Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 163/2016
PDF · 286.16 KB
No categories available
II. ÚS 163/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti THERMOCENTRUM Slovakia, s. r. o., Saratovská 26/A, Bratislava,
zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Čapkova 2, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 9 Co 269/2012 z 24. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti THERMOCENTRUM Slovakia, s. r. o., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára
2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti THERMOCENTRUM Slovakia, s. r. o.,
Saratovská 26/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
9 Co 269/2012 z 24. októbra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že (ďalej len „navrhovateľ“)
si návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) uplatnil
proti sťažovateľovi nárok na zaplatenie sumy 7 791,53 € s príslušenstvom oproti vydaniu
tepelného čerpadla WPW 13 Stiebel Eltron, akumulačného zásobníka SBP 100 a zásobníka
TUV SBB 300 WP.
O návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 191/2011 zo 6. marca 2012
tak, že návrhu v prevažnej časti vyhovel a sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľovi
sumu 7 791,53 € so špecifikovaným príslušenstvom oproti vydaniu vo výroku
konkretizovaných vecí.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 9 Co 269/2012 z 24. októbra 2013 tak,
že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu
zo 6. marca 2012, z ktorého vyplýva, že okresný súd považoval odstúpenie navrhovateľa
od zmluvy o dielo uzavretej so sťažovateľom za platné, preto mala vzniknúť aj vzájomná
reštitučná povinnosť podľa § 457 Občianskeho zákonníka. Sťažovateľ tiež poukazuje
na závery, ktoré mali vyplynúť zo správy obchodnej spoločnosti
Podľa záverov okresného súdu odstúpenie od zmluvy o dielo bolo platné z dôvodu,
že navrhovateľ reklamoval opakovane tie isté vady, ktoré sťažovateľ neodstránil, a rovnako
tak boli splnené ďalšie podmienky na uplatnenie vzájomnej reštitučnej povinnosti podľa
Následne sťažovateľ poukazuje v sťažnosti na odôvodnenie napadnutého rozsudku
krajského súdu z 24. októbra 2013, z ktorého vyplýva, že krajský súd považoval odstúpenie
od zmluvy o dielo za platné z toho hľadiska, že navrhovateľ v záručnej dobe reklamoval
opakovaný výskyt tej istej vady. Krajský súd tiež poukázal na správu obchodnej spoločnosti
2
, podľa ktorej porucha (chybové hlásenie) tepelného čerpadla nebola
spôsobená nedostatkami v studni v tzv. primári, ale príčinou vady bolo zlé nastavenie
systému. Z uvedenej správy tiež malo vyplynúť, že vada tepelného čerpadla sa vyskytla
opätovne a odstránila ju až obchodná spoločnosť
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
„Z nižšie uvedeného odôvodnenia sťažnosti je zrejmé, že závery Krajského súdu
v Bratislave sú arbitrárne, predstavujú v právnom štáte neprijateľný spôsob aplikácie
právnych predpisov v rozpore s ich významom a základnými zásadami logiky, a teda sú
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň porušujú práva
sťažovateľa na riadny a spravodlivý proces.“
Sťažovateľ následne vo svojej sťažnosti rozsiahlo namieta skutkové zistenia a právne
závery okresného súdu a krajského súdu. V prvom rade namieta právny záver týchto súdov,
podľa ktorého odstúpenie od zmluvy o dielo bolo platné s tým, že v tejto súvislosti namieta
aj posúdenie toho, či sa opakovane vyskytli tie isté vady a či ich navrhovateľ reklamoval.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na viaceré skutkové zistenia relevantné v prerokúvanej
veci. Uvádza, že dielo bolo uvedené do prevádzky 14. marca 2006 s tým, že navrhovateľ
mal prvýkrát uplatniť vady diela 24. októbra 2007. Podľa sťažovateľa reklamované vady
boli odstránené 6. mája 2008 a dielo bolo „preskúšané a funkčné... Nakoľko z dokladov
založených v spise, ale dokonca ani z tvrdení navrhovateľa (pokiaľ neberieme do úvahy
tvrdenia o tom, že závada nebola odstránená vôbec a nikdy, čo vyvracia protokol o oprave
na č. l. 24) nevyplýva, že by sa v tejto lehote vyskytli akékoľvek vady a už vôbec nie, že by
aj boli reklamované, je nevyhnutné konštatovať, že záručná doba uplynula najneskôr dňa
6. 10. 2008.
