Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 520/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , a

, všetci trvale bytom , zastúpených advokátkou

JUDr. Denisou Jánošíkovou, Klincová 35, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojho

základného práva podľa , základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 546

z 23. apríla 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),

a (ďalej len „maloleté deti“; spolu ďalej aj „sťažovatelia“) všetci trvale

bytom , ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „“), základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 546

z 23. apríla 2015.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva že rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len

„okresný súd“) č. k. 41 z 21. júna 2011 došlo k rozvodu manželstva

sťažovateľky a otca maloletých detí a maloleté deti boli zverené do osobnej starostlivosti

matky. Okresný súd stanovil pre otca na jeho maloleté deti mesačné výživné a styk s nimi

na základe dohody rodičov bez obmedzenia.

Na základe návrhu otca z 26. septembra 2013 okresný súd rozhodnutím

č. k. 468 z 3. októbra 2014 zveril maloleté deti do striedavej osobnej

starostlivosti oboch rodičov v týždňových intervaloch a upravil styk oboch rodičov s deťmi

každý týždeň v stredu v čase, keď sú v starostlivosti druhého z nich.

Sťažovateľka sa proti uvedenému rozhodnutiu prvostupňového súdu odvolala

argumentujúc nevhodnosťou zverenia detí do striedavej starostlivosti, najmä z dôvodu

agresívneho správania otca voči nej. Krajský súd v rozhodnutí o odvolaní sťažovateľky

č. k. 546 z 23. apríla 2015 však rozhodnutie okresného súdu vo výroku

o striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov potvrdil.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľka argumentuje ustanoveniami § 163 ods. 2

(ďalej aj „OSP“) a o rodine

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o rodine“), v zmysle ktorých podľa nej „k zmene rozsudku o výchove môže dôjsť iba ak sa

zmenia pomery na strane účastníkov“, inak „v zásade nie je prípustná zmena

právoplatného rozhodnutia súdu, nakoľko by zasahovala do právnej istoty strán a upierala

stranám právo na spravodlivý proces“.

Vo svojej sťažnosti poukazuje ďalej na skutočnosť, že krajský súd nereagoval

na množstvo ňou predložených dôkazov a pri svojom rozhodovaní ich nezohľadnil. Tiež

nevykonal žiadne znalecké dokazovanie o vhodnosti zverenia maloletých detí do striedavej

osobnej starostlivosti oboch rodičov a nezohľadnil, či bude „skutočne“ na prospech

maloletých detí. Namietala tiež, že všeobecné súdy nezohľadnili agresívne správanie otca

maloletých detí voči nej, argumentujúc aj vládnym návrhom zákona, ktorým sa mení

a dopĺňa zákon o rodine, účinného od 1. januára 2016, v dôsledku ktorého bude do zákona

o rodine implementovaná už aj definícia záujmu dieťaťa. V jeho zmysle «nový dôvod,

na základe ktorého môže byť vyhodnotená nevhodnosť starostlivosti jedného z rodičov

o maloleté dieťa, v zmysle vyššie uvedeného vládneho návrhu zákona bude teda aj:

„ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi

do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou“.

Kritériom má byť teda pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa aj zohľadnenie

skutočnosti, že dieťa síce nie je priamo obeťou zásahov do jeho duševnej, telesnej a citovej

integrity, ale je ubližované osobe, ktorá je dieťaťu blízkou osobou. Predkladateľ návrhu

zákona preto uznáva, že aj tzv. nepriame násilie je násilie spôsobilé negatívne zasiahnuť

do dôstojnosti dieťaťa a ohroziť jeho vývin. Dieťa má totiž právo vyrastať v prostredí bez

násilia.

Vzhľadom na vyššie uvedené Krajský súd v Trenčíne tým, že agresívne správanie

otca voči sťažovateľke, prejavované aj pred maloletými deťmi (tiež sťažovateľmi) vôbec

nezohľadnil, nemohol dospieť k najlepšiemu záujmu dieťaťa.

