Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 361/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-63

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) o sťažnosti , ,

a mal. , , , zastúpených

advokátkou JUDr. Denisou Jánošíkovou, Advokátska kancelária, Klincová 35, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia ich základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu

a práva dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa

Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 15. decembra 2015 takto

rozhodol:

Sťažnosti a mal. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. marca 2016 doručená sťažnosť (ďalej aj „otec maloletého“ alebo

„otec“) a mal. (ďalej aj „maloletý“; spolu ďalej len „sťažovatelia“)

vo veci namietaného porušenia ich základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu

a práva dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 18. septembra 2015

(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. decembra 2015 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok krajského súdu“).

1.1 Ústavný súd 26. apríla 2016 uznesením č. k. -20 v časti

namietaného porušenia označených ústavných práv sťažovateľov napadnutým rozsudkom

krajského súdu prijal sťažnosť na ďalšie konanie a zároveň ustanovil maloletému

kolízneho opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny

Ružomberok, odbor sociálnych vecí a rodiny (ďalej aj „ÚPSVaR“ alebo „kolízny

opatrovník“). Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako neprípustnú.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že matka maloletého sa na okresnom súde

návrhom z 13. júla 2012 domáhala úpravy výkonu rodičovských práv a povinností

k maloletému s tým, že maloletý bude zverený do jej osobnej starostlivosti. Okresný súd

o jej návrhu rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že:

„Mal. ... sa zveruje do osobnej starostlivosti matky, pričom obaja

rodičia budú maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok.

Otec je povinný prispievať na výživu mal. ... výživným vo výške

100,- eur mesačne vždy do každého 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletého

dieťaťa počnúc dňom 14. 08. 2012.

Zameškané výživné za obdobie od 14.08.2012 do vyhlásenia rozsudku

v sume 158,60 eur, je povinný otec mal. dieťaťa uhradiť k rukám matky maloletého

do 60 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku.

Súd upravuje stretávanie otca s maloletým ... tak, že otec je

oprávnený stretávať sa s maloletým každý párny kalendárny týždeň od štvrtku od 15.00 hod.

do nedele do 19.00 hod. s tým, že matka je povinná maloletého na stretnutie s otcom

pripraviť a odovzdať maloletého otcovi v stanovenom čase pred bytom matky a otec je

povinný po vykonaní stretnutia odovzdať maloletého matke v stanovenom čase pred bytom

matky.

Súd upravuje stretávanie otca s mal. ... počas školských

vianočných prázdnin, jarných prázdnin, veľkonočných prázdnin a letných prázdnin

nasledovne:

Otec je oprávnený stretávať sa s maloletým

- každý párny kalendárny rok od 29. 12. od 15.00 hod. do posledného dňa školských

prázdnin do 17.00 hod. a každý nepárny kalendárny rok od posledného dňa vyučovania

pred vianočnými prázdninami od 17.00 hod. do 29. 12. do 15.00 hod.,

- každý párny kalendárny rok posledného dňa vyučovania pred jarnými prázdninami

od 17.00 hod. do posledného dňa jarných prázdnin do 15.00 hod.

- každý nepárny kalendárny rok posledného dňa vyučovania pred veľkonočnými

prázdninami od 17.00 hod. do posledného dňa veľkonočných prázdnin do 15.00 hod.,

- každý kalendárny rok od 01. 07. od 15.00 hod. do 16. 07. do 17.00 hod.

- každý kalendárny rok od 01. 08. od 15.00 hod. do 16. 08. do 17.00 hod. s tým, že

matka maloletého je povinná maloletého na stretnutie s otcom pripraviť a odovzdať

maloletého otcovi v stanovenom čase pred bytom matky a otec je povinný po vykonaní

stretnutia odovzdať maloletého otcovi v stanovenom čase pred bytom matky a otec je

povinný po vykonaní stretnutia odovzdať maloletého matke v stanovenom čase pred bytom

matky.

Počas obdobia školských vianočných prázdnin, jarných prázdnin, veľkonočných

prázdnin a letných prázdnin bežná úprava stretávania otca s mal. neplatí.

Rodič maloletého je povinný pri odovzdávaní maloletého odovzdať druhému

z rodičov všetky veci maloletého, ktoré maloletý aktuálne potrebuje vzhľadom na jeho vek,

aktuálne potreby, školskú dochádzku, záujmy, zdravotný stav a ročné obdobie.

Pri odovzdávaní maloletého je odovzdávajúci rodič povinný preberajúceho rodiča

informovať o aktuálnom zdravotnom stave maloletého a o všetkých dôležitých

skutočnostiach týkajúcich sa maloletého.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.“

2.1 Otec maloletého podal proti napadnutému rozsudku okresného súdu

6. októbra 2015 odvolanie v časti zverenia maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti

matky s poukazom na v tom čase platné a účinné ustanovenia § 205 ods. 2 písm. c), d) a f)

(ďalej len „OSP“) z dôvodu, že okresný súd

- neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- napadnutý rozsudok okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci.

2.2 Krajský súd napadnutým rozsudkom napadnutý rozsudok okresného súdu

v celom rozsahu potvrdil. Krajský súd odôvodnil napadnutý rozsudok týmito právnymi

závermi:

«Krajský súd v Žiline ako súd odvolací prejednal vec v odvolacom konaní v dôsledku

podaného odvolania otcom dieťaťa a po preskúmaní rozsudku prvostupňového súdu

a celého spisového materiálu rozhodol postupom v súlade s ust. § 156 ods. 3 a § 214 ods. 2

bez nariadenia ústneho pojednávania, pričom rozsudok prvostupňového súdu

v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny podľa

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj s odôvodnením prvostupňového

rozsudku, ktoré spĺňa všetky kritéria zákona, súd vyhodnotil vykonané dôkazy v súlade

s ust. a nasl. , a preto sa odvolací súd v súlade s ust.

obmedzuje len na konštatovanie správnosti rozsiahleho a precízneho odôvodnenia

prvostupňového rozsudku. Prvostupňový súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil a odôvodnil,

prečo neurčil striedavú rodičovskú starostlivosť napriek tomu, že obaja rodičia by mali

predpoklady pre takúto formu rodičovskej starostlivosti. Taktiež bolo zdôvodnené, prečo

je v záujme maloletého dieťaťa v tomto konkrétnom prípade určitá stabilita výchovného

prostredia, v ktorom v súčasnosti žije, ktoré prostredie jednoznačne vyhovuje zdravému

vývoju jeho osobnosti, keďže dosahuje vynikajúce výsledky v škole, okrem toho si veľmi

pozitívne rozvíja svoj talent v oblasti recitačnej, výtvarnej a pod. Na okraj odvolací súd

uvádza, že pre svoje vynikajúce výsledky a schopnosti v škole bol zvolený za predsedu

triedy, je hodnotený ako najlepší v triede v jazyku anglickom a venuje sa i športovým

činnostiam (futbal, plávanie). V prípade jeho zverenia do striedavej rodičovskej

starostlivosti by došlo v tomto období k vážnemu narušeniu, ba až znemožneniu výkonu

minimálne niektorých z týchto ďalších činností, ktoré vykonáva popri štúdiu.

Odvolací súd nemôže súhlasiť s argumentáciou odvolateľa (otca dieťaťa), ktorý

okrem iného v odvolaní uviedol, že v právnej praxi nemožno vylúčiť, že medzi rodičmi, ktorí

nie celkom dobre komunikujú, je striedavá starostlivosť podnetom a motiváciou k tomu,

aby sa snažili spolu čo najviac kooperovať. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého

stupňa zdôrazňuje, že v prípadoch, kde komunikácia rodičov dieťaťa je problematická

a vzťahy rodičov sú vážne narušené, nie je v zásade striedavá rodičovská starostlivosť

vhodným spôsobom úpravy práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu. Nie je v záujme

maloletého dieťaťa, aby nielen že sa stávalo svedkom, či účastníkom týchto konfliktov,

ale nesmie sa stať ani nástroj na „vybavovanie si účtov“ či nie príjemných odkazov medzi

rodičmi. Preto je len veľmi málo pravdepodobné, že by striedavá rodičovská starostlivosť

o maloleté dieťa mohla prispieť k zlepšeniu, či ozdraveniu ich vážne narušených

konfliktných vzťahov. Aj preto odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu potvrdil

ako vecne správny, stotožňujúc sa (ako už bolo uvedené) aj so všetkými ďalšími časťami

odôvodnenia prvostupňového rozsudku.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 146 ods. 1 písm. a)

v spojitosti s »

3. Sťažovatelia v úvode svojej sťažnosti uvádzajú, že všeobecné súdy napadnutými

rozsudkami ukrátili zákonné právo maloletého na rovnocenný styk s oboma rodičmi.

Sťažovatelia zdôrazňujú, že rodičia maloletého neboli manželmi, pričom k určeniu

otcovstva k maloletému došlo súhlasným vyhlásením rodičov pred Matričným úradom

v Bratislave, kde spolu až do roku 2012 maloletého spoločne vychovávali. K maloletému

majú obaja rodičia silné citové väzby, ktoré matka svojím rozhodnutím odsťahovať sa

v roku 2012 do Ružomberka podľa sťažovateľov násilne a bez súhlasu otca maloletého

medzi maloletým a ním prerušila.

3.1 Sťažovatelia uviedli, že maloletý napriek pomerne dlhej dobe strávenej

v Ružomberku do dnešného dňa prejavuje vôľu žiť s otcom maloletého, avšak jeho záujem

nebol súdmi zohľadnený. Sťažovatelia argumentujú, že súdna znalkyňa na otázku, (i) či je

sťažovateľ spôsobilý vychovávať syna, odpovedala áno, (ii) či je otec maloletého spôsobilý

zabezpečiť výchovné potreby maloletého, odpovedala áno, (iii) či je otec maloletého

spôsobilý zabezpečiť citové zázemie maloletého, odpovedala áno, (iv) či zverenie

maloletého do striedavej osobnej starostlivosti je v záujme maloletého, odpovedala áno,

teda podľa mienky sťažovateľov boli splnené všetky predpoklady, aby zverenie maloletého

do striedavej osobnej starostlivosti rešpektovalo jeho maximálny záujem.

