Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 16/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RELAX, s. r. o., Grunt 30, Medzev,

zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária, Štúrova 20,

Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného

, základného práva na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného

a základného práva na právnu pomoc v konaní pred orgánmi verejnej správy zaručeného

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 26. februára 2014 v konaní sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti RELAX, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2014

faxom doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RELAX, s. r. o., Grunt 30, Medzev (ďalej

len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“), základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

zaručeného a základného práva na právnu pomoc v konaní pred orgánmi

verejnej správy zaručeného rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 26. februára 2014 v konaní sp. zn. .

Sťažnosť sťažovateľka doplnila v písomnej forme podaním doručeným osobne ústavnému

súdu 4. júna 2014. Podaním doručeným ústavnému súdu 1. augusta 2014 doplnila

sťažovateľka prílohy sťažnosti.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podľa druhej hlavy

piatej časti v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“) doručenou Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

4. augusta 2011 domáhala zrušenia rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky

(ďalej len „žalovaný“) č. I/223/10100-91559/2011/999523-r zo 14. septembra 2011,

ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Moldava nad Bodvou

(ďalej len „daňový úrad“) č. /Kov z 26. novembra 2010 o vyrubení

rozdielu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2008 v sume 40 897,26 €.

Pred tým totiž daňový úrad v rámci autoremedúry rozhodnutím č. /Kov

z 21. januára 2011 odvolaniu sťažovateľky proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu

vyhovel v plnom rozsahu a znížil vyrubený rozdiel dane z príjmov právnickej osoby

za zdaňovacie obdobie 2008 na 1 650,46 €. Na základe podnetu samotného daňového úradu

však žalovaný v mimoodvolacom prieskume rozhodnutím č. I/223/10100-

51618/2011/99523-r zo 4. mája 2011 vyhovujúce rozhodnutie daňového úradu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Daňový úrad pri vybavovaní sťažovateľovho pôvodného

odvolania následne už k autoremedúre nepristúpil, vec predložil žalovanému

ako bezprostredne nadriadenému orgánu, ktorý o odvolaní rozhodol rozhodnutím

napadnutým tzv. správnou žalobou.

Krajský súd rozsudkom č. k. -124 z 25. októbra 2012 sťažovateľkinu

žalobu zamietol. Zdôraznil, že sťažovateľka preukazovala počas daňovej kontroly daňovo

uznateľné náklady „19 faktúrami za poskytnuté poradenské sprostredkovateľské

a archivačné služby pre odberateľov..., ktoré boli... fakturované v subdodávke dodávateľom

...“. Napriek tomu „konateľka žalobcu, ktorá bola správcom

dane vypočutá za účelom preverenia opodstatnenosti fakturácie poradenských,

sprostredkovateľských a archivačných služieb od spomínaného dodávateľa do zápisnice dňa

11.02.2010 uviedla, že archívne služby vykonávali zamestnanci“ sťažovateľky.

Preto správca dane „dospel k záveru, že fakturácia archivačných prác dodávateľom

... nebola opodstatnená“. Ďalej krajský súd poukázal na obsah

zápisnice o ústnom pojednávaní z 30. marca 2010, z ktorej vyplýva, že „spomínané faktúry

od dodávateľa – boli vyhotovované

za poradenstvo v oblasti realít podľa potrieb exekútorského úradu a ich úkonov

a archívnictvo. Išlo o novú oblasť, o ktorú žalobca rozšíril svoju činnosť. Služby v oblasti

poradenstva a realít zabezpečoval v subdodávke –

osobne a archívnické služby zabezpečoval žalobca svojimi

zamestnancami... v Bratislave a poradca “.

K potvrdeniam sťažovateľkiných odberateľov (súdni exekútori), podľa ktorých

„ v rokoch 2008 – 2010 v rámci služieb poskytovaných spoločnosťou RELAX

s. r. o. vykonával reálne poradenskú činnosť v oblastiach podnikateľského poradenstva,

poradenstva EX činnosti v oblastiach realít a archívnickú činnosť a poradenstvo osobne“,

krajský súd konštatoval pochybnosti o hodnovernosti týchto potvrdení, pretože v nich „nie

je uvedené ako, v akom rozsahu a na základe akých podkladov mali byť jednotlivé činnosti

poskytnuté dodávateľom ,... pre spoločnosť RELAX, s. r. o.“.

Aj zmluvu o poskytnutí služieb a „záznamy z vyhotovenia zmlúv“ vyhodnotil krajský

súd ako nepreukazujúce prijatie prác sťažovateľkou od fakturujúceho dodávateľa,

pretože „ako bolo zistené pri daňovej kontrole, nebolo možné odberateľské faktúry priradiť

k jednotlivým dodávateľským faktúram. V odvolacom konaní bolo zistené, že vo väčšine

prípadov odberateľských faktúr, ktoré v rámci odvolania žalobca priradil k dodávateľským

faktúram ako dôkaz, sú uvedené nižšie sumy ako v dodávateľských faktúrach. Ani ostatné

prílohy, a to vyhodnotenia plnenia zmlúv nebolo možné priradiť k jednotlivým

odberateľským faktúram.“.

