Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 111/2016
PDF · 211.09 KB
No categories available
III. ÚS 111/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej obchodnou spoločnosťou SCHWEIZER LEGAL, s. r. o., Palisády 32, Bratislava,
v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Igor Schweizer, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 10 Co/302/2015-26 z 31. júla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra
2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co/302/2015-26
z 31. júla 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľka v petite sťažnosti
nesprávne označuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako „rozsudok“. Z obsahu
sťažnosti a jej príloh však vyplýva, že forma napadnutého rozhodnutia krajského súdu je
„uznesenie“, a nie „rozsudok“. Napriek tomuto formálnemu nedostatku ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný prieskum namietaného porušenia označených
základných práv uskutočnil , a to vo vzťahu k označenému uzneseniu krajského súdu.
Z predloženej sťažnosti vyplýva, že voči sťažovateľke podal Dopravný podnik
Bratislava, a. s. (ďalej len „navrhovateľ“), na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“) návrh na vydanie platobného rozkazu. Okresný súd platobným rozkazom
č. k. 31 Ro/2932/2013-9 z 8. októbra 2013 zaviazal sťažovateľku na zaplateniu istiny
50,70 eur s príslušenstvom. Voči platobnému rozkazu podala sťažovateľka odpor. Okresný
súd uznesením č. k. 31 Ro/2932/2013-16 zo 4. decembra 2013 odpor sťažovateľky proti
platobnému rozkazu odmietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka podala
odpor proti platobnému rozkazu oneskorene, t. j. po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty.
Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd a krajský súd vec nesprávne
právne posúdili, keď odmietli platobný rozkaz zrušiť a začať konať vo veci preskúmania
prepravných podmienok a súladu postupu Dopravného podniku Bratislava, a. s., voči nej
ako spotrebiteľke s právom na ochranu spotrebiteľa a ochranou pred nekalými zmluvnými
podmienkami pri účtovaní celej výšky cestovného napriek existencii ročného predplatného
cestovného lístka, ako aj manipulačných poplatkov v prípade, že doklad o predplatnom
cestovnom nemá spotrebiteľ pri kontrole cestovných lístkov pri sebe. Sťažovateľka
v sťažnosti uvádza skutkové tvrdenia a rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej
len ,,Súdny dvor“), Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu, ktorými
argumentuje v neprospech správnosti rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, ktoré
považuje za nesprávne a porušujúce jej označené práva. Voči napadnutému uzneseniu
krajského súdu namieta, že uznesenie okresného súdu o odmietnutí odporu potvrdil
2
a nezaoberal sa pritom žiadnymi podľa sťažovateľky relevantnými námietkami, ktoré
v odvolaní uviedla.
Podľa sťažovateľky odvolávajúc sa na príslušnú judikatúru Súdneho dvora Európskej
únie zmeškanie lehoty na podanie odporu nie je dôvodom na odmietnutie odporu. Aplikácia
príslušnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie by podľa sťažovateľky mala viesť
k zrušeniu platobného rozkazu z dôvodu nekalých podmienok. Podľa sťažovateľky krajský
súd tým, že v napadnutom uznesení sa venoval len včasnosti podania odporu, a nie aj jej
námietkam týkajúcich sa jej právneho posúdenia veci, zasiahol do jej v sťažnosti
označených základných práv. Napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka
nedostatočné odôvodnenie, keď podľa jej názoru nedal odpoveď na argument, ktorý je
podľa sťažovateľky rozhodujúci.
Podľa sťažovateľky „Odvolací súd ignoroval zásadný argument sťažovateľky,
ktorým sa domáhala preskúmania nekalých podmienok, bez ohľadu na včasnosť podania
odporu, opierajúc sa o právne záväzné rozhodnutia Európskeho súdneho dvora. Tým, že
odvolací súd na tieto argumenty žiadnym spôsobom nereagoval, odoprel sťažovateľke právo
na spravodlivý proces garantovaným Ústavou SR, Listinou základných práv a slobôd
a Dohovorom o ochrane základných ľudských práv a slobôd.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
rozhodol o jej sťažnosti nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených práv a článkov
ústavy, listiny a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, uvedené rozhodnutie
zrušil a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň sťažovateľka žiadala priznať
náhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
4
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 17/01). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/01) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podstata jej argumentácie spočíva v námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu, keď podľa jej názoru krajský súd nedal odpoveď na jej zásadný
argument, ktorým sa domáhala preskúmania nekalých podmienok bez ohľadu na včasnosť
podania odporu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom... Článok 6 odsek 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny
proces (spravodlivé konanie pred súdom).
