Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 276/2016
PDF · 390.27 KB
No categories available
II. ÚS 276/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. marca 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátkou JUDr. Ľubicou
Višňovskou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 Co 338/2011-421 z 10. októbra 2012
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Cdo 139/2013-463
z 9. decembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. februára 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Ľubicou Višňovskou, Štúrova 20, Košice,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 17 Co 338/2011-421 z 10. októbra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 5 Cdo 139/2013-463 z 9. decembra 2013.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Uznesením NS SR sp. zn. 5 Cdo 139/2013 zo dňa 9. 12. 2013 bolo dovolanie
sťažovateľky proti rozsudku KS Banská Bystrica zo dňa 10. 10. 2012, sp. zn.
17 Co 338/2011 odmietnuté. Dovolanie sťažovateľky bolo odmietnuté podľa § 243b ods. 5
OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c OSP, ako smerujúce proti rozhodnutiu proti ktorému
nie je dovolanie prípustné, nakoľko neboli splnené podmienky podľa ustanovenia § 237
OSP.
Okresný súd Lučenec dňa 10. 10. 2011 č. k. 8 C 26/2008 rozhodol, že zrušuje
podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k nehnuteľnosti zapísanej na KÚ
Správa katastra , k. ú. , obec okres
na , časť A: majetková podstata parc. registra C evidovaná na katastrálnej mape
ako parc. č. zastavané plochy a nádvoria o výmere , parc. č.
zastavané plochy a nádvoria o výmere , parc. č. záhrady o výmere ,
parc. č. záhrady o výmere , stavby rodinný dom na parc. č.
v podiele ¾ vo vlastníctve navrhovateľky a ¼ vo vlastníctva odporkyne vo všeobecnej cene
89 700,- € tak, že nehnuteľnosť v celosti prikazuje do výlučného vlastníctva odporkyne
r. , občianke SR. Odporkyňa
je povinná zaplatiť na úplné vyrovnanie zaniknutého podielového spoluvlastníctva
navrhovateľke sumu 67 275,- € do 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku...
Návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva podala
navrhovateľka a to pôvodne proti vtedy evidovanej podielovej
spoluvlastníčke , ktorá mala evidovaný podiel
¼ k celku k predmetnej nehnuteľnosti a to titulom dedičského konania po svojom neb. otcovi
, manželovi navrhovateľky, otcovi pôvodnej evidovanej podielovej
spoluvlastníčke a súčasnej odporkyni ako matky . Navrhovateľka podľa
pôvodného návrhu žiadala predmetnú nehnuteľnosť vyporiadať tak, že túto v celosti
preberie ona a bude povinná v lehote 6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku uhradiť
odporkyni sumu 7 468,63 €.
V priebehu konania súd uznesením 8 C 26/2008 zo dňa 25. 8. 2008 pripustil
vystúpenie odporkyne z konania a na jej miesto vstup odporkyne
do konania z dôvodu, že táto sa aj formálne stala podielovou
spoluvlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy od svojej vnučky
a to vkladom povoleným pod č. zo dňa 16. 7. 2008.
Odporkyňa súhlasila so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva
predmetnej nehnuteľnosti avšak žiadala aby nehnuteľnosť jej bola daná do výlučného
vlastníctva, nakoľko ona nemá žiadnu inú nehnuteľnosť vo vlastníctve a ani nemá vyriešenú
bytovú otázku...
Vo veci podaného odvolania rozhodol KS Banská Bystrica rozsudkom
17 Co 338/2011 zo dňa 10. 10. 2012 a to tak, že potvrdil rozsudok OS. V odôvodnení KS
v prvom rade opísal skutkové zistenia I. stupňového súdu, opísal dôvody odvolania
a skonštatoval, že podľa jeho názoru odvolací súd zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP) preto poukazuje len na určité najzávažnejšie aspekty,
ktorými reaguje na argumenty odporkyne uvedené v odvolaní. V prvom rade skonštatoval,
že je nesporné, že navrhovateľka je podielovou spoluvlastníčkou v podiele ¾ k celku
a odporkyňa v ¼ celku, ďalej že je nesporné, že...
K porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
rozsudkom KS 17 Co 338/2011-421 zo dňa 10. 10. 2012 došlo tým, že KS posúdil vec podľa
ust. § 141 a § 142 OZ, pričom podľa nášho názoru predmetnú vec mal posúdiť podľa
ust. § 136, § 137 a § 34 a nasl. OZ (poukazujeme na rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo 93/1999)
a k porušeniu práva došlo aj tým, že vec neposudzoval podľa § 142 OZ ako vyporiadanie
v najširšom zmysle slova, kde v jeho rámci sa prihliada napr. aj na to, či a do akej miery
niektorí z predchádzajúcich podielových spoluvlastníkov zhodnotil spoločnú nehnuteľnosť,
vec investíciami a podobne. V tejto časti poukazujeme na rozsudok NS ČSSR 4 Cz 11/1969,
R 40/1970. Ďalej poukazujeme na to, že Krajský súd porušil právo sťažovateľky pokiaľ
v súvislosti so zaniknutým podielovým spoluvlastníctvom nepoužil ust. § 107 OZ...
