Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 235/2015
PDF · 506.92 KB
No categories available
I. ÚS 235/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka
a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti
, zastúpených advokátom JUDr. Mariánom Gelenekym,
Advokátska kancelária, Garbiarska 20, Stará Ľubovňa, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4
C 10/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 697/1996) takto
rozhodol:
1. Základné právo a na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 10/2011 (pôvodne vedenom
pod sp. zn. 7 C 697/1996) p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 10/2011
p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. a p r i z n á v a finančné
zadosťučinenie každému v sume po 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd
Bardejov p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bardejov j e p o v i n n ý uhradiť
a trovy konania v sume 375,86 € (slovom tristosedemdesiatpäť
eur a osemdesiatšesť centov), na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. Mariána
Gelenekyho, Advokátska kancelária, Garbiarska 20, Stará Ľubovňa, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti a
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. I. ÚS 235/2015 z 20. mája 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“)
a (ďalej len „sťažovateľka“; spolu len „sťažovatelia“), ktorou
namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 10/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 697/1996; ďalej aj „napadnuté konanie
okresného súdu“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že 20. augusta 1996 žalobcovia
a podali proti sťažovateľom žalobu o náhradu škody s príslušenstvom
z titulu poškodenia rodinného domu. Sťažovatelia ďalej podrobne opisujú priebeh konania
pred okresným súdom, z ktorého vyplýva, že okresný súd už rozsudkom z 23. apríla 1997
žalobu žalobcov zamietol, ale Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozhodnutím
sp. zn. 4 Co 426/1997 z 24. novembra 1997 zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Následne aj druhým rozsudkom
okresného súdu zo 7. novembra 2001 bola žaloba žalobcov zamietnutá, ale krajský súd
opätovne uznesením č. k. 4 Co 121/02 159 z 15. apríla 2002 zrušil rozsudok okresného súdu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd v priebehu konania nariadil aj znalecké
dokazovanie, ktoré však bolo zdĺhavé, a tiež s časovým odstupom nariaďoval aj
pojednávania. Na pojednávaní 16. novembra 2010 žalobcovia doručili okresnému súdu
čiastočné späťvzatie žaloby, a to vo výške 3 319,39 €, v tejto časti súd konanie aj zastavil
a vec v prevyšujúcej časti vylúčil na samostatné konanie, v ktorom mal rozhodovať
aj o trovách konania. Predmetná vec bola zapísaná v registri pod sp. zn. 4 C 10/2011.
3. Posledné pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 14. októbra 2013, bolo odročené
na neurčito s tým, že okresný súd do konania priberie ďalšieho znalca na vypracovanie
znaleckého posudku. Znalecké dokazovanie však okresný súd nariadil až 18. júla 2014.
Vzhľadom na to, že znalecký posudok nebol vypracovaný v stanovenej lehote, sťažovatelia
podali 29. januára 2015 predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.
Z odpovede okresného súdu sa sťažovatelia dozvedeli, že žalobkyňa v 2. rade svojím
podaním doručeným okresnému súdu 2. septembra 2014 vzniesla námietku zaujatosti voči
znalkyni. Uznesením z 26. februára 2015 okresný súd vyslovil, že znalkyňa
nie je vylúčená z vykonania znaleckého úkonu. Dosiaľ predmetné znalecké
dokazovanie nebolo vykonané a znalecký posudok im nebol doručený.
4. Okresný súd bol v konaní viackrát nečinný niekoľko mesiacov, a keďže vec
od roku 1996 až dosiaľ nie je právoplatne skončená, sťažovatelia tvrdia, že bolo porušené
ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
5. Žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 15 000 € pre každého
sťažovatelia odôvodňujú tým, že „právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádzajú t. j.
od roku 1996... spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu, a to nielen nim,
ale aj celej rodine, ktorí sú z tohto konania psychickí deprimovaní. Ich ujma spočíva
najmä v tom, že sa dlhodobé nachádzajú v stave právnej neistoty a aj keď samotný nárok
od samotného počiatku považujeme za neopodstatnený a nedôvodný, pričom Okresný súd...
