Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 163/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti THERMOCENTRUM Slovakia, s. r. o., Saratovská 26/A, Bratislava,

zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Čapkova 2, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 24. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti THERMOCENTRUM Slovakia, s. r. o., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára

2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti THERMOCENTRUM Slovakia, s. r. o.,

Saratovská 26/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa (ďalej len „“)

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. októbra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že (ďalej len „navrhovateľ“)

si návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) uplatnil

proti sťažovateľovi nárok na zaplatenie sumy 7 791,53 € s príslušenstvom oproti vydaniu

tepelného čerpadla WPW 13 Stiebel Eltron, akumulačného zásobníka SBP 100 a zásobníka

TUV SBB 300 WP.

O návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 6. marca 2012

tak, že návrhu v prevažnej časti vyhovel a sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľovi

sumu 7 791,53 € so špecifikovaným príslušenstvom oproti vydaniu vo výroku

konkretizovaných vecí.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 24. októbra 2013 tak,

že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu

zo 6. marca 2012, z ktorého vyplýva, že okresný súd považoval odstúpenie navrhovateľa

od zmluvy o dielo uzavretej so sťažovateľom za platné, preto mala vzniknúť aj vzájomná

reštitučná povinnosť podľa . Sťažovateľ tiež poukazuje

na závery, ktoré mali vyplynúť zo správy obchodnej spoločnosti

Podľa záverov okresného súdu odstúpenie od zmluvy o dielo bolo platné z dôvodu,

že navrhovateľ reklamoval opakovane tie isté vady, ktoré sťažovateľ neodstránil, a rovnako

tak boli splnené ďalšie podmienky na uplatnenie vzájomnej reštitučnej povinnosti podľa

.

Následne sťažovateľ poukazuje v sťažnosti na odôvodnenie napadnutého rozsudku

krajského súdu z 24. októbra 2013, z ktorého vyplýva, že krajský súd považoval odstúpenie

od zmluvy o dielo za platné z toho hľadiska, že navrhovateľ v záručnej dobe reklamoval

opakovaný výskyt tej istej vady. Krajský súd tiež poukázal na správu obchodnej spoločnosti

2

, podľa ktorej porucha (chybové hlásenie) tepelného čerpadla nebola

spôsobená nedostatkami v studni v tzv. primári, ale príčinou vady bolo zlé nastavenie

systému. Z uvedenej správy tiež malo vyplynúť, že vada tepelného čerpadla sa vyskytla

opätovne a odstránila ju až obchodná spoločnosť

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„Z nižšie uvedeného odôvodnenia sťažnosti je zrejmé, že závery Krajského súdu

v Bratislave sú arbitrárne, predstavujú v právnom štáte neprijateľný spôsob aplikácie

právnych predpisov v rozpore s ich významom a základnými zásadami logiky, a teda sú

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň porušujú práva

sťažovateľa na riadny a spravodlivý proces.“

Sťažovateľ následne vo svojej sťažnosti rozsiahlo namieta skutkové zistenia a právne

závery okresného súdu a krajského súdu. V prvom rade namieta právny záver týchto súdov,

podľa ktorého odstúpenie od zmluvy o dielo bolo platné s tým, že v tejto súvislosti namieta

aj posúdenie toho, či sa opakovane vyskytli tie isté vady a či ich navrhovateľ reklamoval.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na viaceré skutkové zistenia relevantné v prerokúvanej

veci. Uvádza, že dielo bolo uvedené do prevádzky 14. marca 2006 s tým, že navrhovateľ

mal prvýkrát uplatniť vady diela 24. októbra 2007. Podľa sťažovateľa reklamované vady

boli odstránené 6. mája 2008 a dielo bolo „preskúšané a funkčné... Nakoľko z dokladov

založených v spise, ale dokonca ani z tvrdení navrhovateľa (pokiaľ neberieme do úvahy

tvrdenia o tom, že závada nebola odstránená vôbec a nikdy, čo vyvracia protokol o oprave

na č. l. 24) nevyplýva, že by sa v tejto lehote vyskytli akékoľvek vady a už vôbec nie, že by

aj boli reklamované, je nevyhnutné konštatovať, že záručná doba uplynula najneskôr dňa

6. 10. 2008.

