Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
592/389778.12f680.pdf
PDF · 135.29 KB
No categories available
5Cdo/139/2013
Najvyšší súd 5 Cdo 139/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky S. K., trvale
bývajúcej vo F., zastúpenej JUDr. J. M., advokátkou v K., proti odporkyni J. K., bývajúcej vo
F., zastúpenej JUDr. Ľ. V., advokátkou v K., o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, vedenej
na Okresnom súde Lučenec pod sp.zn. 8C 26/2008, o dovolaní odporkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. októbra 2012, sp.zn. 17 CoE 338/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľke náhradu trov dovolacieho konania
v sume 567,14 € k rukám jej právnej zástupkyne JUDr. J. M., advokátky v K., do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Lučenec rozsudkom z 10. októbra 2011, č.k. 8C 26/2008-394 rozhodol,
že zrušuje podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k nehnuteľnosti zapísanej
na Katastrálnom úrade Banská Bystrica, Správa katastra Lučenec, Katastrálne územie F., na
LV č. X., časť A: Majetková podstata parc. reg. "C", evidovaná na katastrálnej mape ako parc.
č. 1682/1 - zastavané plochy a nádvoria
22
o výmere 471 m, parc. č. 1682/2 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 127 m, parc.
22
č. 1683/1 - záhrady o výmere 1138 m, parc. č. 1683/2 - záhrady o výmere 4 m, stavby:
rodinný dom súp. č. 1935 na parc. č. 1682/2 v podiele ¾ vo vlastníctve navrhovateľky a ¼
vo vlastníctve odporkyne, vo všeobecnej cene 89 700 € tak, že nehnuteľnosť v celosti
prikazuje do výlučného vlastníctva odporkyne J. K., rodenej N., narodenej X., občianke SR.
Zároveň rozhodol, že odporkyňa je povinná zaplatiť na úplné vyrovnanie zaniknutého
podielového spoluvlastníctva navrhovateľke sumu 67 275 € do 3 mesiacov od právoplatnosti
rozsudku. Vyslovil tiež, že o náhrade trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že vychádzal z toho, že medzi účastníčkami konania nedošlo
k dohode o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a pristúpil preto k skúmaniu
spôsobov a podmienok zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva vyplývajúcich z
ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Keďže zo znaleckého posudku a výsluchu
znalca mal preukázané, že reálne rozdelenie veci neprichádza do úvahy, po zhodnotení
všetkých relevantných skutočností dospel k záveru, že nehnuteľnosť je potrebné prikázať do
výlučného vlastníctva odporkyne
za primeranú náhradu. Pri rozhodovaní o náhrade za zaniknutý spoluvlastnícky podiel
navrhovateľky vychádzal zo všeobecnej ceny nehnuteľnosti určenej v znaleckom posudku
č. 52/2009 znalca Ing. J. P., ktorý určil všeobecnú cenu nehnuteľnosti na sumu
89 700 € a táto suma nebola v konaní spochybnená. Zaoberal sa i otázkou, či sa odporkyňa
stala podielovou spoluvlastníčkou na základe dohody o vzniku jej spoluvlastníctva
k nehnuteľnosti už pri jej kúpe (eventuálne neskôr), vzhľadom na množstvo finančných
prostriedkov, ktoré investovala do prestavby predmetnej nehnuteľnosti, a ktoré posielala
synovi (manželovi navrhovateľky) so zámerom zabezpečiť si budúce bývanie po návrate
zo zahraničia. Rovnako skúmal či bol dôvodný jej návrh na vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva v širšom zmysle, zahŕňajúce predovšetkým otázky tzv. investícií
do spoločnej veci, ktoré boli vynaložené niektorým zo spoluvlastníkov. Na základe
predložených a vykonaných dôkazov konštatoval, že v prípade odporkyne išlo o stav, keď
tretia osoba (odporkyňa) investovala do cudzej veci – navrhovateľka, jej nebohý manžel (syn
odporkyne) a odporkyňa si dohodli spôsob ich úhrady tak, že odporkyňa bude v dome bývať.