Podľa krajského súdu „žalovaný postupoval správne aj v prípade, keď neuznal

sprostredkovateľskú zmluvu zo dňa 10.11.2008 za hodnoverný dôkaz pre uplatnenie

výdavkov vyplývajúcich z tejto zmluvy v daňových nákladoch, pretože v danom prípade

nešlo o získanie nových klientov, ale o rozšírenie poskytovaných služieb, o archiváciu

a správu registratúrnych záznamov... pre a , ktorí boli klientmi

žalobcu už pred novembrom 2008 a , o ktorom žalobca tvrdí, že ide o nového

klienta, pričom tento bol na základe zmluvy o poradenstve klientom žalobcu už v decembri

2007“.

Sumárne teda krajský súd uzavrel, že „žalobca neuniesol dôkazné bremeno

v daňovom konaní a hodnoverným spôsobom nepreukázal, že prijal služby od dodávateľa,

ktorý je uvedený na faktúrach“.

K žalobnému dôvodu, ktorý spočíval v tvrdení o nedoručení podnetu na preskúmanie

„autoremedúrneho“ rozhodnutia daňového úradu mimo odvolacieho konania sťažovateľke,

krajský súd uviedol, že „postup žalovaného pri vydaní žalobou napadnutého rozhodnutia

bol v súlade so zákonom, keďže rozhodnutie vydané v daňovom konaní, ktoré nadobudlo

právoplatnosť, bolo zrušené podľa § 53 ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov a vec vrátil

Daňovému úradu Moldava nad Bodvou na ďalšie konanie, čím sa vec dostala do štádia

po podaní odvolania žalobcom proti prvostupňovému rozhodnutiu o dodatočnom výrube

daní z príjmov“.

Krajský súd k námietke sťažovateľky, že napadnuté potvrdzujúce rozhodnutie

žalovaného bolo doručované konateľke sťažovateľky, a nie právnemu zástupcovi

sťažovateľky, uviedol, že „doručenie rozhodnutia žalovaného sa uskutočnilo v súlade

so zákonom, pretože konateľka žalobcu splnomocnila

na zastupovanie žalobcu iba v konaní pred Daňovým úradom Moldava nad Bodvou“.

Prvostupňový rozsudok krajského súdu sťažovateľka napadla odvolaním. Namietala,

že žalovaný v zrušujúcom rozhodnutí vydanom v mimoodvolacom prieskume

„prejudikoval prvostupňovému orgánu výsledok v budúcom rozhodovacom procese

dokonca s hmotnoprávnym záverom!“. Opätovne kritizovala, že mimoodvolací prieskum

prebehol bez jej vedomosti, nedostala príležitosť oboznámiť sa s podnetom na preskúmanie

rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Poukázala na fakt, že žalovaný prerušil konania

o dovýrube dane z pridanej hodnoty za prvý a druhý štvrťrok 2009, a to až do právoplatného

ukončenia konania vedeného pred krajským súdom pod sp. zn. o jej správnej

žalobe, ako aj na fakt, že prvostupňové rozhodnutie daňového úradu o dovýrube dane

z pridanej hodnoty za tretí štvrťrok 2009 bolo žalovaným zrušené a vec bola vrátená

na ďalšie konanie. Citujúc z tohto rozhodnutia sťažovateľka uviedla, že „v daňovej kontrole

príjmu právnickej osoby za rok 2008 per analogiam bola opakovane porušená zákonnosť

ako je vyššie uvedené v citovanom kasačnom rozhodnutí žalovaného /týka sa to analogicky

i subdodávateľa za rok 2008/“.

Ďalej sťažovateľka v odvolaní namietla, že „v celom procese kontroly DPPO 2008

žalovaný nerešpektoval dodržiavanie zákonnosti v tom, že je zakázané, požadovať

u žalovaného dokazovanie za subdodávateľa / / t. j. porušil zásadu zákazu

presunu dôkazného bremena za iný daňový subjekt“.

Sťažovateľka znovu zdôraznila, že svojmu právnemu zástupcovi udelila zápisnične

30. marca 2010 «všeobecnú plnú moc na zastupovanie vo všetkých konaniach nielen

pred „budovou Daňového úradu Moldava nad Bodvou“. Keď ide o udelenie všeobecnej

plnej moci, tak ide o udelenie generálnej plnej moci vo všetkých konaniach, ktoré v rámci

prvostupňového i druhostupňového procesu sú právoplatne ukončené. Pokiaľ by sme

pripustili zastupovanie len pred DÚ Moldava, základná premisa právoplatnosti by nebola

naplnená.. Podľa zásady dvojinštančného postupu daňového konania by bolo uprené právo

daňovému subjektu t. j. žalobcovi odvolať sa. Je bežná právna prax v správnom

t. z. i v daňovom konaní pri udelení generálnej moci zastupovať splnomocniteľa tak v prvo –

ako aj v druhostupňovom konaní až do nadobudnutia právoplatnosti prvostupňového

rozhodnutia.».