Akékoľvek vady, ktoré sa vyskytli po tomto dátume, už nemôžu byť dôvodom pre

odstúpenie od zmluvy.

Odvolací súd v snahe vysporiadať sa s touto argumentáciou sťažovateľa sám

priznáva, že z protokolu o oprave (č. l. 24) vyplýva, že vady boli odstránené. Súčasne však

dodáva, že nemožno vychádzať iba z tohto dokladu, ale poukazuje aj na vyjadrenie

spoločnosti podľa ktorého spočívala vada dodaného diela v iných

skutočnostiach.

... navrhovateľ reklamoval v danom prípade vady spočívajúce v následkoch.

K presnejšiemu popisu príčin prirodzene ani nemal dostatočné technické vedomosti.

Súčasne ale treba zdôrazniť, že sťažovateľ reklamované následky odstránil dňa 6. 5. 2008,

čo (ako priznal aj odvolací súd) vyplýva z protokolu o oprave. Platí teda, že ku dňu

6. 5. 2008 boli reklamované vady odstránené. Na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť ani

názor spoločnosti , ktorého relevancia je nulová, a to nielen z dôvodu, že

nie je ani datované, ani podpísané (nejde teda o žiaden právny úkon) a dokonca z neho ani

nie je zrejmé, že by sa týkalo predmetného diela. Z podobnosti chybového hlásenia nemožno

totožnosť predmetu opravy v žiadnom prípade vyvodzovať.

Súd vychádzajúc z tvrdení navrhovateľa ako aj z (úplne irelevantného) vyjadrenia

spol. potom uzavrel, že predmetné vady sa na diel vyskytovali

aj po 6. 5. 2008. Hoci táto skutočnosť nie je nijako preukázaná, i pokiaľ by to bolo skutočne

tak, súd nesprávne aplikoval platné a účinné právne predpisy na zistený skutkový stav.

Navrhovateľ totiž, napriek tomu, že údajne sa vady vyskytli opäť, tieto vady po dátume

6. 5. 2008 nereklamoval.

... záručná doba skončila 6. 10. 2008. Akékoľvek uplatnenie vád a práv z vád

po tomto dátume je tak právne bezvýznamné. V konaní nebolo preukázané žiadne uplatnenie

reklamácie ani práv z vád v období medzi 6. 5. 2008 a 6. 10. 2008.

Zo samotných dokladov založených v spise tak bez ďalšieho vyplýva, že odstúpenie

od zmluvy zo strany navrhovateľa nebolo platné, keďže vady reklamované v záručnej dobe

boli odstránené a pre vady vyskytujúce sa po záručnej dobe odstúpiť od zmluvy nemožno −

pritom ide o neplatnosť absolútnu...“.

Podľa sťažovateľa právny záver o neplatnosti odstúpenia od zmluvy by platil

aj v prípade, ak by súdy posúdili zmluvu o dielo ako spotrebiteľskú zmluvu. Následne

sťažovateľ namieta, že podľa správy obchodnej spoločnosti , príčinou

výskytu problémov na diele bol „rozpor medzi potrebami domu a kapacitou prístrojov

vykurovacej sústavy“. V súvislosti s týmto záverom považuje sťažovateľ za relevantné,

že on mal povinnosť vykonať dielo podľa realizačného projektu. Podľa sťažovateľa

4

„navrhovateľ v celom konaní nepreukázal, že by sťažovateľom vyhotovený systém bol

chybný... Pritom dôkazné bremeno je jednoznačne na strane navrhovateľa, ktorý z výskytu

vád odvodzuje svoje ďalšie práva.

Ak aj súd vychádzal z vyjadrenia spoločnosti , závery

o vadnosti sťažovateľom dodaného systému sú nesprávne. V predmetnom vyjadrení sa nikde

neuvádza, že by dodané komponenty boli chybné, prípadne že systém by bol vyhotovený

v rozpore s projektom. Práve projekt však bol pre sťažovateľa záväzný.

