Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 813/2015
PDF · 251.06 KB
No categories available
II. ÚS 813/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
Nemocnice s poliklinikou Považská Bystrica, Nemocničná 986, Považská Bystrica,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou L§B Legal Services, s. r. o., Námestie A. Hlinku 36/9,
Považská Bystrica, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Lucia Bušfy, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k.
4 CoPr 3/2013-129, 4 CoPr 4/2013 z 13. februára 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Nemocnice s poliklinikou Považská Bystrica o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2014
doručená sťažnosť Nemocnice s poliklinikou Považská Bystrica, Nemocničná 986,
Považská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej pôvodne advokátkou
JUDr. Luciou Bušfy, Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica (od doručenia oznámenia
o zmene právneho zástupcu ústavnému súdu 8. júla 2014 zastúpenej Advokátskou
kanceláriou L§B Legal Services s. r. o., Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica,
v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Lucia Bušfy), vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 CoPr 3/2013-129,
4 CoPr 4/2013 z 13. februára 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Dňa 20. 09. 2012 bol podaný v predmetnej právnej veci prostredníctvom
splnomocneného zástupcu navrhovateľa návrh o určenie trvania pracovného pomeru
a o vyplatenie náhrady mzdy na Okresný súd Považská Bystrica, pričom v tejto veci bol
sťažovateľ v pozícii odporcu. Po vykonanom dokazovaní vydal konajúci súd medzitýmny
rozsudok sp. zn.: 10 Cpr/2/2012-92 zo dňa 04. 03. 2013, ktorým rozhodol, že pracovný
pomer navrhovateľa u odporcu (sťažovateľa) naďalej trvá, a teda, že odporca (sťažovateľ)
je povinný naďalej zamestnávať navrhovateľa na základe pracovnej zmluvy zo dňa
31. 07. 2007 a dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 22. 07. 2008.
Vzhľadom k tejto skutočnosti som prostredníctvom splnomocneného právneho
zástupcu navrhovateľa podal v zákonom stanovenej lehote dňa 18. 03. 2013 odvolanie
proti tomuto medzitýmnemu rozsudku. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn.:
4 CoPr/4/2013-129 zo dňa 13. 02. 2014 medzitýmny rozsudok Okresného súdu v Považskej
Bystrici potvrdil.
Vzhľadom na to, že krajský súd v konaní sp. zn.: 4 Co Pr/3/2013 rozhodol
o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa bez toho, aby sa vysporiadal s mnou podaným
odvolaním a so skutočnosťami, ktoré som uviedol na podporu mojich tvrdení, ako i bez
toho, že by mnou podané odvolanie relevantne právne vyhodnotil, porušil moje základné
2
právo na súdnu ochranu upravené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky ako i právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Za porušenie môjho základného práva považujem nasledovné konanie
Krajského súdu v Trenčíne a nižšie uvedené skutočnosti:
Ja sťažovateľ som odvolanie voči rozsudku prvostupňového súdu odôvodnil tým,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Krajský súd v Trenčíne v odôvodnení svojho rozhodnutia rozvinul podstatu
odvolacieho dôvodu, ktorým som ja sťažovateľ odôvodnil svoje odvolanie − § 205 ods. 2
písm. f) OSP, pričom v zásade uviedol, že nebola naplnená skutková podstata tohto dôvodu
odvolania, a teda rozsudok okresného súdu bol odvolacím súdom potvrdený, pretože
je podľa odvolacieho súdu vo výroku vecne správny.
S takýmto záverom Krajského súdu v Trenčíne, ako ani s odôvodnením predmetného
rozsudku, sa ja sťažovateľ nemôžem v žiadnom prípade stotožniť, a to z nasledovných
dôvodov:
Mnou podané odvolanie som odôvodnil dôvodmi na odvolanie uvedenými v § 205
ods. 2 písm. f) OSP:
„rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.“...
