Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 132/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti , zastúpenej

advokátom Mgr. Pavlom Sojkom, PhD., Námestie Matice slovenskej 4262/23, Dubnica nad

Váhom, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s , ako aj v spojení s

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -438

z 25. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“, v sťažnosti aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom Mgr. Pavlom

Sojkom, PhD., Námestie Matice slovenskej 4262/23, Dubnica nad Váhom, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“), ako aj v spojení s

a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-438 z 25. februára 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Sťažovateľ bol účastníkom konania – žalobcom právoplatne skončeného konania

proti žalovanému: ... o zaplatenie

829.847,97 Eur s prísl., konanie ktoré bolo vedené na Okresnom súde Galanta pod sp. zn.

a na Krajskom súde v Trnave ako súde odvolacom pod sp. zn.

. ...

Rekapitulujúc základný skutkový rámec v najdôležitejších skutočnostiach, Sťažovateľ

uvádza:

- dňa 02. 11. 2000 bol medzi a fyzickou osobou – podnikateľom:

uzavreté nájomné zmluvy k pozemkom vo vlastníctve mesta, na ktorých stáli

nehnuteľnosti (stavby) vo vlastníctve , v nájomných zmluvách bolo

zároveň dohodnuté predkupné právo v prospech nájomcu – ,

- uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 02. 2000, č. k. Z-2-3 K200/96,

bol vyhlásený konkurz na majetok fyzickej osoby

(ďalej len „Úpadca“),

- dňa 27. 10. 2004 mestské zastupiteľstvo uznesením schválilo prevod

pozemkov (ktoré boli predmetom vyššie uvedených nájomných zmlúv) obchodnej

spoločnosti , a to aj napriek tomu, že správca

Úpadcu vyzval mesto, aby vyzvalo správcu Úpadcu na uplatnenie predkupného práva,

- do 27. 10. 2004 a ani do dňa uzavretia kúpnej zmluvy na pozemky

s kupujúcim , správcu Úpadcu na uplatnenie

predkupného práva nevyzvalo,

- Úpadcovi tak vznikla škoda predstavujúca znalecky určený rozdiel hodnoty

nehnuteľností – stavieb bez pozemkov a s pozemkami (inak povedané – v prípade, že by

Úpadca nadobudol aj pozemky pod svojimi stavbami, trhová hodnota týchto stavieb by sa

výrazne zvýšila),

2

- pohľadávka zo zodpovednosti za škodu bola v konkurznom konaní ako majetok

Úpadcu speňažená a veriteľom tejto pohľadávky je v súčasnosti Sťažovateľ...

Sťažovateľ namieta:

a) porušenie základného práva na súdnu ochranu ( SR)

a (kumulatívne) právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd), v spojení (subsidiárne) so základným právom vlastniť

majetok ( SR),

b) porušenie princípu právnej istoty Porušovateľom ako imanentnej súčasti princípu

materiálneho právneho štátu ( SR).

Porušenie základných práv Sťažovateľa spočíva v nesprávnej a nedostatočnej

interpretácii a súčasne nesprávnej a nedostatočnej aplikácii práva Porušovateľom.

Neústavnosť právoplatného rozhodnutia Porušovateľa tak spočíva v tom, že Porušovateľ

na strane jednej neaplikoval správnu právnu normu v tom zmysle, že neaplikoval všetky na

skutkové okolnosti sa vzťahujúce právne normy, na strane druhej, Porušovateľ

sa v Rozhodnutí nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, čím rozhodnutie

súdu je nedostatočne zdôvodnené a arbitrárne. Sťažovateľovi ako účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala reálna možnosť pred ním konať...

