Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 276/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. marca 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátkou JUDr. Ľubicou

Višňovskou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -421 z 10. októbra 2012

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -463

z 9. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. februára 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Ľubicou Višňovskou, Štúrova 20, Košice,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -421 z 10. októbra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -463 z 9. decembra 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Uznesením NS SR sp. zn. zo dňa 9. 12. 2013 bolo dovolanie

sťažovateľky proti rozsudku KS Banská Bystrica zo dňa 10. 10. 2012, sp. zn.

odmietnuté. Dovolanie sťažovateľky bolo odmietnuté podľa § 243b ods. 5

v spojení s , ako smerujúce proti rozhodnutiu proti ktorému

nie je dovolanie prípustné, nakoľko neboli splnené podmienky podľa ustanovenia § 237

.

Okresný súd Lučenec dňa 10. 10. 2011 č. k. rozhodol, že zrušuje

podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k nehnuteľnosti zapísanej na KÚ

Správa katastra , k. ú. , obec okres

na , časť A: majetková podstata parc. registra C evidovaná na katastrálnej mape

ako parc. č. zastavané plochy a nádvoria o výmere , parc. č.

zastavané plochy a nádvoria o výmere , parc. č. záhrady o výmere ,

parc. č. záhrady o výmere , stavby rodinný dom na parc. č.

v podiele ¾ vo vlastníctve navrhovateľky a ¼ vo vlastníctva odporkyne vo všeobecnej cene

89 700,- € tak, že nehnuteľnosť v celosti prikazuje do výlučného vlastníctva odporkyne

r. , občianke SR. Odporkyňa

je povinná zaplatiť na úplné vyrovnanie zaniknutého podielového spoluvlastníctva

navrhovateľke sumu 67 275,- € do 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku...

Návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva podala

navrhovateľka a to pôvodne proti vtedy evidovanej podielovej

spoluvlastníčke , ktorá mala evidovaný podiel

¼ k celku k predmetnej nehnuteľnosti a to titulom dedičského konania po svojom neb. otcovi

, manželovi navrhovateľky, otcovi pôvodnej evidovanej podielovej

spoluvlastníčke a súčasnej odporkyni ako matky . Navrhovateľka podľa

pôvodného návrhu žiadala predmetnú nehnuteľnosť vyporiadať tak, že túto v celosti

preberie ona a bude povinná v lehote 6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku uhradiť

odporkyni sumu 7 468,63 €.

V priebehu konania súd uznesením zo dňa 25. 8. 2008 pripustil

vystúpenie odporkyne z konania a na jej miesto vstup odporkyne

do konania z dôvodu, že táto sa aj formálne stala podielovou

spoluvlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy od svojej vnučky

a to vkladom povoleným pod č. zo dňa 16. 7. 2008.

Odporkyňa súhlasila so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva

predmetnej nehnuteľnosti avšak žiadala aby nehnuteľnosť jej bola daná do výlučného

vlastníctva, nakoľko ona nemá žiadnu inú nehnuteľnosť vo vlastníctve a ani nemá vyriešenú

bytovú otázku...

Vo veci podaného odvolania rozhodol KS Banská Bystrica rozsudkom

zo dňa 10. 10. 2012 a to tak, že potvrdil rozsudok OS. V odôvodnení KS

v prvom rade opísal skutkové zistenia I. stupňového súdu, opísal dôvody odvolania

a skonštatoval, že podľa jeho názoru odvolací súd zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ( ) preto poukazuje len na určité najzávažnejšie aspekty,

ktorými reaguje na argumenty odporkyne uvedené v odvolaní. V prvom rade skonštatoval,

že je nesporné, že navrhovateľka je podielovou spoluvlastníčkou v podiele ¾ k celku

a odporkyňa v ¼ celku, ďalej že je nesporné, že...

K porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

rozsudkom KS -421 zo dňa 10. 10. 2012 došlo tým, že KS posúdil vec podľa

ust. a , pričom podľa nášho názoru predmetnú vec mal posúdiť podľa

ust. , a a nasl. (poukazujeme na rozsudok NS SR sp. zn. )

a k porušeniu práva došlo aj tým, že vec neposudzoval podľa ako vyporiadanie

v najširšom zmysle slova, kde v jeho rámci sa prihliada napr. aj na to, či a do akej miery

niektorí z predchádzajúcich podielových spoluvlastníkov zhodnotil spoločnú nehnuteľnosť,

vec investíciami a podobne. V tejto časti poukazujeme na rozsudok NS ČSSR ,

R 40/1970. Ďalej poukazujeme na to, že Krajský súd porušil právo sťažovateľky pokiaľ

v súvislosti so zaniknutým podielovým spoluvlastníctvom nepoužil ust. ...

