Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 123/2014
PDF · 521.32 KB
No categories available
IV. ÚS 123/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Alenou Zadákovou,
Advokátska kancelária, Kováčska 32, Košice, vo veci namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 C 171/06 a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 171/06 p o r u š i l
základné právo , aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Okresnému súdu Košice I vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 171/06 p r i k a z u j e
konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom
dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 508,99 €
(slovom päťstoosem eur a deväťdesiatdeväť centov), ktorú j e Okresný súd Košice I
p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokátky JUDr. Aleny Zadákovej, Advokátska kancelária,
Kováčska 32, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
IV. ÚS 123/2014 17 zo 7. marca 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „žalovaná“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 12 C 171/06 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sudcom spravodajcom bol pôvodne v danej veci sudca Ján Luby a vec bola prijatá
na ďalšie konanie IV. senátom ústavného súdu. V zmysle ustanovení dodatku č. 1 k rozvrhu
práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2014 do 28. februára 2015 (ďalej len
„dodatok k rozvrhu práce“) boli veci predtým pridelené bývalým sudcom ústavného súdu
Jánovi Auxtovi, Jurajovi Horváthovi a Jánovi Lubymu (ktorým skončilo funkčné obdobie)
ako sudcom spravodajcom, a ktoré neboli do 4. júla 2014 skončené prijatím konečného
2
rozhodnutia pléna ústavného súdu alebo príslušného senátu ústavného súdu, prípadne
odložením podania podľa § 23a zákona o ústavnom súde, s účinnosťou od 14. júla 2014
pridelené ostatným sudcom ústavného súdu. Predmetná sťažnosť bola pridelená sudcovi
ústavného súdu Lajosovi Mészárosovi, ktorý je v súlade s rozvrhom práce členom II. senátu,
a preto túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol II. senát ústavného súdu.
3. Sťažovateľka vo vzťahu k prijatej časti sťažnosti uvádza najmä tieto skutočnosti:
«V právnej veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod č. k. 12 C/171/2006
žalobcu: , Košice, proti mne ako žalovanej sa žalobca domáha voči
mne zľavy z kúpnej ceny, náhrady škody a ušlého zisku v sume 44 479,85 eur s 13 % úrokom
z omeškania od 30. 10. 2004 až do zaplatenia, sumy 5 974,91 eur s 13 % úrokom
z omeškania od 15. 2. 2005 až do zaplatenia a sumy 995,82 eur od 15. 2. 2005 za každý
skončený mesiac a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, všetko do troch dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku
Právnym titulom na vymáhanie vyššie uvedených nárokov je, podľa tvrdenia žalobcu,
skutočnosť, že kúpnou zmluvou uzatvorenou dňa 29. 10. 2004 som mu ako predávajúca
predala byt na so skrytými vadami.
Poznamenávam, že žalobca ako kupujúci odo mňa odkúpil predmetný byt po tom,
ako sa oboznámil so stavom bytu a podľa jeho vlastného prehlásenia v písomnom
vyhotovení kúpnej zmluvy odkúpil predmetné nehnuteľnosti tak ako stoja a ležia.
Žalobcom vymáhaná suma ku dnešnému dňu vysoko prevyšuje cenu, za ktorú som mu
byt odpredala, keďže kúpna cena bola 102 901, eur a žalobcom uplatnená suma
k dnešnému dňu je 155 053,48 eur s príslušenstvom...
Podľa môjho názoru sa v danom prípade nejedná o fakticky zložitú vec nakoľko
z dôkazu kúpnej zmluvy zo dňa 29. 10. 2004 vyplýva v danom spore najpodstatnejšia vec
a to, že žalobca /ktorý je advokátom/ vyhlásil, že sa oboznámil so stavom bytu a tento
odkupuje tak, ako stojí a leží, t. j. so všetkými nedostatkami a vadami, ktoré mal. Žalobca
ako osoba znalá práva, musel si byť vedomý toho, že kúpou veci „ako stojí a leží“ úplne
akceptuje pri jej nadobúdaní aktuálny kvantitatívny a kvalitatívny stav, a preto platí rímska
zásada Caveat emptor (nech si dá pozor ten, kto kupuje). Podľa ust. § 501 OZ platí, že ak sa
vec prenecháva ako stojí a leží, nezodpovedá scudziteľ za jeho vady, ibaže vec nemá
vlastnosť, o ktorej scudziteľ vyhlásil, že ju má, alebo ktorú si nadobúdateľ vymienil.
