Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 127/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom Mgr. Tomášom Dohálom, Lúčna 491, Trenčianska Turná, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára

2016 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 12. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“), ktorým rozhodol

o sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti proti zákonnej sudkyni Okresného súdu

Trenčín (ďalej len „okresný súd“) Mgr. Lenke Kvasnicovej (ďalej len „zákonná sudkyňa“)

tak, že nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom

pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že je navrhovateľom v konaní vedenom okresným

súdom pod sp. zn. „vo veci o porušenia zákona“. Ako odporca vystupuje

v tomto konaní Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Trenčíne.

Sťažovateľ v súdnom konaní vzniesol námietku zaujatosti, v ktorej uviedol, že

u zákonnej sudkyne možno mať pochybnosti o jej nezaujatosti pre jej pomer k nemu.

Uvedené vyplýva z toho, že „sudkyňa nie je voči nemu neutrálna, má voči nemu negatívne

predsudky, svoje antipatie k nemu dala opakovane ostentatívne najavo, preukázala

nedostatok schopnosti ovládať svoje konanie, ale tiež sféru svojich vnútorných pocitov

a neschopnosť vyrovnať sa vnútorne s jeho námietkami v priebehu konania a s kritikou jej

konania“.

Sťažovateľ považuje uznesenie krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté, že zákonná

sudkyňa nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej pred okresným

súdom, za nedostatočne odôvodnené a arbitrárne. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil

tým, že sťažovateľ nepreukázal žiaden kvalifikovaný dôvod na vylúčenie zákonnej sudkyne

a také skutočnosti neboli zistené ani zo súdneho spisu, ani z vyjadrenia zákonnej sudkyne,

a teda nezistil žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť pochybnosti

o nezaujatosti namietanej sudkyne.

Sťažovateľ uviedol, že hoci si je vedomý, že meradlom hodnotenia objektivity sudcu

nemôže byť subjektívne hľadisko účastníka, je potrebné zohľadniť súdnu prax v obdobných

veciach, v zmysle ktorej za „nestranného sudcu považuje takého, ktorý je podľa svojho

vedomia a svedomia a z titulu funkcie nezávislý na prejednávanej veci a účastníkoch sporu

(ich zástupcoch) v tom zmysle, že je voči nim neutrálny, že voči nim nemá žiadne predsudky,

sympatie ani antipatie, teda že účastníci sú v jeho očiach úplne rovní... Práve nestrannosť

sudcu je zárukou riadneho výkonu základného práva jednotlivca na spravodlivú súdnu

ochranu a spochybnenie nestrannosti sudcu má za následok povinnosť iného súdneho

orgánu preveriť, či vyslovené pochybnosti sú spôsobilé prelomiť právo jednotlivca

na zákonného sudcu v zmysle č. 48 ods. 1 , tzn. sudcu na príslušnom súde, ktorý sa

má od počiatku s napadnutou vecou zaoberať. (Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 31. 01.

2011, sp. zn. ).“.

Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že sudca má dbať o to, aby jeho nestrannosť nebola

dôvodne spochybňovaná, k účastníkom konania je povinný pristupovať bez akýchkoľvek

predsudkov. Uznesenie krajského súdu podľa sťažovateľa síce vychádza z príslušných

ustanovení (ďalej len „OSP“), avšak jeho odpoveď

na sťažovateľom vznesenú námietku zaujatosti nie je relevantná, pretože sa nezaoberá

podstatnými okolnosťami uvádzanými sťažovateľom. Zákonná sudkyňa sa počas

pojednávania sťažovateľovi sarkasticky vysmievala, čo nie je možné považovať

za neutrálny postoj sudcu k účastníkovi konania, ani za prejav, ktorý nemá žiadne

predsudky ani antipatie. Názor krajského súdu vyslovený v napadnutom rozhodnutí, že ide

o subjektívny pocit sťažovateľa, nie je možné podľa názoru sťažovateľa akceptovať.

