Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 160/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Geis SK s. r. o., Trňanská 6, Zvolen,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou GABE – BB, s. r. o., Profesora Sáru 3873/44, Banská

Bystrica, konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Gabriely Muránskej

Matuškovej, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 30. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Geis SK s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21.

septembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Geis SK s. r. o., Trňanská 6,

Zvolen (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. júna 2015 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania

vedeného Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v procesnom postavení

žalovanej, v ktorom sa (ďalej len

„žalobca“), domáhal od sťažovateľky zaplatenia sumy 132,01 € s príslušenstvom. Žalobca

sa domáhal zaplatenia žalovanej sumy na tom skutkovom základe, že na základe mailovej

objednávky prenajal sťažovateľke vysokozdvižný vozík (ďalej aj „predmet nájmu“) za

vopred dohodnutú cenu za prenájom na dobu približne 1 mesiac, pričom sťažovateľka

žiadala o dodanie predmetu nájmu do svojej pobočky v Nitre. Žalobca predmet nájmu

sťažovateľke riadne dopravil a prenajal, za riadne vykonanú službu vystavil sťažovateľke

faktúru, ktorá bola zo strany sťažovateľky uhradená len čiastočne, a to v sume

zodpovedajúcej dohodnutému nájomnému. Nárok uplatnený žalobou predstavoval cenu

prepravy predmetu nájmu, ktorú sťažovateľka odmietla uhradiť. Okresný súd rozhodol

o návrhu žalobcu rozsudkom sp. zn. zo 14. novembra 2014 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“), ktorým zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi sumu 75,92 €

s 9,50 % úrokom z omeškania ročne od 6. augusta 2013 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti

návrh žalobcu zamietol. Proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bola sťažovateľka

zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 75,92 € s príslušenstvom, podala sťažovateľka

odvolanie. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým

rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

3. Sťažovateľka je toho názoru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo

porušené jej právo na súdnu ochranu zaručené a právo na spravodlivé

súdne konanie garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru „takým významným spôsobom, že takéto

porušenie nadobúda... ústavný rozmer“.

4. Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti okrem iného uviedla:

«Z odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu (s ktorým odôvodnením sa odvolací

súd v celom rozsahu stotožnil) vyplýva, že podľa názoru prvostupňového súdu došlo medzi

účastníkmi okrem uzavretia nájomnej zmluvy aj k uzavretiu ďalšieho záväzkového vzťahu,

ktorý prvostupňový súd vyhodnotil ako zasielateľskú zmluvu v zmysle ust. § 601

2

, ktorej predmetom bolo zabezpečenie prepravy prenajatého

vysokozdvižného vozíka z prevádzky navrhovateľa do prevádzky sťažovateľa. Podľa názoru

prvostupňového súdu nebolo ničím preukázané, že súčasťou ceny nájmu 450 EUR za mesiac

bola aj cena prepravy. Prvostupňový súd vyhodnotil objednávku sťažovateľa (v ktorej bol

objednaný nájom predmetu nájmu, s miestom dodania na konkrétnej adrese) ako

objednávku obstarania prepravy predmetu nájmu, bez dohodnutej odplaty za takto

uskutočnené obstaranie prepravy predmetu nájmu. Prvostupňový súd uviedol, že nie je daný

dôvod, aby navrhovateľ znášal náklady spojené s prepravou vysokozdvižného vozíka,

ktorého dodanie si objednal sťažovateľ.

... Z rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že tento posúdil právny vzťah medzi

sťažovateľom a navrhovateľom ako vzťah z nájomnej zmluvy, a v časti prepravy

vysokozdvižného vozíka ako vzťah zo zasielateľskej zmluvy. Podľa názoru sťažovateľa sa

všeobecné súdy natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že sa tým zásadne

popreli ich účel a význam, nakoľko sa žiadnym spôsobom nezaoberali principiálnou

námietkou sťažovateľa, v zmysle ktorej, v prejednávanom prípade nevznikol žiadny ďalší

záväzkový vzťah medzi účastníkmi (okrem vzťahu nájomného), nakoľko preprava predmetu

nájmu do konkrétneho miesta (zmluvne dohodnutého miesta plnenia) predstavovala len

splnenie základnej zmluvnej povinnosti navrhovateľa, a to splniť si svoj záväzok (odovzdať

predmet nájmu do užívania sťažovateľovi v zmluvne dohodnutom mieste) v zmysle ust. § 335

v spojitosti s ust. .

