Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 58/2016
PDF · 244.97 KB
No categories available
II. ÚS 58/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Podobom,
Bratislavská 354/32, Dubnica nad Váhom, ktorou namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 70/2015 a jeho uznesením
sp. zn. 5 CoE 70/2015 z 9. septembra 2015 a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica
sp. zn. 1 Er 2764/1997 z 19. januára 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra
2015 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Podobom, Bratislavská 354/32,
Dubnica nad Váhom, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 70/2015
a jeho uznesením sp. zn. 5 CoE 70/2015 z 9. septembra 2015 (ďalej len „napadnuté
uznesenie krajského súdu“) a uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 1 Er 2764/1997 z 19. januára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie
okresného súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je v procesnom postavení
povinného účastníkom konania v exekučnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.
1 Er 2764/1997. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Er 2764/1997 z 19. januára 2015 pripustil,
aby do konania na miesto doterajšieho oprávneného
, vstúpila spoločnosť
Proti
tomto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 5 CoE 70/2015
z 9. septembra 2015 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„... Okresný súd nového oprávneného pripustil na základe prípisu zo dňa
28. 05. 2014. Podľa predpokladaného súpisu majetku v dedičskom konaní zo dňa
31. 07. 2008 exekútorka prihlásila dve pohľadávky, jednu vo veci pre jej
exekútorský úrad a druhú pre spoločnosť , ktorá nikdy nebola zákonným
vlastníkom prihlásenej pohľadávky. Na základe uvedeného som presvedčený, že konanie
malo byť zastavené z dôvodu premlčania práva na jeho uplatnenie, o čom všeobecné súdy
nerozhodli a preto považujem ich rozhodnutia za nezákonné a protiústavné. Uvedená
pohľadávka bola postupne postúpená na štyri spoločnosti, v ktorých je jediný konateľ
, čo všeobecné súdy zrejme považujú za normálne...“, avšak
z ústavnoprávneho hľadiska odôvodnenie jeho sťažnosti spočíva len vo všeobecnom
konštatovaní, že „... Prvostupňový a ani odvolací súd sa vôbec nezaoberali mojimi nárokmi,
ktoré som si vo svojich odvolaniach uplatnil...“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1, 4 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Krajského súdu v Trenčíne, ktorý neodstránil nezákonnosť postupu Okresného súdu
v Považskej Bystrici porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 CoE/70/2015-141 zo dňa
09. 09. 2015 a uznesenie Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 1 Er/2764/1997-135
zo dňa 19. 01. 2015 sa zrušujú a exekučné konanie sa zastavuje z dôvodu premlčania práva
na jeho uplatnenie.
3. Za zistené porušenie čl. 46 ods. 1,4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru priznáva Ústavný súd SR
10.000.- € z titulu nemajetkovej ujmy a sumu 500.- € ako náhradu nákladov výdavkov a
tieto poukazuje na číslo účtu...
4. Exekútorský úrad ,
je povinný vrátiť celú sumu vo výške 1.898,01,- €
, zrazenú z dôchodku sťažovateľa a úroky z omeškania a tieto poukázať na číslo
účtu...
5. Právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. Jozefovi PODOBOVI... sa priznáva
náhrada trov právneho zastupovania v sume 296,44- € špecifikované v prílohe a tieto sa
poukazujú na číslo účtu...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z hľadiska predbežného prerokovania sťažnosti je podstatný najmä § 20 ods. 4
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania
okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom
na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde
v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde), čím zároveň
vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na
poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom,
čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého
označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ
zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že tvrdenia o porušení iných
ustanovení ústavy, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je potrebné
považovať iba za súčasť jeho argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).
Vychádzajúc z obsahu petitu, ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti je
namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2
ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 70/2015 a jeho
uznesením sp. zn. 5 CoE 70/2015 z 9. septembra 2015 a uznesením okresného súdu sp. zn.
1 Er 2764/1997 z 19. januára 2015. Súc viazaný petitom sťažnosti, považuje ústavný súd
namietané porušenie tých práv, ktoré sťažovateľ nepremietol do petitu vo vzťahu
ku konkrétnemu porušovateľovi, len za súčasť jeho právnej argumentácie.