Čo sa týka uznesenia NS SR, Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie
sťažovateľky odmietol ako neprípustné a skonštatoval, že neboli splnené podmienky podľa
ust. § 237 OSP a tento dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1
písm. c, OSP ako smerujúce proti rozhodnutiu proti ktorému dovolanie nie je prípustné,
so zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho
súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Sťažovateľka namieta, že NS SR sa týmto právnym názorom vyjadreným
v napadnutom uznesení odchýlil od iného svojho predchádzajúceho rozhodnutia
v obdobných veciach v ktorých naopak založil prípustnosť dovolania podľa ust. § 237
písm. f OSP na dôvode nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu
a tým, že NS SR nesprávne vyložil ust. § 237 písm. f OSP, porušil základné právo podľa
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby vydal tento nález:
„Najvyšší súd SR porušil v konaní vedenom o veci sťažovateľky pod sp. zn.
5 Cdo 139/2013 a uznesením v tejto veci vydanom dňa 9. 12. 2013 jej základné právo
chránené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Uvedené uznesenie sa zrušuje.
Krajský súd v Banskej Bystrici porušil v konaní vedenom o veci sťažovateľky
pod sp. zn. 17 Co 338/2011 a rozsudkom v tejto veci vydanom 10. 10. 2012 jej základné
práva chránené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Uvedený rozsudok sa zrušuje.
Najvyšší súd SR a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní spoločne a nerozdielne
nahradiť sťažovateľke trovy tohto konania.“
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
V obsahu práv podľa čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadné
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno
uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k. 5 Cdo 139/2013-
463 z 9. decembra 2013
Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
tým, že najvyšší súd v uznesení č. k. 5 Cdo 139/2013-463 z 9. decembra 2013 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) nesplnil požiadavky na riadne, vecne správne
a dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, keď neodkázal na konkrétnu právnu normu,
ktorá podporuje ním prijatý právny záver, pritom sa odchýlil od svojho právneho názoru
v obdobnej veci vyjadreného už v inom svojom rozhodnutí, a preto považuje aj napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne a nepresvedčivé, t. j. také, ktoré nespĺňa atribúty
spravodlivého súdneho rozhodnutia.
V podstatnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v konaní sp. zn.
5 Cdo 139/2013-463 z 9. decembra 2013, ktorým tento súd dovolanie sťažovateľky proti
rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co 338/2011-421 z 10. októbra 2012 (ktorým krajský súd
potvrdil rozsudok Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 26/2008-
394 z 10. októbra 2011) odmietol, sa uvádza:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po
zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená
advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O. s. p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
týmto opravným prostriedkom.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo
výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním odporkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie
odporkyne nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O. s. p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadať vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239
O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Podľa
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu)
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Takéto vady konania ale
v dovolacom konaní neboli zistené.
Odporkyňa namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené,
nakoľko odvolací súd len stroho skonštatoval, že odporkyňa nepreukázala, že tu existovala
dohoda o vzniku spoluvlastníckeho podielu už pred dedičským konaním a stotožnil sa len
s právnou argumentáciou súdu prvého stupňa, ako aj s jeho odôvodnením...
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia prvostupňového súdu poukázal len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými
reagoval na argumenty odporkyne uvedené v odvolaní a náležite vysvetlil, prečo sa s nimi
nestotožnil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku dalo tak odpoveď na relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany odporkyne. Rozhodnutie odvolacieho súdu
nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože
odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia
príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam...
Odporkyňa v dovolaní namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.)...
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania odporkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.“
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu spĺňa
požiadavky na riadne, vecne správne a dostatočné odôvodnenie a nie je arbitrárne, a preto
sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd k námietke sťažovateľky, pokiaľ poukazuje na
rozdielnu judikatúru najvyššieho súdu v obdobnej veci, uvádza, že mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré
zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]
zveruje práve najvyššiemu súdu, resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva
aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá
najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne
očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je
súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich
výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za
následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade
napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval
v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo
možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne nekonformné.
Okrem iného aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian
v. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,
prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému
(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch
práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila
ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí
rozdielne právne názory súdu v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 338/2011-
421 z 10. októbra 2012
Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
tým, že krajský súd v rozsudku č. k. 17 Co 338/2011-421 z 10. októbra 2012 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“ nesprávne právne posúdil jeho vec.
