Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 111/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej obchodnou spoločnosťou SCHWEIZER LEGAL, s. r. o., Palisády 32, Bratislava,

v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Igor Schweizer, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -26 z 31. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra

2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -26

z 31. júla 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľka v petite sťažnosti

nesprávne označuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako „rozsudok“. Z obsahu

sťažnosti a jej príloh však vyplýva, že forma napadnutého rozhodnutia krajského súdu je

„uznesenie“, a nie „rozsudok“. Napriek tomuto formálnemu nedostatku ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný prieskum namietaného porušenia označených

základných práv uskutočnil , a to vo vzťahu k označenému uzneseniu krajského súdu.

Z predloženej sťažnosti vyplýva, že voči sťažovateľke podal Dopravný podnik

Bratislava, a. s. (ďalej len „navrhovateľ“), na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) návrh na vydanie platobného rozkazu. Okresný súd platobným rozkazom

č. k. -9 z 8. októbra 2013 zaviazal sťažovateľku na zaplateniu istiny

50,70 eur s príslušenstvom. Voči platobnému rozkazu podala sťažovateľka odpor. Okresný

súd uznesením č. k. -16 zo 4. decembra 2013 odpor sťažovateľky proti

platobnému rozkazu odmietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka podala

odpor proti platobnému rozkazu oneskorene, t. j. po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty.

Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd a krajský súd vec nesprávne

právne posúdili, keď odmietli platobný rozkaz zrušiť a začať konať vo veci preskúmania

prepravných podmienok a súladu postupu Dopravného podniku Bratislava, a. s., voči nej

ako spotrebiteľke s právom na ochranu spotrebiteľa a ochranou pred nekalými zmluvnými

podmienkami pri účtovaní celej výšky cestovného napriek existencii ročného predplatného

cestovného lístka, ako aj manipulačných poplatkov v prípade, že doklad o predplatnom

cestovnom nemá spotrebiteľ pri kontrole cestovných lístkov pri sebe. Sťažovateľka

v sťažnosti uvádza skutkové tvrdenia a rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej

len ,,Súdny dvor“), Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu, ktorými

argumentuje v neprospech správnosti rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, ktoré

považuje za nesprávne a porušujúce jej označené práva. Voči napadnutému uzneseniu

krajského súdu namieta, že uznesenie okresného súdu o odmietnutí odporu potvrdil

2

a nezaoberal sa pritom žiadnymi podľa sťažovateľky relevantnými námietkami, ktoré

v odvolaní uviedla.

Podľa sťažovateľky odvolávajúc sa na príslušnú judikatúru Súdneho dvora Európskej

únie zmeškanie lehoty na podanie odporu nie je dôvodom na odmietnutie odporu. Aplikácia

príslušnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie by podľa sťažovateľky mala viesť

k zrušeniu platobného rozkazu z dôvodu nekalých podmienok. Podľa sťažovateľky krajský

súd tým, že v napadnutom uznesení sa venoval len včasnosti podania odporu, a nie aj jej

námietkam týkajúcich sa jej právneho posúdenia veci, zasiahol do jej v sťažnosti

označených základných práv. Napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka

nedostatočné odôvodnenie, keď podľa jej názoru nedal odpoveď na argument, ktorý je

podľa sťažovateľky rozhodujúci.

Podľa sťažovateľky „Odvolací súd ignoroval zásadný argument sťažovateľky,

ktorým sa domáhala preskúmania nekalých podmienok, bez ohľadu na včasnosť podania

odporu, opierajúc sa o právne záväzné rozhodnutia Európskeho súdneho dvora. Tým, že

odvolací súd na tieto argumenty žiadnym spôsobom nereagoval, odoprel sťažovateľke právo

na spravodlivý proces garantovaným SR, Listinou základných práv a slobôd

a Dohovorom o ochrane základných ľudských práv a slobôd.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

rozhodol o jej sťažnosti nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených práv a článkov

, listiny a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, uvedené rozhodnutie

zrušil a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň sťažovateľka žiadala priznať

náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

4

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (, mutatis mutandis , , ,

). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podstata jej argumentácie spočíva v námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu, keď podľa jej názoru krajský súd nedal odpoveď na jej zásadný

argument, ktorým sa domáhala preskúmania nekalých podmienok bez ohľadu na včasnosť

podania odporu.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom... Článok 6 odsek 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny

proces (spravodlivé konanie pred súdom).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ), a preto ich porušenie skúma spoločne.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa

nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy

, a to v (, -36).

Článok 46 ods. 1 zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Právo

na súdnu ochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý, koho právo je ohrozené,

dotknuté či porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu na nestranný a nezávislý súd.

V v spojení s sa expressis verbis zakotvuje právo

na súdnu ochranu s tým, že „podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon“. Zákonmi upravujúcimi podrobnosti o súdnej ochrane sú jednak zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a jednak procesné predpisy, ako napr. Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), (). Reálne uplatnenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces predpokladá, že

6

účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite,

pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu

rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených

zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom,

súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými

procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú

().

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno

považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný

súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má

na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením krajského súdu sa nestotožňuje.

Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd

zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky, a právne

závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd

podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo

v danom prípade sťažovateľkinmu odvolaniu proti uzneseniu okresného súdu, ktorým

okresný súd odmietol jej odpor proti platobnému rozkazu, nemohlo byť vyhovené. Poukázal

na to, že podľa súd uznesením odmietne odpor, ktorý bol podaný

oneskorene. Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že

platobný rozkaz súdu prvého stupňa bol sťažovateľke doručený 31. októbra 2013

do vlastných rúk a zákonná 15-dňová lehota na podanie odporu uplynula 16. novembra

2013, pričom sťažovateľka podala odpor 18. novembra 2013, a to elektronickým podaním,

ktorý písomne doplnila 20. novembra 2013. Na základe uvedeného krajský súd

v napadnutom uznesení skonštatoval, že súd prvého stupňa rozhodol napadnutým

uznesením vecne správne, keď odpor podaný sťažovateľkou odmietol, pretože bol podaný

po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty, t. j. oneskorene.

