjadriť hodnotu veci v peniazoch pre vyčíslenie trov právneho zastúpenia (ako to učinil
okresný súd, keď hodnotu veci určil čistou hodnotou dedičstva a sťažovateľkám priznal
náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslenej z takto určenej hodnoty veci).
Sťažovateľky v sťažnosti uviedli:
«Novelou Vyhlášky prijatou Vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 184/2013 Z. z. ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov, bolo precizované ustanovenie § 10 ods. 2
Vyhlášky a zadefinovaná tarifná hodnota:
„Ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia
alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania
právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku
a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom
súdneho sporu.“ ...
Predmetná novela nadobudla účinnosť dňa 1. júla 2013.
V zmysle vyššie uvedenej novely máme za to, že zákonodarca posunul výklad
doterajšieho posudzovania tzv. statusových sporov, ktorých meritom bolo určenie platnosti,
resp. neplatnosti právneho úkonu alebo určenie právneho postavenia účastníkov konania
ako vlastníkov alebo napríklad ako to bolo aj v prejednávanom prípade určenie za dediča,
k interpretácií v prospech určenie tarifnej hodnoty veci na základe hodnoty predmetu
konaniu, čím dochádza k odklonu od pôvodného výkladu v prospech ustanovenia § 11 ods.
1 písm. a) Vyhlášky.
Úmyslom zákonodarcu bolo odstrániť právnu neistotu v posudzovaní tzv. hodnoty
sporu, ktorá bola doteraz formovaná len judikatúrou, keď dikcia ustanovenia § 11 ods. 1
písm. a) Vyhlášky nebola dostatočne určitá a poskytovala priestor pre rôznu interpretáciu.
Máme za to, že súčasné znenie legálnej definície tarifnej hodnoty vylúčilo akékoľvek
pochybnosti o tarifnej hodnote prejednávaného prípadu, a síce že spor o určenie, kto je
dedičom po poručiteľovi:
a/ je možné subsumovať pod konania, ktorých hodnota sa určuje na základe legálnej
definície: „hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je
predmetom súdneho sporu“,
b/ má tarifnú hodnotu, ktorá je vyjadriteľná, a teda na ňu nie je možné aplikovať
ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky a
c/ je ju možné určiť na základe čistej hodnoty dedičstva po poručiteľovi.
Na vyššie uvedenom závere nemení nič ani to, že petit žaloby žalobcov znel
na určenie neplatnosti predmetného závetu. Správne má petit takejto žaloby znieť
na určenie, že žalobcovia sú dedičmi po poručiteľovi, pričom platnosť závetu sa v tomto
prípade rieši ako prejudiciálna otázka, resp. výrok o neplatnosti závetu v prípade
afirmatívneho rozhodnutia môže byť obsiahnutý aj priamo vo výrokovej časti rozsudku.
Výrok rozsudku, ktorým konajúci súd žalobe vyhovie ale musí stále obsahovať určenie,
kto je dedičom po poručiteľovi.
Následne je nutné dôjsť k záveru, že predmetom tohto konania bolo určenie, kto je
dedičom po poručiteľovi, a teda kto nadobudne majetkový substrát zodpovedajúci čistej
hodnote dedičstva. Za týchto okolností bolo na mieste určiť tarifnú hodnotu odrážajúc tento
základ. ...
Pri vyčíslovaní trov konania prvostupňový súd správne vychádzal z určenia hodnoty
sporu, keďže za predmet sporu nepovažoval akýsi abstraktný inštitút určenia neplatnosti
právneho úkonu (vydedenia), ale určil hodnotu sporu na základe predmetu konania, a síce
čistej hodnoty dedičstva o ktorú v prejednávanom prípade išlo a plne rešpektoval
systematický a najmä logický výklad právnej normy.
Uvedený postup určenia základu pre tarifnú hodnotu úkonu právnej pomoci je plne
v súlade s novelizovaným citovaným znením § 10 ods. 2 Vyhlášky.