Ústavný súd ďalej preskúmal aj sťažovateľkou napadnutý rozsudok krajského súdu
č. k. 17 Co 338/2011-421 z 10. októbra 2012, ktorým tento súd potvrdil rozsudok okresného
súdu č. k. 8 C 26/2008-394 z 10. októbra 2011, s prihliadnutím na povahu kľúčových
námietok sťažovateľky týkajúcich sa jeho arbitrárnosti a interpretácie paragrafového znenia
Občianskeho zákonníka krajským súdom v rozpore s jeho zmyslom a účelom a mimo
ustálenej rozhodovacej praxe súdov.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na podstatnú časť odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:
«Po oboznámení sa s obsahom spisu a okresným súdom vykonanými dôkazmi
odvolací súd konštatuje, že rozsudok okresného súdu vo výroku o zrušení podielového
spoluvlastníctva a prikázaní veci do výlučného vlastníctva odporkyne a vo výroku, ktorým
odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke na úplné vyrovnanie zaniknutého
podielového spoluvlastníctva sumu 67.275 Eur, je vecne správny. Odvolací súd (v súlade
s vyššie citovaným ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p.) sa v celom rozsahu stotožňuje
i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je jednak dostatočne podrobné, ale je i jasné,
zrozumiteľné a presvedčivé, a teda spĺňa zákonné podmienky odôvodnenia uvedené
v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p.
Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2
O. s. p.) preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje
na argumenty odporkyne uvedené v odvolaní. V prvom rade konštatuje, že je nesporné,
navrhovateľka je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti v podiele ¾ k celku
a odporkyňa v podiele ¼ k celku. Ďalej je nesporné, že navrhovateľka, ale i odporkyňa
nemajú záujem na ďalšom trvaní ich spoluvlastníckeho vzťahu k nehnuteľnosti a keďže
medzi nimi nedošlo k dohode o zrušení a vzájomnom vyporiadaní spoluvlastníctva (§ 141
Občianskeho zákonníka), bolo potrebné, aby o zrušení a vyporiadaní ich podielového
spoluvlastníctva rozhodol na základe návrhu navrhovateľky súd. Okresný súd postupoval
správne, keď v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka skúmal
podmienky pre postupné možné spôsoby zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva. Z vykonaného dokazovania (z odporkyňou predloženého posudku
a z výpovede jeho spracovateľa – znalca) dospel k správnemu záveru, že prvý spôsob
súdneho vyporiadania podielového spoluvlastníctva – rozdelenie veci nie je (vzhľadom
na charakter a účel nehnuteľnosti) možné. Preto prichádzal do úvahy druhý zákonný spôsob
vyporiadania podielového spoluvlastníctva, ktorým je v tomto prípade prikázanie veci
do výlučného vlastníctva jednej zo spoluvlastníčok, za primeranú náhradu odstupujúcej
spoluvlastníčke. Pri riešení otázky ktorej z účastníčok konania (spoluvlastníčok) má byť
nehnuteľnosť prikázaná do výlučného vlastníctva postupoval okresný súd správne, keď
nezohľadňoval len veľkosť spoluvlastníckych podielov, ale skúmal i ďalšie relevantné
aspekty. Takto dospel k správnemu záveru, že i keď odporkyňa je podielovou
spoluvlastníčkou len v podiele ¼ k celku a navrhovateľka v podiele ¾ k celku, je s ohľadom
na všetky (v odôvodnení rozhodnutia špecifikované) okolnosti vhodné a účelné, aby
sa výlučnou vlastníčkou stala odporkyňa. Odvolací súd sa s tým plne stotožňuje.
Okresný súd postupoval správne i pri určení náhrady za zanikajúci spoluvlastnícky
podiel navrhovateľky, ktorý správne vypočítal zo všeobecnej ceny nehnuteľnosti určenej
v posudku predloženom odporkyňou, ktorý ani jedna strana v konaní právne relevantným
spôsobom nespochybnila.