... aby došlo k riadnemu splneniu povinnosti navrhovateľa (ako prenajímateľa)

odovzdať predmet nájmu sťažovateľovi, musí byť tento predmet nájmu odovzdaný

sťažovateľovi:

a) v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie ( ),

b) v určenom mieste ( a 336 ),

c) v určenom čase ( ).

To znamená, že len kumulatívne splnenie vyššie uvedených skutočností má za

následok zánik záväzku navrhovateľa (ako prenajímateľa) odovzdať predmet nájmu

sťažovateľovi (ako nájomcovi) riadne a včas. Nakoľko bolo miesto plnenia dohodnuté

v zmluve ( ), je podľa názoru sťažovateľa nepochybné, že

až dodaním predmetu nájmu do zmluvne určeného miesta bol predmet nájmu odovzdaný

sťažovateľovi riadne ( ). Všeobecné súdy sa však žiadnym

spôsobom nezaoberali otázkou miesta plnenia, a ani ju bližšie neskúmali, a to aj napriek

tomu, že jej vyriešenie predstavuje základ pre správne právne posúdenie predmetného

sporu... Podľa názoru sťažovateľa, konštatovanie odvolacieho súdu, že „z predmetnej

objednávky sťažovateľa nijako nevyplýva, že by cena nájmu zahrňovala aj cenu prepravy“,

je bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia svojho právneho názoru arbitrárne

a nepreskúmateľné, keďže z odôvodnenia rozhodnutia tak prvostupňového, ako aj

odvolacieho súdu žiadnym spôsobom nevyplývajú žiadne právne úvahy súdov vo vzťahu

k námietke sťažovateľa, že dodaním predmetu nájmu do zmluvne dohodnutého miesta si

navrhovateľ len plnil svoju zmluvnú povinnosť dodať predmet nájmu riadne.

... Nakoľko pre prípad vrátenia veci nebolo zmluvne dohodnuté miesto, spravuje sa

miesto plnenia (pre prípad vrátenia veci) ustanovením , t.j.

dlžník (v tomto prípade nájomca) je povinný plniť záväzok vrátiť predmet nájmu veriteľovi

(t.j. prenajímateľovi) v mieste, kde mal nájomca v čase uzavretia zmluvy sídlo, resp.

v mieste závodu alebo prevádzkarne. Nakoľko sa predmet nájmu nachádzal na prevádzke

odporcu na adrese , bolo povinnosťou prenajímateľa prevziať

predmet nájmu v zákonom stanovenom mieste plnenia, ktorým bola prevádzka sťažovateľa

na adrese .

To znamená, že v prípade dodania predmetu nájmu bolo povinnosťou prenajímateľa

dodať na svoje náklady predmet nájmu do zmluvne určeného miesta plnenia na adrese

, a v prípade prevzatia veci bol prenajímateľ povinný vec prevziať

v zákonom stanovenom mieste plnenia, ktorým bola prevádzka sťažovateľa na adrese

. Zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu však podľa

sťažovateľa nevyplýva, že by bolo povinnosťou sťažovateľa (ako nájomcu) znášať akékoľvek

náklady prenajímateľa, ktoré sú spojené s jeho povinnosťou odovzdať a následne prevziať

predmet nájmu v mieste plnenia (či už dohodnutého, alebo stanoveného zákonom).

... Podľa názoru sťažovateľa, prvostupňový, ako aj odvolací súd neprípustným

spôsobom preniesol dôkazné bremeno na sťažovateľa, keď v odôvodnení uvádza, že ničím

nebolo preukázané, že súčasťou ceny nájmu 450 EUR za mesiac bola aj cena prepravy.

