Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 622/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť Poľnohospodárskeho družstva so sídlom v Kamienke,

Kamienka, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Dicom, advokátska kancelária,

17. novembra 20, Stará Ľubovňa, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -242 z 30. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Poľnohospodárskeho družstva so sídlom v Kamienke o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra

2015 doručená sťažnosť Poľnohospodárskeho družstva so sídlom v Kamienke, Kamienka

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -242 z 30. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že 16. septembra 2010 bola

Okresnému súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) doručená žaloba ,

(ďalej len „žalobkyňa“), ktorou sa proti sťažovateľovi ako

žalovanému domáhala zaplatenia sumy 66 387,84 € s prísl. z titulu bezdôvodného

obohatenia predstavujúceho nárok žalobkyne na vrátenie kúpnej ceny z kúpnej zmluvy

uzatvorenej medzi sťažovateľom ako predávajúcim a právnym predchodcom žalobkyne ako

kupujúcim 8. marca 2001, od ktorej sťažovateľ odstúpil listom z 10. apríla 2002; veci bola

pridelená sp. zn. . Žalobkyňa v žalobe uviedla, že predmetná vec súvisí

s vecou vedenou okresným súdom pod sp. zn. , v ktorej rozsudkom

č. k. -58 zo 4. mája 2004 určil, že výlučným vlastníkom nehnuteľností

je sťažovateľ; tento rozsudok v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 19. septembra 2006 nadobudol právoplatnosť 24. októbra 2006. Zo spisu okresného súdu

sp. zn. je pritom zrejmé, že právny predchodca žalobkyne zaplatil

sťažovateľovi kúpnu cenu za nehnuteľnosti vo viacerých splátkach, a to sumu 1 000 000 Sk

pri podpise zmluvy, 14. marca 2001 sumu 270 000 Sk, 12. novembra 2003 sumu 700 000

Sk a 21. novembra 2003 sumu 30 000 Sk, t. j. spolu 2 000 000 Sk, ktorá predstavuje

žalovanú sumu.

Okresný súd (druhým) rozsudkom č. k. -189 z 30. decembra 2013

rozhodol, že sťažovateľ je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 33 193,92 € s úrokom

z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 1. septembra 2010 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti

konanie zatavil a zároveň sťažovateľa zaviazal uhradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu

27 % s tým, že o ich výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti veci samej.

Po vykonaní dokazovania okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

«Predmetom konania ostal nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia –

vrátenie kúpnej ceny v sume 33 193,92 eur (1 000 000,- Sk) žalovaným, uvedená suma

podľa tvrdenia žalovaného je jeho nárokom na zmluvnú pokutu v súlade s čl. V. kúpnej

zmluvy.

Vzhľadom na úlohu, ktorá bola tunajšiemu súdu uložená krajským súdom v súvislosti

s dostatočným vyrovnaním sa s otázkou oprávnenia žalovaného požadovať zaplatenie

zmluvnej pokuty súd udáva:

... V súdenej veci kúpna cena nehnuteľností bola stanovená vo výške 2 000 000,- Sk,

výška zmluvnej pokuty bola stanovená v sume 1 000 000,- Sk, t. j. 1/2 kúpnej ceny, pričom

nehnuteľnosti podľa znaleckého posudku mali hodnotu 615 350,- Sk, teda ešte nižšiu ako

dojednaná výška zmluvnej pokuty, už na základe toho možno hodnotiť zmluvnú pokutu ako

neprimerane vysokú. Ďalšou významnou skutočnosťou, ktorá zohráva dôležitú úlohu pri

posudzovaní dojednanej zmluvnej pokuty z hľadiska dobrých mravov, je skutočnosť, že

žalovaný mohol odstúpiť od zmluvy, čo v konečnom dôsledku aj využil, a nehnuteľnosti,

ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy, sa mu vrátili do jeho vlastníctva. Uvedené potom

vedie k tomu, že žalovanému porušením zabezpečenej povinnosti (povinnosti právneho

predchodcu žalobkyne doplatiť kúpnu cenu) nevznikla žiadna škoda, keďže opätovne

nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam – pozemkom, ktoré boli predmetom prevodu.