Nie je pritom namieste, posudzovať konanie o neplatnosť vydedenia za výsostne
právno teoretické, keďže prípadné vyslovenie neplatnosti závetu, v ktorom bolo uvedené
vydedenie obsiahnuté ma priamy vplyv na práva a povinnosti žalovaných a dopadá priamo
do ich majetkovej sféry, kedy dôsledkom úspechu v tomto spore by bolo vydanie majetkovej
podstaty pravému dedičovi.
Iný výklad posudzovania hodnoty sporu predstavuje absurdný postup nemajúci
oporu v relevantnej právnej úprave. ...
Odvolací súd však náhradu trov konania určil na základe § 11 ods. 1 Vyhlášky, a
síce uzavrel, že hodnotu sporu nie je možné vyjadriť v peniazoch, keď žalobou o určenie
neplatnosti záveru sa mala odstrániť existujúca právne neistota v otázke týkajúcej sa jednej
stránky právneho úkonu (v otázke platnosti alebo neplatnosti závetu).
Súčasne krajský súd uvádza, že uvedenou žalobou sa nedá (ani nemôže) priznať
právo, hodnota, ktorá je vyjadriteľná v peniazoch.
Záverom krajský súd argumentuje ustálenou judikatúrou v obdobných právnych
veciach. ...
Ako je z vyššie uvedenej argumentácie uznesenia odvolacieho súdu zjavné, odvolací
súd aplikoval na výpočet tarifnej odmeny za jeden (1) úkon právnej pomoci v konaní inú
právnu normu než prvostupňový súd a to § 11 odsek 1 písmeno a) Vyhlášky.
Takýto postup však odvolací súd náležite neodôvodnil, resp. ho odôvodnil
bez akejkoľvek logickej argumentácie a hlavne korelácie k novelizovanému zneniu
ustanovenia § 10 ods. 2 Vyhlášky.
Následné poukazovanie na judikatúru súdov prijatú za účinnosti starej právnej
úpravy len prispieva k nekonzistentnosti odvolacieho rozhodnutia.
Absolútne odignorovanie novej právnej úpravy robí rozhodnutie Krajského súdu
arbitrárne, nezákonné a nepreskúmateľné.
Ohľadom odôvodnenia takéhoto rozhodnutia nemôže byť ani reči, keď v argumentácii
odvolacieho súdu totálnym spôsobom absentuje logická štruktúra. Lakonický odkaz na
judikatúru z obdobia pred novelou Vyhlášky je toho len dôkazom.
Už táto samotná vada je dostatočným dôvodom pre zrušenie výroku odvolacieho
súdu o zmene výšky trov prvostupňového súdneho konania, nakoľko nezrozumiteľnosť, resp.
závadnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia v miere približujúcej sa úplnej absencii
uvedenia dôvodov rozhodnutia v jeho odôvodnení výraznou mierou narúša právo na súdnu
ochranu a spravodlivý súdny proces. ...
Krajský súd ponechal legislatívnu činnosť bez povšimnutia a jednoducho
odignoroval platnú a účinnú právnu úpravu.
Podľa nášho názoru v danom prípade odvolací súd poprel zásadné interpretačné
a aplikačné pravidlá všeobecne uznávané ako základ zákonného a ústavného postupu
ústiaceho do zákonného a ústavného rozhodnutia.
Je nutné aplikovať zásadu, že o protiústavný výsledok rozhodovania súdu ide v tom
prípade, ak je výrazom zjavného a neodôvodneného vybočenia zo štandardov výkladu, ktorý
je v súdnej praxi obecne rešpektovaný, a predstavuje tým nepredvídateľnú interpretačnú
ľubovôľu; tým viac ak súd svojim rozhodnutím absolútne poprie a pominie zákonnú úpravu
a ponechá ju nepovšimnutú ba priam ju až úmyselne odignoruje. ...
Sťažovatelia si sú vedomí self restricted prístupu Ústavného súdu pri preskúmavaní
rozhodnutí všeobecných súdov všeobecne a v oblasti rozhodovania o trovách zvlášť,
reprezentovaného v právnych vetách uznesenia Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 202/08 zo dňa
6. mája 2008...