V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že dôkazné bremeno preukázania skutočnosti, že medzi

stranami vznikol ďalší záväzkový vzťah, preukázať jeho obsah ako aj splnenie podmienok

4

dôvodnosti tohto nároku, spočíva primárne na navrhovateľovi. To znamená, že nebolo

povinnosťou sťažovateľa preukazovať, že súčasťou ceny nájmu bola aj doprava predmetu

nájmu do zmluvne určeného miesta plnenia, ale bolo povinnosťou navrhovateľa preukázať,

že tomu tak nebolo...

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje na obchodné zvyklosti

medzi navrhovateľom a sťažovateľom, konkrétne na faktúru č. 13010030, ktorou účtoval

navrhovateľ sťažovateľovi predchádzajúci nájom ako aj prepravu, ktorú faktúru sťažovateľ

aj uhradil. Sťažovateľ na pojednávaní dňa 10.10.2014 uviedol, že išlo o jeden jediný prípad,

kedy účtoval navrhovateľ sťažovateľovi prepravu v súvislosti s nájmom vysokozdvižného

vozíka (a navrhovateľ uvedenú skutočnosť nepoprel). Vzhľadom na uvedené nie je možné

hovoriť o akejkoľvek ustálenej obchodnej zvyklosti, nakoľko išlo o jediný prípad, ktorý

navyše vznikol na základe osobitného zmluvného vzťahu medzi navrhovateľom

a sťažovateľom (t.j. v danom prípade skutočne došlo k dohode týkajúcej sa prepravy a výšky

jej ceny). Podľa názoru sťažovateľa tak nielen že nie je možné hovoriť o akejkoľvek

obchodnej zvyklosti, ale akákoľvek obchodná zvyklosť (aj keby bola preukázaná) nemôže

mať prednosť pred zmluvnými dojednaniami medzi zmluvnými stranami. Z uvedeného

dôvodu považuje sťažovateľ poukaz na akúkoľvek obchodnú zvyklosť za nedôvodnú.»

5. Odvolávajúc sa na uvedenú argumentáciu sťažovateľka považuje napadnuté

rozhodnutie krajského súdu za arbitrárne a nepreskúmateľné, a tým zasahujúce do jej

označených práv.

6. Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie

a prizná jej úhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 €.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

10. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 30. júna 2015, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu v odvolaním

napadnutej časti ako vecne správny.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

6

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

12. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

13. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu,

ktorý sa podľa názoru sťažovateľky pri posúdení právneho vzťahu medzi žalobcom

a sťažovateľkou natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení právnych predpisov, že

tým zásadne poprel ich účel a význam. Sťažovateľka považuje napadnuté rozhodnutie

krajského súdu za arbitrárne a nepreskúmateľné aj z dôvodu, že krajský súd sa podľa nej

nevysporiadal s jej principiálnou námietkou, v zmysle ktorej medzi účastníkmi konania

nevznikol okrem nájomného vzťahu žiadny ďalší záväzkový vzťah, pretože dodaním

(prepravou) predmetu nájmu do zmluvne dohodnutého miesta si žalobca len plnil svoju

zmluvnú povinnosť dodať predmet nájmu riadne.

14. Poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru ústavný súd zdôrazňuje, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

15. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je

v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis

mutandis napr. , , , ). V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých

odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na

preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

16. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

8

17. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že ním krajský súd potvrdil podľa § 219 ods. 1

rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti ako

vecne správny, pričom svoj právny záver odôvodnil takto:

„Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa návrhom doručeným

okresnému súdu dňa 12. 12. 2013 domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 132,01 eur

s úrokom z omeškania, pretože na základe emailovej objednávky prenajal odporcovi vozík

za dohodnutú cenu za prenájom vozíka, a to 450,--eur bez DPH na dobu 1 mesiac s tým, že

odporca požiadal o dodanie vozíka do jeho pobočky v Nitre. Navrhovateľ odporcovi riadne

vozík prenajal. Za vykonanú službu - Prenájom vozíka aj s dopravou vystavil odporcovi

faktúru na sumu 672,--eur, z ktorej odporca uhradil navrhovateľovi dňa 14. 11. 2013 sumu

540,--eur.