Podľa právneho názoru Sťažovateľa Porušovateľ ako odvolací súd (a ani súd prvého

stupňa) sa v rozhodnutí nezaoberal podstatnými, v konaní substancovanými, právne

a skutkovo relevantnými skutočnosťami a to:

- či porušilo zmluvné predkupné práva keď do rozhodnutia mestského

zastupiteľstva o odpredaji pozemkov nevyzvalo správcu (a ani Úpadcu) na uplatnenie

predkupného práva,

- z akých ustanovení akého zákona vyplýva nemožnosť správcu uplatňovať predkupné

právo úpadcu,

- v prípade, ak správca nebol oprávnený uplatniť predkupné právo, kto bol

oprávnený uplatniť predkupné právo,

- či správca konkurznej podstaty bol oprávnený rozhodovať o obchodných

záležitostiach podniku a robiť za úpadcu právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke

podniku,

- či predkupné právo úpadcu vyhlásením konkurzu zaniklo a ak áno, na základe

akých ustanovení akého zákona,

- ak predkupné právo úpadcovi nezaniklo a ani neprešiel jeho výkon na správcu, ako

sa mohlo realizovať toto predkupné právo úpadcom, keď oprávnenie nakladať s majetkom

úpadcu prešlo na správcu.

V Rozhodnutí Porušovateľa absentuje akékoľvek posúdenie úkonu primátora

, ktorý v rozpore s prijatým uznesením mestského zastupiteľstva vyzval na

uplatnenie predkupného práva Úpadcu (nie správcu). Takýto úkon primátora, ktorý je

v rozpore s prejavenou vôľou mesta (odpredať pozemky, na ktoré sa vzťahovalo zmluvné

predkupné právo Úpadcu, tretej osobe, a to obchodnej spoločnosti

), je absolútne neplatným právnym úkonom (k tomu porov. napr.

rozsudok NS ČR sp. zn. ). Funkcia primátora mesta ako štatutárneho

orgánu mesta na základe jeho konateľského oprávnenia mu totiž neumožňuje rozhodovať

o právnych úkonoch, t. j. o tom, či, resp. aký právny úkon mesto urobí, nakoľko toto

oprávnenie v zmysle zákona patrí do kompetencie mestského zastupiteľstva. Na absolútnu

neplatnosť právneho úkonu súd potom musí prihliadať ex offo.

Podľa právneho názoru Sťažovateľa Porušovateľ nedal odpoveď na otázky právne

a skutkovo relevantné vo vzťahu k uplatnenému nároku. Rozhodnutie v žiadnom prípade

nedalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho (a v súdnom konaní uvedeného)

základného a rozhodujúceho právneho problému – otázky platného vyzvania na uplatnenie

predkupného práva a otázky výkonu predkupného práva úpadcu po vyhlásení konkurzu.

Zmiešavanie otázky rozsahu konkurznej podstaty s oprávnením na výkon

predkupného práva robí nedostatočnú odpoveď súdu zároveň celkom nezrozumiteľnou,

a tým aj Rozhodnutie nepreskúmateľným. Ani len samotný žalobca (Sťažovateľ) netvrdil, že

predkupné právo predstavuje majetkovú hodnotu úpadcu, ktoré by predstavovalo majetok,

ktorý je ako majetok podliehajúci konkurzu potrebné zapísať do súpisu majetku úpadcu

s možnosťou následného speňažovania, preto argumentácia súdu, že predkupné právo

nepatrí do konkurznej podstaty a nie je postihnuteľné exekúciou, je bezpredmetné

a zo strany súdu celkom difúzne.

V strohých tvrdeniach Sťažovateľa neexistuje odkaz na konkrétnu právnu normu

podporujúcu právny záver, ktorý súd prijal. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec

4

neuviedol, z akých dôvodov považoval argumentáciu žalobcu za skutkovo i právne

bezvýznamnú, a od podstatnej argumentácie žalobcu celkom zjavne abstrahoval.

Sťažovateľ je presvedčený, že nedostatočná a nezrozumiteľná aplikácia práva

konajúcim súdom je rýdzo arbitrárna, a použitý formalistický výklad jednotlivých

ustanovení č. o konkurze a vyrovnaní je v rozpore s účelom tohto zákona.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„Základné právo Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 20

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.