Žiadna z vád, ktorú žalobca v žalobe uvádza, nie je skrytou vadou, a nakoľko sa
jedná o nedostatky, ľahko zistiteľné bežnou ohliadkou, v žiadnom prípade sa nejedná
o vady, ktoré by byt robili neupotrebiteľným, resp. ktoré by bránili v jeho užívaní.
Do dnešného dňa žalobca žiadnym kvalifikovaným spôsobom nepreukázal vady uvádzané
v žalobe, a najmä, že si ich uplatnil v zákonom stanovenej lehote.
V záujme hospodárnosti konania mohol konajúci súd vyššie uvedené vyriešiť ako
predbežnú otázku. Konajúci súd sa naopak, pustil do rozsiahleho dokazovania formou
znaleckých posudkov, ktoré neprimerane zvyšujú náklady konania a dovolím si tvrdiť, že sú
pre základ nároku nepoužiteľné.
Vo veci konajúci súd nariadil znalecké dokazovanie:
1. Uznesením zo dňa 27. 5. 2008 na posúdenie statiky stavebných prác v byte
a zodpovedanie iných otázok pribral do konania súdneho znalca ,
ktorý však nemal odbornosť na zodpovedanie otázky pod 2, 3, 4.
2. Uznesením zo dňa 29. 3. 2010 na posúdenie odborných otázok pribral ÚSI ŽU,
Žilina z odboru Stavebníctvo, pričom toto uznesenie bolo zrušené v celom rozsahu
a s odôvodnením, že znalcovi položené otázky neboli dostatočne špecifikované, resp.
nespadajú do znaleckej činnosti, a teda súdny znalec ich nemôže vyhodnocovať.
3. Uznesením zo dňa 11. 4. 2012 na posúdenie odborných otázok, ktoré doteraz
zodpovedané neboli.
V tejto súvislosti tiež poukazujem na tú skutočnosť, že Okresný súd Uznesením zo dňa
11. 4. 2012 pod č. k. 12 C/171/2006 459 nariadil znalecké dokazovanie znalcom – Ústav
súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, z odboru stavebníctvo a zároveň konajúci
súd uložil výlučne mne ako žalovanej povinnosť zložiť zálohu na trovy znaleckého
dokazovania v sume 300 €.
Voči tomuto uzneseniu som podala odvolanie dňa 3. 5. 2012 a to najmä
s odôvodnením, že vykonanie tohto dôkazu je predovšetkým v záujme žalobcu, nakoľko tento
má jednak osvedčiť, či sa na predanom byte vyskytli skryté vady a ak, aké sú náklady na ich
odstránenie a zároveň som voči zneniu jednotlivých otázok uviedla svoje námietky.
4
Krajský súd vyššie citované uznesenie ako vecne správne potvrdil rozhodnutím
zo dňa 7. júna 2012 bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom odôvodnil, prečo mnou uvedené
odvolacie dôvody a námietky voči otázkam súdnoznaleckej organizácii nie sú dôvodné
a obmedzil sa len na citáciu zákonných ustanovení OSP.
Považujem preto za nespravodlivé, aby som sa výlučne len ja podieľala na trovách
znaleckého dokazovania a to dôkazov, ktoré spolu so žalobou mal predložiť žalobca.
Z pohľadu dispozičnej zásady sporového civilného konania považujem taktiež
za neprípustné, aby vady žaloby spočívajúce v nedostatočnom vyjadrení žalobou
uplatneného nároku, t. j. o aké skryté vady sa jednalo, nahrádzal svojou iniciatívou súd.