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa
nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 71/97, III. ÚS 53/09-36).
Článok 46 ods. 1 ústavy zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Právo
na súdnu ochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý, koho právo je ohrozené,
dotknuté či porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu na nestranný a nezávislý súd.
V čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy sa expressis verbis zakotvuje právo
na súdnu ochranu s tým, že „podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane
ustanoví zákon“. Zákonmi upravujúcimi podrobnosti o súdnej ochrane sú jednak zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a jednak procesné predpisy, ako napr. zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), (PL. ÚS 38/99). Reálne uplatnenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces predpokladá, že
6
účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite,
pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu
rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo zaručené
čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených
zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom,
súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými
procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú
(PL. ÚS 21/00).
Námietku sťažovateľky týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení
napadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno
považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný
súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má
na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením krajského súdu sa nestotožňuje.
Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu
dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd
zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky, a právne
závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd
podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo
v danom prípade sťažovateľkinmu odvolaniu proti uzneseniu okresného súdu, ktorým
okresný súd odmietol jej odpor proti platobnému rozkazu, nemohlo byť vyhovené. Poukázal
na to, že podľa § 174 ods. 3 písm. a) OSP súd uznesením odmietne odpor, ktorý bol podaný
oneskorene. Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že
platobný rozkaz súdu prvého stupňa bol sťažovateľke doručený 31. októbra 2013
do vlastných rúk a zákonná 15-dňová lehota na podanie odporu uplynula 16. novembra
2013, pričom sťažovateľka podala odpor 18. novembra 2013, a to elektronickým podaním,
ktorý písomne doplnila 20. novembra 2013. Na základe uvedeného krajský súd
v napadnutom uznesení skonštatoval, že súd prvého stupňa rozhodol napadnutým
uznesením vecne správne, keď odpor podaný sťažovateľkou odmietol, pretože bol podaný
po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty, t. j. oneskorene.
Ústavný súd konštatuje, že miera interpretácie a aplikácie dotknutých ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti prípadu je adekvátna
a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie
v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení krajského súdu nezistil.
Nesúhlas sťažovateľky s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu nie je dôkazom
o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom. Procesné podmienky odmietnutia odporu proti platobnému rozkazu upravuje § 174
ods. 3 OSP. Podľa § 174 ods. 3 písm. a) OSP súd uznesením odmietne odpor, ktorý bol
podaný oneskorene.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd považuje za potrebné
uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie konania, patrí
8
zásadne do výlučnej právomoci všeobecného súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z
rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods.
1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo
veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje Najvyšší súd
Slovenskej republiky (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému
ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné
za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy
alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého
účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov
(m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označeným základným
právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich
právomoci.
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal napadnuté
uznesenie krajského súdu, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu
o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu, a konštatuje, že krajský súd sa
v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal
so všetkými odvolacími dôvodmi sťažovateľky, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní
vo veci sťažovateľky právne významné a s ktorými sa nestotožnil, a preto o jej odvolaní
rozhodol tak, že uznesenie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne. Podľa názoru
ústavného súdu prima facie nemožno napadnuté uznesenie krajského súdu považovať
za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu, t. j. také, ktoré by nemali oporu
v zákone.
