Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 126/2016
PDF · 272.84 KB
No categories available
I. ÚS 126/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia
základného práva na ochranu vlastníctva a práva na dedenie podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru
o ľudských právach a základných slobodách postupom Krajského súdu v Prešove v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 Co 169/2013 a jeho rozsudkom z 24. februára 2014, ako aj postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 345/2014
a jeho uznesením z 27. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára
2016 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva
a práva na dedenie podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 Co 169/2013 a jeho rozsudkom z 24. februára 2014 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 345/2014 a jeho uznesením
z 27. októbra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Sťažnosť napáda rozhodnutia súdov, vydané v spore o určenie okruhu dedičov.
Dňa 2.10.2009 zomrela , majiteľka najstaršej lekárne
v .
Sestra poručiteľky dňa 5.10.2009 prostredníctvom
advokátky oznamuje súdu, že ako dedičia prichádzajú do úvahy ona a jej dcéra
.
Poverená notárka , začína promptne konanie pod č. 26D
1388/2009, Dnot 220/2009.
Sťažovateľ sa od známych dozvedá o úmrtí poručiteľky. Keďže ide o súrodenca,
upovedomí notárku, že prichádza do úvahy ako dedič. Okrem neho aj dcéra ďalšej,
zomrelej sestry , , bývajúca v USA.
Medzitým ako potencionálna dedička vykoná množstvo
administratívnych krokov v súvislosti s prevádzkou lekárne.
Pri jednom z výsluchov prehlasuje, že dedičstvo odmieta. Do jej
dedičských práv mala vstúpiť dcéra dr. .
Sťažovateľ popiera zákonnosť uvedeného úkonu a podáva žalobu o určenie, že
dr. Hedviga P. dedičkou nie je.
Paralelne s týmto sporom prebiehal a skončil spor o ustanovenie správcu
pozostalosti.
Okresný súd v Prešove rozsudkom z 28.4.2011 č. kon. 16C 217/2010 žalobu zamieta
pre údajný nedostatok naliehavého právneho záujmu.
Odvolací súd na odvolanie sťažovateľa uznesením z 12. decembra 2011 č. kon.
7Co 83/2011 prvostupňový rozsudok zrušuje.
Ďalším rozsudkom Okresný súd v Prešove opäť žalobu zamieta s odôvodnením, že
odmietnutie dedičstva bolo účinné, pretože jej aktivita pri
zabezpečovaní chodu lekárne bola vyvíjaná i v záujme jej dcéry. Nevzal však do úvahy, že
správanie žalovanej 2. by bolo totožné, ak by sa dedičstva vzdať nechcela, najmä však
protirečenie medzi konaním a tvrdením, že je chorá, dlho na liekoch a pod, a v takom stave
vybavovala veci za zdravú dcéru, budúcu (či už terajšiu ) schopnú prevádzkovania lekárne.
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 24. februára 2014 napadnutý prvostupňový
rozsudok potvrdil.
Dovolanie sťažovateľa Najvyšší súd SR v konaní č. 4 Cdo 345/2014 uznesením
z 27. októbra 2015, sťažovateľovi doručeným dňa 7. decembra 2015, odmietol. Neuznal za
oprávnenú námietku nedostatočného odôvodnenia rozsudkov nižších súdov.
Podľa môjho názoru nezodpovedajú závery napadnutých rozhodnutí postupu,
považovanému za spravodlivý v zmysle, aký tomuto pojmu obsahovo prislúcha podľa praxe
Ústavného a Európskeho súdu. ...
Námietka nesprávneho vyhodnotenia dokazovania nie je podľa praxe Ústavného
súdu i ESĽP dostatočným dôvodom opodstatnenosti sťažnosti, rovnako ako skutkové
a právne omyly, ktorých sa dopustili všeobecné súdy. O takéto dôvody sa však sťažnosť
neopiera. Východiskom pre ňu je (okrem iných) nález Ústavného súdu č. II. ÚS 210/2008,
podľa ktorého „Ústavný súd SR je oprávnený posudzovať výsledky dôkazného konania pred
všeobecným súdom, keď právne závery, na ktorých sú rozhodnutia založené, výrazne
nekorešpondujú so skutkovými zisteniami vrátane absencie skutkových zistení.“ A práve
predovšetkým absencia skutkových zistení, podstatných a rozhodujúcich o výsledku sporu je
naplnením podmienky pre záver o porušení namietaných základných práv. Konanie
o predmete sporu v takýchto veciach má z hľadiska dôkazného bremena mierne odlišnú
povahu, ako iné spory. Je to súd, ktorý obligatórne podľa § 175d ods. 1 OSP „zisťuje
dedičov“ a je to opäť súd, ktorý podľa § 175k ods. 2 OSP odkáže dediča na podanie žaloby.
