Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 752/2015
PDF · 276.82 KB
No categories available
II. ÚS 752/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , t. č. Ústav
na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody , zastúpeného advokátom
JUDr. Jánom Januškom, Advokátska kancelária, Trhová 4, Trnava, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 0 Tp 110/2015 z 31. marca 2015
a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tpo 22/2015 z 8. apríla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2015
prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť , t. č. Ústav
na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 110/2015 z 31. marca
2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tpo 22/2015 z 8. apríla 2015 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
„Naposledy sa rozhodovalo o dôvodoch trvania mojej väzby uznesením Okresného
súdu Bratislava I, spisová značka 0Tp/110/2015, zo dňa 31.03.2015, ktorým sudca pre
prípravné konanie podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku predĺžil trvanie väzby o 3 (tri)
mesiace, do 19.07.2015, s tým že ma ponecháva vo väzbe z dôvodov § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku, zároveň súd rozhodol, že sa moja väzba nenahrádza dohľadom
probačného a mediačného úradníka, zároveň zamietol moju žiadosť o prepustenie z väzby
a taktiež zamietol i moju žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka. Krajský súd v Bratislave, uznesením spisová značka 1Tpo/22/2015, zo dňa
08.04.2015, moju sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu zamietol.
Porušenie mojich vyššie uvedených práv odôvodňujem tým, že tak prvostupňový, ako
aj druhostupňový súd sa v uvedených rozhodnutiach o dôvodnosti mojej väzby, dôsledne
nezaoberali dôvodnosťou môjho obvinenia aj podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty
trestného činu podľa § 7 ods. 1 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f) Trestného zákona, t. j.
spáchania skutku v úmysle získať majetkový prospech alebo v úmysle zakryť alebo uľahčiť
iný trestný čin alebo z inej obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky. Bolo pritom povinnosťou
oboch súdov dôsledne sa zaoberať otázkou vznesenia obvinenia a preskúmať, či vedeniu
trestného stíhania nebránia zákonné prekážky.
Poukazujem na to, že skutok ktorý sa mi kladie za vinu sa mal stať dňa 29.07.1999.
Obvinenie mi bolo vznesené dňa 17.02.2014, za trestný čin vraždy v štádiu prípravy podľa
§ 7 ods. 1 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení
neskorších predpisov, účinnom v čase spáchania skutku, spáchaný formou
spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona. Vzhľadom na vznesené obvinenie
z uvedeného trestného činu podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa § 219 ods. 2
písm. f) Trestného zákona, sa v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na predmetné
trestné konanie proti mojej osobe vzťahuje premlčacia doba dvadsať rokov. Na obvinenie
z trestného činu podľa základnej skutkovej podstaty podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona
vzťahuje premlčacia doba desiatich rokov podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného zákona.
V zmysle § 67 ods. 3 Trestného zákona nebolo plynutie premlčacej doby prerušené.
... Posúdením možného premlčania trestného stíhania so zreteľom na skutočnosť, že
od času spáchania skutku, pre ktorý sa v predmetnej veci vedie trestné stíhanie, po moment
vydania uznesenia o vznesení obvinenia voči mojej osobe, uplynula doba viac ako 14 rokov,
sa však krajský súd v namietanom uznesení, ani v spojení s uznesením okresného súdu,
nijako nevysporiadal.“
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné práva podľa v čl. 17 ods. 1, 2 a ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I, spisová značka
0Tp/110/2015, zo dňa 31.03.2015, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave,
spisová značka 1Tpo/22/2015, zo dňa 08.04.2015 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, spisová značka 1Tpo/22/2015, zo dňa
08.04.2015 sa vo vzťahu k obvinenému zrušuje a Krajskému súdu
v Bratislave sa prikazuje ihneď prepustiť z väzby na slobodu.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov
konania v sume 296,44 € na adresu jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Janušku, advokáta
so sídlom Trnava, Trhová 4, P.O.BOX 92, do 3 (troch) pracovných dní od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha
vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a ods. 5 ústavy a práv
podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru uznesením okresného súdu a uznesením
krajského súdu.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je
potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených článkov ústavy
a dohovoru uznesením okresného súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa uznesením okresného súdu,
ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom
ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred
ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú
splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči
napadnutému uzneseniu okresného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp
subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne
konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných
práv týmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskému
súdu ako odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o podanej sťažnosti sťažovateľa rozhodol
uznesením sp. zn. 1 Tpo 22/2015 z 8. apríla 2015.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme
všeobecného súdnictva právo podať proti uzneseniu okresného súdu účinný opravný
prostriedok (sťažnosť) na dosiahnutie nápravy ním tvrdeného porušenia označených práv
(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Využitie tejto
zákonnej možnosti účinnej ochrany označených práv vylučuje prijatie sťažnosti ústavným
súdom na ďalšie konanie, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ
nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá
smerovala proti uzneseniu okresného súdu, pre nedostatok právomoci.