3.2 Podľa sťažovateľov okresný súd a následne aj krajský súd považovali

za najproblematickejšiu oblasť posudzovanie otázky o vhodnosti striedavej školskej

dochádzky v dvoch rôznych školách. Touto otázkou sa podľa sťažovateľov napokon súdy

vysporiadali subjektívne, keďže v zmysle platnej právnej úpravy je takáto forma návštevy

dvoch rôznych škôl v prípade zverenia dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti možná

a v mnohých prípadoch dieťa takúto formu zvláda bez ťažkostí. Na tomto mieste

sťažovatelia citujú z nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. , ktorý sa

zaoberá problematikou školskej dochádzky ako dôvodu pre obmedzenie styku dieťaťa

s druhým rodičom. Rovnako sťažovatelia citujú správu Ministerstva školstva, vedy,

výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) zo 16. apríla 2013

týkajúcu sa striedavej návštevy dvoch základných škôl adresovanú všetkým obvodným

úradom v Slovenskej republike, na odbory školstva. Podľa sťažovateľov súčasná právna

úprava teda povoľuje plniť povinnú školskú dochádzku striedavo v dvoch základných

školách, pričom takýto systém funguje vo viacerých rodinách, plní si svoju výchovnú

a vzdelávaciu funkciu voči dieťaťu, a to bez toho, aby na maloleté dieťa nepriaznivo

pôsobil. Okresný súd, ako aj krajský súd podľa mienky sťažovateľov tak popreli už uvedený

nález, či správu ministerstva a subjektívne posúdili vhodnosť či nevhodnosť takejto úpravy

povinnej školskej dochádzky.

3.3 Sťažovatelia ďalej poukazujú na to, že ani matka maloletého nie je

vo všeobecnosti proti nariadeniu striedavej osobnej starostlivosti o maloletého, avšak

vzhľadom na vzdialenosť bydlísk nepovažuje túto formu za vhodnú, a preto s ňou v tomto

prípade nesúhlasila. Na to, že sa o túto vzdialenosť zaslúžila predovšetkým ona, však

podľa sťažovateľov neprihliadla pri svojom nesúhlasnom stanovisku ani ona, ani okresný

súd a ani krajský súd. Podľa sťažovateľov je nesporné, že maloletý sa chce intenzívnejšie

stretávať s otcom. Sťažovatelia uvádzajú, že v priebehu celého konania maloletý preferoval

zverenie do výlučnej starostlivosti otca, avšak ani striedavú osobnú starostlivosť nevylúčil.

Sťažovatelia dôvodia, že súdna znalkyňa PhDr. , ktorá vypracovala

v prvostupňovom konaní o vhodnosti zverenia striedavej osobnej starostlivosti znalecký

posudok, konštatovala, že otec je spôsobilý vychovávať maloletého, zabezpečiť mu stabilné

výchovné prostredie s tým, že podľa jej názoru by momentálne mali byť vytvorené

podmienky, aby mohla fungovať táto forma starostlivosti, a je to v záujme maloletého.

Ďalej sťažovatelia citujú aj z nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. .

3.4 Zverenie maloletého do rúk matky je podľa presvedčenia sťažovateľov nesúladné

s tým, že:

- maloletý opakovane pri vypočutí okresným súdom a kolíznym opatrovníkom

vyjadroval a vyjadruje túžbu vrátiť sa domov do Bratislavy a žiť so svojím otcom,

- súdna znalkyňa po preskúmaní podmienok starostlivosti o maloletého, ako aj

názoru maloletého odporučila striedavú osobnú starostlivosť ako prospešnú pre maloletého

a v jeho záujme,

- kolízna opatrovníčka sa stotožnila so záverom znaleckého posudku a podporila jeho

odporúčanie pre striedavú osobnú starostlivosť,

- samotný okresný súd apeloval na matku, aby pristúpila na rodičovskú dohodu,

v zmysle ktorej by bol maloletý zverený do striedavej osobnej starostlivosti,

- spôsobilosť oboch rodičov vychovávať maloletého je preukázaná i tým, že matka

akceptuje otca maloletého ako plnohodnotného rodiča schopného sa o maloletého postarať.

3.5 Sťažovatelia v rámci argumentácie k porušeniu ich ústavných práv namietajú

predovšetkým (i) nesprávnu interpretáciu a aplikáciu kogentných noriem

Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o rodine“) (§ 24 ods. 2 a 4) z pohľadu zmyslu a účelu predmetu tejto zákonnej

úpravy okresným súdom, ako aj krajským súdom, (ii) rozpor napadnutých rozsudkov

s princípmi riadneho a spravodlivého procesu, (iii) či skutočnosť, že súdy nedostatočne

vykonali dokazovanie, nezohľadnili otcom maloletého predložené dôkazy, nevypočuli názor

maloletého, ktorý vzhľadom na dĺžku konania mohol s pribúdajúcim sa vekom náležite

vyjadriť svoj názor.

3.6 K porušeniu ústavných princípov podľa sťažovateľov došlo ďalej tým, že:

- právne závery napadnutých rozsudkov sú v extrémnom nesúlade so skutkovými

zisteniami a sú tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

- v odôvodnení napadnutých rozsudkov súdy nereagovali na otcom maloletého

prednesené zásadné, relevantné námietky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

a vykonaným dokazovaním, hoci súdom priamo ukladá povinnosť dbať

na presvedčivosť odôvodnenia svojich rozhodnutí.

3.7 Vo vzťahu k porušeniu základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu

a práva dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť (sťažovatelia v tejto súvislosti citujú

a poukazujú aj na Listiny základných práv a slobôd, pozn.)

sťažovatelia namietajú najmä spôsob, akým sa prvostupňový súd a druhostupňový súd

vyrovnali s argumentáciou a dôkazmi, ktoré boli predložené zo strany otca maloletého, ako

aj kolízneho opatrovníka. Súdy pri svojom rozhodovaní podľa mienky sťažovateľov nedbali

na záujem maloletého a ani na vyslovenie jeho vôle žiť v prostredí striedavej osobnej

starostlivosti. Prvostupňový súd podľa sťažovateľov odmietol skúmať, či sú vytvorené

podmienky zverenia maloletého do striedavej osobnej starostlivosti, nevypočul otcom

maloletého navrhnutých svedkov, nedostatočne sa oboznámil so spisovým materiálom

súvisiacim s vecou maloletého. Podľa názoru sťažovateľov súdy neprihliadli na vykonané

znalecké dokazovanie, nezohľadnili vôľu a záujem maloletého ním prezentovaný. Súdy

podľa sťažovateľov neprihliadli ani na vyjadrenie kolízneho opatrovníka, ktorý potvrdil, že

je v záujme maloletého, aby bol zverený do striedavej starostlivosti obidvoch rodičov.

3.8 Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovatelia argumentujú, že súdy ignorovali

dôkazy predložené otcom maloletého o tom, že striedavá osobná starostlivosť je

pre maloletého vhodná. Podľa sťažovateľov tak došlo k porušeniu základného práva

na súdnu ochranu podľa a v Listiny základných práv

a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3.9 Sťažovatelia ďalej dôvodia, že konajúce súdy porušili práva maloletého

vyplývajúce z Dohovoru o právach dieťaťa zabezpečujúce dieťaťu, ktoré je schopné

formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých

záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom dieťaťa musí venovať patričná

pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni. Podľa sťažovateľov sa na ten účel dieťaťu

poskytuje najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní,

ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného

orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami

vnútroštátneho zákonodarstva. Sťažovatelia zdôrazňujú, že maloletý má v súčasnosti

10 rokov a jasne pred úradmi vyjadril a vyjadruje svoju vôľu žiť u otca a s matkou sa

naďalej stretávať. Uvedené však podľa sťažovateľov oba konajúce súdy nerešpektovali,

naopak, vyjadrenia maloletého prehliadali, čím došlo k ďalšiemu poškodeniu jeho práv.

Napriek tomu, že maloletý jednoznačne vyjadril vôľu vo veci zverenia do striedavej osobnej

starostlivosti, nebolo podľa názoru sťažovateľov jeho žiadosti, resp. prejavu vôle vyhovené.

Maloletý prijal podľa názoru sťažovateľov konanie súdov s nevôľou a sklamaním. Konanie

súdov narušilo podľa sťažovateľov jeho vnímanie spravodlivosti a čestnosti.

3.10 Sťažovatelia svoju sťažnosť uzatvárajú konštatovaním, že súdy svojím konaním

popreli právo dieťaťa na zohľadnenie jeho najlepšieho záujmu pri rozhodovaní. Striedavá

osobná starostlivosť oboch rodičov má podľa presvedčenia sťažovateľov zabezpečiť (i)

lepšie zabezpečenie potrieb dieťaťa, (ii) práva maloletého na zachovanie jeho vzťahu

k obidvom rodičom, a to pri zachovaní citových väzieb, vývinových potrieb, stability

budúceho výchovného prostredia a schopnosti rodičov dohodnúť sa na výchove

a starostlivosti o dieťa. Z konania oboch súdov podľa sťažovateľov jednoznačne vyplýva, že

právna úprava striedavej osobnej starostlivosti bola prehliadaná a nerešpektovaná. K tomu,

aby nedošlo k neprípustnému zásahu do výkonu rodičovských práv a práva na spravodlivý

proces, musí byť podľa sťažovateľov rozhodnutie súdu založené na skutočnostiach

majúcich oporu v skutkovom stave a dôkazoch obsiahnutých v spise a musí byť riadne

a presvedčivo odôvodnené. Napadnutý rozsudok okresného súdu a napadnutý rozsudok

krajského súdu neobsahujú podľa názoru sťažovateľov dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom je možné považovať ich výklad a závery za svojvoľné a neodôvodnené.

Z predmetných rozhodnutí vyplýva aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá popiera ich podstatu a zmysel.

4. Sťažovatelia navrhli vydať tento nález:

„Základné právo ... na súdnu ochranu upravené v čl. 41

ods. [4] a a v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom... Krajsk[ého] súd[u] v Žiline č. k.

zo dňa 15. 12. 2015 porušené bolo.

Ústavný súd rozhodnutie Okresného súdu Ružomberok sp. zn.

z 18. 09. 2015 ruší.

Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi

priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- Eur...

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania

na Ústavnom súde...“

II.