Ústavný súd konštatuje, že miera interpretácie a aplikácie dotknutých ustanovení

vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti prípadu je adekvátna

a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ). Takéto pochybenie

v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení krajského súdu nezistil.

Nesúhlas sťažovateľky s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu nie je dôkazom

o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom. Procesné podmienky odmietnutia odporu proti platobnému rozkazu upravuje § 174

ods. 3 . Podľa súd uznesením odmietne odpor, ktorý bol

podaný oneskorene.

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie konania, patrí

8

zásadne do výlučnej právomoci všeobecného súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z

rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods.

1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo

veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje Najvyšší súd

Slovenskej republiky (m. m. , ). Zo subsidiárnej štruktúry systému

ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné

za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z

alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého

účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

(m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označeným základným

právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich

právomoci.

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal napadnuté

uznesenie krajského súdu, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu

o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu, a konštatuje, že krajský súd sa

v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal

so všetkými odvolacími dôvodmi sťažovateľky, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní

vo veci sťažovateľky právne významné a s ktorými sa nestotožnil, a preto o jej odvolaní

rozhodol tak, že uznesenie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne. Podľa názoru

ústavného súdu prima facie nemožno napadnuté uznesenie krajského súdu považovať

za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu, t. j. také, ktoré by nemali oporu

v zákone.

Pokiaľ sa krajský súd v napadnutom uznesení nevyjadril k námietkam sťažovateľky

týkajúcich sa posúdenia nekalosti (neprimeranosti) prepravných podmienok navrhovateľa

a uplatnenia príslušnej judikatúry Súdneho dvora na jej vec, tieto boli v okolnostiach

prejednávanej veci pre jeho rozhodnutie právne irelevantné. Zásadná námietka sťažovateľky

voči napadnutému uzneseniu krajského súdu spočívala v tom, že krajský súd mal podľa nej

preskúmať prípadnú nekalosť prepravných podmienok navrhovateľa bez ohľadu

na včasnosť podania odporu.

Podľa judikatúry Súdneho dvora v prípade neexistujúcej harmonizácie

vnútroštátnych mechanizmov na vymáhanie nesporných pohľadávok je potrebné stanoviť

vnútroštátne postupy, podľa ktorých prebehne konanie o platobnom rozkaze na základe

zásady procesnej autonómie členských štátov, avšak pod podmienkou, že tieto modality

nesmú byť nevýhodnejšie ako príslušné vnútroštátne žaloby (zásada ekvivalencie) a nesmú

prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré spotrebiteľom priznáva

právny poriadok Únie (zásada efektivity) (pozri v tomto zmysle, napr., rozsudky Elisa

María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL, C-168/05, EU:C:2006:675, bod 24

a Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, C-40/08,

EU:C:2009:615, bod 38). Zásadný argument sťažovateľky sa v podstate týkal požiadavky

neuplatniť ustanovenie ustanovujúce právomoc súdu uznesením

odmietnuť odpor podaný oneskorene z dôvodu jeho kolízie so zásadou efektivity

odvolávajúc sa na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora, predovšetkým jeho rozsudok vo veci

Cofidis (rozsudok Cofidis SA proti Jean-Louis Fredout, C-473/00, EU:C:2002:705),

z ktorého podľa názoru sťažovateľky vyplýva, že nekalú povahu podmienok je súd povinný

skúmať ex offo v ktorejkoľvek fáze konania, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepodá odpor.

Na tomto mieste postačí uviesť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora musí byť

každý prípad, pri ktorom vzniká otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie znemožňuje

alebo príliš sťažuje uplatňovanie práva Únie, preskúmaný tak, že sa zohľadní postavenie

tohto ustanovenia v rámci celého procesného postupu, jeho priebeh a osobitosti pred

rôznymi vnútroštátnymi súdmi (pozri, napr.: rozsudok Asturcom Telecomunicaciones SL

proti Cristina Rodríguez Nogueira, C-40/08, EU:C:2009:615, bod 39 a tam citovanú

judikatúru). Rozhodnutia o zlučiteľnosti vnútroštátnych procesných podmienok s právom

Únie sú výsledkom rozhodovania od prípadu k prípadu, berúc do úvahy skutkový a právny

kontext každého prípadu, a nemôžu byť aplikované mechanicky v oblastiach iných ako tie,

v ktorých boli vytvorené (rozsudok Cofidis SA proti Jean-Louis Fredout, C-473/00,

EU:C:2002:705, bod 37).

10

Sťažovateľka v konaní pred krajským súdom neuviedla žiadne tvrdenia, na základe

ktorých by mala byť úprava (ustanovujúca právomoc súdu

uznesením odmietnuť odpor podaný oneskorene) v rozpore so zásadou efektivity. V konaní

pred krajským súdom, ako aj okresným súdom sťažovateľka poukazovala len

na skutočnosti, na základe ktorých sa domnievala, že navrhovateľ proti nej uplatnil

neprimerané zmluvné podmienky. Za týchto okolností sa krajský súd nedopustil ústavne

nekonformnej interpretácie a aplikácie práva, ak sa v odôvodnení napadnutého uznesenia

nevenoval osobitne posúdeniu otázok nastolených sťažovateľkou týkajúcich sa

neprimeranosti prepravných podmienok Dopravného podniku Bratislava, a. s., a uplatnenia

príslušnej judikatúry Súdneho dvora na jej vec, pretože tie boli v okolnostiach

prejednávaného prípadu právne irelevantné.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľky

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich

porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016