Pokiaľ žalovaný tvrdí, že nehnuteľnosti boli zdevastované (myslel stavby), súd

poznamenáva, že predmetom zabezpečeného prevodu boli pozemky a nie stavby na nich

stojace...

Po zohľadnení všetkých okolností existujúcich v čase uzavretia dohody o zmluvnej

pokute... súd dospel k záveru, že dojednanie o zmluvnej pokute v čl. V kúpnej zmluvy je

v rozpore s dobrými mravmi a preto v zmysle § 39 Obč. zák. je toto dojednanie absolútne

neplatným právnym úkonom...

Aj keď súd vyššie konštatoval absolútnu neplatnosť právneho úkonu – dohody

o zmluvnej pokute, zaoberal sa aj otázkou vzniku nároku na zmluvnú pokutu.

Primárnym predpokladom vzniku nároku na zmluvnú pokutu je platná dohoda

o zmluvnej pokute, následne porušenie zmluvnej povinnosti zabezpečenej zmluvnou

pokutou, ktoré musí byť zavinené. Ak zabezpečená povinnosť bola porušená, vzniká

oprávnenie veriteľa požadovať uhradenie dohodnutej zmluvnej pokuty a povinnosť dlžníka

zmluvnú pokutu uhradiť. Vznik nároku však treba odlišovať od času spratnosti (zročnosti)

zmluvnej pokuty...

V prejednávanej veci strany zmluvného vzťahu nedohodli čas plnenia zmluvnej

pokuty, dohodli citujem: „... pričom prvá zaplatená splátka kúpnej ceny sa kupujúcemu

nevráti, pripadne predávajúcemu, lebo zmluvnými stranami bolo dohodnuté, že bude tvoriť

zmluvnú pokutu za nedodržanie zmluvy...“

Žalovaný tvrdil, že nárok za zaplatenie zmluvnej pokuty si uplatnil listom zo dňa

10. 04. 2002 (č. l. 5 spisu 3 ), v uvedenom liste, ako už bolo súdom vyššie

konštatované nie je zmienka o zmluvnej pokute, podľa názoru súdu ani použitím čo

najširšieho výkladu z obsahu uvedeného listu nemožno dedukovať, že žalovaný využíva

nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty...

Pokiaľ by aj súd nekonštatoval absolútnu neplatnosť právneho úkonu – dojednania

o zmluvnej pokute – má za to, že žalovanému od odstúpenia o zmluvy nevznikol nárok na

zaplatenie zmluvnej pokuty na základe kúpnej zmluvy podľa čl. V kúpnej zmluvy..., keďže si

ho u právneho predchodcu žalobkyne neuplatniť do odstúpenia od zmluvy.

Na základe uvedeného potom prvá splátka kúpnej ceny v sume 33 193,92 aur

(1 000 000,- Sk) nezmenila charakter, ostala kúpnou cenou, a preto súd považuje nárok

žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia za dôvodný...

Po odstúpení od zmluvy sumu 1 000 000 Sk (33 193,92 eur) mal žalovaný vrátiť

v zmysle § 457 Obč. zák. V tomto smere námietka premlčania zo strany právneho zástupcu

žalovaného neobstojí vzhľadom na § 107 ods. 3 Obč. zák., keďže uvedené ustanovenie

vylučuje vznik neprípustnej nerovnováhy...

Na základe uvedeného súd považuje žalobu v zostávajúcej časti, ž. j. 33 193,92 eur

za dôvodnú.»

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom

poukázal „na jeho nezákonnosť, na to, že bolo vydané v rozpore so zisteným skutkovým

stavom a na základe nesprávneho právneho posúdenia veci“. Sťažovateľ vyslovil

presvedčenie, že v jeho prípade „boli splnené podmienky kúpnej zmluvy o tom, že v prípade

nezaplatenia druhej splátky druhej splátky riadne a včas, predávajúci môže od zmluvy

odstúpiť a prvá splátka sa nevracia, pripadne predávajúcemu ako zmluvná pokuta...

Dokazovaním bolo preukázané, že odstúpenie bolo včas a včas aj bolo doručené.“.

Na podporu týchto argumentov sťažovateľ poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ako aj na rozhodnutie ústavného súdu vydané vo veci vedenej

pod sp. zn. , ktoré podľa jeho názoru riešili obdobné prípady.