Napriek uvedenému prístupu, s ohľadom na flagrantnú ignoráciu účinných právnych
predpisov a absolútnu arbitrárnosť napádaného rozhodnutia, s poukazom na vyššie
citované výslovné ustanovenia samotnej Vyhlášky, výkladové pravidlá a ich výsledky je
nutné prijať záver, že rozhodnutie Krajského súdu je nezákonné.»
Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti vydal tento nález:
„1. Krajský súd v Košiciach postupom a rozhodnutím zo dňa 15. júna 2015,
č. k. 6 CoD/15/2014 90 porušil základné právo fyzických osôb
a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 20 Ústavy Slovenskej
republiky, zákaz diskriminácie podľa článku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo účastníka
na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky .
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15. júna 2015, č. k. 6 CoD/15/2014
90 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľkám sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 333,94 €,
ktorú je Krajský súd... povinný zaplatiť na účet jej právneho zástupcu... do pätnástich... dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateliek a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľky sa domáhajú
vyslovenia porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru zakotvujúcich všeobecný zákaz
diskriminácie, porušenia ich základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ústavy a
práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, základného práva na súdnu a
inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a
základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy postupom a uznesením
krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní zmenený rozsudok okresného súdu vo
výroku o trovách konania.
Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateliek je namietanie nesprávnych
skutkových a právnych záverov krajského súdu a nedostatočného odôvodnenia napadnutého
uznesenia.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou garantovaných
práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je ústavný súd
vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má vo vzťahu
k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto k zrušeniu
napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že
v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu
(spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj
do iného základného práva (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,
I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Vo veci sťažovateliek podľa názoru ústavného súdu o takýto výnimočný prípad nejde.
Ústavný súd navyše pri posudzovaní námietok sťažovateliek vychádzal aj z princípu
minimalizácie zásahov do právoplatných rozhodnutí iných orgánov verejnej moci (napr.
IV. ÚS 303/04, I. ÚS 55/2011), ktorým sa vo svojej rozhodovacej činnosti dôsledne riadi.
Po preskúmaní uznesenia krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateliek
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.
Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli zakladať
dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie
krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom
omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené, ako to tvrdili
sťažovateľky.
Krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
rozhodnými pre posúdenie veci a rozhodnutie o trovách konania, keď uviedol:
«Výrok rozsudku, ktorým súd zamietol žalobu žalobcov o určenie neplatnosti závetu,
ktorý zanechal poručiteľ , zomrelý nebol napadnutý odvolaním
a tak nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods. 3 O. s. p.).
Predmetom odvolacieho prieskumu zoslal len výrok o náhrade trov prvostupňového
konania. Odvolatelia v odvolaní uvádzali, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku
o náhrade trov konania spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. ...
Podľa § 151 ods. 5 veta prvá O. s. p. trovy konania určí súd podľa sadzobníkov
a podľa zásad platných pre náhradu mzdy a hotových výdavkov. Sadzobníkom sa pre účely
určenia odmeny za právne služby poskytnuté advokátom v súdnom konaní rozumie vyhláška
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v platnom znení (ďalej len „citovaná vyhláška“).
Podľa § 9 ods. 1 citovanej vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny stanoví
podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci alebo práva a podľa počtu úkonov právnej
služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.
Z ustanovenia § 10 ods. 1 citovanej vyhlášky vyplýva, že ak nie je ustanovené inak,
určuje sa základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby stanoveným
výpočtom v závislosti od tarifnej hodnoty (viď bližšie toto ustanovenie vyhlášky).
Podľa § 10 ods. 2 citovanej vyhlášky platí, že ak nie je ustanovené inak, považuje sa
za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci, alebo práva, ktorých sa
právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa
považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci. o ktorej vlastníctvo sa
vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ citovanej vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny
za 1 (jeden) úkon právnej služby je 1/13 ina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť
hodnotu veci alebo práva v peniazoch alebo ak ju možnosti zistiť len s nepomernými
ťažkosťami.
