Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 21/2016
PDF · 179.18 KB
No categories available
I. ÚS 21/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Knopom, Krmanova 1,
Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod
sp. zn. 0 Tp 64/2014 a postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tk 1/2015 a jeho uznesením z 19. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 0 Tp 64/2014 a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Tk 1/2015 a jeho uznesením z 19. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“).
2. V úvode sťažnosti sťažovateľ v právnom postavení obvineného s poukazom na
skutkový stav veci poukazuje na začatie trestného stíhania voči jeho osobe vo veci zločinu
prevádzačstva podľa dikcie ustanovenia § 355 ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. d) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a následné vznesenie
obvinenia. Ako ďalej uvádza, do väzby bol vzatý uznesením sudcu pre prípravné konanie
okresného súdu č. k. 0 Tp 64/2014-21 z 25. júla 2014 s odvolaním sa na dôvody väzby
podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), pričom podľa názoru
sťažovateľa dôvody väzby už toho času neboli dané a inštitút väzby bol v jeho prípade už od
počiatku použitý v rozpore s jeho zákonným účelom. Sťažovateľ považuje obmedzovanie
jeho osobnej slobody za protiústavné a následné pokračovanie v tomto obmedzovaní za
neprípustné.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti ďalej konštatuje, že „... dňa 29.01.2015 Okresný
súd Prešov uznesením rozhodol o predĺžení lehoty jeho väzby do 23.06.2015. Vzhľadom na
to, že ďalšie trvanie väzby je odvolávajúc sa na vyššie uvádzané body neprípustné
a v rozpore s ústavnými právami obvineného, bola v súlade s poučením súdu zo strany
sťažovateľa proti rozhodnutiu ihneď po jeho vyhlásení podaná sťažnosť. ...
Obžaloba na sťažovateľa zo dňa 21.05.2015 č. k. Kv 37/14/7700-141 bola jeho
obhajcovi doručená dňa 28.05.2015...
Uznesením č. k. 3 Tk 1/2015-1738 zo dňa 26.05.2015, t. j. po podaní obžaloby, súd
rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. ...
Odvolávajúc sa na vývoj dokazovania v predmetnej trestnej veci, ktorým boli
vyvrátené väzobné dôvody podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) a písm. c), čím bola
zároveň potvrdená nedôvodnosť vzatia sťažovateľa do väzby, na to, že nebol vykonaný
žiadny dôkaz potvrdzujúci opodstatnenosť väzby a tiež na to, že vo veci sa od podania
obžaloby už v tom čase 5 mesiacov ani nekonalo (aktuálne je to už 6 mesiacov), t. j. orgány
činné v trestnom konaní sú absolútne pasívne a sťažovateľovi je stále odopierané jeho
2
ústavné právo na osobnú slobodu, bola prostredníctvom obhajcu sťažovateľa podaná
žiadosť o jeho prepustenie z väzby na slobodu. ...
Aj napriek zákonnej dikcii, ktorá káže konať vo väzobných veciach prednostne
a urýchlene bolo o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu rozhodnuté až po uplynutí
troch týždňov od jej podania, súd uznesením sp. zn. 3 Tk 1/2015 zo dňa 19.11.2015 žiadosť
sťažovateľa zamietol. V odôvodnení predmetného uznesenia bez ďalšieho konštatuje, že
väzobné dôvody naďalej trvajú, ani v najmenšej miere sa nezaoberal a nevysporiadal
s dôvodnými argumentmi o ich vyvrátení prezentovanými v žiadosti o prepustenie a faktom,
že sťažovateľ je držaný aj napriek tomu vo väzbe a v jeho trestnej veci sa nekoná.“.
4. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti s ohľadom na uvedené, argumentujúc rozhodovacou
praxou tak ústavného súdu, ako i Európskeho súdu pre ľudské práva a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, zdôrazňuje, že trvanie jeho väzby považuje za neopodstatnené,
a domnieva sa, že je v rozpore s príslušnými, ním ďalej v sťažnosti citovanými, ústavnými
a zákonnými ustanoveniami.
Zastáva názor, že jeho väzba „... trvá už viac ako 16 mesiacov a on je tak k dispozícii
orgánom činným v trestnom konaní v uvedenej trestnej veci de facto už od začatia
prípravného konania, pričom ju v žiadnom prípade nemožno kvalifikovať ako väzbu
v počiatočných štádiách trestného konania. ...
Konajúce orgány ale od uplynutia počiatočnej fázy nepodložili dôvodnosť väzby
jedným relevantným dôkazom, práve naopak, napriek tomu, že dôvody, na základe ktorých
bol sťažovateľ vzatý do väzby boli vyvrátené, sú pasívne a vo veci nekonajú od podania
obžaloby absolútne nekonajú, t. j. takýmto postupom sami deklarujú, že neexistuje reálny
zákonný dôvod na držanie obvineného vo väzbe. Pasivita príslušných orgánov je
jednoznačným dôkazom, že nie sú dané dôkazy dosvedčujúce to, že by skutok kladený
sťažovateľovi za vinu skutočne spáchal, teda jeho trestné stíhanie je nedôvodné a jeho
držanie vo väzbe je protiústavné.“.
5. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po náležitom
preskúmaní veci vydal tento nález:
„1. Okresný súd Prešov v prípravnom konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 64/2014
a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tk 1/2015 porušil základné práva sťažovateľa zaručené
v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 3 Tk 1/2015 zo dňa 19.11.2015 sa
zrušuje a Okresnému súdu Prešov sa prikazuje, aby sťažovateľa prepustil neodkladne
z väzby na slobodu.
