Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 47/2016
PDF · 182.1 KB
No categories available
I. ÚS 47/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátkou JUDr. Dášou Komkovou, advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom
pod sp. zn. 27 P 235/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. augusta 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka), ktorou
namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 P 235/2013 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
2. Predmetom napadnutého konania vedeného okresným súdom je návrh
sťažovateľky ̶matky maloletého , nar. , ktorý sa narodil
zo vzťahu s , na zvýšenie výživného a úpravu styku s otcom.
Konanie na okresnom súde začalo návrhom podaným sťažovateľkou 24. júna 2013, ktorým
sa domáhala zvýšenia výživného zo strany otca dieťaťa, zverenia dieťaťa do jej osobnej
starostlivosti a úpravy styku otca s maloletým dieťaťom. Rozhodnutím Centra právnej
pomoci, kancelárie Prešov, bol sťažovateľke priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci
a určená advokátka JUDr. Dáša Komková na zastupovanie v konaní, ktorá podaný návrh
odôvodnila. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že návrhom žiadala, aby okresný súd
zmenil svoj rozsudok sp. zn. 29 P 249/2012 zo 4. októbra 2012 vo výroku o výživnom tak,
že zvyšuje výživné zo strany otca pre maloletého zo sumy 30 % životného minima
na sumu 300 € mesačne od 1. februára 2013, s povinnosťou uhradiť dlžné výživné
v mesačných splátkach spolu s bežným výživným. Okresný súd vyhlásil 21. novembra 2013
vo veci rozsudok č. k. 27 P 235/2013-115. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
uznesením sp. zn. 1 CoP 6/2014 z 27. marca 2014 zrušil rozsudok okresného súdu
sp. zn. 27 P 235/2013 z 21. novembra 2013 vo výroku o zvýšení výživného, vo výroku
o dlžnom výživnom a vo výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti, ako aj vo výroku
o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.
Podľa názoru sťažovateľky okresný súd vo veci nepostupuje efektívne a doterajší postup
súdu vo veci považuje za porušujúci jej základné právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru, keďže podľa jej názoru je neakceptovateľný stav, že od roku 2013 nie je
rozhodnuté o výške výživného pre jej maloleté dieťa, čo má zásadný vplyv
na zabezpečovanie jeho každodenných potrieb.
3. Podľa názoru sťažovateľky vec nie je skutkovo ani právne zložitá, ona sama bola
v celom konaní aktívna, ale postup súdu vo veci bol neefektívny, v dôsledku čoho došlo
k prieťahom v namietanom konaní. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby
ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci rozhodol nálezom, ktorým
vysloví porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, prikáže
okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, prizná jej finančné
zadosťučinenie v sume 8 000 € a náhradu trov konania vo výške 355,72 €.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná. Ústavný súd si
pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
IV. ÚS 221/05). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného
práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa
namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy
netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03,
8. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľkou namietaný postup
okresného súdu v napadnutom konaní, ktorým boli podľa nej spôsobené zbytočné prieťahy
v konaní, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
9. Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03). Pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať
predovšetkým materiálne. V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu
všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie
základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne
návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený
(napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).
10. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou, s jej prílohami a podkladmi
z konania sp. zn. 27 P 235/2013 doručenými okresným súdom dospel k záveru, že sťažnosť
sťažovateľky je zjavne neopodstatnená. Právny názor ústavného súdu o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti vychádza z vyhodnotenia doterajšieho priebehu konania pred
okresným súdom, ktoré začalo 24. júna 2013 doručením návrhu sťažovateľky na začatie
konania na zvýšenie výživného pre maloletého , nar. , a úpravu
styku s otcom. Okresný súd po podaní návrhu vyzval odporcu na vyjadrenie, ktoré
tento súdu doručil 9. septembra 2013. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo
23. septembra 2013 a bolo odročené na 18. november 2013. Uvedený termín pojednávania
bol zrušený a nový termín stanovený na 21. november 2013. V období medzi uvedenými
pojednávaniami podali svoje vyjadrenia obaja účastníci konania. Na pojednávaní
uskutočnenom 21. novembra 2013 okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 27 P 235/2013-
115, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 29 P 249/2012-30 zo 4. októbra 2012
vo výroku o výživnom tak, že zvýšil výživné zo strany otca pre maloletého zo sumy
30 % zo sumy životného minima na 120 € mesačne; dlžné výživné vo výške 481,08 €
povolil otcovi splatiť v 50 € mesačných splátkach spolu s bežným výživným až do úplného
vyrovnania pod následkom straty výhody splátok; návrh v prevyšujúcej časti zamietol;
zastavil konanie o zverenie maloletého do osobnej starostlivosti matky a zákaz styku otca
s maloletým a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Proti rozsudku podali
odvolanie obaja účastníci konania. Sťažovateľka podala odvolanie 18. decembra 2013, otec
maloletého 3. januára 2014. Okresný súd predložil spis spolu s vyjadreniami účastníkov
k odvolaniam na rozhodnutie krajskému súdu 26. februára 2014. Krajský súd vo veci
rozhodol uznesením č. k. 1 CoP 6/2014-167 z 27. marca 2014 tak, že zrušil rozsudok
vo výroku o zvýšení výživného, vo výroku o dlžnom výživnom, vo výroku o zamietnutí
návrhu v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Spis okresného súdu sa v dôsledku podaného odvolania
nachádzal na krajskom súde v období od 26. februára 2014 do 9. apríla 2014, keď bol
vrátený okresnému súdu. Na okresný súd sa 6. júna 2014 bez predvolania dostavila
sťažovateľka, kde do zápisnice uviedla, že nesúhlasí s postupom a konaním zákonnej
sudkyne vo viacerých právnych veciach týkajúcich sa maloletého a vznáša
proti nej námietku zaujatosti, ktorú následne 11. júna 2014 písomne odôvodnila.