Podľa môjho názoru som takýmto postojom súdu stavaná do nerovného postavenia
z pohľadu účastníka súdneho konania, ktorý by mal zrejme sám hľadať v žalobe žalobcom
uplatnených nárokov vlastnú zodpovednosť, prípadne prijať procesnú iniciatívu súdu pri
dokazovaní tak, aby sa za každú cenu predsa len nejaká vada na predanej veci našla. Je
otázne, ako sa v tomto konaní bude uplatňovať zásada hospodárnosti konania premietnutá
do opomenutia základných procesných povinností žalobcu spojených s podaním žaloby a jej
obsahovými náležitosťami a listinnými dôkazmi.»
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že:
«Aj napriek týmto skutočnostiam, kedy žalobcom uplatnený návrh je podľa môjho
názoru nedôvodný, konajúci súd vyhovel návrhu žalobcu na nariadenie predbežného
opatrenia uznesením zo dňa 30. 7. 2010, ktoré bolo potvrdené Krajským súdom v Košiciach
Uznesením zo dňa 4 Co/294/2010 370.
Vydaným predbežným opatrením mi konajúci súd zakázal akýmkoľvek spôsobom
disponovať s mojím jediným majetkom a to domom na
a to dokonca prenajímať jeho časť, a to až do 30 dní odo dňa vykonateľnosti rozsudku,
ktorým sa návrhu vo veci samej vyhovelo.
Konajúci prvostupňový súd tak vyhovel žalobcovi na môj úkor, že vlastne mi zakázal
disponovať s nehnuteľnosťou až do času, kedy vyhovie samotnej žalobe na zaplatenie škody
a ušlého zisku, akoby vôbec nerátal s tým, že žalobu môže aj zamietnuť, resp. aj v prípade
zamietnutia žaloby budem mať zákaz nakladania s vecou doživotne.
Krajský súd uznesením zo dňa 29. 10. 2010 potvrdil predbežné opatrenie s tým, že
zmenil lehotu pre zánik tohto opatrenia.
Nakoľko však považujem zákaz nakladať s vecou minimálne v časti práva
na prenájom /v dome bývajú aj moji rodičia a mala som podnájomcu/ za neprimeraný zásah
do práva na pokojné užívanie majetku, podaním zo dňa 16. 6. 2011 som konajúcemu súdu
podala návrh na zrušenie predbežného opatrenia a to aspoň v jeho časti.
V tomto podaní som súdu dôkazom – uzatvorenou nájomnou zmluvou preukázala, že
som mala možnosť a tri mesiace som aj časť nehnuteľnosti prenajímala za 400, eur
mesačne.
Od podania návrhu dňa 21. 6. 2011 súd o tomto návrhu nerozhodol, hoci o návrhu
na zrušenie predbežného opatrenia by mali platiť primerané zákonné lehoty uvedené v ust.
Súdom vydané predbežné opatrenie preto považujem za neprimeraný zásah do môjho
práva na pokojné užívanie majetku a nakoľko som mala preukázateľnú možnosť prenajať
predmetnú nehnuteľnosť za 400 € mesačne, avšak vzhľadom na rozsah predbežného
opatrenia som od prenajímania časti domu musela ustúpiť, vznikla mi tým škoda titulom
ušlého zisku od 10/2010 až doteraz v sume 14 400, eur.
Aj „vďaka“ tomuto predbežnému opatreniu a povinnosti zložiť sumu 300, eur
na znalecké dokazovanie som sa dostala do finančnej tiesne, a preto som podala dňa
6. 9. 2013 návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov, nakoľko predpokladám, že toto
konanie ma ešte bude zaťažovať finančne.
Konajúci súd ani o tomto mojom návrhu ku dnešnému dňu nerozhodol...
(...) V prejednávanej veci(...) konajúci súd bez zbytočného odkladu rozhoduje
o návrhoch žalobcu a o niektorých mojich návrhoch ani v primeranej lehote, trovami
konania na dokazovanie zaťažuje iba mňa a v neposlednom rade pohľadávku žalobcu
v sume asi 155 000, eur zabezpečil obmedzením môjho dispozičného práva nakladať
s nehnuteľnosťou v cene asi 400 000, eur.»