Podľa môjho právneho názoru z vyššie uvedených skutočností je nanajvýš zrejmé
a evidentné, že súdy oboch stupňov pochybili, predovšetkým ale súd druhého stupňa, ktorý
sa mnou podaným odvolaním dostatočne nezaoberal, mnou uvádzané dôvody z odvolania
a argumenty, ako ani celú podstatu sporu vôbec nepochopil a len účelovo a formálne
zopakoval výsluch účastníkov bez toho, aby sa reálne a kvalifikovane vysporiadal
s rozpormi vo výpovediach navrhovateľa a svedka. Zarážajúca na tomto konaní
je predovšetkým tá skutočnosť, že práve výpovede navrhovateľa a svedka uznal súd
za rozhodujúce dôkazy, ktorými mal podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ uniesť
dôkazné bremeno.
V odôvodnení rozhodnutia krajského súdu v Trenčíne absentuje akékoľvek
vysvetlenie mnou uvádzaných námietok voči dôveryhodnosti výpovedí navrhovateľa
a svedka, pričom súd na strane 13 v závere prvého odseku iba stroho konštatuje, že:
„Výpoveď navrhovateľa vyhodnotil odvolací súd za pravdivú, výpoveď štatutárneho
zástupcu odporcu vyhodnotil... ako nepravdivú... Výpoveď svedka bola
presvedčivá, svedok sa vyjadroval s istotou, bez váhania odpovedal na otázky odvolacieho
súdu.“
Podľa môjho názoru nemožno v danej veci v žiadnom prípade hovoriť o splnení
požiadaviek na riadne a dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré sú stanovené
jednak Európskym súdom pre ľudské práva ako aj európskymi ústavnými súdmi (vrátane
Ústavného súdu SR). Nesplnenie týchto požiadaviek by malo mať za následok zrušenie
súdneho rozhodnutia Ústavným súdom SR z dôvodu porušenia zákonného práva na súdnu
ochranu upraveného v
l. 46 Ústavy Slovenskej republiky ako i práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Napriek tomu, že v odvolaní voči rozsudku prvostupňového súdu som na
nesprávnosť záverov okresného súdu z viacerých hľadísk poukázal, odvolací súd sa
s mojimi argumentmi a pripomienkami nijako nevysporiadal a týmito sa vôbec nezaoberal,
ale sa iba stroho stotožnil s tvrdením okresného súdu. Výsledkom tohto konania Krajského
súdu v Trenčíne je absolútne nepochopenie mojej právnej veci a podstaty celého sporu!
Závery konštatované v rozhodnutí okresného súdu a potvrdené druhostupňovým
súdom považujem za svojvôľu oboch súdov, čo je priamym ohrozením právnej istoty
účastníkov konania a nebezpečným precedensom do budúcnosti.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa obmedzil výlučne na stručné
zhrnutie rozsudku súdu prvého stupňa, pričom sa vôbec nevysporiadal s celým radom mnou
tvrdených skutočností...
Odvolací súd sa pritom v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezmienil
o spôsobe, akým sa vysporiadal s mojimi tvrdeniami uvedenými v odvolaní:
Ide predovšetkým o zjavne rozporné vyjadrenia navrhovateľa počas celého
prvostupňového konania...
Vysvetlenie a posúdenie hodnovernosti, ako aj dôvodov... meniacich sa postojov
navrhovateľa Krajský súd pri posudzovaní odvolania úplne opomenul, a to napriek tomu,
že ide o argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci samej najpodstatnejšie a zásadné...
4
Napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne vzhľadom na všetky uvedené
skutočnosti spomenuté atribúty kvalitného a spravodlivého súdneho rozhodnutia v žiadnom
prípade nespĺňa.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej
sťažnosť na ďalšie konanie a aby vydal tento nález:
„1. Základné právo na súdnu ochranu Nemocnice s poliklinikou Považská Bystrica
upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoPr/3/2013
(Rozsudkom sp. zn. 4 CoPr/4/2013-129 zo dňa 13. 02. 2014) porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 CoPr/4/2013-129 zo dňa
13. 02. 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Nemocnici s poliklinikou Považská Bystrica priznáva finančné zadosťučinenie
5.000,00 EUR (slovom päťtisíc eur), ktoré jej je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť
do15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).
