Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 44/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Jozef

Kováčik, s. r. o., Legionárska 6434/2, Trenčín, konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta JUDr. Jozefa Kováčika, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto

nad Váhom sp. zn. zo 6. februára 2013 a rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 26. marca 2014, ako aj postupom, ktorý predchádzal

ich vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2014

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Jozef Kováčik, s. r. o.,

Legionárska 6434/2, Trenčín, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Jozefa

Kováčika, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nové

Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 6. februára 2013

(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. marca 2014 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ spolu so svojou dcérou

(ako žalobkyňou v 2. rade) sa žalobou proti

(ďalej len „žalovaný“), domáhali na okresnom súde zaplatenia sumy

spolu 4 450,77 € s príslušenstvom ako náhrady škody na trovách právneho zastúpenia

v právoplatne skončenom trestnom konaní vedenom Okresným súdom Trenčín pod sp. zn.

, v ktorom obidvaja žalobcovia vystupovali v právnom postavení poškodených.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že „spolu so svojou dcérou... boli sme

dňa 17. 05. 2007 účastníkmi dopravnej nehody, ktorú zavinil ... ako

zamestnanec .

V trestnom konaní proti som si zvolil... ako poškodený

advokáta ako splnomocnenca.

Trestné stíhanie skončilo rozsudkom OS Trenčín sp. zn. zo dňa

23. 06. 2008, ktorým súd schválil Dohodu o vine a treste medzi prokurátorom OP Trenčín

a odporcom, kde bol odporca uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia

na zdraví. Poškodený bol so svojim nárokom na náhradu škody odkázaný

na občianskoprávne konanie s odôvodnením, že za škodu zodpovedá zamestnávateľ

odporcu. ...

... následne som ako navrhovateľ uplatnil proti ako

odporcovi a ako vedľajšiemu

účastníkovi na strane odporcu zaplatenie náhrady trov konania, ktoré som ako poškodený

môjmu splnomocnencovi uhradil ako odmenu za poskytnutie právnej služby advokátom

vo výške 2.377,56 € s prísl. tvoriacim úrok z omeškania a trovy konania. Okresný súd Nové

Mesto nad Váhom o mojom návrhu rozhodol rozsudkom sp. zn. zo dňa

11. 07. 2011 tak, že mi návrh zamietol s odôvodnením, že som nepreukázal, že v uplatnenom

nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch som bol úspešný voči

odporcovi, a to čo i len čiastočne. V priebehu konania súd vyslovil názor, že

nie je pasívne legitimovaný, ale týmto je .

Na moje odvolanie proti tomuto rozsudku Krajský súd v Trenčíne rozsudkom

zo dňa 27. 11. 2012 rozsudok Okresného súdu potvrdil a v odôvodnení

uviedol iba, že sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach

na toto rozhodnutie odkazuje...

... aj vzhľadom na stanovisko Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní

sp. zn. podal som dňa 22. 06. 2011 ako navrhovateľ I/ návrh proti vinníkovi

dopravnej nehody ako odporcovi, aby mi zaplatil sumu 3.170,25 €

s prísl. z dôvodu, že za škodu zodpovedá spolu s jeho zamestnávateľom

V návrhu som vyčíslil a odôvodnil výšku uplatňovanej škody... Návrh na náhradu

škody podávala so mnou aj moja dcéra ako samostatná

navrhovateľka označená ako navrhovateľka 2/. Táto požadovala samostatne pre seba

uhradiť škodu, ktorá jej vznikla zaplatením odmeny za zastupovanie splnomocnencom

vo výške 1280,52 €.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 6. februára 2013 žalobu sťažovateľa

a žalobkyne v 2. rade zamietol. Podľa sťažovateľa „môj návrh Okresný súd Nové Mesto

nad Váhom zhodou okolností konajúcou tou istou sudkyňou... zamietol aj proti vinníkovi

dopravnej nehody, tento raz z dôvodu, že odporca nie je pasívne legitimovaný nakoľko

za škodu zodpovedá jeho zamestnávateľ“.

