Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 143/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej obchodnou

spoločnosťou , ,

v mene ktorej koná konateľ a advokát , pre namietané porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením (správne rozsudkom) Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -236 z 23. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením (správne rozsudkom) Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -236 z 23. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“

alebo ,,napadnutý rozsudok“ ).

K označeniu napadnutého rozhodnutia sťažovateľkou ako „uznesenie“ ústavný súd

poznamenáva, že dopytom na krajskom súde zistil, že krajský súd rozhodol o potvrdení

rozsudku okresného súdu rozsudkom, ktorý v písomnom vyhotovení odoslanom účastníkom

konania nesprávne označil ako „uznesenie“, avšak túto nesprávnosť odstránil opravným

uznesením č. k. -244 z 3. novembra 2014 (ďalej aj „opravné uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným

Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka ako

navrhovateľka domáhala proti obchodnej spoločnosti

(ďalej len „odporkyňa“), vydania bezdôvodného obohatenia „vo výške 730 € s úrokom

z omeškania vo výške 10 % ročne, počítaný od 27. 01. 2009 do zaplatenia“. Sťažovateľka

v návrhu uviedla, že 16. februára 2003 uzatvorila s odporkyňou úverovú zmluvu na nákup

tovaru , pričom úver predstavoval sumu 11 032 Sk, ktorú podľa zmluvných

podmienok splatila v dohodnutých 24-mesačných splátkach po 646 Sk. Dňa 30. decembra

2003 odporkyňa zaslala sťažovateľke list, v ktorom uviedla, že na základe uzavretej

úverovej zmluvy jej posiela nákupnú „OK kartu“ s úverovým rámcom 20 000 Sk. Dňa

11. septembra 2007 odporkyňa zaslala sťažovateľke novú verziu karty. Sťažovateľka

v návrhu poukázala na to, že z týchto kariet priebežne vyberala finančné prostriedky

a pravidelne splácala mesačné splátky, avšak ďalšie úverové zmluvy s odporkyňou

neuzatvárala. Listom z 30. októbra 2008 odporkyňa informovala sťažovateľku o výpovedi

úverovej zmluvy a zablokovaní karty. Dňa 29. decembra 2008 odporkyňa vyzvala

sťažovateľku na splatenie dlhu na kreditnej karte v sume 618,50 €. Pretože sťažovateľka

nemala dostatok finančných prostriedkov, pristúpila na návrh odporkyne a vyplnila

„predvyplnenú žiadosť... o vydanie splátkovej karty Quatro s tým, že po jej vydaní bude

z účtu splátkovej karty Quatro splatený dlh voči navrhovateľovi vo výške 618,53 €“, čo sa aj

2. januára 2009 stalo. Následne sťažovateľka z platobnej histórie výberov a splátok zistila,

že odporkyňa sa na jej úkor bezdôvodne obohatila. V konaní pred okresným súdom

sťažovateľka namietala, že zmluva o revolvingovom úvere (t. j. úvere, ktorý sa stále dopĺňa

na určitú pôvodnú sumu, pozn.) je neplatným právnym úkonom, pretože nebola uzavretá

v písomnej forme, a že subjektívna premlčacia doba nemohla začať plynúť od 2. januára

2009, „nakoľko by bolo absurdné a absolútne nelogické, aby z karty Quatro vyplácala

sumu, o ktorej už v tom čase vedela, že sa jedná o bezdôvodné obohatenie. Preukázateľne

sa o tejto skutočnosti... dozvedela až začiatkom januára 2011, čiže návrh na vydanie

bezdôvodného obohatenia je podaný v lehote. Takisto poukázala na to, že v danej veci treba

aplikovať 10-ročnú premlčaciu dobu, nakoľko sa jedná o úmyselné bezdôvodné

obohatenie.“.

Odporkyňa s podaným návrhom nesúhlasila a uviedla, že napriek tomu,

že sťažovateľka „OK kartu“ nemusela využívať, preukázateľne tak robila „v období od 01.

02. 2004 do 25. 04. 2007“. Podľa názoru odporkyne sa sťažovateľka zrejme domnievala,

že „za obdobie užívania finančných prostriedkov v čase od 01. 02. 2004 do 21. 01. 2009“,

čo je takmer päť rokov, jej tieto boli poskytnuté bezplatne (bezúročne). Okrem toho uviedla,

že z návrhu ani nie je zrejmé, akú konkrétnu ujmu mala sťažovateľke spôsobiť, a zároveň

vzniesla námietku premlčania.

Okresný súd rozsudkom č. k. -213 z 5. mája 2014 návrh sťažovateľky

zamietol, čo po vykonaní dokazovania odôvodnil takto:

„Súd je toho názoru, že pokiaľ sa týka zmluvy o úvere, táto zmluva o úvere je platná,

obsahuje zákonom stanovené náležitosti a zmluvu o revolvingovom úvere súd považuje za

absolútne neplatný právny úkon... Uvedená skutočnosť... však nie je podstatnou

skutočnosťou pre posúdenie návrhu navrhovateľky, nakoľko uzavretím zmluvy zo dňa 12. 1.