predmetnú žalobu už dvakrát zamietol, avšak v dôsledku rozhodnutia Krajského súdu...
došlo k zrušeniu predmetných rozhodnutí a pri priznaní čo i len čiastočnej náhrady škody
žalobcom na ktorí podľa rozhodnutia odvolacieho súdu majú mať nárok, s prihliadnutím
na uplatňované úroky z omeškania a trovy konania, tieto už vysoko môžu prevýšiť samotný
nárok vyplývajúci z predmetu konania. Tento neistý právny stav naďalej trvá a na druhej
strane sme tohto názoru, že práve žalobcovia svojim obštrukciami spôsobuje umelo
predlžovanie súdneho sporu, zrejme sledujúc tento zámer.“.
6. Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú ústavnému súdu, aby vo veci vydal
tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa v I. rade upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 7C 697/96
a 4C 10/2011 porušené bolo...
2. Základné právo sťažovateľky v II. rade upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konám vedenom pod sp. zn. 7C 697/96
a 4C 10/2011 porušené bolo...
3. Okresnému súdu v Bardejove sa prikazuje, aby vo veci sp. zn. 4C 10/2011 konal
bez zbytočných prieťahov...
4. Sťažovateľovi v I. rade priznáva finančné zadosťučinenie 15.000, Eur...
5. Sťažovateľke v II. rade priznáva finančné zadosťučinenie 15.000, Eur...
6. Sťažovateľovi v I. a II. rade priznáva trovy konania/právneho zastúpenia k rukám
ich právneho zástupcu vo výške 625,80 Eur...“
7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 20. októbra 2015 písomne vyjadril
okresný súd prostredníctvom svojej predsedníčky podaniami sp. zn. 1SprO 941/2015
z 5. októbra 2015 a 20. októbra 2015, v ktorých predsedníčka okrem podrobnej chronológie
procesných úkonov okresného súdu a účastníkov napadnutého konania uviedla:
„Čo sa týka sťažovateľmi namietanej nečinnosti tunajšieho súdu, k tomu udávam,
že akceptujem tvrdenia sťažovateľov vo vzťahu k jednotlivým procesným úkonom
vykonaných Okresným súdom Bardejov v predmetnej veci a že v nimi uvádzaných časových
úsekoch došlo ku konaniu súdu po dlhšom časovom období a teda, že došlo k určitým
prieťahom zo strany súdu. Je však potrebné uviesť, že určité zdržanie pri vybavovaní tejto
veci bolo zapríčinené predovšetkým opakovanými personálnymi zmenami a enormným
pracovným zaťažením konajúcich zákonných sudcov. Poukazujem aj na to, že Okresný súd
Bardejov bol dlhodobo ovplyvňovaný veľkou fluktuáciou sudcov (začala v roku 2005)
a s tým spojenou častou personálnou zmenou, keď len v období posledných 7 rokov z výkonu
odišlo 9 sudcov (starobný dôchodok, preloženie na iný súd vrátane na súd vyššieho stupňa,
nástup na materskú dovolenku), avšak na Okresný súd Bardejov prišlo do výkonu
len 6 sudcov) a takto sa nevybavené veci po odchodzích sudcoch neustále prerozdeľovali
medzi sudcov vo výkone, ktorým sa tým navyšovali počty nevybavených vecí, pričom sa im
neustále navyšoval aj nový nápad. Nemožno opomenúť aj to, že v danom prípade ide
o skutkovo zložitejšiu a náročnejšiu vec a poznamenávam, že súd úkony vo veci nevykonáva
iba nariadením pojednávania a samotným pojednávaním, ale tiež inou činnosťou,
napr. zhromažďovaním dôkazov, študovaním spisového materiálu a pod. Keďže vec bola
často prideľovaná novým sudcom, je nutné prihliadať aj na potrebu nového zákonného
sudcu naštudovať vec po skutkovej a právnej stránke, čo je nesporné aj vzhľadom
na množstvo vecí v súdnych oddeleniach, časovo náročné. Okrem toho celková dĺžka
konania bola ovplyvnená aj správaním účastníkov konania, keď na základe ich návrhov boli
pojednávania bez prejednania veci samej opakovane odročované, keď bez ich prítomnosti
