Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/81/2010

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Daniely Švecovej a sudcov JUDr. Oľgy Trnkovej a JUDr. Mariána Sluka, PhD.

v právnej veci navrhovateľa P. J., bývajúceho v K. zastúpeného JUDr. J. H., advokátom v K.,

proti odporcovi S. s. r. o., so sídlom v Ţ.,, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. S. s.

r. o., so sídlom v Č., o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. , o dovolaní

navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 5. novembra 2009 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a.

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov dovolacieho konania

223, 17 € na účet Advokátskej kancelárie JUDr. S. s. r. o. , vedený v ČSOB a. s. , číslo účtu

X. do troch dní.

2

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Ţilina rozsudkom z 5. februára 2009 č. k. – 81 uloţil

odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 5 228,04 € s úrokom z omeškania vo

výške 12 % ročne od 14. 4. 2004 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku . Vo

zvyšku v časti uplatneného úroku z omeškania za obdobie od 1. 2. 2004 do 13. 4. 2004 návrh

zamietol a vyslovil, ţe o povinnosti na náhradu trov konania rozhodne samostatným

uznesením. Uviedol, ţe Okresný súd Ţilina rozsudkom zo 16. 9. 2004 č. k. ,

ktorý nadobudol právoplatnosť ( v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline zo 6. 6. 2006

sp. zn. ) 21. 11. 2006 určil, ţe výpoveď z pracovného pomeru z 18. 11. 2003,

daná odporcom navrhovateľovi, je neplatná. Je nesporné, ţe v tomto konaní sa navrhovateľ

domáhal len určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou bez náhrady

mzdy. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, ţe navrhovateľ po doručení výpovede

neoznámil odporcovi ( ústne alebo písomne ) , ţe trvá na svojom ďalšom zamestnávaní.

Oznámenie navrhovateľa ( zamestnanca ) voči odporcovi ( zamestnávateľovi ) , ţe trvá na

ďalšom zamestnávaní, bolo ale nahradené ţalobou o určenie neplatnosti skončenia

pracovného pomeru výpoveďou ako procesným a súčasne hmotnoprávnym právnym úkonom

. Z hľadiska nároku na náhradu mzdy je pritom rozhodujúce, kedy bola odporcovi takáto

ţaloba doručená ( nie kedy došla na súd ). Vzhľadom na to, dospel k záveru o dôvodnosti

nároku navrhovateľa na náhradu mzdy podľa ustanovenia za

obdobie od 14. 4. 2004 do 14. 1. 2005 . Námietku odporcu , ţe vzhľadom na zamestnanie

navrhovateľa od 1. 2. 2004 nepretrţite by bolo priznanie náhrady mzdy v rozpore s dobrými

mravmi, vyhodnotil za právne bezvýznamnú z dôvodu satisfakčného ( nie reparačného )

charakteru náhrady mzdy. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 1 Občianskeho

zákonníka a o trovách konania podľa § 151 ods. 1 O. s p.

Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 5. novembra 2009 sp. zn. na

odvolanie odporcu rozsudok súdu prvého stupňa zmenil vo výroku, ktorým bola odporcovi

uloţená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 5 228,04 € spolu s úrokom z omeškania vo

výške 12 % ročne od 14. 4. 2004 do zaplatenia v lehote troch dní tak, ţe návrh navrhovateľa

v tejto časti zamieta. Vyslovil, ţe vo výroku, ktorým bol návrh navrhovateľa vo zvyšku v časti

uplatneného úroku z omeškania za obdobie od 1. 2. 2004 do 13. 4. 2004 zamietnutý

3

( odvolaním nenapadnutý ), zostáva nedotknutý a navrhovateľovi uloţil povinnosť zaplatiť

odporcovi náhradu trov konania v sume 1 708,28 € na účet jeho právneho zástupcu do troch

dní. Uviedol, ţe navrhovateľ sa ţalobou podanou na súde 29. 3. 2004, domáhal určenia

neplatnosti výpovede z pracovného pomeru doručenej mu odporcom 20. 11. 2003 ( pracovný