Z dosiaľ uvedeného ústavný súd ustálil, že sťažnosť sťažovateľa možno predbežne
prerokovať len v rozsahu namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4
a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 CoE 70/2015 a jeho napadnutým uznesením, ako aj napadnutým uznesením okresného
súdu.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy
napadnutým uznesením okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
V posudzovanom prípade mohol sťažovateľ namietať porušenie v sťažnosti
označených práv zaručených ústavou napadnutým uznesením okresného súdu podaním
odvolania (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4
ústavy napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd považuje tiež za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,
podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Tieto závery sa v celom rozsahu vzťahujú aj na nútený výkon súdnych a iných
rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu patriaci do právomoci všeobecných
súdov, ako aj ďalších orgánov verejnej moci určených osobitným zákonom.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa
stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02,
IV. ÚS 292/04) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na
súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby
konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na ujmu jedného z účastníkov súdneho
konania. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia treba považovať za integrálnu súčasť práva na
spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03). Preto
pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej
ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne
zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona (m. m. II. ÚS 143/02).
Takto vymedzený obsah základného práva na súdnu ochranu sa uplatňuje aj pri
nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia (II. ÚS 143/02). Aj v exekučnom konaní sa
musí zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom.
K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku ústavy dochádza
až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohto základného
práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil náhodné alebo svojvoľné
uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie a ak prijme konečné rozhodnutie, vychádzal
z toho, čo objektívne zistil na základe predpísaného spôsobu zisťovania skutkového stavu
v exekučnom konaní, ktorým je procesné dokazovanie.
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
v napadnutej exekučnej veci aj krajský súd ako odvolací súd, a preto bolo úlohou ústavného
súdu posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je
z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, ktorý pripustil,
aby do konania na miesto doterajšieho oprávneného
, vstúpila spoločnosť
Sťažovateľ v sťažnosti vo všeobecnosti namieta, že „... prvostupňový a ani odvolací
súd sa vôbec nezaoberali mojimi nárokmi, ktoré som si vo svojich odvolaniach uplatnil...“.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa ústavný súd poukazuje na relevantnú časť
odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:
„Z obsahu spisového materiálu mal odvolací súd za preukázané, že pôvodný
oprávnený, teda spoločnosť sa návrhom doručeným na Exekútorský úrad,
dňa 04. 12. 1997 proti pôvodne označenej povinnej
domáhal vykonania exekúcie pre sumu 153.800,- Sk s príslušenstvom, pričom
exekučným titulom je platobný rozkaz Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa
27. 10. 1997, č. k. 1 Rob/1159/97. Súdnej exekútorke bolo udelené poverenie dňa
09. 12. 1997.
Podaním zo dňa 01. 12. 2004 oznámila spoločnosť so sídlom
v Bratislave súdnej exekútorke, že pohľadávku proti pôvodnej povinnej nadobudla od
pôvodného oprávneného na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky,
ktorá bola vyhotovená formou notárskej zápisnice. Z výňatku tejto notárskej zápisnice
vyplýva, že pôvodný oprávnený postúpil vymáhanú pohľadávku
s príslušenstvom obchodnej spoločnosti
Podaním zo dňa 23. 03. 2012 oznámila spoločnosť súdu
prvého stupňa, že Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 29. 05. 2007 bola postúpená
pohľadávka zo spoločnosti na túto spoločnosť a žiadala, aby súd pripustil
zmenu na stranu oprávneného.
Dňa 30. 08. 2012 doručila spoločnosť súdu prvého
stupňa písomné oznámenie o postúpení pohľadávky na spoločnosť
pričom k návrhu bol priložený originál Zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 27. 08. 2012.