Vyjadrenia odporcu, kolízneho opatrovníka, replika sťažovateľov

5. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie požiadal o vyjadrenie

(i) krajský súd ako odporcu v konaní, (ii) kolízneho opatrovníka, ako aj (iii) dotknutú osobu

– matku maloletého. Uvedeným subjektom ústavný súd na tento účel zaslal sťažnosť

sťažovateľov, ako aj uznesenie ústavného súdu o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

5.1 Ústavný súd konštatuje, že dotknutá osoba – matka maloletého, nevyužila

možnosť vyjadriť sa k podanej sťažnosti a na písomnú výzvu ústavného súdu z 29. apríla

2016 nezaslala žiadne vyjadrenie.

5.2 Po doručení ďalej uvedených vyjadrení ústavný súd poskytol sťažovateľom

možnosť, aby k týmto vyjadreniam zaujali stanovisko (repliku).

Vyjadrenie krajského súdu

6. Listom č. Spr. 194/2016 z 19. mája 2016 doručeným ústavnému súdu

23. mája 2016 sa k podanej sťažnosti vyjadril krajský súd.

6.1 Predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení len stručne uviedla: „V predmetnej

veci sa jedná takmer výlučne o bezprostredné právne posúdenie záverov odvolacieho súdu

v rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 15. 12. 2015, a teda nie je dobre

možné zo strany krajského súdu ako inštitúcie (prostredníctvom jeho predsedu) zaujať

konkrétne právne stanovisko. Z pozície predsedu krajského súdu mi totiž neprináleží

posudzovať vecnú správnosť jednotlivých rozhodnutí tunajšieho súdu, vrátane posúdenia

náležitostí ich odôvodnenia.“

6.2 Krajský súd zároveň súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Vyjadrenie kolízneho opatrovníka

7. Listom č. RK1/OSPODaSK/SPO/2016/117/2016/65022 z 12. mája 2016

doručeným ústavnému súdu 19. mája 2016 sa k sťažnosti vyjadril kolízny opatrovník.

7.1 Kolízny opatrovník v úvode uviedol, že konanie vo veci úpravy výkonu

rodičovských práv a povinností prebiehalo na okresnom súde od roku 2012, kedy bolo

vydané predbežné opatrenie, na základe ktorého bol maloletý odovzdaný do starostlivosti

matky. V predmetnom prípade sa ÚPSVaR Ružomberok, oddelenie sociálnoprávnej

ochrany detí a sociálnej kurately snažil počas celého obdobia viesť a usmerňovať rodičov

k vyriešeniu otázky úpravy výkonu rodičovských práv k maloletému dohodou,

keďže dlhodobý boj medzi nimi vyvoláva napätie u všetkých účastníkov konania, ale hlavne

v neprimeranej miere zaťažoval maloletého. Obidvaja rodičia boli podľa kolízneho

opatrovníka opakovane upozornení, že ich syn potrebuje pre svoj zdravý vývin

kooperatívny vzťah medzi rodičmi, chronické a neriešené rodičovské konflikty sú pre dieťa

nebezpečné a môžu mať negatívny vplyv na jeho ďalší zdravý psychický a fyzický vývin.

7.2 Podľa kolízneho opatrovníka, ÚPSVaR ‒oddelenie sociálno-právnej ochrany

detí a sociálnej kurately (ďalej len „SPODaSK“) navrhlo rodičom viaceré formy pomoci

a riešenia vzniknutej situácie, napr. mediáciu, psychologické poradenstvo, vzájomné

stretnutia a iné, ktoré však boli vždy jednou zo strán odmietnuté, a preto bol zo strany

oddelenia SPODaSK podaný na okresnom súde podnet na uloženie výchovného opatrenia

rodičom.

7.3 Podľa podnetu kolízneho opatrovníka okresný súd rozsudkom č. k. 5 P 84/2014-

30 z 20. januára 2015 uložil rodičom maloletého , a to matke Mgr.

a otcovi Mgr. , výchovné opatrenie ‒povinnosť podrobiť

sa odbornému poradenstvu v špecializovanom zariadení ‒psychologickému poradenstvu

na referáte poradensko-psychologických služieb ÚPSVaR Ružomberok na obdobie

6 mesiacov. Proti označenému rozsudku podal odvolanie otec maloletého, krajský súd

odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

7.4 Podľa kolízneho opatrovníka zo záverečnej správy o priebehu odborného

poradenstva na referáte poradensko-psychologických služieb vyplynulo, že počas stretnutia

klienti prezentovali rozdielne očakávania od poradenskej konzultácie. Pani

vyjadrila záujem hovoriť o praktických otázkach, pán označil ako primárnu potrebu

v rámci celého stretnutia, ako aj v rámci celého výchovného opatrenia venovať sa otázke

osobnej striedavej starostlivosti. Názory oboch rodičov na formu starostlivosti boli odlišné

a nemenné. V priebehu stretnutí sa preto podľa kolízneho opatrovníka nepodarilo

psychologickými prostriedkami docieliť vzájomnú zhodu a spoluprácu rodičov

v jednotlivých otázkach starostlivosti o maloletého, v dôsledku čoho sa nenaplnili

očakávania vychádzajúce z uloženého výchovného opatrenia. Vzájomná komunikácia

rodičov sa riadne neobnovila a ani v súčasnej dobe rodičia nie sú podľa kolízneho

opatrovníka schopní spolu bezproblémovo riešiť bežné situácie a problémy týkajúce sa

maloletého.

7.5 V predmetnom konaní boli podľa kolízneho opatrovníka vypracované dva

znalecké posudky. Znalkyňa vo svojom posudku konštatovala

rovnocennosť rodičovského potenciálu obidvoch rodičov, ale vzhľadom na skutočnosť, že

každá zmena je pre maloletého záťažou a maloletý sa primerane adaptoval na rodinné

prostredie u matky, odporúčala zveriť maloletého do jej starostlivosti. Pokiaľ by sa otec

rozhodol žiť v blízkosti dieťaťa a upravil by sa jeho vzťah s matkou maloletého, začali by

nekonfliktne komunikovať, odporúčala striedavú starostlivosť s týždenným intervalom

striedania. Otec maloletého nesúhlasil so závermi tohto posudku a namietal ho.

7.6 V druhom posudku znalkyňa PhDr. uviedla, že maloletý by mal

zvládnuť striedavú starostlivosť, ale bude závisieť na prístupe rodičov, na učiteľoch,

spolužiakoch a sociálnom prostredí, či takúto zmenu zvládne a bude schopný prispôsobiť sa

jej. Sám maloletý však uviedol, že si to nevie predstaviť a uvedomuje si, že to bude ťažké.

Zo strany maloletého sa ešte javia ako limitujúce jeho značné adaptačné ťažkosti, mierny

odstup od reality a nedôvera voči okoliu.

7.7 Podľa kolízneho opatrovníka spisovú dokumentáciu mal. vedie

oddelenie SPODaSK od 30. novembra 2007, keď mu bolo doručené uznesenie okresného

súdu č. k. -6 z 27. novembra 2007 právoplatné 28. decembra 2007, ktorým

okresný súd návrh matky na nariadenie predbežného opatrenia vo veci úpravy výkonu

rodičovských práv a povinností k maloletému zamietol.

7.8 Kolízny opatrovník ďalej poukázal, že 6. augusta 2012 mu bol doručený návrh

matky maloletého Mgr. na úpravu výkonu rodičovských práv

a povinností a určenie výživného spolu s uznesením o ustanovení opatrovníka. Konanie

v tejto veci bolo právoplatne ukončené 4. januára 2016. V priebehu tohto obdobia bolo

podľa kolízneho opatrovníka podaných na príslušný súd zo strany rodičov ešte niekoľko

návrhov na vydanie predbežných opatrení, ktoré sa týkali úpravy stretávania alebo

odovzdania do starostlivosti.

7.9 Podľa kolízneho opatrovníka maloletý v priebehu konania dvakrát

vyjadril svoj názor priamo na pojednávaní, niekoľkokrát bol zisťovaný jeho názor kolíznym

opatrovníkom za prítomností psychologičky z referátu poradensko-psychologických služieb

ÚPSVaR Ružomberok, taktiež mal možnosť vyjadriť svoj názor aj priamo u obidvoch

znalkýň pri psychologickom vyšetrení. S poukázaním na už uvedené kolízny opatrovník,

oddelenie SPODaSK, zastáva názor, že právo maloletého slobodne vyjadriť svoj názor

vo veciach, ktoré sa ho týkajú, nebolo maloletému žiadnym spôsobom upierané

ani obmedzované a maloletý mal dostatočný priestor na vyjadrenie svojho názoru.

7.10 Kolízny opatrovník je ďalej toho názoru, že naďalej pretrvávajú komunikačné

problémy medzi rodičmi, ktorí na základe toho nie sú schopní vzájomne sa dohodnúť na

úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému . Maloletý citlivo

vníma spory rodičov, zaťažujú ho a následne sa to potom prejavuje na jeho psychickej

pohode. má rád obidvoch rodičov, má k nim intenzívne citové väzby, nechce ani

jednému z nich prejaviť viac či menej náklonnosti a lásky.

7.11 Podľa názoru kolízneho opatrovníka obidvaja rodičia by si mali uvedomiť, že

primárne je dôležité zohľadnenie najlepšieho záujmu dieťaťa, čo však dokážu zhodnotiť len

dospelí. Podľa vyjadrenia znalkyne, na ktoré kolízny opatrovník odkazuje, ale maloleté

dieťa musí vedieť, „kde je jeho miesto“, tzn. že mu nemôže byť daná do rúk moc

rozhodovať o životne dôležitých veciach, i keď sa týkajú jeho samotného. Kolízny

opatrovník poukazuje, že dieťa nemá byť s rodičom na rovnakej pozícii, v hierarchii rolí

má zaujímať nižšie postavenie, nemôže preberať rodičovskú zodpovednosť, preto

pri rozhodovaní o zverení detí do starostlivosti rodičov nemôžu rozhodovať maloleté deti,

ale ich rodičia, prípadne iní dospelí, ktorí budú brať do úvahy v prvom rade jeho záujem

a potreby. K vyjadreniu otca maloletého, že tým, že nebolo prejavu vôle maloletého

v súdnom konaní vyhovené, bolo narušené jeho vnímanie spravodlivosti a čestnosti, je

potrebné podľa kolízneho opatrovníka uviesť, že je hlavne úlohou rodiča, aby maloletého

usmernil v očakávaniach a primerane veku aj vysvetlil možnosti, ktoré môžu v súdnom

konaní nastať.