Vzhľadom na uvedené relevantné skutočnosti vo vzťahu k prijatej časti sťažnosti
sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
6
„1. (...)
2. Základné právo sťažovateľky [na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov]
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo [na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote] zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.
12 C/171/2006 porušené bolo.
3. (...)
4. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C/171/2006 sa
prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
5. Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 7 000 €, ktoré je jej
Okresný súd Košice I povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu... do 15 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
Okrem uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby jej ústavný súd priznal aj úhradu trov
konania.
4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. 1 SprV 153/2014
z 1. októbra 2015 a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu
okresného súdu z 19. októbra 2015.
4.1 Predseda okresného súdu popísal chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej
veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:
„(...) Sťažovateľka je v konaní vedenom pod sp. zn. 12C/171/2006
žalovanou. Konanie, predmetom ktorého je návrh na zľavu z kúpnej ceny, návrh na náhradu
škody a ušlého zisku sa začalo 27.10.2006.
Vec bola zapísaná do oddelenia 12C a pridelená na rozhodnutie sudcovi
Mgr. Gregušovi.
Žalobný návrh má 10 strán a k tomu žalobca doložil listinné dôkazy v rozsahu 136
strán. Predmetný spor je po skutkovej stránke zložitejší a svojou povahou náročnejší na
dokazovanie. Rovnako zložitejším sa javí aj po právnej stránke, vzhľadom na formulovaný
žalobný petit, ktorý obsahuje nárok na zľavu z kúpnej ceny, náhradu škody a náhradu
ušlého zisku.
Žalobca spolu s podanou žalobou si nesplnil poplatkovú povinnosť, urobil tak až na
výzvu súdu dňa 23.5.2007. Pred zaplatením súdneho poplatku žalobca listom zo dňa
21.12.2006 oznámil súdu, že rokuje so žalovanou o uzavretí mimosúdnej dohody. (...)
Na základe(...) procesného postupu súdu som dospel k záveru, že súd vo veci koná
plynule a bez prieťahov.
Dĺžku konania ovplyvnili výlučne samotní účastníci konania, ktorí sa viackrát
nedostavili na nariadené pojednávanie a žiadali ho odročiť a tiež podávaním rôznych
procesných návrhov, o ktorých museli súdy (všetkých stupňov) rozhodovať.
Sťažnosť hodnotím ako nedôvodnú.
Súhlasím, aby ústavný súd rozhodol o sťažnosti bez nariadenia verejného
pojednávania.“
4.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedu
okresného súdu zaujala toto stanovisko:
„(...) K výzve konajúceho Ústavného súdu Slovenskej republiky uvádzam, že netrvám
na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie a teda súhlasím, aby ústavný
súd rozhodol o sťažnosti bez nariadenia verejného pojednávania.
K vyjadreniu Okresného súdu Košice I. uvádzam:
Trvám na tom, že prvostupňový súd v konaní, ktoré namietam v sťažnosti a ktoré
doteraz nebolo právoplatne skončené, nekoná plynulo a bez zbytočných prieťahov.
Konanie začalo 27.10.2006 a ku dnešnému dňu nie je ukončené ani dokazovanie na
súde prvého stupňa. Za porušenie môjho práva na spravodlivý proces vedený bez
zbytočných prieťahov je nutné posudzovať nielen celkovú neprimerane dlhú dobu
prejednávania veci /dnes už 9 ročný spor/, ale aj k dobe, po ktorú dochádzalo k prieťahom
v zmysle nečinnosti súdu.
Konajúci súd odročoval pojednávania bez úkonov a napr. dokazovanie formou
vypracovania znaleckého posudku nariadil až uznesením zo dňa 11.4.2012 a hoci podľa
8
uznesenia mal byť znalecký posudok vypracovaný do 90 dní, urgencia a uloženie pokuty pre
nepredloženie znaleckého posudku bola až zo dňa 25.6.2015.