4. Nemocnici s poliklinikou Považská Bystrica priznáva náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 340,90 EUR (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov), ktoré je
Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Lucie Bušfy do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
tým, že krajský súd v napadnutom rozsudku
- pochybil, pretože sa dostatočne nezaoberal jej podaným odvolaním,
- nepochopil uvádzané argumenty a podstatu sporu, pričom len účelovo a formálne
zopakoval výsluch účastníkov konania, opomenul argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie
vo veci samej najpodstatnejšie a zásadné,
- nesplnil požiadavky na riadne a dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
a preto je aj napadnutý rozsudok krajského súdu svojvoľný a neodôvodnený a nespĺňa
atribúty kvalitného a spravodlivého súdneho rozhodnutia.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
V obsahu práv podľa čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
K sťažovateľkou namietanej arbitrárnosti a neodôvodnenosti napadnutého rozsudku
krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
6
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
V súvislosti s námietkou sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadné oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
V podstatnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa uvádza:
«Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na odvolacom pojednávaní
[§ 212 ods. 1, § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p.], doplnil dokazovanie zopakovaním výsluchu
účastníkov, výsluchu svedka , oboznámením pracovnej zmluvy, dohody
o skončení pracovného pomeru zo dňa 30. 09. 2011, výpovede zo dňa 25. 09. 2011, spisu
Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn 4 Cpr/1/2011 a dospel k záveru, že odvolanie
odporcu nie je dôvodné.
Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli
v odvolaní odporcom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi
závermi súdu prvého stupňa. Odvolacie námietky odporcu sú totožné s námietkami, ktoré
uplatnil pred súdom prvého stupňa a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku.
Ani v odvolacom konaní po zopakovaní dokazovania totiž neboli preukázané také
skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z daného titulu
si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne v zmysle
§ 219 ods. 2 O. s. p. odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací
súd dodáva:
Prejednávanú vec treba i v súčasnej dobe posudzovať – vzhľadom k tomu,
že navrhovateľ si uplatnil nárok na určenie, že pracovný pomer u odporcu naďalej trvá
od 01. 10. 2011 a na zaplatenie náhrady mzdy od 01. 10. 2011 do 30. 09. 2012 podľa zák.
č. 311/2001 Z. z., Zákonníka práce v znení platnom do 31. 12. 2012 – ďalej len „Zákonník
práce“.
Podľa § 80 Zákonníka práce pri neplatnej dohode o skončení pracovného pomeru sa
postupuje pri posudzovaní nároku zamestnanca na náhradu ušlej mzdy obdobne ako pri
neplatnej výpovedi danej zamestnancovi zamestnávateľom. Zamestnávateľ nemôže
uplatňovať nárok na náhradu škody pre neplatnosť dohody.“
8
V ďalšej časti rozsudku krajský súd cituje relevantné ustanovenia Zákonníka práce
(§ 79 ods. 1 a § 79 ods. 3).
„Rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou, alebo iným zákonom stanoveným
spôsobom je neplatné (a nemá žiadne právne účinky) len vtedy, ak bola jeho neplatnosť
určená právoplatným súdnym rozhodnutím vydaným v konaní podľa ust. § 77 Zákonníka
práce.
I keď bola právoplatným rozhodnutím súdu vyslovená neplatnosť rozviazania
pracovného pomeru zamestnávateľom, nemusí pracovný pomer ďalej pokračovať; pracovný
pomer účastníkov ako vyplýva z vyššie uvedených ustanovení naďalej trvá len vtedy,
ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej
zamestnával, nastáva napriek právoplatnému rozhodnutiu súdu o určení neplatnosti
rozviazania pracovného pomeru právna fikcia rozviazania pracovného pomeru dohodou.
Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ po neplatnom
rozviazaní pracovného pomeru naďalej zamestnával, je jednostranným právnym úkonom
zamestnanca, adresovaný zamestnávateľovi, ktorý ku svojej platnosti nevyžaduje písomnú
formu; prejav zamestnanca môže byť urobený konaním alebo opomenutím, môže sa stať tiež
výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel zamestnanec
prejaviť...
V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ bol zamestnancom
odporcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31. 07. 2007 a dohody o zmene pracovnej
zmluvy zo dňa 22. 07. 2008. Navrhovateľ pracoval vo funkcii vedúceho technicko-
prevádzkového odboru. Na základe rozhodnutia štatutárneho zástupcu odporcu – riaditeľa
o znížení stavu zamestnancov zo dňa 22. 09. 2011 bola navrhovateľovi daná výpoveď
z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 25. 09. 2011,
ktorú si navrhovateľ prevzal osobne dňa 29. 09. 2011. Pracovný pomer na základe
výpovede mal skončiť uplynutím výpovednej doby podľa § 62 ods. 3 písm. a) Zákonníka
práce dňom 30. 11. 2011. Navrhovateľ bol pri doručovaní výpovede vedúcim personálneho
oddelenia Ing. Švecom zároveň poučený o možnosti skončenia pracovného pomeru podľa
§ 76 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce dohodou s nárokom na tomu zodpovedajúce odstupné.
Navrhovateľ túto ponúknutú možnosť využil a nasledujúci deň, t. j. dňa 30. 09. 2011
uzatvoril s odporcom dohodu o skončení pracovného pomeru, a to § 60 Zákonníka práce
v náväznosti na § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce – nadbytočnosť. Navrhovateľ sa
v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 4 Cpr/1/2011
domáhal určenia neplatnosti dohody o ukončení pracovného pomeru uzatvorenej dňa
30. 09. 2011. Okresný súd rozsudkom zo dňa 21. 11. 2011 č. k. 4 Cpr/1/2011-30 určil,
že dohoda o skončení pracovného pomeru uzatvorená medzi navrhovateľom a odporcom
zo dňa 30. 09. 2011 je neplatná. Na základe odvolania odporcu Krajský súd v Trenčíne
rozsudkom zo dňa 28. 06. 2012, č. k. 19 CoPr/1/2012-61 rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil. Citovaný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 21. 08. 2012. Z odôvodnenia
citovaných rozhodnutí vyplýva, že súd vyhodnotil dohodu o skončení pracovného pomeru
v zmysle § 49a Obč. zákonníka ako neplatný právny úkon urobený v omyle. Konštatoval,
že navrhovateľ bol zo strany odporcu uvedený do omylu v tom, že pre odporcu
je nadbytočný, v ktorom omyle potom aj uzatvoril dohodu o skončení pracovného pomeru.
Po právoplatnom skončení konania o určení neplatnosti dohody o skončení pracovného
pomeru podal navrhovateľ dňa 20. 09. 2012 na súde prvého stupňa návrh na určenie,
že jeho pracovný pomer u odporcu naďalej trvá od 01. 10. 2011 a odporca je povinný
naďalej zamestnávať navrhovateľa na základe pracovnej zmluvy a súčasne sa domáhal
zaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 01. 10. 2011 do 30. 09. 2012 vo výške 7200 eur.
Z ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že nevyhnutným predpokladom trvania
pracovného pomeru po neplatnom skončení pracovného pomeru je oznámenie zamestnanca
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával...
... Požiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával nie je splnená,
ak zamestnanec podal na súde len žalobu o určenie neplatnosti rozviazania pracovného
pomeru. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ sa v konaní o určenie neplatnosti dohody
o skončení pracovného pomeru nedomáhal aj zaplatenia náhrady mzdy, bolo potrebné
v danej veci skúmať, či navrhovateľ potom čo s ním odporca neplatne rozviazal pracovný
pomer, oznámil odporcovi (či už ústne, alebo písomne), že trvá na tom, aby ho naďalej
zamestnával, najneskôr ale do právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým bolo určené,
že dohoda o skončení pracovného pomeru je neplatná.
V preskúmavanej veci súd prvého stupňa ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého
rozsudku z týchto stanovísk a právnych názorov dôsledne vychádzal. Dokazovanie zameral
na zistenie skutočnosti, či k oznámeniu požiadavky o ďalšom zamestnávaní navrhovateľa
10
voči zamestnávateľovi došlo alebo nie. Na základe vykonaného dokazovania dospel
k záveru, že navrhovateľ v konaní uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že medzi ním
a riaditeľom nemocnice po doručení výpovede prebehol rozhovor, v rámci ktorého sa
navrhovateľ domáhal ďalšieho pokračovania v zamestnaní u odporcu a tým bola naplnená
podmienka vznesenia požiadavky v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Súd prvého stupňa
pri rozhodovaní vychádzal jednak z výpovede navrhovateľa, ktorý tvrdil, že po doručení
výpovede z pracovného pomeru oznámil riaditeľovi nemocnice, že trvá na tom, aby ho ďalej
zamestnával. Za preukazujúcu skutočnosť, že navrhovateľ oznámil odporcovi, aby ho ďalej
zamestnával považoval výpoveď svedka za pravdivú a vierohodnú.
Po takto vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že pracovný pomer zamestnávateľa
u odporcu neskončil, tento naďalej trvá a preto medzitýmnym rozsudkom (správne má byť
čiastočným, čo však na správnosť rozsudku nemá vplyv) uložil odporcovi povinnosť naďalej
zamestnávať navrhovateľa na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31. 07. 2007 a dohody
o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 22. 07. 2008.
Odporca v podanom odvolaní namietol nesprávne vyhodnotenie dôkazov súdom
prvého stupňa, poukazoval na rozporné tvrdenia navrhovateľa v priebehu konania,
namietal vierohodnosť svedeckej výpovede a nesprávne vyhodnotenie
ďalších vykonaných dôkazov súdom prvého stupňa, ktoré v konaní vyšli najavo.
Odvolací súd práve za účelom hodnotenia vierohodnosti výpovede účastníkov
konania a svedka , považoval za potrebné v zmysle § 214 ods. 1 písm. a)
O. s. p. zopakovať dokazovanie, ktoré bolo vykonané súdom prvého stupňa. Z výsluchu
navrhovateľa na odvolacom pojednávaní bolo zistené, že po doručení výpovede dňa
29. 09. 2011 oznámil ústne riaditeľovi nemocnice, že trvá na tom, aby mohol naďalej
pracovať u odporcu, pričom štatutárny zástupca odporcu mu povedal, že nemá pre neho
prácu. Navrhovateľ poukázal na to, že odporca mal vedomosť o tom, že chce naďalej
v nemocnici pracovať, keď odporca sám po právoplatnom skončení konania o neplatnosť
dohody o skončení pracovného pomeru navrhol dohodu o urovnaní, v ktorej bolo
konštatované, že jeho pracovný pomer naďalej u odporcu trvá. Štatutárny zástupca odporcu
trval na tom, že s navrhovateľom sa po doručení výpovede nerozprával
o ďalšom zamestnávaní v nemocnici. Z výsluchu svedka na odvolacom
pojednávaní bolo zistené, že videl na chodbe riaditeľa nemocnice a navrhovateľa pri
spoločnom rozhovore, počul ako navrhovateľ žiadal riaditeľa, aby mohol v nemocnici ďalej
pracovať s tým, že riaditeľ mu oznámil, že nemá pre neho prácu. Svedok uviedol, že taktiež
