Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 627/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kubik, advokát, s. r. o., Poľná

cesta 966/9, Dunajská Streda, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Kubik,

vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva zaručeného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1

a práva zaručeného v Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 20. novembra 2007, rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 19. februára 2009 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. februára 2015 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo

zaručené v a právo zaručené v Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. februára 2009

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. V 23/2013

z 26. februára 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 19. februára 2009 a uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. februára 2015 z r u š u j e a vec mu

v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na

účet jeho právneho zástupcu JUDr. Petra Kubika, advokát, s. r. o., Poľná cesta 966/9,

Dunajská Streda, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-13 z 8. decembra 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“) v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva zaručeného

v a a práva zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj

základného práva zaručeného v (ďalej len

„ústava“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len

„dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 19. februára 2009 a v konaní sp. zn. a jeho uznesením z 26. februára

2015. Vo zvyšnej časti, a to vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 20. novembra 2007 bola sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím

č. GRUFT-113/2004/SANE z 24. februára 2004 skonštatoval porušenie povinností správcu

podľa a a o kolektívnom investovaní

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kolektívnom investovaní“) v súvislosti

s predajom akcií, pretože správca nepostupoval pri predaji akcií s odbornou starostlivosťou,

pretože nevykonal kroky, prostredníctvom ktorých by bolo možné predať akcie za čo

najvýhodnejšiu cenu, ktorú bolo možné dosiahnuť, lebo promptne predal akcie za jedinú

záujemcami ponúknutú cenu, hoci nebol dôvod na okamžitý predaj akcií, a pretože

v analýze spracovanej pred predajom akcií nezohľadnil ďalšie skutočnosti majúce vplyv na

cenu akcií. Správcovi uložil pokutu 2 000 000 Sk.

Následne Úrad pre finančný trh rozhodnutím č. GRUFT-126/2004/SANE

z 23. novembra 2004 uložil za už opísaný skutok pokutu aj depozitárovi správcu za

zanedbanie jeho povinností konať samostatne s odbornou starostlivosťou výlučne

v prospech podielnikov podielového fondu, čím porušil § 20 ods. 1 a § 23 ods. 1 zákona

o kolektívnom investovaní.

Ako ďalej vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa, tento na základe označených

právoplatných rozhodnutí Úradu pre finančný trh podal žalobu, ktorou sa domáhal náhrady

škody, ktorú utrpel ako podielnik podielového fondu, ktorého akcií sa predaj týkal. Krajský

súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -382

z 20. novembra 2007 v znení opravného uznesenia č. k. -403 z 25. februára

2008 žalobu sťažovateľa v plnom rozsahu zamietol. Dospel k záveru, že neboli naplnené

predpoklady pre vyvodenie zodpovednosti za škodu žalovaných, ako aj že správca sa

nedopustil porušenia svojich povinností, depozitár správcu svojím konaním nemohol svojím

konaním spôsobiť sťažovateľovi škodu a ani voči vtedajšiemu predsedovi predstavenstva

správcu nebolo preukázané porušenie povinností.

Najvyšší súd ako súd odvolací rozsudok krajského súdu potvrdil, osvojac si dôvody

rozsudku krajského súdu. Sťažovateľ dodal, že najvyšší súd o jeho odvolaní rozhodol bez

nariadenia pojednávania bez toho, aby doručil sťažovateľovi vyjadrenie depozitára správcu

k podanému odvolaniu a dal mu možnosť sa k nemu vyjadriť.

Sťažovateľom dovolanie podané 14. apríla 2009 najvyšší súd uznesením sp. zn.

1 Obdo V 23/2013 z 26. februára 2015 odmietol konštatujúc, že v predchádzajúcom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom, pričom vo vzťahu k rozsahu

dokazovania najvyšší súd uviedol, že je len a len vecou súdu, ktoré z navrhnutých dôkazov

vykoná a ktoré nie. Námietkou týkajúcou sa aplikácie

(ďalej aj ,,OSP“) sa najvyšší súd nezaoberal.