Odvolací súd konštatuje, že okresný súd sa správne vysporiadal i s otázkou,
či v minulosti medzi odporkyňou, navrhovateľkou a jej nebohým manželom (synom
odporkyne) došlo k platnému vzniku dohody o založení spoluvlastníckeho vzťahu
k predmetnej nehnuteľnosti, resp. inak povedané, či odporkyni vznikol spoluvlastnícky vzťah
k nehnuteľnosti ešte predtým, ako nadobudla spoluvlastnícky podiel v rozsahu ¼ k celku
na základe vyššie uvedenej darovacej zmluvy. V tomto smere vykonal okresný súd náležité
dokazovanie, z ktorého dospel k správnemu záveru, že odporkyňa v konaní nepreukázala,
že k vzniku takejto dohody došlo. V tomto smere sa odvolací súd plne stotožňuje
so skutkovou i právnou argumentáciou okresného súdu, ktorú považuje za vecne správnu,
pričom sa stotožňuje i s jeho podrobným odôvodnením, na ktoré poukazuje. V tejto
súvislosti odvolací súd uvádza len toľko, že samotná skutočnosť, že odporkyňa v období,
keď navrhovateľka s nebohým manželom kupovali predmetnú nehnuteľnosť (i v neskoršom
období) poskytla nebohému manželovi navrhovateľky (svojmu synovi) finančné prostriedky
ešte sama osebe nepreukazuje, že došlo k dohode o založení jej spoluvlastníckeho vzťahu
k predmetnej nehnuteľnosti. Ak by v tom období odporkyňa skutočne mala vôľu nadobudnúť
spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti, resp. ak by skutočne došlo k dohode o založení jej
spoluvlastníckeho vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti, bolo by nelogické, aby netrvala
na tom, aby figurovala ako podielová spoluvlastníčka nehnuteľnosti v katastri
nehnuteľností. Jej argumentáciu, že na takomto postupe netrvala z bližšie nešpecifikovaných
„technických“ alebo „administratívnych“ dôvodov je možno považovať za účelovú
a zavádzajúcu, pretože v tom období udelila nebohému manželovi navrhovateľky (svojmu
synovi) plnomocenstvo k rôznym zásadným právnym úkonom v jej mene a teda mohla mu
udeliť splnomocnenie i v tomto smere. Odporkyňa sa však uspokojila s tým,
že od navrhovateľky a jej nebohého manžela mala prísľub, že v nehnuteľnosti bude
v prípade potreby môcť bývať, čo v žiadnom prípade nemožno považovať za platné
uzatvorenie dohody o založení spoluvlastníckeho vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti.
Z uvedeného vyplýva, že ak nebol preukázaný vznik dohody o založení
spoluvlastníckeho vzťahu odporkyne k nehnuteľnosti, finančné prostriedky ktoré poskytla
nebohému manželovi navrhovateľky (svojmu synovi) nemožno považovať za prostriedky
určené na zhodnotenie spoločnej veci a teda neprichádza do úvahy ani tzv. vyporiadanie
v širšom zmysle, teda vyporiadanie, kedy sa prihliada na zhodnotenie veci investíciami
jedného zo spoluvlastníkov.
Keďže vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle na základe
vzájomného návrhu odporkyne nebolo (z vyššie uvedeného dôvodu) možné, okresný súd
správne vyhodnotil jej podanie (resp. podania) označené ako vzájomný návrh, len
za obranu, resp. za návrh na iný spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva,
o ktorom nie je potrebné rozhodovať procesne ani samostatným výrokom vo veci samej
(čo neplatí v prípade, ak sú splnené podmienky na vyporiadanie v širšom zmysle – viď napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 3 Cz 9/89). Zároveň však odvolací súd
konštatuje, že nie je dôvod ani na to, aby v takomto prípade bol platený súdny poplatok.
Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 219
ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.»
Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje
aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 26/2008-394
z 10. októbra 2011, v ktorom sa okrem iného uvádza:
«... Navrhovateľka ( , pozn.) žiadala nehnuteľnosť prikázať
do svojho výlučného osobného vlastníctva s povinnosťou vyplatiť odporkyňu v lehote
6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku...
V priebehu konania súd... pripustil vystúpenie odporkyne
z konania a na jej miesto vstup do konania z dôvodu, že darovacou
zmluvou ktorej vklad bol povolený pod č. dňa 16. 07. 2008 nadobudla odporkyňa
od svojej vnučky spoluvlastnícky podiel ¼ nehnuteľnosti.
Odporkyňa s návrhom na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
súhlasila, ale navrhla nehnuteľnosť prikázať do svojho výlučného vlastníctva z dôvodu,
že nevlastní žiadnu inú nehnuteľnosť a žiadala započítať ňou vložené finančné prostriedky
do nehnuteľnosti...
Po skončení dedičského konania navrhovateľka podala návrh na zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, žiadala ju prisúdiť do svojho
vlastníctva s povinnosťou vyplatiť odporkyňu tvrdiac, že nehnuteľnosť
nadobudla s nebohým manželom do svojho BSM z vlastných úspor a nevlastní žiadnu inú
nehnuteľnosť.