2. K namietanému porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru uznesením
krajského súdu
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že namietaným uznesením krajský
súd ako odvolací súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu,
ktorým bola sťažovateľovi predĺžená väzba o tri mesiace.
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sústredil
na posúdenie otázky, či možno považovať uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné
a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil. V tejto
súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že v súlade so svojou
konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich
konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie
niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
V podanej sťažnosti sťažovateľ vytýka krajskému súdu nedostatočné zaoberanie sa
dôvodnosťou väzby, ako aj tým, že sa nezaoberal posúdením prípadného premlčania
trestného činu obsiahnutého v základnej skutkovej podstate.
V odôvodnení uznesenia krajský súd uviedol: „Krajský súd v Bratislave zistil, že pri
rozhodnutí o predĺžení väzby u všetkých štyroch obvinených boli dodržané všetky formálno-
procesné podmienky. Rovnako aj z vecného hľadiska boli splnené všetky zákonné
podmienky na predĺženie lehoty trvania väzby podľa § 76 ods. 2, ods. 3 Tr. por...
Správne sudca pre prípravné konanie dospel k záveru, že návrh podaný
prokurátorom je dôvodný, po primárnom zistení splnenia všetkých lehôt predpísaných
Trestným poriadkom, ako aj doterajšiu zákonnosť a opodstatnenosť väzby s poukazom, že
predĺžiť lehotu trvania väzby možno vtedy, ak nebolo možné pre obtiažnosť veci alebo
z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu
hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania a že
obtiažnosť veci pritom spočíva v zložitosti, komplikovanosti, a tým aj časovej náročnosti
náležitého zistenia skutkového stavu, potrebného v zmysle§ 2 ods. 10 Tr. por.
na rozhodnutie...
... Je potrebné uviesť, že dokazovanie činnosti organizovanej skupiny, akú
predpokladajú vznesené obvinenia, je vecne a časovo náročné. Navyše aj vec, ktorá by sa
nejavila ako obtiažna z hľadiska jednotlivého skutku, môže byť obtiažna z hľadiska
viacerých skutkov, ktoré sú prejednávané v jednom konaní, najmä ak ide o násilnú trestnú
činnosť, ktorá mala byť spáchaná v rámci činnosti organizovanej skupiny
(mnohovrstevnatosť veci). Tak, ako vyplýva z podrobne odôvodnených skutkov napadnutého
uznesenia, ich odhaľovanie a zisťovanie páchateľov, počet obvinených a napokon aj
doposiaľ vykonané dokazovanie vo veci, si naďalej vyžaduje omnoho väčšiu náročnosť na
dokazovanie predmetnej násilnej trestnej činnosti. Cieľom spoločného konania pre dva
skutky a viacej obvinených, ako vyplýva z vyššie uvedeného, je teda predovšetkým prejednať
v jednom konaní všetky trestné činy toho istého obvineného, resp. trestné činy rozdielnych
obvinených, ktoré spolu súvisia (ide najmä o prípady, ak sa na trestnej činnosti podieľajú
rôznou formou trestnej činnosti - napr. spolupáchateľstvo, účastníctvo, nadväznosť trestnej
činnosti iných osôb na trestnú činnosť hlavného páchateľa pri niektorých formách trestnej
súčinnosti).
