Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 38/2016
PDF · 230.6 KB
No categories available
II. ÚS 38/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom
Bacsóom, Advokátska kancelária, Žriedlová 10, Košice, vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa
čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Tp 5/2015 a jeho uznesením z 3. septembra 2015 a postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 25/2015 a jeho uznesením
zo 16. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra
2015 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv (ďalej len „dohovor“) postupom
Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný
trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tp 5/2015 a jeho uznesením z 3. septembra
2015 (ďalej len „uznesenie špecializovaného trestného súdu“) a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tost 25/2015 a jeho uznesením zo 16. septembra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho
súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
«Uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len
„Špecializovaný trestný súd“) sp. zn. 2 Tp 5/2015 z 2 marca 2015 v spojení s uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tost 7/2015
z 24. marca 2015 bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku
z dôvodov uvedených v§ 71 ods. 1 písm. b) a písm. c) Trestného poriadku. Väzba
u sťažovateľa začala plynúť 27. februára 2015…
Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry 24. augusta 2015 predložil... trestnému
súdu návrh na predĺženie trvania väzby sťažovateľa o 4 mesiace.
Špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. 2 Tp 5/2015 z 3. septembra 2015 (ďalej
len „napadnuté uznesenie Špecializovaného trestného súdu“) podľa § 76 ods. 3 trestného
poriadku lehotu trvania väzby u sťažovateľa predĺžil do 27. septembra 2015.
Na sťažnosť sťažovateľa rozhodol Najvyšší súd uznesením, sp. zn. 3 Tost 25/2015
z 16. septembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu“) tak, že sťažnosť
zamietol…
Všeobecné súdy sú povinné skúmať okrem formálnych aj materiálne predpoklady
trvania väzby, ktorými sú (i) dôvodnosť obvinenia a (ii) dôvodnosť väzby. Tento tzv. dvojitý
materiálny predpoklad väzby jednoznačne definoval ako požiadavku odôvodnenia
rozhodnutia o väzbe resp. predlžení väzby aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn.
III. ÚS 29/2015 z 18. februára 2015.
Obaja porušovatelia sa však v namietaných rozhodnutiach v rozpore s uvedenou
požiadavkou rozsiahlym spôsobom venovali len (i) dôvodnosti obvinenia, aj to len v rovine
určitých špekulatívnych úvah.
Povinnosť adekvátne skúmať (ii) dôvodnosť trvania väzby však v namietaných
rozhodnutiach absentuje.
Porušovatelia pri dôvodnosti väzby neskúmali náležite a dostatočným spôsobom
všetky stránky skutkového stavu, na ktorom založili svoje rozhodnutia, ale použili len
opakujúce sumárne formulácie a stereotypné vyjadrenia...
V uvedenom odôvodnení kolúznej väzby Špecializovaného trestného súdu absentuje
akékoľvek objasnenie resp. konkretizovanie hrozby pôsobenia alebo ovplyvňovania
konkrétnej osoby svedka / svedkov, najmä ak všetky dotknuté osoby už boli v prípravnom
konaní vypočuté...
V odôvodnení napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu nie je ani náznak
o vyporiadaní sa s dôvodmi kolúznej alebo preventívnej väzby v konkrétnej rovine. Okrem
výpočtu vykonaných úkonov sa Najvyšší súd (aj to sčasti) venoval len opodstatnenosti
trestného stíhania, jeho plynulosti a možnosti nahradenia väzby…
Ústavný súd ďalej uvádza, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa
uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci.
Procesnoprávny rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého
procesu, ako vyplývajú z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1
dohovoru. Jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva na riadny proces, ako aj
pojmu právneho štátu a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je i povinnosť súdov svoje
rozhodnutia odôvodniť, a to v trestnom konaní v prípade uznesenia spôsobom zakotveným
v ustanovení§ 134 ods. 2 Trestného poriadku . V žiadnom prípade iba domnienky a obavy
pre uvalenie (predĺženie) väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku (v súčasnosti
76 ods. 3 Trestného poriadku) nepostačujú, ak nie sú podložené konkrétnymi reálnymi
skutočnosťami existujúcimi v čase rozhodovania. Také úvahy v danej fáze konania sú
úvahami v podstate hypotetickými, bez vyjadrenia onej konkrétnej skutočnosti
odôvodňujúcej obavu z predpokladaného následku uvedeného v citovanom zákonnom
ustanovení (I. ÚS 157/07).»
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 25/2015
uznesením z 16. septembra 2015 a Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica,
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tp/2015 (správne má byť sp. zn. 2 Tp 5/2015, pozn.)
uznesením z 3. septembra 2015 porušili základné právo na osobnú slobodu
zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu zaručené
v čl. 5 ods. 1, písm. c), ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 25/2015
z 16. septembra 2015 a uznesenie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská
Bystrica sp. zn. 2 Tp/2015 (správne má byť sp. zn. 2 Tp 5/2015, pozn.) z 3. septembra 2015
zrušuje a Špecializovanému trestnému súdu prikazuje, aby prepustil
neodkladne na slobodu.
