Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 126/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia

základného práva na ochranu vlastníctva a práva na dedenie podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru

o ľudských právach a základných slobodách postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. februára 2014, ako aj postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára

2016 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva

a práva na dedenie podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. februára 2014 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 27. októbra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Sťažnosť napáda rozhodnutia súdov, vydané v spore o určenie okruhu dedičov.

Dňa 2.10.2009 zomrela , majiteľka najstaršej lekárne

v .

Sestra poručiteľky dňa 5.10.2009 prostredníctvom

advokátky oznamuje súdu, že ako dedičia prichádzajú do úvahy ona a jej dcéra

.

Poverená notárka , začína promptne konanie pod č. 26D

1388/2009, .

Sťažovateľ sa od známych dozvedá o úmrtí poručiteľky. Keďže ide o súrodenca,

upovedomí notárku, že prichádza do úvahy ako dedič. Okrem neho aj dcéra ďalšej,

zomrelej sestry , , bývajúca v USA.

Medzitým ako potencionálna dedička vykoná množstvo

administratívnych krokov v súvislosti s prevádzkou lekárne.

Pri jednom z výsluchov prehlasuje, že dedičstvo odmieta. Do jej

dedičských práv mala vstúpiť dcéra dr. .

Sťažovateľ popiera zákonnosť uvedeného úkonu a podáva žalobu o určenie, že

dr. Hedviga P. dedičkou nie je.

Paralelne s týmto sporom prebiehal a skončil spor o ustanovenie správcu

pozostalosti.

Okresný súd v Prešove rozsudkom z 28.4.2011 č. kon. žalobu zamieta

pre údajný nedostatok naliehavého právneho záujmu.

Odvolací súd na odvolanie sťažovateľa uznesením z 12. decembra 2011 č. kon.

prvostupňový rozsudok zrušuje.

Ďalším rozsudkom Okresný súd v Prešove opäť žalobu zamieta s odôvodnením, že

odmietnutie dedičstva bolo účinné, pretože jej aktivita pri

zabezpečovaní chodu lekárne bola vyvíjaná i v záujme jej dcéry. Nevzal však do úvahy, že

správanie žalovanej 2. by bolo totožné, ak by sa dedičstva vzdať nechcela, najmä však

protirečenie medzi konaním a tvrdením, že je chorá, dlho na liekoch a pod, a v takom stave

vybavovala veci za zdravú dcéru, budúcu (či už terajšiu ) schopnú prevádzkovania lekárne.

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 24. februára 2014 napadnutý prvostupňový

rozsudok potvrdil.

Dovolanie sťažovateľa Najvyšší súd SR v konaní č. uznesením

z 27. októbra 2015, sťažovateľovi doručeným dňa 7. decembra 2015, odmietol. Neuznal za

oprávnenú námietku nedostatočného odôvodnenia rozsudkov nižších súdov.

Podľa môjho názoru nezodpovedajú závery napadnutých rozhodnutí postupu,

považovanému za spravodlivý v zmysle, aký tomuto pojmu obsahovo prislúcha podľa praxe

Ústavného a Európskeho súdu. ...

Námietka nesprávneho vyhodnotenia dokazovania nie je podľa praxe Ústavného

súdu i ESĽP dostatočným dôvodom opodstatnenosti sťažnosti, rovnako ako skutkové

a právne omyly, ktorých sa dopustili všeobecné súdy. O takéto dôvody sa však sťažnosť

neopiera. Východiskom pre ňu je (okrem iných) nález Ústavného súdu č. ,

podľa ktorého „Ústavný súd SR je oprávnený posudzovať výsledky dôkazného konania pred

všeobecným súdom, keď právne závery, na ktorých sú rozhodnutia založené, výrazne

nekorešpondujú so skutkovými zisteniami vrátane absencie skutkových zistení.“ A práve

predovšetkým absencia skutkových zistení, podstatných a rozhodujúcich o výsledku sporu je

naplnením podmienky pre záver o porušení namietaných základných práv. Konanie

o predmete sporu v takýchto veciach má z hľadiska dôkazného bremena mierne odlišnú

povahu, ako iné spory. Je to súd, ktorý obligatórne podľa „zisťuje

dedičov“ a je to opäť súd, ktorý podľa odkáže dediča na podanie žaloby.