Rozhodnutie krajského súdu považuje sťažovateľ za jednostranné a účelové.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné

právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 12. novembra 2015 porušené bolo, uznesenie krajského

súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a krajský súd zaviaže zaplatiť mu trovy konania

v sume 284,08 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie označených práv

uznesením krajského súdu, ktorým krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej

sťažovateľom vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. o nevylúčení

zákonnej sudkyne z jej prerokovávania a rozhodovania.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že krajský súd porušil jeho označené práva

napadnutým uznesením krajského súdu v súvislosti s konaním o námietke zaujatosti tým,

že:

- uznesenie krajského súdu je arbitrárne a neodôvodnené,

- boli splnené zákonné predpoklady na vylúčenie zákonnej sudkyne okresného súdu

z prerokúvania a rozhodovania vo veci sťažovateľa pre jej pomer k sťažovateľovi, ktorý sa

vyznačuje jej negatívnym postojom k nemu.

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovateľ na pojednávaní konanom

19. októbra 2015 vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni okresného súdu, ktorú

zopakoval a doplnil v podaní doručenom okresnému súdu 2. novembra 2015, ktorú

odôvodnil tým, že sudkyňa dáva nepokryte najavo svoje antipatie proti nemu, pohŕda ním,

čím je jej objektívna nestrannosť v danej veci spochybnená.

V relevantnej časti napadnutého uznesenia krajský súd k podstate argumentácie

sťažovateľa uviedol:

„V predloženej veci navrhovateľ nepreukázal žiaden kvalifikovaný dôvod

na vylúčenie sudkyne Mgr. Lenky Kvasnicovej z prejednávania a rozhodovania danej veci.

Takéto skutočnosti nadriadený súd nezistil ani z obsahu spisu, ani z vyjadrenia sudkyne

Mgr. Lenky Kvasnicovej. Základom pre vylúčenie sudcu môžu byť len objektívne existujúce

zákonné dôvody stanovené v

Podľa § 14 ods. 3 O. s. p dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré

spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, alebo v jeho rozhodovaní v iných

veciach. Z ust. pritom vyplýva, že na námietku, spočívajúcu v takýchto

okolnostiach (t. j. okolností týkajúcich sa postupu súdu v prejednávanej alebo inej veci), sa

neprihliada.

Krajský súd nezistil žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť

pochybnosti o nezaujatosti namietanej sudkyne. Vychádzal pri svojom posudzovaní z toho,

že nestrannosť sudcu sa prejavuje v dvoch aspektoch. Prvý spočíva v rýdzo osobnom

presvedčení určitého sudcu v danej veci. Keďže ide o subjektívnu kategóriu, vyjadrujúcu

vnútorný psychický vzťah samotného sudcu k prejednávanej veci (zahrňuje vzťah sudcu

k predmetu konania, jeho účastníkom a právnym zástupcom), je o nej schopný vypovedať

jedine sám sudca. Takto úzko ponímaná kategória nestrannosti by však nenašla v praxi

uplatnenie bez jej vyjadrenia aj v širšej, a to objektívnej rovine. Za objektívne nemožno

považovať len to, ako sa nestrannosť sudcu javí navonok (napríklad účastníkovi konania),

ale najmä to, či reálne existujú okolnosti, ktoré by mohli objektívne založiť pochybnosti

o tom, či sudca disponuje určitým vzťahom k danej právnej veci. Z uvedeného vychádza

judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozoznáva subjektívne hľadisko

nestrannosti sudcu, kam patrí osobné presvedčenie a správanie sa sudcu vo veci

a objektívne hľadisko, ktoré spočíva na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie

akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu.

Krajsky súd považuje za potrebné poukázať na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu

podľa predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikoho

nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi ( veta prvá Slovenskej

republiky). Vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno preto len

celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť

v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. O takýto prípad, kedy by bolo

potrebné sudcu vylúčiť, však v tejto právnej veci nejde.

Teda nielen so zreteľom na subjektívne hľadisko, prezentované vo vyjadrení

namietanej sudkyne, že sa necíti byť zaujatá, ale aj z objektívneho pohľadu, dospel krajský

súd k záveru, že nejestvujú dôvody, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam

o nestrannosti súdneho rozhodovania namietanej sudkyne.