Akékoľvek vady, ktoré sa vyskytli po tomto dátume, už nemôžu byť dôvodom pre
odstúpenie od zmluvy.
Odvolací súd v snahe vysporiadať sa s touto argumentáciou sťažovateľa sám
priznáva, že z protokolu o oprave (č. l. 24) vyplýva, že vady boli odstránené. Súčasne však
dodáva, že nemožno vychádzať iba z tohto dokladu, ale poukazuje aj na vyjadrenie
spoločnosti podľa ktorého spočívala vada dodaného diela v iných
skutočnostiach.
... navrhovateľ reklamoval v danom prípade vady spočívajúce v následkoch.
K presnejšiemu popisu príčin prirodzene ani nemal dostatočné technické vedomosti.
Súčasne ale treba zdôrazniť, že sťažovateľ reklamované následky odstránil dňa 6. 5. 2008,
čo (ako priznal aj odvolací súd) vyplýva z protokolu o oprave. Platí teda, že ku dňu
6. 5. 2008 boli reklamované vady odstránené. Na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť ani
názor spoločnosti , ktorého relevancia je nulová, a to nielen z dôvodu, že
nie je ani datované, ani podpísané (nejde teda o žiaden právny úkon) a dokonca z neho ani
nie je zrejmé, že by sa týkalo predmetného diela. Z podobnosti chybového hlásenia nemožno
totožnosť predmetu opravy v žiadnom prípade vyvodzovať.
Súd vychádzajúc z tvrdení navrhovateľa ako aj z (úplne irelevantného) vyjadrenia
spol. potom uzavrel, že predmetné vady sa na diel vyskytovali
aj po 6. 5. 2008. Hoci táto skutočnosť nie je nijako preukázaná, i pokiaľ by to bolo skutočne
tak, súd nesprávne aplikoval platné a účinné právne predpisy na zistený skutkový stav.
Navrhovateľ totiž, napriek tomu, že údajne sa vady vyskytli opäť, tieto vady po dátume
6. 5. 2008 nereklamoval.
... záručná doba skončila 6. 10. 2008. Akékoľvek uplatnenie vád a práv z vád
po tomto dátume je tak právne bezvýznamné. V konaní nebolo preukázané žiadne uplatnenie
reklamácie ani práv z vád v období medzi 6. 5. 2008 a 6. 10. 2008.
Zo samotných dokladov založených v spise tak bez ďalšieho vyplýva, že odstúpenie
od zmluvy zo strany navrhovateľa nebolo platné, keďže vady reklamované v záručnej dobe
boli odstránené a pre vady vyskytujúce sa po záručnej dobe odstúpiť od zmluvy nemožno −
pritom ide o neplatnosť absolútnu...“.
Podľa sťažovateľa právny záver o neplatnosti odstúpenia od zmluvy by platil
aj v prípade, ak by súdy posúdili zmluvu o dielo ako spotrebiteľskú zmluvu. Následne
sťažovateľ namieta, že podľa správy obchodnej spoločnosti , príčinou
výskytu problémov na diele bol „rozpor medzi potrebami domu a kapacitou prístrojov
vykurovacej sústavy“. V súvislosti s týmto záverom považuje sťažovateľ za relevantné,
že on mal povinnosť vykonať dielo podľa realizačného projektu. Podľa sťažovateľa
4
„navrhovateľ v celom konaní nepreukázal, že by sťažovateľom vyhotovený systém bol
chybný... Pritom dôkazné bremeno je jednoznačne na strane navrhovateľa, ktorý z výskytu
vád odvodzuje svoje ďalšie práva.
Ak aj súd vychádzal z vyjadrenia spoločnosti , závery
o vadnosti sťažovateľom dodaného systému sú nesprávne. V predmetnom vyjadrení sa nikde
neuvádza, že by dodané komponenty boli chybné, prípadne že systém by bol vyhotovený
v rozpore s projektom. Práve projekt však bol pre sťažovateľa záväzný.