Z predmetnej objednávky odvolací súd zistil, že odporca si u navrhovateľa objednal

prenájom vysokozdvižného vozíka na dobu cca 1 mesiac v dohodnutej cene 450,-eur bez

DPH. Miesto určenia je pobočka v . Vo vystavenej faktúre

navrhovateľ za prenájom vysokozdvižného vozíka fakturoval navrhovateľovi dohodnutú

sumu 450,--eur bez DPH, 540,--eur s DPH a to za prenájom od 19. 6. 2013 do 18. 7. 2013

a za prepravu vysokozdvižného vozíka mu fakturoval sumu 110,--eur bez DPH, t. j. 132,--

eur s DPH.

Odporca v odvolaní aj v konaní pred prvostupňovým súdom namietal, že medzi

účastníkmi konania došlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy podľa ust. § 663 Obč. zák.,

zároveň poukazoval na ust. § 335 a 336 Obch. zák. a tvrdil, že miestom dodania predmetu

nájomnej zmluvy bola adresa a teda až dodaním predmetu nájmu

na uvedenej adrese si navrhovateľ splnil svoju zmluvnú povinnosť prenechať nájomcovi vec

na užívanie, čím mu vzniklo výlučne zmluvne dohodnuté nájomné vo výške 450,--eur bez

DPH.

Podľa ust. § 663 Obč. zákonníka nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za

odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky.

Podľa ust. § 671 ods. 1 Obč. zák. nájomca je povinný platiť nájomné podľa zmluvy,

inak nájomné obvyklé v čase uzavretia zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci

a spôsob jej užívania.

Okresný súd správne zistil, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu nájomnej

zmluvy, predmetom ktorej bol nájom vysokozdvižného vozíka. Odvolací súd sa s názorom

okresného súdu, že medzi účastníkmi konania nebola cena za vykonanú prepravu dojednaná

stotožnil. Dojednaná bola len výška nájmu za prenajatie vysokozdvižného vozíka na dobu

cca 1 mesiac, čo doslovne vyplýva z predmetnej objednávky odporcu. V konaní bolo

preukázané, že navrhovateľ nemá v predmete podnikateľskej činnosti zabezpečenie dopravy.

Samotný navrhovateľ potvrdil, že si na prepravu vysokozdvižného vozíka zo svojho sídla

musel objednať prepravnú spoločnosť na prepravenie tohto vysokozdvižného vozíka na

adresu , teda na miesto, na ktoré žiadal doručiť vysokozdvižný vozík

odporca. Podľa názoru odvolacieho súdu bola dohodnutá cena výlučne cenou za prenájom

vozíka na 1 mesiac, čo vyplýva z predmetnej objednávky aj z faktúry. Správne potom

okresný súd vychádzal pri cene prepravy vysokozdvižného vozíka z obvykle fakturovanej

sumy účtovanej navrhovateľovi treťou osobou, t. j. spoločnosťou ,

ktorá faktúra sa nachádza v súdnom spise.

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na obchodné zvyklosti medzi

navrhovateľom a odporcom vyplývajúce napr. z faktúry č. 13010030 z 25. 1. 2013, ktorá sa

nachádza na č. l. 39 súdneho spisu, z ktorej je zrejmé, že navrhovateľ fakturoval odporcovi

prenájom vysokozdvižného vozíka od 21. 1. 2013 do 25. 1. 2013 v cene bez DPH 75,--eur ,

s DPH 90,--eur a samostatne fakturoval aj prepravu vysokozdvižného vozíka v cene bez

DPH 110,--eur, s DPH 132,--eur, teda v tej istej sume, ako fakturoval prepravu

vysokozdvižného vozíka aj v žalovanej faktúre, ktorá je predmetom konania. Súčasťou spisu

je aj doklad o tom, že odporca navrhovateľovi sumu vo výške 220,--eur spolu s úrokom

z omeškania vo výške 17,64 eur uhradil. Je teda nesporné, že aj v minulosti si navrhovateľ

u odporcu účtoval okrem nájomného aj prepravu vysokozdvižného vozíka, takúto cenu za

prepravu odporca uhradil, preto podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ má nárok na

cenu prepravy, ktorú mu okresný súd ustálil v sume 75,92 eur . Z predmetnej objednávky

odporcu nijako nevyplýva, že by cena nájmu v sebe zahrňovala aj cenu prepravy.“

18. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom citovanej časti odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia

sťažovateľky nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

10

Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení

skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do napadnutého rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v .

