Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 613/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K.O.V. DCA spol. s r. o., Štúrova 1,

Dubnica nad Váhom, zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Žedényiovou, advokátska

kancelária, Palackého 85/5, Trenčín, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2

ods. 3, a 13 , základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 15. mája 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 1. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K.O.V. DCA spol. s r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K.O.V. DCA spol. s r. o., Štúrova 1,

Dubnica nad Váhom (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1

a 2, , a 13 (ďalej len „“), základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 15. mája 2013 (ďalej len „rozsudok súdu prvého stupňa“) a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 1. júla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalobcu

účastníkom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“)

č. 1020506/1/868862/2012/5051-r z 12. apríla 2012, ktorým potvrdilo dodatočný platobný

výmer Daňového úradu Dubnica nad Váhom (ďalej len „daňový úrad“)

č. z 21. decembra 2011 (ďalej len „dodatočný platobný výmer“), ktorým

uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie IV. štvrťroku 2010 v sume 16 072,66 €.

Predmetná vec bola vedená Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“),

ktorý rozsudkom sp. zn. z 15. mája 2013 žalobu zamietol. O odvolaní

sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou tak, že

potvrdil prvostupňový rozsudok krajského súdu. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd,

ktorý odobril závery krajského súdu, dospel k nesprávnym záverom, keď postup

a rozhodnutie daňového úradu, ako aj postup a rozhodnutie finančného riaditeľstva

považoval za správne a zákonné. Sťažovateľka zároveň namietala aj nedostatočné

odôvodnenie rozsudku krajského súdu a rozsudku najvyššieho súdu, pretože podľa nej sa

krajský súd ani najvyšší súd nevysporiadal s jej podstatnými argumentmi uvedenými

v žalobe, resp. v odvolaní proti rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí rozsudok súdu

prvého stupňa, ako aj napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, a tvrdí, že tieto rozhodnutia

všeobecných súdov porušujú jej označené práva. Argumentuje tým, že spochybňovala

správnosť záverov správnych orgánov o nepreukázaní samotnej existencie reálneho

uskutočnenia zdaniteľného plnenia, keď podľa názoru sťažovateľky došlo v konaní

k svojvoľnému prenosu dôkazného bremena na sťažovateľku v rozpore s predchádzajúcou

2

súdnou praxou najvyššieho súdu, ako aj judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie,

na ktorú v konaní poukazovala. Sťažovateľka tvrdí, že jej postupom všeobecných súdov

v jej veci a následne aj označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu boli

porušené jej označené práva, pretože krajský súd, ako aj najvyšší súd sa nedostatočne

vysporiadali s namietanou aplikovateľnou judikatúrou najvyššieho súdu, ako aj Súdneho

dvora Európskej únie, ktoré analogické prípady ako ten jej riešili diametrálne odlišne. Prečo

sa vo veci konajúce súdy odklonili od uvedenej judikatúry, nedal zrozumiteľnú odpoveď ani

najvyšší súd, čím došlo k porušeniu jej označených práv. Podľa názoru sťažovateľky

skutkové a právne závery uvedené v napadnutom rozsudku krajského súdu a najvyššieho

súdu sú z ústavného hľadiska neudržateľné a majú za následok porušenie jej označených

práv, preto sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol „tak, že v konaniach vedených

pred Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. a pred Najvyšším súdom

Slovenskej republiky pod sp. zn. bolo porušené právo sťažovateľa podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru, , ako aj podľa a čl.

v spojení s a podľa v spojení s , 2

, a aby rozhodol, že zrušujú sa rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 1.7.2015, sp. zn. , ako aj rozsudok Krajského súdu

v Trenčíne zo 15.5.2013, sp. zn. , vec sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie a sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

3

Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

Podľa každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho

nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

4

1. Ústavný súd v súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta

porušenie svojich označených práv rozsudkom súdu prvého stupňa, poukazuje na princíp

subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je

daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd

preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať rozsudok súdu prvého stupňa, keďže ho už

meritórne preskúmal na základe odvolania najvyšší súd, ktorý bol oprávnený a zároveň

povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , , ).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

2. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,

ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, zaoberal bližšie otázkou,

či sťažnosť v tejto časti nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým

pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou

opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

5

(m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ). Uvedené rovnako platí

aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Formuláciou uvedenou v totiž ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tvrdenom zásahu najvyššieho súdu

do základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého sa mal

dopustiť tým, že na jej právnu argumentáciu uplatnenú v priebehu konania a v odvolaní

nereagoval ústavne konformným spôsobom, keď potvrdil zamietajúci rozsudok krajského

6

súdu. Sťažovateľka zároveň namieta aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

založenú na jeho názore, že jeho právne závery sú v rozpore s namietanou judikatúrou

najvyššieho súdu, ako aj Súdneho dvora Európskej únie, interpretácia relevantných noriem

sa odchyľuje od tejto namietanej judikatúry. Z hľadiska záverov pôvodného daňového

konania, ktorého výsledok preskúmavali správne súdy, sťažovateľka zotrváva na závere, že

uniesla dôkazné bremeno preukázania splnenia zákonných podmienok na uznanie daňového

výdavku, naopak, správca dane dospel k nepresvedčivému záveru o neuskutočnení

zdaniteľných plnení.