Zároveň z obsahu spisu vyplýva, že povinná dňa 05. 07. 2006 zomrela, pričom
exekútorka prihlásila do dedičského konania po nej nevymoženú pohľadávku
s príslušenstvom s tým, že táto pohľadávka nebola v uznesení o vyporiadaní dedičstva
uvedená ako pasívum, pretože bola zo strany dediča popretá. Celé dedičstvo v čistej
hodnote 15.345,65 eur nadobudol manžel poručiteľky s tým, že
Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 19 CoD/7/2011-300 zo dňa 31. 03. 2011 potvrdil
dedičské rozhodnutie súdu prvého stupňa a uznesenie o dedičstve nadobudlo právoplatnosť
dňa 16. 05. 2011.
V náväznosti na záväzný pokyn odvolacieho súdu v zrušujúcom rozhodnutí sp. zn.
4 CoE/294/2012, kedy mal odvolací súd za spornú otázku účastníctva v konaní na strane
oprávneného, bolo potrebné v prvom rade vyriešiť otázku účastníctva v konaní na strane
oprávneného.
Faktom je, že exekučné konanie v predmetnej vecí začalo dňa 04. 12. 1997, pričom
v náväznosti na prechodné ustanovenia § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté
pred 01. 09. 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. 08. 2005, ak ods. 2
neustanovuje inak. Pôvodné ust. § 37 ods. 3, 4 Exekučného poriadku neupravovalo
konkrétny postup účastníkov exekučného, konania súdneho exekútora a exekučného súdu
pre prípade prevodu alebo prechodu práv alebo povinností z exekučného titulu, pričom
v náväznosti na túto skutočnosť potom v náväznosti na § 251 ods. 1 je potrebné aplikovať
primerane na exekučné konanie ust. prvej až piatej časti O. s. p.
Podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku platného a účinného na prejednávaný
prípad, proti inému, než kto je v rozhodnutí označený ako povinný alebo v prospech iného,
než kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený možno vykonať exekúciu len ak sa
preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu (§ 41).
Podľa § 37 ods. 4 Exekučného poriadku prechod povinnosti alebo práva možno
preukázať len listinou vydanou alebo overenou oprávneným orgánom, ak nevyplýva priamo
z právneho predpisu.
Podľa § 92 ods. 1, 2 O. s. p. na návrh účastníka môže súd pripustiť, aby do konania
vstúpil ďalší účastník. Súhlas toho, kto má takto do konania je potrebný, ak má vystupovať
na strane navrhovateľa. Ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne
predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže
navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho
prešli navrhnúť, aby do konania namiesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli
tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na neho prešli.“
V záverečnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd uvádza:
„Na základe vyššie uvedených skutočností mal odvolací súd zhodne so súdom prvého
stupňa za preukázané, že pôvodne označený oprávnený postúpila
svoju pohľadávku na ďalší oprávnený subjekt a následkom ďalších postupných prevodov
danej pohľadávky je v konečnom dôsledku oprávneným spoločnosť
s tým, že pôvodný oprávnený spoločnosť
prípisom doručeným na súd prvého stupňa dňa 28. 05. 2014 uviedla, že súhlasí
so vstupom nového veriteľa do konania v súlade s ust. § 92 ods. 2 O. s. p.
Preto krajský súd ako súd odvolací napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako
vecne správne potvrdil.“
Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že
argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Občianskeho súdneho
poriadku, ktoré upravujú účastníctvo v exekučnom konaní v súvislosti s prechodom, resp.
prevodom práv a povinností. Závery krajského súdu nemožno považovať ani za zjavne
neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou
všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor
krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné,
logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že
medzi napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť
k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 70/2015
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha i vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „... postupom Krajského súdu v Trenčíne, ktorý neodstránil
nezákonnosť postupu Okresného súdu v Považskej Bystrici...“.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa
ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak
v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému
porušovaniu označeného základného práva postupom krajského súdu, ústavný súd sťažnosť
zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú
preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že
krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa uznesením sp. zn. 5 CoE 70/2015
z 9. septembra 2015. Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu
už krajský súd nemohol porušovať označené základné právo podľa ústavy, keďže
o odvolaní sťažovateľa rozhodol pred podaním sťažnosti.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2016