Je to teda aj záujem súdu na zistení okruhu dedičov. Z toho odvodzujem pre tento prípad

zvýraznenie významu vety druhej , podľa ktorého „súd môže výnimočne

vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre

rozhodnutie vo veci“. ...

Aplikujúc uvedené na prejednávaný prípad je pre rozhodnutie v predmetnej veci

potrebné zistiť dve skutočnosti, ktoré nemusia byť kumulatívne prítomné: Či je správanie

dediča nie také, aké predpokladá , alebo či nedošlo

k prekročeniu lehoty podľa . ...

Súdy podľa môjho názoru celkom opačne vyhodnotili dôkazy, smerujúce k

objasneniu správania sa ako osoby, dávajúcej najavo, že dedičstvo

odmietnuť nechce. Táto otázka bola v centre pozornosti súdov i sťažovateľa. Nedbajúc na

vyššie uvedené znenie , neprekročil túto hranicu ani Najvyšší súd. V

okolnostiach prípadu odlišne ako to ony vyžadovali, odvolal sa na nález Ústavného súdu č.

. Ak aj námietka nedodržania určenej lehoty jedného mesiaca nebola

dostatočne zdôrazňovaná, bolo povinnosťou súdov zaoberať sa ňou ex oficio. ...

Z osobitostí, ktorých je v tomto prípade niekoľko, treba vyzdvihnúť najmä: Slabšiu

profesionálnu úroveň notárky (advokátka nemá rozhodovaciu právomoc, preto nie sú jej

nedostatky významné) spolu s jej nedôveryhodnosťou, ktorá je však celkom nepochybná ako

u , tak u . Vychádzať preto podľa

môjho úsudku možno iba z toho, čo je vo veci písomne zachytené a z predpokladu (na

úrovni až istoty) takých úkonov a konania, ktoré písomne zachytené byť mali, keďže ich

okrem zákona diktuje aj zdravý rozum. ...

V zastúpení dedičky a jej dcéry oznamuje advokátka iniciatívne súdu nielen úmrtie

poručiteľky, ale najmä potencionálnych dedičov. Možno jej odpustiť, že svojsky chápe

dedičskú postupnosť, no zarážajúce je, že jej klientky bez akýchkoľvek pochybností zatajili

úmyselne ďalších dedičov. Nech však boli motívy tohto kroku akékoľvek, už toto prvé

podanie muselo viesť súdnu komisárku pri prvom stretnutí s týmito osobami k vysvetleniu

spôsobu, ako sa môže stať dedičkou dcéra žijúceho súrodenca poručiteľa. A to sa nemohlo

zaobísť bez poučenia o možnosti (v okolnostiach prípadu dokonca nevyhnutnosti) dedičstva

sa vzdať.

Prvostupňový súd uvádza, že v rámci dokazovania vzal do úvahy aj „... listiny

zo spisu OS Prešov sp.zn. “. V odôvodnení rozsudku sa však na žiadnu

z nich nepoukazuje, ani sa žiadna z nich ako dôkaz nehodnotí. Pritom považujem za

nesporné, že tento spis nie je kompletný. Potvrdil to okrem iného ! Notárka

pritom presúva celkom zbytočne zodpovednosť na „pracovníčky úradu“.

Pri prvom kontakte sťažovateľa s notárkou mu táto oznámila, že prišiel v poslednej

chvíli, pretože už mala spis pripravený ako uzavretý na odoslanie súdu (28.10.2009).

Konanie uzavrela iba so žalovanými ako „jedinými dedičkami“ ( ). Bez účasti

sťažovateľa, ktorý už bol ako dedič známy, spisuje notárka - nie pracovníčka úradu -

zápisnicu s jediným cieľom: Prehlásenie o odmietnutí dedičstva žalovanou 2. (9.2.2010).