pomer mal uplynutím výpovednej lehoty skončiť dňom 31. 1. 2004 ) , bez uplatnenia aj

náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru a dňom 1. 2. 2004 sa

zamestnal v spoločnosti F., ktorú skutočnosť odporcovi neoznámil. Stotoţnil sa s postupom

prvostupňového súdu, ktorý vzhľadom na predmet konania ( náhrada mzdy z neplatného

skončenia pracovného pomeru ) skúmal, či navrhovateľ kvalifikovane oznámil odporcovi, ţe

trvá na svojom ďalšom zamestnávaní a dospel k správnemu zisteniu, ţe takéto kvalifikované

podanie navrhovateľ neurobil. Pri aplikácii ustanovenia dospel ale

k nesprávnemu právnemu záveru, podľa ktorého oznámenie zamestnanca ( navrhovateľa )

zamestnávateľovi ( odporcovi ) , ţe trvá na ďalšom zamestnávaní nahradila ţaloba o určenie

neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Podľa názoru odvolacieho súdu samotné podanie

ţaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru ( bez uplatnenia náhrady mzdy )

nepostačuje k nahradeniu oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, ţe trvá na ďalšom

zamestnávaní a vznikol by mu tak nárok na náhradu mzdy aţ do času, keď mu

zamestnávateľ umoţní pokračovať v práci resp. keď dôjde k platnému skončeniu pracovného

pomeru. V prípade , ak je skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatné

a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, pracovný pomer sa

neskončí na základe neplatného zrušovacieho prejavu, ale v dôsledku zákonom stanovenej

nevyvrátiteľnej domnienky dohodou, a to buď uplynutím výpovednej lehoty, alebo dňom,

keď sa mal pracovný pomer skončiť okamţitým skončením alebo neplatným skončením

v skúšobnej dobe. Aj z tohto je potom zrejmé, ţe navrhovateľ , ktorý neoznámil odporcovi ,

ţe trvá na ďalšom zamestnávaní a v ţalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeru výpoveďou si neuplatnil aj náhradu mzdy ( titulom neplatného skončenia pracovného

pomeru ) , nesplnil podmienku pre priznanie nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného

skončenia pracovného pomeru. Skutočnosť, ţe navrhovateľ ani nemal záujem naďalej

u odporcu pracovať ( neoznámil mu ţe trvá na ďalšom zamestnaní ) , nepriamo vyplýva aj

z toho , ţe po dátume, kedy malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru ( 31. 1. 2004 ) sa od

1. 2. 2004 zamestnal u iného zamestnávateľa. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1

v spojení s

4

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie navrhovateľ. Navrhol ho

zmeniť tak, ţe odporcovi bude uloţená povinnosť zaplatiť mu sumu 5 228,04 € spolu

s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne od 14. 4. 2004 do zaplatenia a nahradiť mu

trovy prvostupňového a odvolacieho konania. Namietal nesprávne právne posúdenie veci

odvolacím súdom ( ). Nesúhlasil s právnym názorom

odvolacieho súdu, keď pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu mzdy

titulom neplatného skončenia pracovného pomeru z hľadiska ustanovenia § 79 ods. 1

dospel k záveru, ţe podanie ţaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeru nenahrádza kvalifikované oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi , ţe trvá na

ďalšom zamestnávaní. Zdôraznil, ţe právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 77 a § 79

sa týka nárokov, ktoré spolu súvisia. Ide o nároky z neplatného skončenia

pracovného pomeru. Základným nárokom je právo zamestnanca domáhať sa na súde určenia

neplatnosti skončenia pracovného pomeru . Ďalej ide o nárok, ktorý z neplatného skončenia

pracovného pomeru vyplýva, a to nárok zamestnanca na náhradu mzdy, pri ktorom sa

uplatňuje dispozičná zásada pri jeho podaní a prejednaní na súde. Pre rozhodnutie súdu o

peňaţných nárokoch má výrok súdneho rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného

pomeru ten význam, ţe ním súd vlastne rozhoduje o jeho základe, výrok súdu o neplatnosti