Podľa názoru sťažovateľa sa súd prvého stupňa, odvolací súd, ba ani dovolací súd

v odôvodnení svojich rozhodnutí sa spôsobom ustanoveným v nevysporiadali

s návrhmi sťažovateľa na vykonanie dôkazov, pričom ich vyhodnotenie nezodpovedá

zákonným požiadavkám. Hoci si je sťažovateľ vedomý toho, že súd nemusí vyhovieť

každému návrhu účastníka na vykonanie dôkazu a taktiež nemusí hodnotiť každý jednotlivý

dôkaz, zdôraznil, že konanie pred súdom musí rešpektovať zásadu „rovnosti zbraní“, ako aj

požiadavku spravodlivosti. Nemôže teda podľa sťažovateľa nastať situácia, kedy súd

rozhodne v rozpore s vykonanými dôkazmi, resp. odmietne vykonať relevantné dôkazy

navrhnuté jedným účastníkom a v rozhodnutí to zamlčí.

Zo sťažnosťou napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu podľa

sťažovateľa nie je zrejmé, ktoré dôkazy súdy hodnotili, z ktorých vychádzali a ktoré nebrali

do úvahy a prečo, a ani to, prečo nevykonali ďalšie dôkazy navrhnuté sťažovateľom na

preukázanie pravdivosti jeho tvrdení. Ignorovali najmä dôkazy vyplývajúce z trestného

konania vedeného Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Bratislava I, Úrad justičnej

a kriminálnej polície Bratislava I pod sp. zn. ČVS: ORP-252/OEK-B1-2004Zi

a ČVS: ORP-74-183/JKP-2004-I., správne konania a právoplatné označené rozhodnutia

Úradu pre finančný trh, ako aj výsluch riaditeľky organizátora verejného trhu s cennými

papiermi spoločnosti , čo sa týka štandardného postupu pri dosahovaní

najvýhodnejšej ceny pri predaji akcií z podielových fondov.

Osobitne vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu a jeho uzneseniu o odmietnutí

uznesenia sťažovateľ namietol, že „odvolací súd a dovolací súd nemôžu len stručne

konštatovať správnosť postupu súdov nižšieho stupňa. Z odôvodnenia musí vyplývať

jednoznačne úvaha a postup súdu pri dokazovaní a hodnotení dôkazov a nemôže s a opierať

iba o nepreukázané (navyše správnym orgánom vyvrátené) tvrdenia jednej procesnej

strany. Ak rozhodnutie súdu nie je dostatočne zdôvodnené a je arbitrárne, znamená to

porušenie (napr. ) a je nezlučiteľné s ideou spravodlivého

procesu (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Vetrenko v. Moldova z 18.

mája 2010).“.

Sťažovateľ je toho názoru, že tým, že súdy v rozpore s § 135 Občianskeho súdneho

poriadku nevychádzali z predmetných rozhodnutí Úradu pre finančný trh, ďalej tým, že

bezdôvodne nevykonali dôkazy navrhnuté sťažovateľom na odčiarknutie svojho nároku na

náhradu škody, a celkovo tým, že uskutočnili konanie a vydali rozhodnutia, ktoré nespĺňajú

základné zákonné požiadavky (pozri ďalej), neposkytli sťažovateľovi ochranu jeho majetku

ako základnej zložky práva vlastniť majetok v zmysle , ako aj do práva

sťažovateľa pokojne užívať majetok garantovaného čl. 1 dodatkového protokolu.

Konanie súdu prvého stupňa, odvolacieho a dovolacieho súdu označil za

nespravodlivé, ich rozhodnutia už uvedené požiadavky nespĺňajú. Ich rozhodnutia nedávajú

odpovede na právne argumenty sťažovateľa, ba ďalšie otázky vytvárajú. Sťažovateľ ich

označil za nezákonné a došlo prostredníctvom nich k odňatiu práva sťažovateľa konať pred

súdom a k zásahu do jeho práva na spravodlivý proces. Tento nedostatok nebol odstránený

ani dovolacím súdom, ktorý podobne ako súdy nižšieho stupňa ignoroval argumenty

sťažovateľa, v odôvodnení svojho rozhodnutia ich nereflektoval [rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Suominen v. Fínsko z 1. 7. 2003].

