Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 813/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

Nemocnice s poliklinikou Považská Bystrica, Nemocničná 986, Považská Bystrica,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou L§B Legal Services, s. r. o., Námestie A. Hlinku 36/9,

Považská Bystrica, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Lucia Bušfy, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k.

-129, z 13. februára 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Nemocnice s poliklinikou Považská Bystrica o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2014

doručená sťažnosť Nemocnice s poliklinikou Považská Bystrica, Nemocničná 986,

Považská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej pôvodne advokátkou

JUDr. Luciou Bušfy, Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica (od doručenia oznámenia

o zmene právneho zástupcu ústavnému súdu 8. júla 2014 zastúpenej Advokátskou

kanceláriou L§B Legal Services s. r. o., Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica,

v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Lucia Bušfy), vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -129,

z 13. februára 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Dňa 20. 09. 2012 bol podaný v predmetnej právnej veci prostredníctvom

splnomocneného zástupcu navrhovateľa návrh o určenie trvania pracovného pomeru

a o vyplatenie náhrady mzdy na Okresný súd Považská Bystrica, pričom v tejto veci bol

sťažovateľ v pozícii odporcu. Po vykonanom dokazovaní vydal konajúci súd medzitýmny

rozsudok sp. zn.: -92 zo dňa 04. 03. 2013, ktorým rozhodol, že pracovný

pomer navrhovateľa u odporcu (sťažovateľa) naďalej trvá, a teda, že odporca (sťažovateľ)

je povinný naďalej zamestnávať navrhovateľa na základe pracovnej zmluvy zo dňa

31. 07. 2007 a dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 22. 07. 2008.

Vzhľadom k tejto skutočnosti som prostredníctvom splnomocneného právneho

zástupcu navrhovateľa podal v zákonom stanovenej lehote dňa 18. 03. 2013 odvolanie

proti tomuto medzitýmnemu rozsudku. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn.:

-129 zo dňa 13. 02. 2014 medzitýmny rozsudok Okresného súdu v Považskej

Bystrici potvrdil.

Vzhľadom na to, že krajský súd v konaní sp. zn.: rozhodol

o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa bez toho, aby sa vysporiadal s mnou podaným

odvolaním a so skutočnosťami, ktoré som uviedol na podporu mojich tvrdení, ako i bez

toho, že by mnou podané odvolanie relevantne právne vyhodnotil, porušil moje základné

2

právo na súdnu ochranu upravené v ako i právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Za porušenie môjho základného práva považujem nasledovné konanie

Krajského súdu v Trenčíne a nižšie uvedené skutočnosti:

Ja sťažovateľ som odvolanie voči rozsudku prvostupňového súdu odôvodnil tým,

že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Krajský súd v Trenčíne v odôvodnení svojho rozhodnutia rozvinul podstatu

odvolacieho dôvodu, ktorým som ja sťažovateľ odôvodnil svoje odvolanie − § 205 ods. 2

písm. f) , pričom v zásade uviedol, že nebola naplnená skutková podstata tohto dôvodu

odvolania, a teda rozsudok okresného súdu bol odvolacím súdom potvrdený, pretože

je podľa odvolacieho súdu vo výroku vecne správny.

S takýmto záverom Krajského súdu v Trenčíne, ako ani s odôvodnením predmetného

rozsudku, sa ja sťažovateľ nemôžem v žiadnom prípade stotožniť, a to z nasledovných

dôvodov:

Mnou podané odvolanie som odôvodnil dôvodmi na odvolanie uvedenými v § 205

ods. 2 písm. f) :

„rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci.“...

Podľa môjho právneho názoru z vyššie uvedených skutočností je nanajvýš zrejmé

a evidentné, že súdy oboch stupňov pochybili, predovšetkým ale súd druhého stupňa, ktorý

sa mnou podaným odvolaním dostatočne nezaoberal, mnou uvádzané dôvody z odvolania

a argumenty, ako ani celú podstatu sporu vôbec nepochopil a len účelovo a formálne

zopakoval výsluch účastníkov bez toho, aby sa reálne a kvalifikovane vysporiadal

s rozpormi vo výpovediach navrhovateľa a svedka. Zarážajúca na tomto konaní

je predovšetkým tá skutočnosť, že práve výpovede navrhovateľa a svedka uznal súd

za rozhodujúce dôkazy, ktorými mal podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ uniesť

dôkazné bremeno.