Pokiaľ preto sťažovateľ vyhotovil dielo v súlade s ním, nemožno mu vyčítať to, že pokiaľ sa
zmenia vonkajšie okolnosti (zanesená voda či nadmerné nároky na výkon systému), systém
zareaguje samoochranným opatrením a vypne sa.
Súd naopak absolútne opomenul dôkaz predložený navrhovateľom... protokol
o oprave vykonanej dňa 6. 5. 2008 spoločnosťou , kde sa jasne
uvádza, že ako príčina závady bol zistený upchaný filter primárneho okruhu. Z tejto príčiny
je zrejmé, že v studni dodávajúcej vodu do systému bola voda nadmieru znečistená
drobnými čiastočkami hornín, tak ako to napokon konštatoval aj sťažovateľ v reakcii na
odstúpenie od zmluvy zo strany navrhovateľa... Táto vada však nemôže ísť v žiadnom
prípade na ťarchu sťažovateľa, nakoľko ako v konaní preukazoval samotný navrhovateľ,
pred vykonaním diela bola kvalita podložia a vody predmetom znaleckého skúmania, ktoré
potvrdilo ich vhodnosť... Rovnako samotnú studňu nevyhotovoval sťažovateľ, ale iný
dodávateľ, preto sťažovateľ nemôže zodpovedať za zanesenie vykurovacieho systému
znečistenou vodou zo studne.“.
Následne sťažovateľ namietal, že okresný súd a ani krajský súd neskúmali a ani
nepreukazovali možnosť naturálnej reštitúcie podľa § 457 Občianskeho zákonníka, hoci
takáto požiadavka vyplýva napr. aj z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(rozhodnutie č. 30/1977). V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:
„Z citovaného je zrejmé, že súd je v tejto otázke povinný vykonať riadne a úplné
dokazovanie, ktoré by dalo odpoveď na otázku, či je možné vrátiť celé vecné plnenie, jeho
časť, alebo poskytnuté vecné plnenie nie je možné vrátiť vôbec. Takéto dokazovanie
v konaní nebolo vykonané, oba súdy sa uspokojili s tvrdením navrhovateľa. Ako však
uvádza Najvyšší súd SR, v tomto smere súd nie je viazaný návrhmi na dokazovanie, ale túto
otázku musí skúmať (podobne ako absolútne neplatnosť zmluvy) sám z úradnej povinnosti a
v plnej miere. V predmetnej veci súdy v súlade s citovanou judikatúrou nepostupovali.
Pokiaľ preto odvolací súd v prejednávanej veci postupoval v rozpore s ustálenou
judikatúrou NS SR, a to napriek tomu, že o nej mal vedomosť a sám sa na ňu odvolával,
porušil práva sťažovateľa na spravodlivý proces.“
Z uvedenej argumentácie je podľa sťažovateľa zrejmé, že „pochybenia všeobecných
súdov v danej veci vykazujú také nedostatky v skutkovom a najmä právnom posúdení veci,
ktoré svojou podstatou a rozsahom odôvodňujú záver, že zo strany súdov došlo k porušeniu
základných práv sťažovateľov“.
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol
„o porušení základného práva... na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy..., článku 36 ods. 1 Listiny... a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru... a rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. októbra 2013, č. k. 9 Co 269/2012 zrušil a vec vrátil
súdu na ďalšie konanie“.
Sťažovateľ si tiež uplatnil právo na úhradu trov právneho zastúpenia vo výške
340,90 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
6
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
z 24. októbra 2013, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, poukázal na § 212 ods. 1
a tiež na § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku a uviedol:
„Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa bolo nesporné,
že predmet diela bol v súdenej veci odovzdaný dňa 14. 3. 2006, odo dňa ktorého začala
plynúť záručná doba. Písomnou výzvou zo dňa 24. 10. 2007 navrhovateľ požiadal odporcu
o odstránenie vád diela, od doručenia výzvy ktorej došlo k spočívaniu plynutia záručnej
doby. Opätovne výzvou zo dňa 30. 1. 2008 navrhovateľ požiadal odporcu o odstránenie
vád. Odporca sa snažil odstrániť vadu rôzne, meraním prietoku vody zo sacej studne
prietokomerom, dal vyčistiť ponorné čerpadlo, nariadil chemické vyčistenie výmenníka
tepelného čerpadlo spoločnosťou Inkrusta, a požiadal dvakrát spoločnosť
o opravu tepelného čerpadla. Do tohto okamihu skutkový stav nie je medzi účastníkmi
konania sporný.