Pokiaľ preto sťažovateľ vyhotovil dielo v súlade s ním, nemožno mu vyčítať to, že pokiaľ sa

zmenia vonkajšie okolnosti (zanesená voda či nadmerné nároky na výkon systému), systém

zareaguje samoochranným opatrením a vypne sa.

Súd naopak absolútne opomenul dôkaz predložený navrhovateľom... protokol

o oprave vykonanej dňa 6. 5. 2008 spoločnosťou , kde sa jasne

uvádza, že ako príčina závady bol zistený upchaný filter primárneho okruhu. Z tejto príčiny

je zrejmé, že v studni dodávajúcej vodu do systému bola voda nadmieru znečistená

drobnými čiastočkami hornín, tak ako to napokon konštatoval aj sťažovateľ v reakcii na

odstúpenie od zmluvy zo strany navrhovateľa... Táto vada však nemôže ísť v žiadnom

prípade na ťarchu sťažovateľa, nakoľko ako v konaní preukazoval samotný navrhovateľ,

pred vykonaním diela bola kvalita podložia a vody predmetom znaleckého skúmania, ktoré

potvrdilo ich vhodnosť... Rovnako samotnú studňu nevyhotovoval sťažovateľ, ale iný

dodávateľ, preto sťažovateľ nemôže zodpovedať za zanesenie vykurovacieho systému

znečistenou vodou zo studne.“.

Následne sťažovateľ namietal, že okresný súd a ani krajský súd neskúmali a ani

nepreukazovali možnosť naturálnej reštitúcie podľa , hoci

takáto požiadavka vyplýva napr. aj z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(rozhodnutie č. 30/1977). V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:

„Z citovaného je zrejmé, že súd je v tejto otázke povinný vykonať riadne a úplné

dokazovanie, ktoré by dalo odpoveď na otázku, či je možné vrátiť celé vecné plnenie, jeho

časť, alebo poskytnuté vecné plnenie nie je možné vrátiť vôbec. Takéto dokazovanie

v konaní nebolo vykonané, oba súdy sa uspokojili s tvrdením navrhovateľa. Ako však

uvádza Najvyšší súd SR, v tomto smere súd nie je viazaný návrhmi na dokazovanie, ale túto

otázku musí skúmať (podobne ako absolútne neplatnosť zmluvy) sám z úradnej povinnosti a

v plnej miere. V predmetnej veci súdy v súlade s citovanou judikatúrou nepostupovali.

Pokiaľ preto odvolací súd v prejednávanej veci postupoval v rozpore s ustálenou

judikatúrou NS SR, a to napriek tomu, že o nej mal vedomosť a sám sa na ňu odvolával,

porušil práva sťažovateľa na spravodlivý proces.“

Z uvedenej argumentácie je podľa sťažovateľa zrejmé, že „pochybenia všeobecných

súdov v danej veci vykazujú také nedostatky v skutkovom a najmä právnom posúdení veci,

ktoré svojou podstatou a rozsahom odôvodňujú záver, že zo strany súdov došlo k porušeniu

základných práv sťažovateľov“.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol

„o porušení základného práva... na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1

..., článku 36 ods. 1 Listiny... a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru... a rozhodnutie

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. októbra 2013, č. k. zrušil a vec vrátil

súdu na ďalšie konanie“.

Sťažovateľ si tiež uplatnil právo na úhradu trov právneho zastúpenia vo výške

340,90 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

6

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

z 24. októbra 2013, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, poukázal na § 212 ods. 1

a tiež na a a uviedol:

„Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa bolo nesporné,

že predmet diela bol v súdenej veci odovzdaný dňa 14. 3. 2006, odo dňa ktorého začala

plynúť záručná doba. Písomnou výzvou zo dňa 24. 10. 2007 navrhovateľ požiadal odporcu

o odstránenie vád diela, od doručenia výzvy ktorej došlo k spočívaniu plynutia záručnej

doby. Opätovne výzvou zo dňa 30. 1. 2008 navrhovateľ požiadal odporcu o odstránenie

vád. Odporca sa snažil odstrániť vadu rôzne, meraním prietoku vody zo sacej studne

prietokomerom, dal vyčistiť ponorné čerpadlo, nariadil chemické vyčistenie výmenníka

tepelného čerpadlo spoločnosťou Inkrusta, a požiadal dvakrát spoločnosť

o opravu tepelného čerpadla. Do tohto okamihu skutkový stav nie je medzi účastníkmi

konania sporný.