Predĺženie lehoty väzby o ďalšie tri mesiace u všetkých štyroch obvinených
nepresahuje najvyššiu možnú lehotu trvania väzby pre osoby obvinené z obzvlášť závažného
zločinu v zmysle § 76 ods. 7 písm. c/ Trestného poriadku, t.j. 25 mesiacov a zodpovedá aj
reálnej potrebe ďalšieho vyšetrovania, ktoré je v záverečnej fáze. Odvolací súd sa preto
stotožnil s dôvodnosťou potreby predĺženia lehoty trvania väzby, práve z dôvodu
opodstatnenej potreby ukončenia vyšetrovania tak, ako na to poukázal sudca pre prípravné
konanie v napadnutom uznesení a aj podľa odvolacieho súdu tento druh a charakter
predmetnej stíhanej obzvlášť závažnej násilnej trestnej činnosti si vyžaduje takéto
náročnejšie dokazovanie, ktoré je rozsiahle a obtiažne, pre ktoré doposiaľ prípravné
konanie nemohlo byť skončené. Práve preto zákonodarca stanovil vyššie uvedené lehoty
počas trvania väzby tak, ako sú vyššie špecifikované a uvedené. Napokon predmetný spis
v súčasnom štádiu konania obsahuje 45 zväzkov o počte takmer 10 000 strán. Ako vyplýva
z doterajšieho dokazovania vo veci a potreby vykonania ďalších úkonov, tieto si vyžadujú
primeraný časový úsek, ktorý aj podľa názoru senátu krajského súdu je opodstatnene
vymedzený predĺžením lehoty väzby do 19 .07.2015.
Sudca pre prípravné konanie sa zákonným spôsobom vysporiadal v čom sú naďalej
naplnené materiálne dôvody väzby u obvinených tak, ako to podrobne rozviedol
v odôvodnení napadnutého uznesenia. S dôvodnosťou trestného stíhania ako základnou
materiálnou podmienkou väzby sa preto sudca pre prípravné konanie v napadnutom
rozhodnutí dostatočným a presvedčivým spôsobom vysporiadal a preto v podrobnostiach
odkazuje odvolací súd na tam uvedené závery, bez potreby opakovania rovnakých
skutkových okolností a právnych hodnotení. V podstate prevzal zhodne aj argumenty, pre
ktoré rozhodol, že dôvody väzby u jednotlivých obvinených trvajú v nezmenenom rozsahu
tak, ako bolo konštatované v podanom návrhu prokurátora...
Väzobné dôvody obvinených a podľa § 71 ods. 1
písm. c/ Tr. por. sú naďalej dané tak, ako ich ustálil aj prvostupňový súd a dôvody jeho
rozhodnutia, s ktorými sa stotožňuje aj senát sťažnostného súdu, pričom poukazuje
v podrobnostiach aj na ostatné uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. z. 0Tp/ 403/2014
zo dňa 08.09.2014 v spojení s uznesením tunajšieho súdu z 18.09.2014, sp.zn.
2Tpo/71/2014, bez potreby opakovania rovnakých úvah a záverov.
Sťažnostný súd sa plne stotožňuje aj s dôvodmi, pre ktoré neprijal ponúknutú
náhradu väzby u obv. dôveryhodnou osobou, ktoré si osvojuje bez potreby
opakovania rovnakých právnych záverov a úvah a prečo zamietol žiadosť tohto obvineného
o prepustenie z väzby na slobodu.
Napokon ani jeden z vyššie uvedených všetkých sťažovateľov bližšie svoje sťažnosti
ničím neodôvodnili...
Správne sa preto sudca pre prípravné konanie zaoberal možnosťou, či nemožno
väzbu všetkých štyroch obvinených nahradiť dohľadom probačného a mediačného
úradníka... V danom prípade takéto výnimočné okolnosti ani nadriadený súd nezistil,
vzhľadom na osobu obvinených, ale aj s prihliadnutím na povahu prejednávaných prípadov,
keď všetci štyria obvinení sú dôvodne podozriví z trestného činu vraždy v štádiu prípravy
podľa § 7 ods. 1 k § 219 ods. 1 , ods. 2 písm. f/ Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 9
ods. 2 Tr. zák., účinného v čase spáchania skutku...“
Pre úplnosť poukazuje ústavný súd aj na návrhy a závery prokurátora, s ktorými sa
krajský súd stotožnil a ktoré sú obsiahnuté v odôvodnení namietaného uznesenia:
„Prokurátor 03. 03. 2015 podal návrh na predĺženie lehoty väzby u obvinených...,
a... o ďalšie 4 mesiace, t.j. do 19. 08. 2015 s odôvodnením, že materiálne dôvody
väzby u všetkých obvinených trvajú aj naďalej, že nedošlo k žiadnym podstatným zmenám
v prospech obvinených, ktoré by znamenali, že by dôvodnosť trestného stíhania proti nim
bola úplne vyvrátená, alebo že by dôvody väzby obvinených sa buď zmenili, alebo pominuli.