Je to teda aj záujem súdu na zistení okruhu dedičov. Z toho odvodzujem pre tento prípad
zvýraznenie významu vety druhej § 120 ods. 1 OSP, podľa ktorého „súd môže výnimočne
vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci“. ...
Aplikujúc uvedené na prejednávaný prípad je pre rozhodnutie v predmetnej veci
potrebné zistiť dve skutočnosti, ktoré nemusia byť kumulatívne prítomné: Či je správanie
dediča nie také, aké predpokladá § 465 Občianskeho zákonníka, alebo či nedošlo
k prekročeniu lehoty podľa § 463 ods. 1 Občianskeho zákonníka. ...
Súdy podľa môjho názoru celkom opačne vyhodnotili dôkazy, smerujúce k
objasneniu správania sa ako osoby, dávajúcej najavo, že dedičstvo
odmietnuť nechce. Táto otázka bola v centre pozornosti súdov i sťažovateľa. Nedbajúc na
vyššie uvedené znenie § 120 ods. 1 OSP, neprekročil túto hranicu ani Najvyšší súd. V
okolnostiach prípadu odlišne ako to ony vyžadovali, odvolal sa na nález Ústavného súdu č.
II. ÚS 78/05. Ak aj námietka nedodržania určenej lehoty jedného mesiaca nebola
dostatočne zdôrazňovaná, bolo povinnosťou súdov zaoberať sa ňou ex oficio. ...
Z osobitostí, ktorých je v tomto prípade niekoľko, treba vyzdvihnúť najmä: Slabšiu
profesionálnu úroveň notárky (advokátka nemá rozhodovaciu právomoc, preto nie sú jej
nedostatky významné) spolu s jej nedôveryhodnosťou, ktorá je však celkom nepochybná ako
u , tak u . Vychádzať preto podľa
môjho úsudku možno iba z toho, čo je vo veci písomne zachytené a z predpokladu (na
úrovni až istoty) takých úkonov a konania, ktoré písomne zachytené byť mali, keďže ich
okrem zákona diktuje aj zdravý rozum. ...
V zastúpení dedičky a jej dcéry oznamuje advokátka iniciatívne súdu nielen úmrtie
poručiteľky, ale najmä potencionálnych dedičov. Možno jej odpustiť, že svojsky chápe
dedičskú postupnosť, no zarážajúce je, že jej klientky bez akýchkoľvek pochybností zatajili
úmyselne ďalších dedičov. Nech však boli motívy tohto kroku akékoľvek, už toto prvé
podanie muselo viesť súdnu komisárku pri prvom stretnutí s týmito osobami k vysvetleniu
spôsobu, ako sa môže stať dedičkou dcéra žijúceho súrodenca poručiteľa. A to sa nemohlo
zaobísť bez poučenia o možnosti (v okolnostiach prípadu dokonca nevyhnutnosti) dedičstva
sa vzdať.
Prvostupňový súd uvádza, že v rámci dokazovania vzal do úvahy aj „... listiny
zo spisu OS Prešov sp.zn. 26D 1388/2009“. V odôvodnení rozsudku sa však na žiadnu
z nich nepoukazuje, ani sa žiadna z nich ako dôkaz nehodnotí. Pritom považujem za
nesporné, že tento spis nie je kompletný. Potvrdil to okrem iného ! Notárka
pritom presúva celkom zbytočne zodpovednosť na „pracovníčky úradu“.
Pri prvom kontakte sťažovateľa s notárkou mu táto oznámila, že prišiel v poslednej
chvíli, pretože už mala spis pripravený ako uzavretý na odoslanie súdu (28.10.2009).
