Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 27 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (32)c6b/383706.49e2d8.pdf
PDF · 242.58 KB
No categories available
2Cdo/81/2010
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Daniely Švecovej a sudcov JUDr. Oľgy Trnkovej a JUDr. Mariána Sluka, PhD.
v právnej veci navrhovateľa P. J., bývajúceho v K. zastúpeného JUDr. J. H., advokátom v K.,
proti odporcovi S. s. r. o., so sídlom v Ţ.,, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. S. s.
r. o., so sídlom v Č., o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 13 C 278/2005, o dovolaní
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 5. novembra 2009 sp. zn.
9 Co 213/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov dovolacieho konania
223, 17 € na účet Advokátskej kancelárie JUDr. S. s. r. o. , vedený v ČSOB a. s. , číslo účtu
X. do troch dní.
2
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Ţilina rozsudkom z 5. februára 2009 č. k. 13C 278/2005 – 81 uloţil
odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 5 228,04 € s úrokom z omeškania vo
výške 12 % ročne od 14. 4. 2004 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku . Vo
zvyšku v časti uplatneného úroku z omeškania za obdobie od 1. 2. 2004 do 13. 4. 2004 návrh
zamietol a vyslovil, ţe o povinnosti na náhradu trov konania rozhodne samostatným
uznesením. Uviedol, ţe Okresný súd Ţilina rozsudkom zo 16. 9. 2004 č. k. 6 C 118/2004,
ktorý nadobudol právoplatnosť ( v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline zo 6. 6. 2006
sp. zn. 8 Co 556/2005 ) 21. 11. 2006 určil, ţe výpoveď z pracovného pomeru z 18. 11. 2003,
daná odporcom navrhovateľovi, je neplatná. Je nesporné, ţe v tomto konaní sa navrhovateľ
domáhal len určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou bez náhrady
mzdy. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, ţe navrhovateľ po doručení výpovede
neoznámil odporcovi ( ústne alebo písomne ) , ţe trvá na svojom ďalšom zamestnávaní.
Oznámenie navrhovateľa ( zamestnanca ) voči odporcovi ( zamestnávateľovi ) , ţe trvá na
ďalšom zamestnávaní, bolo ale nahradené ţalobou o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru výpoveďou ako procesným a súčasne hmotnoprávnym právnym úkonom
. Z hľadiska nároku na náhradu mzdy je pritom rozhodujúce, kedy bola odporcovi takáto
ţaloba doručená ( nie kedy došla na súd ). Vzhľadom na to, dospel k záveru o dôvodnosti
nároku navrhovateľa na náhradu mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce za
obdobie od 14. 4. 2004 do 14. 1. 2005 . Námietku odporcu , ţe vzhľadom na zamestnanie
navrhovateľa od 1. 2. 2004 nepretrţite by bolo priznanie náhrady mzdy v rozpore s dobrými
mravmi, vyhodnotil za právne bezvýznamnú z dôvodu satisfakčného ( nie reparačného )
charakteru náhrady mzdy. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a o trovách konania podľa § 151 ods. 1 O. s p.
Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 5. novembra 2009 sp. zn. 9 Co 213/2009 na
odvolanie odporcu rozsudok súdu prvého stupňa zmenil vo výroku, ktorým bola odporcovi
uloţená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 5 228,04 € spolu s úrokom z omeškania vo
výške 12 % ročne od 14. 4. 2004 do zaplatenia v lehote troch dní tak, ţe návrh navrhovateľa
v tejto časti zamieta. Vyslovil, ţe vo výroku, ktorým bol návrh navrhovateľa vo zvyšku v časti
uplatneného úroku z omeškania za obdobie od 1. 2. 2004 do 13. 4. 2004 zamietnutý
3
( odvolaním nenapadnutý ), zostáva nedotknutý a navrhovateľovi uloţil povinnosť zaplatiť
odporcovi náhradu trov konania v sume 1 708,28 € na účet jeho právneho zástupcu do troch
dní. Uviedol, ţe navrhovateľ sa ţalobou podanou na súde 29. 3. 2004, domáhal určenia
neplatnosti výpovede z pracovného pomeru doručenej mu odporcom 20. 11. 2003 ( pracovný
pomer mal uplynutím výpovednej lehoty skončiť dňom 31. 1. 2004 ) , bez uplatnenia aj
náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru a dňom 1. 2. 2004 sa
zamestnal v spoločnosti F., ktorú skutočnosť odporcovi neoznámil. Stotoţnil sa s postupom
prvostupňového súdu, ktorý vzhľadom na predmet konania ( náhrada mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru ) skúmal, či navrhovateľ kvalifikovane oznámil odporcovi, ţe
trvá na svojom ďalšom zamestnávaní a dospel k správnemu zisteniu, ţe takéto kvalifikované
podanie navrhovateľ neurobil. Pri aplikácii ustanovenia § 79 Zákonníka práce dospel ale
k nesprávnemu právnemu záveru, podľa ktorého oznámenie zamestnanca ( navrhovateľa )
zamestnávateľovi ( odporcovi ) , ţe trvá na ďalšom zamestnávaní nahradila ţaloba o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Podľa názoru odvolacieho súdu samotné podanie
ţaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru ( bez uplatnenia náhrady mzdy )
nepostačuje k nahradeniu oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, ţe trvá na ďalšom
zamestnávaní a vznikol by mu tak nárok na náhradu mzdy aţ do času, keď mu
zamestnávateľ umoţní pokračovať v práci resp. keď dôjde k platnému skončeniu pracovného
pomeru. V prípade , ak je skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatné
a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, pracovný pomer sa
neskončí na základe neplatného zrušovacieho prejavu, ale v dôsledku zákonom stanovenej
nevyvrátiteľnej domnienky dohodou, a to buď uplynutím výpovednej lehoty, alebo dňom,
keď sa mal pracovný pomer skončiť okamţitým skončením alebo neplatným skončením
v skúšobnej dobe. Aj z tohto je potom zrejmé, ţe navrhovateľ , ktorý neoznámil odporcovi ,
ţe trvá na ďalšom zamestnávaní a v ţalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru výpoveďou si neuplatnil aj náhradu mzdy ( titulom neplatného skončenia pracovného
pomeru ) , nesplnil podmienku pre priznanie nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného
skončenia pracovného pomeru. Skutočnosť, ţe navrhovateľ ani nemal záujem naďalej
u odporcu pracovať ( neoznámil mu ţe trvá na ďalšom zamestnaní ) , nepriamo vyplýva aj
z toho , ţe po dátume, kedy malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru ( 31. 1. 2004 ) sa od
1. 2. 2004 zamestnal u iného zamestnávateľa. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
4
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie navrhovateľ. Navrhol ho
zmeniť tak, ţe odporcovi bude uloţená povinnosť zaplatiť mu sumu 5 228,04 € spolu
s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne od 14. 4. 2004 do zaplatenia a nahradiť mu
trovy prvostupňového a odvolacieho konania. Namietal nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ). Nesúhlasil s právnym názorom
odvolacieho súdu, keď pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu mzdy
titulom neplatného skončenia pracovného pomeru z hľadiska ustanovenia § 79 ods. 1
O. s. p. dospel k záveru, ţe podanie ţaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru nenahrádza kvalifikované oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi , ţe trvá na
ďalšom zamestnávaní. Zdôraznil, ţe právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 77 a § 79
Zákonníka práce sa týka nárokov, ktoré spolu súvisia. Ide o nároky z neplatného skončenia
pracovného pomeru. Základným nárokom je právo zamestnanca domáhať sa na súde určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru . Ďalej ide o nárok, ktorý z neplatného skončenia
pracovného pomeru vyplýva, a to nárok zamestnanca na náhradu mzdy, pri ktorom sa
uplatňuje dispozičná zásada pri jeho podaní a prejednaní na súde. Pre rozhodnutie súdu o
peňaţných nárokoch má výrok súdneho rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného
pomeru ten význam, ţe ním súd vlastne rozhoduje o jeho základe, výrok súdu o neplatnosti
výpovede je predpokladom výroku súdneho rozhodnutia o povinnosti zamestnávateľa
poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Z uvedeného
vyplýva záver, ţe ak zamestnanec v ţalobe podanej po dni účinnosti výpovede z pracovného
pomeru tvrdí, ţe zamestnávateľ s ním neplatne skončil pracovný pomer , potom z obsahu
takej ţaloby vyplýva, ţe sa zamestnanec domáha jednak určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru, jeho ďalšieho trvania a taktieţ aj náhrady mzdy podľa citovaného
ustanovenia. V tomto smere môţe, avšak nemusí, ísť aj o vecnú kumuláciu uvedených
ţalobných nárokov. Preto pri nepreukázaní kvalifikovaného oznámenia moţno konštatovať,
ţe ţaloba o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru podaná na súde v lehote
podľa § 77 Zákonníka práce, nahrádza oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, ţe na
doterajšom zamestnávaní trvá. Neobstojí preto záver odvolacieho súdu, ţe zároveň
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zamestnanec musí poţiadať aj o náhradu
mzdy, a ţe teda kvalifikovane neoznámil odporcovi ( zamestnávateľovi ), ţe trvá na tom,
aby ho tento ďalej zamestnával.