Čo sa týka uznesenia NS SR, Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie

sťažovateľky odmietol ako neprípustné a skonštatoval, že neboli splnené podmienky podľa

ust. a tento dovolanie odmietol podľa v spojení s

písm. c, ako smerujúce proti rozhodnutiu proti ktorému dovolanie nie je prípustné,

so zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho

súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Sťažovateľka namieta, že NS SR sa týmto právnym názorom vyjadreným

v napadnutom uznesení odchýlil od iného svojho predchádzajúceho rozhodnutia

v obdobných veciach v ktorých naopak založil prípustnosť dovolania podľa ust. § 237

písm. f na dôvode nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu

a tým, že NS SR nesprávne vyložil ust. , porušil základné právo podľa

.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby vydal tento nález:

„Najvyšší súd SR porušil v konaní vedenom o veci sťažovateľky pod sp. zn.

a uznesením v tejto veci vydanom dňa 9. 12. 2013 jej základné právo

chránené SR a Dohovoru.

Uvedené uznesenie sa zrušuje.

Krajský súd v Banskej Bystrici porušil v konaní vedenom o veci sťažovateľky

pod sp. zn. a rozsudkom v tejto veci vydanom 10. 10. 2012 jej základné

práva chránené SR a Dohovoru.

Uvedený rozsudok sa zrušuje.

Najvyšší súd SR a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní spoločne a nerozdielne

nahradiť sťažovateľke trovy tohto konania.“

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

V obsahu práv podľa a dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (m. m. ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ). Preto nie je zásadné

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno

uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k.

463 z 9. decembra 2013

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

tým, že najvyšší súd v uznesení č. k. -463 z 9. decembra 2013 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) nesplnil požiadavky na riadne, vecne správne

a dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, keď neodkázal na konkrétnu právnu normu,

ktorá podporuje ním prijatý právny záver, pritom sa odchýlil od svojho právneho názoru

v obdobnej veci vyjadreného už v inom svojom rozhodnutí, a preto považuje aj napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne a nepresvedčivé, t. j. také, ktoré nespĺňa atribúty

spravodlivého súdneho rozhodnutia.

V podstatnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v konaní sp. zn.

-463 z 9. decembra 2013, ktorým tento súd dovolanie sťažovateľky proti

rozsudku krajského súdu č. k. -421 z 10. októbra 2012 (ktorým krajský súd

potvrdil rozsudok Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 26/2008-

394 z 10. októbra 2011) odmietol, sa uvádza:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená

advokátom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

týmto opravným prostriedkom.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo

výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním odporkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie

odporkyne nie je podľa až 3 procesne prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie , veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadať vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239

, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Podľa

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu)

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Takéto vady konania ale

v dovolacom konaní neboli zistené.

Odporkyňa namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené,

nakoľko odvolací súd len stroho skonštatoval, že odporkyňa nepreukázala, že tu existovala

dohoda o vzniku spoluvlastníckeho podielu už pred dedičským konaním a stotožnil sa len

s právnou argumentáciou súdu prvého stupňa, ako aj s jeho odôvodnením...

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu poukázal len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými

reagoval na argumenty odporkyne uvedené v odvolaní a náležite vysvetlil, prečo sa s nimi

nestotožnil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku dalo tak odpoveď na relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany odporkyne. Rozhodnutie odvolacieho súdu

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia

príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam...

Odporkyňa v dovolaní namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( )...

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania odporkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa v spojení s smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.“

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu spĺňa

požiadavky na riadne, vecne správne a dostatočné odôvodnenie a nie je arbitrárne, a preto

sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd k námietke sťažovateľky, pokiaľ poukazuje na

rozdielnu judikatúru najvyššieho súdu v obdobnej veci, uvádza, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]

zveruje práve najvyššiemu súdu, resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva

aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá

najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne

očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je

súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich

výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za

následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade

napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval

v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo

možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne nekonformné.

Okrem iného aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian

v. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,

prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému

(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch

práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdu v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.

421 z 10. októbra 2012

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

tým, že krajský súd v rozsudku č. k. -421 z 10. októbra 2012 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“ nesprávne právne posúdil jeho vec.

