Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 127/2016
PDF · 202.13 KB
No categories available
I. ÚS 127/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom Mgr. Tomášom Dohálom, Lúčna 491, Trenčianska Turná, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní
vedenom pod sp. zn. 19 NcC 28/2015 a jeho uznesením z 12. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 NcC 28/2015 a jeho uznesením
z 12. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“), ktorým rozhodol
o sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti proti zákonnej sudkyni Okresného súdu
Trenčín (ďalej len „okresný súd“) Mgr. Lenke Kvasnicovej (ďalej len „zákonná sudkyňa“)
tak, že nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom
pod sp. zn. 18 C 12/2014.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že je navrhovateľom v konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 18 C 12/2014 „vo veci o porušenia zákona“. Ako odporca vystupuje
v tomto konaní Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Trenčíne.
Sťažovateľ v súdnom konaní vzniesol námietku zaujatosti, v ktorej uviedol, že
u zákonnej sudkyne možno mať pochybnosti o jej nezaujatosti pre jej pomer k nemu.
Uvedené vyplýva z toho, že „sudkyňa nie je voči nemu neutrálna, má voči nemu negatívne
predsudky, svoje antipatie k nemu dala opakovane ostentatívne najavo, preukázala
nedostatok schopnosti ovládať svoje konanie, ale tiež sféru svojich vnútorných pocitov
a neschopnosť vyrovnať sa vnútorne s jeho námietkami v priebehu konania a s kritikou jej
konania“.
Sťažovateľ považuje uznesenie krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté, že zákonná
sudkyňa nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej pred okresným
súdom, za nedostatočne odôvodnené a arbitrárne. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že sťažovateľ nepreukázal žiaden kvalifikovaný dôvod na vylúčenie zákonnej sudkyne
a také skutočnosti neboli zistené ani zo súdneho spisu, ani z vyjadrenia zákonnej sudkyne,
a teda nezistil žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť pochybnosti
o nezaujatosti namietanej sudkyne.
Sťažovateľ uviedol, že hoci si je vedomý, že meradlom hodnotenia objektivity sudcu
nemôže byť subjektívne hľadisko účastníka, je potrebné zohľadniť súdnu prax v obdobných
veciach, v zmysle ktorej za „nestranného sudcu považuje takého, ktorý je podľa svojho
vedomia a svedomia a z titulu funkcie nezávislý na prejednávanej veci a účastníkoch sporu
(ich zástupcoch) v tom zmysle, že je voči nim neutrálny, že voči nim nemá žiadne predsudky,
sympatie ani antipatie, teda že účastníci sú v jeho očiach úplne rovní... Práve nestrannosť
sudcu je zárukou riadneho výkonu základného práva jednotlivca na spravodlivú súdnu
ochranu a spochybnenie nestrannosti sudcu má za následok povinnosť iného súdneho
orgánu preveriť, či vyslovené pochybnosti sú spôsobilé prelomiť právo jednotlivca
na zákonného sudcu v zmysle č. 48 ods. 1 ústavy, tzn. sudcu na príslušnom súde, ktorý sa
má od počiatku s napadnutou vecou zaoberať. (Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 31. 01.
2011, sp. zn. 1Ndz/1/2011).“.
Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že sudca má dbať o to, aby jeho nestrannosť nebola
dôvodne spochybňovaná, k účastníkom konania je povinný pristupovať bez akýchkoľvek
predsudkov. Uznesenie krajského súdu podľa sťažovateľa síce vychádza z príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), avšak jeho odpoveď
na sťažovateľom vznesenú námietku zaujatosti nie je relevantná, pretože sa nezaoberá
podstatnými okolnosťami uvádzanými sťažovateľom. Zákonná sudkyňa sa počas
pojednávania sťažovateľovi sarkasticky vysmievala, čo nie je možné považovať
za neutrálny postoj sudcu k účastníkovi konania, ani za prejav, ktorý nemá žiadne
predsudky ani antipatie. Názor krajského súdu vyslovený v napadnutom rozhodnutí, že ide
o subjektívny pocit sťažovateľa, nie je možné podľa názoru sťažovateľa akceptovať.