5
Odporca povaţoval skutočnosti uvádzané navrhovateľom v dovolaní za zavádzajúce
a nesprávne a rozhodnutie krajského súdu za vecne správne. Preto navrhol dovolanie
zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Konštatoval, ţe navrhovateľ sa
v konaní vedenom na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 6 C 118/2004 domáhal výlučne
určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Zo ţaloby a ani zo skutkových tvrdení
v nej uvedených ţiadnym spôsobom nevyplýva skutočnosť, ţe by sa navrhovateľ zároveň ňou
domáhal aj nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru.
Pritom základnou hmotnoprávnou podmienkou priznania nároku na náhradu mzdy z titulu
neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je kvalifikované
oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, ţe trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej
zamestnával. V tomto konaní je právne irelevantné, či vyzval navrhovateľa k nástupu do
práce a či mu umoţnil pokračovať v práci podľa pôvodnej pracovnej zmluvy tak, ako to
navrhovateľ tvrdí. Kvalifikované oznámenie o tom, ţe navrhovateľ trvá na ďalšom
zamestnávaní ,je jednostranným právnym úkonom navrhovateľa jemu adresovaným, ktorý
úkon však navrhovateľ neuskutočnil a tak jeho uskutočnenie nemohol v konaní ani preukázať.
V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia ustálenej súdnej judikatúry ( rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 42/1995, R 36/1979, R 33/1977, ČR R
24/1996 ), z ktorých vyplýva záver, ţe poţiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ ďalej
zamestnával, nie je splnená, ak zamestnanec podal na súde ţalobu len o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru. Oznámenie zamestnanca , ţe trvá na tom, aby ho
zamestnávateľ ďalej zamestnával, nahradzuje len taká ţaloba, v ktorej zamestnanec uplatnil
nielen neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ale aj náhradu mzdy v zmysle ustanovenia
§ 79 Zákonníka práce. Navrhovateľ v konaní nepreukázal kvalifikované oznámenie, ţe trvá na
tom, aby ho ďalej zamestnával. Toto oznámenie nemohlo byť účinne nahradené dňa
13. 4. 2004 doručením mu ţaloby len o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru .
Mohlo byť účinne nahradené aţ dňa 26. 3. 2007 doručením návrhu na náhradu mzdy z titulu
neplatného skončenia pracovného pomeru, čo bolo ale aţ po právoplatnom skončení konania
o určenie neplatnosti výpovede ( 21. 11. 2006 ). Preto podľa jeho názoru navrhovateľovi
nemohol vzniknúť nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru,
lebo neboli splnené všetky hmotnoprávne podmienky na jeho priznanie a následne ani
nároku na príslušenstvo.
6
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) zastúpený advokátom
( § 241 ods. 1 O. s. p. ) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom ( § 238 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods.