Ústavný súd ďalej preskúmal aj sťažovateľkou napadnutý rozsudok krajského súdu

č. k. -421 z 10. októbra 2012, ktorým tento súd potvrdil rozsudok okresného

súdu č. k. -394 z 10. októbra 2011, s prihliadnutím na povahu kľúčových

námietok sťažovateľky týkajúcich sa jeho arbitrárnosti a interpretácie paragrafového znenia

krajským súdom v rozpore s jeho zmyslom a účelom a mimo

ustálenej rozhodovacej praxe súdov.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na podstatnú časť odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Po oboznámení sa s obsahom spisu a okresným súdom vykonanými dôkazmi

odvolací súd konštatuje, že rozsudok okresného súdu vo výroku o zrušení podielového

spoluvlastníctva a prikázaní veci do výlučného vlastníctva odporkyne a vo výroku, ktorým

odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke na úplné vyrovnanie zaniknutého

podielového spoluvlastníctva sumu 67.275 Eur, je vecne správny. Odvolací súd (v súlade

s vyššie citovaným ustanovením ) sa v celom rozsahu stotožňuje

i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je jednak dostatočne podrobné, ale je i jasné,

zrozumiteľné a presvedčivé, a teda spĺňa zákonné podmienky odôvodnenia uvedené

v ustanovení

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2

) preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje

na argumenty odporkyne uvedené v odvolaní. V prvom rade konštatuje, že je nesporné,

navrhovateľka je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti v podiele ¾ k celku

a odporkyňa v podiele ¼ k celku. Ďalej je nesporné, že navrhovateľka, ale i odporkyňa

nemajú záujem na ďalšom trvaní ich spoluvlastníckeho vzťahu k nehnuteľnosti a keďže

medzi nimi nedošlo k dohode o zrušení a vzájomnom vyporiadaní spoluvlastníctva (§ 141

), bolo potrebné, aby o zrušení a vyporiadaní ich podielového

spoluvlastníctva rozhodol na základe návrhu navrhovateľky súd. Okresný súd postupoval

správne, keď v súlade s ustanovením skúmal

podmienky pre postupné možné spôsoby zrušenia a vyporiadania podielového

spoluvlastníctva. Z vykonaného dokazovania (z odporkyňou predloženého posudku

a z výpovede jeho spracovateľa – znalca) dospel k správnemu záveru, že prvý spôsob

súdneho vyporiadania podielového spoluvlastníctva – rozdelenie veci nie je (vzhľadom

na charakter a účel nehnuteľnosti) možné. Preto prichádzal do úvahy druhý zákonný spôsob

vyporiadania podielového spoluvlastníctva, ktorým je v tomto prípade prikázanie veci

do výlučného vlastníctva jednej zo spoluvlastníčok, za primeranú náhradu odstupujúcej

spoluvlastníčke. Pri riešení otázky ktorej z účastníčok konania (spoluvlastníčok) má byť

nehnuteľnosť prikázaná do výlučného vlastníctva postupoval okresný súd správne, keď

nezohľadňoval len veľkosť spoluvlastníckych podielov, ale skúmal i ďalšie relevantné

aspekty. Takto dospel k správnemu záveru, že i keď odporkyňa je podielovou

spoluvlastníčkou len v podiele ¼ k celku a navrhovateľka v podiele ¾ k celku, je s ohľadom

na všetky (v odôvodnení rozhodnutia špecifikované) okolnosti vhodné a účelné, aby

sa výlučnou vlastníčkou stala odporkyňa. Odvolací súd sa s tým plne stotožňuje.

Okresný súd postupoval správne i pri určení náhrady za zanikajúci spoluvlastnícky

podiel navrhovateľky, ktorý správne vypočítal zo všeobecnej ceny nehnuteľnosti určenej

v posudku predloženom odporkyňou, ktorý ani jedna strana v konaní právne relevantným

spôsobom nespochybnila.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd sa správne vysporiadal i s otázkou,

či v minulosti medzi odporkyňou, navrhovateľkou a jej nebohým manželom (synom

odporkyne) došlo k platnému vzniku dohody o založení spoluvlastníckeho vzťahu

k predmetnej nehnuteľnosti, resp. inak povedané, či odporkyni vznikol spoluvlastnícky vzťah

k nehnuteľnosti ešte predtým, ako nadobudla spoluvlastnícky podiel v rozsahu ¼ k celku

na základe vyššie uvedenej darovacej zmluvy. V tomto smere vykonal okresný súd náležité

dokazovanie, z ktorého dospel k správnemu záveru, že odporkyňa v konaní nepreukázala,