Pokiaľ sa krajský súd v napadnutom uznesení nevyjadril k námietkam sťažovateľky
týkajúcich sa posúdenia nekalosti (neprimeranosti) prepravných podmienok navrhovateľa
a uplatnenia príslušnej judikatúry Súdneho dvora na jej vec, tieto boli v okolnostiach
prejednávanej veci pre jeho rozhodnutie právne irelevantné. Zásadná námietka sťažovateľky
voči napadnutému uzneseniu krajského súdu spočívala v tom, že krajský súd mal podľa nej
preskúmať prípadnú nekalosť prepravných podmienok navrhovateľa bez ohľadu
na včasnosť podania odporu.
Podľa judikatúry Súdneho dvora v prípade neexistujúcej harmonizácie
vnútroštátnych mechanizmov na vymáhanie nesporných pohľadávok je potrebné stanoviť
vnútroštátne postupy, podľa ktorých prebehne konanie o platobnom rozkaze na základe
zásady procesnej autonómie členských štátov, avšak pod podmienkou, že tieto modality
nesmú byť nevýhodnejšie ako príslušné vnútroštátne žaloby (zásada ekvivalencie) a nesmú
prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré spotrebiteľom priznáva
právny poriadok Únie (zásada efektivity) (pozri v tomto zmysle, napr., rozsudky Elisa
María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL, C-168/05, EU:C:2006:675, bod 24
a Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, C-40/08,
EU:C:2009:615, bod 38). Zásadný argument sťažovateľky sa v podstate týkal požiadavky
neuplatniť ustanovenie § 174 ods. 3 písm. a) OSP ustanovujúce právomoc súdu uznesením
odmietnuť odpor podaný oneskorene z dôvodu jeho kolízie so zásadou efektivity
odvolávajúc sa na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora, predovšetkým jeho rozsudok vo veci
Cofidis (rozsudok Cofidis SA proti Jean-Louis Fredout, C-473/00, EU:C:2002:705),
z ktorého podľa názoru sťažovateľky vyplýva, že nekalú povahu podmienok je súd povinný
skúmať ex offo v ktorejkoľvek fáze konania, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepodá odpor.
Na tomto mieste postačí uviesť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora musí byť
každý prípad, pri ktorom vzniká otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie znemožňuje
alebo príliš sťažuje uplatňovanie práva Únie, preskúmaný tak, že sa zohľadní postavenie
tohto ustanovenia v rámci celého procesného postupu, jeho priebeh a osobitosti pred
rôznymi vnútroštátnymi súdmi (pozri, napr.: rozsudok Asturcom Telecomunicaciones SL
proti Cristina Rodríguez Nogueira, C-40/08, EU:C:2009:615, bod 39 a tam citovanú
judikatúru). Rozhodnutia o zlučiteľnosti vnútroštátnych procesných podmienok s právom
Únie sú výsledkom rozhodovania od prípadu k prípadu, berúc do úvahy skutkový a právny
kontext každého prípadu, a nemôžu byť aplikované mechanicky v oblastiach iných ako tie,
v ktorých boli vytvorené (rozsudok Cofidis SA proti Jean-Louis Fredout, C-473/00,
EU:C:2002:705, bod 37).
10
Sťažovateľka v konaní pred krajským súdom neuviedla žiadne tvrdenia, na základe
ktorých by mala byť úprava § 174 ods. 3 písm. a) OSP (ustanovujúca právomoc súdu
uznesením odmietnuť odpor podaný oneskorene) v rozpore so zásadou efektivity. V konaní
pred krajským súdom, ako aj okresným súdom sťažovateľka poukazovala len
na skutočnosti, na základe ktorých sa domnievala, že navrhovateľ proti nej uplatnil
neprimerané zmluvné podmienky. Za týchto okolností sa krajský súd nedopustil ústavne
nekonformnej interpretácie a aplikácie práva, ak sa v odôvodnení napadnutého uznesenia
nevenoval osobitne posúdeniu otázok nastolených sťažovateľkou týkajúcich sa
neprimeranosti prepravných podmienok Dopravného podniku Bratislava, a. s., a uplatnenia
príslušnej judikatúry Súdneho dvora na jej vec, pretože tie boli v okolnostiach
prejednávaného prípadu právne irelevantné.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľky
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich
porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto
pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016