nemohla byť vec v nariadených pojednávaniach meritórne prejednaná a prípadne
aj rozhodnutá.“
8. Sťažovatelia sa v stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu
k vyjadreniu okresného súdu vyjadrili podaním z 27. októbra 2015, v ktorom uviedli:
„Na podanom návrhu v celom rozsahu trváme. Zo samotného vyjadrenia
predsedníčky Okresného súdu v Bardejove vyplýva tá skutočnosť, že na strane súdu boli
časté personálne zmeny, v dôsledku čoho došlo k častej zmene sudcov, ktorí predmetnú vec
prejednávali. Táto skutočnosť však nemôže ísť na ťarchu navrhovateľov. Zo strany
navrhovateľov aj z vyjadrenia predsedníčky Okresného súdu Bardejov vyplýva, že iba
v dvoch prípadoch za celé obdobie došlo k odročeniu pojednávania na žiadosť žalovaných
v predmetnej veci, čo je vzhľadom na dĺžku konania pochopiteľné a ospravedlniteľné.
Teda konanie ani nezapríčinili prieťahy
v konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 7C/697/1996 resp. sp. zn.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
10. Ústavný súd na základe sťažnosti a k nej pripojených písomností, vyjadrení
účastníkov konania a spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 10/2011 (pôvodne sp. zn.
7 C 697/1996) zistil tieto podstatné úkony okresného súdu a účastníkov konania:
Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom už na prvom pojednávaní
z 23. apríla 1997 tak, že žalobu žalobcov zamietol. Krajský súd rozsudok okresného súdu
zrušil rozhodnutím č. k. 4 Co 426/97 47 z 24. novembra 1997 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie 20. februára 1998.
Dňa 28. apríla 1999 bol do konania na posúdenie odborných otázok týkajúcich sa
predmetu sporu pribratý znalec ( ), ktorý požiadal o zrušenie jeho pribratia
do konania podaním z 18. mája 1999, pretože nemal odbornú špecializáciu na oceňovanie
nehnuteľností.
Pojednávania určené v roku 2000:
31. mája – zrušené na základe žiadosti sťažovateľov a ich právneho zástupcu
(kolízia s iným pojednávaním na krajskom súde),
11. júla odročené z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania a ich právnych
zástupcov,
13. septembra – odročené na základe žiadosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu
z dôvodu kolízie s iným pojednávaním.
Dňa 5. októbra 2000 sa uskutočnilo relevantné pojednávanie po zrušení rozsudku
okresného súdu z roku 1997, ktoré bolo po výsluchu účastníkov konania odročené
na neurčito na účel vypočutia navrhovaných svedkov.
Pojednávania určené v roku 2001:
21. marca odročené z dôvodu neprítomnosti predvolaných svedkov,
31. mája, 25. júla, 13. septembra – odročené vždy z dôvodu neprítomnosti
účastníkov konania a ich zástupcov.
Dňa 7. novembra 2001 okresný súd po vykonanom dokazovaní výsluchom
účastníkov konania a svedkov rozhodol vo veci samej druhým rozsudkom tak, že žalobu
opäť zamietol, ale odvolací súd opätovne uznesením č. k. 4 Co 121/02 159 z 15. apríla 2002
zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie 22. mája 2002.
V roku 2002 okresný súd 3. októbra 2002 do konania pribral znalca z odboru
stavebníctva, odvetvia stavebných prác a oceňovania stavebných prác
na vypracovanie znaleckého posudku, ktorý mu znalec predložil 16. októbra 2003.
Dňa 27. mája 2004 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo po vypočutí účastníkov
konania odročené na neurčito na účel vypočutia znalca k doplneniu jeho znaleckého
posudku. Pojednávanie určené na 29. október 2004 bolo odročené z dôvodu neprítomnosti
právnej zástupkyne žalobcov, pričom žalobca v 1. rade trval na jej prítomnosti
na pojednávaní.