že k vzniku takejto dohody došlo. V tomto smere sa odvolací súd plne stotožňuje

so skutkovou i právnou argumentáciou okresného súdu, ktorú považuje za vecne správnu,

pričom sa stotožňuje i s jeho podrobným odôvodnením, na ktoré poukazuje. V tejto

súvislosti odvolací súd uvádza len toľko, že samotná skutočnosť, že odporkyňa v období,

keď navrhovateľka s nebohým manželom kupovali predmetnú nehnuteľnosť (i v neskoršom

období) poskytla nebohému manželovi navrhovateľky (svojmu synovi) finančné prostriedky

ešte sama osebe nepreukazuje, že došlo k dohode o založení jej spoluvlastníckeho vzťahu

k predmetnej nehnuteľnosti. Ak by v tom období odporkyňa skutočne mala vôľu nadobudnúť

spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti, resp. ak by skutočne došlo k dohode o založení jej

spoluvlastníckeho vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti, bolo by nelogické, aby netrvala

na tom, aby figurovala ako podielová spoluvlastníčka nehnuteľnosti v katastri

nehnuteľností. Jej argumentáciu, že na takomto postupe netrvala z bližšie nešpecifikovaných

„technických“ alebo „administratívnych“ dôvodov je možno považovať za účelovú

a zavádzajúcu, pretože v tom období udelila nebohému manželovi navrhovateľky (svojmu

synovi) plnomocenstvo k rôznym zásadným právnym úkonom v jej mene a teda mohla mu

udeliť splnomocnenie i v tomto smere. Odporkyňa sa však uspokojila s tým,

že od navrhovateľky a jej nebohého manžela mala prísľub, že v nehnuteľnosti bude

v prípade potreby môcť bývať, čo v žiadnom prípade nemožno považovať za platné

uzatvorenie dohody o založení spoluvlastníckeho vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti.

Z uvedeného vyplýva, že ak nebol preukázaný vznik dohody o založení

spoluvlastníckeho vzťahu odporkyne k nehnuteľnosti, finančné prostriedky ktoré poskytla

nebohému manželovi navrhovateľky (svojmu synovi) nemožno považovať za prostriedky

určené na zhodnotenie spoločnej veci a teda neprichádza do úvahy ani tzv. vyporiadanie

v širšom zmysle, teda vyporiadanie, kedy sa prihliada na zhodnotenie veci investíciami

jedného zo spoluvlastníkov.

Keďže vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle na základe

vzájomného návrhu odporkyne nebolo (z vyššie uvedeného dôvodu) možné, okresný súd

správne vyhodnotil jej podanie (resp. podania) označené ako vzájomný návrh, len

za obranu, resp. za návrh na iný spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva,

o ktorom nie je potrebné rozhodovať procesne ani samostatným výrokom vo veci samej

(čo neplatí v prípade, ak sú splnené podmienky na vyporiadanie v širšom zmysle – viď napr.

rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky ). Zároveň však odvolací súd

konštatuje, že nie je dôvod ani na to, aby v takomto prípade bol platený súdny poplatok.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 219

ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdil.»

Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje

aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. -394

z 10. októbra 2011, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«... Navrhovateľka ( , pozn.) žiadala nehnuteľnosť prikázať

do svojho výlučného osobného vlastníctva s povinnosťou vyplatiť odporkyňu v lehote

6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku...

V priebehu konania súd... pripustil vystúpenie odporkyne

z konania a na jej miesto vstup do konania z dôvodu, že darovacou

zmluvou ktorej vklad bol povolený pod č. dňa 16. 07. 2008 nadobudla odporkyňa

od svojej vnučky spoluvlastnícky podiel ¼ nehnuteľnosti.

Odporkyňa s návrhom na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva

súhlasila, ale navrhla nehnuteľnosť prikázať do svojho výlučného vlastníctva z dôvodu,

že nevlastní žiadnu inú nehnuteľnosť a žiadala započítať ňou vložené finančné prostriedky

do nehnuteľnosti...

Po skončení dedičského konania navrhovateľka podala návrh na zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, žiadala ju prisúdiť do svojho

vlastníctva s povinnosťou vyplatiť odporkyňu tvrdiac, že nehnuteľnosť

nadobudla s nebohým manželom do svojho BSM z vlastných úspor a nevlastní žiadnu inú

nehnuteľnosť.

V priebehu konania po uzavretí darovacej zmluvy medzi

(vnučkou ) sa spoluvlastníčkou nehnuteľnosti stala odporkyňa dňom

16. 07. 2008, kedy bol Správou katastra povolený vklad darovacej zmluvy

č. . Navrhovateľka a odporkyňa sa v konaní nedohodli na všeobecnej cene

nehnuteľnosti. Odporkyňa v konaní predložila znalecký posudok č. 52/2009 znalca

zo dňa 04. 11. 2009 ktorý určil všeobecnú cenu nehnuteľnosti sumou

89.700 Eur. Nehnuteľnosť je reálne nedeliteľná, čo súd v konaní zistil výsluchom znalca.

Spoluvlastnícky podiel ¾ z nehnuteľnosti predstavuje 67.275 Eur a ¼ sumu 22.425 Eur.

