Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 142/2016
PDF · 171.36 KB
No categories available
I. ÚS 142/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, doručovacia adresa , a
, zastúpených advokátom JUDr. Jánom Floriánom Gajniakom,
advokáti s. r. o., Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 171/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) a
(ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú
porušenie svojich základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bratislava
IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 171/2010 (ďalej aj
„napadnuté konanie“). Sťažnosť neobsahovala zákonom predpísané náležitosti, preto
ústavný súd vyzval 18. januára 2016 sťažovateľov na jej doplnenie. Doplnenie sťažnosti
bolo doručené ústavnému súdu 15. februára 2016.
2. Zo sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi
napadnutého konania „vo veci vydania veci (krádeže nábytku a vybavenia ich bytu)“ na
základe ich žaloby podanej 17. mája 2010. Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom
8. decembra 2015 až po 18 nariadených pojednávaniach (tri z nich boli zrušené) tak, že ich
žalobu zamietol. Proti rozsudku podali sťažovatelia odvolanie.
3. Podľa sťažovateľov okresný súd nekonal správne a v súlade so zákonom, keď
prerušil konanie na jeden rok 4. apríla 2012 (toto obdobie považujú za prieťah), a nesúhlasia
ani so stanoviskom predsedníčky okresného súdu, ktoré prezentovala v odpovedi na ich
sťažnosť na zbytočné prieťahy podanej 1. decembra 2015, keď uviedla, že ich sťažnosť nie
je dôvodná z dôvodu, že nečinnosť okresného súdu v napadnutom konaní nebola zistená.
Obdobne porušenie svojich označených práv vidia tiež v tom, že postup okresného súdu bol
neefektívny a s prieťahmi aj pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov, keďže
podľa ich názoru sú spotrebiteľské spory od tejto povinnosti oslobodené, a za prieťah
považujú aj odmietnutie ich podania na základe uznesenia okresného súdu z 1. júla 2010.
Okresný súd mal podľa nich vo veci samej rozhodnúť už na prvom pojednávaní.
4. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom
rozhodol, že základné práva sťažovateľov označené v bode 1 v napadnutom konaní
porušené boli, a súčasne požadujú priznať (každému) finančné zadosťučinenie v sume
9 500 € z titulu majetkovej ujmy a 15 000 € z titulu nemajetkovej ujmy. Ďalej žiadajú, aby
im ústavný súd priznal trovy konania spolu v sume 420 €.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom.
8. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ide
vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj
z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne
rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto
práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať
(m. m. II. ÚS 387/06, IV. ÚS 637/2013, I. ÚS 58/2015).
9. Predmetom sťažnosti sťažovateľov je údajne prieťahový a neefektívny postup
okresného súdu v napadnutom konaní, čím malo dôjsť aj k porušeniu ich základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
10. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
11. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojmom
autonómnym, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené
lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení,
či došlo, alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný
súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti
danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by
bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne
aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) napr. I. ÚS 63/00. Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou
(II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03, II. ÚS 298/06, II. ÚS 250/09) poskytuje ochranu
základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len
vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu
označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo. Ak v čase doručenia
sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného
práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je
spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03, I. ÚS 559/2014). Uvedený právny názor ústavného
súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav
Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
12. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti vychádza aj z toho názoru, že
„Dĺžku trvania súdneho konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich
nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v súdnom
konaní“ (II. ÚS 41/00, II. ÚS 152/06).
13. Ústavný súd, vychádzajúc zo sťažnosti, námietok sťažovateľov a svojich zistení,
konštatuje, že priebeh napadnutého konania zatiaľ neosvedčuje, že v tomto napadnutom
konaní došlo k porušeniu označených práv uvedených v bode 7 a 9. Na základe skutočností
uvedených sťažovateľmi (pozri bod 3) nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať
namietaný postup okresného súdu za taký, ktorý by bolo možné hoci aj vzhľadom na
celkovú dĺžku tohto konania kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“, a to preto, že ich
sťažnosť (bez splnenia zákonom predpísaných náležitostí) jednak bola podaná v čase, keď
okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom (a sťažovatelia vedeli o tomto zámere
okresného súdu už skôr 27. októbra 2015, keď okresný súd odročil pojednávanie na účely
vyhlásenia rozsudku na 8. december 2015), ale tiež preto, že ich argumenty vôbec
nepresvedčili ústavný súd o opísaných obdobiach neodôvodnenej nečinnosti (prerušenie
konania nemožno považovať za taký prieťah, ktorý by ústavný súd považoval za zbytočný)
a sťažovatelia presne v sťažnosti ani neuviedli, prečo rešpektovali prerušenie konania a
viac ako rok nežiadali, aby okresný súd vo veci začal konať. K posúdeniu tejto otázky majú
navyše v zásade lepšie predpoklady všeobecné súdy než ústavný súd, odhliadnuc
od princípu subsidiarity, ktorým sa riadi jeho vzťah k všeobecným súdom a ktorému viac
zodpovedá, aby ústavný súd, pokiaľ to nie je nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosť
alebo účelnosť zvoleného procesného postupu. Ani nedostatok efektivity okresného súdu,
ktorý videli sťažovatelia v množstve pojednávaní v okolnostiach posudzovanej veci,
nemožno považovať za rozhodujúci, ak okresný súd vo veci samej už rozhodol
a v súčasnosti len pripravuje podklady na predloženie spisu odvolaciemu súdu. Samotné
napadnuté konanie a jeho trvanie do vydania rozsudku bolo predovšetkým ovplyvnené
najmä nedostatočnou súčinnosťou sťažovateľov a ich podielom na predlžovaní konania,
tieto dôvody spolu nevytvárajú v súčasnosti možnosť prijatia záveru s údajným tvrdeným
porušením ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a to napriek tomu, že od podania žaloby do vydania rozsudku uplynulo dlhšie
obdobie. Procesný postup okresného súdu bol v zásade plynulý, smeroval a smeruje
k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov a neboli zistené žiadne obdobia nečinnosti,
ktoré by v kontexte celej veci predstavovali v súčasnosti zásah do ich označených práv.