Pojednávanie 15. februára 2005 bolo po vypočutí znalca odročené na neurčito
na účely vykonania kontrolného dokazovania a 11. októbra 2005 z dôvodu neprítomnosti
žalobcov a predvolaného svedka.
Pojednávanie 26. júna 2007 bolo odročené pre žiadosť právneho zástupcu
sťažovateľov z dôvodu čerpania jeho dovolenky na 2. október 2007 (účastníci neprevzali
zásielky), neskôr po zmene zákonnej sudkyne na 17. október 2007 a po ospravedlnení
sťažovateľov až na 31. október 2007. Toto pojednávanie a nasledujúce 19. novembra 2007
bolo pre neprítomnosť účastníkov konania, ich zástupcov (bez ich ospravedlnenia),
ako aj svedka odročené na 17. december 2007. Na uvedené pojednávanie sa účastníci tiež
nedostavili, žalobca v 1. rade neúčasť zo zdravotných dôvodov písomne ospravedlnil,
preto bolo pojednávanie odročené na 17. január 2008.
Toto pojednávanie bolo odročené na 7. február 2008 z dôvodu ohláseného náhleho
ochorenia žalobcu v 1. rade, pričom z dôvodu hospodárnosti konania žalovaní svoju neúčasť
písomne ospravedlnili. Po vypočutí znalca a účastníkov konania, ktorí trvali na kontrolnom
znaleckom dokazovaní, bolo pojednávanie odročené na neurčito, pričom účastníkom
konania bola uložená povinnosť v určenej lehote súdu oznámiť mená a adresy pobytu
svedkov, ktorých navrhli vo veci vypočuť. Dňa 8. apríla 2008 sťažovatelia podali námietku
premlčania uplatneného nároku a 2. júna 2008 sa k nej žalobcovia vyjadrili. Pojednávanie
21. augusta 2008 okresný súd odročil na 1. október 2008 z dôvodu ospravedlnenia sa
účastníkov a žiadosti sťažovateľov o odročenie pojednávania z dôvodu čerpania dovolenky
ich právneho zástupcu. Pojednávanie bolo odročené na 26. október 2008 a potom
na 19. november 2008 aj z dôvodu neprítomnosti predvolaných svedkov. Dňa 13. novembra
2008 bola okresnému súdu doručená žiadosť právneho zástupcu sťažovateľov o odročenie
pojednávania z dôvodu kolízie s iným rokovaním na Úrade vlády Slovenskej republiky.
Pojednávanie 19. novembra 2008 bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej
sudkyne.
V roku 2009 pojednávanie určené na 21. júl 2009 bolo z dôvodu neprítomnosti
účastníkov konania a ich zástupcov odročené na 14. december 2009, ktoré bolo tiež
odročené na základe žiadosti žalobcu v 1. rade, ktorý ospravedlnil svoju neúčasť
na pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti, a následne aj právneho zástupcu sťažovateľov,
ktorý z dôvodu hospodárnosti konania tiež navrhol toto pojednávanie odročiť.
Právny zástupca sťažovateľov žiadal tiež odročiť v roku 2010 pojednávania určené na
30. apríl a 20. júl (pre kolíziu s iným pojednávaním) a 16. novembra 2010 bolo
pojednávanie za prítomnosti žalobcu v 1. rade, právnej zástupkyne žalobcov a právneho
zástupcu sťažovateľov po vypočutí žalobcu v 1. rade a po oznámení návrhov na vykonanie
dokazovania odročené na 24. január 2011. Uznesením č. k. 7 C 697/1996 317
z 13. decembra 2010 okresný súd konanie v zmysle § 96 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) v časti nároku žalobcov na zaplatenie sumy 3 319,39 € s prísl. z titulu
ušlého zisku zastavil (právoplatné 21. januára 2011) a v prevyšujúcej časti vec o náhradu
škody vylúčil na samostatné konanie (právoplatné 5. januára 2011).
