Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 430/2015
PDF · 490.17 KB
No categories available
I. ÚS 430/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátom JUDr. Petrom Rakom, Masarykova 13, Prešov, vo veci namietaného porušenia
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40 a čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 2 Sd 83/2013 z 15. januára 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 9 So 43/2014 z 8. júla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra
2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 35 ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2 Sd 83/2013 z 15. januára 2014 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 9 So 43/2014 z 8. júla 2015 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«Rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 595 712 6813 0 zo dňa 3. 9. 2013 mi bola
zvýšená suma invalidného dôchodku od 27. 2. 2013 na sumu 215,20 Eur mesačne.
Posudkový lekár určil mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť na 50 %,
čo je dolná hranica z daného percentuálneho rozpätia. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým,
že odkazovalo na závery lekárskej správy a najmä na závery posudkového lekára, pričom
v ňom bolo uvedené, že za moje rozhodujúce zdravotné postihnutie bolo označená
recidivujúca depresívna porucha ťažkého stupňa bez psychotických príznakov, pričom toto
zdravotné postihnutie je zaradené podľa prílohy č. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení do kapitoly V – Duševné choroby a poruchy správania, písm. b) ťažké formy, kde
zákon stanovuje rozpätie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť od 50 %
do 80 %.
Mám za to, že miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť mi nebola
určená správne, jej vymedzenie na dolnej hranici nebolo dostatočne odôvodnené.
Jednoznačne z lekárskych správ vyplýva skutočnosť, že došlo k zhoršeniu môjho
zdravotného stavu a to z tej istej diagnózy zo stredného stupňa depresie na ťažký stupeň
depresie. Z lekárskych správ ďalej vyplýva skutočnosť, že je u mňa výrazné oslabená
tolerancia záťaže a situačne podmienené reakcie na záťaže, pre ktoré nie som už spôsobilá
vykonávať naďalej činnosti ktoré som vykonávala. Takýto záver dávajú lekárske správy
odborníkov v oblasti psychológie a psychiatrie na základe, ktorých posudkový posudzoval
mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. ...
Okrem iného som bola aj hospitalizovaná a od 17. 1. 2013 do 30. 08. 2013
a od 2. 10. 2013 do 1. 2. 2014 bola práceneschopná, čo sa považuje za dlhodobú
práceneschopnosť. ...
Okrem iného ako vyplýva z lekárskych správ odborných lekárov okrem depresie
ťažkého stupňa trpím artériovou hypertenziou 2 stupňa, podľa niektorých lekárov aj
3 stupňa, čo spôsobuje poškodenie mozgu, cieva a následne zhoršovanie depresívnej
poruchy a naopak, čo ovplyvňuje pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, čo som aj
preukázala na základe predloženého Rozsudku NS SR, sp. zn. 7So/58/2012, 7So/66/2012,
že aj sama Sociálna poisťovňa vo svojej rozhodovacej činnosti zohľadnila túto skutočnosť
a v týchto obchodných prípadoch arteriálnu hypertenziu už II. stupňa považovala za dôvod
pre navýšenie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. ...
Posudkový lekár v odbornom posudku neodôvodnil, prečo rozhodujúcemu zhoršeniu
zdravotného stavu zvýšila len na minimálnu hranicu určenú zákonom a to na 50 %, pričom
oproti predošlému zdravotnému stavu stredného stupňa depresie, kde bola moja miera
poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 45 %, sa zhoršil zdravotný stav na ťažký
stupeň depresie, avšak miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť sa zvýšila len
o 5 %. Sama Sociálna poisťovňa vo svojom posudku zhodnotila súčasný zdravotný stav
zhoršený.
Okrem iného vyššie uvedené rozhodnutie Sociálnej poisťovne nespĺňa náležitosti
na základe ustanovení správneho poriadku.
Na základe vyššie uvedeného som dňa 8. 10. 2013 v zákonom stanovenej lehote
podala žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu na Krajskom súde
v Prešove, kde som podrobne uviedla v čom vidím nesprávnosť rozhodnutia správneho
orgánu.
Rozsudkom Krajského súdu sp. zn. 2Sd/83/2013 zo dňa 15. 1. 2014 súd rozhodol tak,
že potvrdil rozhodnutie odporkyne zo dňa 03. 09. 2013 pod. č. 595 712 6813 0. Jediné
odôvodnenie potvrdenia rozhodnutia Sociálnej poisťovne spočíva len v tom, že súd považuje
závery posudkových lekárov za logické vychádzajúc z komplexného posúdenia môjho
zdravotného stavu k miere poklesu pracovnej schopnosti na základe odborných vyšetrení
a odborných nálezov, ktoré sa nachádzajú v zdravotnej dokumentácii, ktorá je obsahom
dávkového a posudkového spisu.