-438 zo dňa 25. 02. 201 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. -438 zo dňa 25. 02. 2014 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť Sťažovateľovi náhradu trov súdneho

konania vo výške 340,90 EUR, k rukám právneho zástupcu sťažovateľa do troch dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa tým, že krajský súd v napadnutom rozsudku

- pochybil, pretože sa nezaoberal podstatnými, právne a skutkovo významnými

skutočnosťami uvedenými v jej podanom odvolaní,

- vychádzal z neúplne zisteného skutkového stavu, keďže súd prvého stupňa

nevykonal navrhované dôkazy,

- nedal jasnú odpoveď na riešenie základného právneho problému otázky platného

vyzvania na uplatnenie predkupného práva a otázky výkonu predkupného práva úpadcu

po vyhlásení konkurzu, čo viedlo k nesprávnej interpretácii a nesprávnej aplikácii práva,

- formalisticky vykladal ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní,

- nesplnil požiadavky na riadne, vecne správne a dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, keď neodkázal na konkrétnu právnu normu, ktorá podporuje ním prijatý

právny záver,

a preto považuje aj napadnutý rozsudok krajského súdu za arbitrárny a nepresvedčivý, teda

za taký, ktorý nespĺňa atribúty spravodlivého súdneho rozhodnutia.

Obsah sťažnosti sťažovateľky možno považovať za takmer identický s obsahom

odvolania sťažovateľky z 3. apríla 2013, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Galanta

(ďalej len „okresný súd“) 8. apríla 2013 a následne postúpené krajskému súdu ako súdu

odvolaciemu na rozhodnutie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

K sťažovateľkou namietanej arbitrárnosti a neodôvodnenosti napadnutého rozsudku

ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu ().

6

V súvislosti s námietkou sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

V podstatnej časti napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok

okresného súdu vo veci samej, sa uvádza:

«Krajský súd v Trnave ako súd odvolací... preskúmal napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi

odvolania ( ) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa je vo veci samej vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť ( a ),

ale v časti trov konania je nepreskúmateľný a preto je v tejto časti potrebné ho zrušiť (§ 221

ods. 1 písm. f/ ) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie ( ). Rozsudok

odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 25. februára 2014 ( ).

Odvolateľka odvolanie odôvodnila v podstate tým, že súd prvého stupňa neúplne

zistil skutkový stav ( ) na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a že napadnutý rozsudok

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Odvolací

dôvod v zmysle ustanovenia je daný vtedy, keď prvostupňový

súd neúplne a nesprávne zistí skutkový stav, pretože nevyčerpá všetky možnosti

na vykonanie dokazovania a dokazovanie vedie nesprávne, či neúplne...

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisu

dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu

potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov a v súlade s právnym

názorom odvolacieho súdu vyslovenom v uznesení č. k. -215 zo dňa 22. júna

2010 dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Odvolací súd

sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím i s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré

je náležité, podrobné a logické. Niet žiadneho dôvodu nestotožniť sa s argumentáciou súdu

prvého stupňa pojatou ním do odôvodnenia napádaného rozsudku a podporujúcou ním

zvolený spôsob rozhodnutia. Vzhľadom k aktuálnej úprave procesného práva by tak

v zásade odvolaciemu súdu postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu

prvého stupňa a odvolanie sa na ne (prvá časť ustanovenia ), ale pre

8

úplnosť sa žiada ešte doplniť (druhá časť ustanovenia in fine)

nasledovné:

Odvolací súd nemal dôvod ustúpiť od svojich predchádzajúcich záverov vyjadrených

v uznesení č. k. -215 zo dňa 22. júna 2010, keď ani ďalšie dokazovanie

vykonané súdom prvého stupňa nepreukázalo zmenu skutkového stavu. Žalobkyňa, resp. už

jej právna predchodkyňa sa proti žalovanému domáhala zaplatenia náhrady škody

829.847,97 eur s príslušenstvom, ku ktorej malo dôjsť v príčinnej súvislosti s porušením

predkupného práva na kúpu pozemkov zo strany žalovaného, ktoré bolo dohodnuté

v nájomných zmluvách uzatvorených medzi žalovaným ako prenajímateľom a

ako nájomcom dňa 2. 11. 2000. Uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp.