Súd si v konaní závery znaleckého posudku (vrátane výsluchu znalca) osvojil,

znalecký posudok netrpel vnútornými rozpormi, s jeho závermi súhlasili navrhovateľka

a odporkyňa a súd z neho pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva vychádzal...

Od nadobudnutia nehnuteľnosti do BSM navrhovateľky a jej nebohého manžela

sa v „rodine“ počítalo s tým, že odporkyňa bude v nehnuteľnosti bývať. Navrhovateľka

rešpektujúc tento stav súhlasila s tým, aby po vyporiadaní podielového spoluvlastníctva

bola nehnuteľnosť prikázaná do výlučného vlastníctva odporkyne v celosti. V nehnuteľnosti

nebýva od júna 2009, v súčasnosti v nej býva syn odporkyne . Medzi účastníčkami

konania bol spor o tom, či sa odporkyňa stala podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti

už pri jej kúpe vzhľadom na množstvo finančných prostriedkov, ktoré priebežne posielala

synovi (manželovi navrhovateľky) čo v konaní preukazovala výsluchmi svedkov, výpismi

zo svojich účtov v peňažných ústavoch, kúpnou zmluvou spísanou formou notárskej

zápisnice a preto žiadala širšie vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.

Podľa ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná

vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť

podielov a na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže vec

za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom nato,

aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči

ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, súd nariadi jej predaj

a výťažok rozdelí podľa podielov.

Právo každého spoluvlastníka obrátiť sa kedykoľvek na súd s návrhom na zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vyplýva zo zásady, že nikto nesmie byť

spravodlivo nútený, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu.

Poradie a podmienky využitia jednotlivých spôsobov zrušenia spoluvlastníctva

a vyporiadania podľa sú pre súd záväzné. S povahou rozhodnutia súdu o zrušení

spoluvlastníctva a o jeho vyporiadaní, cieľom ktorého je novým spôsobom upraviť určitý

hmotnoprávny vzťah, ktorý v štádiu konania pred vydaním rozsudku neexistoval

(tzv. konštruktívny charakter rozsudku), súvisí aj nevyhnutnosť vyriešiť všetky otázky, ktoré

sú medzi účastníkmi sporné a ktoré v rámci novej úpravy právneho vzťahu vyžadujú

riešenie. Z tohto dôvodu v rámci zrušenia spoluvlastníctva možno vykonať aj vyporiadanie

v tzv. širšom zmysle, avšak len na základe návrhu účastníka alebo vzájomného návrhu.

Medzi účastníkmi konania nedošlo k prvému spôsobu zrušenia a vyporiadaného

podielového spoluvlastníctva dohodou a druhý spôsob reálna deľba neprichádzal do úvahy,

lebo predpokladom použitia tohto spôsobu zrušenia spoluvlastníctva je, že ide o deliteľnú

vec (z technického hľadiska) a že jej rozdelenie je aj funkčne opodstatnené, to je vtedy,

keď rozdelením veci vzniknú samostatné veci, ktoré ich vlastníkom môžu aj naďalej slúžiť

spôsobom, ktorý zodpovedá ich povahe a spoločenskému poslaniu (záujmu). Výsluchom

znalca mal súd preukázané, že tento spôsob zrušenia a vyporiadania

podielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti neprichádza do úvahy práve pre nemožnosť,

aby po rozdelení vznikli samostatné veci v právnom zmysle ( ) a aby takéto

rozdelenie bolo možné zapísať do katastra nehnuteľností (§ 34 a nasl. KZ).

Tretím spôsobom je prikázanie veci za náhradu. Aj tu došlo k zhode medzi

spoluvlastníkmi vtom, že súhlasili stým, že po zrušení a vyporiadaní podielového

spoluvlastníctva nehnuteľnosť nadobudne odporkyňa v celosti. Cena nehnuteľnosti sporná

nebola, bola určená znaleckým posudkom znalca na sumu 89.690 Eur

a navrhovateľka s ňou súhlasila.

Navrhovateľka je nevestou odporkyne, jej nebohý manžel bol synom odporkyne.