Konanie uzavrela iba so žalovanými ako „jedinými dedičkami“ ( ). Bez účasti
sťažovateľa, ktorý už bol ako dedič známy, spisuje notárka - nie pracovníčka úradu -
zápisnicu s jediným cieľom: Prehlásenie o odmietnutí dedičstva žalovanou 2. (9.2.2010).
Dňa 3.12.2009 predkladá notárke advokátka žalovaných celkom nezmyselné a zbytočné
listiny, kde ale uvádza, že „ ... hodlá svoj dedičský podiel odstúpiť
dcére...“. Nevedno, prečo by malo notárku zaujímať, čo urobí dedička so svojim podielom,
nehľadiac na to, aký je na náležitej právnickej úrovni rozdiel medzi odstúpením podielu
a odmietnutím dedičstva. Dôležité však je, že už k tomuto dátumu bola žalovaná 2. najmenej
mesiac v omeškaní so svojím prehlásením. (inak aj v tomto podaní je uvedená lož o tom, že
sťažovateľ nejaké zásielky neprevzal).
Sťažovateľ nie je zaťažený dôkazným bremenom preukázať dodržanie mesačnej
lehoty na odmietnutie dedičstva po príslušnom poučení. To prešlo na žalovanú. V tomto
smere je konanie a na jeho základe vydané rozhodnutie vo veci v príkrom rozpore
s požiadavkami spravodlivého procesu a zásady rovnosti zbraní.
Odvolací i dovolací súd pochybili, keď jednak dokazovanie považovali za úplné
a keď následkom toho považovali za vyčerpané všetky potrebné a dostupné dôkazné
prostriedky významné pre závery. ...
Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR sa dedenie zaručuje. Pri primerane extenzívnom
výklade ustanovenia má byť zaručené, že sa zabráni tomu, aby pri vyporadúvaní dedičstva
nenapomáhal súd - i keď celkom zabrániť tomu pri dodržaní zákona nemôže - prípadnému
úniku z tzv. dedičskej kolácie (§ 484 Občianskeho zákonníka) a množstva možných
pridružených situácií. I keď v sťažnosti nie je miesto pre opis iného správania žalovaných,
žiada sa uviesť, že zatajili nielen dedičov, ale aj podstatnú časť pozostalosti vysokej
hodnoty.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým:
„1. Vysloví, že Krajský súd Prešov v konaní 7Co 169/2013 a rozsudkom
z 24. februára 2014 a Najvyšší súd SR v konaní 4 Cdo 345/2014 a uznesením z 27. októbra
2015 porušili základné práva sťažovateľa, zaručené článkami 20 ods. 1 a 46 ods. 1 Ústavy
SR a čl. 6 Dohovoru,
2. Zruší napadnuté rozhodnutia a vráti vec súdom na ďalšie konanie a
3. Prizná sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha
vyslovenia porušenia základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) o zamietnutí žaloby sťažovateľa
ako žalobcu v 1. rade a žalobkyne v 2. rade a jemu predchádzajúcim postupom v odvolacom
konaní, ako aj uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa
proti rozsudku krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom v dovolacom konaní.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné
posudzovať spoločne.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1
dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pre posúdenie
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu a namietané
uznesenie najvyššieho súdu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v právnej veci sťažovateľa
ako žalobcu v 1. rade a (ďalej len „žalobkyne v 2. rade“) proti
(ďalej len „žalovaná v 1. rade“) a (ďalej
len „žalovaná v 2. rade“) o určenie, že žalovaná v 1. rade nie je dedičkou po
, zomrelej 2. októbra 2009 (ďalej len „poručiteľka“), rozhodol rozsudkom č. k.
16 C 217/2010-228 z 25. júna 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že žalobu
žalobcov zamietol. Krajský súd namietaným rozsudkom v odvolacom konaní potvrdil
rozsudok okresného súdu a v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
učinenými okresným súdom. Najvyšší súd namietaným uznesením odmietol dovolanie
sťažovateľa proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu z dôvodu neprípustnosti.