Rozhodnutie krajského súdu považuje sťažovateľ za jednostranné a účelové.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
19 NcC 28/2015 a jeho uznesením z 12. novembra 2015 porušené bolo, uznesenie krajského
súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a krajský súd zaviaže zaplatiť mu trovy konania
v sume 284,08 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie označených práv
uznesením krajského súdu, ktorým krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej
sťažovateľom vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 18 C 12/2014 o nevylúčení
zákonnej sudkyne z jej prerokovávania a rozhodovania.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že krajský súd porušil jeho označené práva
napadnutým uznesením krajského súdu v súvislosti s konaním o námietke zaujatosti tým,
že:
- uznesenie krajského súdu je arbitrárne a neodôvodnené,
- boli splnené zákonné predpoklady na vylúčenie zákonnej sudkyne okresného súdu
z prerokúvania a rozhodovania vo veci sťažovateľa pre jej pomer k sťažovateľovi, ktorý sa
vyznačuje jej negatívnym postojom k nemu.
Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovateľ na pojednávaní konanom
19. októbra 2015 vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni okresného súdu, ktorú
zopakoval a doplnil v podaní doručenom okresnému súdu 2. novembra 2015, ktorú
odôvodnil tým, že sudkyňa dáva nepokryte najavo svoje antipatie proti nemu, pohŕda ním,
čím je jej objektívna nestrannosť v danej veci spochybnená.
V relevantnej časti napadnutého uznesenia krajský súd k podstate argumentácie
sťažovateľa uviedol:
„V predloženej veci navrhovateľ nepreukázal žiaden kvalifikovaný dôvod
na vylúčenie sudkyne Mgr. Lenky Kvasnicovej z prejednávania a rozhodovania danej veci.
Takéto skutočnosti nadriadený súd nezistil ani z obsahu spisu, ani z vyjadrenia sudkyne
Mgr. Lenky Kvasnicovej. Základom pre vylúčenie sudcu môžu byť len objektívne existujúce
zákonné dôvody stanovené v § 14 ods. 1 O. s. p.
Podľa § 14 ods. 3 O. s. p dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, alebo v jeho rozhodovaní v iných
veciach. Z ust. § 15a ods. 5 O. s. p. pritom vyplýva, že na námietku, spočívajúcu v takýchto
okolnostiach (t. j. okolností týkajúcich sa postupu súdu v prejednávanej alebo inej veci), sa
neprihliada.
Krajský súd nezistil žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť
pochybnosti o nezaujatosti namietanej sudkyne. Vychádzal pri svojom posudzovaní z toho,
že nestrannosť sudcu sa prejavuje v dvoch aspektoch. Prvý spočíva v rýdzo osobnom
presvedčení určitého sudcu v danej veci. Keďže ide o subjektívnu kategóriu, vyjadrujúcu
vnútorný psychický vzťah samotného sudcu k prejednávanej veci (zahrňuje vzťah sudcu
k predmetu konania, jeho účastníkom a právnym zástupcom), je o nej schopný vypovedať
jedine sám sudca. Takto úzko ponímaná kategória nestrannosti by však nenašla v praxi
uplatnenie bez jej vyjadrenia aj v širšej, a to objektívnej rovine. Za objektívne nemožno
považovať len to, ako sa nestrannosť sudcu javí navonok (napríklad účastníkovi konania),
ale najmä to, či reálne existujú okolnosti, ktoré by mohli objektívne založiť pochybnosti
o tom, či sudca disponuje určitým vzťahom k danej právnej veci. Z uvedeného vychádza
judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozoznáva subjektívne hľadisko
nestrannosti sudcu, kam patrí osobné presvedčenie a správanie sa sudcu vo veci
a objektívne hľadisko, ktoré spočíva na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie
akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu.
Krajsky súd považuje za potrebné poukázať na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu
podľa § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikoho
nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (článok 48 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky). Vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno preto len
celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. O takýto prípad, kedy by bolo
potrebné sudcu vylúčiť, však v tejto právnej veci nejde.
Teda nielen so zreteľom na subjektívne hľadisko, prezentované vo vyjadrení
namietanej sudkyne, že sa necíti byť zaujatá, ale aj z objektívneho pohľadu, dospel krajský
súd k záveru, že nejestvujú dôvody, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam
o nestrannosti súdneho rozhodovania namietanej sudkyne.
