Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 561/2015
PDF · 160.21 KB
No categories available
I. ÚS 561/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Sanákom, Námestie SNP 269/2, Trnava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.
9 Co 167/2015 z 26. mája 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „súdny exekútor“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
9 Co 167/2015 z 26. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že „Rozsudkom Okresného súdu
Trnava zo dňa 25.09.2013, č.k. 9C/191/2005-753 súd vyporiadal bezpodielové
spoluvlastníctvo účastníkov konania navrhovateľa proti odporkyni
. Okrem iného súd rozhodol, že:
1/ odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi titulom hodnotového vyporiadania
bezpodielového spoluvlastníctva sumu 35.513,10 €...
2/ o trovách konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.
V dôsledku odvolania odporkyne... rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa
24.09.2014, č.k. 24Co/2/2014-784... bol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
potvrdený s tým, že o náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
Na základe citovaného rozsudku... konal o prvostupňových trovách a o trovách
odvolacieho konania opäť Okresný súd Trnava a svojim uznesením zo dňa 16.12.2014, č.k.
9C/191/2005-798 rozhodol, že:
Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Navrhovateľ je povinný zaplatiť náhradu trov konania štátu vo výške 393,56 €...
Navrhovateľ je povinný zaplatiť súdny poplatok za konanie o vyporiadanie BSM
v sume 1.095 €...“.
3. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že okresný súd rozhodol o trovách konania
podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), s týmto právnym
posúdením však nesúhlasil. Sťažovateľ bol toho názoru, že okresný súd mal postupovať
podľa § 142 ods. 3 OSP, „nakoľko rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku“, a ustanovenia § 147 ods. 1 OSP, pretože „odporkyňa svojim zavineným konaním
v priebehu celého sporu vyvolala obrovské trovy konania a právneho zastúpenia“. Preto
najmä z týchto dôvodov (opisujúc v sťažnosti priebeh konania o vyporiadanie BSM) podal
proti tomuto uzneseniu odvolanie a žiadal, aby krajský súd zaviazal odporkyňu na úhradu
všetkých trov konania. Sťažovateľ si uplatnil trovy právneho zastúpenia v sume
13 062,29 €.
4. Krajský súd konštatoval, že „pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd musí
prihliadať k pomeru úspechu účastníkov konania... Konanie o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov je špecifickým konaním, pri ktorom nie je jednoznačne možno
určiť úspech alebo neúspech niektorého z účastníkov konania. Obaja účastníci takéhoto
konania majú rovnaký záujem na vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva, obaja majú
povinnosť riadne, bez zbytočných prieťahov a pravdivo uviesť, čo je predmetom masy
BSM... Základnou zásadou pre vykonanie vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva je,
že podiely oboch manželov sú rovnaké (princíp parity). Z tejto zásady však zákon pripúšťa
výnimky, ktoré umožňujú podiely určiť aj iným pomerom (napr. s prihliadnutím na tom, ako
sa každý z manželov staral o rodinu, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných
vecí, a pod.). Z uvedenej zásady je treba vychádzať aj pri rozhodovaní o náhrade trov
konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva.“.
5. Sťažovateľ je toho názoru, uvádzajúc aj judikatúru všeobecných súdov k náhrade
trov konania (napr. „rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 17.03.1976, sp. zn Cpj 70/1975,
R14/1976“), že „vyššie uvedená úvaha odvolacieho súdu nie je správna“. Súčasne uvádza,
že mu krajský súd nedal odpoveď na jeho argumenty uvedené v odvolaní, „len všeobecne
poukázal na rozhodovaciu prax v konaniach o vyporiadanie BSM, ktorá vychádza
z rozhodnutia R 42/1972“, čím považuje napadnuté uznesenie aj za nedostatočne
odôvodnené (v bode VII na s. 6 sťažnosti ústavný súd zistil, že napadnuté uznesenie
krajského súdu tam uvádzané nie je zo 16. decembra 2014, ale z 26. mája 2015, pozn.).
Takisto sa sťažovateľ domnieva, že „takého rozhodnutie nepôsobí výchovne na odporkyňu“
a krajský súd mal „zaviazať k úhrade trov konania a právneho
zastúpenia“.
6. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„... Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod č. k. 9 Co/167/2015-815, porušil
základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy...
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
... Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 26.05.2015,
č. k. 9 Co/167/2015-815 a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.
... Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť trovy konania
v sume 355,73 €... na účet právneho zástupcu, advokáta JUDr. Tibora Sanáka...“
II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na
ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré
môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch.
11. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv (bod 8) napadnutým uznesením
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie o trovách konania
(v rámci BSM), a nesúhlasí s právnym posúdením veci podľa § 142 ods. 2 OSP (bližšie
pozri body 3 až 5).
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup
k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze
zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov, či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia
zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa tak môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba
v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do
takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam
zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
13. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu platí, že rozhodovanie o trovách
konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej kompetencie týchto súdov,
pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto
iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách
konania. Problematika súvisiaca s konaním a rozhodovaním o náhrade trov konania by
mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade, ak by vo veci konajúci všeobecný
súd extrémne vybočil z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť
v zásade len na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá
by v sebe zahŕňala črty svojvôle (I. ÚS 5/2011). Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočný
prípad podľa názoru ústavného súdu nejde, posudzovaná sťažnosť nemá ústavnoprávnu
dimenziu, je klasickým pokračovaním sporu pred všeobecnými súdmi o vyporiadanie BSM
a závery napadnutého uznesenia krajského súdu nie sú arbitrárne alebo zjavne
neodôvodnené. Vychádzajúc z uvedených ústavne relevantných úvah, ústavný súd pristúpil
k prieskumu podanej ústavnej sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní.
14. Aplikácia § 142 ods. 2 OSP založená na tom, že ,,ak mal účastník vo veci úspech
len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov
nemá na náhradu trov právo“, je v okolnostiach danej veci podľa názoru ústavného súdu
odôvodnená dostatočne, hoci s ňou sťažovateľ nesúhlasí. Krajský súd vo svojom
napadnutom uznesení primeraným spôsobom odôvodnil, v ktorých podstatných
okolnostiach videl dôvody zakladajúce uplatnenie § 142 ods. 2 OSP (odporkyňa bola
oslobodená v konaní o vyporiadanie BSM od súdnych poplatkov – pozri s. 3 napadnutého
uznesenia), a jasne a zrozumiteľne uviedol, že sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa
pri rozhodovaní o náhrade trov konania štátu (pozri bližšie s. 2 prvostupňového rozhodnutia
č. k. 9 C 191/2005-798 zo 16. decembra 2014, jeho predposledný odsek), ktoré nie sú
v žiadnom prípade v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania
a ani s inými už uvedenými skutočnosťami (pozri bod 4), a preto ich nemožno považovať za
nepreskúmateľné, svojvoľné alebo arbitrárne, teda odporujúce čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru.
15. Ústavný súd, preskúmajúc námietky sťažovateľa (body 3 až 5), nezistil takú
príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by mu umožňovala dospieť po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru, že napadnutým uznesením došlo
k porušeniu jeho označených práv. Preto jeho sťažnosť odmietol po jej predbežnom
prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2015