V priebehu konania po uzavretí darovacej zmluvy medzi
(vnučkou ) sa spoluvlastníčkou nehnuteľnosti stala odporkyňa dňom
16. 07. 2008, kedy bol Správou katastra povolený vklad darovacej zmluvy
č. . Navrhovateľka a odporkyňa sa v konaní nedohodli na všeobecnej cene
nehnuteľnosti. Odporkyňa v konaní predložila znalecký posudok č. 52/2009 znalca
zo dňa 04. 11. 2009 ktorý určil všeobecnú cenu nehnuteľnosti sumou
89.700 Eur. Nehnuteľnosť je reálne nedeliteľná, čo súd v konaní zistil výsluchom znalca.
Spoluvlastnícky podiel ¾ z nehnuteľnosti predstavuje 67.275 Eur a ¼ sumu 22.425 Eur.
Súd si v konaní závery znaleckého posudku (vrátane výsluchu znalca) osvojil,
znalecký posudok netrpel vnútornými rozpormi, s jeho závermi súhlasili navrhovateľka
a odporkyňa a súd z neho pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva vychádzal...
Od nadobudnutia nehnuteľnosti do BSM navrhovateľky a jej nebohého manžela
sa v „rodine“ počítalo s tým, že odporkyňa bude v nehnuteľnosti bývať. Navrhovateľka
rešpektujúc tento stav súhlasila s tým, aby po vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
bola nehnuteľnosť prikázaná do výlučného vlastníctva odporkyne v celosti. V nehnuteľnosti
nebýva od júna 2009, v súčasnosti v nej býva syn odporkyne . Medzi účastníčkami
konania bol spor o tom, či sa odporkyňa stala podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti
už pri jej kúpe vzhľadom na množstvo finančných prostriedkov, ktoré priebežne posielala
synovi (manželovi navrhovateľky) čo v konaní preukazovala výsluchmi svedkov, výpismi
zo svojich účtov v peňažných ústavoch, kúpnou zmluvou spísanou formou notárskej
zápisnice a preto žiadala širšie vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.
Podľa § 142 ods. 1 OZ ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná
vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť
podielov a na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže vec
za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom nato,
aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči
ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, súd nariadi jej predaj
a výťažok rozdelí podľa podielov.
Právo každého spoluvlastníka obrátiť sa kedykoľvek na súd s návrhom na zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vyplýva zo zásady, že nikto nesmie byť
spravodlivo nútený, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu.
Poradie a podmienky využitia jednotlivých spôsobov zrušenia spoluvlastníctva
a vyporiadania podľa § 142 OZ sú pre súd záväzné. S povahou rozhodnutia súdu o zrušení
spoluvlastníctva a o jeho vyporiadaní, cieľom ktorého je novým spôsobom upraviť určitý
hmotnoprávny vzťah, ktorý v štádiu konania pred vydaním rozsudku neexistoval
(tzv. konštruktívny charakter rozsudku), súvisí aj nevyhnutnosť vyriešiť všetky otázky, ktoré
sú medzi účastníkmi sporné a ktoré v rámci novej úpravy právneho vzťahu vyžadujú
riešenie. Z tohto dôvodu v rámci zrušenia spoluvlastníctva možno vykonať aj vyporiadanie
v tzv. širšom zmysle, avšak len na základe návrhu účastníka alebo vzájomného návrhu.
Medzi účastníkmi konania nedošlo k prvému spôsobu zrušenia a vyporiadaného
podielového spoluvlastníctva dohodou a druhý spôsob reálna deľba neprichádzal do úvahy,
lebo predpokladom použitia tohto spôsobu zrušenia spoluvlastníctva je, že ide o deliteľnú
vec (z technického hľadiska) a že jej rozdelenie je aj funkčne opodstatnené, to je vtedy,
keď rozdelením veci vzniknú samostatné veci, ktoré ich vlastníkom môžu aj naďalej slúžiť
spôsobom, ktorý zodpovedá ich povahe a spoločenskému poslaniu (záujmu). Výsluchom
znalca mal súd preukázané, že tento spôsob zrušenia a vyporiadania
podielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti neprichádza do úvahy práve pre nemožnosť,
aby po rozdelení vznikli samostatné veci v právnom zmysle (§ 118 OZ) a aby takéto
rozdelenie bolo možné zapísať do katastra nehnuteľností (§ 34 a nasl. KZ).
Tretím spôsobom je prikázanie veci za náhradu. Aj tu došlo k zhode medzi
spoluvlastníkmi vtom, že súhlasili stým, že po zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva nehnuteľnosť nadobudne odporkyňa v celosti. Cena nehnuteľnosti sporná
nebola, bola určená znaleckým posudkom znalca na sumu 89.690 Eur
a navrhovateľka s ňou súhlasila.
Navrhovateľka je nevestou odporkyne, jej nebohý manžel bol synom odporkyne.