Aj z prehľadu úkonov, ktoré zaslal prvostupňový súd je zrejmé, že súd aj medzi
pojednávaniami a úkonmi nekonal dlhšiu dobu, napr. bol nečinný po podaní návrhu dňa
27.10.2006 až do vyrubenia poplatkovej povinnosti, kedy žalobca poplatok uhradil až dňa
23.5.2007, pričom prvé pojednávanie bolo nariadené až 23.10.2007, t. j. po roku od
podania návrhu.
Niektoré pojednávania boli odročované na neurčito, napr. dňa 11.3.2008 bez toho,
aby súd vyzval žalobcu na predloženie relevantných dôkazov a ďalšie pojednávanie bolo až
29.5.2009.
Rovnako bolo pojednávanie odročené na neurčito dňa 26.1.2010 a nariadené až
11.4.2012.
Prvostupňový súd ku dnešnému dňu nerozhodol o mojom návrhu na zrušenie
predbežného opatrenia, ktoré nariadil uznesením zo dňa 30.7.2000 a ktorý som súdu podala
dňa 21.6.2011.
Rovnako ku dnešnému dňu nerozhodol o mojom návrhu zo dňa 6.9.2013 na
oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
V ostatnom poukazujem na svoje písomné podanie zo dňa 6.11.2013 a trvám na tom,
že postupom Okresného súdu Košice I boli porušené moje práva zaručené v(...) čl. 48
ods. 2(...) Ústavy Slovenskej republiky.“
5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav
konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 12 C 171/06:
Dňa 27. októbra 2006 bol okresnému súdu doručený žalobný návrh
(ďalej len „žalobca“) proti sťažovateľke „o zľavu z kúpnej ceny, náhradu škody
a ušlého zisku“.
Dňa 10. apríla 2007 okresný súd vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku.
Dňa 6. jún 2007 okresný súd uznesením vyzval žalobcu oznámiť, či súhlasí
s rozhodnutím o veci bez nariadenia pojednávania.
Dňa 14. júna 2007 súd odoslal účastníkom konania výzvy a poučenia podľa § 114
Dňa 25. júla 2007 sťažovateľka doručila súdu svoje písomné vyjadrenie k žalobe.
Dňa 7. septembra 2007 okresný súd nariadil vo veci termín pojednávania na
23. október 2007, ktoré bolo pre ospravedlnenú neúčasť sťažovateľky a predvolaného svedka
odročené na 18. január 2008.
Dňa 17. januára 2008 právny zástupca sťažovateľky doručil súdu žiadosť o odročenie
pojednávania z dôvodu jej dočasnej práceneschopnosti. Pojednávanie nariadené na
18. januára 2008 tak bolo bez prerokovania veci odročené na 11. marec 2008.
Dňa 11. marca 2008 na pojednávaní bol vypočutý predvolaný svedok a pojednávanie
bolo odročené na neurčito na účely nariadenia znaleckého dokazovania.
Dňa 27. mája 2008 okresný súd uznesením č. k. 12 C 171/06 212 nariadil znalecké
dokazovanie z odboru stavebníctva , pričom lehotu na vypracovanie
znaleckého posudku určil na 60 dní od doručenia súdneho spisu.
Dňa 30. júna 2008 ustanovený súdny znalec podaním z 29. júna 2008 požiadal
o zaplatenie preddavku na znalečné a súčasne upozornil súd, že nie je oprávnený podať
znalecký posudok na položené otázky 2, 3 a 4.
Dňa 10. júla 2008 okresný súd uznesením zmenil tretí odsek uznesenia okresného
súdu z 27. mája 2008.
10
Dňa 11. novembra 2008 okresný súd prípisom urgoval predloženie znaleckého
posudku, pričom ustanovený znalec podaním z 25. novembra 2008 požiadal o predĺženie
lehoty na jeho vypracovanie.
Dňa 5. decembra 2008 znalec doručil okresnému súdu vypracovaný znalecký
posudok č. 21/2008.
Dňa 6. apríla 2009 okresný súd nariadil termín pojednávania na 29. máj 2009.