Najvyšší súd rozsudkom z 26. februára 2014 v konaní sp. zn.

odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. V odôvodnení svojho rozsudku

zopakoval obsah zápisníc a iných listinných dôkazov použitých v daňovom konaní

a stotožnil sa s krajským súdom v závere, že sťažovateľka nepredložila dôkazy, „ktoré by

nepochybne preukázali, že tieto náklady, o ktorých daňový subjektu účtoval, boli skutočne

vynaložené a prijaté od dodávateľa“.

K odvolacím námietkam voči kvalite prebehnuvšieho mimoodvolacieho prieskumu

najvyšší súd rekapitulujúc obsah relevantnej právnej úpravy uviedol, že z nej „nevyplýva

pre správcu dane povinnosť oznamovať daňovému subjektu podanie podnetu

na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania a neoznámenie odstúpenia

odvolania odvolaciemu orgánu nemá vplyv na priebeh odvolacieho konania ukončeného

vydaním napadnutého rozhodnutia.

Po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/10100-

5168/2011/999523-r zo dňa 21. januára 2010 (správne malo byť 4. mája 2011, pozn.) bola

vec vrátená do odvolacieho konania upraveného v ust.

Žalovaný v rámci odvolacieho konania preskúmal, v súlade s ust. § 48 ods. 2 citovaného

zákona, dodatočný platobný výmer správcu dane č. /Kov zo dňa

26. novembra 2010 a to v rozsahu požadovanom v odvolaní zo dňa 23. novembra 2010

a napadnutým rozhodnutím... potvrdil citovaný dodatočný platobný výmer. Žalovaný sa

v odôvodnení rozhodnutia vyporiadal s námietkami uplatnenými žalobcom v odvolaní.

Z uvedených dôvodov námietka žalobcu ohľadom upretia jeho práv, ako účastníka

daňového konania... je neopodstatnená.“.

Rozhodnutia žalovaného týkajúce sa dane z pridanej hodnoty, na ktoré sťažovateľka

poukazovala v odvolaní, najvyšší súd vyhodnotil ako nepoužiteľné pre účely daného

súdneho prieskumu. Tieto rozhodnutia totiž boli výsledkom samostatných daňových

kontrol, „ktoré boli zamerané na konkrétnu daň a konkrétne zdaňovacie obdobie,

pričom ich účelom bolo preveriť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie tejto dane.

V týchto prípadoch nie je možné hovoriť ani o zhodnom skutkovom stave v porovnaní

s výsledkami kontroly dane z príjmov právnickej osoby za rok 2008, lebo ide o obchodný

vzťah medzi rozdielnymi daňovými subjektmi (dodávateľ )

a aj rozdielny predmet fakturovaných prác.“.

K odvolacej námietke o porušení zákazu presunu dôkazného bremena na iný daňový

subjekt najvyšší súd poukázal na zákonné ustanovenie určujúce rozsah dôkazného bremena

daňového subjektu a uviedol, že „žalovaný z predloženého spisového materiálu zistil,

že doklady predložené v rámci kontroly žalobcom, ktoré správca dane preveril, nepotvrdili

deklarované skutočnosti. Nie je teda pravdou, že správca dane podsunul objasnenie otázok,

okolností, či vyvrátenie pochybností pod dôkaznú povinnosť žalobcu a že správca dane

nezistil presne skutkový stav veci, pretože správca dane vykonaným dokazovaním dospel

k záveru, že žalobca nepreukázal dodanie poradenských, archivačných

a sprostredkovateľských prác dodávateľom –

.“. Najvyšší súd podčiarkol aj skutočnosť, že „ ,

ako subdodávateľ, je zároveň právny zástupca žalobcu v konaní pred daňovým úradom.

To znamená, že keď dodávateľ a žalobca sú prepojení jednou osobou... žalobca musel byť

oboznámený s činnosťou (poradenské, archivačné, sprostredkovateľské práce) dodávateľa

a teda disponoval aj dokladmi preukazujúcimi túto činnosť, teda bolo jeho povinnosťou

preukázať uskutočnenie deklarovaných prác hodnovernými dokladmi.“.

Napokon najvyšší súd k námietke týkajúcej sa doručovania rozhodnutia žalovaného

uviedol, že „žalobca do zápisnice z 30. marca 2010 udelil plnomocenstvo právnemu

zástupcovi len na vykonanie právnych úkonov týkajúcich sa daňového

konania (vrátane výkonu kontroly) vedeného Daňovým úradom Moldava nad Bodvou.

