Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 58/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Podobom,

Bratislavská 354/32, Dubnica nad Váhom, ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a 4 a postupom

Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

sp. zn. z 9. septembra 2015 a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica

sp. zn. z 19. januára 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra

2015 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Podobom, Bratislavská 354/32,

Dubnica nad Váhom, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a 4 a (ďalej len „“) postupom Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením sp. zn. z 9. septembra 2015 (ďalej len „napadnuté

uznesenie krajského súdu“) a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 19. januára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie

okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je v procesnom postavení

povinného účastníkom konania v exekučnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

. Okresný súd uznesením sp. zn. z 19. januára 2015 pripustil,

aby do konania na miesto doterajšieho oprávneného 

, vstúpila spoločnosť

Proti

tomto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn.

z 9. septembra 2015 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„... Okresný súd nového oprávneného pripustil na základe prípisu zo dňa

28. 05. 2014. Podľa predpokladaného súpisu majetku v dedičskom konaní zo dňa

31. 07. 2008 exekútorka prihlásila dve pohľadávky, jednu vo veci pre jej

exekútorský úrad a druhú pre spoločnosť , ktorá nikdy nebola zákonným

vlastníkom prihlásenej pohľadávky. Na základe uvedeného som presvedčený, že konanie

malo byť zastavené z dôvodu premlčania práva na jeho uplatnenie, o čom všeobecné súdy

nerozhodli a preto považujem ich rozhodnutia za nezákonné a protiústavné. Uvedená

pohľadávka bola postupne postúpená na štyri spoločnosti, v ktorých je jediný konateľ

, čo všeobecné súdy zrejme považujú za normálne...“, avšak

z ústavnoprávneho hľadiska odôvodnenie jeho sťažnosti spočíva len vo všeobecnom

konštatovaní, že „... Prvostupňový a ani odvolací súd sa vôbec nezaoberali mojimi nárokmi,

ktoré som si vo svojich odvolaniach uplatnil...“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu zaručené v , 4 a v postupom

Krajského súdu v Trenčíne, ktorý neodstránil nezákonnosť postupu Okresného súdu

v Považskej Bystrici porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -141 zo dňa

09. 09. 2015 a uznesenie Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. -135

zo dňa 19. 01. 2015 sa zrušujú a exekučné konanie sa zastavuje z dôvodu premlčania práva

na jeho uplatnenie.

3. Za zistené porušenie ,4 a

a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru priznáva Ústavný súd SR

10.000.- € z titulu nemajetkovej ujmy a sumu 500.- € ako náhradu nákladov výdavkov a

tieto poukazuje na číslo účtu...

4. Exekútorský úrad ,

je povinný vrátiť celú sumu vo výške 1.898,01,- €

, zrazenú z dôchodku sťažovateľa a úroky z omeškania a tieto poukázať na číslo

účtu...

5. Právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. Jozefovi PODOBOVI... sa priznáva

náhrada trov právneho zastupovania v sume 296,44- € špecifikované v prílohe a tieto sa

poukazujú na číslo účtu...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z hľadiska predbežného prerokovania sťažnosti je podstatný najmä § 20 ods. 4

, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania

okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom

na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (

v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z ), čím zároveň

vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na

poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého

označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ

zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , , ).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že tvrdenia o porušení iných

ustanovení , ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je potrebné

považovať iba za súčasť jeho argumentácie (, , ).

Vychádzajúc z obsahu petitu, ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti je

namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením sp. zn. z 9. septembra 2015 a uznesením okresného súdu sp. zn.

z 19. januára 2015. Súc viazaný petitom sťažnosti, považuje ústavný súd

namietané porušenie tých práv, ktoré sťažovateľ nepremietol do petitu vo vzťahu

ku konkrétnemu porušovateľovi, len za súčasť jeho právnej argumentácie.

Z dosiaľ uvedeného ústavný súd ustálil, že sťažnosť sťažovateľa možno predbežne

prerokovať len v rozsahu namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho napadnutým uznesením, ako aj napadnutým uznesením okresného

súdu.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 4

napadnutým uznesením okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

V posudzovanom prípade mohol sťažovateľ namietať porušenie v sťažnosti

označených práv zaručených napadnutým uznesením okresného súdu podaním

odvolania (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4

napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd považuje tiež za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Tieto závery sa v celom rozsahu vzťahujú aj na nútený výkon súdnych a iných

rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu patriaci do právomoci všeobecných

súdov, ako aj ďalších orgánov verejnej moci určených osobitným zákonom.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je podľa

stabilnej judikatúry ústavného súdu (, , ,

) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na

súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby

konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na ujmu jedného z účastníkov súdneho

konania. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia treba považovať za integrálnu súčasť práva na

spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne ). Preto

pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej

ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne

zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona (m. m. ).

Takto vymedzený obsah základného práva na súdnu ochranu sa uplatňuje aj pri

nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia (). Aj v exekučnom konaní sa

musí zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom.

K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku dochádza

až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohto základného

práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil náhodné alebo svojvoľné

uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie a ak prijme konečné rozhodnutie, vychádzal

z toho, čo objektívne zistil na základe predpísaného spôsobu zisťovania skutkového stavu

v exekučnom konaní, ktorým je procesné dokazovanie.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej exekučnej veci aj krajský súd ako odvolací súd, a preto bolo úlohou ústavného

súdu posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je

z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv

podľa a 4 napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, ktorý pripustil,

aby do konania na miesto doterajšieho oprávneného 

, vstúpila spoločnosť

Sťažovateľ v sťažnosti vo všeobecnosti namieta, že „... prvostupňový a ani odvolací

súd sa vôbec nezaoberali mojimi nárokmi, ktoré som si vo svojich odvolaniach uplatnil...“.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa ústavný súd poukazuje na relevantnú časť

odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Z obsahu spisového materiálu mal odvolací súd za preukázané, že pôvodný

oprávnený, teda spoločnosť sa návrhom doručeným na Exekútorský úrad,

dňa 04. 12. 1997 proti pôvodne označenej povinnej

domáhal vykonania exekúcie pre sumu 153.800,- Sk s príslušenstvom, pričom

exekučným titulom je platobný rozkaz Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa

27. 10. 1997, č. k. . Súdnej exekútorke bolo udelené poverenie dňa

09. 12. 1997.