Dňa 22. mája 2009 sťažovateľka doručila súdu žiadosť o odročenie pojednávania
z dôvodu účasti na služobnej ceste mimo územia Slovenskej republiky. Pojednávanie
nariadené na 29. máj 2009 bolo bez prerokovania veci odročené na 17. júl 2009.
Pojednávanie nariadené na 17. júl 2009 bolo na žiadosť žalobcu preročené na 29. september
2009.
Dňa 28. septembra 2009 bolo súdu doručené oznámenie , že
prevzala zastupovanie žalovanej a z dôvodu nedostatku času na prípravu požiadala
o odročenie pojednávania nariadeného na 29. september 2009. Pojednávanie nariadené na
29. september 2009 bolo bez prerokovania veci odročené na 24. november 2009.
Pojednávanie nariadené na 24. november 2009 bolo bez prerokovania veci z dôvodu
ospravedlnenej neprítomnosti sťažovateľky odročené na 26. január 2010.
Dňa 26. januára 2010 bolo pojednávanie odročené na účely nariadenia znaleckého
dokazovania na neurčito.
Dňa 29. marca 2010 okresný súd uznesením č. k. 12 C 171/06 309 nariadil znalecké
dokazovanie Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline z odboru
stavebníctva, pričom lehotu na predloženie znaleckého posudku určil na 60 dní po doručení
súdneho spisu.
Dňa 19. apríla 2010 ustanovený znalecký ústav podaním doručeným okresnému súdu
26. apríla 2010 oznámil, že z kapacitných dôvodov nemôže znalecký posudok vypracovať
a že väčšina položených otázok nespadá do znaleckej činnosti ústavu.
Dňa 7. júla 2010 okresný súd uznesením zrušil uznesenie okresného súdu z 29. marca
2010.
Dňa 15. júla 2010 žalobca doručil súdu návrh na nariadenie predbežného opatrenia.
Uznesením č. k. 12 C 171/06 333 z 30. júla 2010 súd nariadil predbežné opatrenie a zakázal
sťažovateľke nakladať so spornými nehnuteľnosťami. Proti tomuto uzneseniu podala
sťažovateľka odvolanie.
Dňa 8. októbra 2010 bol spis s opravným prostriedkom predložený Krajskému súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového
súdu, okrem výroku o určení trvania predbežného opatrenia.
Dňa 9. novembra 2010 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 24. novembra 2010 okresný súd nariadil vo veci termín pojednávania na
11. január 2011.
Dňa 22. decembra 2010 bolo okresnému súdu doručené dovolanie sťažovateľky proti
uzneseniu krajského súdu z 29. októbra 2010.
Dňa 11. januára 2011 boli na pojednávaní vypočutí predvolaní svedkovia, pričom
okresný súd odročil pojednávanie na neurčito na účely predloženia súdneho spisu
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie
o dovolaní sťažovateľky.
Dňa 4. apríla 2011 po zaplatení súdneho poplatku za dovolanie a doplnení zápisnice
z 11. januára 2011 bol najvyššiemu súdu predložený súdny spis na rozhodnutie o dovolaní.
Dňa 14. apríla 2011 najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 59/2011 konanie
o dovolaní zastavil, pretože ho sťažovateľka vzala späť.
Dňa 20. apríla 2011 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 11. apríla 2012 okresný súd uznesením č. k. 12 C 171/06 459 nariadil znalecké
dokazovanie Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, aby v lehote 90
dní od doručenia súdneho spisu predložil požadovaný znalecký posudok. Súd uznesením
uložil sťažovateľke zložiť zálohu na trovy znaleckého dokazovania. Proti tomuto uzneseniu,
čo do výroku o povinnosti zložiť preddavok na trovy dôkazu podala odvolanie žalovaná.
Dňa 16. mája 2012 bol spis predložený na rozhodnutie krajskému súdu, aby rozhodol
o opravnom prostriedku sťažovateľky.
Dňa 7. júna 2012 krajský súd uznesenie okresného súdu z 11. apríla 2012 potvrdil.
Dňa 12. júna 2012 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 2. augusta 2012 sťažovateľka zložila zálohu na znalecké dokazovanie.
