Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 512/2010
PDF · 178.8 KB
No categories available
II. ÚS 512/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Ž., a. s., Ž., zastúpenej advokátom JUDr.
V. B., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 7 C 20/2007-216 zo 6. mája
2009 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 8 Co 262/2009-269 z 19. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Ž., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra
2010 doručená sťažnosť spoločnosti Ž., a. s., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 20/2007-216 zo
6. mája 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k.
8 Co 262/2009-269 z 19. júna 2010.
Podaním doručeným ústavnému súdu 4. novembra 2010 právny zástupca
sťažovateľky upravil sťažnosť, a to tak, že sťažnosť smeruje len proti krajskému súdu
(v bode 1 petitu navrhovaného nálezu však právny zástupca žiadal vysloviť porušenie
označených práv aj rozsudkom okresného súdu zo 6. mája 2009). Zároveň zaslal fotokópiu
návrhu adresovaného okresnému súdu na pripustenie zámeny účastníka zo 17. septembra
2010 v inej právnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 8 C 40/2009, z ktorej má
vyplynúť, že sťažovateľ nie je pasívne vecne legitimovaný, čo sa má vzťahovať aj na
napadnutú vec na ústavnom súde.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania
(v procesnom postavení odporkyne) v konaní o náhradu škody na zdraví E. Ž.. Okresný súd
rozsudkom č. k. 7 C 20/2007-216 zo 6. mája 2009 zaviazal sťažovateľku z titulu náhrady
škody na úhradu 7 804,46 € s prísl. a na úhradu trov konania. Na základe odvolania sa
sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 262/2009-269 z 29. júna 2010 rozhodol tak,
že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a zaviazal sťažovateľku na úhradu trov
odvolacieho konania. Sťažovateľka v napadnutom postupe okresného súdu a krajského súdu
namieta nesprávne právne posúdenie jej pasívnej legitimácie v spore, že všeobecné súdy
dospeli na základe nesprávne vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
ktoré boli podkladom na nespravodlivé prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Tým malo
dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.
1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„1. Základné právo Ž., a. s... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods.
1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom OS v Žiline č. j. 7 C
20/2007 zo dňa 06. 05. 2009 v spojitosti s rozsudkom KS v Žiline č. j. 8 Co 262/2009 zo dňa
29. 06. 2010 bolo porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok OS v Žiline č. j. 7 C 20/2007 zo dňa
06. 05. 2009 a rozsudok KS v Žiline č. j. 8 Co 262/2009 zo dňa 29. 06. 2010 zrušuje a vec
vracia Okresnému súdu v Žiline na nové rozhodnutie.
3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa trovy
právneho zastupovania za 2 úkony i režijný paušál vo výške 488,58 € v termíne do dvoch
mesiacov od tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým súdom...
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 20/2007-216 zo 6. mája 2009 a rozsudkom krajského
súdu č. k. 8 Co 262/2009-269 z 29. júna 2010.
1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka
namieta porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 20/2007-216 zo
6. mája 2009, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná
iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc
ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľky,
porušenie ktorých namieta vo vzťahu k rozsudku okresného súdu (vo veci rozhodol 6. mája
2009) a proti ktorému sťažovateľka podala odvolanie, rozhodoval v odvolacom konaní
krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 262/2009-269 z 29. júna 2010. Vzhľadom na uvedenú
zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať rozsudok okresného
súdu zo 6. mája 2009.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti po
predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2
2. Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených práv aj rozsudkom krajského
súdu č. k. 8 Co 262/2009-269 z 29. júna 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu
č. k. 7 C 20/2007-216 zo 6. mája 2009.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená
právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:
„Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo
podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného
prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených
v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil
Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového
súdu. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej
veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2
O. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom
v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd
v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).
Navrhovateľka sa podaným návrhom doručeným súdu dňa 24. 1. 2007 domáhala sa
na odporcovi zaplatenia sumy 147.789,- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne
zo sumy 124.380,- Sk od 5. 9. 2006 do zaplatenia titulom náhrady škody z ublíženia na
zdraví za úraz - nezaklinená zlomenina krčku stehennej kosti, ktorý utrpela dňa 16. 1. 2006
o 7.30 hod. a ul. ..., sídlisko ... v Ž. v dôsledku pošmyknutia sa na neupravenej, zľadovatelej
a neudržiavanej komunikácii. Žalovanú, sumu malo predstavovať bolestné v sume 124.380,-
Sk, strata na zárobku počas pracovnej neschopnosti v sume 18.452,- Sk a účelné náklady
spojené s liečením v sume 4.957,- Sk. V priebehu konania sa domáhala zmeny návrhu
spočívajúcej v rozšírení a to o sumu 2.898,76 € predstavujúcu sťaženie spoločenského
uplatenia a sumu úrazového príplatku predstavujúceho náhradu za stratu na zárobku počas
druhej pracovnej neschopnosti t.j. 616,81 € po odpočítaní nesprávne uplatnenej sumy 11,62
€. Domáhala sa preto na žalovanom zaplatenia celkovej sumy 7.804,46 € s úrokmi z
omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 4.128,66 € od 5. 9. 2006 do zaplatenia.
Odporca v odvolaní namietal v prvom rade ako nesprávne právne posúdenú pasívnu
legitimáciu v spore.