19. Krajský súd v odvolacom konaní dospel k záveru o vecnej správnosti odvolaním

napadnutej časti rozsudku okresného súdu, ktorou bola sťažovateľka zaviazaná na

zaplatenie sumy 75,92 € s príslušenstvom. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého

rozsudku stotožnil s právnym posúdením veci okresným súdom, keď nárok žalobcu

považoval za nárok zo zasielateľskej zmluvy, pričom vzhľadom na neexistenciu dohody

účastníkov o cene za vykonanú prepravu vychádzal z obvykle fakturovanej ceny účtovanej

žalobcovi treťou osobou. Krajský súd z predmetnej objednávky aj zo žalobcom vystavenej

faktúry považoval za preukázané, že dohodnutá cena bola výlučne len cenou za prenájom,

a preto ak sťažovateľka tvrdila, že tomu tak nebolo, bola povinná v konaní preukázať opak.

Preto nemožno prisvedčiť námietke sťažovateľky, že krajský súd „neprípustným spôsobom

preniesol dôkazné bremeno na sťažovateľa“.

20. Podľa názoru ústavného súdu neobstojí ani námietka sťažovateľky, že medzi

účastníkmi konania nevznikol okrem nájomného vzťahu žiadny ďalší záväzkový vzťah a že

dodaním predmetu nájmu do zmluvne dohodnutého miesta si žalobca len plnil svoju

zmluvnú povinnosť dodať predmet nájmu riadne. Z nájomného vzťahu prenajímateľovi

vzniká povinnosť „prenechať“ predmet nájmu na dočasné užívanie nájomcovi, pričom

uvedenej povinnosti prenajímateľa korešponduje povinnosť nájomcu zaplatiť za

prenechanie veci do užívania odplatu (nájomné). Inak povedané, pojmovým znakom nájmu

nie je dodanie (preprava) predmetu nájmu, a preto prenajímateľovi z nájomného vzťahu

nevyplýva povinnosť dodať predmet nájmu nájomcovi. Preto ak v posudzovanom prípade si

sťažovateľka objednala vysokozdvižný vozík na svoju prevádzku, bola povinná okrem

nájomného (odplaty za užívanie) uhradiť aj cenu prepravy. Ústavný súd sa preto stotožnil

s krajským súdom prezentovaným právnym názorom, podľa ktorého medzi účastníkmi

okrem uzavretia nájomnej zmluvy došlo aj k uzavretiu zasielateľskej zmluvy v zmysle § 601

, predmetom ktorej bolo zabezpečenie prepravy predmetu nájmu do

zmluvne dohodnutého miesta. Na správnosti uvedeného záveru nič nemení ani skutočnosť,

že odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na predošlú prax účastníkov

konania, ktorú nesprávne označil ako „obchodné zvyklosti“, keďže v zmysle ustanovenia §

266 ods. 3 sa pri výklade vôle zmluvných strán zohľadní aj prax,

ktorú strany medzi sebou zaviedli.

21. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nemožno

považovať za arbitrárne či nepreskúmateľné. Napadnutý rozsudok (nadväzujúci na dôvody

rozhodnutia súdu prvého stupňa) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov, z ktorých nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty či zmyslu.

22. Čo sa týka námietky sťažovateľky o nevysporiadaní sa krajského súdu s jej

principiálnou odvolacou námietkou, ktorú v konaní uplatnila, ústavný súd poukazujúc na

citovanú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatuje, že krajský súd sa námietkami

sťažovateľky (uvedenými v jej odvolaní) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na

konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie jeho

rozhodnutia spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne

objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia vo veci sťažovateľky. Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku,

ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

23. Keďže napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto

situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia. Aj stabilná

12

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

24. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd

preto sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

25. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016