výpovede je predpokladom výroku súdneho rozhodnutia o povinnosti zamestnávateľa

poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy podľa . Z uvedeného

vyplýva záver, ţe ak zamestnanec v ţalobe podanej po dni účinnosti výpovede z pracovného

pomeru tvrdí, ţe zamestnávateľ s ním neplatne skončil pracovný pomer , potom z obsahu

takej ţaloby vyplýva, ţe sa zamestnanec domáha jednak určenia neplatnosti skončenia

pracovného pomeru, jeho ďalšieho trvania a taktieţ aj náhrady mzdy podľa citovaného

ustanovenia. V tomto smere môţe, avšak nemusí, ísť aj o vecnú kumuláciu uvedených

ţalobných nárokov. Preto pri nepreukázaní kvalifikovaného oznámenia moţno konštatovať,

ţe ţaloba o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru podaná na súde v lehote

podľa , nahrádza oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, ţe na

doterajšom zamestnávaní trvá. Neobstojí preto záver odvolacieho súdu, ţe zároveň

o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zamestnanec musí poţiadať aj o náhradu

mzdy, a ţe teda kvalifikovane neoznámil odporcovi ( zamestnávateľovi ), ţe trvá na tom,

aby ho tento ďalej zamestnával.

5

Odporca povaţoval skutočnosti uvádzané navrhovateľom v dovolaní za zavádzajúce

a nesprávne a rozhodnutie krajského súdu za vecne správne. Preto navrhol dovolanie

zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Konštatoval, ţe navrhovateľ sa

v konaní vedenom na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. domáhal výlučne

určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Zo ţaloby a ani zo skutkových tvrdení

v nej uvedených ţiadnym spôsobom nevyplýva skutočnosť, ţe by sa navrhovateľ zároveň ňou

domáhal aj nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru.

Pritom základnou hmotnoprávnou podmienkou priznania nároku na náhradu mzdy z titulu

neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je kvalifikované

oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, ţe trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej

zamestnával. V tomto konaní je právne irelevantné, či vyzval navrhovateľa k nástupu do

práce a či mu umoţnil pokračovať v práci podľa pôvodnej pracovnej zmluvy tak, ako to

navrhovateľ tvrdí. Kvalifikované oznámenie o tom, ţe navrhovateľ trvá na ďalšom

zamestnávaní ,je jednostranným právnym úkonom navrhovateľa jemu adresovaným, ktorý

úkon však navrhovateľ neuskutočnil a tak jeho uskutočnenie nemohol v konaní ani preukázať.

V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia ustálenej súdnej judikatúry ( rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , R 36/1979, R 33/1977, ČR R

24/1996 ), z ktorých vyplýva záver, ţe poţiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ ďalej

zamestnával, nie je splnená, ak zamestnanec podal na súde ţalobu len o určenie neplatnosti

skončenia pracovného pomeru. Oznámenie zamestnanca , ţe trvá na tom, aby ho

zamestnávateľ ďalej zamestnával, nahradzuje len taká ţaloba, v ktorej zamestnanec uplatnil

nielen neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ale aj náhradu mzdy v zmysle ustanovenia

. Navrhovateľ v konaní nepreukázal kvalifikované oznámenie, ţe trvá na

tom, aby ho ďalej zamestnával. Toto oznámenie nemohlo byť účinne nahradené dňa

13. 4. 2004 doručením mu ţaloby len o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru .

Mohlo byť účinne nahradené aţ dňa 26. 3. 2007 doručením návrhu na náhradu mzdy z titulu

neplatného skončenia pracovného pomeru, čo bolo ale aţ po právoplatnom skončení konania

o určenie neplatnosti výpovede ( 21. 11. 2006 ). Preto podľa jeho názoru navrhovateľovi

nemohol vzniknúť nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru,

lebo neboli splnené všetky hmotnoprávne podmienky na jeho priznanie a následne ani

nároku na príslušenstvo.

6

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom

( ) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným

prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ods.