7.12 Kolízny opatrovník sa stotožnil s názorom znalkyne, že pokiaľ si striedavú

starostlivosť neodskúšajú všetci členovia rodiny, nepresvedčia sa o tom, že je táto forma

výchovy skutočne tá najoptimálnejšia pre maloletého a tento ju zvládne, nemalo by sa k nej

pristupovať. Hlavne by si mali uvedomiť, že táto skúška by nemala byť na úkor ich syna.

Na to, aby si však rodičia dokázali vyjsť v ústrety, odložili svoje osobné spory a krivdy

a v záujme maloletého vykonali takto ústretový krok, by museli podľa kolízneho

opatrovníka dokázať spolu bezproblémovo komunikovať.

7.13 Zároveň kolízny opatrovník uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci,

keďže je toho názoru, že nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci s poukázaním

na predchádzajúce rozsiahle dokazovanie v súdnom konaní.

Replika sťažovateľov

8. Listom z 20. júna 2016 doručeným ústavnému súdu 23. júna 2016 sa

k vyjadreniam odporcu a kolízneho opatrovníka vyjadrili v replike sťažovatelia.

8.1 Sťažovatelia všetky uvedené skutočnosti ÚPSVaR nepopierajú, avšak podľa nich

nepredstavujú dôvod pre subjektívne rozhodnutie súdu bez zohľadnenia aktuálnej právnej

úpravy a jej účelu. Rodičia maloletého naozaj nie sú schopní dospieť

k spoločnému konsenzu, pretože každý má inú predstavu o zverení maloletého dieťaťa.

8.2 Sťažovatelia uviedli, že je potrebné zohľadniť aj skutočnosť, ako k celej situácii

došlo. Matka sa podľa sťažovateľov ako prvá nezachovala v záujme maloletého,

keď sa v auguste roku 2012 následkom rozpadu vzťahu s otcom a pravdepodobne tiež

s cieľom pracovného uplatnenia v Ružomberku odsťahovala z Bratislavy do Ružomberka.

Matka sa bez súhlasu otca a zrejmého zohľadnenia záujmu maloletého podľa sťažovateľov

rozhodla sebecky opustiť spoločnú domácnosť s otcom, kde mal maloletý vytvorené svoje

rodinné zázemie, sociálne väzby, navštevoval materskú školu, mal svojich kamarátov,

vhodné podmienky na bývanie a otca, s ktorým by si v prípade normálneho rodinného

prostredia mohol vychutnávať spoločné voľné chvíle.

8.3 Otec sa podľa vyjadrenia sťažovateľov nesnaží matke klásť prekážky v jej živote,

jediné na čom mu záleží, je, aby bola naplnená maloletým vyjadrená vôľa žiť s otcom,

minimálne v rovnakom pomere ako s matkou. Vyčlenenie maloletého

zo života sťažovateľa bude podľa sťažovateľov najmä na ujmu maloletého. Je dôležité, aby

deti mali vo svojom živote ženský aj mužský vzor a odňatím možnosti otcovi sa

plnohodnotne podieľať na výchove maloletého dieťaťa môže byť podľa sťažovateľov na

škodu celého jeho budúceho psychického vývoja, najmä keď preferuje zverenie do výlučnej

starostlivosti otca.

8.4 Sťažovatelia poukázali, že súdna znalkyňa na otázku, či je otec spôsobilý

vychovávať syna, odpovedala áno, či je otec spôsobilý zabezpečiť výchovné potreby

maloletého, odpovedala áno, či je otec spôsobilý zabezpečiť citové zázemie maloletého,

odpovedala áno, či zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti

je v záujme maloletého, odpovedala áno, teda sú splnené všetky predpoklady, aby zverenie

maloletého do striedavej osobnej starostlivosti rešpektovalo jeho maximálny záujem.

8.5 Aj napriek zrejmému záujmu maloletého vyrastať v starostlivosti tak otca,

ako aj matky nebola podľa sťažovateľov súčasná právna úprava súdmi absolútne

zohľadnená.

8.6 Podľa sťažovateľov súdy považovali za najväčší problém v danom prípade

posúdenie vhodnosti striedavej školskej dochádzky v dvoch rôznych školách. Touto otázkou

sa však podľa názoru sťažovateľov vysporiadali na základe subjektívneho posúdenia, keďže

v zmysle platnej právnej úpravy je takáto forma návštevy dvoch rôznych škôl v prípade

zverenia dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti možná a v mnohých prípadoch dieťa

takúto formu zvláda bez ťažkostí.

8.7 Podľa sťažovateľov dokonca ani matka maloletého nebola v konaní pred súdmi

vo všeobecnosti proti nariadeniu striedavej osobnej starostlivosti o maloletého, avšak

vzhľadom na vzdialenosť bydlísk nepovažovala túto formu za vhodnú, a preto v tomto

prípade nesúhlasila. Na to, že sa o túto vzdialenosť zaslúžila predovšetkým ona,

však neprihliadla ani ona, ani okresný súd pri rozhodovaní veci.

8.8 Sťažovatelia ďalej argumentujú, že súdy odmietli skúmať, či sú vytvorené

podmienky zverenia maloletého do striedavej osobnej starostlivosti, nevypočuli

navrhovateľom navrhnutých svedkov, nedostatočne sa oboznámili so spisovým materiálom

súvisiacim s vecou maloletého . Prvostupňový súd neprihliadal na vykonané

znalecké dokazovanie, nezohľadnil vôľu a záujem maloletého ním prezentovaný.

8.9 Podľa sťažovateľov prvostupňový súd neprihliadal ani na vyjadrenie kolízneho

opatrovníka, ktorý v prvostupňovom konaní potvrdil, že je v záujme maloletého, aby bol

zverený do striedavej starostlivosti obidvoch rodičov. Vyjadrenie ÚPSVaR v Ružomberku

doručené ústavnému súdu o tom, že pokiaľ si striedavú starostlivosť neodskúšajú všetci

členovia rodiny a nepresvedčia sa o tom, že je táto forma výchovy skutočne tá najideálnejšia

pre maloletého, s tým že ju maloletý zvládne, nemali by k nej pristupovať, je podľa

sťažovateľov „mierne mätúce“.

8.10 Podľa názoru sťažovateľov bez toho, aby k tejto forme striedavej starostlivosti

rodičia pristúpili, nikdy nemôžu dospieť k záveru, či bude takáto forma starostlivosti pre

maloletého prospešná, či bude maloletému vyhovovať a či sa adaptuje. Otec v súčasnosti

„bojuje“ najmä za práva maloletého, preto pochopiteľne ak by videl, že takáto forma

maloletého vyčerpáva, určite by na nej podľa netrval.

8.11 Vo vzťahu k porušeniu „práva rodičov vychovávať svoje deti a naopak, práva

detí na rodičovskú výchovu a starostlivosť“ ( a listiny)

sťažovateľ namieta najmä spôsob, akým sa odvolací súd vyrovnal

s argumentáciou a dôkazmi, ktoré boli predložené zo strany navrhovateľa, ako aj kolízneho

opatrovníka. Krajský súd pri svojom rozhodovaní podľa sťažovateľov nedbal na záujem

maloletého a ani na vyslovenie jeho vôle žiť v prostredí striedavej osobnej

starostlivosti.

8.12 Maloletý má 10 rokov a podľa sťažovateľov jasne pred úradmi vyjadril

a vyjadruje svoju vôľu žiť u otca a s matkou sa naďalej stretávať. Túto skutočnosť však

okresný súd, ako aj krajský súd podľa sťažovateľov nerešpektovali, naopak, vyjadrenia

maloletého prehliadali, čím došlo k ďalšiemu poškodeniu jeho práv a osoby.

Napriek tomu, že podľa presvedčenia sťažovateľov maloletý jednoznačne vyjadril

vôľu vo veci zverenia do striedavej osobnej starostlivosti, predstúpil pred súdy, kolízneho

opatrovníka, nebolo jeho žiadosti či prejavu vôle vyhovené.

8.13 Z konania prvostupňového a odvolacieho súdu podľa záverov sťažovateľov teda

jednoznačne vyplýva, že právna úprava striedavej osobnej starostlivosti bola prehliadaná

a nerešpektovaná. Žiaden so súdov nezohľadnil elementárne záujmy dieťaťa.

8.14 Z vyjadrenia kolízneho opatrovníka podľa sťažovateľov taktiež jednoznačne

vyplýva pasívny prístup kolízneho opatrovníka k maloletému , ktorému napr.

neposkytol vysvetlenie napadnutých rozsudkov súdov, dôvody, prečo jeho vôľa nebola

naplnená, i keď bola ním zrozumiteľne a jednoznačne deklarovaná na súdoch.

8.15 Poznámka kolízneho opatrovníka v pozícii SPODaSK o skvalitnení

komunikácie medzi rodičmi v kontexte nedokončeného okresným súdom nariadeného

výchovného opatrenia na zlepšenie komunikácie medzi rodičmi pri využití psychologických

služieb SPODaSK vyznieva podľa mienky sťažovateľov „sarkasticky“. Nariadené

výchovné opatrenie podľa sťažovateľov „odznelo“ po rozhodnutí dotknutých súdov, pričom

plán výchovného opatrenia SPODaSK ani nebol rodičom predložený. SPODaSK podľa

sťažovateľov rodičom neposkytol adekvátnu súčinnosť, ktorej výsledok by nepochybne

napomohol napĺňaniu záujmu dieťaťa.

8.16 Sťažovatelia oznámili, že na ústnom pojednávaní vo veci trvajú, pretože

zastávajú názor, že týmto spôsobom môže dôjsť k ozrejmeniu skutkového stavu

efektívnejšie.

III.

Ďalší postup ústavného súdu

9. Ústavný súd nariadil na 8. september 2016 verejné ústne pojednávanie, na ktoré

boli účastníci konania a dotknutá osoba pozvaní listom z 22. júla 2016. Následne bolo

ústavnému súdu 26. augusta 2016 doručené podanie sťažovateľov, ktorí súhlasili

s upustením od ústneho pojednávania. Z toho dôvodu ústavný súd nariadené verejné ústne

pojednávanie zrušil, o čom účastníkov konania a dotknutú osobu informoval listom

z 26. augusta 2016. Ústavný súd tak rozhodoval 3. augusta 2017 na neverejnom zasadnutí.

IV.