Zároveň potvrdila, že sťažnosť podala aj na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky a mailom okresnému súdu. Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo
19. júna 2014 a bolo odročené na 25. august 2014. Sťažovateľka podala okresnému súdu
26. júna 2014 „podnet na prešetrenie postupu procesnej sudkyne“ a zároveň návrh
na vydanie predbežného opatrenia. Následne 2. júla 2014 doručila sťažovateľka okresnému
súdu návrh na zaplatenie sankčného nároku podľa § 147a Občianskeho súdneho poriadku
otcom maloletého, ktorý zapríčinil odročenie pojednávania, o ktorom okresný súd rozhodol
uznesením z 2. júla 2014. Okresný súd listom sp. zn. Spr 2251/2014 z 3. júla 2014 vyzval
právnu zástupkyňu na poskytnutie súčinnosti v súvislosti s prešetrovaním podaní
uskutočnených sťažovateľkou na okresný súd, na ktorý právna zástupkyňa odpovedala
listom doručeným okresnému súdu 30. júla 2014. Okresný súd uznesením
č. k. 27 P 235/2013-201 z 11. júla 2014 zamietol návrh sťažovateľky na nariadenie
predbežného opatrenia, proti ktorému podala 30. júla 2014 odvolanie. Z dôvodu predloženia
spisu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní okresný súd zrušil termín pojednávania
nariadený na 25. august 2014. Krajskému súdu bol spis doručený 19. augusta 2014;
ten rozhodnutie okresného súdu uznesením č. k. 1 CoP 24/2014-235 z 2. septembra 2014
potvrdil. Spis bol okresnému súdu vrátený 4. septembra 2014, z čoho vyplýva, že
na krajskom súde sa nachádzal v období od 19. augusta 2014 do 4. septembra 2014.
Okresný súd nariadil ďalšie pojednávanie vo veci na 13. november 2014 (pojednávanie bolo
odročené na 12. január 2015). Na tomto pojednávaní uplatnila právna zástupkyňa
navrhovateľky náhradu podľa § 147a Občianskeho súdneho poriadku, túto náhradu si
následne 24. novembra 2014 uplatnila aj sťažovateľka. Sťažovateľka 11. novembra 2014
opätovne podala návrh na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom okresný súd rozhodol
uznesením č. k. 27 P 235/2013-286 z 21. novembra 2014, ktorým návrh sťažovateľky
zamietol a toho istého dňa uznesením č. k. 27 P 235/2013-289 rozhodol aj o nepriznaní
náhrady podľa § 147a Občianskeho súdneho poriadku. Okresný súd uznesením
z 24. novembra 2014 rozhodol o uložení poriadkovej pokuty otcovi maloletého. Proti
rozhodnutiam o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia a nepriznaniu
sankčného nároku podala sťažovateľka 16. decembra 2014 odvolanie. Odvolanie podal
aj otec maloletého proti rozhodnutiu o uložení pokuty. Z dôvodu predloženia spisu
krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaniach okresný súd zrušil pojednávanie nariadené
na 12. január 2015. Krajský súd (kde sa spis nachádzal od 23. januára do 13. februára 2015)
uzneseniami z 10. februára 2015 potvrdil uznesenia okresného súdu. Okresný súd nariadil
ďalší termín pojednávania na 14. máj 2015, 25. jún 2015, 10. september 2015,
19. október 2015 a 3. december 2015, pričom medzi jednotlivými pojednávaniami okresný
súd uskutočnil dožiadania adresované zamestnávateľom účastníkov konania, daňových
úradov, oddeleniu Policajného zboru a iné. Pojednávanie uskutočnené 3. decembra 2015
odročil na 21. december 2015 na účely vyhlásenia rozhodnutia. Rozsudkom
č. k. 27 P 235/2013-569 z 21. decembra 2015 okresný súd zmenil rozsudok okresného súdu
č. k. 29 P 249/2012-30 zo 4. októbra 2012 vo výroku o výživnom, a to tak, že zvýšil
výživné zo strany otca pre maloletého zo sumy 30 % zo sumy životného minima
na sumu 100 € mesačne od 1. februára 2013 do 31. augusta 2015 a na sumu 120 €
od 1. septembra 2015 opakovane do budúcna, pričom výživné bude platiť vždy do 15. dňa
v mesiaci vopred k rukám matky; dlžné výživné zo strany otca za obdobie
od 1. februára 2013 do 31. decembra 2015 vo výške 2 370 € povolil otcovi zaplatiť
v 150-eurových mesačných splátkach spolu s bežným výživným až do úplného vyrovnania
pod následkom straty výhody splátok, v prevyšujúcej časti návrh zamietol, konanie
o zverenie maloletého do osobnej starostlivosti otca zastavil a žiadnemu
z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.