S takýmto odôvodnením rozhodnutia Krajského súdu v Prešove som sa nestotožnila,
podľa môjho názoru je takéto odôvodnenie nedostatočné a vôbec nedáva odpovede na moje
námietky, jeho rozhodnutie nepovažujem za presvedčivé vzhľadom na jediné odôvodnenie
rozsudku, že závery posudkových lekárov sú logické. ...
Súd taktiež nesprávne poukazuje na znenie ust. § 71 ods. 8 zákona 461/2003 Z. z. že
mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je možné zvýšiť najviac o 10 %. Súd
si výklad tohto ustanovenia vysvetlil tak, že keďže mi bola zvýšená miera schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť z 45 % na 50 % a teda o 5 % je to pre súd dostatočné
zvýšenie, keďže podľa súdu „bola možnosť navýšenia o najviac 10 %“. Takýto výklad súdu
je však nesprávny vzhľadom k tomu, že došlo k zhoršeniu mojej diagnózy, pričom pri ťažkom
stupni depresie je minimálne miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 50 %
a maximálna 80 % a v rámci tohto rozpätia je možné, aby došlo k navýšeniu o najviac 10 %
pokiaľ závažnosť ostatných zdravotných postihnutí ovplyvňuje pokles schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť. Teda pri mojej diagnóze – ťažkého stupňa depresie je najväčší možný
pokles miery vykonávať zárobkovú činnosť až 90 %.
Sociálna poisťovňa pri svojej posudkovej činnosti tak vôbec neposúdila môj skutočný
zdravotný stav, iba určila schopnosť vykonávať zárobkovú činnosť na 50 %, čo je zákonom
garantovaná hranica minimálnej miery pri mojej diagnóze a tak keď mi bol určený ťažký
stupeň depresie mala som nárok na priznanie minimálne 50 % miery poklesu schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť aj bez posúdenie posudkovým lekárom.
Posudzovanie u posudkového lekára aj prebiehalo tak, že k posúdeniu môjho
zdravotného stavu vôbec lekárom nedošlo, jediné čo spravil posudkový lekár bolo
prepísanie mojej diagnózy do záznamu, pričom na môj zdravotný stav, na moje pocity
a na moju schopnosť vykonávať prácu sa vôbec nepýtala, akurát nemiestne poznamenala,
že „pri mojej diagnóze sa pacienti dokážu naučiť príznaky, oklamať lekárov, ktorí im
diagnostikujú chorobu ktorou vôbec netrpia“. Na základe tohto jej vyjadrenia mi bez
podrobného preskúmania môjho zdravotného stavu určila mieru poklesu na najnižšej
hranici, pričom to nijako neodôvodnila.
Stav psychiatrického pacienta s diagnostikovanou depresiou nevie pochopiť
množstvo lekárov a samozrejme aj okolie pacienta ako som ja. To, že na prvý pohľad
pôsobím ako zdravý človek, vzbudzuje pochybnosť o vôbec nejakej diagnóze. Väčšina okolia
nevidí na prvý pohľad príznaky mojej choroby s ktorými dennodenné bojujem. Pociťujem
stavy úzkosti a strachu pri väčšom počte ľudí, v MHD, v obchodnom centre, ale aj pri
nákupe v potravinách. Akákoľvek len bežná činnosť mi spôsobuje ťažkosti a únavu, čo mi
spôsobí zvýšenie krvného tlaku, dýchavičnosť, čo vo mne vyvolá pocit strachu a prehlbuje
pocit ťažkej depresie. Takéto stavy mi spôsobuje len vykonávanie bežných prác, ktoré musím
neustále prerušovať, aby som si oddýchla, preto moja doterajšia práca v Prvej stavebnej
sporiteľni hoci len na polovičný úväzok v mojom prípade vôbec neprichádza do úvahy.
Preto som bola nútená podať výpoveď zo zdravotných dôvodov a hľadať si iné vhodnejšie
zamestnanie, keďže mi bol priznaný pokles miery schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť
len na 50 %. Od 11. 2. 2014 som vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie, aktívne si
aj hľadám zamestnanie pre mňa a pre moju diagnózu vhodné, avšak v dnešnej dobe keď aj
zdravý človek má problém nájsť si zamestnanie sa mi to do dnešného dňa nepodarili. ...