Podaním zo dňa 01. 12. 2004 oznámila spoločnosť so sídlom

v Bratislave súdnej exekútorke, že pohľadávku proti pôvodnej povinnej nadobudla od

pôvodného oprávneného na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky,

ktorá bola vyhotovená formou notárskej zápisnice. Z výňatku tejto notárskej zápisnice

vyplýva, že pôvodný oprávnený postúpil vymáhanú pohľadávku

s príslušenstvom obchodnej spoločnosti

Podaním zo dňa 23. 03. 2012 oznámila spoločnosť súdu

prvého stupňa, že Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 29. 05. 2007 bola postúpená

pohľadávka zo spoločnosti na túto spoločnosť a žiadala, aby súd pripustil

zmenu na stranu oprávneného.

Dňa 30. 08. 2012 doručila spoločnosť súdu prvého

stupňa písomné oznámenie o postúpení pohľadávky na spoločnosť

pričom k návrhu bol priložený originál Zmluvy o postúpení

pohľadávok zo dňa 27. 08. 2012.

Zároveň z obsahu spisu vyplýva, že povinná dňa 05. 07. 2006 zomrela, pričom

exekútorka prihlásila do dedičského konania po nej nevymoženú pohľadávku

s príslušenstvom s tým, že táto pohľadávka nebola v uznesení o vyporiadaní dedičstva

uvedená ako pasívum, pretože bola zo strany dediča popretá. Celé dedičstvo v čistej

hodnote 15.345,65 eur nadobudol manžel poručiteľky s tým, že

Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. -300 zo dňa 31. 03. 2011 potvrdil

dedičské rozhodnutie súdu prvého stupňa a uznesenie o dedičstve nadobudlo právoplatnosť

dňa 16. 05. 2011.

V náväznosti na záväzný pokyn odvolacieho súdu v zrušujúcom rozhodnutí sp. zn.

, kedy mal odvolací súd za spornú otázku účastníctva v konaní na strane

oprávneného, bolo potrebné v prvom rade vyriešiť otázku účastníctva v konaní na strane

oprávneného.

Faktom je, že exekučné konanie v predmetnej vecí začalo dňa 04. 12. 1997, pričom

v náväznosti na prechodné ustanovenia § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté

pred 01. 09. 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. 08. 2005, ak ods. 2

neustanovuje inak. Pôvodné ust. § 37 ods. 3, 4 Exekučného poriadku neupravovalo

konkrétny postup účastníkov exekučného, konania súdneho exekútora a exekučného súdu

pre prípade prevodu alebo prechodu práv alebo povinností z exekučného titulu, pričom

v náväznosti na túto skutočnosť potom v náväznosti na § 251 ods. 1 je potrebné aplikovať

primerane na exekučné konanie ust. prvej až piatej časti

Podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku platného a účinného na prejednávaný

prípad, proti inému, než kto je v rozhodnutí označený ako povinný alebo v prospech iného,

než kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený možno vykonať exekúciu len ak sa

preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu (§ 41).

Podľa § 37 ods. 4 Exekučného poriadku prechod povinnosti alebo práva možno

preukázať len listinou vydanou alebo overenou oprávneným orgánom, ak nevyplýva priamo

z právneho predpisu.

Podľa , na návrh účastníka môže súd pripustiť, aby do konania

vstúpil ďalší účastník. Súhlas toho, kto má takto do konania je potrebný, ak má vystupovať

na strane navrhovateľa. Ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne

predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže

navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho

prešli navrhnúť, aby do konania namiesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli

tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na neho prešli.“

V záverečnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd uvádza:

„Na základe vyššie uvedených skutočností mal odvolací súd zhodne so súdom prvého

stupňa za preukázané, že pôvodne označený oprávnený postúpila

svoju pohľadávku na ďalší oprávnený subjekt a následkom ďalších postupných prevodov

danej pohľadávky je v konečnom dôsledku oprávneným spoločnosť

s tým, že pôvodný oprávnený spoločnosť

prípisom doručeným na súd prvého stupňa dňa 28. 05. 2014 uviedla, že súhlasí

so vstupom nového veriteľa do konania v súlade s ust.

Preto krajský súd ako súd odvolací napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako

vecne správne potvrdil.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že

argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Občianskeho súdneho

poriadku, ktoré upravujú účastníctvo v exekučnom konaní v súvislosti s prechodom, resp.

prevodom práv a povinností. Závery krajského súdu nemožno považovať ani za zjavne

neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou

všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor

krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné,

logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že

medzi napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a obsahom základných práv podľa a 4 neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha i vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa „... postupom Krajského súdu v Trenčíne, ktorý neodstránil

nezákonnosť postupu Okresného súdu v Považskej Bystrici...“.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ) sa

ochrana základnému právu podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak

v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému

porušovaniu označeného základného práva postupom krajského súdu, ústavný súd sťažnosť

zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ).

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú

preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných

práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (m. m. , , ).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že

krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa uznesením sp. zn.

z 9. septembra 2015. Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu

už krajský súd nemohol porušovať označené základné právo podľa , keďže

o odvolaní sťažovateľa rozhodol pred podaním sťažnosti.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnom

prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2016