V odôvodnení rozhodnutia krajského súdu v Trenčíne absentuje akékoľvek

vysvetlenie mnou uvádzaných námietok voči dôveryhodnosti výpovedí navrhovateľa

a svedka, pričom súd na strane 13 v závere prvého odseku iba stroho konštatuje, že:

„Výpoveď navrhovateľa vyhodnotil odvolací súd za pravdivú, výpoveď štatutárneho

zástupcu odporcu vyhodnotil... ako nepravdivú... Výpoveď svedka bola

presvedčivá, svedok sa vyjadroval s istotou, bez váhania odpovedal na otázky odvolacieho

súdu.“

Podľa môjho názoru nemožno v danej veci v žiadnom prípade hovoriť o splnení

požiadaviek na riadne a dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré sú stanovené

jednak Európskym súdom pre ľudské práva ako aj európskymi ústavnými súdmi (vrátane

Ústavného súdu SR). Nesplnenie týchto požiadaviek by malo mať za následok zrušenie

súdneho rozhodnutia Ústavným súdom SR z dôvodu porušenia zákonného práva na súdnu

ochranu upraveného v

l. 46 ako i práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Napriek tomu, že v odvolaní voči rozsudku prvostupňového súdu som na

nesprávnosť záverov okresného súdu z viacerých hľadísk poukázal, odvolací súd sa

s mojimi argumentmi a pripomienkami nijako nevysporiadal a týmito sa vôbec nezaoberal,

ale sa iba stroho stotožnil s tvrdením okresného súdu. Výsledkom tohto konania Krajského

súdu v Trenčíne je absolútne nepochopenie mojej právnej veci a podstaty celého sporu!

Závery konštatované v rozhodnutí okresného súdu a potvrdené druhostupňovým

súdom považujem za svojvôľu oboch súdov, čo je priamym ohrozením právnej istoty

účastníkov konania a nebezpečným precedensom do budúcnosti.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa obmedzil výlučne na stručné

zhrnutie rozsudku súdu prvého stupňa, pričom sa vôbec nevysporiadal s celým radom mnou

tvrdených skutočností...

Odvolací súd sa pritom v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezmienil

o spôsobe, akým sa vysporiadal s mojimi tvrdeniami uvedenými v odvolaní:

Ide predovšetkým o zjavne rozporné vyjadrenia navrhovateľa počas celého

prvostupňového konania...

Vysvetlenie a posúdenie hodnovernosti, ako aj dôvodov... meniacich sa postojov

navrhovateľa Krajský súd pri posudzovaní odvolania úplne opomenul, a to napriek tomu,

že ide o argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci samej najpodstatnejšie a zásadné...

4

Napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne vzhľadom na všetky uvedené

skutočnosti spomenuté atribúty kvalitného a spravodlivého súdneho rozhodnutia v žiadnom

prípade nespĺňa.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a aby vydal tento nález:

„1. Základné právo na súdnu ochranu Nemocnice s poliklinikou Považská Bystrica

upravené v a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

(Rozsudkom sp. zn. -129 zo dňa 13. 02. 2014) porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -129 zo dňa

13. 02. 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Nemocnici s poliklinikou Považská Bystrica priznáva finančné zadosťučinenie

5.000,00 EUR (slovom päťtisíc eur), ktoré jej je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť

do15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).

4. Nemocnici s poliklinikou Považská Bystrica priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 340,90 EUR (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov), ktoré je

Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Lucie Bušfy do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

tým, že krajský súd v napadnutom rozsudku

- pochybil, pretože sa dostatočne nezaoberal jej podaným odvolaním,

- nepochopil uvádzané argumenty a podstatu sporu, pričom len účelovo a formálne

zopakoval výsluch účastníkov konania, opomenul argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie

vo veci samej najpodstatnejšie a zásadné,

- nesplnil požiadavky na riadne a dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

a preto je aj napadnutý rozsudok krajského súdu svojvoľný a neodôvodnený a nespĺňa

atribúty kvalitného a spravodlivého súdneho rozhodnutia.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

V obsahu práv podľa a dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (m. m. ).

K sťažovateľkou namietanej arbitrárnosti a neodôvodnenosti napadnutého rozsudku

krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

6

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu ().