Udelené plnomocenstvo nebolo možné uplatniť v prípade právnych úkonov vykonaných

žalovaným. Žalovaný preto napadnuté rozhodnutie doručil správne, na adresu

pre doručovanie, uvedenú žalobcom v registri platiteľov dane, a to RELAX s. r. o.,

.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka nesúhlasí s názorom

najvyššieho súdu, podľa ktorého z ustanovení

Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) nemožno vyvodiť

povinnosť správcu dane oznámiť daňovému subjektu podanie podnetu na preskúmanie

rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Podľa sťažovateľky aj mimoodvolací prieskum

spĺňa legálne definičné znaky daňového konania (§ 1a zákona o správe daní a poplatkov),

„keďže jeho predmetom je preskúmanie rozhodnutia vydaného v daňovom konaní, ktorým

sa v daňovom konaní ukladajú daňové povinnosti a priznávajú práva“. S osobitným

poukazom na § 53 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov sťažovateľka dôvodí, že

„nemôže byť považované za spravodlivé také mimoodvolacie konanie, v ktorom daňový

subjekt nemal možnosť a právo brániť svoje práva a právom chránené záujmy v daňovom

konaní“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj „nesprávnosť a nezákonnosť zrušujúceho

rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR vydaného v mimoodvolacom konaní,

ktoré predchádzalo rozhodnutiu, ktorým Daňové riaditeľstvo SR potvrdilo dodatočný

platobný výmer Daňového úradu Moldava nad Bodvou“. Citované vady kritizovaného

rozhodnutia majú podľa sťažovateľky spočívať v nedostatočnosti jeho odôvodnenia.

Podľa sťažovateľky nie je akceptovateľný ani právny názor najvyššieho súdu o tom,

že „neoznámenie odstúpenia odvolania odvolaciemu orgánu nemá vplyv na priebeh

odvolacieho konania ukončeného vydaním napadnutého rozhodnutia“. Zo vzájomnej

súvislosti zásady voľného hodnotenia dôkazov a zásady materiálnej pravdy totiž

podľa sťažovateľky „vyplýva, že aj v prípade, že by daňový subjekt upovedomil správcu

dane, či odvolací orgán o tom, že existujú dôkazy, ktoré preukazujú jeho tvrdenia alebo

tieto dôkazy aj sám predložil, nemožno zo žiadneho ustanovenia

vyvodiť oprávnenie správcu dane či odvolacieho orgánu na takéto dôkazy neprizerať.

Tým, že si správca dane nesplnil svoju povinnosť voči sťažovateľke upovedomiť ju

o postúpení odvolania odvolaciemu orgánu, znemožnil tým sťažovateľke nadobudnúť

vedomosť o tom, že jej odvolanie, ktorému vo svojom prvšom rozhodnutí správca dane

posúdil ako dôvodné, nemieni tento krát v celom rozsahu vyhovieť a zároveň jej tým

znemožnil získajúc túto vedomosť označiť či predložiť iné dôkazy, ktoré by mohli

v odvolacom konaní privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie.“.

Sťažovateľka kritizuje aj hodnotenie najvyššieho súdu, podľa ktorého udelila

splnomocnenie len na vykonávanie právnych úkonov týkajúcich sa

daňového konania vedeného daňovým úradom, pretože «uvedený právny názor je v rozpore

s textom zápisnice o ústnom pojednávaní... zo dňa 30. 3. 2010. Zo zápisnice o ústnom

pojednávaní vyplýva nepochybne, že predmetom konania bolo v bode č. 1 udelenie

splnomocnenia daňového subjektu na zastupovanie, z ktorého vyplýva, že sťažovateľka

zastúpená konateľkou „udelila ... všeobecnú plnú moc

na zastupovanie vo všetkých konaniach pred Daňovým úradom Moldava nad Bodvou.“

Z textu uvedeného splnomocnenia nevyplýva v rozpore s presvedčením najvyššieho súdu,

že by bolo obmedzené len na vykonanie právnych úkonov týkajúcich sa daňového konania

vedeného Daňovým úradom Moldava nad Bodvou. Už zo samotného textu splnomocnenia

vyplýva, že ju Daňový úrad Moldava nad Bodvou zaznamenal ako „všeobecnú plnú moc“.».