Sťažovateľ sa domnieva, že jeho právo na verejné prerokovanie veci a právo

vyjadrovať sa k jednotlivým dôkazom ( ) bolo porušené postupom

najvyššieho súdu, keď ako súd odvolací sťažovateľovi predovšetkým nedoručil vyjadrenie

depozitára správcu k podanému odvolaniu, čím v nadväznosti na jeho rozhodnutie

sťažovateľ stratil možnosť vyjadriť sa k argumentom uvádzaným v tomto vyjadrení. Právo

sťažovateľa vyjadrovať sa k jednotlivým dôkazom bolo porušené aj tým, že vyjadrenia

správcu a predsedu jeho predstavenstva k podanému odvolaniu mu boli doručené

bezprostredne pred rozhodnutím odvolacieho súdu a bez určenia primeranej lehoty na

vyjadrenie či upozornenia na rozhodnutie bez nariadenia pojednávania. Poznamenal, že

správca podal predmetné vyjadrenie na odvolací súd viac než šesť mesiacov pred jeho

doručením sťažovateľovi.

Uvedeným postupom súdy súčasne privodili porušenie práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Krajského súdu Bratislava č.k. zo dňa 20.11.2007,

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa 19.2.2009

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa

26.02.2015 základné práva a slobody sťažovateľa zakotvené v článku 20 ods. 1, v článku 46

ods. 1 a v článku 48 ods. 2 SR, právo na ochranu majetku zakotvené v článku 1

Dodatkového protokolu 1 k Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a právo na spravodlivé konanie zakotvené v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd boli porušené.

Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Bratislava č.k. zo dňa

20.11.2007, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa

19.2.2009 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa

26.02.2015 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie.“

Súčasne si sťažovateľ uplatnil náhradu trov konania voči porušovateľom podľa § 10,

§ 11 ods. 3, § 13a, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vo výške

3 131,42 eur (2 úkony právnej služby 1 296,37 eur + režijný paušál 2 x 8,39 eur + DPH

20 %) do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.

II.

Ako je už uvedené, vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 20. novembra 2007 bola sťažnosť uznesením ústavného súdu č. k.

-13 z 8. decembra 2015 podľa

odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu, a preto sa v ďalšom konaní ústavný

súd zaoberal namietaným porušením práv sťažovateľa iba vo vzťahu k rozhodnutiam

najvyššieho súdu.

Na výzvu ústavného súdu podľa predložila

predsedníčka najvyššieho súdu vyjadrenie k sťažnosti z 13. januára 2016.

Najvyšší súd stručne zhrnul odôvodnenia oboch svojich rozhodnutí. Skonštatoval, že

sťažovateľ nebol postupom odvolacieho súdu a dovolacieho súdu vylúčený z realizácie

procesných práv daných mu .

Zdôraznil, že – ako to už uviedol v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn.

z 19. februára 2009 – že „sťažovateľom navrhované dôkazy, a to vyžiadanie

trestného spisu, spisu z Úradu pre finančný trh a predloženie zmluvy o výkone depozitára

od žalovaných by mali preukázať skutočnosti, ktoré jednak v spore neboli sporné a jednak

nimi nemohli byť preukázané rozhodujúce skutočnosti pre priznanie práva na náhradu

škody. Nevykonanie navrhovaných dôkazov preto nevyhodnotil ako procesné pochybenie -

odňatie možnosti konať pred súdom.“.

Vo vzťahu k uzneseniu sp. zn. z 26. februára 2015 z vyjadrenia

najvyššieho súdu vyplýva, že je toho názoru, že sa „podrobne zaoberal námietkami

sťažovateľa v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania. Jeho

odôvodnenie obsahuje jasné a zrozumiteľné vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami,

ktoré boli pre rozhodnutie podstatné a právne významné.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za

nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili

platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že vo vzťahu k splneniu

procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu

najvyššieho súdu nepovažoval v súlade s judikatúrou ESĽP sťažnosť v tejto časti za

oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu je v prípadoch odmietnutia dovolania dovolacím súdom považovaná za

zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 a tiež napr. ,

).

III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 19. februára 2009 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2015

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa (resp. podľa

čl. 36 ods. 1 listiny) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.

Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby

bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré

tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich

postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej

republiky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň

požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania

vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj pri rozhodovaní v danej veci.