1 O. s. p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O. s. p.
a dospel k záveru, ţe dovolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
V zmysle § 242 ods. 2 O. s. p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p. , b/ konanie je postihnuté inou vadou ,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( § 242 ods. 1 O. s. p. ) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O. s. p. a tieţ tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. ) skúmať, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
zo závaţných procesných vád, zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci nie je
postihnuté vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie
prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania , c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe
namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţiadna z týchto vád nebola v dovolaní namietaná a jej
existenciu nezistil ani dovolací súd.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v
§ 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť , ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
7
súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a ani dovolací súd vadu konania
v zmysle § 242 ods. 1 písm. b/ O. s. p. nezistil.
Navrhovateľ v dovolaní tvrdil, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci ( § 241 ods. 2písm. c/ O. s. p. ).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav .
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Predmetom daného konania je náhrada mzdy, ktorú si navrhovateľ ( zamestnanec )
uplatnil voči odporcovi ( zamestnávateľovi ) titulom neplatného skončenia pracovného
pomeru .
Z hľadiska skutkového stavu bolo v preskúmavanej veci zistené, ţe navrhovateľ sa
v konaní vedenom na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 6 C 118/2004 domáhal ţalobou
podanou 29. 3. 2004 určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru z 18. 11. 2003 danej
mu odporcom podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce ( z dôvodu organizačných zmien
došlo k zrušeniu jeho pracovného miesta ku dňu 31. 1. 2004 ) . Rozsudkom zo 16. 9. 2004
( v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline zo 6. 6. 2006 sp. zn. 8 Co 556/2005 ) ,
právoplatným 21. 11. 2006, bolo určené, ţe táto výpoveď je neplatná. Od 1. 2. 2004 sa
navrhovateľ zamestnal v spoločnosti F.. Následne samostatným návrhom ( v danom konaní
), podaným 15. 11. 2005 a doručeným odporcovi 27. 3. 2007 ( čl. 25 ) sa navrhovateľ
domáhal náhrady mzdy titulom tohto neplatného skončenia pracovného pomeru. Navrhovateľ
po doručení mu výpovede z pracovného pomeru odporcovi ( zamestnávateľovi ) neoznámil (
či uţ ústne alebo písomne ), ţe trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával . Z tejto skutočnosti
súdy niţších stupňov zhodne vychádzali. Súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe oznámenie
navrhovateľa, ţe trvá na ďalšom zamestnávaní , nahradila ţaloba o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru ( doručená odporcovi ), aj keď sa ňou nedomáhal voči
odporcovi náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru a preto je návrh
navrhovateľa na náhradu mzdy dôvodný. V porovnaní s ním , odvolací súd dospel k inému
záveru, ţe oznámenie navrhovateľa , ţe trvá na ďalšom zamestnávaní mohla nahradiť len
8
ţaloba, ktorou by sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a súčasne
náhrady mzdy, z ktorého dôvodu je návrh navrhovateľ na náhradu mzdy uplatnený v danom
konaní nedôvodný.
Teda predmetom prieskumu dovolacím súdom je správnosť právneho záveru
odvolacieho súdu, podľa ktorého poţiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ ďalej
zamestnával ako hmotnoprávna podmienka náhrady mzdy titulom neplatného skončenia
pracovného pomeru, nie je splnená, ak zamestnanec podal na súde len ţalobu o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Oznámenie zamestnanca , ţe trvá na tom, aby ho
zamestnávateľ ďalej zamestnával, nahradzuje len taká ţaloba, ktorou sa zamestnanec
domáhal nielen určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale ňou uplatnil aj
náhradu mzdy ( v zmysle ustanovenia § 79 Zákonníka práce ). A následne z neho
vyplývajúceho záveru o nedôvodnosti nároku uplatneného navrhovateľom na náhradu mzdy
titulom neplatného skončenia pracovného pomeru.
Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú
výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamţite alebo v skúšobnej dobe
a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, ţe trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával,
jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, ţe nemoţno od
zamestnávateľa spravodlivo poţadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.
Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada mzdy patrí
zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, ţe
trvá na ďalšom zamestnávaní, aţ do času, keď mu zamestnávateľ umoţní pokračovať v práci
alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa ods.2 tohto ustanovenia, ak celkový čas , za ktorý by sa mala zamestnancovi
poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môţe súd na ţiadosť zamestnávateľa jeho
povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane zníţiť, prípadne náhradu
mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.