Záujem dieťaťa je tu potrebné vykladať v čo najširšej miere, najmä v zabezpečení

jeho zdravia, a to nielen fyzického a psychického, v zabránení ohrozovania jeho mravnosti

či zabránenie jeho vystaveniu nevhodným vzorcom správania či popudzovania proti

druhému rodičovi. Neplnoleté dieťa, ktoré bolo svedkom nedôstojného, ponižujúceho

a násilného konania jedného rodiča voči druhému, je ohrozené vo svojom citovom

a mravnom vývoji. Výsledky odbornej analýzy jednotlivých prípadov domáceho násilia totiž

poukazujú na skutočnosť, že u detí, ktoré sa stali svedkami domáceho násilia, sa prejavujú

takmer rovnaké citové, psychické a somatické zdravotné problémy ako u týraných detí.

Na zabezpečenie riadneho vývoja a výchovy dieťaťa, ktoré by v čo najširšej miere

zohľadňovali jeho záujem, je potrebná dôsledná aplikácia článku 31 Dohovoru opravách

dieťaťa, ktorým sa záujem dieťaťa povyšuje nad rodičovské práva, za predpokladu, že tieto

práva sú deformované domácim násilím páchanom na jednom z rodičov dieťaťa, čo má

negatívne vplyvy na dieťa, čiže sekundárnu obeť domáceho násilia. Je teda potrebné si

položiť otázku, či násilný partner môže byť milujúcim rodičom, ktorý zabezpečuje riadnu

výchovu a domáce zázemie svojho dieťaťa.

Nemožno preto prisvedčiť súdu, že prizeranie sa takémuto vzoru správania voči

sťažovateľke, je irelevantné pre posúdenie kvality starostlivosti o maloletých zo strany otca,

a že len chovanie rodiča voči dieťaťu je podstatné. Súd absolútne nevzal do úvahy vek

maloletých chlapcov, ktorý vzhľadom na to, že sú chlapcami, a práve dospievajú, týmto

otcovým vzorom podvedome utrpia v budúcnosti, keď sa nebudú vedieť správať k ženám.

Súd však túto okolnosť nijak nevzal do úvahy, dokonca tvrdí, že takéto správanie v danom

konaní dôležité nie je.

Sťažovateľka sa naopak domnieva, že agresivita otca voči nej je určite takou

skutočnosťou, ktorá v reálnom živote navodzuje strach, zabraňuje im ako rodičom efektívne

komunikovať a mala by byť vyhodnotená ako skutočnosť, ktorá vylučuje nariadenie

striedavej starostlivosti.».

Ďalšie pochybenia odvolacieho súdu vidí sťažovateľka v tom, že nezohľadnil jej

opakované námietky voči kolíznemu opatrovníkovi a spôsobu výkonu jednotlivých úkonov

voči deťom, a tiež v ďalšom prehliadaní ňou predkladaných dôkazov.

Celkovo sťažovateľka zhrnula pochybenia všeobecných súdov takto:

„Napríklad oba súdy prehliadali, nezohľadnili pri svojom rozhodovaní nasledovné:

1. Agresívne správanie otca stavia maloleté deti do pozície nepriamej obete, nakoľko

sú sústavne vystavované jeho nevhodným slovným či iným reakciám voči matkinej osobe.

Daný model správania sa na nich podvedome následne prenáša, prípadne narúša ich

osobnosť iným spôsobom.

2. Prebiehajúca striedavá osobná starostlivosť nespĺňa svoj účel a nerešpektuje

individuálne záujmy mal. detí. Návrh otca na striedavú starostlivosť rodičov je len

odpoveďou na skôr podaný návrh matky na zvýšenie výživného.

3. V danom prípade nie sú vytvorené objektívne podmienky pre zverenie mal. detí do

striedavej osobnej starostlivosti rodičov, vzhľadom na neschopnosť otca pre svoje pracovné

povinnosti vykonávať pravidelnú starostlivosť o deti.