4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 100 000
EUR (slovom: stotisíc euro), ktoré mu je Okresný súd Prešov povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Okresný súd Prešov je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania na
účet jeho právneho zástupcu, a to do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
6. Podaním doručeným ústavnému súdu 9. decembra 2015 sťažovateľ ústavnému
súdu oznámil, že po podaní sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu „... rozhodol Krajský
súd Prešov uznesením č. k. 9 Tos 44/2015-2240 zo dňa 26.11.2015 tak, že sťažnosť zamieta.
V odôvodnení súd len konštatuje, že sa stotožňuje so záverom sudcu pre prípravné konanie,
že u sťažovateľa existuje materiálny predpoklad pre vzatie do väzby, väzobné dôvody sa
podľa súdu nezmenili a existujú, v priebehu prípravného konania mali byť vykonané úkony
odôvodňujúce podanie obžaloby. K nečinnosti a pasivite vo veci od podania obžaloby, t. j.
po dobu viac ako pol kalendárneho roka, súd uvádza len toľko, že mala prebiehať právna
pomoc s Rakúskom, čo podľa súdu potvrdzujú rovnopisy výsledkov predložené súdu
19.06.2015 a súd v neposlednom rade nariadil aj termín hlavného pojednávania.
Odôvodnenie uznesenia neobsahuje jeden konkrétny reálny argument, resp. poukaz na
vykonávaný dôkaz, ktorý by aspoň do istej miery odôvodňoval trvanie väzby, opäť ide len
o zmes vágnych nejasných nepodložených tvrdení, na základe ktorých je sťažovateľovi
odopierané jedno z najzákladnejších ľudských práv.“.
V doplnení sťažnosti sťažovateľ zároveň v závere uviedol, že Krajský súd v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) zmieneným rozhodnutím sp. zn. 9 Tos 44/2015 z 26. novembra
2015, ktorého kópiu sťažovateľ pripojil, len deklaroval, že reálny dôvod pre odopieranie
ústavného práva sťažovateľa na osobnú slobodu daný nie je, čo znamená, že väzba
4
sťažovateľa je v rozpore s príslušnými ústavnými a zákonnými ustanoveniami, a preto
požiadal, aby „... ústavný súd rozhodol tak, ako uvádza sťažnostný petit“.
II.
7. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
9. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca. Podľa § 50
ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20
musí obsahovať označenie... b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu,
ktorým sa porušili základné práva a slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje. Podľa § 50
ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia,
opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu,
ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom nedoručil
napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Tk 1/2015 z 19. novembra 2015. Sťažovateľ
k podanej sťažnosti (bod 1) pripojil iba dve predchádzajúce rozhodnutia okresného súdu
č. k. 0 Tp 64/2014-156 z 29. januára 2015 a č. k. 3 Tk 1/2015-1728 z 26. mája 2015
a následne v doplnení sťažnosti (bod 6) i odvolacie rozhodnutie krajského súdu sp. zn.
9 Tos 44/2015 z 26. novembra 2016, ktoré však v petite sťažnosti nenapádal.
Predloženie rozhodnutia všeobecného súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, je
pritom podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde zákonom danou podmienkou konania
pred ústavným súdom.
11. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej
činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok
zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Podľa § 18 ods. 2
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je
povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony
právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne
spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na
to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto
6
ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí
právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
12. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký
nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len
procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu
v tejto časti odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
13. Ústavný súd ďalej s poukazom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 4 zákona
o ústavnom súde poznamenáva, že je viazaný návrhom sťažovateľa na začatie konania,
ktorý bol v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označili za porušovateľov svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
14. Sťažovateľ v petite podanej ústavnej sťažnosti (bod 5) napáda okrem iného aj
postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tk 1/2015 a jeho uznesenie
z 19. novembra 2015, proti ktorému bola prípustná sťažnosť, ktorú aj využil.
Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv
sťažovateľa postupom okresného súdu a jeho napadnutým rozhodnutím bol v odvolacom
konaní krajský súd, ktorý rozhodnutím sp. zn. 9 Tos 44/2015 z 26. novembra 2016 sťažnosť
sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. Rozhodnutie
krajského súdu sp. zn. 9 Tos 44/2015 z 26. novembra 2016 však sťažovateľ nenapadol.
Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti
smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
15. Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci na
prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc ústavného
súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej
právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie
je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
16. V nadväznosti na ústavnou sťažnosťou napadnutý postup okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 64/2014 ústavný súd zdôrazňuje, že predmetné konanie
okresného súdu v rámci prípravného konania bolo možné zo strany sťažovateľa pre ním
tvrdené porušenie základných práv (bod 1) napadnúť (v čase trvania prípravného konania)
podaním riadneho opravného prostriedku na odvolacom krajskom súde, ktorého posúdenie
predchádza konaniu pred ústavným súdom (subsidiarita). Navyše prípravné konanie sa
v prípade sťažovateľa skončilo podaním obžaloby, ktorá bola jeho obhajcovi doručená
28. mája 2015 (bod 3), po podaní ktorej bola väzba sťažovateľa opätovne súdne preskúmaná
(bod 14). Toho času už ústavný súd (a ani odvolací súd) žiadnym ústavne relevantným
spôsobom nemôže ovplyvniť postup v konaní vedenom pod sp. zn. 0 T 64/2014, pričom už
na prvý pohľad je zrejmé, že vo vzťahu k uvádzaným rozhodnutiam okresného súdu v tomto
konaní sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená oneskorene.
17. Ústavný súd taktiež v závere poznamenáva, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2
zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na
zastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa
musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súd
v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom
inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenom
splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo,
8
v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje. V tomto ohľade splnomocnenie
doručené sťažovateľom spolu s ústavnou sťažnosťou vykazovalo vadu neurčitosti, pretože
v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní pred ústavným súdom) týka.
18. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. januára 2016