zn. Z-2-3 K200/96 zo dňa 28. 2. 2000 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka:

, uznesením

Krajského súdu v Bratislave, č. k. Z-2-3 K200-96-260 zo dňa 14. 5. 2002 bol za správcu

konkurznej podstaty úpadcu ustanovený . Dňa 28. 2. 2005 bola

uzatvorená kúpna zmluva medzi žalovaným ako predávajúcim a spoločnosťou

... ako kupujúcim, predmetom ktorej bol prevod

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom uzatvorených nájomných

zmlúv, vklad vlastníckeho práva v prospech kupujúceho bol správou katastra

povolený pod č. V559/2005 dňa 2. 3. 2005. Dňa 2. 2. 2007 bola uzatvorená zmluva

o postúpení súboru pohľadávok medzi postupcom

v konkurze, zastúpeným , správcom konkurznej

podstaty úpadcu, a postupníkom - právnou predchodkyňou žalobkyne, pričom predmetom

tejto zmluvy malo byť i postúpenie pohľadávok na náhradu škody voči žalovanému.

Podstatným v prejednávanej veci bolo vyriešenie otázky, či predkupné právo patrí do

konkurznej podstaty úpadcu alebo nie. Odvolací súd zotrváva na svojich záveroch

a dôvodoch vyjadrených v uznesení z 22. júna 2010 č. k. -215.

Podľa , a ZKV (z. č. – o konkurze a vyrovnaní) majetok

podliehajúci konkurzu tvorí konkurznú podstatu (ďalej len „podstata“) (1). Podstatu tvoria

veci, byty a nebytové priestory, právo a iné majetkové hodnoty (ďalej len „majetok“), ktoré

patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu, a majetok, ktorý dlžník nadobudol počas

konkurzu, ako aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok (2). Do podstaty nepatrí

majetok, ktorého sa nemôže týkať výkon rozhodnutia, colná zábezpeka do výšky colného

dlhu, mzda a obdobné príjmy. 1a) Majetok slúžiaci na podnikateľskú činnosť z podstaty nie

je vylúčený (3).

Vo vyššie citovanom ustanovení § 6 ods. 3 ZKV je negatívne vymedzená konkurzná

podstata tak, že do podstaty nepatrí majetok, ktorého sa nemôže týkať výkon rozhodnutia.

Podľa z. č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) môže exekútor vykonať exekúciu aj postihnutím iného majetkového práva, ktoré

je prevoditeľné a nie je peňažnou pohľadávkou ani právom, ktoré patrí len povinnému

osobne. Z ustanovenia § 604 O. z. vyplýva, že predkupné právo neprechádza na dediča

oprávnenej osoby a nemožno ho previesť na inú osobu.

Predkupné právo ako právo neprevoditeľné a patriace výlučne oprávnenej osobe, nie

je postihnuteľné exekúciou, nepatrí teda do konkurznej podstaty, pričom vyhlásením

konkurzu na oprávnenú osobu oprávnenie nakladať s predkupným právom ani výkon práv

a povinností súvisiacich s predkupným právom neprechádzajú na správcu konkurznej

podstaty. S poukazom na to žalovaný teda nemohol porušiť povinnosť ponúknuť pozemky na

predaj správcovi, nakoľko takúto povinnosť voči správcovi nemal, keďže predkupné právo

nepatrí do podstaty a výkon práv a povinností spojených s predkupným právom správcovi

neprináleží.

Námietka žalobkyne v odvolaní, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav,

pretože nevykonal navrhnuté dôkazy je neopodstatnená, keďže sama žalobkyňa vo svojom

odvolaní poukazuje, že svedkov navrhovala vypočuť za účelom preukázania okolností

právnych nie skutkových. Z ustanovenia a je zrejmé, že svedok má

vypovedať o skutočnostiach, ktoré vnímal svojimi zmyslami a nie o právnom posúdení veci.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej ako správny potvrdil.»

Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

10

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania ().

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. -401

z 13. februára 2013 v spojení s opravným uznesením č. k. -409 z 27. marca

2013, s prihliadnutím na povahu kľúčových námietok sťažovateľky. V tejto súvislosti

poukazuje na podstatnú časť jeho odôvodnenia, v ktorom sa uvádza:

„Uznesením Mestského úradu z 27. 10. 2004 č. uznesenia Mestské

zastupiteľstvo v schválilo prevod vlastníctva nehnuteľnosti pozemkov, a to parcela

č. 68/1, 68/8, 182/10 a 182/11 za kúpnu cenu 606,- Sk za m2. Vo vlastníctve

pre súčasne uložilo vedúcemu právneho oddelenia

mestského úradu pripraviť kúpnu zmluvu o prevode nehnuteľností. Ešte pred vydaním tohto

uznesenia správca konkurznej podstaty listom z 21. 10. 2004 zaslal primátorovi mesta list,

ktorým oznámil, že je správcom konkurznej podstaty úpadcu v konkurze a predkupné práva,

ktoré sa viažu k uvedeným pozemkom, a ktoré tvoria konkurznú podstatu boli spísané

v súpise konkurznej podstaty úpadcu. Jedinou osobou oprávnenou nakladať s predkupnými

právami ex lege je správca konkurznej podstaty. Žalovaný listom z 29. 10. 2014 vyzval

, aby sa vyjadril, či si uplatňuje predkupné právo z nájomných zmlúv

a v prípade, že si predkupné právo uplatní, je povinný kúpnu cenu uhradiť do dvoch

mesiacov po tejto ponuke. Ak táto doba uplynie márne, predkupné právo zanikne. Súčasne

mal predložiť vyhlásenie správcu konkurznej podstaty, že predkupné právo si neuplatňuje.

Správca konkurznej podstaty so žalobcom uzatvoril zmluvu o postúpení súboru

pohľadávok dňa 2. 2. 2007, pričom prílohu tejto zmluvy tvorila špecifikácia súboru

B ostatné pohľadávky...

Z dokazovania súd mal za jednoznačne preukázané, že listom žalovaného sa správca

konkurznej podstaty dozvedel o tom, že predal pozemky. Za účelom zistenia rozsahu

majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, správca konkurznej podstaty dal vyhotoviť

znalecký posudok č. 163/2006 z 24. 8. 2006 a znalecký posudok č.55/2006 z 19. 9. 2006.

Až po vypracovaní týchto znaleckých posudkov správca konkurznej podstaty zistil, že

konaním žalovaného, ktorý u neho si neuplatnil predkupné právo vznikla konkurznej

podstate škoda. Znalecké posudky boli vypracované, a to prvý dňa 24. 8. 2006, od ktorej

doby začína plynúť premlčacia lehota a keďže žaloba na tunajší súd bola podaná

19. 7. 2007, nárok premlčaný nie je.

Súd pri svojom prvom rozhodnutí (č. k. -182 zo 14. decembra 2009,

pozn.) sa zaoberal platnosťou zmluvy o postúpení súboru pohľadávok a aj samotnej

špecifikácie pohľadávok v IV. kole speňažovania konkurznej podstaty úpadcu. Súd

uzatvoril, že zmluva a špecifikácia súboru B, ostatné pohľadávky sú platným právnym

úkonom, pretože boli uzatvorené slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne.

V danom prípade pre posúdenie veci bolo potrebné vyriešenie otázky, či predkupné

právo patrí do konkurznej podstaty úpadcu alebo nie. Vzhľadom na vyslovený právny názor

Krajského súdu v Trnave (č. k. -215 z 22. júna 2010, pozn.), ktorým je

tunajší súd viazaný, uvádza, že predkupné právo ako právo neprevoditeľné a výlučne

patriace oprávnenej osobe nie je postihnuteľné exekúciou, nepatrí do konkurznej podstaty.

