Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 49/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpenej HKP Legal, s. r. o., Sasinkova 6, Bratislava, konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Petra Kuboviča, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a porušenie práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

bližšie neoznačeným uznesením, ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho bližšie neoznačeným uznesením,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2014

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho bližšie

neoznačeným uznesením, ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho bližšie neoznačeným

uznesením.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že sa voči nej vedie exekučné konanie na základe

rozhodcovského rozsudku č. SR 15164/10 z 23. februára 2011 vydaného Stálym

rozhodcovským súdom Slovenskej rozhodcovskej, a. s., ktorý sa stal právoplatným

14. marca 2011 a vykonateľným 17. marca 2011.

Sťažovateľka v predmetnom exekučnom konaní podala 26. augusta 2011 námietky

proti exekúcii a návrh na odklad a zastavenie exekúcie, ktoré však boli zamietnuté.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktorým

sa domáhala, aby krajský súd zrušil rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, prípadne aby jej návrhu vyhovel a exekúciu zastavil.

„Sťažovateľka svoje odôvodnenie podala v zákonnej lehote, náležite ho odôvodnila

pričom poukázala nielen na vnútroštátne právne normy, ale aj komunitárne právo a

početnú prax slovenských súdov i SD EÚ. Odvolací súd však odvolanie zamietol a

formalisticky potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Sťažovateľka sa svojich práv

následne domáhala aj na Najvyššom súde SR tým, že podala dovolanie, ktoré však bolo

Najvyšším súdom SR odmietnuté...“

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, pričom

uvádza:

„Namietaným rozhodnutiam konajúcich súdov vytýkame tieto vady, ktoré spôsobili

porušenie ústavných práv môjho klienta:

a) postupom súdu, nevykonaním dôkazov; súd dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a odňal sťažovateľke právo na súdnu ochranu

a prístupu k súdu

b) rozhodnutie je arbitrárne, založené na nesprávnom právnom posúdení veci,

2

c) rozhodnutie je nepreskúmateľné,

d) rozhodnutie súdu je v rozpore s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa

a porušuje práva spotrebiteľa podľa či 38 Charty základných práv Európskej únie.“

Sťažovateľka v prvom rade namieta, že okresný súd a krajský súd jej svojím

postupom odňali možnosť konať pred súdom predovšetkým tým, že na objasnenie sporných

skutočností konajúce súdy nevykonávali dokazovanie a nevyvinuli žiadnu relevantnú

procesnú aktivitu – napr. nevyzvali ju na objasnenie týchto skutočností. Takýto postoj

zaujali konajúce súdy najmä vo vzťahu k rozhodujúcej skutočnosti – či sťažovateľka bola

spotrebiteľkou pri uzatváraní zmluvy o úvere a či čerpala tento úver na účely podnikania,

prípadne na osobný účel.

Sťažovateľka ďalej namieta, že napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského

súdu sú arbitrárne a sú založené na nesprávnom právnom posúdení veci.

«... Súdy dospeli k záveru, že posudzovaný zmluvný vzťah medzi oprávneným

a povinnou nemožno vnímať ako spotrebiteľský, nakoľko povinná v čase uzatvárania a

plnení zmluvy bola podnikateľským subjektom a konala tak v rámci predmetu svojej

podnikateľskej činnosti. Takýto prístup je však jednostranný a prepäto formalistický. Súd

vôbec nezohľadnil, že skutočnosť, že fyzická osoba je podnikateľským subjektom, nebráni

tomu, aby si dotyčný požičal finančné prostriedky na iné ako podnikateľské účely, a teda

tým vstúpil do spotrebiteľského úverového vzťahu, čo je presne prípad povinnej. Dôležitá je

materiálna stránka právneho vzťahu a materiálne posúdenie ako predpoklad naplnenia

materiálneho právneho štátu.

Ide o nekalú obchodnú praktiku, pretože sa vôbec nerešpektuje vôľa spotrebiteľa

a obchodný zástupca dodávateľa zakrúžkuje taký účel, aby sa vylúčil režim spotrebiteľských

úverov. Povinná síce v čase čerpania úveru vykonávala podnikanie, no predmetný úver

čerpala na uspokojovanie osobných potrieb, nie na povolanie. V čase vzniku vzťahu nutne

potrebovala peniaze na úhradu nákladov v rodine. Úver tak povinná nebrala na povolanie

a ani jej vôľa nikdy taká nebola...