V nadväznosti na to sťažovateľka akcentuje jednotnosť prvostupňovej a druhostupňovej

(odvolacej) fázy konania a tvrdí, že „vylúčenie právneho zástupcu, ktorému sťažovateľka

udelila všeobecnú plnú moc vo všetkých daňových konaniach pred Daňovým úradom

Moldava nad Bodvou zo zastupovania v tomto konaní v štádiu odvolacieho konania je

absurdným výkladom obsahu právneho úkonu sťažovateľkou urobeného, ktorý je nielen

v rozpore s výslovným znením tohto právneho úkonu vyjadreného slovami, ale je

bezprecedentným aj pri porovnaní významu takto udeleného splnomocnenia v konaniach

podľa iných procesných predpisov. Je bezvýnimočnou praxou všeobecných súdov,

že splnomocnenie udelené v občianskom súdnom konaní na určité konanie označené

spisovou značkou konania a označením súdu, považujú za splnomocnenie udelené na celé

konanie...“.

Sťažovateľka navrhuje, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd

vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky na

- domáhanie sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v čl. 46

ods. 1

- domáhanie sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

ukracujúceho ju na jej právach zakotveného v ,

- na právnu pomoc v konaní pred súdmi a inými štátnymi orgánmi zakotvené v čl. 47

ods. 2 .

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26. 2. 2014

porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 26. 2. 2014 a vracia vec Najvyššiemu súdu SR na ďalšie

konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

1. Prvá námietka prednesená sťažovateľkou v sťažnosti svojou kritikou cieli

k hodnoteniu faktu, že nebola oboznámená s podnetom na preskúmanie rozhodnutia

daňového úradu mimo odvolacieho konania najvyšším súdom.

Základné právo na súdnu ochranu i základné právo garantované

vyžaduje od súdu konajúceho v správnom súdnictve prihliadať na procesné pochybenia

orgánu verejnej správy, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť administratívneho

rozhodnutia. Ignorovanie účastníka konania v podobe neumožnenia zaujať stanovisko

k procesnému úkonu s meritórnym obsahom a argumentáciou je bezpochyby vážnym

pochybením konajúceho správneho orgánu s dosahom na základné právo účastníka

správneho (daňového) konania na inú právnu ochranu podľa .

Ústavný súd sa však postupom správnych orgánov konajúcich v sťažovateľkinej veci

a hodnotením tohto postupu súdmi v správnom súdnictve nemôže zaoberať na úrovni

akademickej, ale len s fókusom na reálny dopad zvoleného postupu a rozhodovania

na základné práva sťažovateľky. Žiadne negatívne odtiene tu však ústavný súd nenachádza.

Z ústavno-právneho hľadiska sa stotožňuje s výstižným názorom krajského súdu,

ktorý najvyšší súd potvrdil a podľa ktorého žalovaný rozhodnutím v mimoodvolacom

prieskume „vec vrátil Daňovému úradu Moldava nad Bodvou na ďalšie konanie, čím sa vec

dostala do štádia po podaní odvolania žalobcom proti prvostupňovému rozhodnutiu

o dodatočnom výrube daní z príjmov“. Sťažovateľke teda nijako nebola odňatá možnosť

produkovať tvrdenia a dôkazy na ich podporu v odvolacej fáze konania tým, že jej podnet

na mimoodvolací prieskum nebol doručený na zaujatie stanoviska. Rozhodnutie žalovaného

v mimoodvolacom prieskume totiž z hľadiska veci tvoriacej predmet daňového konania

(daňová povinnosť k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2008) nebolo

rozhodnutím konečným.

Navyše, ústavný súd zdôrazňuje aj skutočnosť, že mimoodvolací prieskum je skôr

prostriedkom administratívneho dozoru nadriadeného správneho orgánu nad správnym

orgánom podriadeným, než typickým opravným prostriedkom. Neprebieha teda

v štandardnom konaní (odtiaľ názov „preskúmanie... mimo... konania“), ktoré je tvorené

súborom vzájomne sa podmieňujúcich a ovplyvňujúcich procesných úkonov účastníka

konania a orgánu verejnej správy ústiacich do rozhodnutia vo veci samej. Ústavný súd

nepovažuje za potrebné rekapitulovať na tomto mieste ustanovenia zákona o správe daní

a poplatkov dokazujúcich tento jeho záver. Postačuje azda terminologický odkaz na fakt,

že mimoodvolací prieskum je iniciovaný podnetom, nie návrhom vyžadujúcim za každých

okolností rozhodnutie o ňom, odkaz na skutočnosť, že preskúmanie rozhodnutia mimo

odvolacieho konania prichádza do úvahy aj ex offo, a napokon aj odkaz na skutočnosť,

že výlučným kritériom mimoodvolacieho prieskumu je súlad preskúmavaného rozhodnutia

so všeobecne záväznými právnymi predpismi (ide tu teda o otázku právneho posúdenia

veci, nie o otázky skutkové, ktoré by eventuálne vyžadovali súčinnosť účastníka konania).