Pokiaľ ide o skutok v bode 1./ poukázal najmä na výpoveď spolupracujúcej osoby, svedka
, ktorý vo svojej výpovedi označil páchateľov pripravovaného trestného
činu vraždy poškodeného , popísal osoby, ktoré zosnovali, na plánovali
a pripravili vraždu, zabezpečili zbrane, strelivo, motocykel, motorové vozidlá, nepriestrelnú
vestu, parochne, mobilné telefóny so SIM kartami na dorozumievanie páchateľov pri skutku
a iné prostriedky a nástroje na spáchanie skutku, označil ostatných páchateľov, ktorí mali
priamo vykonať skutok a ktorí sa podieľali na spáchaní trestného činu vraždy v štádiu
prípravy, podrobne popísal prípravu páchateľov na spáchanie skutku, ich vzájomnú
koordinovanosť a deľbu úloh od samotného spolčenia páchateľov za účelom zavraždenia
pošk..., pričom jeho výpoveď je v zhode s doposiaľ vykonanými a zabezpečenými dôkazmi
nachádzajúcimi sa vo vyšetrovacom spise a bola overovaná aj operatívnymi previerkami.
Výpoveď tohto svedka je podľa prokurátora doplnená výpoveďou svedka
, ktoré sú v logickej zhode so skutočnosťami uvádzanými svedkom
a sú potvrdené aj príslušným trestným spisom, nálezom zbraní,
parochní a nepriestrelných viest na mieste dopravnej nehody, teda v zhode s výpoveďami
uvedených svedkov. Poukázal aj na výpoveď svedka , ktorá dopĺňa
výpovede uvedených svedkov k objednávateľom skutku, čo potvrdzujú aj svedkovia
, , .“
Ústavný súd pri hodnotení uznesenia krajského súdu vychádzal z ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého a druhého stupňa nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného
posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré
boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného
súdu a v nadväznosti na citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom
poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu. Okresný súd
v označenom uznesení v časti relevantnej pre toto konanie najmä uviedol: „K dôvodom
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uviedol, že obvinený bol
v minulosti stíhaný OR PZ Zvolen pod ČVS: OÚV-145/DT-1997 za násilný trestný čin
podľa § 235 ods. 1, § 221 ods. 1 písm. a), § 238 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona a pod
ČVS: OÚV-315/10-ZV-2000 za násilný trestný čin podľa § 221 ods. 1, § 235 ods. 1, § 238
ods. 1 Trestného zákona, ktorých sa mal dopustiť rovnako so spoločníkom .
Menovaný bol v súčasnosti stíhaný vyšetrovateľom Národnej kriminálnej agentúry Prezídia
Policajného zboru, Národnej protizločineckej jednotky expozitúry Stred pod ČVS: PPZ-
948/NKA-PZ-ST-2013 za násilný trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a),
písm. b), písm. c) Trestného zákona č . 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, účinného
v čase spáchania skutku, ktorého sa mal dopustiť so spoločníkmi obv.
a obv. . V uvedenej trestnej veci prokurátorka Generálnej prokuratúry
SR, oddelenia dozoru v trestných veciach dňa 21.11.2014 pod sp. zn. XIV Gv 49/13/1000-41
podala obžalobu na obv. a spol. na Okresný súd Žilina.
Obvinený vo svojej výpovedi pred vyšetrovateľom uviedol, že t.č. je
nezamestnaný, jeho príjmom je len výsluhový dôchodok, pričom je druhý krát ženatý a má
jednu dcéru, ktorá je zverená do jeho starostlivosti.
Vzhľadom na vyššie uvedené, je u obvineného dôvodná obava, že
bude v prípade pobytu na slobode pokračovať v páchaní trestnej činnosti...