V súvislosti s námietkou sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadné oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

V podstatnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa uvádza:

«Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na odvolacom pojednávaní

[, ], doplnil dokazovanie zopakovaním výsluchu

účastníkov, výsluchu svedka , oboznámením pracovnej zmluvy, dohody

o skončení pracovného pomeru zo dňa 30. 09. 2011, výpovede zo dňa 25. 09. 2011, spisu

Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn a dospel k záveru, že odvolanie

odporcu nie je dôvodné.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli

v odvolaní odporcom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi

závermi súdu prvého stupňa. Odvolacie námietky odporcu sú totožné s námietkami, ktoré

uplatnil pred súdom prvého stupňa a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

Ani v odvolacom konaní po zopakovaní dokazovania totiž neboli preukázané také

skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z daného titulu

si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne v zmysle

odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací

súd dodáva:

Prejednávanú vec treba i v súčasnej dobe posudzovať – vzhľadom k tomu,

že navrhovateľ si uplatnil nárok na určenie, že pracovný pomer u odporcu naďalej trvá

od 01. 10. 2011 a na zaplatenie náhrady mzdy od 01. 10. 2011 do 30. 09. 2012 podľa zák.

č. , v znení platnom do 31. 12. 2012 – ďalej len „Zákonník

práce“.

Podľa pri neplatnej dohode o skončení pracovného pomeru sa

postupuje pri posudzovaní nároku zamestnanca na náhradu ušlej mzdy obdobne ako pri

neplatnej výpovedi danej zamestnancovi zamestnávateľom. Zamestnávateľ nemôže

uplatňovať nárok na náhradu škody pre neplatnosť dohody.“

8

V ďalšej časti rozsudku krajský súd cituje relevantné ustanovenia

(§ 79 ods. 1 a § 79 ods. 3).

„Rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou, alebo iným zákonom stanoveným

spôsobom je neplatné (a nemá žiadne právne účinky) len vtedy, ak bola jeho neplatnosť

určená právoplatným súdnym rozhodnutím vydaným v konaní podľa ust. § 77 Zákonníka

práce.

I keď bola právoplatným rozhodnutím súdu vyslovená neplatnosť rozviazania

pracovného pomeru zamestnávateľom, nemusí pracovný pomer ďalej pokračovať; pracovný

pomer účastníkov ako vyplýva z vyššie uvedených ustanovení naďalej trvá len vtedy,

ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej

zamestnával, nastáva napriek právoplatnému rozhodnutiu súdu o určení neplatnosti

rozviazania pracovného pomeru právna fikcia rozviazania pracovného pomeru dohodou.

Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ po neplatnom

rozviazaní pracovného pomeru naďalej zamestnával, je jednostranným právnym úkonom

zamestnanca, adresovaný zamestnávateľovi, ktorý ku svojej platnosti nevyžaduje písomnú

formu; prejav zamestnanca môže byť urobený konaním alebo opomenutím, môže sa stať tiež

výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel zamestnanec

prejaviť...

V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ bol zamestnancom

odporcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31. 07. 2007 a dohody o zmene pracovnej

zmluvy zo dňa 22. 07. 2008. Navrhovateľ pracoval vo funkcii vedúceho technicko-

prevádzkového odboru. Na základe rozhodnutia štatutárneho zástupcu odporcu – riaditeľa

o znížení stavu zamestnancov zo dňa 22. 09. 2011 bola navrhovateľovi daná výpoveď

z pracovného pomeru podľa zo dňa 25. 09. 2011,

ktorú si navrhovateľ prevzal osobne dňa 29. 09. 2011. Pracovný pomer na základe

výpovede mal skončiť uplynutím výpovednej doby podľa § 62 ods. 3 písm. a) Zákonníka

práce dňom 30. 11. 2011. Navrhovateľ bol pri doručovaní výpovede vedúcim personálneho

oddelenia Ing. Švecom zároveň poučený o možnosti skončenia pracovného pomeru podľa

, , dohodou s nárokom na tomu zodpovedajúce odstupné.

Navrhovateľ túto ponúknutú možnosť využil a nasledujúci deň, t. j. dňa 30. 09. 2011

uzatvoril s odporcom dohodu o skončení pracovného pomeru, a to

v náväznosti na – nadbytočnosť. Navrhovateľ sa

v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn.

domáhal určenia neplatnosti dohody o ukončení pracovného pomeru uzatvorenej dňa

30. 09. 2011. Okresný súd rozsudkom zo dňa 21. 11. 2011 č. k. -30 určil,

že dohoda o skončení pracovného pomeru uzatvorená medzi navrhovateľom a odporcom

zo dňa 30. 09. 2011 je neplatná. Na základe odvolania odporcu Krajský súd v Trenčíne

rozsudkom zo dňa 28. 06. 2012, č. k. -61 rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil. Citovaný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 21. 08. 2012. Z odôvodnenia

citovaných rozhodnutí vyplýva, že súd vyhodnotil dohodu o skončení pracovného pomeru

v zmysle § 49a Obč. zákonníka ako neplatný právny úkon urobený v omyle. Konštatoval,

že navrhovateľ bol zo strany odporcu uvedený do omylu v tom, že pre odporcu

je nadbytočný, v ktorom omyle potom aj uzatvoril dohodu o skončení pracovného pomeru.