Okrem iného som si dala vypracovať znalecký posudok na posúdenie svojho
zdravotného stavu č. 13/2014 znalcami a , ako
nestranné a objektívne posúdenie môjho zdravotného stavu, ktoré som si dala vypracovať
na vlastné náklady. ...
Záverom znaleckého posudku je konštatovanie znalcov, že v porovnaní s obdobím
pred rokom 2010 je môj zdravotný stav nepriaznivý, postupne zhoršujúci, napriek
adekvátnej liečbe, jeho zhoršenie sa prejavu najmä v zhoršení depresívnej
Symptomatológie, sprevádzanej úzkostnou symptomatológiou a psychosomatizáciou, ľahkou
exhausciou. znížením frustračnej tolerancie a tolerancie na záťaž. Je teda jednoznačné a aj
podľa záverov znaleckého posudku vyplývajúce, že môj zdravotný stav je nepriaznivý
postupne sa zhoršujúci.
Dňa 10. 03. 2014 som podala odvolanie proti Rozsudku Krajského súdu v Prešove.
Dňa 10. 08. 2015 mi bolo doručené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 9So/43/2014 zo dňa 08. 7. 2015, ktorým Najvyšší súd potvrdil rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sd/83/2013.
Najvyšší súd odôvodil svoje rozhodnutie tak, že medzi závermi posudkových lekárov
a odbornými lekárskymi nálezmi nie sú rozpory, že závery znaleckého posudku nie sú
spôsobilé spochybniť závery posudkových lekárov a je nesporné, že som schopná v kratšej
pracovnej dobe, podľa svojho tempa, vykonávať zárobkovú činnosť vo vhodnom pracovnom
zaradení (aj inom ako doteraz vykonávam) podľa dosiahnutej kvalifikácie, v prostredí bez
väčšej fyzickej a psychickej záťaže.
Odporca potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Prešove aj napriek skutočnosti, že
súd sa mojimi námietkami absolútne nezaoberal a svoje odôvodnenie oprel len
o konštatovanie, že súd považuje závery posudkových lekárov za logické vychádzajúc
z komplexného posúdenia môjho zdravotného stavu k miere poklesu pracovnej schopnosti
na základe odborných vyšetrení a odborných nálezov.
Odporca vo svojom rozhodnutí uvádza, že pre posúdenie nároku na zvýšenie
invalidného dôchodku je podstatnou otázka vplyvu dlhodobo nepriaznivého zdravotného
stavu na schopnosť výkonu zárobkovej činnosti. A práve to tiež považujem za kľúčové
a dôležité na čo mal odporca v konaní prihliadať. Aj napriek tomuto konštatovaniu rozhodol
tak, že potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Prešove. Môj zdravotný stav je dlhodobo
nepriaznivý o čom svedčí aj skutočnosť, že som od 17. 1. 2013 do 30. 08. 2013 a od 2. 10.
2013 do 1. 2. 2014 bola práceneschopná, práve z dôvodu môjho zlého zdravotného stavu –
ťažkej formy depresie. Na základe mojej práceneschopnosti, ktorú konštatoval lekár –
odborník nie som schopná výkonu zárobkovej činnosti. Touto skutočnosťou sa však odporca
nezaoberal, pričom sa ňou nezaoberal ani Krajský súd Prešove, ani posudkový lekári
Sociálnej poisťovne.
Pokiaľ odporca považoval závery môjho znaleckého posudku za nedostatočné keď
uvádza znalci pri tom nedospeli k záveru o neschopnosti navrhovateľky vykonávať
akúkoľvek činnosť uviedli len záver o výraznom obmedzení potenciálu k akejkoľvek činnosti
v porovnaní so stavom pred rokom 2010, zo záveru znaleckého posudku nevyplýva, že by
navrhovateľka dlhodobo vôbec nebola schopná vykonávať zárobkovú činnosť... pokiaľ mal
odporca za to, že tento dôkaz je nedostatočný a takýto záver odporcovi chýba, pričom
odporca aj napriek takému to záveru rozhodol, potom bol nedostatočne zistený skutkový
stav veci a rozhodnutie je nezákonné.
Znalecký posudok vyhotovili renomovaní znalci z odvetvia psychiatrii
a .