Spornosť nastala až pri zadefinovaní, či vznikol navrhovateľovi nárok na odstúpenie
od zmluvy s poukazom na ust. § 648 ods. 2 veta druhá Obč. zák. pre opätovný výskyt vady.
Odporca v rámci obrany uviedol, že Protokol o oprave (č. l. 24) potvrdzuje, že vady
diela boli odstránené, dielo bolo preskúšané a funkčné a po tomto čase nebolo
preukázané, že sa vyskytli akékoľvek vady. Ak teda navrhovateľ od zmluvy odstúpil dňa
3. 12. 2009, ide o absolútnu neplatnosť pre preklúziu práva.
Zjednodušené ponímanie skutkových okolnosti zo strany odporcu, obmedzujúc sa
iba na listinný dôkaz a to Protokol zo dňa 6. 5. 2008, by skutočne navádzalo k prijatiu
záveru o neplatnosti odstúpenia od zmluvy, avšak zhodnotením nielen predložených dôkazov
(písomná výzva zo dňa 24.10. 2007; výzva zo dňa 30. 1. 2008), ale prihliadnuc na skutkové
zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3 O. s. p.) tento záver prijať
nemožno.
Navrhovateľom od počiatku prezentovaná vada spočívala v tom, že tepelné čerpadlo
sa vypínalo a na displeji sa objavovalo chybové hlásenie PROTIZÁMRAZ. Uvedená vada
bola odporcom na základe reklamácie opakovane odstraňovaná (meraním prietoku vody
8
zo sacej studne prietokomerom, dal vyčistiť ponorné čerpadlo, nariadil chemické vyčistenie
výmenníka tepelného čerpadlo spoločnosťou Inkrusta, a požiadal dvakrát spoločnosť
o opravu tepelného čerpadla) avšak vada sa objavovala opakovane. Ako
príčinu vzniku vady odporca označil nedostatkami v studni v tzv. primári. Uvedené tvrdenie
odporcu vyvracia Správa o oprave systému vykurovania s tepelným čerpadlom spoločnosti
, z ktorej vyplýva že závada predmetného tepelného čerpadla nebola
zapríčinená nedostatkami v studni v tzv. primári ale príčinou vady bolo zlé nastavenie
systému a bolo potrebné urobiť zmenu v riadení obehového čerpadla a inštalovať regulačný
prvok. Správny je preto záver súdu prvého stupňa, že nejde o situáciu predvídanú
ustanovením § 645 Občianskeho zákonníka, pri ktorej by bola príčinou vád diela (zákazky)
vadnosť materiálu od navrhovateľa či jeho pokynov.
Pre posúdenie uplatneného nároku je však podstatné, že nemožno považovať tvrdenie
odporcu o odstránení vady na základe Protokolu zo dňa 6. 5. 2008 a o absencii opätovného
výskytu za pravdivé, pretože vadnosť tepelného čerpadla sa opätovne vyskytovala až do jej
odstránenia spoločnosťou , záveru ktorému nasvedčuje vyššie spomínaná
Správa. Tvrdenie odporcu, že po vykonaní opravy na základe Protokolu zo dňa 6. 5. 2008
sa vada už nevyskytla v kontexte uvedeného, a preukázaného skutkového stavu nemôže byť
vyhodnotené ako pravdivé. Ak teda navrhovateľ uplatnil u odporcu práva zo zodpovednosti
za vady, najprv vo forme nároku na odstránenie vád diela, a po ich opakovanom
neodstránení mu vznikol nárok na odstúpenie od zmluvy podľa ustanovenia § 648 ods. 2
Občianskeho zákonníka, správne súd prvého stupňa dospel k záveru, že odstúpenie
navrhovateľa od zmluvy uzavretej s odporcom je platné, v dôsledku čoho v zmysle § 457
Občianskeho zákonníka vznikla obom účastníkom povinnosť vzájomne si vrátiť plnenia
poskytnuté na základe zaniknutej zmluvy.
Odporca v odvolaní namieta, že pokiaľ navrhovateľ nemá záujem o vrátenie celého
plnenia, bol súd povinný vzhľadom na synalagmatickú povahu žalobný návrh zamietnuť pre
nedostatočný petit.