Navrhovateľka vyvodzovala túto zo skutočnosti, že vlastníkom chodníka na ul. ...
(parcela č. ... a parcela č. ...), na ktorom utrpela úraz je podľa výpisu z LV č. ... pre k. ú. Ž.,
ktoré Všeobecným záväzným nariadením zverilo zimnú údržbu ciest a chodníkov (verejných
priestranstiev) v jeho vlastníctve spoločnosti Ž., a. s., Ž. - odporcovi.
Krajský súd v prechádzajúcom zrušujúcom uznesení zo dňa 28. 10. 2009
č. k. 8 Co 171/2008-160 sa zo záverom okresného súdu, že odporca je správcom chodníka,
na ktorom došlo k úrazu navrhovateľky pádom, lebo bol založený Mestom Ž. za účelom aj
správy pozemných komunikácií sa stotožnil a preto považoval odporcu v spore za pasívne
legitimovaného. Z toho dôvodu okresný súd sa v ďalšom konaní opätovnou námietkou
odporcu, že nieje správcom predmetnej komunikácie nezaoberal.
Odvolací súd v tomto konaní zotrval na svojom prechádzajúcom právnom závere
o pasívnej legitimácii odporcu v spore a odvolanie odporcu v tejto časti nepovažoval za
dôvodné. Na tomto mieste poukazuje aj na to, že zodpovednosť za správu uvedeného
chodníka odporca aj uznal listom zo dňa 5. 9. 2006 (č. l. 40 spisu).
Ďalej odporca v odvolaní vytýkal súdu, že vykonané dôkazy viedli k nesprávnym
skutkovým zisteniam.
Odvolanie odporcu nepovažoval za dôvodné. Prvostupňový súd vyhodnotil výpovede
jednotlivých účastníkov konania, svedkov a listinné dôkazy, s ktorými sa oboznamoval
náležite a správne vychádzal pri rozhodnutí zo špeciálneho predpisu t.j. cestného zákona
a to konkrétne ustanovenia § 9a ods. 3. Výpovede svedkov, ktorí boli prítomní v čase úrazu
navrhovateľky alebo v krátkom čase po ňom, uvádzali, že bolo šmykľavo, bol ľad, nebolo
posypané a ak bol posyp bol v ľade, boli rozhodujúcim dôkazom. Najmä svedkyňa Ing. M.
R. ako svedok úrazu potvrdila jednak úrazový dej ako aj stav chodníka v rozhodnom čase.
Odporca žiadnym spôsobom nepreukázal, že k úrazu navrhovateľky došlo inak ako táto
uviedla a preukázala.
Po zrušení predchádzajúceho súdneho rozhodnutia bolo doplnením dokazovania
preukázané, že posyp bol vykonaný dňa 13. 1. 2006 v čase od 21.00 hod. do 22.30 hod.
a následne dňa 16. 1. 2003 od 8.00 hod. do 9.30 hod. K úrazu navrhovateľky došlo dňa
16. 1. 2006 okolo 7.30 hod. Od posledného posypu do času úrazu navrhovateľky posyp
nebol vykonávaný a preukázané, že nebol ani kontrolovaný. Situácia v tomto časovom
období -mesiac január sa podľa odvolacieho súdu bez kontrol nezaobíde. Okrem toho
nenastala žiadna mimoriadna situácia spočívajúca v náhlej zmene počasia, ktorá by si
vyžadovala zo strany odporcu mimoriadny zásah a ktorá by ho preto zodpovednosti zbavila.
Pokiaľ ide o možnosti, ktoré mali byť odporcom využité, kontrola miest, odstránenie závad,
upozornenie), tento neuniesol dôkazné bremeno. Chodník bol frekventovaný z hľadiska
využívania čo uvádza aj samotný odporca v odvolaní a na takom mieste upozornenia, resp.
výstrahy v rámci preventívnych opatrení majú svoje opodstatnenie, Z toho, že podľa
odporcu nedošlo k ďalším úrazom či nahláseniu sťažností nemožno vyvodzovať, že chodník
bol upravený a posypaný. Odporca tak nepreukázal také okolnosti, ktoré by svedčili pre
jeho zbavenie zodpovednosti. Objektívna zodpovednosť odporcu je preto aj podľa
odvolacieho súdu v tomto prípade daná a nárok navrhovateľky aj pokiaľ ide o výšku
opodstatnený.
Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane úrokov z omeškania
a trov konania stotožniac sa so záverom okresného súdu ako vecne správny potvrdil.“
Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol
postup, akým dospel k záverom o potvrdení rozsudku okresného súdu, jeho rozsudok
obsahuje výklad právnych noriem, ktorý nemožno považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny. Krajský súd sa stotožnil s postupom a rozsudkom okresného súdu
spôsobom, z ktorého je zrejmé, že postup a rozsudok okresného súdu považuje za
zodpovedajúci zákonu.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vykonal ústavne súladný výklad platných
právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných
a použitých právnych noriem.
Na tomto závere treba trvať napriek tomu, že sťažovateľka nesúhlasí s právnym
názorom krajského súdu, pretože porušenie základného práva nemožno vidieť len v tom, že
krajský súd postupoval a rozhodoval bez toho, aby sa stotožnil s právnym názorom
sťažovateľky.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľky je
v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2010