Dňa 3.12.2009 predkladá notárke advokátka žalovaných celkom nezmyselné a zbytočné

listiny, kde ale uvádza, že „ ... hodlá svoj dedičský podiel odstúpiť

dcére...“. Nevedno, prečo by malo notárku zaujímať, čo urobí dedička so svojim podielom,

nehľadiac na to, aký je na náležitej právnickej úrovni rozdiel medzi odstúpením podielu

a odmietnutím dedičstva. Dôležité však je, že už k tomuto dátumu bola žalovaná 2. najmenej

mesiac v omeškaní so svojím prehlásením. (inak aj v tomto podaní je uvedená lož o tom, že

sťažovateľ nejaké zásielky neprevzal).

Sťažovateľ nie je zaťažený dôkazným bremenom preukázať dodržanie mesačnej

lehoty na odmietnutie dedičstva po príslušnom poučení. To prešlo na žalovanú. V tomto

smere je konanie a na jeho základe vydané rozhodnutie vo veci v príkrom rozpore

s požiadavkami spravodlivého procesu a zásady rovnosti zbraní.

Odvolací i dovolací súd pochybili, keď jednak dokazovanie považovali za úplné

a keď následkom toho považovali za vyčerpané všetky potrebné a dostupné dôkazné

prostriedky významné pre závery. ...

Podľa SR sa dedenie zaručuje. Pri primerane extenzívnom

výklade ustanovenia má byť zaručené, že sa zabráni tomu, aby pri vyporadúvaní dedičstva

nenapomáhal súd - i keď celkom zabrániť tomu pri dodržaní zákona nemôže - prípadnému

úniku z tzv. dedičskej kolácie ( ) a množstva možných

pridružených situácií. I keď v sťažnosti nie je miesto pre opis iného správania žalovaných,

žiada sa uviesť, že zatajili nielen dedičov, ale aj podstatnú časť pozostalosti vysokej

hodnoty.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým:

„1. Vysloví, že Krajský súd Prešov v konaní a rozsudkom

z 24. februára 2014 a Najvyšší súd SR v konaní a uznesením z 27. októbra

2015 porušili základné práva sťažovateľa, zaručené článkami 20 ods. 1 a 46 ods. 1

SR a čl. 6 Dohovoru,

2. Zruší napadnuté rozhodnutia a vráti vec súdom na ďalšie konanie a

3. Prizná sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha

vyslovenia porušenia základného práva na ochranu vlastníctva podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) o zamietnutí žaloby sťažovateľa

ako žalobcu v 1. rade a žalobkyne v 2. rade a jemu predchádzajúcim postupom v odvolacom

konaní, ako aj uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa

proti rozsudku krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom v dovolacom konaní.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na

súdnu ochranu ( ), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (

dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pre posúdenie

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu a namietané

uznesenie najvyššieho súdu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v právnej veci sťažovateľa

ako žalobcu v 1. rade a (ďalej len „žalobkyne v 2. rade“) proti

(ďalej len „žalovaná v 1. rade“) a (ďalej

len „žalovaná v 2. rade“) o určenie, že žalovaná v 1. rade nie je dedičkou po

, zomrelej 2. októbra 2009 (ďalej len „poručiteľka“), rozhodol rozsudkom č. k.

-228 z 25. júna 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že žalobu

žalobcov zamietol. Krajský súd namietaným rozsudkom v odvolacom konaní potvrdil

rozsudok okresného súdu a v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

učinenými okresným súdom. Najvyšší súd namietaným uznesením odmietol dovolanie

sťažovateľa proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu z dôvodu neprípustnosti.

Sťažovateľ sa žalobou podanou okresnému súdu domáhal určenia, že žalovaná

v 1. rade (neter poručiteľky a dcéra žalovanej v 2. rade) nie je dedičkou po poručiteľke

nastupujúcou po žalovanej v 2. rade (sestre poručiteľky) pre odmietnutie dedičstva

žalovanou v 2. rade, a to z dôvodu, že žalovaná v 2. rade nemohla účinne odmietnuť

dedičstvo po poručiteľke, keďže v zmysle svojím počínaním

po úmrtí poručiteľky dala najavo, že dedičstvo nechce odmietnuť.