Pri úvahe o tom, či je dobre možné vydať to, čo bolo neoprávnene získané je treba
prihliadnuť ku všetkým dôsledkom toho ktorého navrátenia na predošlý stav a to najmä
z hľadiska hospodárnosti, aby totiž k nemu nedochádzalo za cenu znehodnotenia alebo
dokonca zničenia veci, ktoré by inak mohli slúžiť svojmu účelu tam, kde sú umiestnené,
resp. zabudované a aby tiež nedochádzalo i k ďalším nákladom, ktoré by bolo potrebné
vynaložiť na demontáž vrátených vecí.
Uvedenú problematiku už riešil Najvyšší súd SR (R č. 30/1977 Zbierky súdnych
rozhodnutí a stanovísk) záver, ktorý prijal aj súd prvého stupňa a odvolací súd nemá dôvod
od tohto ustáleného právneho záveru sa odchýliť, z dôvodu ktorého je námietka
bezpredmetná.
Vzhľadom na uvedené, za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade
v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, správne vec právne
posúdil, a keď odporca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by
sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal,
rozhodol vecne správne, z dôvodov ktorých odvolací súd, v celom rozsahu sa stotožňujúc
s právnym záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré
odôvodnenie, spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2, 3 O. s. p. poukazuje, s týmto sa
plne stotožňuje, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušenia
v sťažnosti označených práv relevantným rozsudkom okresného súdu) preskúmal
aj rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 191/2011 zo 6. marca 2012, ktorým tento
vo vymedzenej časti návrhu navrhovateľa vyhovel a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi sumu 7 791,53 € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z predmetnej
sumy od 10. decembra 2009 do zaplatenia, oproti vydaniu špecifikovaných predmetov
10
navrhovateľom sťažovateľovi. Okresný súd v odôvodnení poukázal na návrh navrhovateľa,
na vykonané dôkazy a tiež na relevantné skutkové zistenia, ktoré z vykonaného
dokazovania ustálil. Následne okresný súd uviedol svoje právne závery (právne hodnotenie
zisteného skutkového stavu):
„Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporca pre navrhovateľa vykonal dielo,
resp. zhotovil na zákazku zariadenie na vykurovanie rodinného domu, zrealizoval a spustil
vykurovanie rodinného domu navrhovateľa tepelným čerpadlom zn. Stiebel Eltron.
Keďže vzájomná reštitučná povinnosť v zmysle ustanovenia § 457 Občianskeho
zákonníka vzniká po zrušení zmluvy zákonom predvídaným spôsobom a navrhovateľ tvrdil,
že vzájomná reštitučná povinnosť účastníkov vznikla zánikom ich zmluvného vzťahu
v dôsledku odstúpenia od zmluvy zo dňa 3. 12. 2009, pre posúdenie dôvodnosti podaného
návrhu bolo rozhodujúce, či je navrhovateľovo odstúpenie od zmluvy platné.
Vychádzajúc zo skutkového stavu ustáleného vykonaným dokazovaním pritom súd
dospel k záveru, že odstúpenie navrhovateľa od zmluvy je platné. Z vykonaných dôkazov,
vyplynulo, že dielo zhotovené odporcom vykazovalo závažné vady, pre ktoré dielo nemohlo
slúžiť na účel na ktorý bolo zhotovené, navrhovateľ nároky zo zodpovednosti za vady
uplatnil u odporcu včas, pričom však vady neboli odporcom odstránené.
Zo vzájomnej komunikácie medzi účastníkmi ohľadne odstránenia vád diela
vyplynulo, že odporca existenciu navrhovateľom tvrdených vád diela nenamietal. Vo vzťahu
k vadám namietal len to, že nefunkčnosť tepelného čerpadla bola spôsobená v tzv. primári,
teda studňou. Hoci odporca priamo v konaní túto skutočnosť nenamietal, súd sa ňou nad
rámec predmetu konania zaoberal. Dospel pritom k záveru, že námietky odporcu v tomto
smere neobstoja. Zo správy servisnej spoločnosti , hydrogeologický
posudok , ktorej sa napokon, hoci až po odstúpení od zmluvy,
podarilo zistiť príčinu vád diela a tepelné čerpadlo a tým aj celé dielo sfunkčniť,
nepochybne vyplynulo, že závada predmetného tepelného čerpadla nebola zapríčinená
nedostatkami v studni v tzv. primári ale príčinou vady bolo zlé nastavenie systému a bolo
potrebné urobiť zmenu v riadení obehového čerpadla a inštalovať regulačný prvok. Je teda
nepochybné, že v danej veci nejde o situáciu predvídanú ustanovením § 645 Občianskeho
zákonníka, pri ktorej by bola príčinou vád diela (zákazky) vadnosť materiálu
od navrhovateľa či jeho pokynov. Z tohto dôvodu aplikácia ustanovenia § 645 ods. 1
Občianskeho zákonníka v danej veci nie je na mieste.