Sťažovateľ sa žalobou podanou okresnému súdu domáhal určenia, že žalovaná
v 1. rade (neter poručiteľky a dcéra žalovanej v 2. rade) nie je dedičkou po poručiteľke
nastupujúcou po žalovanej v 2. rade (sestre poručiteľky) pre odmietnutie dedičstva
žalovanou v 2. rade, a to z dôvodu, že žalovaná v 2. rade nemohla účinne odmietnuť
dedičstvo po poručiteľke, keďže v zmysle § 465 Občianskeho zákonníka svojím počínaním
po úmrtí poručiteľky dala najavo, že dedičstvo nechce odmietnuť.
Sporným v označenom konaní bolo posúdenie skutkových okolností spočívajúcich
v správaní sa žalovanej v 2. rade a vyhodnotenie, či jej počínanie po úmrtí poručiteľky bolo
počínaním, ktorým dala najavo, že dedičstvo nechce odmietnuť v zmysle § 465
Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na uvedené posúdenie, či žalovaná mohla v danej
veci platne a účinne odmietnuť dedičstvo po poručiteľke, a teda či mohla na jej miesto ako
zákonnej dedičky, ktorá pre odmietnutie dedičstva nededí, nastúpiť ako zákonná dedička jej
dcéra (žalovaná v 1. rade) v zmysle § 475 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Okresný súd, ako aj krajský súd nevyhodnotili počínanie žalovanej v 2. rade v období
od úmrtia poručiteľky 2. októbra 2009 do vyhlásenia žalovanej v 2. rade do zápisnice pred
konajúcim notárom ako súdnym komisárom prerokúvajúcim dedičstvo ako také, ktorým by
dala najavo, že dedičstvo odmietnuť nechce, a preto okresný súd žalobu zamietol a krajský
súd stotožniac sa s jeho skutkovými i právnymi závermi rozsudok okresného súdu potvrdil.
Najvyšší súd namietaným uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku
krajského súdu z dôvodu, že nezistil danosť žiadnej z vád konania podľa § 237 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorá by zakladala prípustnosť dovolania
proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vrátane vady namietanej v dovolaní
sťažovateľom spočívajúcej v podľa neho nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského
súdu, a tým odňatí možnosti konať pred súdom [§ 237 ods. 1 písm. f) OSP].
Sťažovateľ v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namietal podľa neho
nesprávne závery krajského súdu v spornej otázke, nedostatočné odôvodnenie záverov
krajského súdu, ako aj nesprávne závery najvyššieho súdu pri vyhodnotení prípustnosti
dovolania s ohľadom na sťažovateľom uvádzaný dôvod prípustnosti dovolania (aj dovolací
dôvod) spočívajúci v nedostatočnom odôvodnení rozsudku [§ 237 ods. 1 písm. f) OSP].
Sťažovateľ nad rámec svojich odvolacích dôvodov aj nad rámec dôvodov jeho
dovolania namietal aj nevysporiadanie sa všeobecných súdov s otázkou splnenia zákonných
predpokladov pre účinné odmietnutie dedičstva žalovanou v 2. rade v zmysle § 463 a § 464
Občianskeho zákonníka (poučenie dediča o možnosti dedičstvo odmietnuť, forma úkonu
odmietnutia dedičstva a lehota na učinenie tohto úkonu), čo podľa sťažovateľa mali
všeobecné súdy skúmať z úradnej moci nezávisle od toho, či to sťažovateľ činil sporným.
Sťažovateľ vytýkal okresnému súdu, a tým aj krajskému súdu a najvyššiemu súdu, že
v konaní neboli vykonané aj ďalšie dôkazy účastníkmi nenavrhované, ktorých vykonanie
bolo nevyhnutné pre rozhodnutie v zmysle § 120 ods. 1 OSP so zdôraznením, že uvedený
postup súdu pri dokazovaní odôvodňoval samotný charakter konania.
Krajský súd v relevantnej časti svoj rozsudok odôvodnil takto:
„Odvolací súd v zmysle zásad ustanovenia § 212 O. s. p. preskúmal napadnutý
rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia
pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie žalobcov nie
je opodstatnené.
Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol
vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto
skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité
a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu
odkazuje.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 175a a nasl. upravuje konanie o dedičstve.
Určovanie okruhu dedičov nie je ponechané iba na vôli účastníkov dedičského konania.
Jednou z povinností súdu vyplývajúcich z ust. § 175d ods. 1 O. s. p. je zistenie dedičov
v rámci predbežného vyšetrenia. V dedičskom konaní sa preto nemôže konať s tým, kto
postavenie dediča nemá.
