Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 142/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, doručovacia adresa , a

, zastúpených advokátom JUDr. Jánom Floriánom Gajniakom,

advokáti s. r. o., Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základných práv vlastniť majetok podľa , na súdnu

ochranu podľa a na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) a

(ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojich základných práv vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa a na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bratislava

IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„napadnuté konanie“). Sťažnosť neobsahovala zákonom predpísané náležitosti, preto

ústavný súd vyzval 18. januára 2016 sťažovateľov na jej doplnenie. Doplnenie sťažnosti

bolo doručené ústavnému súdu 15. februára 2016.

2. Zo sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi

napadnutého konania „vo veci vydania veci (krádeže nábytku a vybavenia ich bytu)“ na

základe ich žaloby podanej 17. mája 2010. Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom

8. decembra 2015 až po 18 nariadených pojednávaniach (tri z nich boli zrušené) tak, že ich

žalobu zamietol. Proti rozsudku podali sťažovatelia odvolanie.

3. Podľa sťažovateľov okresný súd nekonal správne a v súlade so zákonom, keď

prerušil konanie na jeden rok 4. apríla 2012 (toto obdobie považujú za prieťah), a nesúhlasia

ani so stanoviskom predsedníčky okresného súdu, ktoré prezentovala v odpovedi na ich

sťažnosť na zbytočné prieťahy podanej 1. decembra 2015, keď uviedla, že ich sťažnosť nie

je dôvodná z dôvodu, že nečinnosť okresného súdu v napadnutom konaní nebola zistená.

Obdobne porušenie svojich označených práv vidia tiež v tom, že postup okresného súdu bol

neefektívny a s prieťahmi aj pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov, keďže

podľa ich názoru sú spotrebiteľské spory od tejto povinnosti oslobodené, a za prieťah

považujú aj odmietnutie ich podania na základe uznesenia okresného súdu z 1. júla 2010.

Okresný súd mal podľa nich vo veci samej rozhodnúť už na prvom pojednávaní.

4. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom

rozhodol, že základné práva sťažovateľov označené v bode 1 v napadnutom konaní

porušené boli, a súčasne požadujú priznať (každému) finančné zadosťučinenie v sume

9 500 € z titulu majetkovej ujmy a 15 000 € z titulu nemajetkovej ujmy. Ďalej žiadajú, aby

im ústavný súd priznal trovy konania spolu v sume 420 €.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

7. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom.

8. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ide

vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj

z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už v sťažnosti podľa označený všeobecný súd meritórne

rozhodol pred jej podaním (), a preto už k namietanému porušovaniu týchto

práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať

(m. m. , , ).

9. Predmetom sťažnosti sťažovateľov je údajne prieťahový a neefektívny postup

okresného súdu v napadnutom konaní, čím malo dôjsť aj k porušeniu ich základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

10. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

).

11. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojmom

autonómnym, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené

lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení,

či došlo, alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v a práva podľa dohovoru, ústavný

súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie

uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti

danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup

dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by

bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle (podobne

aj čl. 6 ods. 1 dohovoru)  napr. . Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou

(, , , , ) poskytuje ochranu

základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa len

vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu

označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo. Ak v čase doručenia

sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného

práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je

spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právu podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , ). Uvedený právny názor ústavného

súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav

Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

12. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti vychádza aj z toho názoru, že

„Dĺžku trvania súdneho konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich

nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v súdnom

konaní“ (, ).

13. Ústavný súd, vychádzajúc zo sťažnosti, námietok sťažovateľov a svojich zistení,

konštatuje, že priebeh napadnutého konania zatiaľ neosvedčuje, že v tomto napadnutom

konaní došlo k porušeniu označených práv uvedených v bode 7 a 9. Na základe skutočností

uvedených sťažovateľmi (pozri bod 3) nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať

namietaný postup okresného súdu za taký, ktorý by bolo možné hoci aj vzhľadom na

celkovú dĺžku tohto konania kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“, a to preto, že ich

sťažnosť (bez splnenia zákonom predpísaných náležitostí) jednak bola podaná v čase, keď

okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom (a sťažovatelia vedeli o tomto zámere

okresného súdu už skôr 27. októbra 2015, keď okresný súd odročil pojednávanie na účely

vyhlásenia rozsudku na 8. december 2015), ale tiež preto, že ich argumenty vôbec

nepresvedčili ústavný súd o opísaných obdobiach neodôvodnenej nečinnosti (prerušenie

konania nemožno považovať za taký prieťah, ktorý by ústavný súd považoval za zbytočný)

a sťažovatelia presne v sťažnosti ani neuviedli, prečo rešpektovali prerušenie konania a

viac ako rok nežiadali, aby okresný súd vo veci začal konať. K posúdeniu tejto otázky majú

navyše v zásade lepšie predpoklady všeobecné súdy než ústavný súd, odhliadnuc

od princípu subsidiarity, ktorým sa riadi jeho vzťah k všeobecným súdom a ktorému viac

zodpovedá, aby ústavný súd, pokiaľ to nie je nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosť

alebo účelnosť zvoleného procesného postupu. Ani nedostatok efektivity okresného súdu,