Nakoľko teda odporcom vykonané dielo (zákazka) vykazovalo vady, pre ktoré nebolo
možné celé zariadenie riadne užívať, navrhovateľ uplatnil u odporcu práva
zo zodpovednosti za vady, najprv vo forme nároku na odstránenie vád diela, po ich
opakovanom neodstránení boli na strane navrhovateľa nepochybne splnené všetky
predpoklady na odstúpenie od zmluvy podľa ustanovenia § 648 Občianskeho zákonníka.
Preto je odstúpenie navrhovateľa od zmluvy uzavretej s odporcom platné, a to so všetkými
dôsledkami, ktoré s tým zákon spája, predovšetkým však s právnym následkom v podobe
zániku ich zmluvného vzťahu.
Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená,
je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
Keďže navrhovateľ od zmluvy uzavretej s odporcom platne odstúpil, vznikla obom
účastníkom povinnosť vzájomne si vrátiť plnenia poskytnuté na základe zaniknutej zmluvy.
Odporca pre navrhovateľa zhotovil zákazku, v rámci ktorej dodal aj tepelné čerpadlo WPW
13 Stiebel Eltron, akumulačný zásobník SBP 100 a zásobník TUV SBB 300 WP, pričom
navrhovateľ za tieto súčasti zaplatil odplatu v celkovej výške 7.791,53 eura, čo vyplynulo
z predložených faktúr.
Navrhovateľ sa v prejednávanej veci nedomáhal vzájomného vrátenia všetkých
poskytnutých plnení, ale len ich časti, a to len ohľadne tých, ktoré je možné odobrať bez
toho, aby došlo k ich poškodeniu a znefunkčneniu do tej miery, že by nebol naplnený účel
tohto vrátenia, no tiež by došlo k poškodeniu rodinného domu navrhovateľa.
Hoci sa navrhovateľ nedomáhal vrátenia všetkých poskytnutých plnení,
je nepochybné, že v rozsahu, v akom splnenie tejto povinnosti uplatnil navrhovateľ, táto
povinnosť obom účastníkom vznikla. V tejto súvislosti možno poukázať na to, že nakoľko ide
ako v prípade zaplatenia peňažnej sumy, tak aj v prípade vydania vecí podľa návrhu
o deliteľné plnenie, nič nebránilo tomu, aby sa vzájomná reštitučná povinnosť splnila len
čiastočne. Podmienkou bolo len to, aby čiastočné plnenia na jednej i druhej strane
predstavovali plnenie v totožnej hodnote.
Z predložených faktúr s prílohami vyplynulo, že súčasti zhotoveného diela, ktorých
vydanie stojí oproti zaplateniu uplatnenej peňažnej sume, predstavovali podľa zmluvy
12
o dielo, ktorej obsah je v tomto prípade určujúci, rovnakú hodnotu, ako peňažná suma,
ktorú žiada od odporcu vrátiť navrhovateľ.