1 ) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa

a dospel k záveru, ţe dovolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

V zmysle môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/

v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou ,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tieţ tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

zo závaţných procesných vád, zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci nie je

postihnuté vadou konania v zmysle Podľa tohto ustanovenia je dovolanie

prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania , c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť

konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe

namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţiadna z týchto vád nebola v dovolaní namietaná a jej

existenciu nezistil ani dovolací súd.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť , ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

7

súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a ani dovolací súd vadu konania

v zmysle nezistil.

Navrhovateľ v dovolaní tvrdil, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav .

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Predmetom daného konania je náhrada mzdy, ktorú si navrhovateľ ( zamestnanec )

uplatnil voči odporcovi ( zamestnávateľovi ) titulom neplatného skončenia pracovného

pomeru .

Z hľadiska skutkového stavu bolo v preskúmavanej veci zistené, ţe navrhovateľ sa

v konaní vedenom na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. domáhal ţalobou

podanou 29. 3. 2004 určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru z 18. 11. 2003 danej

mu odporcom podľa ( z dôvodu organizačných zmien

došlo k zrušeniu jeho pracovného miesta ku dňu 31. 1. 2004 ) . Rozsudkom zo 16. 9. 2004

( v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline zo 6. 6. 2006 sp. zn. ) ,

právoplatným 21. 11. 2006, bolo určené, ţe táto výpoveď je neplatná. Od 1. 2. 2004 sa

navrhovateľ zamestnal v spoločnosti F.. Následne samostatným návrhom ( v danom konaní

), podaným 15. 11. 2005 a doručeným odporcovi 27. 3. 2007 ( čl. 25 ) sa navrhovateľ

domáhal náhrady mzdy titulom tohto neplatného skončenia pracovného pomeru. Navrhovateľ

po doručení mu výpovede z pracovného pomeru odporcovi ( zamestnávateľovi ) neoznámil (

či uţ ústne alebo písomne ), ţe trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával . Z tejto skutočnosti

súdy niţších stupňov zhodne vychádzali. Súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe oznámenie

navrhovateľa, ţe trvá na ďalšom zamestnávaní , nahradila ţaloba o určenie neplatnosti

skončenia pracovného pomeru ( doručená odporcovi ), aj keď sa ňou nedomáhal voči

odporcovi náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru a preto je návrh

navrhovateľa na náhradu mzdy dôvodný. V porovnaní s ním , odvolací súd dospel k inému

záveru, ţe oznámenie navrhovateľa , ţe trvá na ďalšom zamestnávaní mohla nahradiť len

8

ţaloba, ktorou by sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a súčasne

náhrady mzdy, z ktorého dôvodu je návrh navrhovateľ na náhradu mzdy uplatnený v danom

konaní nedôvodný.

Teda predmetom prieskumu dovolacím súdom je správnosť právneho záveru

odvolacieho súdu, podľa ktorého poţiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ ďalej

zamestnával ako hmotnoprávna podmienka náhrady mzdy titulom neplatného skončenia

pracovného pomeru, nie je splnená, ak zamestnanec podal na súde len ţalobu o určenie

neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Oznámenie zamestnanca , ţe trvá na tom, aby ho

zamestnávateľ ďalej zamestnával, nahradzuje len taká ţaloba, ktorou sa zamestnanec

domáhal nielen určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale ňou uplatnil aj

náhradu mzdy ( v zmysle ustanovenia ). A následne z neho

vyplývajúceho záveru o nedôvodnosti nároku uplatneného navrhovateľom na náhradu mzdy

titulom neplatného skončenia pracovného pomeru.

Podľa ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú

výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamţite alebo v skúšobnej dobe

a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, ţe trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával,

jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, ţe nemoţno od

zamestnávateľa spravodlivo poţadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.

Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada mzdy patrí

zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, ţe

trvá na ďalšom zamestnávaní, aţ do času, keď mu zamestnávateľ umoţní pokračovať v práci

alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa ods.2 tohto ustanovenia, ak celkový čas , za ktorý by sa mala zamestnancovi

poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môţe súd na ţiadosť zamestnávateľa jeho

povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane zníţiť, prípadne náhradu

mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.