3. Špecializovaný trestný súd je povinný zaplatiť primerané finančné
zadosťučinenie v sume 4.000,-- € (slovom štyritisíc eur) do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť primerané
finančné zadosťučinenie v sume 4.000,-- € (slovom štyritisíc eur do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €
s DPH (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur štyridsaťštyri centov), ktoré je Špecializovaný
trestný súd povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Tibora Bacsóa, Žriedlova 10, Košice
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,
keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3
a 4 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu a jeho uznesením a postupom
najvyššieho súdu a jeho uznesením.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je
potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom
špecializovaného trestného súdu a jeho uznesením
Sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu označených práv postupom
špecializovaného trestného súdu a jeho uznesením bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je
kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne
II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Sťažovateľ bol v prvostupňovom konaní v zmysle príslušných ustanovení Trestného
poriadku oprávnený dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti
na najvyššom súde, ktorému ako súdu odvolaciemu prináleží alebo zrušiť namietané
uznesenie špecializovaného trestného súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alebo
rozhodnúť v súlade s ustanovením § 194 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku. Vzhľadom
na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd
nemá právomoc preskúmavať uznesenie špecializovaného trestného súdu označeného ako
samostatného porušovateľa označených práv, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal
najvyšší súd, ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uvedenému rozhodnutiu.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom najvyššieho
súdu a jeho uznesením
Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia poukázal okrem iného aj na tieto dôvody:
„Sudca pre prípravné konanie sa v uznesení o predĺžení lehoty väzby rozsiahlo
vyjadril k materiálnym dôvodom väzby - opodstatnenosti trestného stíhania a existencii
dôvodov väzby, pričom najvyšší súd považuje tieto vyjadrenia a závery za dostatočné
a presvedčivé, osvojil si ich, a preto na ne odkazuje s tým, že opätovné rozoberanie tých
istých skutočností považuje za nadbytočné.
Najvyšší súd k vyššie uvedenému len stručne dodáva, že podozrenie o dôvodnosti
trestného stíhania pre obzvlášť závažný zločin podvodu sa priznaním obvineného
znásobilo. Závažnosť, rozsah i sofistikovaný spôsob vykonania už len tohto obzvlášť
závažného zločinu v spojení s bohatou kriminálnou minulosťou všetkých obvinených,
preukazujúcou neochotu akceptovať právne normy tejto spoločnosti, a dokumentujúcou ich
výrazné sklony k páchaniu trestnej činnosti, sama osebe potvrdzuje opodstatnenosť
obmedzenia ich osobnej slobody formou väzby, a to v lehote tak, ako to určil sudca pre
prípravné konanie.
V štádiu prípravného konania nemožno žiadať od súdu komplexné zaoberanie sa
vinou obvinených pre stíhaný trestný čin, pretože by to znamenalo prejudikovanie
konečného záveru, čo nie je prípustné. Preto sa ani obvinený nemôže oprávnene už
v tomto štádiu konania domáhať podrobných záverov súdu k opodstatnenosti trestného
stíhania pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy. Len úvahy sudcu pre prípravné
konanie k tejto otázke – podozreniu, nie vine, sú a boli na mieste o to viac, že ich najvyšší
súd považuje za akceptovateľné a zodpovedajúce súčasnej dôkaznej situácii.
K samotnému rozhodnutiu o predĺžení väzby najvyšší súd uvádza, že nezistil
porušenie, či nedodržanie podmienok na takéto rozhodnutie uvedených v ustanovení § 76
ods. 3 Tr. por. Medzi tieto patrí i dosiahnutie účelu trestného konania, ktorým je náležité
zistenie a objasnenie trestného činu jeho páchateľa a jeho spravodlivé potrestanie, ak sa
preukáže vina.
Z návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby zrozumiteľne vyplýva, že doposiaľ
sa mu nepodarilo náležite objasniť všetky okolnosti a skutočnosti smerujúce k tomu, aby
mohol zodpovedne rozhodnúť buď o podaní obžaloby alebo o inom procesnom postupe, či
inom rozhodnutí. Potrebu doplnenia dokazovania aj najvyšší súd považuje za opodstatnenú
a lehotu určenú sudcom pre prípravné konanie za primeranú s ohľadom i na obtiažnosť
vyšetrovanej trestnej činnosti, ku ktorej sa už vyjadril samotný sudca pre prípravné
konanie...