U navrhovateľky a jej manžela išlo o druhé manželstvo, ktoré bolo bezdetné. Z vyjadrenia

odporkyne zo dňa 12. 01. 2010 (č. l. 119 až 123 spisu) vyplynulo (a navrhovateľka

jej tvrdenia ničím v konaní nevy vrátila), že v roku 1998 prišiel za odporkyňou syn − manžel

navrhovateľky s prosbou, aby im požičala peniaze na kúpu domu v

Požičala mu 1.659,70 Eur (50.000 Sk), lebo zvyšok do sumy 8.298,48 Eur (250.000 Sk) mali

zaplatiť do roka.

Odporkyňa do USA odišla v roku 1998. Hoci sa syn s rodinou presťahovali

do , doplatok kúpnej ceny nemali, hrozilo im, že sa budú musieť

vysťahovať a tak im znova požičala sumu 6.638,78 Eur (200.000 Sk). Odporkyňa vo svojom

vyjadrení uvádza aj ďalšie im poskytnuté pôžičky. Neskôr po telefonickom rozhovore

so synom sa dozvedela, že dom v je vlhký, navrhovateľkin syn

je alergik. Nevyhovovala im dochádzka. Syn sa dopočul o predaji rozostavaného domu

vo (predmete konania), odporkyňa doslovne píše „Zhodli sme sa,

že sa pokúsi s majiteľom dohodnúť“ (kúpna cena bola 26.555,14 Eur (800.000 Sk).

Odporkyňa tvrdila, že syn s rodinou nemal žiadne peniaze, preto odporkyňa predala

svoj rodinný dom (17. 06. 2003 za kúpnu cenu 26.555.14 Eur) z nej

3.319,38 Eur (100.000 Sk) prevzal pri podpise zmluvy syn a suma 23.235,74 Eur

(700.000 Sk) bola z hypotekárneho úveru poskytnutého kupujúcej poukázaná

na sporožírový účet navrhovateľky a jej manžela vedený v

č. účtu: (č. l. 258 spisu).

Odporkyňa v konaní preukázala, že synovi udelila splnomocnenie k vykonávaniu

právnych úkonov ale aj s jej účtami vo už v roku 2002 (č. l. 163 a 252 spisu)

a po jeho smrti splnomocnenie udelila synovi (č. l. 253 spisu). Sama odporkyňa

v konaní zdôraznila, že „nakoľko som sa v tom čase nezdržiavala na území Slovenska, tak

sme sa dohodli, že syn bude dohliadať na dostavbu domu a budeme v ňom spolu bývať.

Od tej chvíle som posielala finančné čiastky“ a „všetky moje finančné príspevky boli mojou

investíciou do môjho bývania a mojej budúcnosti nie darom“ (č. l. 119-123 spisu).

Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti: pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Ide o zásadu voľného

hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z princípu nezávislosti súdov uvedeného v č. l. 46

. Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobil z vykonaných dôkazov

z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného

presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Právna úprava neurčuje ako má súd

hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti. Uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej

úvahy, ktorá v občianskosúdnom konaní, ako to vyplýva z teórie práva, predstavuje zložitý

myšlienkový proces na strane sudcu. Úvahu súdu nie je možné si zamieňať s hodnotením

dôkazov, lebo táto úvaha má miesto v súlade s Je pravda, že hodnotenie

dôkazov neznamená ľubovôľu súdu pri hodnotení dôkazov, lebo hodnotiaca úvaha musí

vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu.

Výsledky hodnotenia dôkazov sú aj súčasťou odôvodnenia rozsudku, ako to vyplýva z § 157

ods. 2 , v zmysle ktorého súd má povinnosť v odôvodnení, okrem iného, stručne,

jasne a výstižne vysvetliť ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádza a akými úvahami sa riadil. Pri posudzovaní hodnoty pravdivosti

konkrétneho dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr izolovane

z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva, až potom posudzuje uvedený dôkaz v rámci

všetkých vykonaných dôkazov.

Z listu vlastníctva vyplývalo, že k nehnuteľnosti tam zapísanej sú podielové

spoluvlastníčky navrhovateľka v podiele ¾ a odporkyňa v podiele ¼. V tomto konaní

odporkyňa tvrdila, že na nadobudnutie nehnuteľnosti, na jej dostavbu (doteraz nie je

dokončená) posielala finančné prostriedky a preto sa stala spoluvlastníčkou nehnuteľnosti

už pri jej kúpe vo vyššom podiele − Nález ÚS ČR zo dňa 25. 09. 1997 sp. zn.

(č. l. 340 spisu) a, že jej spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti vzniklo už vtedy, keď sa so synom

a navrhovateľkou dohodli na spoločnom užívaní stavby − NS ČR sp. zn. .