4. Priebeh striedavej starostlivosti je chybný, keďže maloleté deti žijú

v rozporuplných prostrediach. Otec neuznáva sťažovateľkine výchovné metódy ani úlohy

a dôležitosť jej ako matky vo vzťahu k deťom. Rodinné prostredie u otca i jeho rodičov je

namierené prudko negatívne voči sťažovateľke. Otec sťažovateľku nerešpektuje, deti vedie

individuálne, nemá záujem o vzájomnú výchovu maloletých oboma rodičmi.

5. Otec nerešpektuje sťažovateľku ako rovnocenného partnera pri výchove,

nekomunikuje s ňou.

Súdy sa vecou zaoberali nedostatočne, závery oboch sú nepresvedčivé, chýbajú

uvedené skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zverenie detí do striedavej starostlivosti

rodičov.

Sťažovatelia tak v rámci porušenia základného práva na súdnu ochranu namietajú

predovšetkým:

• nesprávnu interpretáciu a aplikáciu kogentných noriem Zákona o rodine (ust. § 24

ods. 2, ods. 4) ako aj Dohovoru o právach dieťaťa, z pohľadu zmyslu a účelu predmetu tejto

zákonnej úpravy krajským súdom,

• rozpor rozhodnutia odvolacieho súdu s princípmi riadneho a spravodlivého

procesu,

• skutočnosť, že prvostupňový ako aj druhostupňový súd nedostatočne vykonal

dokazovanie a nezohľadnil sťažovateľkou predložené dôkazy.“

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti

„po oboznámení sa so skutkovým stavom“ vydal takýto nález:

„Základné právo , a ,

všetci traja trvalé bytom , na súdnu

ochranu upravené v a a v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. 546 z 23.04.2015 porušené bolo.

Ústavný súd rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne 546

z 23.04.2015 ruší.

Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľom ,

a priznáva finančné zadosťučinenie každému v sume

5.000, Eur, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť , ako

zákonnej zástupkyni a , v lehote dvoch mesiacov odo

dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Sťažovateľke priznáva náhradu trov konania na Ústavnom

súde vo výške 296,44 Eur, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť na účel

advokáta JUDr. Denise Jánošíkovej a to do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť aj k nej pripojené

prílohy. Výrok napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. z 23. apríla

2015 pozostával zo štyroch častí, pričom ústavnou sťažnosťou bola napadnutá len časť, ktorá

potvrdzovala časť výroku okresného súdu sp. zn. o striedavej osobnej

starostlivosti oboch rodičov. Sťažovateľka vytýkala rozhodnutiam všeobecných súdov

viacero pochybení, najmä však argumentovala proti

možnosti zmeny právoplatného rozhodnutia o výkone rodičovských práv,

nevykonaniu znaleckého dokazovania, nezohľadneniu jej výhrad proti úkonom

kolízneho opatrovníka, nezohľadneniu jej návrhov na dokazovanie a prehliadaniu ňou

predložených dôkazov,

nezohľadneniu agresívneho správania otca maloletých detí voči nej,

samotnej striedavej starostlivosti, pre ktorú nie sú vytvorené objektívne podmienky

na strane otca a ktorá podľa nej nezohľadňuje záujmy maloletých detí.

Podľa podrobnosti o právach podľa odsekov 1 až 5 ustanoví

zákon.

Podľa každý sa môže zákonom ustanoveným postupom domáhať

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Porušenie základného práva na spravodlivý proces spočíva podľa sťažovateľky najmä

v nesprávnej interpretácii a aplikácii kogentných noriem zákona o rodine a Občianskeho

súdneho poriadku, ako aj Dohovoru o právach dieťaťa, v nedostatočnom dokazovaní a

nezohľadnení sťažovateľkou predložených dôkazov a v celkovom rozpore rozhodnutia

odvolacieho súdu s princípmi riadneho a spravodlivého procesu.