V roku 2011 pojednávanie 16. marca 2011 bez účasti účastníkov a ich právnych
zástupcov (sťažovatelia a ich právny zástupca sa neospravedlnili) okresný súd odročil
na 10. jún 2011, ktoré bolo zrušené, a nový termín pojednávania bol nariadený na 6. október
2011. Aj toto pojednávanie z dôvodu ospravedlnenia sa žalobcu v 1. rade zo zdravotných
dôvodov bolo odročené na 8. december 2011, ktoré však okresný súd po výsluchu žalobcu
v 1. rade a právnych zástupcov účastníkov odročil na 1. február 2012 na účely výsluchu
účastníkmi navrhnutých svedkov a vyžiadania si súvisiaceho spisu od Obvodného úradu
v Bardejove. Pojednávanie 1. februára 2012 okresný súd po výsluchu účastníkov konania
a ich právnych zástupcov, ako aj svedka odročil na neurčito na účely vykonania výsluchu
ďalších navrhovaných svedkov dožiadanými okresnými súdmi v Košiciach.
Dňa 18. marca 2013 žalobca v 1. rade ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní
so žiadosťou o jeho odročenie, právny zástupca a sťažovatelia sa neospravedlnili (prevzali
predvolania), a preto ho okresný súd odročil na 29. apríl 2013, toto pojednávanie bolo
po výsluchu účastníkov a svedka odročené na 24. jún 2013 na účely predvolania ďalšieho
svedka a vyžiadania si potrebného listinného dôkazu zo Štátneho archívu v Bardejove.
Pojednávanie bolo odročené z dôvodu čerpania dovolenky zákonným sudcom a nový termín
pojednávania bol nariadený na 16. júl 2013. Po výsluchu svedkov bolo uvedené
pojednávanie odročené na 14. október 2013 na zabezpečenie súvisiacich listinných dôkazov.
Po vykonanom dokazovaní bolo uvedené pojednávanie odročené na neurčito na účely
pribratia znalca do konania na vypracovanie znaleckého posudku.
Uznesením z 18. júla 2014 bola do konania ustanovená znalkyňa z odboru
stavebníctva odvetvia pozemné stavby, odhad nehnuteľností, odhad stavebných prác
(pozri bod 3), ktorej bol spis predložený až 19. mája 2015, pretože medzitým žalobkyňa
v 2. rade vzniesla voči osobe znalkyni námietku zaujatosti 2. septembra 2014, o ktorej bolo
rozhodnuté 26. februára 2015 tak, že ustanovená znalkyňa nie je vylúčená z vykonávania
znaleckého úkonu. Znalkyňa znalecký posudok doručila okresnému súdu až
8. septembra 2015 a uznesením z 5. októbra 2015 okresný súd rozhodol o znalečnom.
III.
11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1... Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný
súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
12. Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
13. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
14. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti
so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,
ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom
súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca
je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie
účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu
vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých
dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo
samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Ak bolo
rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd
prvého stupňa podľa § 226 OSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
15. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s Európskym súdom pre ľudské práva ústavný súd prihliada
pritom aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný
súd postupoval aj v danom prípade.
15.1 Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania
vedeného okresným súdom je rozhodovanie o zaplatenie peňažnej čiastky 3 319 €
s príslušenstvom z titulu náhrady škody, pretože v časti nároku žalobcov z titulu
uplatňovania ušlého zisku bolo konanie právoplatne zastavené už v roku 2011. Vzhľadom
na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj kontrolného znaleckého dokazovania
v tomto prípade možno napadnuté konanie považovať po skutkovej stránke za zložitejšie,
ako to uviedol aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti, pretože bolo potrebné
vypočuť aj viacerých svedkov. Samotnú skutkovú zložitosť však nemožno dávať
do súvislosti s pretrvávajúcou neefektívnou činnosťou okresného súdu. Po právnej stránke
pritom ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.