V nehnuteľnosti má trvalé bydlisko − prihlásili ju syn s navrhovateľkou a „len z hľadiska

uľahčenia technických otázok, ako je podpisovanie zmluvy a vykonávanie stavebných prác

a súvisiacich správnych konaní nebola hneď od začiatku uvádzaná ako podielový

spoluvlastník“ (č. l. 342 spisu).

Existenciu dohody o vzniku spoluvlastníctva k nehnuteľnosti už pri jej kúpe, ale ani

neskôr odporkyňa v konaní nepreukázala. Je nepochybné, že už pri kúpe nehnuteľnosti boli

všetci „dohodnutí“ − syn, navrhovateľka a odporkyňa uzrozumení s tým, že odporkyňa

bude v nehnuteľnosti bývať, potvrdili to aj svedkovia a , stavebné

úpravy v nehnuteľnosti sú toho tiež dôkazom. Účastníci tejto dohody − bývania odporkyne

v nehnuteľnosti − neriešili otázku financovania nehnuteľnosti, lebo nemuseli. Odporkyňa

tak ako pred kúpou nehnuteľnosti aj po jej kúpe sa úplne spoľahla na syna, posielala

finančné prostriedky, lebo automaticky počítala stým, že jej „bývanie a budúcnosť“ budú

takto vyriešené. O tom svedčia všetky jej finančné príspevky, či už z jej účtov v peňažných

ústavoch, ale aj tie, ktoré poslala po svedkyniach. V tejto dôvere vôbec neuvažovala o tom,

že nehnuteľnosť mali kúpiť so synom a navrhovateľkou do podielového spoluvlastníka

(uľahčenie podpisovania zmluvy cez splnomocnenca) sú v súčasnosti len jej výhovorkou.

Veď už v roku 2002 pred kúpou nehnuteľnosti udelila synovi plnú moc ku všetkým právnym

úkonom, preberaniu poštových zásielok, zastupoval ju aj pri uzavretí kúpnej zmluvy dňa

17. 06. 2003, keď predávala svoju „zrejme poslednú“ nehnuteľnosť vo svojom vlastníctve.

Odporkyňa žiadnu dohodu o vzniku spoluvlastníctva nepotrebovala, nechcela ju, nakoniec

synovi nemala dôvod neveriť, v dostavbe nehnuteľnosti pokračovali tak, ako sa na úplnom

začiatku dohodli. Syn na jej dostavbu dohliadal a odporkyňa posielala peniaze.

Zlom nastal smrťou syna odporkyne dňa 20. 08. 2007. Navrhovateľka odporkyňu

spočiatku „upokojovala, že dom nepredáva“ ubezpečovala ju „veď tu máš svoj domov“

(č. l. 234 a 235 spisu). Odporkyňa zostala v právnej neistote (syn zomrel, nič

z nehnuteľnosti nevlastnila a vzrástli jej obavy, či sa naplní sľub − že v nehnuteľnosti môže

dožiť po návrate z cudziny). Jej neisté právne postavenie sa zlepšilo tým, že po darovaní

spoluvlastníckeho podielu ¼ nehnuteľnosti vnučkou − dcérou nebohého syna z prvého

manželstva sa právne dostala do vzťahu spoluvlastníctva s navrhovateľkou.

V dôsledku jej finančných príspevkov do nadobudnutia a dokončenia nehnuteľnosti

začala požadovať vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle, ktoré

predovšetkým zahŕňa otázky tzv. investícií do spoločnej veci, ktoré boli vynaložené

niektorým zo spoluvlastníkov.

Najskôr protinávrhom z tohto dôvodu žiadala od navrhovateľky zaplatiť 9.719,33

Eur (č. l. 344 spisu) a neskôr v konaní tvrdila, že vzhľadom na množstvo ňou vložených

finančných prostriedkov a celkové predraženie nehnuteľnosti by bolo spravodlivé, aby

sa stala v celosti výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti a navrhovateľke na úplné vyrovnanie

zaniknutého podielového spoluvlastníctva nezaplatila žiadnu sumu.

Odporkyňa sa stala spoluvlastníčkou nehnuteľnosti dňa 16. 07. 2008 a preto sa

úspešne nemohla domáhať úhrady súm vynaložených za trvania podielového

spoluvlastníctva na investície do nehnuteľnosti (lebo také po 16. 07. 2008 už z jej strany

neboli). V prípade odporkyne išlo o stav, keď tretia osoba (odporkyňa) investovala

do cudzej veci − syn, navrhovateľka a odporkyňa si dohodli spôsob ich úhrady tak,

že odporkyňa bude v dome bývať, čo zo súdom vykonaného dokazovania nepochybne

vyplynulo. V takom prípade išlo o majetkové právo neinvestujúceho spoluvlastníka,

pri ktorom platí 3 ročná premlčacia doba od vynaloženia.