Prvou výhradou sťažovateľky je nesprávna aplikácia a

zákona o rodine, v zmysle ktorých podľa sťažovateľky môže dôjsť k zmene rozsudku, iba ak

sa zmenia pomery na strane účastníkov, inak je zmena nezákonná.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k tejto námietke sťažovateľky uviedol:

„Pokiaľ matka namietala, že neboli splnené predpoklady pre zmenu pôvodného

rozhodnutia súdu o zverení mal. detí do jej osobnej starostlivosti a ich zverení do striedavej

osobnej starostlivosti oboch rodičov, keďže nedošlo k významnej zmene pomerov na strane

mal. detí, ktorá by mohla mať za následok zmenu súdneho rozhodnutia, odvolací súd sa

s týmto jej tvrdením nestotožnil. Rozhodnutie súdu ohľadne úpravy práv a povinností

rodičov k maloletým deťom nie je rozhodnutím nemenným. Pokiaľ dôjde k zmene pomerov,

môže súd zmeniť i bez návrhu svoje predchádzajúce rozhodnutie o výkone rodičovských

práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností (§ 26 Zákona

o rodine). V danej veci zmena pomerov nesporne spočíva v uplynutí času

od predchádzajúceho rozhodnutia sudu o výkone rodičovských práv a povinností a bola

preukázaná aj skutočnosťou, ktorú potvrdili obaja rodičia a vyplýva zo súdneho spisu, že

nastali po roku 2012 nezhody medzi rodičmi pri styku otca s mal. deťmi, ktorý sa dlhodobo

realizoval v rozsahu takmer sa rovnajúcemu striedavej osobnej starostlivosti oboch

rodičov. Naviac z výsluchu mal. detí súdom nesporne vyplýva, že obe mal. deti majú

záujem, aby bolo presne upravené, kedy s ktorým rodičom budú aký čas tráviť, ktorú

skutočnosť nie je možné nechať bez povšimnutia (Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2, §

100 ods. 3 Zákona o rodine). Odvolací sud zdôrazňuje, že prihliadal

predovšetkým na záujem mal. detí, ktorý má prednosť pred záujmami oboch rodičov a mal

za to, že rozhodnutie o zverení mal. detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov

zohľadňuje názor mal. detí, na ktorý vzhľadom na ich vek a rozumovú vyspelosť bolo

potrebné prihliadnuť.“

K námietke nesprávnej interpretácie a aplikácie príslušných noriem Občianskeho

súdneho poriadku, ako aj zákona o rodine ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou

judikatúrou uvádza, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a následne na nich

založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní

zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. , IV. ÚS

27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). Z týchto

hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľov namietajúcich porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru.

Spôsob, akým krajský súd interpretoval príslušné zákonné ustanovenia

v preskúmavanej veci, nesignalizuje záver, že by bol výklad krajského súdu z ústavného

hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, a mohol tak viesť k porušeniu niektorého

zo sťažovateľkou označených práv. Naopak, ústavný súd konštatuje, že interpretácia

a aplikácia dotknutých právnych noriem v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu je

ústavne konformná a rešpektuje účel a zmysel aplikovaných právnych noriem.

Ďalšie námietky sťažovateľky sa týkajú nesprávneho posúdenia vhodnosti striedavej

výchovy maloletých detí s ohľadom na okolnosti, ktoré uvádza, vrátane údajného

agresívneho správania otca maloletých detí voči nej. K tejto otázke krajský súd uviedol:

„Odvolací súd po preskúmaní danej veci zhodne so súdom prvého stupňa dospel

k záveru, že je v záujme mal. detí ich zverenie do striedavej osobnej starostlivosti oboch

rodičov, ktorá prakticky fungovala medzi rodičmi, i keď s určitými problémami, takmer 7

rokov. Mal. má 15 rokov a mal. má 11 rokov, obaja sú vyspelí, veľmi

inteligentní, výborní žiaci, a preto vzhľadom na ich vek a rozumovú vyspelosť, je podľa

názoru odvolacieho súdu, dôvodné prihliadnuť na ich názor, že chcú byť zverení

do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov v týždňových intervaloch, chcú mať

kontakt s oboma rodičmi i so starými rodičmi z oboch strán.