Vyhlásením konkurzu na oprávnenú osobu oprávnenie nakladať s predkupným právom ani

výkon práv a povinností súvisiacich s predkupným právom neprechádzajú na správcu

konkurznej podstaty. To znamená, že žalovaný nemohol porušiť povinnosť ponúknuť

pozemky na predaj správcovi konkurznej podstaty. V danom prípade chýba príčinná

súvislosť medzi porušením povinností a škodou. Účelom konkurzného konania je speňaženie

majetku úpadcu za účelom uspokojenia pohľadávok veriteľom úpadcu. Z tohto rámca

vybočuje možnosť nadobudnutia do konkurznej podstaty akejkoľvek majetkovej hodnoty

pokiaľ by takéto nadobudnutie malo byť spojené s povinnosťou podstaty za týmto účelom

niečo vydať. Je spochybnená možnosť zaplatenia kúpnej ceny pretože po dobu trvania

konkurzu je plnenie úpadcu ako kupujúceho nemožné. Účelom konkurzu je speňaženie a nie

skupovanie ďalších nehnuteľností. Z ustanovenia § 603 ods. 3 Obč. zák. nevyplýva

oprávnenie domáhať sa titulom porušenia predkupného práva náhrady škody.

Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti súd žalobu ako nedôvodne podanú zamietol.“

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor,

že napadnutý rozsudok nie je arbitrárny a nepresvedčivý, keďže právne závery v ňom

uvedené nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade

s platnou právnou úpravou. Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod

12

a ani oprávnenie na to, aby prehodnocoval závery krajského súdu. Ústavný súd zastáva

názor, že krajský súd sa vyrovnal so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný

význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, že správne

vyložil a aplikoval relevantnú právnu úpravu a vychádzal z úplne zisteného skutkového

stavu. Dal jasnú odpoveď na kľúčovú otázku uplatnenia predkupného práva (prečo

predkupné právo nepatrí do konkurznej podstaty v zmysle príslušných ustanovení

aktuálneho o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov

(predovšetkým § 6 uvedeného zákona). Spôsob vyriešenia tejto právnej otázky potom

determinuje odpovede na ďalšie námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní, resp. to, prečo

je bez právneho významu ďalej sa nimi zaoberať v podobe, v akej sú formulované.

Krajský súd do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel

k tomuto rozhodnutiu, pričom rekapituloval rozhodujúce právne skutočnosti, ktoré sa týkali

právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, odkazujúc na ustálený právny názor

v podobných veciach. Presvedčivo zdôraznil aj dôvody nestotožnenia sa s obranou

a s námietkami sťažovateľky uplatnenými v rámci dokazovania pred oboma súdmi.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho

rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkom

konania (m. m. ).

Ústavný súd s odkazom na svoju stabilnú judikatúru napokon uvádza, že postup

a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej

úpravy, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní.

Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa nie

je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto

nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie

tohto práva ().

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie základných práv podľa v spojení s , ako

aj v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že pokiaľ sa sťažovateľka,

argumentujúc v sťažnosti nedostatočným odôvodnením a arbitrárnosťou napadnutého

rozsudku, domnievala, že sa jej „ako účastníkovi konania... postupom súdu odňala reálna

možnosť pred ním konať“, mala možnosť podať dovolanie podľa § 237 ods. 1 písm. f)

, čo v súlade s zakladá

ďalší dôvod na odmietnutie jej sťažnosti podľa pre jej

neprípustnosť. V tejto súvislosti, odvolávajúc sa na svoju predchádzajúcu judikatúru (napr.

, ), ústavný súd uvádza, že v súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej aj v prípade

procesného rozhodnutia o dovolaní (dovolací súd ho odmietne ho ako neprípustné)

dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu je považovaná za zachovanú aj vo

vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu a začne plynúť

dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) za

podmienky, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv rozhodnutiami oboch súdov

(odvolacieho aj dovolacieho).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2016

14