Vzhľadom na vyššie uvedené preto možno zhrnúť, že účastníkom vznikla v súlade
s ustanovením § 457 Občianskeho zákonníka vzájomná reštitučná povinnosť ohľadne plnení
poskytnutých za náklade zaniknutej zmluvy o dielo. Nakoľko si odporca túto povinnosť
nesplnil, hoci ho navrhovateľ na jej splnenie vyzval už v odstúpení od zmluvy zo dňa
3. 12. 2009 avšak ani doposiaľ − súd návrhu v celom rozsahu vyhovel a uložil odporcovi
povinnosť zaplatiť navrhovateľovi požadovanú peňažnú sumu (časť celkovej ceny diela)
oproti vydaniu časti súčastí dodaného diela.“
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 9 Co 269/2012 z 24. októbra 2013. Sťažovateľ spochybňuje právny
záver krajského súdu v spojení s okresným súdom o tom, že navrhovateľ platne odstúpil
od zmluvy v zmysle § 648 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti argumentuje
tým, že vady diela boli odstránené 6. mája 2008, pritom nebolo preukázané, že po tomto
dátume sa opakovane vyskytli tie isté vady diela a že ich navrhovateľ reklamoval. Následne
sťažovateľ namieta, že konajúce súdy neskúmali možnosť a predpoklady naturálnej
reštitúcie, prípadne jej rozsah v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu z 24. októbra 2013 v spojení
s rozsudkom okresného súdu zo 6. marca 2012 je zrejmé, že krajský súd ako odvolací súd sa
primerane zaoberal jednotlivými odvolacími námietkami sťažovateľa (pričom rovnaké
námietky v zásade uplatnil aj vo svojej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.),
ktoré primeraným spôsobom vyhodnotil a svoje závery odôvodnil. Ústavný súd konštatuje,
že právne závery krajského súdu ako odvolacieho súdu v spojení s právnymi závermi
okresného súdu nie sú založené na svojvoľnej interpretácii, prípadne aplikácii príslušných
ustanovení Občianskeho zákonníka (najmä ustanovenia týkajúceho sa uplatnenia práva
zrušiť zmluvu podľa § 648 ods. 2 Občianskeho zákonníka a povinnosti vzájomnej naturálnej
reštitúcie podľa § 457 Občianskeho zákonníka). Krajský súd v spojení s okresným súdom
v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol argumentáciu, ktorá dostatočným spôsobom
odôvodňuje jeho záver o tom, že navrhovateľ uplatnil právo zrušiť zmluvu o dielo v súlade
s § 648 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre opakovaný výskyt vád diela a tiež pre výrok
rozsudku, ktorým bola navrhovateľovi a sťažovateľovi uložená povinnosť vzájomnej
naturálnej reštitúcie, pričom išlo o reštitúciu čiastočnú, t. j. nevzťahovala sa na celý rozsah
diela a na celú cenu diela, a zároveň reštitúciu ekvivalentnú. Z týchto dôvodov nejde
o rozsudky, ktoré by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ústavný súd
považuje napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu
za ústavne udržateľný.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že argumentácia sťažovateľa
v sťažnosti je predovšetkým zameraná na skutkové zistenia, ktoré okresný súd vyvodil
z vykonaných dôkazov, a tiež na právne hodnotenie zisteného skutkového stavu okresným
súdom a krajským súdom.
K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa skutkových zistení okresného súdu ústavný
súd poukazuje na to, že vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý
by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal
odhaľovať pravdivosť skutkových tvrdení (I. ÚS 200/2011, IV. ÚS 445/2013). Ústavný súd
v tejto súvislosti tiež uvádza, že aj podľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva
(sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom)
sa pod spravodlivým súdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe
právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd
hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Preskúmavanie skutkových
otázok ústavným súdom je takto vo všeobecnosti limitované jeho ústavným postavením
K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa právneho hodnotenia zisteného skutkového
stavu ústavný súd poukazuje na to, že rozdielne právne hodnotenie skutkového stavu
je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti sebe stoja
účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú situáciu,
14
ktorá spravidla vyplýva zo zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami. Súd, ktorý
rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného z účastníkov
rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka, teda spravidla
v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka (m. m. IV. ÚS 135/2012,
IV. ÚS 449/2013, IV. ÚS 113/2014). Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti, sú
podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne odlišného právneho názoru sťažovateľa na
predmet sporu. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia
v postupe krajského súdu v napadnutom konaní a v jeho rozsudku, ktoré by mali
ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia
označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,
že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať
za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny
alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil
také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo
práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu z 24. októbra 2013. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym
názorom krajského súdu v spojení s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad najmä § 457 a § 648 ods. 2 Občianskeho zákonníka
krajským súdom ako odvolacím súdom v spojení s okresným súdom ako súdom prvého
stupňa takéto nedostatky nevykazuje.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2016
16