Sťažovateľ so závermi napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa nesúhlasil, pretože

„súd sa mal zaoberať našimi dvomi samostatnými návrhmi a pokiaľ zistil, že sú nedôvodné,

mal túto skutočnosť vyjadriť vo výroku tak, že sa obidva návrhy zamietajú a rovnako

o náhrade trov konania mal rozhodnúť vo vzťahu ku každému navrhovateľovi samostatne,

nakoľko sme navrhovatelia neboli v postavení spoločných a nerozdielnych účastníkov

konania. Ďalej sme namietli nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v tom,

že Okresný súd mylne aplikoval a vykladal zákon na zistený skutkový stav, t. j. ust. O. z.

o náhrade škody. Uviedli sme, že odporca ako vinník dopravnej nehody je

pasívne legitimovaný pre uplatnenie tohto nároku na náhradu škody. Zodpovednosť

odporcu sme vyvodzovali z ustanovenia , z ktorého vyplýva, že

poškodenému možno priznať náhradu trov konania spojených s pribratím splnomocnenca aj

v prípade ak týmto nebol priznaný nárok na náhradu škody ani z časti a v takomto prípade

je za túto náhradu trov konania zodpovedný iba odsúdený, pretože takúto povinnosť možno

uložiť v zmysle iba jemu a nie jeho zamestnávateľovi.“.

Krajský súd na základe odvolania oboch navrhovateľov (sťažovateľa aj žalobkyne

v 2. rade, pozn.) rozsudkom sp. zn. z 26. marca 2014 rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil, pričom námietky sťažovateľa o nedostatočnom právnom zdôvodnení

odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu považoval za neodôvodnené. Sťažovateľ

uvádza, že krajský súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa „o nedostatku pasívnej

legitimácie odporcu ... Ani ďalšie vytýkané pochybenia vadnosti

vysporiadania sa súdu prvého stupňa so samostatným procesným postavením

2 navrhovateľov odvolací súd neuznal pričom podľa mňa- sťažovateľa sa jedná

jednoznačne o odvolací dôvod podľa “.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru v priebehu konania pred všeobecnými súdmi

sťažovateľ zdôrazňuje, že nepovažuje „... za spravodlivé a v právnom štáte možné, aby

za škodu ktorá mi preukázateľne vznikla, zaplatením odmeny môjmu splnomocnencovi

advokátovi za právnu službu, ktorú mi poskytol v trestnom konaní, kde bol obvinený uznaný

vinným, nezodpovedal nikto, to znamená ani vinník tejto nehody a ani jeho zamestnávateľ,

resp. jeho poisťovateľ. Z rozhodnutí odporcov v dvoch samostatných konaniach však

vyplýva, že podľa ich názoru je to možné, pretože najprv nezodpovedal za škodu

zamestnávateľ a jeho poisťovateľ, a následne nezodpovedal ani samotný vinník dopravnej

nehody.“.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„I. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 26. 03. 2014

sa zrušuje v celom rozsahu.

III. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

IV. Rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. zo dňa

06. 02. 2013 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

V. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume

284,04 €, ktorú je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Jozefa

Kováčika do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 6. februára 2013, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 26. marca

2014 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, došlo k porušeniu jeho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 6. februára 2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu

odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd ako

odvolací súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 26. marca 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia ,

, , , , ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nie je

súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho

úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecnými súdmi a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Ústavný súd je, ako už bolo uvedené, oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť

konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlo

k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ) a či možno ich

konania (postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia

a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli

na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a aplikácia zákonov neporušujú

uvedené ústavnoprocesné princípy (m. m. ). Reálne uplatnenie a garantovanie

základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani

nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania ().