Pokiaľ súd prvého stupňa prihliadol na názor mal. detí, konal v súlade s citovanými

zákonnými ustanoveniami.

V súvislosti s rozhodnutím súdu prvého stupňa o zverení mal. detí do striedavej

osobnej starostlivosti oboch rodičov odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce

námietky, ktoré boli v odvolaní matkou vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje

so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolacie námietky matky boli

totožné s námietkami, ktoré uplatnila pred súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa

vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané, každý

jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia

účastníkov mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z

dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá požiadavkám ust.

Námietky matky, uvedené v podanom odvolaní, preto nemohli privodiť zmenu napadnutého

rozsudku vo výroku o striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Ani v odvolacom

konaní totiž neboli preukázané také skutočnosti, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli

mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody

napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a v podrobnostiach na ne v zmysle § 219 ods. 2

odkazuje.“

K tejto časti odôvodnenia odvolacieho súdu ústavný súd dodáva, že pri posudzovaní

rozhodnutia odvolacieho súdu je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého

rozsudku krajského súdu, ale aj napadnutý rozsudok okresného súdu, s odôvodnením

ktorého sa krajský súd stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

Okresný súd sa v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku vysporiadal aj

s otázkou vhodnosti zverenia maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti rodičov,

najmä čo sa týka podľa sťažovateľky agresívneho správania otca maloletých detí voči nej,

keď uviedol:

„Údajnú agresivitu otca voči matke súd rovnako nepovažoval za argument proti

striedavej osobnej starostlivosti o deti. Predovšetkým žiadnym dôkazom nebolo preukázané,

že by otec bol kedykoľvek a akýmkoľvek spôsobom agresívny voči deťom, čo súd považoval

za podstatné. Rovnako však nakoniec nebolo preukázané, že by sa otec dopustil fyzického

násilia voči matke maloletých. Je predovšetkým potrebné diferencovať ako sa rodičia

správajú k sebe navzájom a ako sa správajú k maloletým deťom. V správaní k deťom nebol

ani u jedného z rodičov preukázaný žiaden nedostatok.

Súd napokon dospel k záveru, že zverením maloletých do striedavej starostlivosti

obidvoch rodičov a z tohto vyplývajúcim určením presných pravidiel realizácie tejto

starostlivosti sa odstráni jeden zo závažných zdrojov konfliktu medzi rodičmi.

K výhradám matky, že konfliktné vzťahy rodičov budú príčinou, že pri striedavej

starostlivosti sa rodičia nebudú vedieť dohodnúť o dôležitých veciach týkajúcich sa

maloletých, súd poukazuje na ustanovenie § 35 Zákona o rodine, podľa ktorého ak sa

rodičia nedohodnú na podstatnej veci týkajúcej sa maloletého dieťaťa rozhodne na návrh

niektorého z nich súd. Citované ustanovenie sa neviaže len na striedavú osobnú

starostlivosť ale má riešiť všetky situácie, keď rodičia maloletého dieťaťa nedospejú

k dohode. Pričom situácia, že by sa rodičia neboli schopní dohodnúť na podstatnej

záležitosti maloletých, napríklad na tom, ktorú strednú školu bude dieťa navštevovať, môže

nastať aj za stavu, keď je dieťa zverené do osobnej starostlivosti len jednému z rodičov.

Uvedené tvrdenia matky preto súd nepovažoval za dôvodné.

Na základe uvedených dôvodov súd nepovažoval nesúhlas matky maloletých detí

so striedavou osobnou starostlivosťou za relevantný.