Sťažovateľ tvrdí, že jeho v sťažnosti označené práva boli porušené tým, že najvyšší

súd pri zisťovaní skutkového stavu nepostupoval v súlade s a nasl. , osobitne

postupoval v rozpore s , kedy pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy existujúce

právoplatné rozhodnutia úradu o porušení povinnosti správcu, a nesprávne vyhodnotil

sťažovateľom navrhované dôkazy ako irelevantné pre posúdenie uplatneného nároku na

náhradu škody. Nadväzne najvyšší súd opomenul v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť

dôvody, pre ktoré neprihliadol na uvedené správne rozhodnutia. Celkovo, odôvodnenia jeho

rozhodnutí nezodpovedajú požiadavke .

Nedoručením vyjadrenia depozitára správcu k podanému odvolaniu, čím

v nadväznosti na jeho rozhodnutie sťažovateľ stratil možnosť vyjadriť sa k argumentom

uvádzaným v tomto vyjadrení; vyjadrenia správcu a predsedu jeho predstavenstva

k podanému odvolaniu mu boli doručené bezprostredne pred rozhodnutím odvolacieho súdu

a bez určenia primeranej lehoty na vyjadrenie či upozornenia na rozhodnutie bez nariadenia

pojednávania, došlo tiež k porušeniu práva sťažovateľa na verejné prerokovanie veci

a právo vyjadrovať sa k jednotlivým dôkazom ( )

Najvyšší súd aj vo svojom vyjadrení zotrval na stanovisku, že sťažovateľ nebol

postupom odvolacieho súdu a dovolacieho súdu vylúčený z realizácie procesných práv

daných mu , najmä s ohľadom na to, že dôkazy ním

navrhované na vykonanie by neboli spôsobilé privodiť iné skutkové a právne hodnotenie

vo veci sťažovateľa ako žalobcu.

Ústavný súd sa s týmto názorom nemôže stotožniť.

Z obsahu pripojeného spisového materiálu je nesporné, že ako krajský súd, tak aj

najvyšší súd mali k dispozícii sťažovateľom predložené správne rozhodnutia Úradu pre

finančný trh č. GRUFT-113/2004/SANE z 24. februára 2004 a č. GRUFT-126/2004/SANE

z 23. novembra 2004, ktorými úrad rozhodol o porušení povinností správcu podľa § 35

ods. 1 a 3 a § 36 ods. 2 zákona o kolektívnom investovaní v súvislosti s predajom akcií,

pretože správca nepostupoval pri predaji akcií s odbornou starostlivosťou, a o uložení

sankcie. Rovnako z rozhodnutí súdov v konaní o žalobe sťažovateľa, ako aj z ďalších

podaní je zrejmé, že sťažovateľ navrhoval vykonanie ďalších dôkazov – spisov vedených

v trestnom konaní a v správnom konaní, ako aj vyžiadanie zmluvy o výkone depozitára od

žalovaných.

Krajský súd existenciu označených rozhodnutí úradu len skonštatoval, no z jeho

rozsudku nevyplýva, že by im pripisoval akúkoľvek závažnosť.

Najvyšší súd ako súd odvolací ( ) stotožniac sa so skutkovými

a právnymi závermi krajského súdu v súlade s v odôvodnení svojho

rozsudku na tieto poukázal a ďalej sa venoval odvolacím námietkam sťažovateľa. Najmä sa

stručne vysporiadal s námietkou nevykonania sťažovateľom navrhnutých dôkazov̶

vyžiadanie trestného spisu, spisu z Úradu pre finančný trh, predloženie zmluvy o výkone

depozitára od žalovaných, ktoré podľa najvyššieho súdu smerovali k preukázaniu

skutočností, ktoré neboli v konaní sporné, navyše, nemohli nimi byť preukázané

rozhodujúce skutočnosti pre priznanie práva na náhradu škody. Vo vzťahu k citovaným

rozhodnutiam úradu len skonštatoval postoj krajského súdu k nim.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) dovolanie sťažovateľa ako

neprípustné odmietol, pričom tvrdenie sťažovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom

vyhodnotil tak, že sťažovateľ nebol postupom súdu prvého stupňa, ako ani odvolacieho

súdu vylúčený z realizácie procesných práv daných . Ako

neopodstatnené tak vyhodnotil námietky sťažovateľa, že „súd prvého stupňa dôkazy

preukazujúce nárok žalobcu v odôvodnení svojho rozhodnutia právne a ani skutkovo

neohodnotil, svoj postup neodôvodnil, takže rozhodnutie súdu prvého stupňa neobsahovalo

podľa dovolateľa nič, čo by odvolací súd mohol potvrdiť“, teda námietku nedostatočného

odôvodnenia, ako aj námietku nevykonania dokazovania, nedoručenia písomných vyjadrení

žalovaných v konaní a rozhodnutia veci najvyšším súdom ako súdom odvolacím bez

nariadenia pojednávania vo veci, hoci na to neboli dané podmienky.

Podľa účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať

aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie

vo veci.

Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na

všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý

právny predpis je v rozpore s , so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou

je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím

ústavného súdu alebo ESĽP, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je

súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin,

priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich

spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise

základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ako vyplýva z dikcie , súd je viazaný rozhodnutím príslušných

orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt

postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal (s výnimkou rozhodnutia

v blokovom konaní). Len iné otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd

posúdiť sám; ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd

z neho vychádza ( ).

Rozhodnutia úradu č. GRUFT-113/2004/SANE z 24. februára 2004

a č. GRUFT-126/2004/SANE z 23. novembra 2004 sú rozhodnutiami príslušného orgánu

(§ 59 a nasl. zákona o kolektívnom investovaní v znení účinnom v rozhodnom čase) o tom,

že bol spáchaný iný správny delikt, a o tom, kto ho spáchal.

Všeobecné súdy s výnimkou súdov v správnom súdnictve v konaní o preskúmavanie

zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy ( a nasl. ) sú povinné

bez ďalšieho posudzovania a hodnotenia osvojiť si závery príslušného správneho orgánu

o tom, že bol spáchaný priestupok alebo iný správny delikt, a nie sú oprávnené ani samy

spochybňovať výrok o vine v rozhodnutí označených subjektov.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sám najvyšší súd otázku viazanosti

všeobecného súdu správnym rozhodnutím o tom, že bol spáchaný iný správny delikt, už

riešil. V uznesení sp. zn. z 31. januára 2012 (R 40/2013, Zbierka stanovísk

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a súdov SR 3/2013) najvyšší súd okrem iného

skonštatoval: «Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala

nielen judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porovnaj najmä uznesenie

z 29. apríla 2010 sp. zn. ), ale aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej

republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze -36 z 20. januára 2010

rozhodol o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

„dohovor“), zdôrazniac, že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia

, ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami

vydanými v inom konaní podľa všeobecný súd nemá možnosť výberu

v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši

otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.»

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje, že spisy vedené v trestnom konaní a konaní

o inom správnom delikte, ako aj zmluva o výkone depozitára, ktoré sťažovateľ žiadal

obstarať ako dôkazy v konaní, síce už spadajú pod režim , t. j. súd má

možnosť vyhodnotiť ich ako nepotrebné pre zistenie skutkového stavu, avšak toto svoje

rozhodnutie je povinný riadne a presvedčivo odôvodniť, berúc do úvahy tvrdenia účastníkov

a už predložené dôkazy. Ak teda najvyšší súd ako súd odvolací skonštatoval, že „smerovali

k preukázaniu skutočností, ktoré neboli v konaní sporné, navyše, nemohli nimi byť

preukázané rozhodujúce skutočnosti pre priznanie práva na náhradu škody“, tento jeho

postoj opäť opomína existenciu právoplatných rozhodnutí, ktoré bol povinný reflektovať

v zmysle . Spôsob, akým sa s neobstaraním a následným nevykonaním

navrhnutých dôkazov – ktoré, ako je na prvý pohľad zrejmé, smerujú k zisteniu subjektu,

resp. subjektov zodpovedných za škodu – vychádza z chybného vyhodnotenia predložených

rozhodnutí úradu v rozpore s , resp. z ich ignorovania všeobecnými súdmi

v konaní, a preto nie je akceptovateľné.