11. Ústavný súd po vyhodnotení doterajšieho priebehu konania dospel k názoru,
že napriek skutočnosti, že konanie ku dňu podania ústavnej sťažnosti trvalo viac
ako dva roky, okresný súd vo veci vedenej pod sp. zn. 27 P 235/2013 nebol nečinný, vo veci
konal plynulo, o čom svedčí priebeh konania podrobne uvedený v bode 10 tohto
rozhodnutia i skutočnosť, že vo veci po prvýkrát meritórne rozhodol už 21. novembra 2013,
keď vyhlásil rozsudok vo veci. Okresný súd vo veci postupoval plynulo, bez zbytočných
prieťahov vykonával jednotlivé úkony a zabezpečoval podklady potrebné pre rozhodnutie.
12. Z pohľadu celkovej dĺžky namietaného konania, ktorú sťažovateľka v sťažnosti
považuje za podstatnú skutočnosť, je potrebné uviesť, že sa na nej doteraz výraznou mierou
podieľala aj samotná sťažovateľka, ktorá nadštandardne využívala procesné prostriedky
priznané Občianskym súdnym poriadkom. V konaní napriek skutočnosti, že na vlastnú
žiadosť bola zastúpená právnou zástupkyňou, uskutočňovala úkony aj sama,
bez predvolania sa dostavila a vypovedala na okresnom súde a súdu predkladala rôzne
písomnosti, na ktoré musel okresný súd reagovať. Je nespochybniteľné, že sa sťažovateľka
spoločne s ustanovenou právnou zástupkyňou pravidelne zúčastňovala nariadených
pojednávaní, ale súčasne plynulosť postupu okresného súdu výrazne ovplyvnila svojimi
vyjadreniami, mailovou komunikáciou, dostavením sa na okresný súd bez predvolania,
uplatnením námietky zaujatosti voči konajúcej sudkyni, podaním sťažnosti Ministerstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky, podaním podnetu predsedovi okresného súdu
na prešetrenie postupu konajúcej sudkyne, opakovaným návrhom na vydanie predbežného
opatrenia, opakovaným návrhom na uloženie sankcie podľa § 147a Občianskeho súdneho
poriadku i podaním odvolaní proti rozhodnutiam okresného súdu, na základe ktorých musel
okresný súd vec predložiť na rozhodnutie druhostupňovému súdu.
13. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu v dôsledku uplatnenia procesných
práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania oprávnená osoba,
ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu
vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou preto ústavný súd
dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľkou uplatnených procesných právach
nepovažoval za prieťahy v konaní okresného súdu, pretože sťažovateľka musí strpieť
predĺženie konania, ktoré je sprievodným znakom využitia jej procesných práv.
14. Ústavný súd tiež poznamenáva, že v rovnakom čase na identickom súde sa právo
na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných
konaniach obrátili na súd s požiadavkou o odstránenie svojej právnej neistoty.
S prihliadnutím na túto okolnosť nikto nemôže žiadať, aby sa súd zaoberal výlučne jeho
vecou.
Ústavný súd je toho názoru, že okresný súd venuje veci primeranú pozornosť.
Podľa zistení ústavného súdu okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 27 P 235/2013-
569 z 21. decembra 2015.
15. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a zistených skutočností ústavný súd uzatvára,
že súčasná dĺžka konania pred okresným súdom (a tiež aj krajským súdom), ovplyvnená
aj samotnými úkonmi sťažovateľky, nedosahuje ústavne relevantnú intenzitu na prijatie
záverov o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. l dohovoru, a preto ju ústavný súd
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú
už pri predbežnom prerokovaní.
16. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2016