mal záujem rozprávať sa s riaditeľom o ďalšom zamestnávaní, potom čo s ním odporca
rozviazal pracovný pomer, avšak keď počul rozhovor medzi navrhovateľom a štatutárnym
zástupcom odporcu, otočil sa a za riaditeľom už nešiel. Výpoveď svedka
bola odlišná v porovnaní s jeho výpoveďou pred súdom prvého stupňa v oznámení termínu
konania rozhovoru medzi navrhovateľom a štatutárnym zástupcom odporcu, keď na
odvolacom pojednávaní tvrdil, že to bolo niekedy začiatkom októbra 2011, pričom na súde
prvého stupňa uvádzal, že to bolo koncom septembra. Odvolací súd však tento rozpor
vo výpovedi svedka s prihliadnutím na odstup času, kedy malo dôjsť k rozhovoru medzi
navrhovateľom a riaditeľom nemocnice, nepovažoval za dôvod spochybnenia vierohodnosti
svedeckej výpovede . Odvolací súd vyhodnotil vierohodnosť výpovede
účastníkov konania a svedka s prihliadnutím k spôsobu, akým účastníci a svedok
odvolaciemu súdu oznamovali zisťované skutočnosti a tiež prihliadol na ďalšie rozhodujúce
skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. Výpoveď navrhovateľa vyhodnotil odvolací súd za
pravdivú, výpoveď štatutárneho zástupcu odporcu vyhodnotil s prihliadnutím k ďalšiemu
vykonanému dôkazu – návrhu dohody o urovnaní zo dňa 24. 08. 2012, medzi ktorými
dôkazmi je logický rozpor, ako nepravdivú. Výpoveď svedka bola
presvedčivá, svedok sa vyjadroval s istotou, bez váhania odpovedal na otázky odvolacieho
súdu.
Odvolací súd po takto zopakovanom dokazovaní dospel rovnako ako súd prvého
stupňa k záveru, že navrhovateľ v konaní preukázal, že po doručení výpovede z pracovného
pomeru odporcovi oznámil, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Skutočnosť, že
odporca mal vedomosť o tom, že navrhovateľ trvá na ďalšom zamestnávaní vyplýva aj
z návrhu dohody o urovnaní vypracovanej odporcom, v ktorej odporca konštatuje, že
pracovný pomer medzi ním a navrhovateľom naďalej trvá. Odporca v konaní sám uvádzal,
že po právoplatnom skončení konania o určení neplatnosti dohody o skončení pracovného
pomeru mal záujem dohodnúť sa s navrhovateľom na skončení pracovného pomeru
dohodou ku dňu 24. 08. 2012, avšak po oboznámení sa s novým judikátom NS SR
2 Cdo 81/2010 z 31. 01. 2012 svoje stanovisko zmenil. Skutočnosť, že navrhovateľ mal
záujem u odporcu pracovať nepriamo vyplýva aj z toho, že po dátume, kedy malo dôjsť
12
k skončeniu pracovného pomeru (30. 09. 2011) sa ihneď nezamestnal a, pracovný pomer
s novým zamestnávateľom uzatvoril až 02. 04. 2012. Na základe takto vykonaného
dokazovania aj odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní uniesol dôkazné
bremeno a preukázal, že pred právoplatným skončením konania o neplatnosti dohody
o skončení pracovného pomeru požiadal odporcu, aby ho naďalej zamestnával. Z týchto
dôvodov bolo odvolanie odporcu nedôvodné.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.»
Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor,
že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je svojvoľný, keďže právne závery v ňom
uvedené nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade
s platnou právnou úpravou. Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod
a ani oprávnenie na to, aby prehodnocoval závery krajského súdu. Ústavný súd zastáva
názor, že krajský súd sa vyrovnal so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný
význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k tomuto rozhodnutiu.
V nadväznosti na námietku sťažovateľky ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkom konania
(m. m. I. ÚS 241/07).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého
skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným
(m. m. IV. ÚS 135/2012, II. ÚS 512/2010).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2015
14