Krajský súd poukazuje i na skutočnosť, že sudca je pri výkone svojej funkcie

nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa

svojho najlepšieho svedomia a vedomia v zmysle v znení

zmien a doplnkov a je povinný prejednať a rozhodnúť všetky veci, ktoré mu boli pridelené

v súlade s platným rozvrhom práce súdu. Obsah tohto práva a povinností je základným

pilierom výkonu funkcie sudcu, keď výnimky môžu vyplynúť len z naplnenia zákonných

predpokladov, ktoré však neboli v prejednávanom prípade splnené.“

Z posudzovaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že svoje rozhodnutie

o nevylúčení zákonnej sudkyne okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej

pod sp. zn. odôvodnil okrem iného aj poukazom na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej konštantne vychádza aj ústavný súd pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa , v ktorých sťažovateľ namieta

porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa (a to aj

v spojení s namietaným porušením ), ako aj poukazom na relevantnú

judikatúru ústavného súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné opakovane poukázať na svoju

ustálenú judikatúru k základnému právu na zákonného sudcu (napr. ,

), v rámci ktorej spravidla zdôrazňuje, že pri skúmaní podstatných náležitostí

pojmu „zákonný sudca“ treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, ale

predovšetkým ustanovenia a dohovoru o nezávislom a nestrannom výkone súdnictva.

Existencia nestrannosti musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená

na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa

objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola

z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide

o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto

pohľadu môže mať dokonca určitý význam aj tzv. zdanie (javenie sa) pochybnosti

(appearance of bias). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok ESĽP vo veci Delcourt

v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže

vykonávaná, ale musí sa aj javiť, že je vykonávaná“ (porovnaj citovanú časť z odôvodnenia

uznesenia krajského súdu). Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej

spoločnosti u verejnosti vzbudzovať ().

Ústavný súd považoval za potrebné tiež zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému

rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch,

ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi, by

znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných alebo

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (,

). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo z ústavného hľadiska inak neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , ).

Ústavný súd konštatuje, že namietaný postup krajského súdu v napadnutom konaní

nevykazuje znaky arbitrárnosti, pričom zároveň považuje právne závery krajského súdu

vyjadrené v jeho uznesení za legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Ústavný súd

nezistil, že by uzneseniu krajského súdu bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá by

zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich

účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, že

skutkové alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať ako zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami

a dohovoru.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie

a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa je v občianskom súdnom

konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prerokovávania

pre zaujatosť v zmysle ustanovení až . Obsahom základného práva

na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu

oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa ,

resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa ) a vylúčiť nimi

označeného sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom

základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať

každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia

veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. , ).

Podľa vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je dosiahnuť právnu istotu, že práve súdy sú tými

orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd

pre ľudské práva pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem jeho

nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho

charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho

osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne

ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych,

organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prerokúvanej veci

a k účastníkom konania. Kľúčovým prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je

to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) je objektívne oprávnená. V každom

jednotlivom prípade treba rozhodnúť, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že naznačujú

nedostatok nestrannosti súdu (rozsudok ESĽP vo veci Pullar proti Spojenému kráľovstvu

z 20. 5. 1996). Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len

subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne

existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam

o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.

V posudzovanom prípade zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení uviedla, že sa necíti

byť zaujatá, účastníkov konania až do pojednávania nepoznala, k prerokovávanej veci nemá

žiaden vzťah. K obom zúčastneným stranám pristupuje nestranne a nezaujato. Vnútorné

pocity zákonnej sudkyne o svojej nestrannosti a nezávislosti treba akceptovať

a predpokladať (pokiaľ sa nepreukáže opak), že nezakladajú dôvod jej zaujatosti.

Z objektívneho hľadiska sa sťažovateľ snaží spochybniť nestrannosť zákonnej

sudkyne, avšak ústavný súd je toho názoru, že argument vyvodzujúci zaujatosť len

zo subjektívnych pocitov sťažovateľa založených na posudzovaní mimiky, gestikulácie

a spôsobe komunikácie sudkyne počas pojednávania nemôže sám osebe bez ďalších

skutočností postačovať na založenie pochybnosti o (ne)zaujatosti zákonnej sudkyne

k účastníkovi konania.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane uvádza, že ak sťažovateľ

v konaní pred ústavným súdom namieta také porušenie základného práva alebo slobody,

ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd jeho sťažnosť odmietne ako

zjavne neopodstatnenú (napr. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní

nezistil takú príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom krajského súdu v napadnutom

konaní a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016