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

7

Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

«Vo vzťahu k žalobným námietkam žalobcu sa krajský súd zaoberal najmä otázkou,

či medzi žalobcom a spoločnosťou MOKAROMA, s.r.o. došlo k uskutočneniu zdaniteľných

obchodov, a či existenciu týchto obchodov žalobca dostatočne preukázal. Dal do

pozornosti, že podmienky upravené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona

o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na

odpočet. Uviedol, že ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej

osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Dodal, že zákonodarca požaduje,

aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre

nárok na odpočet ustanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane

dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenia boli reálne

uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Ďalej konštatoval, že ak zdaniteľné

plnenie bolo reálne uskutočnené, či už medzi dodávateľom a odberateľom priamo alebo za

pomoci subdodávateľa, ako tomu malo byť aj v prejednávanej veci, je zrejmé, že osoba

subdodávateľa nemôže byť pre odberateľa, ale najmä pre dodávateľa neznámou osobou, t.j.

je nemysliteľné, aby dodávateľ nemal vedomosť o tom, kto realizuje subdodávku, rovnako

ako je nemysliteľné, aby ani dodávateľ a ani odberateľ nevedeli uviesť podrobnosti

realizácie samotného obchodného prípadu, počnúc prevzatím materiálu cez vykonanie diela

a končiac jeho prevzatím. Preto vyslovil, že v situácii, keď odberateľ, ale najmä dodávateľ

nevedia správcovi dane pri daňovej kontrole uviesť meno subdodávateľa, a popísať

podrobnosti obchodného prípadu, nemožno inak ako dať správcovi dane za pravdu, že tým

vzniknú u správcu dane dôvodné pochybnosti o samotnej existencii reálneho uskutočnenia

zdaniteľného plnenia...

Ohľadom námietok žalobcu, spočívajúcich v tvrdení, že správca dane nad zákonné

medze preniesol na žalobcu dôkazné bremeno uviedol, že tieto nie sú dôvodné. Poukázal

na skutočnosť, že správca dane nezaťažoval žalobcu dôkazným bremenom, aby zabezpečil

účasť súčasného konateľa spoločnosti MOKAROMA, s.r.o. na výsluchu, ani aby predložil

správcovi dane podklady z účtovníctva tejto spoločnosti. Vyslovil, že nie je možné

8

považovať za prenášanie dôkazného bremena na žalobcu, keď správca dane v rámci

výsluchu položil otázku konateľovi žalobcu, aby uviedol meno subdodávateľa, ani ak sa

ďalej správca dane pýtal konateľa na detaily predmetného obchodného prípadu. Naopak

zdôraznil, že ide o dôkazné bremeno žalobcu, ktoré musí tento uniesť. Taktiež uviedol, že nie

je pochybením správcu dane, pokiaľ od žalobcu žiadal protokol o odovzdaní a prevzatí

tovaru. Zdôraznil, že ak uvedený protokol existuje, nemôže ho správcovi dane predložiť

nikto iný ako práve žalobca, ktorý tovar preberal. Doplnil, že úvahy žalobcu o nadobudnutí,

resp. nenadobudnutí vlastníckeho práva, či už žalobcom alebo konečným spotrebiteľom sú

v prejednávanej veci právne irelevantnými. Správca dane sa pri zisťovaní skutkového stavu

správne vždy priamo obrátil na ten subjekt, ktorý mohol a mal správcovi dane dôkaz

predložiť. Preto mal za to, že tento nepreniesol dôkazné bremeno na žalobcu, nepoňal ho

extenzívne a nijakým spôsobom ho na úkor žalobcu nerozširoval. Ostatné námietky žalobcu

označil za formulované veľmi všeobecne, nekonkrétne a neurčito...

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora

Európskej únie nepochybne vyplýva, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným

zneužitiam, je uznaný a podporovaný Smernicou Rady č. 2006/112/ES (bod 41). Z tohto

dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet,

ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne.

Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že členské štáty sú povinné

overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné

dokumenty (medzi inými pozri rozsudky SD EÚ zo 17.07.2008 vo veci Komisia vs.

Taliansko, C-132/06, Zb. s. 1-5457, bod 37; z 29.07.2010 Profaktor Kulesza, Frankowski,

Jóžwiak, Orlowski, C-188/09, Zb. s. 1-7639, bod 21; z 21.06.2012 Mahagében, C-C-80/11,

C 142/11, body 63, 64). Každá zdaniteľná osoba je povinná viesť dostatočne podrobné

účtovníctvo s cieľom umožniť uplatnenie dane z pridanej hodnoty a jej kontrolu daňovým

orgánom. Určenie opatrení, ktoré možno požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si

nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli

poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým

od okolnosti uvedeného prípadu vo veci samej.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že zákon o DPH vyžaduje na vznik

nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej ako aj formálnej podmienky,

9

teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si

uplatňuje odpočet dane, sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní

tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru

a služieb len faktúrami a iným listinným dôkazom nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je

relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce

skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je

riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový

subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.

Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ,

pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení

dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené

na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť byť aj preukázané. Najvyšší súd

Slovenskej republiky poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci

sp. zn. z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k.

-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „dôkazné bremeno je

na daňovom subjekte ( 7b. v spojení s ,

zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového

subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených

podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH),

a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje

odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane

slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.

Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,

nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.“

Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru

odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu,

pričom nakoľko odvolacie námietky žalobcu (totožné ako vznesené pred súdom prvého

stupňa) neboli spôsobilé spochybniť jeho správnosť, bolo potrebné napadnutý rozsudok

krajského súdu postupom podľa a ako vecne správny potvrdiť.»

10

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského

súdu a vo veci konajúcich daňových orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším súdom prezentovaným

právnym názorom, podľa ktorého preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia

a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení (ich charakteru) je

esenciálnou podmienkou na odpočítanie dane, ktoré nenastáva ex lege, ale je právom

platiteľa dane. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd

sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

11

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných právnych noriem. Ústavnému súdu je zrejmý význam teórie týkajúcej sa

rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní medzi správcom dane a daňovým

subjektom. Napokon, k tejto otázke sa opakovane vyjadril nielen Súdny dvor Európskej

únie (napr. C-80/11, C-142/11, C-25/07), ale aj samotný najvyšší súd vo viacerých

rozsudkoch. Aj keď hranica medzi správnym posúdením tejto otázky môže byť a často aj je

pomerne tenká, v okolnostiach prípadu ústavný súd považuje závery najvyššieho súdu

stotožňujúce sa so závermi daňových orgánov o nepreukázaní existencie zdaniteľného

plnenia sťažovateľky za ústavne akceptovateľné. V jej prípade totiž skutočnosti zistené

správcom dane v rámci vykonaného dokazovania významným spôsobom spochybnili ich

samotnú existenciu. Ak za existencie takýchto spochybňujúcich dôkazov nebola

sťažovateľkou preukázaná materiálna existencia dodaných služieb, správnymi súdmi

aprobovaný záver daňových orgánov o nesplnení zákonných podmienok na odpočítanie

dane z pridanej hodnoty nemožno považovať za svojvoľný a ani za taký, ktorý by popieral

zmysel a význam relevantných ustanovení o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

12

3. Ustanovenia a 2 a patria medzi základné

interpretačné pravidlá tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky

vyjadrujúce princíp právneho štátu a princíp právnej istoty, základné zásady vzťahu

Slovenskej republiky k medzinárodnému právu, ako aj možnosť každého konať, čo nie je

zákonom zakázané, a nemožnosť niekoho nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Uvedené základné, resp. všeobecné pravidlá a zásady nemajú charakter samostatne

uplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len súčasne s ochranou konkrétnych

základných práv a slobôd zaručených (resp. medzinárodnou zmluvou). Keďže

v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivý proces napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani

k porušeniu týchto základných interpretačných, resp. aplikačných pravidiel. Vzhľadom

na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

4. Pokiaľ však ide o namietaný a v súvislosti s napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu, je potrebné konštatovať nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí sťažnosti v tejto časti. Ústavný súd viazaný petitom sťažnosti poukazuje

na skutočnosť, že len samotný obsahuje viaceré odseky, ktoré zaručujú

a deklarujú rovnosť a slobodu, formulujú kvality základných práv, obsahujú generálnu

ochranu pred diskrimináciou, ustanovujú právo slobodnej voľby svojej národnosti

a priznávajú ochranu pred postihom za uplatnenie základného práva alebo slobody. Podobne

aj vyjadruje viaceré zásady úpravy vzťahov medzi jednotlivcom a verejnou

mocou, ako aj kritériá a hranice možného obmedzenia základných práv a slobôd. Keďže

sťažovateľka v petite neoznačila ani v jednom prípade článok príslušným odsekom, ako aj

slovným pomenovaním porušenia konkrétnej úpravy obsiahnutej v tom-ktorom odseku

článku , nie je možné ani len zistiť, vyslovenie porušenia čoho sa sťažovateľka

domáha. Z uvedeného dôvodu neurčitého petitu sťažnosti v tejto časti, ktorý je zároveň aj

nevykonateľný, ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti z už uvedeného dôvodu nesplnenia

zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že aj

v prípade špecifikovania predmetných článkov by nebolo možné rozhodnúť inak,

ako odmietnutím sťažnosti v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, pretože

uvedené články neobsahujú konkrétne základné práva alebo slobody, ktorých

13

vyslovenia by sa sťažovateľka mohla domôcť v rámci sťažnosti podľa

v nadväznosti na už konštatované závery ústavného súdu v súvislosti s namietaným

porušením základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľky (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie

konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti

vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015

14