Závery ústavného súdu

10. Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;

deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu

na základe zákona.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Všeobecne k predmetu konania

11. Ústavný súd konštatuje, že v súčasnosti existuje široká zhoda ‒a to aj podľa

judikatúry medzinárodných súdnych orgánov ‒na podporu myšlienky, že pri rozhodovaní

príslušných orgánov verejnej moci týkajúceho sa detí musí byť ich najlepší záujem

prvoradým hľadiskom rozhodovania.

11.1 Uvedené potvrdzuje v priestore Európskej únie aj Charta základných práv

Európskej únie, v ktorej čl. 24 ods. 2 sa uvádza: „... pri všetkých opatreniach prijatých

orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia

v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa.“

11.2 Záujem dieťaťa sa skladá z dvoch častí. Na jednej strane stojí dikcia, že puto

dieťaťa s jeho rodinou musí byť zachované, s výnimkou prípadov, keď sa rodinné prostredie

ukázalo ako obzvlášť nevhodné. Z toho vyplýva, že rodinné väzby môžu byť prerušené

len vo veľmi výnimočných prípadoch a je potrebné urobiť všetko pre zachovanie osobných

vzťahov. Na druhej strane je v záujme dieťaťa zabezpečiť jeho rozvoj v zdravom prostredí

a rodičia nesmú profitovať z takých opatrení alebo krokov, ktoré by v konečnom dôsledku

poškodzovali zdravie a zdravý vývoj dieťaťa [porov. Neulinger and Shuruk v. Švajčiarsko,

č. 41615/07, rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) zo 6. 7. 2010, bod 136; Elsholz v. Nemecko, č. 25735/94, rozsudok Veľkej

komory ESĽP z 13. 7. 2000, bod 50; Maršálek v. Česká republika, č. 8153/04, rozsudok

ESĽP zo 4. 4. 2006, bod 71].

11.3 Vzhľadom na uvedené platí aj pre rozhodovanie súdov, že prijaté opatrenia

musia sledovať najlepší záujem dieťaťa. Povinnosť aplikačnej praxe sledovať pri

rozhodovaní konkrétnej veci týkajúcej sa detí ich najlepší záujem vyplýva o. i. aj z čl. 3

Dohovoru o právach dieťaťa.

11.4 Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť

prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej

verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo

zákonodarnými orgánmi.

11.5 Ústavný súd v súvislosti s čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa odkazuje

na svoje uznesenie sp. zn. z 30. septembra 2014 (publikované v Zbierke

nálezov a uznesení ústavného súdu 2014 pod č. 57/2014), v ktorom uviedol, že na úrovni

doktríny medzinárodného práva, ako aj na úrovni samotnej Organizácie Spojených národov

prevládol (dnes už konštantný) právny názor, že medzi články Dohovoru o právach dieťaťa,

ktoré upravujú všeobecné zásady/princípy (general principles) Dohovoru o právach dieťaťa

(a nie sú teda priamo vykonateľné, ale je potrebné ich inkorporovať do príslušnej

vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, pozn.), možno zaradiť o. i. aj čl. 3 Dohovoru

o právach dieťaťa (pozri Hodgkin, R. – Newell, P. Implementation Handbook for the

Convention on the Rights of the Child. Fully revised third edition. Ženeva: UNICEF

Regional Office for Europe, 2007, pp. 39, 83, 158; k tomu porov. aj Committee on the

Rights of the Child: General Comment No. 5, CRC/GC/2003/5, body 19, 20 a 22).

Ustanovenie čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je všeobecnou proklamáciou

(princípom), ktorý je zmluvný štát povinný inkorporovať do svojho právneho poriadku

a orgány aplikácie práva sú povinné tento princíp zohľadňovať pri aplikácii príslušných

vnútroštátnych normatívnych právnych aktov.

11.6 Tento princíp bol v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky

transponovaný (explicitne, ako aj implicitne) do jednotlivých noriem napr. Civilného

mimosporového poriadku (porov. napr. čl. 4, § 38, § 117, § 119, § 146 ods. 1, § 365 a nasl.

a ďalšie), alebo aj zákona o rodine (porov. napr. čl. 5, § 23 ods. 2, § 24 ods. 2 a 4, § 44

ods. 4 a ďalšie). Na ústavnej úrovni sa princíp povinnosti prihliadať na najlepší záujem

dieťaťa (maloletého) v konaní pred všeobecným súdom spája najmä so základným právom

dieťaťa (maloletého) na súkromie podľa , na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2

, právom na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa , na súdnu

ochranu podľa , so základným právom dieťaťa (maloletého), aby sa jeho

vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohlo

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa .

11.7 Podľa § 24 ods. 2 zákona o rodine ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa

vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže

zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa

a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou

súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná

starostlivosť v záujme dieťaťa.

Podľa § 24 ods. 4 zákona o rodine súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv

a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa

na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého

dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného

prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým

rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany

obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného,

rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.

11.8 V prípade, keď súdy rozhodujú o úprave styku rodičov s dieťaťom, je nutné

vychádzať z toho, že právom oboch rodičov je v zásade rovnakou mierou sa o dieťa starať

a podieľať sa na jeho výchove, s čím korešponduje i právo samotného dieťaťa

na starostlivosť oboch rodičov. Rozhodnutím súdu by tomuto dieťaťu malo byť umožnené

stýkať sa s oboma rodičmi v takej miere, aby bol postulát rovnakej rodičovskej starostlivosti

čo najviac naplnený. Takéto usporiadanie vzťahov je spravidla vždy v „najlepšom záujme

dieťaťa“, pričom odchýlky od tohto princípu musia byť odôvodnené ochranou nejakého

iného, dostatočne silného legitímneho záujmu, pričom konkrétne skutočnosti, o ktoré sa

tento záujem opiera, musia byť v danom konaní preukázané (porov. nálezy Ústavného súdu

Českej republiky – bod 16, , ).

11.9 Pre dosiahnutie spravodlivého rozhodnutia o úprave styku rodičov s dieťaťom

v zmysle premís popísaných v predchádzajúcom bode je potrebné zo strany konajúceho

súdu (resp. zainteresovaných orgánov verejnej moci) zohľadniť predovšetkým tieto kritériá:

- existenciu pokrvného puta medzi dieťaťom a o jeho zverenie do starostlivosti sa

usilujúcimi osobami,

- mieru zachovania identity a integrity dieťaťa a jeho rodinných väzieb v prípade jeho

zverenia do starostlivosti tej-ktorej osoby,

- schopnosť osôb usilujúcich o zverenie dieťaťa do starostlivosti zaistiť jeho

priaznivý fyzický a psychický vývoj vrátene vzdelávacích, emocionálnych, materiálnych

a iných potrieb,

- prianie dieťaťa [porov. 52 a nasl. Všeobecného komentára č. 14 Výboru pre práva

dieťaťa č. 14 z 29. 5. 2013 o práve dieťaťa na to, aby jeho najlepšie záujmy boli prvoradým

hľadiskom (General comment No. 14 on the right of the child to have his or her best

interests taken as primary consideration), 2003, CRC/C/GC/14; k tomu porov. aj nálezy

Ústavného súdu Českej republiky a ].

K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených ústavných práv

napadnutým rozsudkom krajského súdu

12. Krajský súd v napadnutom rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu

z 18. septembra 2015, uviedol, že okresný súd dostatočne odôvodnil svoj právny záver

o tom, prečo „neurčil striedavú rodičovskú starostlivosť napriek tomu, že obaja rodičia by

mali predpoklady pre takúto formu rodičovskej starostlivosti“. Následne krajský súd

poukázal na to, že napadnutý rozsudok okresného súdu dostatočne objasnil, „prečo je

v záujme maloletého dieťaťa v tomto konkrétnom prípade určitá stabilita výchovného

prostredia, v ktorom v súčasnosti žije, ktoré prostredie jednoznačne vyhovuje zdravému

vývoju jeho osobnosti...“. Krajský súd napokon – reagujúc na odvolaciu argumentáciu otca

maloletého – uviedol, že striedavá rodičovská starostlivosť nie je vhodným riešením

v prípade, keď je vzájomná komunikácia a vzájomné vzťahy rodičov narušené. V takejto

situácii sa maloleté dieťa môže ľahko stať svedkom a účastníkom týchto konfliktov a taktiež

nástrojom vzájomnej odplaty rodičov, prípadne ich nevhodných odkazov. Vychádzajúc

z týchto úvah, dospel k záveru, že je „len veľmi málo pravdepodobné, že by striedavá

rodičovská starostlivosť o maloleté dieťa mohla prispieť k zlepšeniu, či ozdraveniu ich

vážne narušených konfliktných vzťahov“.

12.1 Pri hodnotení ústavnej udržateľnosti uvedených právnych záverov krajského

súdu v napadnutom rozsudku vychádzal ústavný súd zo svojho ustáleného právneho názoru,

podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (, , ), pretože prvostupňové

konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny

názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných

súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania (). Ústavný súd preto preskúmal aj napadnutý rozsudok

okresného súdu z 18. septembra 2015 napriek tomu, že uznesením z 26. apríla 2016

sťažnosť sťažovateľov v časti, v ktorej smerovala proti napadnutému rozsudku okresného

súdu, odmietol ako neprípustnú.

12.2 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd

sa zhodol so záverom okresného súdu o tom, že obaja rodičia – matka aj otec maloletého ‒

majú predpoklady na to, aby maloletý im bol zverený do striedavej osobnej starostlivosti.

Napriek tomuto záveru však konajúce súdy identifikovali ďalšie relevantné dôvody,

pre ktoré nerozhodli kladne o striedavej osobnej starostlivosti. Vzhľadom na to je potom

pre ústavný súd irelevantné osobitne reagovať na argumentáciu sťažovateľov v sťažnosti,

v ktorej poukazujú na závery znaleckých posudkov a kolízneho opatrovníka

o osobnostných, materiálnych a iných predpokladoch otca maloletého na zvládnutie

striedavej osobnej starostlivosti. Ústavný súd sa v tejto súvislosti obmedzuje len

na konštatovanie, že sťažovatelia interpretujú závery vyplývajúce zo znaleckých posudkov

a vyjadrenia kolízneho opatrovníka subjektívne, a zdôrazňuje, že (ne)spôsobilosť otca

maloletého (sťažovateľa) zabezpečiť starostlivosť o maloletého nebol dôvodom

ich rozhodnutia o nezverení maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov.

13. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku – po tom,

ako dospel k záveru, že obaja rodičia spĺňajú predpoklady na zverenie maloletého

do striedavej osobnej starostlivosti – a napriek tejto skutočnosti – „na základe ďalších

významných skutkových zistení dospel k dôvodnému záveru, že nariadenie striedavej

osobnej starostlivosti nie je v súlade so záujmom mal. dieťaťa, čo predstavuje prioritné

a určujúce hľadisko pri rozhodovaní o právach mal. dieťaťa“.

13.1 Okresný súd považoval pri tomto svojom závere v prvom rade za relevantnú

vzdialenosť medzi Ružomberkom a Bratislavou – bydliskami rodičov maloletého – a tiež

praktické dôsledky, ktorým by maloletý bol vystavený kvôli tejto vzdialenosti – špecificky

poukázal na nutnosť navštevovať dve školy. V tejto súvislosti okresný súd uviedol:

„Predovšetkým je potrebné poukázať na vzdialenosť bydlísk toho ktorého rodiča, t. j.

vzdialenosť bydliska matky v Ružomberku a bydliska otca, ktorý je v Bratislave,

čo predstavuje cca 270 km, keď cesta autom trvá približne 180 minút. Je pravdou,

že už samotný presun mal. z miesta bydliska matky do bydliska otca a späť v prípade

dvojtýždňových intervalov striedania by boli náročné nielen pre dospelého,

ale predovšetkým pre dieťa. Podľa názoru súdu v prípade nariadenia striedavej osobnej

starostlivosti obidvoch rodičov, pre dieťa by nastala závažná zmena, ktorá by zasiahla

do každej oblasti života mal., čo by kládlo vysoké nároky na adaptáciu na tieto zmeny, či už

by sa jednalo o zmenu miesta bydliska, t. j. 2 týždne v domácom prostredí matky

v Ružomberku, 2 týždne v domácom prostredí otca v Bratislave, ale aj výrazné zmeny

súvisiace so sociálnymi väzbami mal. týkajúcimi sa, či už školského prostredia,

t. z. spolužiakov, učiteľov, ale tiež kamarátov, s ktorými mal. trávi svoj voľný čas, prípadne

rôzne záujmové aktivity (napr. futbal).“

13.2 Následne okresný súd poukázal na významné zmeny v živote maloletého, ktoré

predchádzali jeho rozhodnutiu, predovšetkým presťahovanie sa matky maloletého

do Ružomberka, opustenie spoločnej domácnosti s otcom maloletého v auguste 2012,

následne niekoľkomesačný pobyt v Bratislave na základe návrhu otca maloletého

a následný ďalší pobyt v Ružomberku. V tejto súvislosti okresný súd uviedol:

„... matka v auguste roku 2012 následkom rozpadu vzťahu s otcom a pravdepodobne

tiež s cieľom pracovného uplatnenia v Ružomberku rozhodla sa opustiť spoločnú

domácnosť s otcom spolu s mal., kde mal. mal vytvorené svoje rodinné zázemie, soc. väzby,

navštevoval tam materskú školu, mal tam svojich kamarátov, vhodné podmienky na bývanie

a samozrejme otca, s ktorým mal vytvorenú silnú citovú väzbu. Matka odišla bývať spolu

s dieťaťom do Ružomberka, čím vystavila mal. dieťa zmene, ktorej sa dieťa muselo

prispôsobiť, čo s prihliadnutím na citlivosť, senzitívnosť dieťaťa, osobnú charakteristiku

vyplývajúcu z obidvoch posudkov mal. dieťaťa znamenalo pre mal. dieťa intenzívne

vnútorné prežívanie konfliktov medzi rodičmi s tým, že jeho očakávaním nepochybne bol

šťastný a pokojný život pri zachovaní citových väzieb k obidvom rodičom. Následne však

od decembra 2012 došlo k ďalšej zmene výchovného prostredia na obdobie cca 2 mesiacov,

keď na návrh otca súd nariadil uznesením predbežné opatrenie a odovzdal mal. do jeho

starostlivosti. Po 2 mesiacoch pobytu v Bratislave u otca, vrátane prestriedania základnej

školy, mal. nútene musel absolvovať ďalšiu zmenu a to návrat do prostredia v Ružomberku,

kde mal. je doposiaľ. Možno povedať, že uplynutím času od februára 2013 už mal. sa

na nové podmienky života v domácom prostredí matky, v školskom prostredí, v rámci

mimoškolských aktivít, sociálnych väzieb na kamarátov adaptoval. Školské výsledky mal. sú

výborné. V zabezpečovaní starostlivosti o mal. zo strany matky neboli zistené žiadne

nedostatky, matka v plnom rozsahu napĺňa emočné potreby dieťaťa, má dieťaťu čo do života

ponúknuť, a preto zverenie mal. dieťaťa do výlučnej starostlivosti otca, čo navrhuje otec

a verbálne takýto názor prezentuje aj mal., nie je namieste.“

13.3 Okresný súd ďalej poukázal na závery znaleckých posudkov, ktoré hodnotili

psychický stav maloletého, pričom na základe zistení znalcov dospel k záveru, že striedavá

osobná starostlivosť by pre maloletého pôsobila ako ďalšia výrazná životná zmena. Uviedol,

že by išlo o štvrtú výraznú životnú zmenu v relatívne krátkom časovom rámci, preto

považoval za dôležité stabilizovať životné a výchovné prostredie maloletého, a to

aj s prihliadnutím na to, že maloletý sa pozitívne adaptoval v Ružomberku. V tomto

kontexte okresný súd uviedol:

„V tejto súvislosti súd poukazuje na súčasný psychický stav mal., ktorý vyplynul

zo znaleckého dokazovania - znaleckého posudku znalkyne , a to problémy

mal. s adaptáciou, úzkosť, neistota, nedôvera k dospelým, nízka frustračná tolerancia, nízka

odolnosť voči záťaži, ktoré charakteristiky vôbec nie sú zárukou toho, že mal. by mohol

bez závažných následkov na jeho psychike zvládnuť takúto závažnú zmenu, ktorá by bola

už štvrtou v poradí po skončení spolužitia jeho rodičov, s ktorou by sa musel nejakým

spôsobom vysporiadať, a to jednak čo sa týka zverenia mal. do výlučnej starostlivosti otca,

ako aj nariadenia striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov o maloletého.

Súd zdôrazňuje, že nemožno od dieťaťa vo veku mal. spravodlivo žiadať, aby bol

v takom krátkom čase opätovne vystavovaný zásadným zmenám akými sú jednoznačne

striedanie základných škôl, prispôsobovanie sa rôznym učebným metódam, či postupom,

narušenie kontinuity učebného procesu, striedaniu kolektívu spolužiakov a záujmových

činností, adaptácia na 2 rôzne domácnosti. Hoci mal. aktuálne prejavil ochotný postoj,

podľa názoru súdu aj s prihliadnutím k stanovisku kolízneho opatrovníka, mal. nedokáže si

predstaviť aká záťaž ho očakáva a či vôbec táto záťaž je primeraná a potrebná, a pokiaľ

by si to vedel predstaviť, či by to akceptoval. Naviac je potrebné zohľadniť závery

z psychoterapeutického vedenia mal. dieťaťa u klinického psychológa

, ktorá dňa 27. 8. 2014 v nadväznosti na uskutočnené kontrolné stretnutie

po 5 mesiacoch konštatovala opätovné zhoršenie celkového psychického stavu dieťaťa,

zvýšenú intrapsychickú tenziu, ambivalenciu v prežívaní, ako aj návrat predchádzajúcich

prejavov správania, pre ktoré matka vyhľadala terapeutickú pomoc. PhDr.

zdôraznila potrebu presného plánu akýchkoľvek rozhodnutí rodičov na základe dohody,

s ktorou skutočne rodičia dopredu oboznámenia mal. a následnej zmeny so súhlasom oboch

rodičov a mal., o ktorých sa mal. musí dozvedieť v dostatočnom predstihu, v opačnom

prípade to bude v mal. vytvárať chaos. Aj z uvedeného vyplýva jednoznačne potreba

zabezpečenia stability budúceho výchovného prostredia, sociálnych väzieb, bezpečia

a lásky, aby došlo k obnoveniu psychickej pohody dieťaťa, eliminovaniu stavov, úzkostí,

neistoty, nedôvery.“

13.4 Okresný súd napokon poukázal na to, že najideálnejšou formou striedavej

osobnej starostlivosti je, keď dieťa zostáva v jednom byte a v pravidelných intervaloch sa

striedajú jeho rodičia (tzv. nesting, pozn.). Pri tej forme striedavej starostlivosti, keď sa

premiestňuje maloleté dieťa, považoval za dôležitý faktor vzájomnú komunikáciu

a vzájomné vzťahy rodičov. V tomto smere poukázal na to, že v čase jeho rozhodovania,

vzájomné vzťahy rodičov maloletého nedávali dostatočnú záruku na to, aby striedavá

osobná starostlivosť fungovala uspokojivo. Okresný súd v tejto súvislosti uviedol:

„Podľa názoru súdu striedavá výchova je veľmi šetrná voči deťom, pokiaľ deti

zostávajú stále v rovnakom byte a v cykloch sa striedajú rodičia. Zraniteľnosť tohto druhu

striedavej výchovy spočíva v nútení mal. neustále striedať svoj domov, čo sami rodičia

nie sú ochotní obetovať v tomto prípade. Jedným z dôkazov zrelosti osobností rodičov

je schopnosť dohodnúť sa na striedavej výchove a s plným vedomím vziať na seba záväzky

z nej plynúce. Preto striedavá výchova sa nesmie nariaďovať proti vôli jedného z rodičov,

nie je potom záruka, že tento rodič na seba aktívne vezme záväzky z nej plynúce.