Po právoplatnom skončení konania o určení neplatnosti dohody o skončení pracovného

pomeru podal navrhovateľ dňa 20. 09. 2012 na súde prvého stupňa návrh na určenie,

že jeho pracovný pomer u odporcu naďalej trvá od 01. 10. 2011 a odporca je povinný

naďalej zamestnávať navrhovateľa na základe pracovnej zmluvy a súčasne sa domáhal

zaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 01. 10. 2011 do 30. 09. 2012 vo výške 7200 eur.

Z ust. vyplýva, že nevyhnutným predpokladom trvania

pracovného pomeru po neplatnom skončení pracovného pomeru je oznámenie zamestnanca

zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával...

... Požiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával nie je splnená,

ak zamestnanec podal na súde len žalobu o určenie neplatnosti rozviazania pracovného

pomeru. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ sa v konaní o určenie neplatnosti dohody

o skončení pracovného pomeru nedomáhal aj zaplatenia náhrady mzdy, bolo potrebné

v danej veci skúmať, či navrhovateľ potom čo s ním odporca neplatne rozviazal pracovný

pomer, oznámil odporcovi (či už ústne, alebo písomne), že trvá na tom, aby ho naďalej

zamestnával, najneskôr ale do právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým bolo určené,

že dohoda o skončení pracovného pomeru je neplatná.

V preskúmavanej veci súd prvého stupňa ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého

rozsudku z týchto stanovísk a právnych názorov dôsledne vychádzal. Dokazovanie zameral

na zistenie skutočnosti, či k oznámeniu požiadavky o ďalšom zamestnávaní navrhovateľa

10

voči zamestnávateľovi došlo alebo nie. Na základe vykonaného dokazovania dospel

k záveru, že navrhovateľ v konaní uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že medzi ním

a riaditeľom nemocnice po doručení výpovede prebehol rozhovor, v rámci ktorého sa

navrhovateľ domáhal ďalšieho pokračovania v zamestnaní u odporcu a tým bola naplnená

podmienka vznesenia požiadavky v zmysle . Súd prvého stupňa

pri rozhodovaní vychádzal jednak z výpovede navrhovateľa, ktorý tvrdil, že po doručení

výpovede z pracovného pomeru oznámil riaditeľovi nemocnice, že trvá na tom, aby ho ďalej

zamestnával. Za preukazujúcu skutočnosť, že navrhovateľ oznámil odporcovi, aby ho ďalej

zamestnával považoval výpoveď svedka za pravdivú a vierohodnú.

Po takto vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že pracovný pomer zamestnávateľa

u odporcu neskončil, tento naďalej trvá a preto medzitýmnym rozsudkom (správne má byť

čiastočným, čo však na správnosť rozsudku nemá vplyv) uložil odporcovi povinnosť naďalej

zamestnávať navrhovateľa na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31. 07. 2007 a dohody

o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 22. 07. 2008.

Odporca v podanom odvolaní namietol nesprávne vyhodnotenie dôkazov súdom

prvého stupňa, poukazoval na rozporné tvrdenia navrhovateľa v priebehu konania,

namietal vierohodnosť svedeckej výpovede a nesprávne vyhodnotenie

ďalších vykonaných dôkazov súdom prvého stupňa, ktoré v konaní vyšli najavo.

Odvolací súd práve za účelom hodnotenia vierohodnosti výpovede účastníkov

konania a svedka , považoval za potrebné v zmysle § 214 ods. 1 písm. a)

zopakovať dokazovanie, ktoré bolo vykonané súdom prvého stupňa. Z výsluchu

navrhovateľa na odvolacom pojednávaní bolo zistené, že po doručení výpovede dňa

29. 09. 2011 oznámil ústne riaditeľovi nemocnice, že trvá na tom, aby mohol naďalej

pracovať u odporcu, pričom štatutárny zástupca odporcu mu povedal, že nemá pre neho

prácu. Navrhovateľ poukázal na to, že odporca mal vedomosť o tom, že chce naďalej

v nemocnici pracovať, keď odporca sám po právoplatnom skončení konania o neplatnosť

dohody o skončení pracovného pomeru navrhol dohodu o urovnaní, v ktorej bolo

konštatované, že jeho pracovný pomer naďalej u odporcu trvá. Štatutárny zástupca odporcu