12
Dňa 5. septembra 2012 sťažovateľka podala návrh na oslobodenie od súdnych
poplatkov.
Dňa 14. februára 2013 okresný súd písomne urgoval predloženie znaleckého
posudku.
Dňa 10. mája 2013 Ústav súdneho inžinierstva Žilina písomne oznámil súdu, že
reálna lehota na vypracovanie znaleckého posudku je 24 mesiacov od predloženia súdneho
spisu.
Dňa 17. júla 2015 znalecký ústav po dvoch urgenciách a uložení poriadkovej pokuty
doručil znalecký posudok č. 191/2015.
Dňa 9. septembra 2015 okresný súd uznesením č. k. 12 C 171/06 604 rozhodol
o odmene za podaný znalecký posudok.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní „o zľavu z kúpnej ceny, náhradu škody a ušlého zisku“ vedenom pod sp. zn.
12 C 171/06 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd na tomto mieste poukazuje na to, že predmet tohto konania pred
ústavným súdom bol vymedzený jeho uznesením č. k. IV. ÚS 123/2014 17 zo 7. marca
2014, teda predmetom tohto konania je sťažnosť len v prijatej časti podľa § 25 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, preto ústavný súd na námietky a argumentáciu sťažovateľky, ktoré sa
týkajú „neprijatej“ časti jej sťažnosti, neprihliadol (napr. vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 ústavy).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II.
ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný
súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
14
sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný
súd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie
v napadnutom konaní je po skutkovej stránke nepochybne zložitejšie, táto skutková zložitosť
v okolnostiach danej veci vyplýva z potreby vykonania znaleckého dokazovania. Napriek
tomu zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub
zložitosti veci, na túto okolnosť nemohol neprihliadať pri určení primeraného
zadosťučinenia. Po právnej stránke možno danú vec považovať za štandardnú, nijako sa
nevymykajúcu bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky
v preskúmavanej veci treba poukázať predovšetkým na to, že, ako to z chronológie úkonov
vykonaných v napadnutom konaní vyplýva (pozri bod II tohto nálezu), k predĺženiu
napadnutého konania prispela aj samotná sťažovateľka najmä tým, že sa nezúčastnila (aj keď
sa viackrát ospravedlnila) na pojednávaniach nariadených na 23. október 2007, 18. január
2008, 29. máj 2009, 29. september 2009 a 24. november 2009, ktoré musel okresný súd
odročiť. Na uvedené správanie sťažovateľky ústavný súd prihliadol pri úvahe o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci
a predovšetkým konštatuje, že trvanie napadnutého konania na súde prvého stupňa už
takmer 9 rokov bez meritórneho rozhodnutia je už samo osebe neprimerané. Okresný súd
bol však v danej veci jeden rok aj nečinný (od 20. apríla 2011 do 11. apríla 2012) a najmä
bol v tejto veci opakovane neefektívne činný.
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou pripomína, že nielen
nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže
zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).
Okrem uvedenej nečinnosti možno dospieť k záveru, že okresný súd bol v danej veci
aj neefektívne činný, najmä v súvislosti so znaleckým dokazovaním.
Prvýkrát okresný súd nariadil znalecké dokazovanie uznesením z 27. mája 2008
a keďže znalec podaním z 29. júna 2008 okrem iného upozornil, že nie je oprávnený podať
znalecký posudok na položené otázky 2, 3 a 4, okresný súd musel uznesením z 10. júla 2008
na uvedené reagovať, čo neprispelo k plynulému priebehu znaleckého dokazovania.
Neefektívnosť postupu okresného súdu pri znaleckom dokazovaní sa predovšetkým
prejavila v súvislosti s uznesením z 29. marca 2010, ktorým bolo nariadené znalecké
dokazovanie „znalcom Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline“. Úlohou
tohto znalca z odboru stavebníctva bolo podať písomne znalecký posudok v troch
vyhotoveniach v lehote 60 dní po doručení súdneho spisu. Ustanovený znalec podaním
doručeným okresnému súdu 26. apríla 2010 oznámil, že z kapacitných dôvodov nemôže
znalecký posudok vypracovať, a ďalej konštatoval, že väčšina položených otázok nespadá
do jeho znaleckej činnosti. Na základe uvedeného okresný súd uznesením zrušil svoje
uznesenie z 29. marca 2010, aby po uplynutí viac ako jedného roka uznesením z 11. apríla
2012 na vypracovanie znaleckého posudku ustanovil opätovne toho istého znalca (Ústav
súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline).