Dedenie je systematicky zaradené do 7. časti Občianskeho zákonníka (§ 460 až 487).
Jedným z oprávnení dediča vyplývajúcim z ustanovenia § 463 Občianskeho zákonníka, je
oprávnenie dediča dedičstvo odmietnuť. Týmto jednostranným právnym úkonom dedič
prejavu svoju vôľu nedediť. Ak však dedič svojím počínaním dal najavo, že dedičstvo nechce
odmietnuť, dedičstvo už odmietnuť nemôže, čo je zrejmé z ustanovenia § 465 Občianskeho
zákonníka. Ak z konania dediča úmysel odmietnuť dedičstvo nevyplýva vyhlásenie
o odmietnutí dediča sa za platné považovať nedá.
V prejednávanej veci medzi účastníkmi zostalo sporným, či zo strany žalovanej
v 2. rade došlo k platnému odmietnutiu dedičstva alebo nie.
V prejednávanom spore sa vykonávalo rozsiahle dokazovanie, pri ktorom bol každý
dôkaz podľa ustanovenia § 132 O. s. p. vyhodnotený jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomných súvislostiach, pričom výsledky vykonaného dokazovania neodôvodňujú záver,
podľa ktorého žalovaná v 2. rade svojím počínaním dala najavo, že dedičstvo nechce
odmietnuť.
Za dôkaz opaku sa nedá považovať dohoda uzatvorená medzi žalovanými
a dňa 6.10.2009 (č. l. 8 a 9 spisu). V preambule tejto
dohody sa žalovaná v 2. rade zaviazala vykonávať správu pozostalosti po nebohej
. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 175e umožňuje súdu ustanoviť
správcu dedičstva alebo jeho časti, pričom výkonom správy nemusí byť poverený iba dedič.
Záväzok žalovanej v 2. rade vykonávať správu dedičstva teda nie je možné považovať za
úkon znemožňujúci odmietnutie dedičstva zo strany tejto účastníčky. Z obsahu predloženej
dohody nevyplýva akýkoľvek záujem žalovanej v 2. rade na pokračovaní v prevádzkovaní
živnosti po poručiteľke. Týmto právnym úkonom poverila svoju dcéru žalovanú v 1. rade
a založením spoločnosti s ručením obmedzeným s cieľom pokračovať
v prevádzkovaní lekárne po nebohej . Do doby ukončenia dedičského
konania prevádzkovaním živnosti bola poverená žalovaná v 1. rade. Žalovaná v 1. rade
a ako spoločníci spoločnosti sa zaviazali po ukončení
dedičského konania prijať do pracovného pomeru všetkých zamestnancov nebohej
poručiteľky a prevziať skladové zásoby liekov od dodávateľov. Zároveň sa zaviazali
pokračovať v životnom profesijnom diele nebohej poručiteľky tak ako mu celý svoj život
poručiteľka zasvätila a nadviazať na jej mnohoročnú tvorivú, pracovnú a podnikateľskú
činnosť v celom rozsahu a pokračovať v prevádzke lekárne Salvator v pôvodných
priestoroch. Z tohto listinného dôkazu je evidentné, že žalovaná v 2. rade lekáreň Salvator
po poručiteľke prevádzkovať nechcela a teda mohla v súlade s ustanovením § 463 ods. 1
Občianskeho zákonníka dedičstvo odmietnuť.
Rovnako podania adresované poisťovniam, daňovému úradu, Slovenskej lekárnickej
komore a veriteľom, ktorými žalovaná v 2. rade oznamovala úmrtie poručiteľky nemožno
označiť inak než za listiny informujúce dotknuté osoby o právne významnej skutočnosti,
ktorou bola smrť .
Pokiaľ ide o list žalovanej v 2. rade z 8.10.2009 adresovaný Krajskému súdu
v Prešove ako subjektu, s ktorým mala poručiteľka uzatvorenú zmluvu o nájme nebytových
priestorov tento je potrebné považovať za dôkaz potvrdzujúci snahu žalobkyne zabrániť
zániku nájomného vzťahu, ku ktorému by v prípade jej pasivity nepochybne došlo. Platí totiž
ustanovenie § 14 písm. b/ zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových
priestorov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ak nebolo dohodnuté inak, nájom
zaniká smrťou nájomcu, pokiaľ dedičia po poručiteľovi, ktorý bol nájomcom, do 30 dní od
jeho smrti neoznámia prenajímateľovi, že pokračujú v nájme.