Spornosť nastala až pri zadefinovaní, či vznikol navrhovateľovi nárok na odstúpenie

od zmluvy s poukazom na ust. § 648 ods. 2 veta druhá Obč. zák. pre opätovný výskyt vady.

Odporca v rámci obrany uviedol, že Protokol o oprave (č. l. 24) potvrdzuje, že vady

diela boli odstránené, dielo bolo preskúšané a funkčné a po tomto čase nebolo

preukázané, že sa vyskytli akékoľvek vady. Ak teda navrhovateľ od zmluvy odstúpil dňa

3. 12. 2009, ide o absolútnu neplatnosť pre preklúziu práva.

Zjednodušené ponímanie skutkových okolnosti zo strany odporcu, obmedzujúc sa

iba na listinný dôkaz a to Protokol zo dňa 6. 5. 2008, by skutočne navádzalo k prijatiu

záveru o neplatnosti odstúpenia od zmluvy, avšak zhodnotením nielen predložených dôkazov

(písomná výzva zo dňa 24.10. 2007; výzva zo dňa 30. 1. 2008), ale prihliadnuc na skutkové

zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov ( ) tento záver prijať

nemožno.

Navrhovateľom od počiatku prezentovaná vada spočívala v tom, že tepelné čerpadlo

sa vypínalo a na displeji sa objavovalo chybové hlásenie PROTIZÁMRAZ. Uvedená vada

bola odporcom na základe reklamácie opakovane odstraňovaná (meraním prietoku vody

8

zo sacej studne prietokomerom, dal vyčistiť ponorné čerpadlo, nariadil chemické vyčistenie

výmenníka tepelného čerpadlo spoločnosťou Inkrusta, a požiadal dvakrát spoločnosť

o opravu tepelného čerpadla) avšak vada sa objavovala opakovane. Ako

príčinu vzniku vady odporca označil nedostatkami v studni v tzv. primári. Uvedené tvrdenie

odporcu vyvracia Správa o oprave systému vykurovania s tepelným čerpadlom spoločnosti

, z ktorej vyplýva že závada predmetného tepelného čerpadla nebola

zapríčinená nedostatkami v studni v tzv. primári ale príčinou vady bolo zlé nastavenie

systému a bolo potrebné urobiť zmenu v riadení obehového čerpadla a inštalovať regulačný

prvok. Správny je preto záver súdu prvého stupňa, že nejde o situáciu predvídanú

ustanovením , pri ktorej by bola príčinou vád diela (zákazky)

vadnosť materiálu od navrhovateľa či jeho pokynov.

Pre posúdenie uplatneného nároku je však podstatné, že nemožno považovať tvrdenie

odporcu o odstránení vady na základe Protokolu zo dňa 6. 5. 2008 a o absencii opätovného

výskytu za pravdivé, pretože vadnosť tepelného čerpadla sa opätovne vyskytovala až do jej

odstránenia spoločnosťou , záveru ktorému nasvedčuje vyššie spomínaná

Správa. Tvrdenie odporcu, že po vykonaní opravy na základe Protokolu zo dňa 6. 5. 2008

sa vada už nevyskytla v kontexte uvedeného, a preukázaného skutkového stavu nemôže byť

vyhodnotené ako pravdivé. Ak teda navrhovateľ uplatnil u odporcu práva zo zodpovednosti

za vady, najprv vo forme nároku na odstránenie vád diela, a po ich opakovanom

neodstránení mu vznikol nárok na odstúpenie od zmluvy podľa ustanovenia § 648 ods. 2

, správne súd prvého stupňa dospel k záveru, že odstúpenie

navrhovateľa od zmluvy uzavretej s odporcom je platné, v dôsledku čoho v zmysle § 457

vznikla obom účastníkom povinnosť vzájomne si vrátiť plnenia

poskytnuté na základe zaniknutej zmluvy.

Odporca v odvolaní namieta, že pokiaľ navrhovateľ nemá záujem o vrátenie celého

plnenia, bol súd povinný vzhľadom na synalagmatickú povahu žalobný návrh zamietnuť pre

nedostatočný petit.