Preskúmaním danej veci teda okrem vzdialenosti bydlísk rodičov, ktorá vylučuje možnosť

zachovania stabilného prostredia pre dieťa rozhodujúcu úlohu tiež zohráva zistenie,

či rodičia napriek rozvratu ich vzťahov dosahujú takú psychickú a mentálnu vyspelosť,

že v záujme dieťaťa sú schopní eliminovať prejavy svojich vážne narušených vzťahov

do takej miery, aby to na dieťa nemalo negatívny dopad. Podľa názoru súdu však v tejto

právnej veci tomu tak nie je, vzťahy rodičov dieťaťa sú vážne narušené, ich komunikácia

je problematická, čo dieťa citlivo vníma, týmto sporom je nepochybne zaťažené, dôsledkom

čoho je jeho neustále napätie vzhľadom k tomu, že má intenzívne citové väzby k matke

aj k otcovi a nechce vedome ani jednému z nich prejaviť viac, či menej lásky a náklonnosti,

aby mu neublížilo. Zaťažiť týmto sporom svoje dieťa je z hľadiska rodičov prejavom

egoizmu, preto súd apeluje na rodičov, aby korigovali prejavy v rámci svojich vzájomných

vzťahov s cieľom minimalizovať negatívny dopad na dieťa, ktoré danú situáciu medzi nimi

nedokáže ovplyvniť. V tejto súvislosti súd poukazuje, že neschopnosť rodičov vzájomne

komunikovať v otázke rodičovských práv a povinností je preukázaná, nakoľko rozsudkom

tunajšieho súdu v konaní pod sp. zn. vo veci starostlivosti súdu o mal.

zo dňa 20. 1. 2015 č. k. -30, ktorý bol potvrdený rozsudkom

Krajského súdu v Žiline č. k. -46 zo dňa 30. 4. 2015 bolo obom rodičom

nariadené výchovné opatrenie a to podrobiť sa psychologickému poradenstvu na referáte

poradenskopsychologických služieb UPSVaR Ružomberok - odbor sociálnych vecí a rodiny

na obdobie 6 mesiacov, teda toto výchovné opatrenie doposiaľ skončené nebolo.“

13.5 Na základe všetkých uvedených skutočností okresný súd ozrejmil, prečo

nevykonal navrhovaný dôkaz (výsluch svedkyne k priebehu výchovného opatrenia), zhrnul

svoje doterajšie úvahy o nevhodnosti vystavenia maloletého ďalšej zmene vo forme

striedavej osobnej starostlivosti a poukázal tiež na to, že je aj vecou rodičov maloletého,

či dokážu v takej miere upraviť svoje vzájomné vzťahy, aby sa vytvorilo vyhovujúce

prostredie pre striedavú osobnú starostlivosť. K tomu okresný súd uviedol:

„V tejto súvislosti súd uvádza, že zamietol vykonanie dôkazu a to vypočutie svedkyne

Mgr. z RPPS Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Ružomberok k doterajšiemu

priebehu uloženého výchovného opatrenia, keďže takýto dôkaz považuje za nadbytočný,

nakoľko skutočnosť problémovej komunikácie rodičov je preukázaná už samotným uložením

výchovného opatrenia. Zároveň súd nezistil ani na pojednávaní, že by doposiaľ napriek

tomu rodičia svoju rodičovskú komunikáciu riadne obnovili a to ani na opakované žiadosti

kolízneho opatrovníka. Súd poukazuje na konštatovanie znalkyne , ktorá

síce odporučila nariadiť striedavú osobnú starostlivosť, avšak sama z vlastnej praxe

skúsenosť s nariadením striedavej osobnej starostlivosti v takomto prípade vzdialeného

bydliska rodičov a striedania dvoch ZŠ nemá. Právna úprava nariadenie striedavej

starostlivosti aj v prípade striedania dvoch ZŠ umožňuje, avšak je potrebné zohľadniť všetky

okolnosti prípadu, t. j. aj splnenie ďalších hmotnoprávnych podmienok pre takúto formu

starostlivosti, keď v tomto prípade záujem mal. dieťaťa na jej nariadení nie je. Podľa

názoru súdu však aktuálny súčasný psychický stav mal. nasvedčuje tomu, že u mal. by sa

reálne mohli objaviť problémy pri zvládnutí takejto veľkej zmeny. Sama táto znalkyňa

zdôraznila, že bude záležať predovšetkým na rodičoch ako vytvoria podmienky

pre realizáciu striedavej osobnej starostlivosti, k čomu však súd vyslovuje svoje vážne

pochybnosti a to predovšetkým s prihliadnutím k problematickej rodičovskej komunikácii,

až v takom rozsahu, že musela byť riešená rozhodnutím súdu o uložení výchovného

opatrenia. Naviac matka so striedavou osobnou starostlivosťou v tomto prípade vôbec

nesúhlasí, keď vyjadruje obavy, nakoľko je s mal. denne v kontakte, dobre pozná jeho

aktuálny psychický stav, či mal. takúto zásadnú zmenu zvládne, či to nezanechá na jeho

ďalšom vývine závažné následky, čo v tomto prípade nie je obava neopodstatnená.

Vzhľadom na uvedené súd konštatuje, že z hľadiska záujmu dieťaťa s prihliadnutím

na všetky uvedené skutočnosti je vhodnejšia aktuálne výlučná osobná starostlivosť matky,

keď z vykonaného dokazovania nevyplynula žiadna skutočnosť, ktorá by spochybňovala

jej spôsobilosť, či už z hľadiska zdravotného stavu, materiálneho zabezpečenia,

osobnostných predpokladov, poskytnúť mal. plnohodnotnú osobnú starostlivosť. Naviac

na rozdiel od otca môže viac naplniť emocionálne potreby maloletého.

Preto súd rozhodol tak, že mal. zveril do osobnej starostlivosti matke a zároveň

vyslovil, že obaja rodičia budú mal. zastupovať a spravovať jeho majetok, nakoľko neboli

zistené žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali rozhodnutie súdu o obmedzení týchto

práv u otca resp. pozbavenie otca týchto práv.

Zároveň súd poukazuje, že zverenie mal. do osobnej starostlivosti matky odporučila

aj znalkyňa práve pre obavu, či mal. zvládne adaptovať sa na ďalšiu

zmenu a tiež s prihliadnutím k vzdialenosti bydlísk obidvoch rodičov. Pre tento prípad však

táto znalkyňa navrhla rozšírené stretávanie otca s mal. vzhľadom ku skutočnosti, že sú

vytvorené silné vzájomné citové väzby otca na mal., mal. na otca, ktoré je potrebné ďalej

udržať a rozvíjať, keďže aj mal. dieťa prejavilo svoj výslovný názor byť s otcom...“

14. Ústavný súd nepovažuje uvedené právne závery okresného súdu, s ktorými sa

v napadnutom rozsudku stotožnil aj krajský súd, za arbitrárne, sú logické, vyplývajú

zo zistených skutkových okolností, sú konzistentné a riadne odôvodnené, preto sú ústavne

udržateľné. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým

rozsudkom okresného súdu predstavuje dostatočný podklad pre výrok rozsudku okresného

súdu, ktorým tento zveril maloletého do osobnej starostlivosti matky. Z uvedených

skutočností možno konštatovať, že konajúce súdy – krajský súd v spojení s okresným

súdom v čase ich rozhodovania, vychádzajúc z okolností prípadu, dospeli k záveru, že je

v záujme maloletého zveriť ho do osobnej starostlivosti matky. Okresný súd poukázal

na aktuálnu životnú situáciu maloletého, ktorý v dôsledku rozpadu vzťahov medzi jeho

rodičmi bol vystavený sérii významných životných zmien, ktoré mali na neho

destabilizujúci vplyv. V rámci tohto záveru okresný súd poukázal na zistenia zo znaleckých

posudkov, ktoré okrem iného svedčia o problémoch maloletého s adaptáciou, nízkej

frustračnej tolerancii a odolnosti voči záťaži. Striedavá osobná starostlivosť v uvedenom

prípade – vzhľadom na vzdialenosť medzi bydliskami rodičov – by bola ďalšou výraznou

zmenou v živote maloletého, pričom je otázne, či by maloletý zvládol toľko výrazných

zmien v takom krátkom čase. Z tohto pohľadu považoval za dôležité, aby sa pomery

maloletého stabilizovali, a preto zveril maloletého matke. Vychádzal aj z toho, že maloletý

si na prostredie v Ružomberku zvykol, začlenil sa do školského kolektívu, a zohľadnil aj to,

že matka mu v aktuálnej životnej situácii môže poskytnúť lepšie emocionálne zázemie.

Zároveň poukázal na potrebu určitej stabilizácie vzťahov aj medzi samotnými rodičmi

maloletého, ktoré sa javili byť značne eskalované, t. j. na potrebu „vychladnutia hláv“

rodičov maloletého a na vytvorenie určitého režimu vzájomnej kooperácie v záujme

maloletého. Okresný súd takto zdôraznil, že určitá miera zrelosti, ústretovosti a kooperácie

medzi rodičmi je dôležitá pre realizáciu striedavej osobnej starostlivosti.

14.1 Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že konajúce súdy nerešpektovali prejavený

názor maloletého, ústavný súd uvádza, že zistené skutkové okolnosti v prerokúvanej veci

dostatočne odôvodňujú tento postup konajúcich súdov. Podľa názoru ústavného súdu treba

vziať do úvahy aj skutočnosť, že v čase rozhodovania okresného súdu mal maloletý

6 až 9 rokov, čo vo svojej podstate spochybňuje jeho spôsobilosť dostatočne vyhodnotiť,

o akú zmenu v jeho živote by išlo v prípade, ak by bol zverený do striedavej osobnej

starostlivosti, a či by ju dokázal zvládnuť. Aj znalkyne sa vyjadrovali v tomto smere značne

opatrne, keďže nemali osobnú skúsenosť s takto realizovanou striedavou osobnou

starostlivosťou. Konajúce súdy poukázali aj na destabilizáciu maloletého spôsobenú celou

sériou životných zmien a tiež jeho pozitívny vzťah k obom rodičom a snahu nesklamať ani

jedného z nich – o čom svedčia aj v napadnutých rozsudkoch uvedené protichodné názory

maloletého, prípadne maloletým verbalizované názory, s ktorými nekorešpondovalo jeho

správanie (porovnaj napr. vyjadrenie kolízneho opatrovníka na s. 11 napadnutého rozsudku

okresného súdu: „ ... vyjadrenia maloletého sú také, že chce bývať v Bratislave, chce bývať

s tatkom zarážajú však na tom, že to povie úplne kľudne popri tom, že povie matku nemá

rád, ale pritom, keď odchádza, chytí ju za ruku, pekne spolu odchádzajú.“, prípadne

vyjadrenie samotného maloletého na s. 10 rozsudku okresného súdu: „Keď je s maminou,

všetko sa mu páči, keď je s ocinom, tak sa mu občas nepáči Chalil. Keď je s maminou, ona

občas kričí, nemá z nej strach, zvykol si už, keď kričí. Ocino tiež občas kričí. Nevie kvôli

čomu kričia... Mamina aj ocino ho majú radi, vie to, on ich má tiež rád.“). Za uvedených

okolností je podľa názoru ústavného súdu z hľadiska ústavnej udržateľnosti napadnutých

rozhodnutí akceptovateľné, že okresný súd a následne aj krajský súd nepripísali pri svojom

rozhodovaní vyjadreniam maloletého kľúčový význam.