Samotný znalci v znaleckom posudku konštatovali že môj psychický stav predstavuje
závažné narušenie môjho psychického zdravia, s nutnosťou dlhodobej adekvátnej liečby
a výrazne ma obmedzuje v aktivitách bežného života ale aj v potencionálnej akejkoľvek
činnosti oproti stavu roku 2010.
Záver znaleckého posudku jednoznačne konštatuje, že ide o zhoršenie môjho
zdravotného stavu výrazné, čomu nezodpovedá pokles len 5 % ako posudkoví lekári určili.
Paradoxom je tiež skutočnosť, že ako pacientka s diagnózou ťažkej depresie mi bola
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny na základe Komplexného posudku určená miera
funkčnej poruchy 60 % a priznaný z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia nárok
na sprievodcu. ...
Tento nárok samozrejme aj využívam, keďže prítomnosť sprievodcu je pre mňa
nevyhnutná. Sprievod mi zväčša robí manžel alebo syn.
Je preto nepochopiteľné, že pacientovi s diagnózou ťažkej depresie, ktorý pri bežných
úkonoch potrebuje prítomnosť sprievodcu na ktorého má so zákona nárok lebo jeho miera
funkčnej poruchy je stanovená na 60 %, odporúča sociálna poisťovňa chodiť do práce
na minimálne polovičný úväzok lebo posudkový lekár mu stanovil mieru poklesu schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť na minimálnej hranici pri ťažkej depresii a to na 50 %. ...
Za porušenie mojich práv považujem najmä aj skutočnosť, že príslušné orgány
rozhodli vo veci bez znalosti skutkového stavu...»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:
„Rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 9So/43/2014 zo dňa 08. 07. 2015
a Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 2Sd/83/13 zo dňa 15. 1. 2014 bolo
porušené základné právo sťažovateľa garantované v čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1,
2, čl. 40 a čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR.
Rozsudkom Najvyššieho súdu SR v Bratislave, sp. zn.: 9So/43/2014 zo dňa
08.07.2015 a Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 2Sd/83/13 zo dňa 15. 1. 2014
bolo porušené právo sťažovateľky garantované v čl. a čl. 6 bod. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR v Bratislave, sp. zn.: 9So/43/2014 a Rozsudok
Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 2Sd/83/13 zo dňa 15. 1. 2014 zo dňa 08. 07. 2015 sa
zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 2, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu (ktorým bolo na základe
opravného prostriedku sťažovateľky potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredia
Bratislava o zvýšení invalidného dôchodku sťažovateľky na základe zvýšenia miery poklesu
schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť z dovtedajších 45 % na 50 %) a rozsudkom
najvyššieho súdu (ktorým bol na odvolanie sťažovateľky potvrdený rozsudok krajského
súdu).
Sťažovateľka v podstatnej časti svojej argumentácie namieta nesprávne závery
krajského súdu i najvyššieho súdu, pokiaľ tieto odobrili závery v rozhodnutí Sociálnej
poisťovne – ústredia Bratislava o zvýšení miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú
činnosť z 45 % na 50 %, pretože podľa sťažovateľky jej zdravotný stav odôvodňoval vyššiu
percentuálnu mieru zvýšenia poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom krajského
súdu
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Ústavný súd preto vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu jej základných
práv rozsudkom krajského súdu konštatuje, že proti tomuto prvostupňovému rozsudku bol
prípustný a sťažovateľkou aj využitý riadny opravný prostriedok, na základe ktorého bol
tento rozsudok preskúmaný príslušným odvolacím súdom v inštančnom postupe
všeobecných súdov.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému
porušeniu základných práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu nie je daná jeho
právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom
najvyššieho súdu
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pre účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.
Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľky
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.
Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli
zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by
posudzovaný rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom
rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či
nedostatočne odôvodnený. Najvyšší súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami
sťažovateľky a náležite odôvodnil svoje závery, keď uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 O. s. p.
preskúmal napadnutý rozsudok bez pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O. s. p. a dospel
k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.
Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne o zvýšení
invalidného dôchodku navrhovateľky.