Sporným v označenom konaní bolo posúdenie skutkových okolností spočívajúcich

v správaní sa žalovanej v 2. rade a vyhodnotenie, či jej počínanie po úmrtí poručiteľky bolo

počínaním, ktorým dala najavo, že dedičstvo nechce odmietnuť v zmysle § 465

. V nadväznosti na uvedené posúdenie, či žalovaná mohla v danej

veci platne a účinne odmietnuť dedičstvo po poručiteľke, a teda či mohla na jej miesto ako

zákonnej dedičky, ktorá pre odmietnutie dedičstva nededí, nastúpiť ako zákonná dedička jej

dcéra (žalovaná v 1. rade) v zmysle .

Okresný súd, ako aj krajský súd nevyhodnotili počínanie žalovanej v 2. rade v období

od úmrtia poručiteľky 2. októbra 2009 do vyhlásenia žalovanej v 2. rade do zápisnice pred

konajúcim notárom ako súdnym komisárom prerokúvajúcim dedičstvo ako také, ktorým by

dala najavo, že dedičstvo odmietnuť nechce, a preto okresný súd žalobu zamietol a krajský

súd stotožniac sa s jeho skutkovými i právnymi závermi rozsudok okresného súdu potvrdil.

Najvyšší súd namietaným uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku

krajského súdu z dôvodu, že nezistil danosť žiadnej z vád konania podľa § 237 ods. 1

(ďalej len „OSP“), ktorá by zakladala prípustnosť dovolania

proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vrátane vady namietanej v dovolaní

sťažovateľom spočívajúcej v podľa neho nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského

súdu, a tým odňatí možnosti konať pred súdom [ ].

Sťažovateľ v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namietal podľa neho

nesprávne závery krajského súdu v spornej otázke, nedostatočné odôvodnenie záverov

krajského súdu, ako aj nesprávne závery najvyššieho súdu pri vyhodnotení prípustnosti

dovolania s ohľadom na sťažovateľom uvádzaný dôvod prípustnosti dovolania (aj dovolací

dôvod) spočívajúci v nedostatočnom odôvodnení rozsudku [ ].

Sťažovateľ nad rámec svojich odvolacích dôvodov aj nad rámec dôvodov jeho

dovolania namietal aj nevysporiadanie sa všeobecných súdov s otázkou splnenia zákonných

predpokladov pre účinné odmietnutie dedičstva žalovanou v 2. rade v zmysle § 463 a § 464

(poučenie dediča o možnosti dedičstvo odmietnuť, forma úkonu

odmietnutia dedičstva a lehota na učinenie tohto úkonu), čo podľa sťažovateľa mali

všeobecné súdy skúmať z úradnej moci nezávisle od toho, či to sťažovateľ činil sporným.

Sťažovateľ vytýkal okresnému súdu, a tým aj krajskému súdu a najvyššiemu súdu, že

v konaní neboli vykonané aj ďalšie dôkazy účastníkmi nenavrhované, ktorých vykonanie

bolo nevyhnutné pre rozhodnutie v zmysle so zdôraznením, že uvedený

postup súdu pri dokazovaní odôvodňoval samotný charakter konania.

Krajský súd v relevantnej časti svoj rozsudok odôvodnil takto:

„Odvolací súd v zmysle zásad ustanovenia preskúmal napadnutý

rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia

pojednávania v súlade s ustanovením a zistil, že odvolanie žalobcov nie

je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol

vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto

skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité

a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu

odkazuje.

v ustanovení a nasl. upravuje konanie o dedičstve.

Určovanie okruhu dedičov nie je ponechané iba na vôli účastníkov dedičského konania.

Jednou z povinností súdu vyplývajúcich z ust. je zistenie dedičov

v rámci predbežného vyšetrenia. V dedičskom konaní sa preto nemôže konať s tým, kto

postavenie dediča nemá.

Dedenie je systematicky zaradené do 7. časti ( až 487).