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti tejto časti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 26. marca 2014.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najskôr poukázal na obsah

odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 6. februára 2013,

ktorým zamietol žalobu (sťažovateľa aj žalobkyne v 2. rade), pričom v tejto súvislosti

okrem iného uviedol, že súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že

„navrhovatelia 1/, 2/ si ako poškodení uplatnili v trestnom konaní vedenom proti odporcovi

na Okresnom súde v Novom Meste nad Váhom náhradu škody na zdraví, ako aj na veciach

a nemajetkovú ujmu. Odporca bol síce uznaný vinným na základe schválenej dohody o vine

a treste vo veci sp. zn. Okresného súdu Trenčín, avšak navrhovatelia 1/, 2/ ako

poškodení boli so svojimi nárokmi na náhradu škody odkázaní na občianske súdne konanie,

a to z dôvodu, že za škodu poškodených zodpovedá zamestnávateľ vodiča, t. j. odporcu.

Odporcu nepovažoval za pasívne legitimovaného, keďže navrhovatelia si nemohli uplatniť

nárok na náhradu škody voči odporcovi ako vodičovi, ktorý plnil úlohy

, a za škodu spôsobenú odporcom zodpovedá daný subjekt

ako prevádzkovateľ nákladného motorového vozidla v zmysle ust. § 427 ods. l Občianskeho

zákonníka.“.

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku formuloval krajský súd svoje

vlastné právne závery k námietkam sťažovateľa vyjadrenými v odvolaní, keď najmä

uviedol:

„Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej, možno v zmysle

ust. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a/ až f/

citovaného zákonného ustanovenia.

Navrhovatelia vo svojom odvolaní výslovne neoznačujú ani jeden z tam uvedených

dôvodov na odvolanie, avšak z jeho obsahu je zrejmé, že súdu prvého stupňa vyčítajú

nesprávne právne posúdenie, čo je dôvodom na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/

Podľa súdnej praxe sa za nesprávne právne posúdenie veci považuje mylná aplikácia

a výklad právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú

na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Za nesprávne právne posúdenie v danej veci nie je možné považovať taký postup

súdu prvého stupňa, ktorým nepriznal nárok navrhovateľov predstavujúci náhradu trov

konania v trestnej veci podľa , na ktorý poukazujú

navrhovatelia v závere svojho odvolania. Podľa citovaného zákonného ustanovenia

rozhodoval Okresný súd v Trenčíne svojím uznesením zo dňa 28. januára 2013,

č. k. -282 a návrh právneho zástupcu navrhovateľov na uloženie povinnosti

odsúdenému nahradiť poškodeným trovy vzniknuté pribratím

splnomocnenca v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.

zamietol.

Podľa ustálenej judikatúry súdov sa trovy poškodeného, ktoré mu vznikli v trestnom

konaní v súvislosti s právnym zastupovaním, považujú za škodu. Následne v občianskom

súdnom konaní teda môže poškodený uplatňovať náhradu škody v rámci občianskeho

súdneho konania, ktoré nasleduje po tom, keď v trestnom konaní o náhrade uplatnenej

škody rozhodnuté nebolo, pretože trestné konanie vedené proti žalovanému bolo zastavené,

resp. náhrada nebola priznaná.

Predpoklady zodpovednosti žalovaného sa aj v takomto prípade posudzujú v zmysle

ust. , podľa ktorého aj danú vec súd prvého stupňa

posudzoval.

Základným predpokladom zodpovednosti v zmysle ust.

je existencia škody, čo v danom prípade naplnené bolo, keď navrhovateľom vznikla škoda

predstavujúca zmenšenie ich majetku v rozsahu. v akom vynaložili svoje prostriedky

na odmenu za zastupovanie v trestnom konaní. Ďalšími predpokladmi sú porušenie právnej

povinnosti odporcu a príčinná súvislosť medzi škodou a porušením právnej povinnosti.