U navrhovateľky a jej manžela išlo o druhé manželstvo, ktoré bolo bezdetné. Z vyjadrenia
odporkyne zo dňa 12. 01. 2010 (č. l. 119 až 123 spisu) vyplynulo (a navrhovateľka
jej tvrdenia ničím v konaní nevy vrátila), že v roku 1998 prišiel za odporkyňou syn − manžel
navrhovateľky s prosbou, aby im požičala peniaze na kúpu domu v
Požičala mu 1.659,70 Eur (50.000 Sk), lebo zvyšok do sumy 8.298,48 Eur (250.000 Sk) mali
zaplatiť do roka.
Odporkyňa do USA odišla v roku 1998. Hoci sa syn s rodinou presťahovali
do , doplatok kúpnej ceny nemali, hrozilo im, že sa budú musieť
vysťahovať a tak im znova požičala sumu 6.638,78 Eur (200.000 Sk). Odporkyňa vo svojom
vyjadrení uvádza aj ďalšie im poskytnuté pôžičky. Neskôr po telefonickom rozhovore
so synom sa dozvedela, že dom v je vlhký, navrhovateľkin syn
je alergik. Nevyhovovala im dochádzka. Syn sa dopočul o predaji rozostavaného domu
vo (predmete konania), odporkyňa doslovne píše „Zhodli sme sa,
že sa pokúsi s majiteľom dohodnúť“ (kúpna cena bola 26.555,14 Eur (800.000 Sk).
Odporkyňa tvrdila, že syn s rodinou nemal žiadne peniaze, preto odporkyňa predala
svoj rodinný dom (17. 06. 2003 za kúpnu cenu 26.555.14 Eur) z nej
3.319,38 Eur (100.000 Sk) prevzal pri podpise zmluvy syn a suma 23.235,74 Eur
(700.000 Sk) bola z hypotekárneho úveru poskytnutého kupujúcej poukázaná
na sporožírový účet navrhovateľky a jej manžela vedený v
č. účtu: (č. l. 258 spisu).
Odporkyňa v konaní preukázala, že synovi udelila splnomocnenie k vykonávaniu
právnych úkonov ale aj s jej účtami vo už v roku 2002 (č. l. 163 a 252 spisu)
a po jeho smrti splnomocnenie udelila synovi (č. l. 253 spisu). Sama odporkyňa
v konaní zdôraznila, že „nakoľko som sa v tom čase nezdržiavala na území Slovenska, tak
sme sa dohodli, že syn bude dohliadať na dostavbu domu a budeme v ňom spolu bývať.
Od tej chvíle som posielala finančné čiastky“ a „všetky moje finančné príspevky boli mojou
investíciou do môjho bývania a mojej budúcnosti nie darom“ (č. l. 119-123 spisu).
Podľa § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti: pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Ide o zásadu voľného
hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z princípu nezávislosti súdov uvedeného v č. l. 46
Ústavy. Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobil z vykonaných dôkazov
z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného
presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Právna úprava neurčuje ako má súd
hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti. Uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, ktorá v občianskosúdnom konaní, ako to vyplýva z teórie práva, predstavuje zložitý
myšlienkový proces na strane sudcu. Úvahu súdu nie je možné si zamieňať s hodnotením
dôkazov, lebo táto úvaha má miesto v súlade s § 136 O. s. p. Je pravda, že hodnotenie
dôkazov neznamená ľubovôľu súdu pri hodnotení dôkazov, lebo hodnotiaca úvaha musí
vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu.
Výsledky hodnotenia dôkazov sú aj súčasťou odôvodnenia rozsudku, ako to vyplýva z § 157
ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého súd má povinnosť v odôvodnení, okrem iného, stručne,
jasne a výstižne vysvetliť ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádza a akými úvahami sa riadil. Pri posudzovaní hodnoty pravdivosti
konkrétneho dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr izolovane
z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva, až potom posudzuje uvedený dôkaz v rámci
všetkých vykonaných dôkazov.
Z listu vlastníctva vyplývalo, že k nehnuteľnosti tam zapísanej sú podielové
spoluvlastníčky navrhovateľka v podiele ¾ a odporkyňa v podiele ¼. V tomto konaní
odporkyňa tvrdila, že na nadobudnutie nehnuteľnosti, na jej dostavbu (doteraz nie je
dokončená) posielala finančné prostriedky a preto sa stala spoluvlastníčkou nehnuteľnosti
už pri jej kúpe vo vyššom podiele − Nález ÚS ČR zo dňa 25. 09. 1997 sp. zn. III. ÚS 336/96
(č. l. 340 spisu) a, že jej spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti vzniklo už vtedy, keď sa so synom
a navrhovateľkou dohodli na spoločnom užívaní stavby − NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1174/2001.