Jedným z oprávnení dediča vyplývajúcim z ustanovenia , je

oprávnenie dediča dedičstvo odmietnuť. Týmto jednostranným právnym úkonom dedič

prejavu svoju vôľu nedediť. Ak však dedič svojím počínaním dal najavo, že dedičstvo nechce

odmietnuť, dedičstvo už odmietnuť nemôže, čo je zrejmé z ustanovenia § 465 Občianskeho

zákonníka. Ak z konania dediča úmysel odmietnuť dedičstvo nevyplýva vyhlásenie

o odmietnutí dediča sa za platné považovať nedá.

V prejednávanej veci medzi účastníkmi zostalo sporným, či zo strany žalovanej

v 2. rade došlo k platnému odmietnutiu dedičstva alebo nie.

V prejednávanom spore sa vykonávalo rozsiahle dokazovanie, pri ktorom bol každý

dôkaz podľa ustanovenia vyhodnotený jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomných súvislostiach, pričom výsledky vykonaného dokazovania neodôvodňujú záver,

podľa ktorého žalovaná v 2. rade svojím počínaním dala najavo, že dedičstvo nechce

odmietnuť.

Za dôkaz opaku sa nedá považovať dohoda uzatvorená medzi žalovanými

a dňa 6.10.2009 (č. l. 8 a 9 spisu). V preambule tejto

dohody sa žalovaná v 2. rade zaviazala vykonávať správu pozostalosti po nebohej

. v ustanovení umožňuje súdu ustanoviť

správcu dedičstva alebo jeho časti, pričom výkonom správy nemusí byť poverený iba dedič.

Záväzok žalovanej v 2. rade vykonávať správu dedičstva teda nie je možné považovať za

úkon znemožňujúci odmietnutie dedičstva zo strany tejto účastníčky. Z obsahu predloženej

dohody nevyplýva akýkoľvek záujem žalovanej v 2. rade na pokračovaní v prevádzkovaní

živnosti po poručiteľke. Týmto právnym úkonom poverila svoju dcéru žalovanú v 1. rade

a založením spoločnosti s ručením obmedzeným s cieľom pokračovať

v prevádzkovaní lekárne po nebohej . Do doby ukončenia dedičského

konania prevádzkovaním živnosti bola poverená žalovaná v 1. rade. Žalovaná v 1. rade

a ako spoločníci spoločnosti sa zaviazali po ukončení

dedičského konania prijať do pracovného pomeru všetkých zamestnancov nebohej

poručiteľky a prevziať skladové zásoby liekov od dodávateľov. Zároveň sa zaviazali

pokračovať v životnom profesijnom diele nebohej poručiteľky tak ako mu celý svoj život

poručiteľka zasvätila a nadviazať na jej mnohoročnú tvorivú, pracovnú a podnikateľskú

činnosť v celom rozsahu a pokračovať v prevádzke lekárne Salvator v pôvodných

priestoroch. Z tohto listinného dôkazu je evidentné, že žalovaná v 2. rade lekáreň Salvator

po poručiteľke prevádzkovať nechcela a teda mohla v súlade s ustanovením § 463 ods. 1

dedičstvo odmietnuť.

Rovnako podania adresované poisťovniam, daňovému úradu, Slovenskej lekárnickej

komore a veriteľom, ktorými žalovaná v 2. rade oznamovala úmrtie poručiteľky nemožno

označiť inak než za listiny informujúce dotknuté osoby o právne významnej skutočnosti,

ktorou bola smrť .

Pokiaľ ide o list žalovanej v 2. rade z 8.10.2009 adresovaný Krajskému súdu

v Prešove ako subjektu, s ktorým mala poručiteľka uzatvorenú zmluvu o nájme nebytových

priestorov tento je potrebné považovať za dôkaz potvrdzujúci snahu žalobkyne zabrániť

zániku nájomného vzťahu, ku ktorému by v prípade jej pasivity nepochybne došlo. Platí totiž

ustanovenie o nájme a podnájme nebytových

priestorov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ak nebolo dohodnuté inak, nájom

zaniká smrťou nájomcu, pokiaľ dedičia po poručiteľovi, ktorý bol nájomcom, do 30 dní od

jeho smrti neoznámia prenajímateľovi, že pokračujú v nájme.