Krajský súd napadnutým rozsudkom „rozsudok vo výroku I. v časti o povinnosti

žalovaného zaplatiť žalobkyni istinu 33 193,92 Eur“ potvrdil; „v prevyšujúcej vyhovujúcej

časti o úroky z omeškania a vo výroku III. o trovách konania rozsudok“ zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

Rozsudok okresného súdu č. k. -189 z 30. decembra 2013 v spojení

s napadnutým rozsudkom krajského súdu „len v časti istiny 33.193,92 €“ nadobudol

právoplatnosť 29. júla 2015.

Sťažovateľ v sťažnosti predloženej ústavnému súdu zopakoval svoje odvolacie

námietky, pričom uviedol, že „odvolací súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho

právneho posúdenia veci, bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom

vysporiadal s dôvodmi podaného odvolania sťažovateľa, ktorý poukázal na súdnu prax

v tomto smere, a to citáciou viacerých v odvolaní uvedených rozsudkov Najvyššieho súdu

SR, ako aj nálezu Ústavného súdu SR, ktoré riešili obdobnú problematiku... iným

spôsobom.“. Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za svojvoľný, ktorý

„nemá náležité odôvodnenie a vzbudzuje pochybnosť o správnosti rozhodnutia, ktoré, dá sa

povedať ani nekorešponduje so skutočným stavom veci“, a ktorým „došlo k zjavnému

výkladovému porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu/spravodlivý proces“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,

že rozsudkom krajského súdu č. k. -242 z 30. apríla 2015 bolo porušené

jeho základné právo podľa a právo podľa dohovoru, aby

napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby

sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , , ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -242 z 30. apríla 2015,

ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -189 z 30. decembra 2013

„vo výroku I. v časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni istinu 33 193,92 Eur“.

Podstata vznesených námietok pritom spočíva v nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým

rozsudkom krajského súdu, ktorému vytýka, že je svojvoľný a že nemá náležité

odôvodnenie.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri ochrane

ústavnosti nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť

ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (); ústavný súd totiž nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Citovaný je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred

zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

Keďže medzi obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. , , , ),

citované právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva, porušenie ktorých

sťažovateľ namietal v súvislosti s rozsudkom krajského súdu č. k. -242

z 30. apríla 2015.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku pritom krajský súd uviedol:

„Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový

stav veci, ako aj správne vec posúdil vo vzťahu k nároku žalobkyne na vydanie 33.193,92

Eur...

Žalovaný v podanom odvolaní namieta, že prvostupňový súd vydal napadnutý

rozsudok v rozpore so skutkovými zisteniami a na základe nesprávneho právneho posúdenia

veci...

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tento dovolací dôvod nie je

naplnený vo vzťahu k časti posúdenia nároku žalobkyne na vydanie sumy 33.193,92 Eur.

Rozhodnutiu súdu vo vzťahu k tejto časti vyhovujúceho výroku nemožno vytknúť

nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré

z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania

najavo. Ani, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že

by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom

vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O. s. s., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval

nesprávne zákonné ustanovenia, alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

Odvolateľ nesúhlasí s prijatým právnym záverom prvostupňového súdu, že

dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 1.000.000,- Sk, t. j. polovica dohodnutej kúpnej ceny je

neprimerane vysoká. Dôvody prvostupňového súdu, pre ktoré posúdil zmluvnú dohodnutú

pokutu medzi účastníkmi v kúpnej zmluve uzavretej medzi nimi dňa 08. 03. 2001 ako

neprimerane vysokú považuje za nesprávne...

Prvostupňový súd prijal zver, podľa ktorého účastníci konania písomnou formou

v článku V. kúpnej zmluvy dohodli zmluvnú pokutu určite a zrozumiteľne, špecifikovali

zmluvnú povinnosť, na porušenie ktorej sa má zmluvná pokuta vzťahovať, t. j. riadne

a včasné nezaplatenie druhej splátky kúpnej ceny. Taktiež určite a zrozumiteľne si podľa

názoru prvostupňového súdu vymedzili výšku zmluvnej pokuty pevnou sumou – prvou

splátkou zaplatenej kúpnej ceny.