V prípadoch, keď zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany

zamestnávateľa netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, predpokladá

ustanovenie , ţe pracovný pomer skončil dohodou a to uplynutím

výpovednej lehoty pri neplatnej výpovedi. Pri neplatnom okamţitom zrušení pracovného

pomeru alebo zrušení v skúšobnej dobe, dňom, kedy mal pracovný pomer týmto spôsobom

9

skončiť a zamestnanec má nárok na náhradu mzdy vo výške priemernej mzdy za dobu

výpovednej lehoty.

Z citovaných ustanovení vyplýva, ţe uplatnenie nárokov zamestnanca z neplatného

skončenia pracovného pomeru ( výpoveďou, okamţitým zrušením, dohodou alebo zrušením

v skúšobnej dobe ) sú ponechané na vôľu zamestnanca . Ak po neplatnom skončení

pracovného pomeru trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný

pomer neskončí a zamestnávateľ je povinný voči nemu plniť všetky záväzky, ktoré mu

z pracovného pomeru vyplývajú.

Nevyhnutým predpokladom vzniku nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri

neplatnom skončení pracovného pomeru ( ak nedôjde k mimosúdnej dohode ) je

právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru ( podľa § 77

neplatnosť skončenia pracovného pomeru môţe uplatniť na súde najneskôr

v lehote troch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. ). Nároky

zamestnanca na náhradu mzdy pri ( súdom určenom ) neplatnom skončení pracovného

pomeru zo strany zamestnávateľa výpoveďou, okamţitým zrušením, dohodou alebo zrušením

v skúšobnej dobe sú upravené zvlášť pre prípad, ţe zamestnanec trvá na tom, aby ho

zamestnávateľ ďalej zamestnával a zvlášť pre prípad, ţe netrvá na tom, aby bol ďalej

zamestnávaný. Oznámiť zamestnávateľovi, ţe trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, môţe

zamestnanec kedykoľvek potom, čo mu zamestnávateľ dal neplatnú výpoveď , alebo s ním

neplatne zrušil pracovný pomer okamţite alebo v skúšobnej dobe, najneskôr ale do

právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým bolo určené, ţe skončenie pracovného pomeru je

neplatné. V prípade ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, ţe trvá na tom, aby ho ďalej

zamestnával a zamestnávateľ ho ďalej zamestnávať odmietne , je povinný mu poskytnúť

náhradu mzdy ( vo výške priemerného mesačného zárobku ) aţ do doby, kedy mu umoţní

pokračovať v práci alebo do dňa, kedy s ním platne skončí pracovný pomer. Z toho moţno

vyvodiť, ţe základným hmotnoprávnym predpokladom uplatnenia nároku zamestnanca na

náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, je jeho oznámenie

zamestnávateľovi , ţe trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával ( a ţe spochybnil ţalobou

platnosť rozväzovacieho právneho úkonu zamestnávateľa ). Ak zamestnanec netrvá na tom,

aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával ( neoznámi zamestnávateľovi, ţe trvá na ďalšom

zamestnávaní ), je ustanovením , konštruovaná právna fikcia, ţe

pracovný pomer skončí dohodou, ( nie na základe neplatného skončenia pracovného

10

pomeru ) a náhrada mzdy zamestnancovi ( okrem zákonom stanoveného rozsahu pri

neplatnom okamţitom zrušení alebo zrušení v skúšobnej dobe ) nepatrí . Právna úprava

skončenia pracovného pomeru týmto spôsobom rešpektuje skutočnosť, ţe nie je v záujme

zamestnanca , aby naďalej trval pracovný pomer, na ktorého pokračovaní zamestnanec

záujem nemá, i keď podnet k jeho skončeniu spočíva v neplatnom právnom úkone .