Pokiaľ ide o tieto „krížikovacie“ praktiky žalovaného dávame do pozornosti súdu

Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2010 č. k. , ktorý

sa vysporiadal aj s týmito otázkami a uviedol, že „v prípade pochybností o tom, či ide

o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno dodávateľ (veriteľ)...

Oprávnený poskytnutie úveru podmienil ich označením v zmluve ako podnikateľov

a zakrížikoval im pri účele úveru „podnikanie“, čím sa dopúšťa nekalej obchodnej praktiky,

ktorej jediným cieľom je vyhnúť sa právnej úprave spotrebiteľského práva. V tejto súvislosti

bol podaný aj podnet na Slovenskú obchodnú inšpekciu, aby tento orgán začal konanie

proti oprávnenému v rámci svojich kompetencií. Rozhodnutia, v ktorých Slovenská

obchodná inšpekcia dospela k záverom, že oprávnený sa krížikovaním účelu úveru na

podnikanie a zamestnanie dopúšťa používania nekalej obchodnej praktiky, prikladáme súdu

v prílohe − Rozhodnutie SOI č. zo dňa 21. 04. 2011, Rozhodnutie SOI

č. zo dňa 09. 06. 2011, Rozhodnutie SOI č. zo dňa

15.06.2011...

Vzhľadom na hore uvedené ako aj z celkového kontextu rozhodnutia súdu je jasné,

že zo strany súdov došlo k nepochopeniu ex offo kontroly zo strany konajúceho súdu,

pričom táto povinnosť sa vzťahuje aj na exekučné súdy, čo sa napokon odzrkadlilo aj na

nesprávnom právnom posúdení a následne aj rozhodnutí.

... Judikatúra Súdneho dvora EÚ jasne potvrdzuje, že spotrebiteľovi patrí ochrana

ex offo, a to aj vtedy, keď sa tento nebránil v základnom konaní − do pozornosti dávam

rozhodnutia uvedené v mojom návrhu a ďalej rozhodnutie OCÉANO GRUPPO

EDITORIAL a osobitne bod 61. rozhodnutia GODARD, podľa ktorého má súd dokonca

pôsobiť ako advokát spotrebiteľa.»

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že v prerokúvanom prípade boli konajúce súdy povinné

predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie.

„Vzhľadom na uvedené nie je možné dospieť k inému záveru než, že prvostupňový

a odvolací súd nesprávne a neodôvodnene vykladajú Európske právo, konkrétne čl. 267

Zmluvy o fungovaní EÚ. V zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora v prípade Cilfit,

ak prejednávaná vec súvisí s európskym právom a nie je splnená podmienka acta claire

konajúci vnútroštátny súd je povinný predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ.

Súdy mali možnosť a v zmysle záverov CILFIT aj povinnosť predložiť Súdnemu dvoru EÚ

prejudiciálnu otázku. Takto však nepostupovali, a teda konali nezákonne, porušujúc normy

4

európskeho práva − na úkor práv sťažovateľky − spotrebiteľky a záväzku lojality k EÚ a jej

supranacionálnemu právnemu poriadku (rozsudok Van Genden Loos).“

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje aj na závery Ústavného súdu Českej

republiky v rozhodnutiach sp. zn. z 29. 11. 2011 a sp. zn.

z 10. 1. 2012.

Napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu považuje sťažovateľka

za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a porušenie zásad dokazovania v civilnom

konaní.

„... prvostupňový ani odvolací súd dokonca nevykonal ani nijaké dokazovanie –

nedopytoval sťažovateľku, ktorej tvrdenia spochybňovali. Konajúce súdy neurobili

jednoducho nič, aby jasne preverili a osvedčili dôvodnosť a zákonnosť návrhu na odklad

a zastavenie exekúcie.