Právny záver najvyššieho súdu, že vyžiadanie trestného spisu, spisu úradu,

predloženie zmluvy o výkone depozitára od žalovaných by smerovalo k preukázaniu

skutočností, ktoré neboli v konaní sporné, a nemohli nimi byť preukázané rozhodujúce

skutočnosti pre priznanie práva na náhradu škody, ako aj to, že je v súlade so zákonom, že

krajský súd celkom opomenul existenciu rozhodnutí, ktoré preň záväzným spôsobom riešia

predbežnú otázku zodpovednosti za protiprávne konanie, nemôže obstáť. Naopak, je

v hrubom rozpore s požiadavkou , ako aj ,

ods. 1 a zakladá v zmysle porušenie základného práva na

spravodlivé súdne konanie.

Následne neobstojí záver najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, že v konaní pred

krajským súdom a pred najvyšším súdom ako súdom odvolacím nedošlo k vade podľa § 237

. Osobitne s ohľadom na všeobecný spôsob, akým sa s jednotlivými dovolacími

námietkami vyporiadal, t. j. jeho odôvodnenie súborom generických právnych viet, ktoré

však nereflektujú obsah spisov a opäť opomínajú existenciu rozhodnutí o predbežnej otázke

podľa .

Pritom v dovolacom konaní má sám najvyšší súd nástroj na poskytovanie ochrany

základných práv a slobôd účastníkov konania, osobitne vo vzťahu k ich právu na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a nasl. . Je pritom povinnosťou každého

všeobecného súdu postupovať v súlade s týmito požiadavkami a v súlade s ustanoveniami

základného procesného predpisu pre občianske súdne konanie. Opravné prostriedky sú

nástrojom na elimináciu možných pochybení. Je však dôležité, aby súdy pristupovali

ku každej jednej veci pozorne a individuálne, a to aj v prípade, že obdobnú alebo dokonca

totožnú vec už opakovane prerokovali, resp. že existuje výkladové pravidlo či právna veta

pre postup súdu vo vzťahu k určitým námietkam. Napriek reálnej nadmernej záťaži súdov

by tieto nemali pripustiť automatizáciu myslenia pri svojom rozhodovaní, v dôsledku čoho

nielen znižujú svoju pozornosť a citlivosť k ochrane práv a právom chránených záujmov,

ale tiež znižujú svoj vlastný status ako orgánov ochrany zákonnosti a aj ústavnosti.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (pozri nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. augusta 2001, z 13. novembra 2002 a sp. zn. z 5. apríla

2007).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa na nedoručenie, resp. len formálne doručenie (bez

poskytnutia lehoty na reakciu) vyjadrení k jeho odvolaniu a následne dovolaniu ústavný súd

opakovane poukazuje na to, že právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení

ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie

vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti

účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania

a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (Hudáková v. Slovenská

republika, Trančíková v. Slovenská republika, ale aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. augusta 2014).

Ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu v oboch napadnutých

rozhodnutiach nie sú akceptovateľné, pretože najvyšší súd nezohľadnil všetky okolnosti

a špecifiká prerokúvaného prípadu. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu

nevysporiadal jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom so všetkými

skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné

a právne významné. Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je podľa zistení

ústavného súdu arbitrárne a nepreskúmateľné z dôvodu jeho nenáležitého odôvodnenia

spočívajúceho v nesprávnom vyvodení záverov z preukázaného skutkového stavu

a nesprávnej interpretácii a aplikácii relevantnej právnej úpravy.

Najvyšší súd neposkytol sťažovateľovi dostatočnú ochranu jeho základného práva

upraveného v a práva podľa dohovoru najmä z toho dôvodu,

že interpretoval príslušné ustanovenia hmotného i procesného práva tak, že svojím

rozhodnutím vybočil z medzí ústavnosti.

Ústavný súd realizujúc ústavný prieskum napadnutého rozhodnutí najvyššieho súdu

zistil, že najvyšší súd nedal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní

i v dovolaní nastolil. Najvyšší súd ponechal bez povšimnutia argumenty sťažovateľa, ktoré

majú pre vec podstatný význam a obe napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu preto

nespĺňajú požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru vo vzťahu

k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti. Právne posúdenie

sťažovateľovej veci zo strany najvyššieho súdu je preto ústavne neakceptovateľné

a vykazuje znaky svojvôle a arbitrárnosti.