Pri úvahe o tom, či je dobre možné vydať to, čo bolo neoprávnene získané je treba

prihliadnuť ku všetkým dôsledkom toho ktorého navrátenia na predošlý stav a to najmä

z hľadiska hospodárnosti, aby totiž k nemu nedochádzalo za cenu znehodnotenia alebo

dokonca zničenia veci, ktoré by inak mohli slúžiť svojmu účelu tam, kde sú umiestnené,

resp. zabudované a aby tiež nedochádzalo i k ďalším nákladom, ktoré by bolo potrebné

vynaložiť na demontáž vrátených vecí.

Uvedenú problematiku už riešil Najvyšší súd SR (R č. 30/1977 Zbierky súdnych

rozhodnutí a stanovísk) záver, ktorý prijal aj súd prvého stupňa a odvolací súd nemá dôvod

od tohto ustáleného právneho záveru sa odchýliť, z dôvodu ktorého je námietka

bezpredmetná.

Vzhľadom na uvedené, za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade

v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, správne vec právne

posúdil, a keď odporca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by

sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal,

rozhodol vecne správne, z dôvodov ktorých odvolací súd, v celom rozsahu sa stotožňujúc

s právnym záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré

odôvodnenie, spĺňajúce všetky požiadavky ust. , poukazuje, s týmto sa

plne stotožňuje, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa

a “

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušenia

v sťažnosti označených práv relevantným rozsudkom okresného súdu) preskúmal

aj rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 6. marca 2012, ktorým tento

vo vymedzenej časti návrhu navrhovateľa vyhovel a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi sumu 7 791,53 € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z predmetnej

sumy od 10. decembra 2009 do zaplatenia, oproti vydaniu špecifikovaných predmetov

10

navrhovateľom sťažovateľovi. Okresný súd v odôvodnení poukázal na návrh navrhovateľa,

na vykonané dôkazy a tiež na relevantné skutkové zistenia, ktoré z vykonaného

dokazovania ustálil. Následne okresný súd uviedol svoje právne závery (právne hodnotenie

zisteného skutkového stavu):

„Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporca pre navrhovateľa vykonal dielo,

resp. zhotovil na zákazku zariadenie na vykurovanie rodinného domu, zrealizoval a spustil

vykurovanie rodinného domu navrhovateľa tepelným čerpadlom zn. Stiebel Eltron.

Keďže vzájomná reštitučná povinnosť v zmysle ustanovenia § 457 Občianskeho

zákonníka vzniká po zrušení zmluvy zákonom predvídaným spôsobom a navrhovateľ tvrdil,

že vzájomná reštitučná povinnosť účastníkov vznikla zánikom ich zmluvného vzťahu

v dôsledku odstúpenia od zmluvy zo dňa 3. 12. 2009, pre posúdenie dôvodnosti podaného

návrhu bolo rozhodujúce, či je navrhovateľovo odstúpenie od zmluvy platné.

Vychádzajúc zo skutkového stavu ustáleného vykonaným dokazovaním pritom súd

dospel k záveru, že odstúpenie navrhovateľa od zmluvy je platné. Z vykonaných dôkazov,

vyplynulo, že dielo zhotovené odporcom vykazovalo závažné vady, pre ktoré dielo nemohlo

slúžiť na účel na ktorý bolo zhotovené, navrhovateľ nároky zo zodpovednosti za vady

uplatnil u odporcu včas, pričom však vady neboli odporcom odstránené.