trval na tom, že s navrhovateľom sa po doručení výpovede nerozprával

o ďalšom zamestnávaní v nemocnici. Z výsluchu svedka na odvolacom

pojednávaní bolo zistené, že videl na chodbe riaditeľa nemocnice a navrhovateľa pri

spoločnom rozhovore, počul ako navrhovateľ žiadal riaditeľa, aby mohol v nemocnici ďalej

pracovať s tým, že riaditeľ mu oznámil, že nemá pre neho prácu. Svedok uviedol, že taktiež

mal záujem rozprávať sa s riaditeľom o ďalšom zamestnávaní, potom čo s ním odporca

rozviazal pracovný pomer, avšak keď počul rozhovor medzi navrhovateľom a štatutárnym

zástupcom odporcu, otočil sa a za riaditeľom už nešiel. Výpoveď svedka

bola odlišná v porovnaní s jeho výpoveďou pred súdom prvého stupňa v oznámení termínu

konania rozhovoru medzi navrhovateľom a štatutárnym zástupcom odporcu, keď na

odvolacom pojednávaní tvrdil, že to bolo niekedy začiatkom októbra 2011, pričom na súde

prvého stupňa uvádzal, že to bolo koncom septembra. Odvolací súd však tento rozpor

vo výpovedi svedka s prihliadnutím na odstup času, kedy malo dôjsť k rozhovoru medzi

navrhovateľom a riaditeľom nemocnice, nepovažoval za dôvod spochybnenia vierohodnosti

svedeckej výpovede . Odvolací súd vyhodnotil vierohodnosť výpovede

účastníkov konania a svedka s prihliadnutím k spôsobu, akým účastníci a svedok

odvolaciemu súdu oznamovali zisťované skutočnosti a tiež prihliadol na ďalšie rozhodujúce

skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. Výpoveď navrhovateľa vyhodnotil odvolací súd za

pravdivú, výpoveď štatutárneho zástupcu odporcu vyhodnotil s prihliadnutím k ďalšiemu

vykonanému dôkazu – návrhu dohody o urovnaní zo dňa 24. 08. 2012, medzi ktorými

dôkazmi je logický rozpor, ako nepravdivú. Výpoveď svedka bola

presvedčivá, svedok sa vyjadroval s istotou, bez váhania odpovedal na otázky odvolacieho

súdu.

Odvolací súd po takto zopakovanom dokazovaní dospel rovnako ako súd prvého

stupňa k záveru, že navrhovateľ v konaní preukázal, že po doručení výpovede z pracovného

pomeru odporcovi oznámil, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Skutočnosť, že

odporca mal vedomosť o tom, že navrhovateľ trvá na ďalšom zamestnávaní vyplýva aj

z návrhu dohody o urovnaní vypracovanej odporcom, v ktorej odporca konštatuje, že

pracovný pomer medzi ním a navrhovateľom naďalej trvá. Odporca v konaní sám uvádzal,

že po právoplatnom skončení konania o určení neplatnosti dohody o skončení pracovného

pomeru mal záujem dohodnúť sa s navrhovateľom na skončení pracovného pomeru

dohodou ku dňu 24. 08. 2012, avšak po oboznámení sa s novým judikátom NS SR

z 31. 01. 2012 svoje stanovisko zmenil. Skutočnosť, že navrhovateľ mal

záujem u odporcu pracovať nepriamo vyplýva aj z toho, že po dátume, kedy malo dôjsť

12

k skončeniu pracovného pomeru (30. 09. 2011) sa ihneď nezamestnal a, pracovný pomer

s novým zamestnávateľom uzatvoril až 02. 04. 2012. Na základe takto vykonaného

dokazovania aj odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní uniesol dôkazné

bremeno a preukázal, že pred právoplatným skončením konania o neplatnosti dohody

o skončení pracovného pomeru požiadal odporcu, aby ho naďalej zamestnával. Z týchto

dôvodov bolo odvolanie odporcu nedôvodné.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

potvrdil podľa »

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor,

že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je svojvoľný, keďže právne závery v ňom

uvedené nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade

s platnou právnou úpravou. Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod

a ani oprávnenie na to, aby prehodnocoval závery krajského súdu. Ústavný súd zastáva

názor, že krajský súd sa vyrovnal so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný

význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k tomuto rozhodnutiu.

V nadväznosti na námietku sťažovateľky ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkom konania

(m. m. ).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého

skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným

(m. m. , ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015

14