V konaní o žiadosti navrhovateľky o zvýšenie invalidného dôchodku zo 16. júla 2013
posudkoví lekári po vlastnom vyšetrení zdravotného stavu navrhovateľky a dostupnej
zdravotnej dokumentácie ako i navrhovateľkou predložených lekárskych správ a nálezov
z odborných vyšetrení konštatovali, že u navrhovateľky, u ktorej bola v roku 2011 stanovená
stredne ťažká forma depresie s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 45
%, čo je horná hranica rozpätia podľa kapitoly V., položky 3 písm. a/ prílohy č. 4 zákona,
pretrváva depresívna symptomatika, zhoršenie zdravotného stavu si vynútilo hospitalizáciu
a je hodnotený ako ťažká depresívna porucha. Toto postihnutie ustálili za rozhodujúce
zdravotné postihnutie podľa kapitoly V., položka 3, písm. b) prílohy č. 4 zákona s mierou
poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 50 %, t. j. na dolnej hranici
percentuálneho rozpätia z dôvodu, že u navrhovateľky nie sú prítomné psychotické
príznaky, ktoré sú pre ťažkú formu charakteristické. Vzhľadom na to, že ostatné zdravotné
postihnutia (arteriálna hypertenzia a hypothyreóza) sú dobre substitované, v dobrom
kompenzovanom stave a s nízkou sadzbou pre mieru poklesu schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť, nebola jej miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť
zvýšená podľa § 71 ods. 8 zákona.
Navrhovateľka sa domáhala uznania vyššej miery poklesu schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť za rozhodujúce zdravotné postihnutie z dôvodu, že jej zdravotný stav sa
výrazne zhoršil a zvýšenia za iné zdravotné postihnutia, pretože negatívne ovplyvňujú jej
celkový zdravotný stav.
Výška invalidného dôchodku je , okrem iného, odvodená od miery poklesu schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť.
Miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v percentách sa určuje podľa
druhu zdravotného postihnutia, ktoré je rozhodujúcou príčinou dlhodobo nepriaznivého
zdravotného stavu, a so zreteľom na závažnosť ostatných zdravotných postihnutí. Na určenie
zvýšenia hodnoty sa vychádza z predchádzajúceho výkonu zárobkovej činnosti,
dosiahnutého vzdelania, skúsenosti a schopnosti rekvalifikácie. Jednotlivé percentuálne
miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť sa nesčítavajú. Mieru poklesu
schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť určenú podľa § 71 ods. 6 zákona možno zvýšiť
najviac o 10 %, ak závažnosť ostatných zdravotných postihnutí ovplyvňuje pokles
schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť (§ 71 ods. 6 až 8 zákona).
Pre posúdenie nároku na zvýšenie invalidného dôchodku je podstatnou otázka vplyvu
dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu na schopnosť výkonu zárobkovej činnosti.
Podľa všeobecného posudkového hľadiska, uvedeného v kapitole V. prílohy č. 4
zákona, pri stanovení poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť pri duševných
poruchách a poruchách správania je potrebné prihliadnuť na vývoj osobnosti v afektívnej,
emocionálnej oblasti, na schopnosti adaptácie, na vplyvy prostredia, možnosti pracovného
a sociálneho zaradenia.
Z posudkov posudkových lekárov vyplýva, že sa zaoberali posúdením schopnosti
navrhovateľky vykonávať zárobkovú činnosť a dospeli k záveru, že je schopná vykonávať
prácu podľa dosiahnutej kvalifikácie v prostredí bez väčšej fyzickej a psychickej záťaže.
Výkon samostatnej zárobkovej činnosti zodpovedá stredoškolskému vzdelaniu
navrhovateľky, ktorá si ho môže organizovať podľa svojich potrieb; z toho vyplýva, že je
schopná túto činnosť vykonávať podľa svojho tempa. Obmedzenie schopnosti, resp. zákaz
výkonu len niektorých prác pri súčasnom zachovaní schopnosti vykonávať zárobkovú
činnosť vo vhodnom pracovnom zaradení v zmysle zákona nie je samo o sebe dôvodom pre
určenie vyššej miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť.
Pokiaľ navrhovateľka namietala, že odporkyňa síce konštatovala zhoršenie
zdravotného stavu, avšak zvýšila jej mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť
len o 5 %, túto jej námietku aj odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V roku 2011 bola
za jej rozhodujúce zdravotné postihnutie určená stredne ťažká forma depresie s mierou
poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 45 % na hornej hranici rozpätia podľa
kapitoly V., položky 3 písm. a/ prílohy č. 4 zákona. Vzhľadom na zmenu jej zdravotného
stavu bolo jej rozhodujúce zdravotné postihnutie posudkovými lekármi prehodnotené s tým,
že u navrhovateľky ide už o ťažkú depresívnu poruchu podľa kapitoly V., položka 3, písm. b)
prílohy č. 4 zákona s percentuálnym rozpätím 50 % 80 %, pričom riadne odôvodnili
stanovenú mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 50 %. Tento záver nie je
v rozpore s predloženými nálezmi z odborných lekárskych vyšetrení, keďže ochorenie
navrhovateľky je bez psychotických príznakov. Posudkoví lekári vzali do úvahy aj ďalšie
zdravotné ťažkosti navrhovateľky (ochorenie vyššieho krvného tlaku a znížená činnosť štítnej
žľazy), ktoré vyhodnotili ako liečbou dobre kompenzované a preto neodôvodňujúce zvýšenie
miery poklesu podľa § 71 ods. 8 zákona.