Pre splnenie účelu právnej fikcie skončenia pracovného pomeru dohodou , ktorým je

dosiahnutie právnej istoty, ţe pracovný pomer takto skutočne skončil a ţe zamestnancovi

potom nepatrí náhrada mzdy ( pri neplatnom okamţitom zrušení a zrušení v skúšobnej dobe

vo väčšom rozsahu ako za dobu výpovednej lehoty ), musia byť splnené všetky predpoklady,

ktoré zákon s ňou spája. Týmito predpokladmi vyplývajúcimi z ustanovenia § 79 ods. 3

sú neplatné skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa

a netrvanie zamestnanca, aby ho zamestnávateľ , napriek takémuto skončeniu pracovného

pomeru, ďalej zamestnával a naďalej plnil povinnosti vyplývajúce mu z pracovného pomeru

( skončeného neplatne ) vrátane mzdových nárokov.

Z následkov právnej fikcie týkajúcich sa tak skončenia pracovného pomeru, ako aj

náhrady mzdy ( ), a výslovnej viazanosti nároku zamestnanca

na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru ( § 79 ods. 1, 2 Zákonníka

práce ) na okamih prejavu jeho vôle voči zamestnávateľovi ( oznámiť mu ), ktorý s ním

neplatne skončil pracovný pomer, zotrvať v pracovnom pomere ( náhrada mzdy patrí odo

dňa oznámenia zamestnávateľovi, ţe trvá na ďalšom zamestnávaní ) vyplýva, ţe oznámenie

o trvaní na ďalšom zamestnávaní a nárok na náhradu mzdy sú navzájom prepojené a závislé

jeden na druhom. Potom uplatnenie takéhoto nároku, čo je moţné len pri ţalobe o určenie

neplatnosti skončenia pracovného pomeru ( ak pracovník ţalobu nepodá, pracovný pomer

skončí na základe rozväzovacieho právneho úkonu ) znamená, ţe zamestnanec trvá na tom ,

aby zamestnávateľ ďalej plnil svoje záväzky z pracovného pomeru voči nemu , t. j. aby ho

ďalej zamestnával. Z toho moţno vyvodiť záver, ţe oznámenie zamestnanca, ţe trvá na tom,

aby ho zamestnávateľ ( po neplatnom skončení pracovného pomeru ) ďalej zamestnával

môţe nahradiť len taká ţaloba, ktorou sa zamestnanec domáha nielen určenia neplatnosti

skončenia pracovného pomeru , ale tieţ náhrady mzdy v zmysle . Ak

totiţ neoznámi zamestnávateľovi, ţe trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a ţalobou na súde

sa domáha len určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa

bez náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného, netrvá na ďalšom zamestnávaní.

11

S takýmto prejavom vôle zákon nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného

pomeru ( výpoveďou ) nespája. Preto je správny záver odvolacieho súdu, vyplývajúci zo

zisteného skutkového stavu, podľa ktorého navrhovateľ nesplnil podmienku pre priznanie mu

náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou z 18. 11. 2003

danou mu odporcom t. j. oznámenia , ţe trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Napokon

navrhovateľ sa aj od 1. 2. 2004 ( pracovný pomer podľa neplatnej výpovede mal skončiť

31. 3. 2004 ) zamestnal u iného zamestnávateľa .

Z uvedeného vyplýva, ţe rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska uplatneného

dovolacieho dôvodu ( ) správny. Nakoľko nebolo zistené, ţe by

konanie bolo postihnuté vadou uvedenou v ustanovení alebo inou vadou, ktorá

by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie navrhovateľa ako nedôvodné podľa zamietol.

Odporca mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (

v spojení s a ). V dovolacom konaní odporcovi

vznikli trovy v súvislosti s odmenou za právne sluţby poskytnuté advokátom . Dovolací súd

mu priznal odmenu za jeden úkon právnej sluţby a to písomné vyjadrenie k dovolaniu

navrhovateľa z 24. 3. 2010 ( 180,93 € ) spolu s reţijným paušálom ( 7, 21 € ) a 19 % DPH

( 35, 75 € ) vo výške 223,17 € ( § 11 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. b/, § 15 písm. a/, § 18

ods. 3 vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych sluţieb ) .

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. januára 2012

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

Za správnosť: predsedníčka senátu

Hrčková Marta

12