Súd bol napokon povinný v zmysle § 43 ods. 1 Zákona o rodine zistiť názor

maloletých detí a pri rozhodovaní naňho prihliadať. Názor oboch maloletých, najmä

staršieho bol v predchádzajúcom období zisťovaný niekoľkokrát. Obe deti opakovane

uviedli, že by chceli tráviť rovnaký čas s otcom aj s matkou. Zároveň uviedli, že časový

interval, ktorý by chceli tráviť s jedným z rodičov je najviac týždeň. Súdu je jasné, že

maloleté deti nemusia poznať všetky aspekty inštitútu striedavej osobnej starostlivosti

a poznať jeho odlišnosti od iného spôsobu úpravy osobnej starostlivosti o dieťa. Avšak

podľa názoru súdu striedavá starostlivosť je inštitútom, ktorý v danej situácii najlepšie

zodpovedá požiadavkám oboch maloletých, keď si svoj čas medzi rodičov chcú deliť

na polovicu v určených pravidelných intervaloch. Súd zároveň apeluje na oboch rodičov

aby deťom nebránili, ak sa chcú dobrovoľne stretnúť počas týždňa tráveného u jedného

z rodičov aj s druhým rodičom a nevyčítali im to.

Súd vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že sú splnené všetky

hmotnoprávne podmienky na zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti

obidvoch rodičov a návrhu otca maloletých v tejto časti vyhovel.“

Ústavný súd pripomína, že spravodlivosť je nutné posudzovať z hľadiska konania ako

celku, pričom v danom prípade treba postupovať v súlade s praxou Európskeho súdu pre

ľudské práva, ktorý napr. v rozhodnutí E. p. v. Italy zo 16. 11. 1999 (s odkazom aj

na rozhodnutie vo veci Olsson v. Sweden z 27. 11. 1992 a Johansen v. Norway

z 23. 9. 1994) vyslovil, že medzi záujmami dieťaťa a rodičov musí byť zachovaná

rovnováha, pričom pri hľadaní tejto rovnováhy musí byť osobitný význam venovaný

najvyšším záujmom dieťaťa, ktoré môžu prevažovať nad záujmami rodiča.

Aj v posudzovanom prípade je predovšetkým v záujme maloletých detí, aby sa

vzťahy rodičov stabilizovali a výkon striedavej osobnej starostlivosti rodičov bol bez

negatívnych zásahov zo strany oboch rodičov. Závery krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu zodpovedajú príslušným ustanoveniam

a zákona o rodine a sledujú predovšetkým záujmy maloletých detí, preto ich nemožno

považovať za arbitrárne a nespravodlivé.

Prevažná väčšina ďalších námietok sťažovateľky sa týkala spôsobu vykonávania

dôkazov a prehliadania dôkazov, ktoré súdu navrhovala. K námietkam nezohľadnenia

skutočností uvádzaných sťažovateľkou ústavný súd v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , , ). Ústavný

súd zároveň konštatuje, že vykonanie jednotlivých dôkazov, ako aj zhrnutie preukázaného

skutkového stavu na strane 11 a nasl. v odôvodnení rozhodnutia okresného súdu signalizuje,

že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, náležite dôkazy vyhodnotil

a napokon aplikoval na vec právne predpisy spôsobom, ktorý je z ústavného hľadiska

udržateľný. V otázkach dokazovania si krajský súd osvojil dôvody rozhodnutia súdu prvého

stupňa a v podrobnostiach na ne v zmysle § 219 ods. 2 OPS odkázal.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považuje závery vyjadrené v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia krajského súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné, a preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažovateľka (zastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou) namietala

porušenie tiež základného práva podľa bez bližšej špecifikácie len

z dôvodu arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia, ústavný súd nepovažoval

za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom , ktorý mal byť podľa nej taktiež

porušený. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, nemožno

vzhľadom na to uvažovať ani o porušení základného práva podľa .

Navyše, napadnutý článok iba v podrobnostiach (o právach podľa predchádzajúcich

odsekov) odkazuje na zákon. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky aj v časti

namietajúcej porušenie je zjavne neopodstatnená.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu

a namietaným porušením označených práv sťažovateľky, odmietol sťažnosť sťažovateľky po

jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015