Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 512/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Ž., a. s., Ž., zastúpenej advokátom JUDr.

V. B., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. -216 zo 6. mája

2009 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -269 z 19. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Ž., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra

2010 doručená sťažnosť spoločnosti Ž., a. s., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -216 zo

6. mája 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-269 z 19. júna 2010.

Podaním doručeným ústavnému súdu 4. novembra 2010 právny zástupca

sťažovateľky upravil sťažnosť, a to tak, že sťažnosť smeruje len proti krajskému súdu

(v bode 1 petitu navrhovaného nálezu však právny zástupca žiadal vysloviť porušenie

označených práv aj rozsudkom okresného súdu zo 6. mája 2009). Zároveň zaslal fotokópiu

návrhu adresovaného okresnému súdu na pripustenie zámeny účastníka zo 17. septembra

2010 v inej právnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. , z ktorej má

vyplynúť, že sťažovateľ nie je pasívne vecne legitimovaný, čo sa má vzťahovať aj na

napadnutú vec na ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania

(v procesnom postavení odporkyne) v konaní o náhradu škody na zdraví E. Ž.. Okresný súd

rozsudkom č. k. -216 zo 6. mája 2009 zaviazal sťažovateľku z titulu náhrady

škody na úhradu 7 804,46 € s prísl. a na úhradu trov konania. Na základe odvolania sa

sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. -269 z 29. júna 2010 rozhodol tak,

že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a zaviazal sťažovateľku na úhradu trov

odvolacieho konania. Sťažovateľka v napadnutom postupe okresného súdu a krajského súdu

namieta nesprávne právne posúdenie jej pasívnej legitimácie v spore, že všeobecné súdy

dospeli na základe nesprávne vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

ktoré boli podkladom na nespravodlivé prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Tým malo

dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.

1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Základné právo Ž., a. s... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods.

1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom OS v Žiline č. j. 7 C

20/2007 zo dňa 06. 05. 2009 v spojitosti s rozsudkom KS v Žiline č. j. zo dňa

29. 06. 2010 bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok OS v Žiline č. j. zo dňa

06. 05. 2009 a rozsudok KS v Žiline č. j. zo dňa 29. 06. 2010 zrušuje a vec

vracia Okresnému súdu v Žiline na nové rozhodnutie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa trovy

právneho zastupovania za 2 úkony i režijný paušál vo výške 488,58 € v termíne do dvoch

mesiacov od tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým súdom...

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na

súdnu ochranu zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru

rozsudkom okresného súdu č. k. -216 zo 6. mája 2009 a rozsudkom krajského

súdu č. k. -269 z 29. júna 2010.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka

namieta porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. -216 zo

6. mája 2009, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu je daná

iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc

ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľky,

porušenie ktorých namieta vo vzťahu k rozsudku okresného súdu (vo veci rozhodol 6. mája

2009) a proti ktorému sťažovateľka podala odvolanie, rozhodoval v odvolacom konaní

krajský súd rozsudkom č. k. -269 z 29. júna 2010. Vzhľadom na uvedenú

zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať rozsudok okresného

súdu zo 6. mája 2009.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti po

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2

.

2. Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených práv aj rozsudkom krajského

súdu č. k. -269 z 29. júna 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu

č. k. -216 zo 6. mája 2009.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve ().

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Krajský súd, ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo

podané včas účastníkom konania (, ), proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), pričom podanie opravného

prostriedku nie je vylúčené podľa , bez nariadenia odvolacieho pojednávania

( ) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených

v odvolaní ( ) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil

( ).

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci

vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového

súdu. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej

veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2

Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom

v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd

v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia ( ).

Navrhovateľka sa podaným návrhom doručeným súdu dňa 24. 1. 2007 domáhala sa

na odporcovi zaplatenia sumy 147.789,- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne

zo sumy 124.380,- Sk od 5. 9. 2006 do zaplatenia titulom náhrady škody z ublíženia na

zdraví za úraz - nezaklinená zlomenina krčku stehennej kosti, ktorý utrpela dňa 16. 1. 2006

o 7.30 hod. a ul. ..., sídlisko ... v Ž. v dôsledku pošmyknutia sa na neupravenej, zľadovatelej

a neudržiavanej komunikácii. Žalovanú, sumu malo predstavovať bolestné v sume 124.380,-

Sk, strata na zárobku počas pracovnej neschopnosti v sume 18.452,- Sk a účelné náklady

spojené s liečením v sume 4.957,- Sk. V priebehu konania sa domáhala zmeny návrhu

spočívajúcej v rozšírení a to o sumu 2.898,76 € predstavujúcu sťaženie spoločenského

uplatenia a sumu úrazového príplatku predstavujúceho náhradu za stratu na zárobku počas

druhej pracovnej neschopnosti t.j. 616,81 € po odpočítaní nesprávne uplatnenej sumy 11,62

€. Domáhala sa preto na žalovanom zaplatenia celkovej sumy 7.804,46 € s úrokmi z

omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 4.128,66 € od 5. 9. 2006 do zaplatenia.

Odporca v odvolaní namietal v prvom rade ako nesprávne právne posúdenú pasívnu

legitimáciu v spore.