Celkovo tak možno uzavrieť, že napadnuté rozhodnutie okresného ani krajského súdu

neobsahuje nijaké dôvody, pre ktoré došlo k zamietnutiu návrhu na odklad a zastavenie

exekúcie a potvrdeniu tohto zamietnutia. Rozhodnutia súdov sú tak založené výhradne

na konštatovaniach súdov bez akéhokoľvek ďalšieho preskúmateľného zdôvodnenia. Takýto

stav je ústavnoprávne neakceptovateľný a zakladá rozpor postupu súdu s cieľmi

vymedzenými v .“

Podľa sťažovateľky napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu

sú v rozpore s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa a porušujú základné práva

spotrebiteľa podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie.

„Povinná vystupovala v predmetnom vzťahu ako spotrebitelia a podľa toho mal k nej

aj súd pristupovať. Avšak súd svojim rozhodnutím porušil práva povinnej ako spotrebiteľky

podľa čl. 38 Charty základných práv EÚ a súčasne porušil čl. 169 ods. 1 Zmluvy

o fungovaní EÚ a záväzok lojality k EÚ, čím sa dopustil vážnych vád konania

a rozhodnutia. Rovnako boli neaplikáciou vyššie uvedeného porušené aj Smernice Rady

93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a 2005/29/ES o nekalých

obchodných praktikách.

Porušenie práv spotrebiteľky garantovaných v čl. 38 Charty základných práv EÚ

a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ spôsobil konajúci súd tým, že neprihliadol na

vysoký záujem európskeho práva na ochrane spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými

podmienkami tak ako to ukladá kogentné ustanovenie a pravidlo postavené na roveň

verejného poriadku − čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách.“

Následne sťažovateľka rozsiahlo poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej

únie týkajúcu sa ochrany spotrebiteľa a tiež judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva podľa dohovoru.

K procesnej podmienke včasnosti podania sťažnosti podľa –

teda jej podania v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“), sťažovateľka uvádza:

„K podaniu ústavnej sťažnosti až po rozhodnutí o dovolaní pristúpila sťažovateľka

v zmysle rozhodnutí Ústavného súdu , , , podľa

ktorých je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Pritom skutočnosť, že dovolanie bolo dovolacím súdom odmietnuté, nie je v tomto

prípade relevantná, nakoľko majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu

zaručeného máme za to, že aj pre takýto prípad

procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o dovolaní je sťažovateľke lehota na podanie

sťažnosti Ústavnému súdu Slovenskej republiky považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu. Toto tvrdenie opierame

o rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

6

„Právo sťažovateľky... podľa článku 46 ods. 1 , ako aj

právo... podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... bolo postupom Okresného súdu Žiar nad

Hronom, sp. zn. a Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.

-81 porušené.

... Uznesenie súdu Žiar nad Hronom, sp. zn. a Uznesenie Krajského

súdu Banskej Bystrici, sp. zn. -81 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému

súdu Žiar nad Hronom, na ďalšie konanie.

... Okresný súd Žiar nad Hronom je povinný nahradiť sťažovateľke a 1.000 € ako

primerané finančné zadosťučinenie.

... Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľke 1.000 € ako

primerané finančné zadosťučinenie.“

Sťažovateľka si tiež uplatnila právo na úhradu trov konania.

Čo sa týka návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, podľa

sťažovateľky je odôvodnené vzhľadom na to, že „účastníčka konania ako matka a živiteľka

rodiny je dlhodobo vystavená prebiehajúcej exekúcii, ktorá má vážny dopad na jej

majetkové práva (najmä s poukazom na § 61 Exekučného poriadku). Konajúce súdy tak

vážne pochybili ešte v štádiu rozhodovania o návrhu na udelenie poverenia na výkon

exekúcie, keď vôbec neskúmali súlad uplatňovanej pohľadávky s právnymi normami

Slovenskej republiky ako aj s komunitárnym právom. Priebeh súdnych konaní znáša

sťažovateľka veľmi ťažko, jej zdravotný stav sa výrazne zhoršil a konajúce súdy už v poradí

po niekoľkýkrát porušili jej právo na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými

podmienkami.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie právoplatného rozhodnutia,

opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody.

Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

8

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. ,

, ).

Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej

sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom, sp. zn.

a Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. -81“. Zároveň

v petite žiada, aby ústavný súd nálezom zrušil „Uznesenie súdu Žiar nad Hronom, sp. zn.

a Uznesenie Krajského súdu Banskej Bystrici, sp. zn. -81“.