V predchádzajúcom odseku uvedená stručná právna analýza by otvárala priestor

na účinnú polemiku s názorom sťažovateľky, že aj mimoodvolací prieskum je daňovým

konaním. Avšak pre rozhodnutie o jej sťažnosti vo svetle tu diskutovanej námietky je

podstatné, že na rozhodnutie v mimoodvolacom prieskume procesne plynule nadväzovala

odvolacia fáza konania vo veci samej, v ktorej využívanie procesných práv na účel

meritórnej argumentácie nebolo sťažovateľke odňaté. Právne závery najvyššieho súdu,

podľa ktorých z právnej úpravy „nevyplýva pre správcu dane povinnosť oznamovať

daňovému subjektu podanie podnetu na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho

konania“, a že „žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutia vyporiadal s námietkami

uplatnenými žalobcom v odvolaní“, sú tak z ústavného hľadiska plne akceptovateľné. Preto

je prvá sťažnostná námietka nedôvodná.

2. Druhá námietka formulovaná v sťažnosti kritizuje nedostatočnosť odôvodnenia

rozhodnutia žalovaného č. I/223/10100-51618/2011/99523-r zo 4. mája 2011, ktorým tento

rozhodnutie daňového úradu vyhovujúce sťažovateľkinmu odvolaniu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

V správnom súdnictve platí prísna zásada, že konajúci súd preskúmava napadnuté

rozhodnutie len v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe žalobcu ( a ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd

uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť,

ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá

právomoc (, , , ,

).

Z príloh sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľka formulovanú námietku

nedostatočnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/10100-51618/2011/99523-r zo 4. mája

2011 vo svojej žalobe nepredniesla. Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci

na meritórne preskúmanie a rozhodnutie o sťažnosti v tejto jej argumentačnej časti.

3. Tretím sťažnostným dôvodom sťažovateľka namieta, že najvyšší súd nenapravil

pochybenie vyplývajúce z procesného postupu daňového úradu po zrušení jeho rozhodnutia

v mimoodvolacom prieskume, keď tento neoznámil sťažovateľke postúpenie jej odvolania

na rozhodnutie žalovanému ako orgánu druhého stupňa.

Podľa § 47 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov ak prvostupňový orgán

o odvolaní podľa odsekov 1 a 2 (to je prípad autoremedúry, pozn.) nerozhodne sám, postúpi

odvolanie do 30 dní odo dňa začatia konania spolu s výsledkami doplneného konania,

s úplným spisovým materiálom a s predkladacou správou na rozhodnutie odvolaciemu

orgánu; o takomto postupe správca dane písomne informuje daňový subjekt.

Žiaden zo súdov konajúcich v sťažovateľkinej veci neargumentoval

proti analyzovanej námietke faktom, že by daňový úrad bol splnil informačnú povinnosť

podľa § 47 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov. Takto by (po vyžiadaní a preskúmaní

administratívneho spisu v sťažovateľkinej daňovej veci) bolo možné dospieť k záveru

o formálnom rozpore postupu daňového úradu so zákonom. Je úlohou súdov v správnom

súdnictve nezákonnosť postupov a rozhodnutí orgánov verejnej správy zisťovať a využitím

kasačnej právomoci prispieť k ich odstraňovaniu. Ak súd v správnom súdnictve popísanú

povinnosť nesplní, prichádza do úvahy využitie právomoci ústavného súdu podľa čl. 127

ods. 1 , avšak len za podmienky, že ide o pochybenie súdu konajúceho v správnom

súdnictve, ktoré má reálny a konkrétny dopad na základné práva individuálneho sťažovateľa

(sťažovateľky).

Sťažovateľka svoju v poradí tretiu námietku predniesla s odôvodnením,

podľa ktorého „tým, že si správca dane nesplnil svoju povinnosť voči sťažovateľke...,

znemožnil tým sťažovateľke nadobudnúť vedomosť o tom, že jej odvolanie,

ktorému vo svojom prvšom rozhodnutí správca dane posúdil ako dôvodné, nemieni tento

krát v celom rozsahu vyhovieť a zároveň jej tým znemožnil získajúc túto vedomosť označiť

či predložiť iné dôkazy, ktoré by mohli v odvolacom konaní privodiť pre ňu priaznivejšie

rozhodnutie“. Podstatou argumentácie, na podklade ktorej sťažovateľka tvrdí porušenie jej

základného práva podľa i podľa , je teda odňatie

možnosti konať v procese rozhodovania o jej odvolaní v daňovom konaní, lebo v dôsledku

nezákonného postupu daňového úradu nemohla využiť svoje právo označiť a predkladať

dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Zmyslom a ústavne významným pozadím informačnej povinnosti podľa § 47 ods. 3

zákona o správe daní a poplatkov však nie je garancia práv účastníka konania

charakterizujúcich proces dokazovania.

