Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 9/2016
PDF · 210.43 KB
No categories available
II. ÚS 9/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti
, zastúpeného advokátom
JUDr. Miroslavom Korchom, Kukorelliho 1505/50, Humenné, vedené pod sp. zn.
Rvp 12963/2015 a sp. zn. Rvp 12964/2015, ktorými namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného
súdu Kežmarok sp. zn. 3 Er 528/2011 a sp. zn. 3 Er 727/2011 z 10. júla 2015, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 12963/2015 a sp. zn.
Rvp 12964/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. septembra
2015 doručené sťažnosti
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Korchom,
Kukorelliho 1505/50, Humenné, vedené pod sp. zn. Rvp 12963/2015 a sp. zn.
Rvp 12964/2015, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami
Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Er 528/2011 a sp. zn.
3 Er 727/2011 z 10. júla 2015 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Sťažovateľ v sťažnostiach okrem iného uvádza:
„Doručením návrhu na vykonanie exekúcie oprávneným súdnemu exekútorovi, dňa
20. 05. 2011 začalo exekučné konanie v prospech oprávneného proti povinnému
o vymoženie 2.170,53 EUR s prísl. na základe exekučného titulu - rozhodnutia oprávneného
č. 700-3010216911-GC04/11 zo dňa 17. 03. 2011.
Okresný súd Kežmarok vydal súdnemu exekútorovi Poverenie na vykonanie exekúcie
č. 5703 031955* zo dňa 07. 07. 2011. Dňa 18. 06. 2015 predložil súdny exekútor
Okresnému súdu Kežmarok návrh na zastavenie exekúcie a priznanie náhrady trov exekúcie
z dôvodu, že na majetok povinného bola povolená reštrukturalizácia. Okresný súd
Kežmarok zistil, že Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 07. 01. 2014, sp. zn.:
2 R/8/2013, bola na majetok povinného povolená reštrukturalizácia.“
Okresný súd napadnutými uzneseniami nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov
konania. V tejto súvislosti sťažovateľ v ďalšej časti sťažností uvádza:
„Súd odôvodnil nepriznanie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi tak, že pri
rozhodovaní o náhrade trov exekúcie je exekučný súd toho názoru, že súdny exekútor si mal
v zmysle ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku trovy exekúcie riadne prihlásiť prihláškou
v reštrukturalizačnom konaní ako podmienenú pohľadávku, pričom v zmysle ust. § 155
ods. 2 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, zverejnením uznesenia o
potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľom, ktorí riadne a včas podľa
tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj
riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na majetok dlžníka; to platí
rovnako aj pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou.
Z Obchodného vestníka č. OV 157/2014 súd taktiež zistil, že Okresný súd Prešov publikoval
oznam v právnej veci povolenej reštrukturalizácie dlžníka (povinného), o návrhu dlžníka na
potvrdenie reštrukturalizačného plánu, uznesením sp. zn.: 2 R/8/2013 z 8. 8. 2014, potvrdil
reštrukturalizačný plán dlžníka (povinného), v znení, o ktorom hlasovala schvaľovacia
schôdza dňa 17. 7. 2014, a ukončil reštrukturalizáciu.“
Sťažovateľ poukazuje na znenie „... § 203 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení účinnom od 31. 12. 2014: Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok
povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez
zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške“ a na iné rozhodnutia
odvolacích súdov, v ktorých bola sporná právna otázka týkajúca sa časového pôsobenia
novej právnej úpravy posúdená odlišným (opačným) spôsobom, ako ich posúdil okresný
súd v odôvodnení napadnutých uznesení.
Sťažovateľ tvrdí, že ak „normotvorca v novele zákona nevytvoril prechodné
ustanovenie na spolupôsobenie prechádzajúcej právnej úpravy a tej súčasnej, jeho úmyslom
jednoznačne bolo, aby bola súčasná norma okamžite aplikovaná. Okresný súd Kežmarok sa
v napadnutom uznesení odchýlil od právnych zásad a právoplatných rozhodnutí
v rovnakých veciach tak diametrálne odlišne, že považujeme napadnuté rozhodnutia za
arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ktoré zároveň má za
následok porušenie základného práva alebo slobody.“
Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavný
súd o nich rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými
uzneseniami okresného súdu, napadnuté uznesenia okresného súdu zruší, veci vráti na
ďalšie konanie a zároveň mu prizná úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí
primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred
ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a skutočnosť, že obe sťažnosti smerujú proti
uzneseniam totožného okresného súdu, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne
normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto
uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného
súdu
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Rozhodovanie o náhrade trov konania je podľa stabilizovanej judikatúry ústavného
súdu nepochybne integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri
poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže svojím postupom
a rozhodnutím podľa názoru ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na
súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05, IV. ÚS 248/08).
Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j.
problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi
akcesorickú povahu, ale postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu
napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, a to najmä vtedy, keď
zistí, že došlo k zásahu do základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé
súdne konanie) zvlášť extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím
došlo zároveň aj k neprípustnému zásahu do iných ústavou garantovaných práv (m. m.
II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre tiež zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či v konaní bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu
ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných
práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov tvoriacich súčasť ustálenej judikatúry
ústavný súd v rámci predbežného prerokovania posúdil sťažnosti sťažovateľa, ktorými
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami okresného súdu.