Krajský súd poukazuje i na skutočnosť, že sudca je pri výkone svojej funkcie
nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa
svojho najlepšieho svedomia a vedomia v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení
zmien a doplnkov a je povinný prejednať a rozhodnúť všetky veci, ktoré mu boli pridelené
v súlade s platným rozvrhom práce súdu. Obsah tohto práva a povinností je základným
pilierom výkonu funkcie sudcu, keď výnimky môžu vyplynúť len z naplnenia zákonných
predpokladov, ktoré však neboli v prejednávanom prípade splnené.“
Z posudzovaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že svoje rozhodnutie
o nevylúčení zákonnej sudkyne okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej
pod sp. zn. 18 C 12/2014 odôvodnil okrem iného aj poukazom na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej konštantne vychádza aj ústavný súd pri
rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých sťažovateľ namieta
porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (a to aj
v spojení s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj poukazom na relevantnú
judikatúru ústavného súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné opakovane poukázať na svoju
ustálenú judikatúru k základnému právu na zákonného sudcu (napr. I. ÚS 126/03,
I. ÚS 121/06), v rámci ktorej spravidla zdôrazňuje, že pri skúmaní podstatných náležitostí
pojmu „zákonný sudca“ treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, ale
predovšetkým ustanovenia ústavy a dohovoru o nezávislom a nestrannom výkone súdnictva.
Existencia nestrannosti musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená
na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa
objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola
z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide
o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto
pohľadu môže mať dokonca určitý význam aj tzv. zdanie (javenie sa) pochybnosti
(appearance of bias). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok ESĽP vo veci Delcourt
v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže
vykonávaná, ale musí sa aj javiť, že je vykonávaná“ (porovnaj citovanú časť z odôvodnenia
uznesenia krajského súdu). Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej
spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (III. ÚS 16/00).
Ústavný súd považoval za potrebné tiež zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému
rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch,
ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi, by
znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (I. ÚS 13/00,
IV. ÚS 287/04). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo z ústavného hľadiska inak neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02).
Ústavný súd konštatuje, že namietaný postup krajského súdu v napadnutom konaní
nevykazuje znaky arbitrárnosti, pričom zároveň považuje právne závery krajského súdu
vyjadrené v jeho uznesení za legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Ústavný súd
nezistil, že by uzneseniu krajského súdu bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá by
zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, že
skutkové alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať ako zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy
a dohovoru.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom
konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prerokovávania
pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 OSP. Obsahom základného práva
na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu
oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 OSP,
resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi
označeného sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom
základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať
každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia
veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.
Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je dosiahnuť právnu istotu, že práve súdy sú tými
orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd
pre ľudské práva pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem jeho
nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho
charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho
osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne
ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych,
organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prerokúvanej veci
a k účastníkom konania. Kľúčovým prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je
to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) je objektívne oprávnená. V každom
jednotlivom prípade treba rozhodnúť, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že naznačujú
nedostatok nestrannosti súdu (rozsudok ESĽP vo veci Pullar proti Spojenému kráľovstvu
z 20. 5. 1996). Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len
subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne
existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam
o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.
V posudzovanom prípade zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení uviedla, že sa necíti
byť zaujatá, účastníkov konania až do pojednávania nepoznala, k prerokovávanej veci nemá
žiaden vzťah. K obom zúčastneným stranám pristupuje nestranne a nezaujato. Vnútorné
pocity zákonnej sudkyne o svojej nestrannosti a nezávislosti treba akceptovať
a predpokladať (pokiaľ sa nepreukáže opak), že nezakladajú dôvod jej zaujatosti.
Z objektívneho hľadiska sa sťažovateľ snaží spochybniť nestrannosť zákonnej
sudkyne, avšak ústavný súd je toho názoru, že argument vyvodzujúci zaujatosť len
zo subjektívnych pocitov sťažovateľa založených na posudzovaní mimiky, gestikulácie
a spôsobe komunikácie sudkyne počas pojednávania nemôže sám osebe bez ďalších
skutočností postačovať na založenie pochybnosti o (ne)zaujatosti zákonnej sudkyne
k účastníkovi konania.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane uvádza, že ak sťažovateľ
v konaní pred ústavným súdom namieta také porušenie základného práva alebo slobody,
ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd jeho sťažnosť odmietne ako
zjavne neopodstatnenú (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní
nezistil takú príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom krajského súdu v napadnutom
konaní a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich
porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016