V prípadoch, keď zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, predpokladá
ustanovenie § 79 ods. 3 Zákonníka práce, ţe pracovný pomer skončil dohodou a to uplynutím
výpovednej lehoty pri neplatnej výpovedi. Pri neplatnom okamţitom zrušení pracovného
pomeru alebo zrušení v skúšobnej dobe, dňom, kedy mal pracovný pomer týmto spôsobom
9
skončiť a zamestnanec má nárok na náhradu mzdy vo výške priemernej mzdy za dobu
výpovednej lehoty.
Z citovaných ustanovení vyplýva, ţe uplatnenie nárokov zamestnanca z neplatného
skončenia pracovného pomeru ( výpoveďou, okamţitým zrušením, dohodou alebo zrušením
v skúšobnej dobe ) sú ponechané na vôľu zamestnanca . Ak po neplatnom skončení
pracovného pomeru trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný
pomer neskončí a zamestnávateľ je povinný voči nemu plniť všetky záväzky, ktoré mu
z pracovného pomeru vyplývajú.
Nevyhnutým predpokladom vzniku nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri
neplatnom skončení pracovného pomeru ( ak nedôjde k mimosúdnej dohode ) je
právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru ( podľa § 77
Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru môţe uplatniť na súde najneskôr
v lehote troch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. ). Nároky
zamestnanca na náhradu mzdy pri ( súdom určenom ) neplatnom skončení pracovného
pomeru zo strany zamestnávateľa výpoveďou, okamţitým zrušením, dohodou alebo zrušením
v skúšobnej dobe sú upravené zvlášť pre prípad, ţe zamestnanec trvá na tom, aby ho
zamestnávateľ ďalej zamestnával a zvlášť pre prípad, ţe netrvá na tom, aby bol ďalej
zamestnávaný. Oznámiť zamestnávateľovi, ţe trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, môţe
zamestnanec kedykoľvek potom, čo mu zamestnávateľ dal neplatnú výpoveď , alebo s ním
neplatne zrušil pracovný pomer okamţite alebo v skúšobnej dobe, najneskôr ale do
právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým bolo určené, ţe skončenie pracovného pomeru je
neplatné. V prípade ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, ţe trvá na tom, aby ho ďalej
zamestnával a zamestnávateľ ho ďalej zamestnávať odmietne , je povinný mu poskytnúť
náhradu mzdy ( vo výške priemerného mesačného zárobku ) aţ do doby, kedy mu umoţní
pokračovať v práci alebo do dňa, kedy s ním platne skončí pracovný pomer. Z toho moţno
vyvodiť, ţe základným hmotnoprávnym predpokladom uplatnenia nároku zamestnanca na
náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, je jeho oznámenie
zamestnávateľovi , ţe trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával ( a ţe spochybnil ţalobou
platnosť rozväzovacieho právneho úkonu zamestnávateľa ). Ak zamestnanec netrvá na tom,
aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával ( neoznámi zamestnávateľovi, ţe trvá na ďalšom
zamestnávaní ), je ustanovením § 79 ods. 3 Zákonníka práce, konštruovaná právna fikcia, ţe
pracovný pomer skončí dohodou, ( nie na základe neplatného skončenia pracovného
10
pomeru ) a náhrada mzdy zamestnancovi ( okrem zákonom stanoveného rozsahu pri
neplatnom okamţitom zrušení alebo zrušení v skúšobnej dobe ) nepatrí . Právna úprava
skončenia pracovného pomeru týmto spôsobom rešpektuje skutočnosť, ţe nie je v záujme
zamestnanca , aby naďalej trval pracovný pomer, na ktorého pokračovaní zamestnanec
záujem nemá, i keď podnet k jeho skončeniu spočíva v neplatnom právnom úkone .