Ústavný súd uvedený postup okresného súdu hodnotí ako neefektívny, majúci za
následok spomalenie priebehu napadnutého konania, inak povedané, okresný súd
nepostupoval pri nariaďovaní znaleckého dokazovania dôsledne a najmä vopred
nekonzultoval objektívnu možnosť podania posudku, čím v konaní vznikli zbytočné
prieťahy.
V súvislosti a uvedeným ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru,
podľa ktorej všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať postup v súdnom
konaní tak, aby čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba
obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných
prostriedkov, ktoré mu na tento účel zveruje (vrátane poriadkových opatrení v zmysle § 53
Občianskeho súdneho poriadku), aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Všeobecný súd
v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu
znalca pri vypracovaní znaleckého posudku (napr. IV. ÚS 279/08, IV. ÚS 327/2013).
Ústavný súd v súvislosti s prieťahmi v napadnutom konaní napokon konštatuje, že na
ťarchu okresného súdu je taktiež potrebné pripísať skutočnosť, že nijakým spôsobom
16
nereagoval na oznámenie ustanoveného znalca z 10. mája 2013, keď oznámil, že reálna
lehota na vypracovanie znaleckého posudku je 24 mesiacov od predloženia súdneho spisu,
pričom lehota na vypracovanie a predloženie znaleckého posudku vyplývajúca z uznesenia
okresného súdu z 11. apríla 2012 bola stanovená na 90 dní od doručenia spisu (súdny spis
bol znalcovi okresným súdom odoslaný 2. augusta 2012).
Na ťarchu okresného súdu je podľa názoru ústavného súdu potrebné pripísať tiež
skutočnosť, že na návrh sťažovateľky na oslobodenie od súdnych poplatkov z 5. septembra
2012 okresný súd procesne dosiaľ vôbec nereagoval a nerozhodol ani o návrhu sťažovateľky
z 21. júna 2011 na zrušenie predbežného opatrenia.
Uvedená nečinnosť alebo neefektívna činnosť okresného súdu nie je ničím
ospravedlniteľná, pretože počas minimálne 2,5 roka súd nevykonával vo veci úkony, ktoré
mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka v predmetnej veci
počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom
článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti, resp. k neefektívnej
činnosti, a teda k zbytočným prieťahom pritom nedošlo iba v dôsledku zložitosti veci ani
správania účastníkov, ale najmä v dôsledku postupu súdu. Ústava pritom v čl. 48 ods. 2
zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia
umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti, bez zbytočných prieťahov
(napr. I. ÚS 119/03).
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez
zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7 000 €
najmä s odôvodnením, že „(...) pri určení finančného zadosťučinenia je nutné prihliadať
k celkovej dobe, po ktorú konanie trvá“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre
sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie
podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s
prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, vzhľadom aj na
doterajšiu neobvyklú dĺžku napadnutého konania na súde prvého stupňa bez meritórneho
rozhodnutia považuje za primerané vo výške 2 000 €. Ústavný súd pritom prihliadol aj na
správanie sťažovateľky v posudzovanom konaní (pozri bod III/2 tohto nálezu).
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri
úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 9. októbra 2013, podanie sťažnosti
zo 6. novembra 2013) a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu 19. októbra 2015.
Za dva úkony vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume dvakrát po 130,16 € a režijný
paušál dvakrát po 7,81 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2015 patrí odmena v sume
139,83 € a režijný paušál 8,39 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva
18
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho
zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 424,16 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 %
DPH, teda sumu 84,83 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove
sumu 508,99 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2015