Prokurátor síce neodôvodnil svoju sťažnosť, z povahy veci ale vyplýva, že nie je
spokojný s tým, že jeho návrhu nebolo vyhovené v plnom rozsahu (predĺženie lehoty väzby
o štyri mesiace). Početnosť a náročnosť procesných úkonov, ktoré je nevyhnutné podľa
prokurátora (viď jeho návrh na predĺženie lehoty väzby) ešte vykonať si aj podľa
najvyššieho súdu nevyžaduje lehotu až štyroch mesiacov. Tu najvyšší súd pripomína znenie
§ 2 ods. 6 Tr. por., podľa ktorého musia byť väzobné veci vybavované prednostne
a urýchlene.“
Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu s uznesením
špecializovaného súdu považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť z tohto
rozhodnutia špecializovaného trestného súdu:
„V tomto štádiu trestného stíhania však nemôže byť úlohou rozhodnutia o väzbe
definitívne sa vysporiadať s interpretáciou odznetých slov – to bude až úlohou rozhodnutia
v merite veci. Je však možné konštatovať, že odposluchy dokumentujú nielen scenár
majetkovo-právnych prevodov, ale dávajú dôvod domnievať sa, že vo veci sa naozaj
minimálne zvažovala vražda, minimálne jednej osoby – z kontextu komunikácie možno
vyvodiť záver, že išlo o poškodenú ... Niet dôvodu opätovne nekonštatovať
u všetkých obvinených aj dôvody kolúznej väzby a preventívnej väzby v zmysle ustanovenia
§ 71 ods. 1 písm. b, písm. c) Tr. por. Pokiaľ ide o odôvodnenosť takzvanej kolúznej väzby
možno konštatovať, že do veci je zaangažovaných viacero osôb v rôznych pozíciách, ktorých
prípadná účasť na skutku, resp. vedomosti o ňom sa budú musieť ešte preverovať.
Už z doteraz zabezpečených dôkazných prostriedkov je evidentné, že obvinení (z obvinených
najmä ) majú kontakty na tieto osoby, intenzívne s nimi komunikujú, pričom všetko
nasvedčuje tomu, že podozrenie najmä z prípravy naozaj sofistikovanej ekonomickej trestnej
činnosti je reálne a ide o kontinuálne konanie spočívajúce v zabezpečovaní viacerých
krokov. V takýchto prípadoch už samotná sofistikovanosť a prepracovanosť plánu, súčasťou
ktorého je viacero osôb môže byť skutočnosťou dostatočne konkrétnou na to, aby bolo
možné situáciu vyhodnotiť tak, že obava z nezákonného ovplyvňovania trestného stíhania,
najmä pôsobením na svedkov, ktorí budú ešte vo veci vypočutí, nie je abstraktného
charakteru a je reálna. Z obdobných dôvodov tak podľa názoru sudcu pre prípravné
konanie existuje aj reálna obava, že obvinení budú pokračovať v trestnej činnosti, prípadne
dokonajú trestný čin, ktorý pripravovali. Takáto reálna obava v prípade prípravy na trestný
čin spočíva už v púhom fakte, že ide o pripravovanie trestného činu, teda následok ešte
nenastal, pričom pokiaľ by do konania obvinených nevstúpili orgány činné v trestnom
konaní, je možné ba dokonca pravdepodobné, že plánovaný následok by nastal... Je teda
naozaj veľmi pravdepodobné, že v prípade nepredĺženia väzby, by obvinené osoby mohli
konať vyššie popísaným spôsobom. Je vo všeobecnom záujme zabezpečiť objektívne a ničím
nerušené vyšetrovanie stíhanej trestnej veci, a to v prípade potreby aj prostredníctvom
väzobného stíhania obvinených.“
Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe
obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na
základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd
neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto
nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu
alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou
(III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi
väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri
rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Inými slovami,
v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia všeobecného súdu nemožno považovať
väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09). Zákonnosť väzby je zároveň
determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio
decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí
aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie
konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj
povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej
úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu
vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len
na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa
berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými
okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne
skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.
konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci
ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov
všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie
do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne
uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného
a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho
prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Ústavný súd pripomína, že
jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je
konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť
opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
Ústavný súd vzhľadom na už uvedené skutočnosti po tom, čo podrobil uznesenie
najvyššieho súdu v spojení s uznesením špecializovaného trestného súdu ústavnoprávnemu
prieskumu, konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevybočilo z medzí
stanovených označenými článkami ústavy a dohovoru a že postupom najvyššieho súdu
a jeho uznesením nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa označených v jeho sťažnosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že je v záujme
navrhovateľov, aby k podnetu priložili čo najviac im dostupných dôkazov, a tým ústavný
súd presvedčili, že prijatie ich podnetu na konanie vo veci samej má svoje opodstatnenie.
Ústavný súd nie je substituentom navrhovateľov pri zabezpečovaní dôkazov ich tvrdení
v podnete, ak si ich navrhovatelia môžu zabezpečiť sami (I. ÚS 35/99).
Vychádzajúc z už uvedených skutočností, sa ústavný súd nezaoberal námietkou
sťažovateľa, ktorú vo vzťahu k uzneseniu špecializovaného trestného súdu mohol predniesť
najvyššiemu súdu ako orgánu verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred
uplatnenie právomoci ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2016