Okresný súd napadnutými uzneseniami rozhodol, že sťažovateľovi (súdnemu
exekútorovi) náhradu trov exekúcie nepriznáva. Vydaniu napadnutých uznesení
predchádzalo zastavenie exekúcií „ex lege“ z dôvodu povolenia reštrukturalizácie
povinného. Sťažovateľ v sťažnostiach predovšetkým namieta, že okresný súd nepostupoval
pri rozhodovaní podľa novelizovaného znenia § 203 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (zákon č. 348/2011 Z. z.
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov účinný od 1. januára 2012), ktorý upravil rozhodovanie o trovách
exekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného, pričom táto novela neobsahuje
intertemporálne ustanovenia.
Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutých uznesení zhodne uvádza:
«Dňa 18. 6. 2015 doručil poverený exekútor tunajšiemu súdu podanie označené ako
„návrh na zastavenie exekúcie a priznanie náhrady trov exekúcie“ v ktorom žiadal
o vydanie rozhodnutia o zastavení exekúcie a priznaní trov exekúcie. Uviedol, že dňa
7. 1. 2014 bola rozhodnutím Okresného súdu Prešov pod sp. zn.: 2 R/8/2013 povolená
reštrukturalizácia povinného, a teda v zmysle § 118 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii bolo exekučné konanie zastavené. Súdny exekútor žiadal, aby
analogicky v zmysle § 203 ods. 3 Exekučného poriadku súd zaviazal k náhrade trov
oprávneného. Súčasťou podania bolo aj vyúčtovanie trov exekúcie, v ktorom poukázal na
rozhodnutia súdov vyššej inštancie.
Podľa ust. § 114 ods. 1 písm. b/ zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii,
začatie reštrukturalizačného konania má tieto účinky pre pohľadávku, ktorá sa
v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno začať konanie o výkon rozhodnutia
alebo
exekučné konanie na majetok patriaci dlžníkovi; už začaté konania o výkon rozhodnutia
alebo exekučné konania sa prerušujú.
Podľa ust. § 118 ods. 3 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, povolením
reštrukturalizácie sa konania prerušené podľa § 114 ods. 1 písm. b) zastavujú. Ak v týchto
konaniach už došlo k speňaženiu majetku, avšak výťažok ešte nebol vyplatený oprávnenému,
výťažok po odpočítaní trov konania sa vráti dlžníkovi.
Zastavenie exekučného konania nastáva povolením reštrukturalizácie bez toho, aby
bolo potrebné o tom vydať osobitné uznesenie o zastavení konania. Reštrukturalizácia sa
považuje za povolenú zverejnením uznesenia o povolení reštrukturalizácie v Obchodnom
vestníku. V danom prípade bolo uznesenie o povolení reštrukturalizácie zverejnené
v Obchodnom vestníku dňa 13. 1. 2014, a teda k tomuto dňu nastalo ex lége zastavenie
exekúcie.
Exekučný súd teda nerozhoduje o zastavení exekúcie, na návrh exekútora sa
rozhodne len o výške trov exekúcie.
O trovách exekúcie súd rozhodol analogicky v súlade s ust. § 200 ods. 2 Exekučného
poriadku tak, že ich náhradu súdnemu exekútorovi nepriznal, nakoľko tieto si mal súdny
exekútor riadne prihlásiť prihláškou v reštrukturalizačnom konaní ako podmienenú
pohľadávku, pričom v zmysle ust. § 155 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii, zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká
právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky,
vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie
práva vzťahujúce sa na majetok dlžníka; to platí rovnako aj pre podmienené pohľadávky,
ktoré mali byť uplatnené prihláškou. Z Obchodného vestníka č. OV 157/2014 súd taktiež
zistil, že Okresný súd Prešov publikoval oznam v právnej veci povolenej reštrukturalizácie
dlžníka (povinného), o návrhu dlžníka na potvrdenie reštrukturalizačného plánu, uznesením
sp. zn.: 2 R/8/2013 z 8. 8. 2014, potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka (povinného),
v znení, o ktorom hlasovala schvaľovacia schôdza dňa 17. 7. 2014, a ukončil
reštrukturalizáciu.
S poukazom na vyššie uvedené rozhodol súd tak, ako je vo výroku I. tohto
uznesenia.»
Napadnuté uznesenia okresného súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu
považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na
právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel
aplikovaných ustanovení Exekučného poriadku.
K argumentácii sťažovateľa, že okresný súd rozhodol inak, ako v obdobných veciach
rozhodujú všeobecné súdy, považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že mu
neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie,
ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]
zveruje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu
okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01). Preto, ak všeobecné
súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno z takéhoto ich
postupu mechanicky vyvodzovať porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, pričom ústavný súd
vzhľadom na svoje ústavné postavenie a princíp minimalizácie zásahov do činnosti
všeobecných súdov, ktorý štandardne uplatňuje vo svojej judikatúre, do takéhoto
(vo všeobecnosti nežiaduceho) stavu vstupuje len vo výnimočných prípadoch. Vo veci
sťažovateľa ústavná akceptovateľnosť odôvodnenia napadnutých uznesení okresného súdu
vylučuje, aby ústavný súd uplatnil výnimku zo svojho štandardného prístupu
k preskúmavaniu právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov.
Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na
úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku
ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľ
zaťažuje ústavný súd vecami, ktorých predmetom je v prvom prípade suma 316,08 €
a v druhom prípade suma 257,74 €, teda vecami, ktoré možno označiť z hľadiska predmetu
ako bagateľné, ktoré sú už z tohto titulu a priori vylúčené z ústavného prieskumu.
Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci by prichádzala do úvahy
iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov (k tomu pozri m. m. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014).
Po odmietnutí sťažností ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2016