Na základe vyššie uvedeného súd protinávrh odporkyne v konaní považoval

za jej obranu ktorou pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle

poukazovala na ňou vykonané investície tak, že ich prostredníctvom chcela podporiť spôsob

vyporiadania prikázaním veci do svojho výlučného vlastníctva. Všetky tieto skutočnosti

viedli súd ku logickému záveru, že v súlade s rozsudkom NS ČR, sp. zn.

v rámci posudzovania účelného využitia veci možno okrem veľkosti podielov zohľadniť

viaceré skutočnosti rozhodujúce pre rozhodnutie o tom, ktorému z účastníkov bude vec

prikázaná do vlastníctva. Pre rozhodnutie súdu, komu nehnuteľnosť prikázať, nie je

absolútne rozhodujúca ani výška podielov, ani účelné využitie veci, ale ide o súhrn

skutočností, ktoré sú v danej veci relevantné. Súd musí riadne zdôvodniť, prečo kritériá

výšky podielov a účelného využitia veci nie sú v konkrétnom prípade rozhodujúce. Všetky

tieto skutočnosti vzal súd do úvahy a po zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva

prikázal nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva odporkyne, ktorá nehnuteľnosť potrebuje,

aby v nej mohla v budúcnosti žiť a žiadnu inú nehnuteľnosť nevlastní.

Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľke na úplné vyrovnanie zaniknutého

podielového spoluvlastníctva sumu 67.275 Eur, t. j. výška ¾ spoluvlastníckeho podielu

navrhovateľky z nehnuteľnosti.

Podľa ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Ak má súd za to, že

v prejednávanom prípade je na mieste určiť na plnenie dlhšiu lehotu, táto časť výroku

rozhodnutia súdu musí byť podložená zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré by

presvedčivo zdôvodnili záver súdu že vzhľadom na povahu prejednávanej veci, na povinný

nárok a osobné pomery účastníkov je vhodné určiť na splnenie lehotu dlhšiu než tri dni od

právoplatnosti rozsudku (R 87/1966). Súd určil odporkyni povinnosť zaplatiť cenu podielu

navrhovateľke z nehnuteľnosti v lehote 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Túto lehotu

uvádzala sama navrhovateľka, odporkyňa od momentu, keď začala žiadať nehnuteľnosť

prikázať do svojho výlučného vlastníctva, musela počítať s tým, že odstupujúcu

spoluvlastníčku − navrhovateľku z jej podielu vyplatí. Lehotu troch mesiacov súd považuje

dostatočne dlhú na to, aby odporkyňa svoju povinnosť splnila.

Podľa v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu

účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže

rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej;

§ 166 sa nepoužije. Ustanovenie ods. 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch

pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V súlade s citovanými

zákonnými ustanoveniami súd o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej.»

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci ústavný súd zastáva názor,

že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je arbitrárny a nepresvedčivý, keďže právne

závery v ňom uvedené nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore a v nesúlade s platnou právnou

úpravou. Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie

na to, aby prehodnocoval tieto právne závery. Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd

sa vyrovnal so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, že správne vyložil a aplikoval

relevantnú právnu úpravu obsiahnutú v – čím vysvetlil

aj neposúdenie veci podľa sťažovateľkou označených ustanovení § 136 a § 137

, resp. neposúdenie vyporiadania podielového spoluvlastníctva

v „najširšom zmysle slova“ – pričom vychádzal z úplne zisteného skutkového stavu.

Krajský súd dal jasné odpovede na kľúčové otázky, od ktorých sa odvíjal spôsob vyriešenia

celej veci, ako aj odpovede na ďalšie námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní.

Krajský súd do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel

k tomuto rozhodnutiu, pričom rekapituloval rozhodujúce právne skutočnosti, ktoré sa týkali

právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, odkazujúc na ustálený právny názor

v podobných veciach. Presvedčivo zdôraznil aj dôvody nestotožnenia sa s obranou

a s námietkami sťažovateľky uplatnenými v rámci dokazovania pred oboma súdmi.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho

rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkom

konania (m. m. ).

Ústavný súd s odkazom na svoju stabilnú judikatúru napokon uvádza, že postup

a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej

úpravy, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude

spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať

nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva

().

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti

namietajúcej porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

krajským súdom odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Ako z uvedených čiastkových záverov ústavného súdu vyplýva, ústavný súd

odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti v zmysle

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2016