Do zákona o správe daní a poplatkov bola povinnosť správcu dane informovať

daňový subjekt o predložení veci odvolaciemu orgánu na rozhodnutie o podanom odvolaní

inkorporovaná s účinnosťou od 1. januára 2006 na základe ,

ktorým sa mení a dopĺňa o rozpočtových pravidlách verejnej správy

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, a to na základe doplňujúceho návrhu Výboru Národnej rady

Slovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie. Odôvodnenie tohto

návrhu vysvetľuje doplnenie predmetnej povinnosti vo vzájomnej previazanosti s inou

povinnosťou správcu dane, a to povinnosťou predložiť vec odvolaciemu orgánu do 30 dní

od začatia odvolacej fázy konania. Konkrétne sa v odôvodnení doplňujúceho návrhu

uvádza, že „ak prvostupňový orgán nerozhodne o odvolaní sám, je povinný postúpiť spisový

materiál na rozhodnutie odvolaciemu orgánu. Vzhľadom na to, že lehota na postúpenie nie

je ustanovená a z dôvodu, aby bola jednotná pre všetkých správcov dane, lehota sa určuje

30 dní od odo dňa začatia konania. Z dôvodu, aby daňový subjekt bol informovaný

o takomto postupe v odvolacom konaní, správca dane je povinný ho písomne informovať.“.

Citované odôvodnenie je potrebné chápať aj v širšom náhľade na vývoj právnej

úpravy usilujúcej o zlepšenie kvality rozhodovacích procesov v správnych konaniach. Totiž

aj podľa o správnom konaní (správny poriadok) v znení

neskorších predpisov ak nerozhodne správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal,

o odvolaní, predloží ho spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom

odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu odvolanie došlo, a upovedomí

o tom účastníka konania. Dôvodová správa k , ktorým sa mení

a dopĺňa o správnom konaní (správny poriadok) v znení zákona

č. , práve k povinnosti upovedomiť účastníka konania o predložení veci

odvolaciemu orgánu uvádza, že „doplnením § 57 ods. 2 bude účastník konania informovaný

o začiatku plynutia lehoty na vydanie rozhodnutia o odvolaní. To pre neho znamená tiež

informáciu o tom, odkedy môže uplatňovať zákonné prostriedky nápravy v prípade

nečinnosti správneho orgánu. Doplnenie ustanovenia § 57 ods. 2 tak znamená posilnenie

právnych istôt účastníkov konania. Navrhované doplnenie je obzvlášť významné v prípade

zákonnej fikcie negatívneho rozhodnutia, ktorú zákon niekedy ustanovuje pri nevydaní

rozhodnutia v zákonom určenej lehote.“.

Historický i autentický výklad relevantných zákonných ustanovení teda jednoznačne

vedie k záveru, že účelom informačnej povinnosti prvostupňového daňového orgánu

podľa § 47 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov nie je garantovať procesné práva

daňového subjektu podmieňujúce ústavne relevantnú kvalitu dokazovania v daňovom

konaní. Ústavne významným zámerom zavedenia tejto povinnosti je zlepšiť kvalitu

rozhodovacieho procesu pri správe daní v rovine základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ktoré zohráva dôležitú úlohu pri namietaní bezdôvodnej

procesnej pasivity konajúceho orgánu verejnej správy. V posudzovanej veci však

sťažovateľka takéto nedostatky v postupe daňového úradu či žalovaného vôbec nenamietala,

ani z preskúmania príloh sťažnosti ústavný súd nezistil signály pochybení tohto druhu.

Napokon, konanie podľa druhej hlavy piatej časti ani

neslúži prieskumu postupov správnych orgánov z hľadiska eventuálnej nečinnosti (na tento

účel slúži konanie podľa štvrtej hlavy piatej časti ). Preto ak

najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „neoznámenie odstúpenia

odvolania odvolaciemu orgánu nemá vplyv na priebeh odvolacieho konania ukončeného

vydaním napadnutého rozhodnutia“, ústavný súd nemá dôvod na podklade tretej

sťažovateľkinej námietky tento právny názor korigovať. Dôkaznú povinnosť daňového

subjektu a súčasne jeho právo predkladať a navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení

totiž zákon o správe daní a poplatkov nevníma kvalitatívne odlišne v závislosti od toho, či

sa v daňovom konaní (ne)uplatní devolutívny účinok podaného konkrétneho odvolania.

Inými slovami, odvolateľ nemá žiaden právne podložený dôvod brať pri podávaní odvolania

zreteľ na úvahu o tom, či jeho odvolanie bude vybavené v autoremedúre alebo nie.

Argumentácia sťažovateľky, na ktorej založila svoju tretiu námietku, je preto pre konanie

ústavného súdu podľa irelevantná, a to tak so zreteľom na

konštatovaný účel informačnej povinnosti prvostupňového daňového orgánu, ako aj

s ohľadom na samotnú legálnu úpravu postupu daňových orgánov v odvolacej fáze

daňového konania.