V takom prípade išlo o majetkové právo neinvestujúceho spoluvlastníka, pri ktorom platí
trojročná premlčacia doba od vynaloženia. Súd vychádzal zo skutočnosti, že odporkyňa
najskôr protinávrhom žiadala zaviazať navrhovateľku na zaplatenie sumy 9 719,33 € z titulu
úplného vyrovnania zaniknutého podielového spoluvlastníctva a neskôr vzhľadom
na množstvo ňou vložených finančných prostriedkov a celkové predraženie nehnuteľnosti
žiadala, aby súd prikázal nehnuteľnosť do jej výlučného vlastníctva bez povinnosti zaplatiť
navrhovateľke primeranú náhradu. Protinávrh odporkyne v konaní považoval súd za jej
obranu, ktorou pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle poukazovala
na ňou vykonané investície tak, že ich prostredníctvom chcela podporiť spôsob vyporiadania
prikázaním veci do svojho výlučného vlastníctva. V rámci posudzovania účelného využitia
veci vzal súd do úvahy všetky skutočnosti a po zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva prikázal nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva odporkyne, ktorá
nehnuteľnosť potrebuje, aby v nej mohla v budúcnosti žiť, keďže žiadnu inú nehnuteľnosť
nevlastní. Dospel k záveru, že existenciu dohody o vzniku spoluvlastníctva k nehnuteľnosti už
pri jej kúpe (ale ani neskôr) odporkyňa v konaní nepreukázala. Vychádzajúc z uvedeného súd
v súlade s § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 160 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len "O.s.p.") rozhodol, že odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľke na úplné
vyrovnanie zaniknutého podielového spoluvlastníctva sumu 67 275 €, t.j. výšku ¾
spoluvlastníckeho podielu navrhovateľky z nehnuteľnosti.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie odporkyne rozsudkom z 10. októbra
2012, sp.zn. 17 Co 338/2011 rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako
vecne správny potvrdil. Odvolací súd sa plne stotožnil so skutkovou i právnou argumentáciou
súdu prvého stupňa, ktorú považoval za vecne správnu, pričom sa stotožnil i s jeho
podrobným odôvodnením v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.) poukázal len na určité
najzásadnejšie aspekty, ktorými reagoval na argumenty odporkyne uvedené v odvolaní.
V prvom rade konštatoval, že je nesporné, že navrhovateľka je podielovou spoluvlastníčkou
nehnuteľnosti v podiele ¾ k celku a odporkyňa v podiele ¼ k celku, obe strany nemali záujem
na ďalšom trvaní ich spoluvlastníckeho vzťahu k nehnuteľnosti a keďže medzi nimi nedošlo
k dohode o zrušení a vzájomnom vyporiadaní spoluvlastníctva (§ 141 Občianskeho
zákonníka), bolo potrebné, aby o zrušení a vyporiadaní ich podielového spoluvlastníctva
rozhodol na základe návrhu navrhovateľky súd. Odvolací súd sa plne stotožnil s postupom
súdu prvého stupňa, keď v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka skúmal
podmienky pre možné spôsoby zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva a takto
dospel k správnemu záveru, že s ohľadom na všetky (v odôvodnení rozhodnutia
špecifikované) okolnosti je vhodné a účelné, aby sa výlučnou vlastníčkou stala odporkyňa.
Správne bola aj určená náhrada za zanikajúci spoluvlastnícky podiel navrhovateľky.
V súvislosti s tvrdením odporkyne, že v minulosti došlo k platnému vzniku dohody o založení
spoluvlastníckeho vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti uviedol, že samotná skutočnosť, že
odporkyňa v období, keď navrhovateľka s nebohým manželom kupovali predmetnú
nehnuteľnosť (i v neskoršom období) poskytla nebohému manželovi navrhovateľky (svojmu
synovi) finančné prostriedky ešte sama osebe nepreukazuje, že došlo k dohode o založení jej
spoluvlastníckeho vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti. Logickou úvahou dospel k záveru, že
ak by v tom období odporkyňa skutočne mala vôľu nadobudnúť spoluvlastnícky podiel
k nehnuteľnosti, resp. ak by skutočne došlo k dohode o založení jej spoluvlastníckeho vzťahu
k predmetnej nehnuteľnosti, trvala by na zápise jej spoluvlastníckeho podielu do katastra
nehnuteľností. Argumentáciu odporkyne, prečo tak neurobila, považoval za účelovú
a zavádzajúcu, pretože v tom období udelila nebohému manželovi navrhovateľky (svojmu
synovi) plnomocenstvo k rôznym zásadným právnym úkonom v jej mene, a teda mu mohla
udeliť splnomocnenie i v tomto smere. Prísľub, že v nehnuteľnosti bude v prípade potreby
môcť bývať, podľa názoru odvolacieho súdu nemožno v žiadnom prípade považovať
za platné uzatvorenie dohody o založení spoluvlastníckeho vzťahu k predmetnej
nehnuteľnosti. Na základe uvedeného odvolací súd konštatoval, že ak nebol preukázaný vznik
dohody o založení spoluvlastníckeho vzťahu odporkyne k nehnuteľnosti, finančné
prostriedky, ktoré poskytla svojmu synovi (nebohému manželovi navrhovateľky) nemožno
považovať za prostriedky určené na zhodnotenie spoločnej veci, a teda neprichádza do úvahy
ani tzv. vyporiadanie v širšom slova zmysle, teda vyporiadanie, kedy sa prihliada
na zhodnotenie veci investíciami jedného zo spoluvlastníkov. V závere uviedol, že súd prvého
správne vyhodnotil podanie (resp. podania) odporkyne označené ako vzájomný návrh, len
za obranu, resp. za návrh na iný spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva, o ktorom
nie je potrebné rozhodovať procesne ani samostatným výrokom vo veci samej.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa. V dovolaní
namietala, že rozhodnutie odvolacieho je nedostatočne odôvodnené, keďže odvolací súd len
stroho skonštatoval, že odporkyňa nepreukázala, že tu existovala dohoda vzniku
spoluvlastníckeho podielu už pred dedičským konaním a iba sa stotožnil s právnou
argumentáciou súdu prvého stupňa, ako aj jeho odôvodnením. S rozhodnutím odvolacieho
súdu nesúhlasila tiež z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. V odôvodnení dovolania rozoberala
skutkový a právny stav veci tak, ako ho uvádzala v konaní pred súdmi nižšieho stupňa.