V nehnuteľnosti má trvalé bydlisko − prihlásili ju syn s navrhovateľkou a „len z hľadiska
uľahčenia technických otázok, ako je podpisovanie zmluvy a vykonávanie stavebných prác
a súvisiacich správnych konaní nebola hneď od začiatku uvádzaná ako podielový
spoluvlastník“ (č. l. 342 spisu).
Existenciu dohody o vzniku spoluvlastníctva k nehnuteľnosti už pri jej kúpe, ale ani
neskôr odporkyňa v konaní nepreukázala. Je nepochybné, že už pri kúpe nehnuteľnosti boli
všetci „dohodnutí“ − syn, navrhovateľka a odporkyňa uzrozumení s tým, že odporkyňa
bude v nehnuteľnosti bývať, potvrdili to aj svedkovia a , stavebné
úpravy v nehnuteľnosti sú toho tiež dôkazom. Účastníci tejto dohody − bývania odporkyne
v nehnuteľnosti − neriešili otázku financovania nehnuteľnosti, lebo nemuseli. Odporkyňa
tak ako pred kúpou nehnuteľnosti aj po jej kúpe sa úplne spoľahla na syna, posielala
finančné prostriedky, lebo automaticky počítala stým, že jej „bývanie a budúcnosť“ budú
takto vyriešené. O tom svedčia všetky jej finančné príspevky, či už z jej účtov v peňažných
ústavoch, ale aj tie, ktoré poslala po svedkyniach. V tejto dôvere vôbec neuvažovala o tom,
že nehnuteľnosť mali kúpiť so synom a navrhovateľkou do podielového spoluvlastníka
(uľahčenie podpisovania zmluvy cez splnomocnenca) sú v súčasnosti len jej výhovorkou.
Veď už v roku 2002 pred kúpou nehnuteľnosti udelila synovi plnú moc ku všetkým právnym
úkonom, preberaniu poštových zásielok, zastupoval ju aj pri uzavretí kúpnej zmluvy dňa
17. 06. 2003, keď predávala svoju „zrejme poslednú“ nehnuteľnosť vo svojom vlastníctve.
Odporkyňa žiadnu dohodu o vzniku spoluvlastníctva nepotrebovala, nechcela ju, nakoniec
synovi nemala dôvod neveriť, v dostavbe nehnuteľnosti pokračovali tak, ako sa na úplnom
začiatku dohodli. Syn na jej dostavbu dohliadal a odporkyňa posielala peniaze.
Zlom nastal smrťou syna odporkyne dňa 20. 08. 2007. Navrhovateľka odporkyňu
spočiatku „upokojovala, že dom nepredáva“ ubezpečovala ju „veď tu máš svoj domov“
(č. l. 234 a 235 spisu). Odporkyňa zostala v právnej neistote (syn zomrel, nič
z nehnuteľnosti nevlastnila a vzrástli jej obavy, či sa naplní sľub − že v nehnuteľnosti môže
dožiť po návrate z cudziny). Jej neisté právne postavenie sa zlepšilo tým, že po darovaní
spoluvlastníckeho podielu ¼ nehnuteľnosti vnučkou − dcérou nebohého syna z prvého
manželstva sa právne dostala do vzťahu spoluvlastníctva s navrhovateľkou.
V dôsledku jej finančných príspevkov do nadobudnutia a dokončenia nehnuteľnosti
začala požadovať vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle, ktoré
predovšetkým zahŕňa otázky tzv. investícií do spoločnej veci, ktoré boli vynaložené
niektorým zo spoluvlastníkov.
Najskôr protinávrhom z tohto dôvodu žiadala od navrhovateľky zaplatiť 9.719,33
Eur (č. l. 344 spisu) a neskôr v konaní tvrdila, že vzhľadom na množstvo ňou vložených
finančných prostriedkov a celkové predraženie nehnuteľnosti by bolo spravodlivé, aby
sa stala v celosti výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti a navrhovateľke na úplné vyrovnanie
zaniknutého podielového spoluvlastníctva nezaplatila žiadnu sumu.
Odporkyňa sa stala spoluvlastníčkou nehnuteľnosti dňa 16. 07. 2008 a preto sa
úspešne nemohla domáhať úhrady súm vynaložených za trvania podielového
spoluvlastníctva na investície do nehnuteľnosti (lebo také po 16. 07. 2008 už z jej strany
neboli). V prípade odporkyne išlo o stav, keď tretia osoba (odporkyňa) investovala
do cudzej veci − syn, navrhovateľka a odporkyňa si dohodli spôsob ich úhrady tak,
že odporkyňa bude v dome bývať, čo zo súdom vykonaného dokazovania nepochybne
vyplynulo. V takom prípade išlo o majetkové právo neinvestujúceho spoluvlastníka,
pri ktorom platí 3 ročná premlčacia doba od vynaloženia.