Z týchto skutkových záverov a následne právneho záveru je zrejmé, že prvostupňový

súd totožne s názorom odvolateľa považoval zmluvnú pokutu za dohodnutú medzi

účastníkmi právneho úkonu a vychádzajúcu z prejavu vôle zmluvných strán.

Prvostupňový súd však dohodnutú zmluvnú pokutu podrobil preskúmaniu z hľadiska

jej primeranosti. Prvostupňový súd náležitým spôsobom odôvodnil svoje úvahy, od ktorých

sa vyvíjal záver, či zmluvná pokuta je dojednaná v zodpovedajúcej a primeranej výške,

a aký je vzájomný pomer pôvodnej a sankčnej povinnosti. Konkretizoval dôvody, pre ktoré

túto pokutu považuje za neprimeranú v rozpore s dobrými mravmi...

Možno prisvedčiť prvostupňovému súdu, že takáto výška zmluvnej pokuty prekračuje

účel zmluvnej pokuty spočívajúci najmä v hrozbe dostatočne citeľnej majetkovej sankcie

voči dlžníkovi pre prípad, že nesplní zabezpečovaciu povinnosť a v dostatočnom

zabezpečení veriteľa proti prípadným škodám, ktoré by mu mohli nesplnením zabezpečenej

povinnosti vzniknúť...

Pokiaľ odvolateľ odkazuje v tomto smere na... rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. a nález Ústavného súdu SR sp. zn. je potrebné

uviesť, že primeranosť výšky zmluvnej pokuty je treba posúdiť v každom prípade

individuálne s ohľadom na všetky zvláštnosti daného prípadu; závery o primeranosti či

neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty možno preto len veľmi obtiažne zovšeobecniť

a predchádzajúce súdne rozhodnutia môžu byť len určitým vodítkom pri rozhodovaní súdu

v inej konkrétnymi okolnosťami determinovanej veci.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd zhodne s názorom prvostupňového súdu

dospel k záveru, že v tomto konkrétnom prípade sa dojednanie účastníkov o zmluvnej pokute

prieči dobrým mravom ( ), a je teda v zmysle

neplatné...

Z vyššie uvedených dôvodov tak napadnutý rozsudok vo vzťahu k povinnosti

žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 33.193,92 Eur potvrdil ako

vecne správny. Tento nárok správne posúdil prvostupňový súd ako nárok vyplývajúci

z bezdôvodného obohatenia potom, čo došlo k platnému odstúpenie od kúpnej zmluvy

uzavretej medzi účastníkmi dňa 08. 03. 2001. Odstúpením od zmluvy sa zmluva zrušila od

začiatku (§ 48 O. z.).

Odvolací súd tak napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku v jeho časti potvrdil

ako vecne správny ( ).“

Z obsahu napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že krajský súd poskytol

sťažovateľovi náležitú súdnu ochranu, jeho odvolacími námietkami sa zaoberal v rozsahu,

ktorý postačuje na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti

prerokúvaného prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali právne závery rozsudku krajského súdu, ktoré nielenže majú oporu

vo vykonanom dokazovaní, ale sú aj dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Keďže

sťažovateľ obsahovo identické námietky vzniesol už v konaní pred okresným súdom,

z rozhodnutí oboch súdov je zrejmá jasná kontinuita ich záverov vyplývajúca z právomocí

toho-ktorého súdu. Napadnutý rozsudok krajského súdu tak nevykazuje znaky svojvôle,

jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových

okolností konkrétneho prípadu. Krajský súd jasne uviedol, ktorými zákonnými

ustanoveniami príslušného procesnoprávneho kódexu sa pri posudzovaní predmetnej veci

riadil, pričom na daný prípad správne aplikoval aj relevantné ustanovenia hmotnoprávnych

predpisov.

Ústavný súd už viackrát (, , ) vyslovil, že

základné právo na súdnu ochranu podľa nezahŕňa v sebe záruku

úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv

účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie

porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

so skutkovým a právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že

ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Okrem toho reálne

uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo

na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(, ).

Ústavný súd konštatuje, že predložená sťažnosť je práve takéhoto charakteru, pričom

z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov

krajského súdu, ktorý napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu

č. k. -189 z 30. decembra 2013 „vo výroku I. v časti o povinnosti žalovaného

zaplatiť žalobkyni istinu 33 193,92 Eur“.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2015