Čo sa týka dohody uzatvorenej medzi Krajským súdom v Prešove a žalovanou

v 2. rade ako nájomníčkou dňa 15.3.2010, na ktorú poukazujú žalobcovia v odvolaní, táto je

pre posúdenie uplatneného nároku právne bezvýznamná. K podpisu tejto dohody došlo až

po tom, čo žalovaná v 2. rade dňa 9.2.2010 dedičstvo odmietla.

Žalovaná v 2. rade sa svojimi úkonmi snažila preventívne ochrániť majetok

poručiteľky pred možným poškodením a zabezpečiť kontinuitu pracovnoprávnych vzťahov

zamestnancov nebohej v pôvodných nebytových priestoroch určených

k prevádzkovaniu lekárne.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219

ods. 1 a ods. 2 napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu dospel

k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť ústavnú

udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa relevantne

vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočne

odôvodnil, tak ako sú tieto už citované. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom

aplikovaný postup pri hodnotení skutkových a právnych záverov okresného súdu v spojení

s odvolacími námietkami sťažovateľa, jeho závery a ich odôvodnenie mohli zakladať dôvod

na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v .

Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by

vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je v poradí

ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež poukazuje na to,

že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom,

sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým

súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho

konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne

a faktické okolnosti konkrétneho prípadu ().

Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom konaní nie je možné ustáliť arbitrárnosť

v postupe a záveroch krajského súdu, pokiaľ ide o rozsah vykonaného dokazovania a ani

pokiaľ ide o jeho skutkové a právne závery v súvislosti so zisteniami a vyhodnotením

správania žalovanej v 2. rade v čase po úmrtí poručiteľky a odmietnutím dedičstva po

poručiteľke. Rovnako nie je možné ustáliť nedostatočné zistenia skutkového stavu

a nesprávne právne závery ani vo vzťahu ku skúmaniu zachovania lehoty na odmietnutie

dedičstva žalovanou v 2. rade, pričom ani zo strany sťažovateľa neboli uvedené žiadne

tvrdenia v jeho sťažnosti, ktoré by poukazovali na uplynutie dlhšej ako jednomesačnej

lehoty medzi poučením o možnosti dedičstvo odmietnuť a jeho odmietnutím.

Pokiaľ sťažovateľ namieta samotné závery najvyššieho súdu o absencii vady konania

podľa , ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa dostatočným

spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa v rozsahu potrebnom na

rozhodnutie o prípustnosti dovolania a jeho záver o tom, že rozsudok krajského súdu je

odôvodnený dostatočne a nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, nie je zjavne

neodôvodnený ani arbitrárny, práve naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že otázka posúdenia, či

sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142

ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší

súd (mutatis mutandis , ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany

ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad

a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo

dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka

konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.

) alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu

sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu a najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutých rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na ochranu vlastníctva a práva na

dedenie podľa , ktoré odôvodnil takto: „Podľa SR sa

dedenie zaručuje. Pri primerane extenzívnom výklade ustanovenia má byť zaručené, že sa

zabráni tomu, aby pri vyporadúvaní dedičstva nenapomáhal súd – i keď celkom zabrániť

tomu pri dodržaní zákona nemôže - prípadnému úniku z tzv. dedičskej kolácie (§ 484

) a množstva možných pridružených situácií. I keď v sťažnosti nie je

miesto pre opis iného správania žalovaných, žiada sa uviesť, že zatajili nielen dedičov, ale

aj podstatnú časť pozostalosti vysokej hodnoty.“

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že zákonné dôsledky odmietnutia dedičstva

nie sú okolnosťou, ktorá by modifikovala kritériá posudzovania splnenia zákonných

predpokladov účinného odmietnutia dedičstva. Ústavný súd preto uzatvára aj s ohľadom na

závery vo vzťahu k možnosti porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, že medzi namietaným postupom a rozhodnutiami

krajského súdu a najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv,

odmietol jeho sťažnosť podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016