2009 o vydanie splátkovej karty Quatro vznikol nový právny stav... Pri uzatváraní tohto

právneho úkonu... nebolo preukázané žiadne úmyselné konanie odporcu, ktoré by

smerovalo k úmyslu bezdôvodne sa obohatiť. Pokiaľ sa týka pôvodne uzavretej zmluvy

medzi účastníkmi konania dňa 16. 2. 2003, a to Zmluvy o úvere, ktorej súčasťou bola aj

Zmluva o revolvingovom úvere, ani v tejto súvislosti nebol preukázaný žiadny úmysel

odporcu bezdôvodne sa obohatiť...

Súd je v danej veci viazaný právnym názorom krajského súdu, v zmysle ktorého,

pokiaľ sa týka počiatkov plynutia premlčacej doby, subjektívna premlčacia doba začala

plynúť 12. 1. 2009 a objektívna premlčacia doba dňom, keď navrhovateľka prefinancovala

dlh prostredníctvom splátkovej karty Quatro, čiže dňa 26. 1. 2009. V každom prípade je

však zrejmé, že subjektívna premlčacia doba uplynula v rámci trojročnej objektívnej

premlčacej doby. Vzájomný vzťah subjektívnej a objektívnej premlčacej doby je taký, že ak

sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že plynie ešte druhá

premlčacia doba.... To znamená, návrh navrhovateľa by sa premlčal tak v trojročnej, ako aj

v prípade, pokiaľ by súd aplikoval desaťročnú premlčaciu dobu, a to z toho dôvodu,

že subjektívna premlčacia doba uplynula už v rámci plynutia objektívnej premlčacej doby,

ktorá objektívna premlčacia doba uplynula dňa 26. 1. 2012. Subjektívna premlčacia doba

uplynula dňa 12. 1. 2011... Ak sa premlčania subjekt dovolá, nemožno právo priznať,

ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť súd

návrh navrhovateľa zamietol.“

Proti uvedenému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom zopakovala

svoje argumenty prednesené v konaní pred okresným súdom a vyslovila názor, že posúdenie

plynutia subjektívnej premlčacej doby okresným súdom je nesprávne, keďže

o bezdôvodnom obohatení odporkyne sa preukázateľne dozvedela „až začiatkom mesiaca

január 2011..., kedy sa na internetovej stráne Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky oboznámila s právoplatným a vykonateľným rozsudkom..., ktorý riešil obdobnú

právnu i skutkovú otázku“.

Krajský súd napadnutým rozsudkom (v spojení s opravným uznesením) rozsudok

okresného súdu ako vecne správy potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu

„v absolútnom rozpore so zákonom. Základom nesprávneho postupu konajúceho súdu je

určenie začiatku plynutia premlčacej doby“. Sťažovateľka ako „žalobca prehlasuje, že

o tom, že sa na jeho úkor niekto obohatil, resp. že tým, kto sa na jeho úkor obohatil, je

žalovaný, sa dozvedel od svojho právneho zástupcu. Došlo k tomu po prvej porade, keď

právny zástupca preštudoval zmluvu, ktorú mu predložil žalobca a informoval ho

o možnostiach uplatnenia si jeho práv. Ide o obdobie začiatku mesiaca Január roku 2011,

kedy svojmu právnemu zástupcovi udelila plnú moc na zastupovanie v predmetnej veci,

pričom od tohto dátumu do podania návrhu na začatie konania neubehli 3 mesiace.

Žalobca má preto za preukázané, že si svoje právo voči žalovanému uplatnil v 2 ročnej

subjektívnej dobe. Skorší dátum zistenia existencie bezdôvodného obohatenia žalobcom na

strane žalovaného nebol žalovaným nijako preukázaný. Bolo by absurdné, aby žalobca

platil niečo, čo vie, že je nezákonné, čo predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane

príjemcu.“. To znamená, že „jedinou spornou právnou otázkou, ktorá bráni sťažovateľke

v uplatnení práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, je začiatok plynutia premlčacej

doby, čím podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu

ochranu... a práva na spravodlivé súdne konanie...“.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že uznesením (správne rozsudkom) krajského súdu č. k. -236

z 23. septembra 2014 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne podľa dohovoru, aby napadnuté uznesenie

zrušil a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.

, , , ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom v spojení s opravným uznesením krajského súdu č. k.

-236 z 23. septembra 2014, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.

-213 z 5. mája 2014 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na vydanie

bezdôvodného obohatenia.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu

završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ). Ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama

osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním

vydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého právo

na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Všeobecný súd je teda povinný na procesné úkony účastníkov primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom

účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu ().