Čo sa týka dohody uzatvorenej medzi Krajským súdom v Prešove a žalovanou
v 2. rade ako nájomníčkou dňa 15.3.2010, na ktorú poukazujú žalobcovia v odvolaní, táto je
pre posúdenie uplatneného nároku právne bezvýznamná. K podpisu tejto dohody došlo až
po tom, čo žalovaná v 2. rade dňa 9.2.2010 dedičstvo odmietla.
Žalovaná v 2. rade sa svojimi úkonmi snažila preventívne ochrániť majetok
poručiteľky pred možným poškodením a zabezpečiť kontinuitu pracovnoprávnych vzťahov
zamestnancov nebohej v pôvodných nebytových priestoroch určených
k prevádzkovaniu lekárne.
S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219
ods. 1 a ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.“
Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu dospel
k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť ústavnú
udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa relevantne
vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočne
odôvodnil, tak ako sú tieto už citované. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom
aplikovaný postup pri hodnotení skutkových a právnych záverov okresného súdu v spojení
s odvolacími námietkami sťažovateľa, jeho závery a ich odôvodnenie mohli zakladať dôvod
na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by
vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je v poradí
ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež poukazuje na to,
že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom,
sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým
súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho
konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne
a faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).
Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom konaní nie je možné ustáliť arbitrárnosť
v postupe a záveroch krajského súdu, pokiaľ ide o rozsah vykonaného dokazovania a ani
pokiaľ ide o jeho skutkové a právne závery v súvislosti so zisteniami a vyhodnotením
správania žalovanej v 2. rade v čase po úmrtí poručiteľky a odmietnutím dedičstva po
poručiteľke. Rovnako nie je možné ustáliť nedostatočné zistenia skutkového stavu
a nesprávne právne závery ani vo vzťahu ku skúmaniu zachovania lehoty na odmietnutie
dedičstva žalovanou v 2. rade, pričom ani zo strany sťažovateľa neboli uvedené žiadne
tvrdenia v jeho sťažnosti, ktoré by poukazovali na uplynutie dlhšej ako jednomesačnej
lehoty medzi poučením o možnosti dedičstvo odmietnuť a jeho odmietnutím.
Pokiaľ sťažovateľ namieta samotné závery najvyššieho súdu o absencii vady konania
podľa § 237 písm. f) OSP, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa dostatočným
spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa v rozsahu potrebnom na
rozhodnutie o prípustnosti dovolania a jeho záver o tom, že rozsudok krajského súdu je
odôvodnený dostatočne a nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, nie je zjavne
neodôvodnený ani arbitrárny, práve naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že otázka posúdenia, či
sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142
ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší
súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany
ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad
a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo
dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka
konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.
II. ÚS 13/01) alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu
sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu a najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutých rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na ochranu vlastníctva a práva na
dedenie podľa čl. 20 ústavy, ktoré odôvodnil takto: „Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR sa
dedenie zaručuje. Pri primerane extenzívnom výklade ustanovenia má byť zaručené, že sa
zabráni tomu, aby pri vyporadúvaní dedičstva nenapomáhal súd – i keď celkom zabrániť
tomu pri dodržaní zákona nemôže - prípadnému úniku z tzv. dedičskej kolácie (§ 484
Občianskeho zákonníka) a množstva možných pridružených situácií. I keď v sťažnosti nie je
miesto pre opis iného správania žalovaných, žiada sa uviesť, že zatajili nielen dedičov, ale
aj podstatnú časť pozostalosti vysokej hodnoty.“
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že zákonné dôsledky odmietnutia dedičstva
nie sú okolnosťou, ktorá by modifikovala kritériá posudzovania splnenia zákonných
predpokladov účinného odmietnutia dedičstva. Ústavný súd preto uzatvára aj s ohľadom na
závery vo vzťahu k možnosti porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru, že medzi namietaným postupom a rozhodnutiami
krajského súdu a najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti
sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv,
odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd
ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016