Pokiaľ navrhovateľka namietala znalecký posudok č. 13/2014, ktorý na jej
objednávku vypracovali znalci a dňa 03. 03. 2014,
je potrebné uviesť, že znalci v ňom odpovedali na otázky, položené im navrhovateľkou, ktoré
však nekorešpondujú s kritériami invalidity podľa § 71 zákona č. 461/2003 Z. z. Pokiaľ ide
o hodnotenie vývoja a prognózy ochorenia znalcami, odvolací súd zdôrazňuje, že pre
určenie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je rozhodujúci preukázaný
zdravotný stav, nie iba možnosť jeho závažného zhoršenia. Znalci pritom nedospeli k záveru
o neschopnosti navrhovateľky vykonávať akúkoľvek činnosť, uviedli len záver o výraznom
obmedzení potenciálu k akejkoľvek činnosti v porovnaní so stavom pred rokom 2010 –
takéto hodnotenie, bez zohľadnenia kritérií invalidity podľa § 71 zákona a najmä prílohy
č. 4 zákona, je nevýpovedný a nespôsobilý spochybniť závery posudkových lekárov.
Zo záverov znaleckého posudku nevyplýva, že by navrhovateľka dlhodobo vôbec
nebola schopná vykonávať zárobkovú činnosť, vyžadujúcu psychickú koncentráciu. Znalci
vyslovili len záver, že z psych. hľadiska je dlhší (viachodinový) výkon doteraz vykonávanej
práce problematický. Tento záver nespochybňuje záver posudkových lekárov o 50 % miere
poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť podľa vlastného tempa a rozsahu
pracovnej činnosti. Znalci taktiež neposudzovali vplyv hypertenzie a hypotyreózy
na zdravotný stav navrhovateľky a mieru poklesu jej schopnosti vykonávať zárobkovú
činnosť v intenciách zákona o sociálnom poistení. Záver, že tieto ochorenia sú komorbiditou
pri základnej diagnóze a že ovplyvňujú negatívne celkový zdravotný stav, pričom
hypotyreóza pri neliečení negatívne ovplyvňuje priebeh liečby depresívneho ochorenia,
odvolací súd nepovažoval za posúdenie v zmysle § 71 zákona č.461/2003 Z. z., lebo znalci
nevyhodnotili závažnosť týchto ochorení podľa prílohy č.4 zákona s odkazom na postihnutia
a ich prejavy, uvedené v konkrétnych položkách tejto prílohy. Z toho dôvodu ich záver
o negatívnom vplyve ostatných ochorení je všeobecný, naviac pri hypotyreóze taký záver
vyslovili len v prípade jej neliečenia; z odborných lekárskych nálezov pritom vyplýva, že
hypotyreóza (a rovnako aj hypertenzia) sú liečbou dobre kompenzované.
Odvolací súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že medzi závermi posudkových
lekárov a odbornými lekárskymi nálezmi nie sú rozpory. Závery znaleckého posudku nie sú
spôsobilé spochybniť závery posudkových lekárov a je nesporné, že navrhovateľka je
schopná v kratšej pracovnej dobe, podľa svojho tempa, vykonávať zárobkovú činnosť
vo vhodnom pracovnom zaradení (aj inom ako doteraz vykonávanom) podľa dosiahnutej
kvalifikácie, v prostredí bez väčšej fyzickej a psychickej záťaže.
Z uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že posudkoví lekári
vyhodnotili mieru poklesu schopnosti navrhovateľky vykonávať zárobkovú činnosť úplne,
objektívne a teda, že odporkyňa zistila riadne skutočný stav a rozhodla o zvýšení
invalidného dôchodku v súlade so zákonom. Rozsudok krajského súdu preto podľa § 250ja
ods. 3 v spojení s § 219 O. s. p. potvrdil.“
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v
súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a
námietok.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv
rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol jej sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými
nárokmi sťažovateľky uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2015