Okresný súd navyše v čase podania ešte nekvalifikovanej sťažnosti (7. december 2015) už
nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne
prieťahy v ňom (IV. ÚS 214/03, II. ÚS 1/05 I. ÚS 559/2014, I. ÚS 37/2015).
14. Ústavný súd teda zohľadnil najmä to, že v priebehu konania bol okresný súd
viackrát konfrontovaný s procesnými úkonmi sťažovateľov, ktorí opakovane podávali
neúplné procesné návrhy, zmeny petitu a podobne, v dôsledku čoho ich musel okresný súd
vyzývať na odstránenie nedostatkov (napr. 26. mája 2010, 26. marca 2013 ), neskôr napriek
odňatiu oslobodenia od súdnych poplatkov najmä sťažovateľ podával žiadosti o oslobodenie
od súdnych poplatkov (25. septembra 2012 alebo 31. mája 2013), s ktorými sa okresný súd
a odvolací súd museli vysporiadať, a tiež sa obidvaja nedostavili na pojednávanie, ako to
uviedla predsedníčka okresného súdu v odpovedi č. Spr. 2134/2015 z 31. decembra 2015.
Sťažovateľka bola pripustená do konania (na strane žalobcov) napokon až 6. mája 2013,
keď o tom uznesením rozhodol okresný súd.
15. Rozhodovanie o procesných návrhoch, o ktorých je podľa príslušných kódexov
(napr. Občianskeho súdneho poriadku) všeobecný súd povinný rozhodnúť ešte pred
vlastným prejednaním a rozhodnutím o merite veci, je okolnosťou, na ktorú ústavný súd
prihliadol už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tým aj právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).
16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov, ktorou namietajú
porušenie svojho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 171/2010
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, odmietol nateraz pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
17. Ústavný súd k tomu dodáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu,
aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovatelia v tejto veci
za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným
prieťahom, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.
18. Sťažovatelia, kvalifikovane zastúpení advokátom, tiež v časti sťažnosti namietali
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (sťažnosť
v tejto časti neobsahuje zákonom o ústavnom súde predpísané náležitosti ustanovené v § 20
ods. 1, pretože neobsahuje žiadne vecné odôvodnenie) a tiež porušenie základného práva na
ochranu vlastníctva majetku podľa čl. 20 ústavy, ktoré je bez bližšieho označenia
konkrétneho ustanovenia ústavy. Čo sa týka namietaného porušenia práva na pokojné
užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré malo spočívať predovšetkým
v nečinnosti okresného súdu, pretože nemohli užívať majetok, ktorý im bol údajne
odcudzený, k tomu ústavný súd dodáva s odkazom na svoju judikatúru (napr. III. ÚS 324/05
a predtým IV. ÚS 221/03 – uznesenie z predbežného prerokovania z 5. decembra 2003)
a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Varipati proti Grécku z 26. 10. 1999
č. 38459/97, Versini proti Francúzsku z 10. 7. 2001 č. 40096/98), že majetkové dôsledky
spôsobené neprimeranou dĺžkou konania nepredstavujú porušenie čl. 1 dodatkového
protokolu, ale sú len následkom porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré však v danom
prípade zatiaľ zistené nebolo.
19. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy „každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...“. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu „každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.
Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré
stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.“.
20. Ústavnému súdu neprináleží hodnotiť spôsob, akým okresný súd postupuje
v spore o vydanie veci, ak navyše bolo zastavené trestné stíhanie proti osobám, proti ktorým
sťažovatelia podali žalobu o vydanie veci. Ústavný súd nemôže nahradzovať všeobecné
súdy pri ich rozhodovaní v rozsahu ich právomoci upravenej ústavou. V posudzovanom
prípade je na okresnom súde, aby rozhodol, či sú splnené všetky zákonné podmienky na
vydanie veci, resp. na rozhodnutie o majetkovej, resp. nemajetkovej ujme, ktoré otázky sú
predmetom sporu. Keďže vlastnícke právo je predmetom konania, ktoré do dnešného dňa
neskončilo, ústavný súd nemôže predchádzať výsledok tohto konania vlastnými úvahami.
21. Z uvedených dôvodov (pozri bod 18) aj túto časť sťažnosti sťažovateľov
odmietol ústavný súd pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),
hoci tak mohol urobiť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016