Navrhovateľka vyvodzovala túto zo skutočnosti, že vlastníkom chodníka na ul. ...

(parcela č. ... a parcela č. ...), na ktorom utrpela úraz je podľa výpisu z LV č. ... pre k. ú. Ž.,

ktoré Všeobecným záväzným nariadením zverilo zimnú údržbu ciest a chodníkov (verejných

priestranstiev) v jeho vlastníctve spoločnosti Ž., a. s., Ž. - odporcovi.

Krajský súd v prechádzajúcom zrušujúcom uznesení zo dňa 28. 10. 2009

č. k. -160 sa zo záverom okresného súdu, že odporca je správcom chodníka,

na ktorom došlo k úrazu navrhovateľky pádom, lebo bol založený Mestom Ž. za účelom aj

správy pozemných komunikácií sa stotožnil a preto považoval odporcu v spore za pasívne

legitimovaného. Z toho dôvodu okresný súd sa v ďalšom konaní opätovnou námietkou

odporcu, že nieje správcom predmetnej komunikácie nezaoberal.

Odvolací súd v tomto konaní zotrval na svojom prechádzajúcom právnom závere

o pasívnej legitimácii odporcu v spore a odvolanie odporcu v tejto časti nepovažoval za

dôvodné. Na tomto mieste poukazuje aj na to, že zodpovednosť za správu uvedeného

chodníka odporca aj uznal listom zo dňa 5. 9. 2006 (č. l. 40 spisu).

Ďalej odporca v odvolaní vytýkal súdu, že vykonané dôkazy viedli k nesprávnym

skutkovým zisteniam.

Odvolanie odporcu nepovažoval za dôvodné. Prvostupňový súd vyhodnotil výpovede

jednotlivých účastníkov konania, svedkov a listinné dôkazy, s ktorými sa oboznamoval

náležite a správne vychádzal pri rozhodnutí zo špeciálneho predpisu t.j. cestného zákona

a to konkrétne ustanovenia § 9a ods. 3. Výpovede svedkov, ktorí boli prítomní v čase úrazu

navrhovateľky alebo v krátkom čase po ňom, uvádzali, že bolo šmykľavo, bol ľad, nebolo

posypané a ak bol posyp bol v ľade, boli rozhodujúcim dôkazom. Najmä svedkyňa Ing. M.

R. ako svedok úrazu potvrdila jednak úrazový dej ako aj stav chodníka v rozhodnom čase.

Odporca žiadnym spôsobom nepreukázal, že k úrazu navrhovateľky došlo inak ako táto

uviedla a preukázala.

Po zrušení predchádzajúceho súdneho rozhodnutia bolo doplnením dokazovania

preukázané, že posyp bol vykonaný dňa 13. 1. 2006 v čase od 21.00 hod. do 22.30 hod.

a následne dňa 16. 1. 2003 od 8.00 hod. do 9.30 hod. K úrazu navrhovateľky došlo dňa

16. 1. 2006 okolo 7.30 hod. Od posledného posypu do času úrazu navrhovateľky posyp

nebol vykonávaný a preukázané, že nebol ani kontrolovaný. Situácia v tomto časovom

období -mesiac január sa podľa odvolacieho súdu bez kontrol nezaobíde. Okrem toho

nenastala žiadna mimoriadna situácia spočívajúca v náhlej zmene počasia, ktorá by si

vyžadovala zo strany odporcu mimoriadny zásah a ktorá by ho preto zodpovednosti zbavila.

Pokiaľ ide o možnosti, ktoré mali byť odporcom využité, kontrola miest, odstránenie závad,

upozornenie), tento neuniesol dôkazné bremeno. Chodník bol frekventovaný z hľadiska

využívania čo uvádza aj samotný odporca v odvolaní a na takom mieste upozornenia, resp.

výstrahy v rámci preventívnych opatrení majú svoje opodstatnenie, Z toho, že podľa

odporcu nedošlo k ďalším úrazom či nahláseniu sťažností nemožno vyvodzovať, že chodník

bol upravený a posypaný. Odporca tak nepreukázal také okolnosti, ktoré by svedčili pre

jeho zbavenie zodpovednosti. Objektívna zodpovednosť odporcu je preto aj podľa

odvolacieho súdu v tomto prípade daná a nárok navrhovateľky aj pokiaľ ide o výšku

opodstatnený.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane úrokov z omeškania

a trov konania stotožniac sa so záverom okresného súdu ako vecne správny potvrdil.“

Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol

postup, akým dospel k záverom o potvrdení rozsudku okresného súdu, jeho rozsudok

obsahuje výklad právnych noriem, ktorý nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Krajský súd sa stotožnil s postupom a rozsudkom okresného súdu

spôsobom, z ktorého je zrejmé, že postup a rozsudok okresného súdu považuje za

zodpovedajúci zákonu.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vykonal ústavne súladný výklad platných

právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných

a použitých právnych noriem.

Na tomto závere treba trvať napriek tomu, že sťažovateľka nesúhlasí s právnym

názorom krajského súdu, pretože porušenie základného práva nemožno vidieť len v tom, že

krajský súd postupoval a rozhodoval bez toho, aby sa stotožnil s právnym názorom

sťažovateľky.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľky je

v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní

sťažnosti podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010