15.2 Správanie sťažovateľov ako účastníkov súdneho konania je druhým kritériom
pri posudzovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd sa čiastočne zhoduje s vyjadrením odporcu, že sťažovatelia
a ich právny zástupca sa mali pričiniť na zbytočných prieťahoch (pozri jeho vyjadrenie
v bode 7). Sťažovatelia, resp. ich právny zástupca, sa viackrát nezúčastnili na určených
pojednávaniach (nie iba dvakrát ako uvádzajú, pozn.), ospravedlniac (v prevažnej väčšine
prípadov), ale i neospravedlniac svoju neúčasť (pozri bod 10), čo možno v celkovom
kontexte prebiehajúceho súdneho sporu považovať aj za právne významnú okolnosť, t. j. za
takú, v dôsledku ktorej došlo k podstatnému predĺženiu prebiehajúceho súdneho konania
(toto sa vedie viac ako 19 rokov, pozn.). Právny zástupca sťažovateľov sa tiež nezúčastnil
výsluchu svedkov, ktorých navrhol vypočuť žalobca v 1. rade dožiadaným súdom (25. mája
2012, 26. mája 2012 a 6. novembra 2012), aj keď mu boli upovedomenia o výsluchu
svedkov riadne a včas v predstihu doručené (č. l. 70, č. l. 86, č. l. 102, č. l. 113, č. l. 131 v
spise sp. zn. 4 C 10/2011), hoci to je iba jeho právo, ktoré nevyužil, a nie jeho povinnosť (§
122 ods. 2 OSP), a ani na začiatku konania bez ospravedlnenia na pojednávaní na
odvolacom súde 24. novembra 1997 (č. l. 46 pôvodného spisu vedeného pod sp. zn.
7 C 697/1996). Sťažovateľka sa navyše (bez ohľadu na to, že je právne zastúpená) doteraz
nezúčastnila ani jediného pojednávania (žije v mieste sídla okresného súdu) a vo veci
nebola ani vypočutá, hoci bola na tieto pojednávania aj predvolávaná. Tieto skutočnosti
ústavný súd zobral tiež do úvahy a zohľadnil ich pri priznaní konkrétnej sumy finančného
zadosťučinenia.
15.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a v súlade
so svojou predchádzajúcou štandardnou judikatúrou predovšetkým konštatuje,
že z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné, že predmetné konanie nebolo
právoplatne skončené, hoci prebieha na okresnom súde od 20. augusta 1996. Podľa názoru
ústavného súdu konanie, ktoré trvá tak neobyčajne dlho, ako to bolo v danej veci, možno
už len na základe jeho posúdenia ako celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom
ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne napr. II. ÚS 3/09, III. ÚS 170/2010,
III. ÚS 21/2014). Vzhľadom na uvedené ústavný súd nevymedzoval prípadné konkrétne
úseky jeho nečinnosti a ani obdobia, keď sa spis nachádzal na krajskom súde, ale poukázal
iba na relevantné dôvody neefektívnosti postupu okresného súdu, ktoré vyplývajú napr.
aj z posledného uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Co 121/02 z 15. apríla 2002 (ktorým
opakovane zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie), keď uviedol
„že nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesením zo
dňa 24. 11. 1997, č. k. 4 Co 426/97 47 a nezisťoval výšku škody, ktorá vznikla žalobcom
v zmysle dohody zo dňa 27. 1. 1996 (z porušenia zmluvy) a vo veci nenariadil znalecké
dokazovanie...“ (č. l. 161 v spise). Konanie sa ďalej vyznačovalo aj značnou
nehospodárnosťou, pretože okresný spolu nariadil až 44 termínov pojednávaní, ale tie
prevažne odročoval (aj na neurčito) najmä pre neprítomnosť účastníkov a ich právnych
zástupcov (pozri bod 10). Obdobne pribral do konania viac znalcov a vykonal niekoľko
výsluchov účastníkov, svedkov (aj dožiadanými súdmi) a podobne, ale dosiaľ vo veci samej
ešte nevydal také prvostupňové rozhodnutie, ktorým by bolo celé konanie o predmete sporu
(náhrade škody) právoplatne skončené, čo je z ústavného hľadiska neakceptovateľné.
Vec mal okresný súd sledovať už dávno ako reštančnú s osobitným režimom a pozornosťou.