Pre splnenie účelu právnej fikcie skončenia pracovného pomeru dohodou , ktorým je
dosiahnutie právnej istoty, ţe pracovný pomer takto skutočne skončil a ţe zamestnancovi
potom nepatrí náhrada mzdy ( pri neplatnom okamţitom zrušení a zrušení v skúšobnej dobe
vo väčšom rozsahu ako za dobu výpovednej lehoty ), musia byť splnené všetky predpoklady,
ktoré zákon s ňou spája. Týmito predpokladmi vyplývajúcimi z ustanovenia § 79 ods. 3
Zákonníka práce sú neplatné skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa
a netrvanie zamestnanca, aby ho zamestnávateľ , napriek takémuto skončeniu pracovného
pomeru, ďalej zamestnával a naďalej plnil povinnosti vyplývajúce mu z pracovného pomeru
( skončeného neplatne ) vrátane mzdových nárokov.
Z následkov právnej fikcie týkajúcich sa tak skončenia pracovného pomeru, ako aj
náhrady mzdy ( § 79 ods. 3 Zákonníka práce ), a výslovnej viazanosti nároku zamestnanca
na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru ( § 79 ods. 1, 2 Zákonníka
práce ) na okamih prejavu jeho vôle voči zamestnávateľovi ( oznámiť mu ), ktorý s ním
neplatne skončil pracovný pomer, zotrvať v pracovnom pomere ( náhrada mzdy patrí odo
dňa oznámenia zamestnávateľovi, ţe trvá na ďalšom zamestnávaní ) vyplýva, ţe oznámenie
o trvaní na ďalšom zamestnávaní a nárok na náhradu mzdy sú navzájom prepojené a závislé
jeden na druhom. Potom uplatnenie takéhoto nároku, čo je moţné len pri ţalobe o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru ( ak pracovník ţalobu nepodá, pracovný pomer
skončí na základe rozväzovacieho právneho úkonu ) znamená, ţe zamestnanec trvá na tom ,
aby zamestnávateľ ďalej plnil svoje záväzky z pracovného pomeru voči nemu , t. j. aby ho
ďalej zamestnával. Z toho moţno vyvodiť záver, ţe oznámenie zamestnanca, ţe trvá na tom,
aby ho zamestnávateľ ( po neplatnom skončení pracovného pomeru ) ďalej zamestnával
môţe nahradiť len taká ţaloba, ktorou sa zamestnanec domáha nielen určenia neplatnosti
skončenia pracovného pomeru , ale tieţ náhrady mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce. Ak
totiţ neoznámi zamestnávateľovi, ţe trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a ţalobou na súde
sa domáha len určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa
bez náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného, netrvá na ďalšom zamestnávaní.
11
S takýmto prejavom vôle zákon nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného
pomeru ( výpoveďou ) nespája. Preto je správny záver odvolacieho súdu, vyplývajúci zo
zisteného skutkového stavu, podľa ktorého navrhovateľ nesplnil podmienku pre priznanie mu
náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou z 18. 11. 2003
danou mu odporcom t. j. oznámenia , ţe trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Napokon
navrhovateľ sa aj od 1. 2. 2004 ( pracovný pomer podľa neplatnej výpovede mal skončiť
31. 3. 2004 ) zamestnal u iného zamestnávateľa .
Z uvedeného vyplýva, ţe rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska uplatneného
dovolacieho dôvodu ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ) správny. Nakoľko nebolo zistené, ţe by
konanie bolo postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 O. s. p. alebo inou vadou, ktorá
by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie navrhovateľa ako nedôvodné podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.
Odporca mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal ( § 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. ). V dovolacom konaní odporcovi
vznikli trovy v súvislosti s odmenou za právne sluţby poskytnuté advokátom . Dovolací súd
mu priznal odmenu za jeden úkon právnej sluţby a to písomné vyjadrenie k dovolaniu
navrhovateľa z 24. 3. 2010 ( 180,93 € ) spolu s reţijným paušálom ( 7, 21 € ) a 19 % DPH
( 35, 75 € ) vo výške 223,17 € ( § 11 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. b/, § 15 písm. a/, § 18
ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych sluţieb ) .
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
Za správnosť: predsedníčka senátu
Hrčková Marta
12