ktorý videli sťažovatelia v množstve pojednávaní v okolnostiach posudzovanej veci,

nemožno považovať za rozhodujúci, ak okresný súd vo veci samej už rozhodol

a v súčasnosti len pripravuje podklady na predloženie spisu odvolaciemu súdu. Samotné

napadnuté konanie a jeho trvanie do vydania rozsudku bolo predovšetkým ovplyvnené

najmä nedostatočnou súčinnosťou sťažovateľov a ich podielom na predlžovaní konania,

tieto dôvody spolu nevytvárajú v súčasnosti možnosť prijatia záveru s údajným tvrdeným

porušením ich základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, a to napriek tomu, že od podania žaloby do vydania rozsudku uplynulo dlhšie

obdobie. Procesný postup okresného súdu bol v zásade plynulý, smeroval a smeruje

k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov a neboli zistené žiadne obdobia nečinnosti,

ktoré by v kontexte celej veci predstavovali v súčasnosti zásah do ich označených práv.

Okresný súd navyše v čase podania ešte nekvalifikovanej sťažnosti (7. december 2015) už

nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne

prieťahy v ňom (, , ).

14. Ústavný súd teda zohľadnil najmä to, že v priebehu konania bol okresný súd

viackrát konfrontovaný s procesnými úkonmi sťažovateľov, ktorí opakovane podávali

neúplné procesné návrhy, zmeny petitu a podobne, v dôsledku čoho ich musel okresný súd

vyzývať na odstránenie nedostatkov (napr. 26. mája 2010, 26. marca 2013 ), neskôr napriek

odňatiu oslobodenia od súdnych poplatkov najmä sťažovateľ podával žiadosti o oslobodenie

od súdnych poplatkov (25. septembra 2012 alebo 31. mája 2013), s ktorými sa okresný súd

a odvolací súd museli vysporiadať, a tiež sa obidvaja nedostavili na pojednávanie, ako to

uviedla predsedníčka okresného súdu v odpovedi č. Spr. 2134/2015 z 31. decembra 2015.

Sťažovateľka bola pripustená do konania (na strane žalobcov) napokon až 6. mája 2013,

keď o tom uznesením rozhodol okresný súd.

15. Rozhodovanie o procesných návrhoch, o ktorých je podľa príslušných kódexov

(napr. ) všeobecný súd povinný rozhodnúť ešte pred

vlastným prejednaním a rozhodnutím o merite veci, je okolnosťou, na ktorú ústavný súd

prihliadol už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie

základného práva podľa (a tým aj právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov, ktorou namietajú

porušenie svojho základného práva garantovaného a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

podľa , odmietol nateraz pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

17. Ústavný súd k tomu dodáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci

rozhodnutej v zmysle , a preto nebráni tomu,

aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovatelia v tejto veci

za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným

prieťahom, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.

18. Sťažovatelia, kvalifikovane zastúpení advokátom, tiež v časti sťažnosti namietali

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa (sťažnosť

v tejto časti neobsahuje predpísané náležitosti ustanovené v

ods. 1, pretože neobsahuje žiadne vecné odôvodnenie) a tiež porušenie základného práva na

ochranu vlastníctva majetku podľa , ktoré je bez bližšieho označenia

konkrétneho ustanovenia . Čo sa týka namietaného porušenia práva na pokojné

užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré malo spočívať predovšetkým

v nečinnosti okresného súdu, pretože nemohli užívať majetok, ktorý im bol údajne

odcudzený, k tomu ústavný súd dodáva s odkazom na svoju judikatúru (napr.

a predtým – uznesenie z predbežného prerokovania z 5. decembra 2003)

a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Varipati proti Grécku z 26. 10. 1999

č. 38459/97, Versini proti Francúzsku z 10. 7. 2001 č. 40096/98), že majetkové dôsledky

spôsobené neprimeranou dĺžkou konania nepredstavujú porušenie čl. 1 dodatkového

protokolu, ale sú len následkom porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré však v danom

prípade zatiaľ zistené nebolo.

19. Podľa „každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...“. Podľa čl. 1 dodatkového

protokolu „každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré

stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.“.

20. Ústavnému súdu neprináleží hodnotiť spôsob, akým okresný súd postupuje

v spore o vydanie veci, ak navyše bolo zastavené trestné stíhanie proti osobám, proti ktorým

sťažovatelia podali žalobu o vydanie veci. Ústavný súd nemôže nahradzovať všeobecné

súdy pri ich rozhodovaní v rozsahu ich právomoci upravenej . V posudzovanom

prípade je na okresnom súde, aby rozhodol, či sú splnené všetky zákonné podmienky na

vydanie veci, resp. na rozhodnutie o majetkovej, resp. nemajetkovej ujme, ktoré otázky sú

predmetom sporu. Keďže vlastnícke právo je predmetom konania, ktoré do dnešného dňa

neskončilo, ústavný súd nemôže predchádzať výsledok tohto konania vlastnými úvahami.

21. Z uvedených dôvodov (pozri bod 18) aj túto časť sťažnosti sťažovateľov

odmietol ústavný súd pre zjavnú neopodstatnenosť ( ),

hoci tak mohol urobiť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016