Na základe vyššie uvedeného súd protinávrh odporkyne v konaní považoval
za jej obranu ktorou pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle
poukazovala na ňou vykonané investície tak, že ich prostredníctvom chcela podporiť spôsob
vyporiadania prikázaním veci do svojho výlučného vlastníctva. Všetky tieto skutočnosti
viedli súd ku logickému záveru, že v súlade s rozsudkom NS ČR, sp. zn. 22 Cdo 1644/2005
v rámci posudzovania účelného využitia veci možno okrem veľkosti podielov zohľadniť
viaceré skutočnosti rozhodujúce pre rozhodnutie o tom, ktorému z účastníkov bude vec
prikázaná do vlastníctva. Pre rozhodnutie súdu, komu nehnuteľnosť prikázať, nie je
absolútne rozhodujúca ani výška podielov, ani účelné využitie veci, ale ide o súhrn
skutočností, ktoré sú v danej veci relevantné. Súd musí riadne zdôvodniť, prečo kritériá
výšky podielov a účelného využitia veci nie sú v konkrétnom prípade rozhodujúce. Všetky
tieto skutočnosti vzal súd do úvahy a po zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
prikázal nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva odporkyne, ktorá nehnuteľnosť potrebuje,
aby v nej mohla v budúcnosti žiť a žiadnu inú nehnuteľnosť nevlastní.
Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľke na úplné vyrovnanie zaniknutého
podielového spoluvlastníctva sumu 67.275 Eur, t. j. výška ¾ spoluvlastníckeho podielu
navrhovateľky z nehnuteľnosti.
Podľa § 160 ods. 1 O. s. p. ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Ak má súd za to, že
v prejednávanom prípade je na mieste určiť na plnenie dlhšiu lehotu, táto časť výroku
rozhodnutia súdu musí byť podložená zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré by
presvedčivo zdôvodnili záver súdu že vzhľadom na povahu prejednávanej veci, na povinný
nárok a osobné pomery účastníkov je vhodné určiť na splnenie lehotu dlhšiu než tri dni od
právoplatnosti rozsudku (R 87/1966). Súd určil odporkyni povinnosť zaplatiť cenu podielu
navrhovateľke z nehnuteľnosti v lehote 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Túto lehotu
uvádzala sama navrhovateľka, odporkyňa od momentu, keď začala žiadať nehnuteľnosť
prikázať do svojho výlučného vlastníctva, musela počítať s tým, že odstupujúcu
spoluvlastníčku − navrhovateľku z jej podielu vyplatí. Lehotu troch mesiacov súd považuje
dostatočne dlhú na to, aby odporkyňa svoju povinnosť splnila.
Podľa § 151 ods. 3 O.s.p. v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu
účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže
rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej;
§ 166 sa nepoužije. Ustanovenie ods. 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch
pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V súlade s citovanými
zákonnými ustanoveniami súd o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.»
Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci ústavný súd zastáva názor,
že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je arbitrárny a nepresvedčivý, keďže právne
závery v ňom uvedené nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore a v nesúlade s platnou právnou
úpravou. Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie
na to, aby prehodnocoval tieto právne závery. Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd
sa vyrovnal so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, že správne vyložil a aplikoval
relevantnú právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku – čím vysvetlil
aj neposúdenie veci podľa sťažovateľkou označených ustanovení § 136 a § 137
Občianskeho zákonníka, resp. neposúdenie vyporiadania podielového spoluvlastníctva
v „najširšom zmysle slova“ – pričom vychádzal z úplne zisteného skutkového stavu.
Krajský súd dal jasné odpovede na kľúčové otázky, od ktorých sa odvíjal spôsob vyriešenia
celej veci, ako aj odpovede na ďalšie námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní.
Krajský súd do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel
k tomuto rozhodnutiu, pričom rekapituloval rozhodujúce právne skutočnosti, ktoré sa týkali
právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, odkazujúc na ustálený právny názor
v podobných veciach. Presvedčivo zdôraznil aj dôvody nestotožnenia sa s obranou
a s námietkami sťažovateľky uplatnenými v rámci dokazovania pred oboma súdmi.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju
stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho
rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkom
konania (m. m. I. ÚS 241/07).
Ústavný súd s odkazom na svoju stabilnú judikatúru napokon uvádza, že postup
a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej
úpravy, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude
spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať
nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva
(I. ÚS 3/97).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti
namietajúcej porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
krajským súdom odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Ako z uvedených čiastkových záverov ústavného súdu vyplýva, ústavný súd
odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti v zmysle
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. marca 2016