Z uvedeného petitu napriek nejednoznačnému vymedzeniu možno dospieť k záveru,

že sťažovateľka namieta porušenie označených práv postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením, ako aj postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením.

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich práv postupom

okresného súdu a krajského súdu v konaniach vedených pod označených spisovými

značkami uvedenými v petite sťažnosti a dožaduje sa zrušenia uznesení vydaných v týchto

konaniach bez toho, aby identifikovala dátum ich vydania. Sťažovateľka k sťažnosti

nepriložila kópiu napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu.

Ústavný súd prostredníctvom elektronických prostriedkov a registra podaní

ústavného súdu zistil, že ide o uznesenie okresného súdu č. k. -59

zo 7. augusta 2012 a o uznesenie krajského súdu č. k. -81 z 27. novembra

2012. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu

podala dovolanie (o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 27. marca 2014 tak, že ho odmietol). Predpokladom podania dovolania bolo nadobudnutie

právoplatnosti napadnutého uznesenia krajského súdu. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza,

že sťažnosť podala „až po rozhodnutí o dovolaní“. Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu

25. júna 2014.

Vo vzťahu k dodržaniu už uvedenej podmienky podania sťažnosti v lehote podľa

poukazuje sťažovateľka na judikatúru ústavného súdu

a rozhodnutie ESĽP vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike z 12. 11. 2002.

Ústavný súd túto argumentáciu sťažovateľky nemohol akceptovať, pričom ako rozhodujúcu

skutočnosť zohľadnil, že sťažovateľka ňou nenamietala porušenie svojich práv rozhodnutím

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, čo je v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného

súdu (napr. , ) nevyhnutným predpokladom na aplikáciu

ustálenej judikatúry ústavného súdu (na ktorú sťažovateľka poukazuje, pozn.), v zmysle

ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom

doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) sťažovateľovi

a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, v prípade sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu

(obdobne napr. , , ). Pri posudzovaní otázky

dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavný súd totiž musí vychádzať z doslovného

znenia a z toho, že ak sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný

prostriedok − dovolanie, spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ho následne odmietol ako neprípustný, mal

namietať vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu, resp. jeho rozhodnutie; v danej

veci to však sťažovateľka neurobila. Za splnenia tejto podmienky, aj keby došlo k situácii,

že ústavný súd pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie

práv sťažovateľky nevysloví, mohol by aj napriek tomu súčasne preskúmať aj rozhodnutie

odvolacieho súdu (napadnuté uznesenie krajského súdu).

10

Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej

sťažnosti nenamieta porušenie označených práv podľa a dohovoru rozhodnutím

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, prípadne postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu. Za týchto okolností bolo potrebné počítať plynutie lehoty dvoch mesiacov podľa

od právoplatnosti napadnutého uznesenia krajského

súdu, a nie od právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľky.

Vzhľadom na nedostatočné označenie napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

nezisťoval, kedy toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Zo skutočností uvedených

v sťažnosti však jednoznačne vyplýva, že sťažovateľka podávala sťažnosť v lehote dvoch

mesiacov od doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu o jej dovolaní bez toho, aby toto

rozhodnutie napádala svojou sťažnosťou, preto sťažnosť vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu krajského súdu podala zjavne po uplynutí dvoch mesiacov od jeho právoplatnosti,

teda oneskorene.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25

ods. 2 ako oneskorene podanú.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd poukazuje na to, že sťažnosť nespĺňa

náležitosti ustanovené zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že taký rozsah

nedostatkov v zákonom predpísaných náležitostiach, aký vyplýva z podania sťažovateľky,

nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej

jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí podaní účastníkov konania (, , ,

).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou,

dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy

klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej

služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé

vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie,

ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom

(napr. , , ). Vzhľadom na kvalifikované právne

zastúpenie ústavný súd sťažovateľku na odstránenie nedostatkov sťažnosti nevyzýval,

primerane aplikujúc v spojení s

.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť spĺňa dôvody na jej odmietnutie

aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Nad rámec veci ústavný súd poukazuje na to, že sťažnosť v časti, ktorej sťažovateľka

namieta porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením, bolo možné odmietnuť podľa

aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu z dôvodu, že sťažovateľka proti predmetnému

uzneseniu okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2016

12