V preskúmavanej veci žalobcovia podali žalobu, o určenie neplatnosti závetu
poručiteľa zo dňa 17. 3. 2009. Jednoznačne ide o žalobu o určenie neplatnosti právneho
úkonu závetu. Hodnotu predmetu žalobcami požadovaného určenia nemožno vyjadriť
v peniazoch. Žalobou o určenie neplatnosti závetu sa mala totiž odstrániť existujúca právna
neistota v otázke týkajúcej sa jednej stránky právneho úkonu (v otázke platnosti alebo
neplatnosti závetu). Takto podanou žalobou sa teda nedá (ani nemôže) priamo priznať
právo, hodnota ktorého je vyjadriteľná v peniazoch. V prípadoch určenia neplatnosti závetu
poručiteľa aj podľa doterajšej ustálenej súdnej praxe ( viď uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 8. 2. 2008 sp. zn. 3Cdo/268/2007, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
21. 10. 2010 sp. zn. 3M Cdo/9/2009, Nález Ústavného súdu SR z 11. 12. 2014 sp. zn.
II. ÚS 583/2013 31, etc.) sa náhrada trov konania v časti odmeny advokáta za zastupovanie
vo veci určuje režimom vyhlášky č. 655/2004 Z. z. podľa § 11 ods. 1 písm. a/ citovanej
vyhlášky, a teda platí, že hodnotu takejto veci alebo práva nie je možné vyjadriť
v peniazoch.
Odvolaciemu súdu sa žiada povedať, že predmet konania predstavoval preskúmanie
zákonnosti právneho úkonu, t. j. závetu, a nie rozhodovanie o konkrétnom práve alebo
povinnosti, ktoré z neho vyplývajú. Z vyššie uvedeného vysvitá, že nepatričná je
argumentácia IURISTICO s. r. o. ohľadom ocenenia predmetu konania (neplatnosti závetu)
„čistou hodnotou dedičstva“, a nesprávne postupoval aj okresný súd, ak túto argumentáciu
pri rozhodovaní o náhrade trov nekriticky prevzal do svojho rozhodnutia.
Vzhľadom na to, že okresný súd pri vyčíslení trov právneho zastúpenia považoval
za základ pre výpočet tarifnej hodnoty jedného úkonu právnej služby „čistú hodnotu
dedičstva“ napriek tomu, že vzhľadom na charakter žaloby mal vziať za základ pre výpočet
tarifnej hodnoty jedného úkonu právnej služby výpočtový základ predstavujúci 1/13 inu
priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva SR za prvý polrok predchádzajúceho
kalendárneho roka, odvolaciemu súdu neostala iná možnosť, len zmeniť napadnutý výrok
rozsudku o náhrade trov konania.»
Ústavný súd považuje napadnuté uznesenie krajského súdu z ústavného hľadiska
za akceptovateľné a udržateľné. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd ho primeraným spôsobom odôvodnil,
pričom v ňom obsiahnutý výklad a aplikáciu príslušných právnych noriem nemožno
hodnotiť ako arbitrárne, t. j. také, ktoré by predstavovali popretie ich podstaty a zmyslu.
Sťažovateľky namietané porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva
podľa čl. 20 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj porušenie všeobecného zákazu diskriminácie
zakotveného v čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru bližšie postupom a uznesením
krajského súdu neodôvodnili, uviedli len, že k porušeniu označených práv došlo
nepriznaním primeranej náhrady v dôsledku nesprávnych právnych záverov krajského súdu,
hoci boli úspešnými účastníčkami konania. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd
konštatuje, že medzi namietaným konaním a uznesením krajského súdu a sťažovateľkami
označenými základnými a inými právami v spojení so zákazom diskriminácie neexistuje
taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti
na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkami namietaného porušenia
označených práv, odmietol ich sťažnosť v celosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateliek v celom rozsahu sa ústavný súd
ďalšími ich nárokmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2015