Zo vzájomnej komunikácie medzi účastníkmi ohľadne odstránenia vád diela

vyplynulo, že odporca existenciu navrhovateľom tvrdených vád diela nenamietal. Vo vzťahu

k vadám namietal len to, že nefunkčnosť tepelného čerpadla bola spôsobená v tzv. primári,

teda studňou. Hoci odporca priamo v konaní túto skutočnosť nenamietal, súd sa ňou nad

rámec predmetu konania zaoberal. Dospel pritom k záveru, že námietky odporcu v tomto

smere neobstoja. Zo správy servisnej spoločnosti , hydrogeologický

posudok , ktorej sa napokon, hoci až po odstúpení od zmluvy,

podarilo zistiť príčinu vád diela a tepelné čerpadlo a tým aj celé dielo sfunkčniť,

nepochybne vyplynulo, že závada predmetného tepelného čerpadla nebola zapríčinená

nedostatkami v studni v tzv. primári ale príčinou vady bolo zlé nastavenie systému a bolo

potrebné urobiť zmenu v riadení obehového čerpadla a inštalovať regulačný prvok. Je teda

nepochybné, že v danej veci nejde o situáciu predvídanú ustanovením § 645 Občianskeho

zákonníka, pri ktorej by bola príčinou vád diela (zákazky) vadnosť materiálu

od navrhovateľa či jeho pokynov. Z tohto dôvodu aplikácia ustanovenia § 645 ods. 1

v danej veci nie je na mieste.

Nakoľko teda odporcom vykonané dielo (zákazka) vykazovalo vady, pre ktoré nebolo

možné celé zariadenie riadne užívať, navrhovateľ uplatnil u odporcu práva

zo zodpovednosti za vady, najprv vo forme nároku na odstránenie vád diela, po ich

opakovanom neodstránení boli na strane navrhovateľa nepochybne splnené všetky

predpoklady na odstúpenie od zmluvy podľa ustanovenia .

Preto je odstúpenie navrhovateľa od zmluvy uzavretej s odporcom platné, a to so všetkými

dôsledkami, ktoré s tým zákon spája, predovšetkým však s právnym následkom v podobe

zániku ich zmluvného vzťahu.

Podľa , ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená,

je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Keďže navrhovateľ od zmluvy uzavretej s odporcom platne odstúpil, vznikla obom

účastníkom povinnosť vzájomne si vrátiť plnenia poskytnuté na základe zaniknutej zmluvy.

Odporca pre navrhovateľa zhotovil zákazku, v rámci ktorej dodal aj tepelné čerpadlo WPW

13 Stiebel Eltron, akumulačný zásobník SBP 100 a zásobník TUV SBB 300 WP, pričom

navrhovateľ za tieto súčasti zaplatil odplatu v celkovej výške 7.791,53 eura, čo vyplynulo

z predložených faktúr.

Navrhovateľ sa v prejednávanej veci nedomáhal vzájomného vrátenia všetkých

poskytnutých plnení, ale len ich časti, a to len ohľadne tých, ktoré je možné odobrať bez

toho, aby došlo k ich poškodeniu a znefunkčneniu do tej miery, že by nebol naplnený účel

tohto vrátenia, no tiež by došlo k poškodeniu rodinného domu navrhovateľa.

Hoci sa navrhovateľ nedomáhal vrátenia všetkých poskytnutých plnení,

je nepochybné, že v rozsahu, v akom splnenie tejto povinnosti uplatnil navrhovateľ, táto

povinnosť obom účastníkom vznikla. V tejto súvislosti možno poukázať na to, že nakoľko ide

ako v prípade zaplatenia peňažnej sumy, tak aj v prípade vydania vecí podľa návrhu

o deliteľné plnenie, nič nebránilo tomu, aby sa vzájomná reštitučná povinnosť splnila len

čiastočne. Podmienkou bolo len to, aby čiastočné plnenia na jednej i druhej strane

predstavovali plnenie v totožnej hodnote.

Z predložených faktúr s prílohami vyplynulo, že súčasti zhotoveného diela, ktorých

vydanie stojí oproti zaplateniu uplatnenej peňažnej sume, predstavovali podľa zmluvy

12

o dielo, ktorej obsah je v tomto prípade určujúci, rovnakú hodnotu, ako peňažná suma,

ktorú žiada od odporcu vrátiť navrhovateľ.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto možno zhrnúť, že účastníkom vznikla v súlade

s ustanovením vzájomná reštitučná povinnosť ohľadne plnení

poskytnutých za náklade zaniknutej zmluvy o dielo. Nakoľko si odporca túto povinnosť

nesplnil, hoci ho navrhovateľ na jej splnenie vyzval už v odstúpení od zmluvy zo dňa