Okresný súd bol nedôsledný aj v tom, že v priebehu konania nevyužil poriadkové opatrenia
podľa § 53 ods. 1 OSP v prípade, keď účastníci konania (aj sťažovatelia a ich právny
zástupca, resp. protistrana v spore) neospravedlnili svoju neúčasť (pozri bod 10 a roky 2007
a 2011), čím sa konanie zbytočne predlžovalo, teda si nezvolil taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa obrátili
na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
17. V tejto súvislosti ústavný súd neakceptoval vyjadrenie okresného súdu, že nebolo
možné konať v tejto veci bez prieťahov v dôsledku nedostatočného personálneho obsadenia
súdu a častej zmeny sudcov, pretože podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
(napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát
musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže
v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý
oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na
zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom
dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy
v súdnom konaní. Námietka personálnych komplikácií nemá povahu okolnosti, ktorá by
vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň
obrátil.
18. Ústavný súd tiež poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného
súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov
súdneho konania. Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže
zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej
sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol
(napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 380/08 a I. ÚS 158/2010).
19. S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania
vedeného pred okresným súdom považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu
k základnému právu sťažovateľov zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto
dospel k záveru, že uvedené základné právo sťažovateľov bolo porušené (bod 1 výroku tohto
rozhodnutia).
20. Keďže ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľov na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu
porušené, prikázal mu, aby konal bez zbytočných prieťahov, ako to požadovali v bode 6,
pretože vec nie je ešte právoplatne skončená (bod 2 výroku).
IV.
21. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
22. Sťažovatelia sa domáhali priznania finančného zadosťučinenia každý v sume
15 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti (pozri bod 5).
23. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
24. Vzhľadom na doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania, ktorá
je z ústavného hľadiska zjavne neakceptovateľná, keďže nemožno od sťažovateľov
spravodlivo žiadať, aby čakali na právoplatný výsledok konania takú neprimerane dlhú
dobu, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti a okolnosti danej veci vyhodnotené v bode
15.1 až 15.3, a zohľadnenie toho, čo je ešte v hre (náhrada škody vyčíslená v znaleckom
posudku doručenom okresnému súdu v septembri 2015), ústavný súd považuje priznanie
sumy 3 000 € každému z nich za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4
25. Ústavný súd preto nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovatelia žiadali priznať finančné zadosťučinenie
nad ústavným súdom priznanú sumu. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.
26. Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol
o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym
zastupovaním advokátom JUDr. Mariánom Gelenekym, Advokátska kancelária,
Garbiarska 20, Stará Ľubovňa. Sťažovatelia si uplatnili úhradu trov konania spolu v sume
625,80 €, ktorá pozostávala aj z uplatnenej dane z pridanej hodnoty, pretože advokát mal
byť jej platcom, ale potvrdenie o tom ústavnému súdu k sťažnosti nepripojil. Ústavný súd zo
spisu sp. zn. III. ÚS 339/05 zistil, že právny zástupca sťažovateľov je platcom DPH od 11.
mája 2004.
27. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri dvoch
úkonoch právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti v roku 2015)
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2014, ktorá bola 839,83 €. Za jeden právny úkon vykonaný v roku 2015 patrí advokátovi
odmena 139,83 € (po znížení o 50 % to spolu za dvoch sťažovateľov činí 279,66 €) a k tomu
režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.
655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov) za 2 úkony pri každom sťažovateľovi v sume po 8,39 €, teda
spolu 33,56 €, čo celkovo predstavuje sumu 313,22 € (bod 4 výroku tohto nálezu). Keďže
právny zástupca sťažovateľa je aj platcom DPH, uvedená suma bola zvýšená o DPH vo
výške 20 % (62,64 €) podľa § 18 ods. 3 uvedenej vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia boli
priznané teda v celkovej sume 375,86 €.
28. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona
o ústavnom súde) tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
29. Pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto nálezu treba
rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok;
to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej
republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie
ústavného súdu.
V Košiciach 18. novembra 2015