Z obsahu trestného spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. , na ktorý aj

poukazujú navrhovatelia, vyplýva, že odporca bol uznaný vinným, a to na základe

schválenej dohody o vine a treste uzatvorenej medzi prokurátorom Okresnej prokuratúry

v Trenčíne a ním za spáchaný skutok na tom skutkovom základe, že dňa viedol

nákladné motorové vozidlo zn. Iveco Daily EČ: , po ceste 1/50 v smere

od Drietomy do Bánoviec nad Bebravou tak, že pri odbočovaní vľavo cez cestu na miesto

ležiace mimo cesty nedal prednosť v tom čase jazdiacemu motorovému vozidlu. ktoré viedol

, čím došlo k zrážke, následkom ktorej navrhovatelia utrpeli značné

zranenia. Navrhovatelia však v rámci tohto konania boli odkázaní so svojimi nárokmi

na náhradu škody na občianske súdne konanie s odôvodnením, že za škodu zodpovedá

zamestnávateľ odporcu, ktorý je aj prevádzkovateľom predmetného motorového vozidla,

ktorým bola škoda spôsobená.

Medzi účastníkmi nie sú pochybnosti o tom, že poisťovateľ zamestnávateľa odporcu,

a to navrhovateľom poskytla plnenie za nároky vyplývajúce

z ublíženia na zdraví.

Zo zistených skutočností súd prvého stupňa vyvodil správny záver a správne

aplikoval ust. , pretože je nepochybné, že žalobcovi

vznikli náklady pri uplatnení jeho práva v trestnom konaní vedenom proti žalovanému, čím

mu vznikla majetková ujma, spočívajúca v zmenšení jeho majetku. Nie je však daný ďalší

predpoklad zodpovednosti žalovaného za takúto škodu, a to, že by navrhovatelia boli

so svojimi nárokmi voči trestnej veci, prípadne aj následných občianskoprávnych konaniach

týkajúcich sa náhrady škody, úspešní. Odporca totiž nezodpovedá, z dôvodov uvedených

v trestnom, ako aj následných občianskych súdnych konaniach, za škodu, ktorú utrpeli

v súvislosti s dopravnou nehodou navrhovatelia z dôvodu, že za túto škodu zodpovedá

v zmysle ust. jeho zamestnávateľ, t. j. .

Za uvedený subjekt plnila navrhovateľom podľa § 2 ods. 2 zákona

č. , a to čiastočne aj za ich trovy, ktoré im vznikli v trestnom konaní, vedenom

proti nemu.

Záver súdu prvého stupňa o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v danej veci je

preto správny, keďže odporca tu nie je nositeľom povinnosti, týkajúcej sa náhrady škody,

ktorá spočíva v trovách poškodených, ktoré im vznikli v trestnom konaní.

Odvolací súd preto nepovažoval za opodstatnene uplatnený dôvod na odvolanie

podľa “

Rovnako za nedôvodné krajský súd považoval odvolacie námietky spočívajúce

v tom, že súd prvého stupňa neposudzoval oddelene a nerozhodol oddelene o nároku

sťažovateľa ako žalobcu v 1. rade a žalobkyne v 2. rade. V tejto súvislosti uviedol, že

„navrhovatelia totiž uplatňujú svoj nárok na základe tých istých skutkových tvrdení, pričom

jedná sa o rovnaký právny nárok a jeho opodstatnenosť bola posudzovaná vo vzťahu

k odporcovi, pričom rovnaké skutkové aj právne závery sa týkali opodstatnenosti ako

nároku navrhovateľa 1/, tak aj navrhovateľky 2/.

Súd prvého stupňa sa nedopustil pochybenia ani tým, že navrhovateľom uložil

povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi náhradu trov konania, pričom

pre založenie takéhoto solidárneho záväzku nie je nevyhnutné, aby účastníci boli

v postavení nerozlučných spoločníkov.“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ považuje za porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spôsob, akým sa krajský súd ako odvolací súd a pred ním

okresný súd ako súd prvého stupňa vysporiadali s vykonanými dôkazmi v rámci ich

hodnotenia a následného vyvodenia zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v ich

meritórnych rozhodnutiach.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu (s prihliadnutím na obsah rozhodnutia súdu

prvého stupňa) pritom podľa názoru ústavného súdu zjavne vyplýva, že krajský súd sa

s podstatnými námietkami sťažovateľa, ktoré uviedol v podanom odvolaní (a ktoré tvoria aj

podstatnú časť argumentácie sťažovateľa v sťažnosti predloženej ústavnému súdu), zaoberal

a ústavne akceptovateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal.