III. 2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva

podľa a práva zaručeného v dodatkového protokolu

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 19. februára 2009 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2015

Vo vzťahu k zásahu do základného práva sťažovateľa podľa

ústavný súd uvádza, že obsah pojmu majetok tvoria nielen veci, ale aj práva a pohľadávky

(m. m. ). Keďže ústavný súd vyslovil, že rozsudkom a uznesením najvyššieho

súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zaoberal sa aj otázkou, či

z tohto porušenia nevyplynul aj zásah do základného práva sťažovateľa vlastniť a pokojne

užívať majetok (), keďže predmetom konania pred všeobecnými súdmi bola

náhrada škody, ktorú si sťažovateľ uplatňoval voči žalovaným.

Pri tomto skúmaní ústavný súd vychádzajúc z toho, že najvyšší súd ústavne

neakceptovateľným rozsudkom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu,

dospel k záveru, že tým zasiahol aj do jeho základného práva podľa

a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu. V dôsledku neakceptovateľného záveru

rozsudku a uznesenia najvyššieho súdu totiž sťažovateľovi nebola priznaná majetková ujma,

čím mu nebolo umožnené pokojne užívať predmet svojho majetku. Vychádzajúc z týchto

záverov ústavný súd vyslovil aj porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok

podľa a práva zaručeného dodatkového protokolu rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. februára 2009 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. februára 2015 (bod 1 výroku nálezu).

Rozsudok najvyššieho súdu č. k. -428 z 19. februára 2009 a jeho

uznesenie sp. zn. z 25. februára 2015 tak svojimi účinkami porušili

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a jeho právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo vlastniť

majetok podľa a právo zaručené v dodatkového protokolu, ktorých

reálne uplatnenie, zabezpečenie a realizácia vylučujú takýto postup a rozhodnutie. Preto

ústavný súd skonštatoval porušenie označených práv sťažovateľa tak, ako to je uvedené

v bode 1 výroku tohto nálezu. Ústavný súd zároveň tieto rozhodnutia najvyššieho súdu

zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Tým sa otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd

v odvolacom konaní sám nanovo vyrovnal s ochranou označeného základného práva

hmotného charakteru, pričom je viazaný tu vyslovenými právnymi názormi.

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1 ( , pozn.), a zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1

, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva

alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné,

prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 ( ,

pozn.), obnovil stav pred porušením.

Keďže ústavný súd rozhodol, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. februára 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára

2015 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a jeho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva

vlastniť majetok podľa a práva zaručeného v dodatkového

protokolu, ústavný súd tento rozsudok zrušil ( v spojení s

) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [

v spojení s ], v ktorom bude najvyšší súd

viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze [§ 56 ods. 6 zákona

o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu)].

Bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom priebehu odvolacieho konania rozhodnúť

o odvolaní žalovaného v konaní pred najvyšším súdom proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 20. novembra 2007 takým spôsobom, ktorý bude ústavne

konformný a bude v súlade s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto

náleze.

V.

Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli

v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa si

uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 3 131,42 eur (2 úkony právnej služby

1 296,37 eur + režijný paušál 2 x 8,39 eur + DPH 20 %).

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcom

sťažovateľa vychádzal z , podľa ktorého ústavný súd

môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania

pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania titulom trov právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, avšak vychádzal pritom z vyhlášky

č. Podľa v spojení s vyhlášky č. je

odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej

služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2014

v sume 839,83 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( )

náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (príprava

a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 139,83 €. Ďalej má právny zástupca

sťažovateľa nárok aj na náhradu režijného paušálu 8,39 € za dva úkony podľa vyhlášky

( vyhlášky č. ) vykonané v roku 2015. Právny zástupca je zároveň

platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3

vyhlášky č. o daň z pridanej hodnoty v sume 59,29 €.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd priznal celkovú náhradu

trov konania v sume 355,73 €, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 3 výroku

nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2016