3. 12. 2009 avšak ani doposiaľ − súd návrhu v celom rozsahu vyhovel a uložil odporcovi

povinnosť zaplatiť navrhovateľovi požadovanú peňažnú sumu (časť celkovej ceny diela)

oproti vydaniu časti súčastí dodaného diela.“

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 24. októbra 2013. Sťažovateľ spochybňuje právny

záver krajského súdu v spojení s okresným súdom o tom, že navrhovateľ platne odstúpil

od zmluvy v zmysle . V tejto súvislosti argumentuje

tým, že vady diela boli odstránené 6. mája 2008, pritom nebolo preukázané, že po tomto

dátume sa opakovane vyskytli tie isté vady diela a že ich navrhovateľ reklamoval. Následne

sťažovateľ namieta, že konajúce súdy neskúmali možnosť a predpoklady naturálnej

reštitúcie, prípadne jej rozsah v zmysle .

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu z 24. októbra 2013 v spojení

s rozsudkom okresného súdu zo 6. marca 2012 je zrejmé, že krajský súd ako odvolací súd sa

primerane zaoberal jednotlivými odvolacími námietkami sťažovateľa (pričom rovnaké

námietky v zásade uplatnil aj vo svojej sťažnosti podľa , pozn.),

ktoré primeraným spôsobom vyhodnotil a svoje závery odôvodnil. Ústavný súd konštatuje,

že právne závery krajského súdu ako odvolacieho súdu v spojení s právnymi závermi

okresného súdu nie sú založené na svojvoľnej interpretácii, prípadne aplikácii príslušných

ustanovení (najmä ustanovenia týkajúceho sa uplatnenia práva

zrušiť zmluvu podľa a povinnosti vzájomnej naturálnej

reštitúcie podľa ). Krajský súd v spojení s okresným súdom

v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol argumentáciu, ktorá dostatočným spôsobom

odôvodňuje jeho záver o tom, že navrhovateľ uplatnil právo zrušiť zmluvu o dielo v súlade

s pre opakovaný výskyt vád diela a tiež pre výrok

rozsudku, ktorým bola navrhovateľovi a sťažovateľovi uložená povinnosť vzájomnej

naturálnej reštitúcie, pričom išlo o reštitúciu čiastočnú, t. j. nevzťahovala sa na celý rozsah

diela a na celú cenu diela, a zároveň reštitúciu ekvivalentnú. Z týchto dôvodov nejde

o rozsudky, ktoré by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ústavný súd

považuje napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu

za ústavne udržateľný.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že argumentácia sťažovateľa

v sťažnosti je predovšetkým zameraná na skutkové zistenia, ktoré okresný súd vyvodil

z vykonaných dôkazov, a tiež na právne hodnotenie zisteného skutkového stavu okresným

súdom a krajským súdom.

K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa skutkových zistení okresného súdu ústavný

súd poukazuje na to, že vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že v konaní o sťažnosti

podľa ústavný súd v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý

by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal

odhaľovať pravdivosť skutkových tvrdení (, ). Ústavný súd

v tejto súvislosti tiež uvádza, že aj podľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva

(sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom)

sa pod spravodlivým súdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe

právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd

hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Preskúmavanie skutkových

otázok ústavným súdom je takto vo všeobecnosti limitované jeho ústavným postavením

().

K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa právneho hodnotenia zisteného skutkového

stavu ústavný súd poukazuje na to, že rozdielne právne hodnotenie skutkového stavu

je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti sebe stoja

účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú situáciu,

14

ktorá spravidla vyplýva zo zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami. Súd, ktorý

rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného z účastníkov

rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka, teda spravidla

v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka (m. m. ,

, ). Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti, sú

podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne odlišného právneho názoru sťažovateľa na

predmet sporu. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia

v postupe krajského súdu v napadnutom konaní a v jeho rozsudku, ktoré by mali

ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia

označených práv podľa , listiny a dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa a podľa listiny

alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil

také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a podľa listiny alebo

práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu z 24. októbra 2013. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym

názorom krajského súdu v spojení s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad najmä a

krajským súdom ako odvolacím súdom v spojení s okresným súdom ako súdom prvého

stupňa takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2016

16