Sudca pre prípravné konanie na základe výsluchov obvinených a po oboznámení sa
so spisovým materiálom dospel k jednoznačnému záveru, že väzba u obvinených trvá
v nezmenenom rozsahu aj naďalej. Sudca sa stotožňuje s odôvodnením väzobných dôvodov
u jednotlivých obvinených ktoré odôvodnil prokurátor. Taktiež z doposiaľ vykonaných
dôkazov dospel sudca k záveru, že skutky pre ktoré sú obvinení stíhaní majú znaky trestného
činu a je dôvodné podozrenie, že ich spáchali jednotlivý obvinení, pričom poukazuje
na návrh prokurátora kde jednotlivé dôkazy prokurátor odôvodnil. Súd v danom štádiu
nerozhoduje o vine obvinených ale iba skúma či vykonané dôkazy skutočne obsahujú také
závažné skutočnosti, ktoré dostatočným a hodnoverným spôsobom podporujú záver
o dôvodnosti trestného stíhania alebo obsahujú skutočnosti, ktoré dôvodnosť trestného
stíhania proti konkrétnej osobe nepotvrdzujú alebo priamo vylučujú.
Keďže ide o rozsiahlu právne náročnú trestnú vec a dôvody väzby u obvinených
trvajú v nezmenenom rozsahu aj naďalej dospel sudca k záveru, že návrh prokurátora na
predĺženie lehoty trvania väzby je čiastočne dôvodný. Lehotu 4 mesiace o ktorú prokurátor
žiadal predĺžiť väzby považuje však za neprimerane dlhú a preto predĺžil väzbu
iba o 3 mesiace, ktorú lehotu považuje za dostatočné na to, aby sa všetci obvinení
s obhajcami oboznámili s vyšetrovacím spisom, vyšetrovateľ rozhodol o prípadných ďalších
návrhoch na vykonanie dokazovania a prokurátor v zákonnej lehote podal obžalobu.“
Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom
prípade ide o posúdenie, či rozhodnutia všeobecných súdov nevykazujú známky svojvôle,
o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by rozhodnutia všeobecných
súdov neobsahovali dostatok dôvodov na ich vydanie, resp. ak by sa všeobecné súdy
dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadali s relevantnou argumentáciou
sťažovateľa.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľom označených článkov
ústavy a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom
prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný súd preto túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského
súdu nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle,
a úvahy krajského súdu sa preto z pohľadu ústavného súdu nejavia ako arbitrárne či zjavne
neodôvodnené.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
V odôvodnení sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 2. apríla 2015 sťažovateľ
namietal uplynutie premlčacej doby vo vzťahu k základnej skutkovej podstate trestného
činu vraždy v štádiu prípravy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase
spáchania skutku. Ústavný súd sa námietkami obsiahnutými v predmetnom odôvodnení
sťažnosti nezaoberal vzhľadom na to, že sťažovateľ nepreukázal, že odôvodnenie sťažnosti
okresnému súdu, resp. krajskému súdu doručil. Krajský súd v namietanom uznesení
uviedol: „Ku dňu rozhodovania sťažnostného súdu ani jeden zo sťažovateľov bližšie svoju
sťažnosť už neodôvodnil.“
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že sťažovateľ túto námietku pred
všeobecnými súdmi neuplatnil, iba pred ústavným súdom, čo nebolo možné zohľadniť.
S ohľadom na § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde to zakladalo dôvod na odmietnutie
sťažnosti (nesplnenie náležitostí predpísaných zákonom).
Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že je v záujme
navrhovateľov, aby k podnetu priložili čo najviac im dostupných dôkazov, a tým ústavný
súd presvedčili, že prijatie ich podnetu na konanie vo veci samej má svoje opodstatnenie.
Ústavný súd nie je substituentom navrhovateľov pri zabezpečovaní dôkazov ich tvrdení
v podnete, ak si ich navrhovatelia môžu zabezpečiť sami (I. ÚS 35/99).
Ústavný súd z uvedeného dôvodu a so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie
sťažovateľa konštatuje, že sťažnosť nie je v tejto časti objektívne spôsobilá vyvolať začatie
konania, pretože nespĺňa náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde, a preto ju
z uvedeného dôvodu mohol v tejto časti odmietnuť už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde) z dôvodu nesplnenia náležitostí predpísaných zákonom
o ústavnom súde.
Nad rámec ústavný súd poukazuje, že trestné konanie je od jeho začiatku až
po právoplatné skončenie procesom, v ktorom môžu orgány činné v trestnom konaní
a takisto aj súd v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií ochrany
základných práv a slobôd naprávať, resp. korigovať aj ich prípadné pochybenia.
V rámci predmetného trestného konania bude môcť byť posúdenie uplynutia
premlčacej doby vo vzťahu k základnej skutkovej podstate trestného činu vraždy posúdené
príslušnými orgánmi činnými v trestnom konaní, ako aj súdom.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. novembra 2015