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka napriek tomu, že je

zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v predloženej sťažnosti neuvádza ani jedinú

ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčať v prospech záveru o porušení jej

označených práv. Svoju argumentáciu založila výlučne na tvrdení o „absolútnom rozpore“

napadnutého rozsudku „so zákonom“, pretože krajský súd (ktorý pri svojom rozhodovaní

vychádzal z dôkazov vykonaných okresným súdom, pozn.), neprávne posúdil začiatok

plynutia premlčacej doby. Na rozdiel od konania pred všeobecnými súdmi sťažovateľka

ústavnému súdu tvrdí, že o bezdôvodnom obohatení odporkyne sa preukázateľne dozvedela

na začiatku januára 2011 od svojho právneho zástupcu po tom, ako si preštudoval úverovú

zmluvu uzavretú s odporkyňou, ktorú mu predložila.

V relevantnej časti napadnutého uznesenia pritom krajský súd uviedol:

„Vychádzajúc z ustanovenia a , právo

na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa

oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak

ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

Odvolací súd vyslovil pre súd prvého stupňa právne záväzné stanovisko, že ohľadom

momentu začatia plynutia premlčacej doby z právneho titulu prijatia bezdôvodného

obohatenia zo strany odporcu je zásadné, že navrhovateľka odporcov nárok vyčíslený

v sume 618,53 eur, ktorý mal vzniknúť ako nedoplatok z čerpaných finančných prostriedkov

z oboch používaných kreditných kariet a to ku dňu 29. 12. 2008 nespochybňovala a pokiaľ

pristúpila na návrh odporcu a podpísala a prijala žiadosť o vydanie Splátkovej karty

Quatro s vedomím, že jej vydaním bude z účtu splátkovej karty splatený jej dlh voči

odporcovi vo výške 618,53 aur, možno mať za to, že až d tohto momentu a do tejto sumy

nepovažovala požadovaný dlh za bezdôvodné obohatenie sa odporcu na jej úkor. Splatením

dlhu a tým urovnaním vzájomných vzťahov a nárokov vyplývajúcich z pôvodnej úverovej

zmluvy a z absolútne neplatnej revolvingovej zmluvy a to prostredníctvom Splátkovej karty

Quatro na základe zmluvy uzatvorenej dňa 12. 01. 2009, sa tak nastolil úplne nový skutkový

i právny stav, a to zaniknutím pôvodného dlhu navrhovateľky jeho splatením v celej sume...

Nakoľko prvostupňový súd ohľadom plynutia subjektívnej i objektívnej premlčacej

doby rešpektoval už raz vyslovený právny názor odvolacieho súdu, odvolací súd preskúmal

odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v rozsahu podaného odvolania

a aplikujúc ustanovenie sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť dôvodov, na podklade ktorých prvostupňový

súd rozhodol.

Pokiaľ v dôsledku uplynutia subjektívnej premlčacej doby dňom 12. 01. 2011 sa

odporca v konaní úspešne dovolal premlčania uplatneného nároku voči nemu návrhom

doručeným okresnému súdu dňa 04. 05. 2011, okresný súd vec správne rozhodol, keď

uplatnený nárok ako premlčaný v celom rozsahu zamietol. Odvolací súd potom na základe

uvedeného rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia a ako vecne

správny potvrdil.“

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje,

že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné hmotno-právne, ako aj

procesno-právne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré boli

podstatné pre posúdenie danej veci, interpretoval a aplikoval ústavne konformným

spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a ústavne akceptovateľné. Uvedený záver podporuje aj ustálená judikatúra

ústavného súdu, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,

nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru (,

).

Pokiaľ sťažovateľka pre účely podpory svojich argumentov v sťažnosti poukazovala

na uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 3. septembra 2013, toto neriešilo

analogickú situáciu, ale naopak, zdôraznilo, že „subjektívna premlčacia lehota podľa § 107

ods. 1 v znení neskorších predpisov začína

plynúť vtedy, keď sa oprávnený dozvedel o skutkových okolnostiach, z ktorých možno

vyvodiť, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil a v akej výške“.

Ústavný súd preto nepovažuje právny záver krajského súdu týkajúci sa momentu,

kedy sa sťažovateľka preukázateľne mohla o bezdôvodnom obohatení odporkyne

dozvedieť, za svojvoľný, prijatý v zjavnom omyle konajúceho krajského súdu, resp. za

výsledok formalistického výkladu aplikovaných právnych noriem. Podľa názoru ústavného

súdu aplikácia relevantných ustanovení krajským súdom v napadnutom uznesení nie je

zjavne neodôvodnená, nevykazuje znaky svojvôle a ani nepopiera zmysel a účel

aplikovaných právnych noriem. Napadnuté uznesenie tak v žiadnom prípade nemožno

považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, pretože krajský súd jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľky spochybňujúcej právny názor

okresného súdu nevyhovel a pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu ako

vecne správny potvrdil.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením krajského súdu nenachádza

žiadnu príčinnú súvislosť, preto jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky

uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016