4. Posledná štvrtá sťažnostná námietka vyplýva z faktu, že žalovaný doručil

rozhodnutie o sťažovateľkinom odvolaní priamo jej, a nie jej zvolenému právnemu

zástupcovi. V podobe žalobného dôvodu vyhodnotil najvyšší súd túto námietku

ako nedôvodnú, a to na podklade interpretácie slovného znenia splnomocnenia udeleného

sťažovateľkou do zápisnice pred daňovým úradom. Podľa obsahu k sťažnosti priloženej

zápisnice sťažovateľka udelila zvolenému právnemu zástupcovi „všeobecnú plnú moc

na zastupovanie vo všetkých konaniach pred Daňovým úradom Moldava nad Bodvou“.

Rekapitulovanú námietku sťažovateľky možno už pri jej predbežnom prerokovaní

vyhodnotiť ako nedôvodnú.

V prvom rade ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka neuviedla dostatočne

relevantné argumenty o okolnostiach preukazujúcich dopad eventuálneho pochybenia

žalovaného (doručenie rozhodnutia o odvolaní priamo jej, nie jej právnemu zástupcovi)

na jej garantované označené základné práva. Inými slovami, aj pri širšej,

sťažovateľkou preferovanej interpretácii obsahu udeleného splnomocnenia by podľa názoru

ústavného súdu nerešpektovanie vôle sťažovateľky ako splnomocniteľa v podobe doručenia

odvolacieho rozhodnutia priamo jej, a nie jej zvolenému právnemu zástupcovi

nepredstavovalo po materiálnej stránke taký závažný zásah do jej právnej pozície, že by

jeho nenapravenie v súdnom prieskume zakladalo právomoc ústavného súdu vysloviť

porušenie označených základných práv. Význam popisovaného pochybenia by nepochybne

vzrástol, ak by „v hre“ bolo presné určenie dátumu právoplatnosti doručovaného

rozhodnutia v spojení s prípadným zmeškaním lehoty na podanie tzv. správnej žaloby alebo

na podanie iného právom aprobovaného prostriedku nápravy. Žiadne takéto okolnosti

v sťažovateľkinej kauze nevznikli.

Ústavný súd už v minulosti naznačil, že právu na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2

zodpovedá povinnosť štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy vytvoriť

podmienky pre dostupnosť právnej pomoci, a to v rozsahu konania pred príslušným

orgánom (m. m. , ). Pochybenie namietané sťažovateľkou

podľa názoru ústavného súdu v ostatných okolnostiach jej prípadu nedosahuje už

judikovanú ústavnú relevanciu, preto v konaní o predloženej sťažnosti zostáva bez právneho

významu ďalej meritórne preskúmavať záver najvyššieho súdu zakladajúci sa

na reštriktívnej interpretácii slovného vyjadrenia sporného splnomocnenia.

Ústavný súd však predsa v záujme čo najpresvedčivejšieho odôvodnenia vlastných

záverov podotýka, že je procesnou zodpovednosťou splnomocniteľa sformulovať

splnomocnenie jednoznačne a zrozumiteľne. Pri neunesení tejto zodpovednosti konajúcemu

orgánu verejnej moci nezostáva iné, než zisťovať zmysel formulácie predmetného právneho

úkonu (splnomocnenia) a výkladom nejednoznačnosť a nezrozumiteľnosť odstrániť.

Ak záver orgánu verejnej moci nie je absurdný, excesívny, odporujúci pravidlám formálnej

logiky a jazykového výkladu, a súčasne šetrí práva a právom chránené záujmy zastúpeného,

potom len ťažko hľadať ústavne významné vady zvolenej a použitej interpretácie.

Ani fakt zápisnične zachyteného splnomocnenia nijako sťažovateľku nezbavuje

zodpovednosti za zrozumiteľnosť a jednoznačnosť formulácie. Je potrebné si uvedomiť,

že splnomocnenie nemusí byť udelené len do zápisnice, a tak nemožno od orgánu verejnej

moci spisujúceho zápisnicu so splnomocnením očakávať akékoľvek korekcie či poučovanie

splnomocniteľa o tom, ako splnomocnenie slovne vyjadriť.

5. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. ,

, , ).

Okolnosti sťažovateľkinho prípadu vyhodnotil ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní jej sťažnosti tak, že dôvody, na ktorých založila svoj sťažnostný petit,

nesignalizujú žiadnu možnosť pozitívneho meritórneho rozhodnutia ústavného súdu

po prípadnom prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažnosť je preto zjavne

neopodstatnená. Výnimkou je v poradí zvolenom sťažovateľkou druhá sťažnostná námietka

(tvrdené nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia žalovaného), na ktorej

prerokovanie ústavný súd nemá dostatok právomoci z dôvodov uvedených v bode 2 časti II

odôvodnenia tohto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

reagovať procesne na ďalšie návrhy prednesené sťažovateľkou v sťažnostnom petite

(zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2016