14.2 Pokiaľ ide o námietku otca maloletého, že konajúce súdy neprihliadli na to,

že k vzniknutej situácii došlo v dôsledku konania matky, ktorá opustila ich spoločnú

domácnosť v auguste 2014, ústavný súd poukazuje na to, že v uvedených okolnostiach veci

nebolo úlohou konajúcich súdov hľadať vinníka rozpadu vzťahov medzi rodičmi.

Ich úlohou bolo primárne hodnotiť dopad uvedených skutočností na život maloletého a tiež

na to, aké usporiadanie vzťahov bude v najlepšom záujme maloletého. Skutkové okolnosti

prípadu navyše naznačujú nielen to, že obaja rodičia sú spôsobilí na zvládnutie výchovy

a starostlivosti maloletého, ale tiež to, že obaja majú tendenciu uprednostniť aj vlastné

záujmy na úkor maloletého – o tom svedčí napr. odchod matky zo spoločnej domácnosti,

ale aj konštatované osobnostné rysy otca maloletého, napr. tendencia k manipulácii,

vzájomné chyby rodičov pri výchove, určitá nekompatibilita výchovných modelov rodičov

s potrebou ich zladenia a pod. Za týchto okolností ústavný súd nepovažuje uvedenú

námietku otca maloletého za relevantnú na to, aby mala zásadnejší vplyv na rozhodovanie

okresného súdu, resp. krajského súdu o prípadnom zverení maloletého do striedavej

starostlivosti oboch rodičov.

15. Nad rámec dosiaľ uvedeného považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť,

že okresný súd ani krajský súd vo svojich rozhodnutiach nevylúčili do budúcna

(predovšetkým v závislosti od vývoja vzťahov medzi oboma rodičmi) zverenie maloletého

do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, a to aj v prípade, ak by sa nezmenila

vzdialenosť medzi bydliskami rodičov. Ústavný súd sa domnieva, že aktuálna vzdialenosť

medzi bydliskami rodičov cca 270 – 300 km nemôže byť sama osebe prekážkou

pre prípadné zverenie maloletého do striedavej osobnej starostlivosti. Rovnako tak ústavný

súd pripomína, že pre výkon školskej dochádzky v dvoch školách existuje právny rámec

[porovnaj usmernenie Ministerstva školstva, vedy výskumu a športu Slovenskej republiky

zo 16. apríla 2013 (dostupné na https://www.minedu.sk/data/att/4820.pdf)], pričom

prostredníctvom dostupných informačných technológií nemôže byť problémom ani

zabezpečenie primeranej komunikácie príslušných škôl a pedagógov, ktorá by bola potrebná

pri koordinácii výučby maloletého, riešení aktuálnych problémov, prípadne pri hodnotení

maloletého. Ústavný súd je informovaný o tom, že všeobecné súdy vo svojich

rozhodnutiach už v niektorých prípadoch určili dve základné školy, ktoré má maloleté dieťa

v prípade určenia striedavej starostlivosti navštevovať. Možno napr. poukázať na uznesenie

Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo 17. septembra 2014, ktorý výrokom určil,

že „mal[oleté dieťa]... bude v školskom roku 2014/2015 navštevovať v párnom týždni

kalendárneho roka Základnú školu Felix, so sídlom Bratislava, Strečnianska 20

a v nepárnom týždni kalendárneho roka Základnú školu Juraja Holčeka, so sídlom Dolný

Ohaj 583“. Obdobne Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom sp. zn.

z 11. januára 2016 určil, že „súd oprávňuje matku mal. F. aby túto zapísala pre školský rok

2016-2017 do Základnej školy Y. Súd oprávňuje otca mal. SR, aby túto zapísal pre školský

rok 2016-2017 do Základnej školy P.“ (citované rozhodnutia sú dostupné

na https://obcan.justice.sk/infosud/-/infosud/zoznam/rozhodnutie). Ústavný súd však

zároveň zdôrazňuje, že na druhej strane vo veci maloletého nemožno celkom

ignorovať/opomenúť jeho začlenenie do školského kolektívu (stal sa predsedom triedy),

ako aj jeho mimoškolské aktivity (futbalové tréningy).

15.1 Pokiaľ ide o úroveň vzájomných vzťahov rodičov a schopnosť ich vzájomnej

komunikácie – ide aj podľa názoru ústavného súdu o dôležitý faktor pri realizácii príslušnej

úpravy výkonu rodičovských práv a povinností – vrátane realizácie striedavej osobnej

starostlivosti. Uvedené však nemožno interpretovať tak, že podmienkou striedavej osobnej

starostlivosti sú ideálne a harmonické vzťahy medzi rodičmi maloletého dieťaťa. Vo väčšine

prípadov je prirodzené, že medzi rodičmi maloletého pretrvá určitá miera napätia, nezhody

a antipatie, ktorá by však nemala prekročiť rozumnú mieru, negatívne ovplyvňujúcu fyzický

a psychický vývoj maloletého. Uvedená skutočnosť však sama osebe nepredstavuje

prekážku pre zverenie maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti. Rozhodujúca

je intenzita napätia a nezhôd a tiež hodnotenie tejto skutočnosti v kontexte s ďalšími

okolnosťami, ktoré je potrebné vyhodnotiť v každom individuálnom prípade a v rôznych

(relatívne častých) časových intervaloch – spravidla niekoľkokrát za rok. V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 30. 12. 2014, v ktorom tento uviedol:

«Samotnej problematike komunikácie medzi rodičmi sa Ústavný súd vo svojej

judikatúre už venoval [porovnaj nález sp. zn. zo dňa 23. 2. 2010..., nález

sp. zn. zo dňa 2. 11. 2010...]. Podľa spomínanej judikatúry nemôže samotná

absencia komunikácie medzi rodičmi či jej zhoršená kvalita viesť k vylúčeniu striedavej

výchovy, pretože v takom prípade by išlo v podstate o ústupok vzájomnej rivalite rodičov,

ktorá sleduje len „boj o dieťa“, prípadne trýznenie druhého rodiča prostredníctvom dieťaťa.

Vylúčením striedavej starostlivosti výlučne na základe nevhodnej komunikácie by sa tak

otváral priestor k zneužitiu postavenia rodiča, ktorý mal dieťa doteraz zverené do

starostlivosti. Súdy majú v takomto prípade primárne povinnosť skúmať, z akých dôvodov

je komunikácia medzi rodičmi nevhodná, a následne sa pokúsiť pomocou vhodných

opatrení komunikáciu medzi rodičmi zlepšiť, napríklad vo forme nariadenia mediácie

či nariadenia aspoň minimálnej písomnej komunikácie týkajúcej sa dieťaťa. Už samotná

striedavá starostlivosť totiž môže byť impulzom na zlepšenie komunikácie a lepšiu

spoluprácu rodičov.»

V nadväznosti na citované ústavný súd, poukazujúc na konkrétne okolnosti

posudzovanej veci, poznamenáva, že spôsob vyhodnotenia vzťahov medzi rodičmi

maloletého obsiahnutý v napadnutých rozhodnutiach okresného súdu a krajského

súdu nie je v rozpore s názorom vysloveným v označenom rozhodnutí českého ústavného

súdu.

15.2 Ústavný súd akceptuje aj právny názor, podľa ktorého nesúhlas jedného

z rodičov so zverením dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti nemôže byť sám osebe

rozhodujúci faktor. Vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu Českej republiky, medzi

kritériá, ktoré majú posudzovať súdy pri rozhodovaní o úprave výkonu rodičovských práv

a povinností, t. j. aj o striedavej osobnej starostlivosti, nepatrí nesúhlas jedného z rodičov

(porovnaj , , , , ale aj uznesenie

ústavného súdu ). Ústavný súd Českej republiky tiež uviedol, že

legitímnym dôvodom na odopretie striedavej osobnej starostlivosti nemôže byť ochrana

práv druhého rodiča, pretože tento nemá žiadne silnejšie právo na starostlivosť o deti (nález

). Vychádzajúc z uvedeného, je potrebné v každom jednotlivom prípade

dôkladne skúmať dôvody nesúhlasu, t. j. či ide o opodstatnené dôvody, alebo len

o svojvoľný, neopodstatnený nesúhlas rodiča. V opačnom prípade by jeden z rodičov mohol

jednoducho mariť a sabotovať zverenie maloletého dieťaťa do striedavej osobnej

starostlivosti.

Rešpektujúc uvedený právny názor, ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci

nebol nesúhlas matky so striedavou starostlivosťou dôvodom, pre ktorý o tejto forme

starostlivosti rodičov o maloletého vo veci sťažovateľov konajúce všeobecné súdy

v napadnutých rozsudkoch nerozhodli.

15.3 Z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti sťažovateľmi napadnutých rozsudkov

krajského súdu a okresného súdu ústavný súd považuje za podstatnú aj tú skutočnosť,

že krajský súd odobril rozsudok okresného súdu z 18. septembra 2015, ktorým síce nedošlo

k zvereniu maloletého do striedavej starostlivosti oboch rodičov, ale oproti

predchádzajúcemu stavu sa ním významným spôsobom rozšíril priestor na styk sťažovateľa

(otca) s maloletým, čo možno považovať za jeden z prostriedkov na to, aby v budúcnosti

všeobecné súdy rozhodli v predmetnej veci inak, t. j. zverili maloletého

do striedavej starostlivosti oboch rodičov.

16. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok

krajského súdu z 15. decembra 2015 v spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu

z 18. septembra 2015 neobsahuje nedostatky ústavnoprávnej intenzity, na základe ktorých

by mohol vysloviť porušenie sťažovateľmi označeného základného práva na starostlivosť

o deti a ich výchovu a práva dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41

ods. 4 a základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

16.1 Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv sťažovateľov

podľa ani práva podľa dohovoru, nerozhodol o ich ďalších návrhoch z dôvodu,

že tieto sa viažu na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a úspech v konaní

pred ústavným súdom.

16.2 Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Podľa pripája odlišné stanovisko sudca Lajos

Mészáros.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2017