Krajský súd a tiež okresný súd, na ktorého závery ako na vecne správne odvolací súd

odkázal, prezentovali podstatu otázky, relevantnej v prípade sťažovateľa, a síce otázku

vecnej (pasívnej ) legitimácie, ktorej existencia je východiskovým predpokladom úspešného

uplatnenia práva v občianskom súdnom konaní. Krajský súd v napadnutom rozsudku

vychádzal z ustálenej judikatúry všeobecných súdov, v zmysle ktorej sa trovy poškodeného,

ktoré mu vznikli v trestnom konaní v súvislosti s právnym zastupovaním, považujú

za škodu, a následne môže teda poškodený uplatňovať náhradu škody v rámci občianskeho

súdneho konania, ktoré nasleduje potom, keď v trestnom konaní o náhrade uplatnenej škody

rozhodnuté nebolo, pretože trestné konanie vedené proti žalovanému bolo zastavené,

resp. náhrada nebola priznaná.

V nadväznosti na uvedené východisko krajský súd po vyhodnotení skutkových

okolností posudzovanej veci sťažovateľa dospel k záveru, že v jeho prípade nebol splnený

jeden z predpokladov zodpovednosti žalovaného za takúto škodu v zmysle § 420

spočívajúci na skutočnosti, že sťažovateľ nebol so svojím nárokom

voči trestnej veci, prípadne aj následných občianskoprávnych konaniach týkajúcich sa

náhrady škody, voči žalovanému úspešný. Na podporu tohto záveru zdôraznil krajský súd tú

skutočnosť, ktorú považoval v kontexte prezentovaného výkladu za podstatnú, a síce že

žalovaný nezodpovedá z dôvodov uvedených v trestnom, ako aj následných občianskych

súdnych konaniach za škodu, ktorú utrpel v súvislosti s dopravnou nehodou sťažovateľ,

pretože za túto škodu zodpovedá v zmysle jeho

zamestnávateľ (okresný súd sa v rozpore s tvrdením sťažovateľa s pasívnou legitimáciou

na strane žalovaného už vysporiadal v konaní vedenom pod sp. zn. , keď

uviedol, že , je pasívne vecne legitimovaný v zmysle § 420

ods. 2 a , pozn.). Je nesporné, že za uvedený subjekt,

t. j. , plnila sťažovateľovi ,

podľa o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, a to čiastočne (v sume 880,08 €) aj za jeho trovy, ktoré mu

vznikli v trestnom konaní vedenom proti žalovanému.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vo svojom rozsudku uplatnil náležitý

a logický výklad otázky vecnej legitimácie, na základe ktorého po posúdení skutkových

okolností posudzovanej veci sťažovateľa dospel k záveru o nedostatku vecnej legitimácie

na strane žalovaného účastníka konania. Za ústavne akceptovateľnú považuje ústavný súd aj

krajským súdom uplatnenú interpretáciu právnej úpravy náhrady škody spočívajúcej

v trovách sťažovateľa, ktoré mu vznikli v trestnom konaní. Krajským súdom uplatnenej

interpretácii právnej regulácie náhrady škody pritom primerane korešpondovali aj jeho

skutkové a právne závery týkajúce sa nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného v danej

veci.

Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne

a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoje právne závery, čím ako súd odvolací

poskytol právam sťažovateľa dostatočnú ochranu. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu

nie je arbitrárne, keďže nie je v nesúlade s aplikovanou právnou úpravou a nepopiera ani jej

zmysel, pričom obsahuje primerané a zrozumiteľné zdôvodnenie právnych záverov

odvolacieho súdu. Ústavný súd preto považuje napadnutý rozsudok krajského súdu

z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný a za týchto okolností nemá žiaden

dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti

dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia

porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2016