Opätovne poukázala na nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 25. septembra 1997,
sp.zn. III. ÚS 336/96, z ktorého vyplýva, že dohoda o založení podielového spoluvlastníctva
nemusí byť písomná a súd musí prihliadať na všetky skutočnosti a okolnosti, ktoré sú
preukazované, že účastníci takúto dohodu chceli založiť. Jedným z kritérií je podľa názoru
dovolateľky aj skutočnosť, že pokiaľ viac osôb bez písomnej dohody o spoluvlastníctve
k stavbe uskutoční stavbu na účely jej spoločného užívania a podieľa sa na jej vzniku, a to
buď vlastnou prácou, dodaním materiálu alebo financovaním, sú dôkazy o tom, že tu
existovala takáto dohoda, aj keď ide o hraničný prípad a je potrebné skúmať všetky okolnosti,
a teda aj činnosti, ktoré účastníci konali. Vzhľadom k tomu, že nedošlo k správnemu
právnemu posúdeniu veci, sú dané podmienky na podanie dovolania. Navrhla, aby dovolací
súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhla, aby
dovolací súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia v časti o povinnosti zaplatiť
na úplné vyrovnanie zaniknutého podielového spoluvlastníctva navrhovateľke sumu 67 275 €
do troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku.
Navrhovateľka vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že nie sú dané dôvody dovolania
a ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť,
rozhodnutie považuje za zákonné a vecne správne, preto navrhla dovolanie odporkyne
v celom rozsahu zamietnuť. Vo vyjadrení zopakovala väčšinu tvrdení uvádzaných v konaní
pred súdmi nižšieho stupňa a zotrvala na tom, že nehnuteľnosť, nachádzajúcu sa vo F., kúpili
spolu s nebohým manželom výlučne z ich spoločných finančných prostriedkov a nadobudli ju
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Zdôraznila, že odporkyňa pri kúpe, ani
v priebehu stavby domu, nikdy nežiadala a nemala záujem byť vedená ako podielová
spoluvlastníčka nehnuteľnosti a podielovou spoluvlastníčkou sa stala až dňa 16. júla 2008 na
základe darovacej zmluvy. Nepoprela však ústnu dohodu medzi ňou, nebohým manželom
a odporkyňou, že „odporkyňa s nimi bude bývať“, na základe ktorej následne došlo
k úradnému zápisu jej trvalého bydliska vo F.. K tvrdeniam odporkyne o značných
investíciách do predmetnej nehnuteľnosti, poukázala
na všetky svoje predchádzajúce prednesy a podania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním odporkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie
odporkyne nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to
účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia
je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Takéto vady konania ale v dovolacom konaní neboli zistené.
Odporkyňa namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené,
nakoľko odvolací súd len stroho skonštatoval, že odporkyňa nepreukázala, že tu existovala
dohoda o vzniku spoluvlastníckeho podielu už pred dedičským konaním a stotožnil sa len
s právnou argumentáciou súdu prvého stupňa, ako aj s jeho odôvodnením.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p, rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti
súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd
vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211
O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,
ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť
postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí
byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak
rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je
nepreskúmateľný.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah
vychádzal pri závere, že medzi odporkyňou, navrhovateľkou a jej nebohým manželom
(synom odporkyne) nedošlo k platnému vzniku dohody o založení spoluvlastníckeho vzťahu
k predmetnej nehnuteľnosti, resp. nevznikol spoluvlastnícky vzťah k nehnuteľnosti ešte
predtým, ako nadobudla spoluvlastnícky podiel v rozsahu ¼ k celku na základe darovacej
zmluvy. Okolnosť, že tento záver neúspešnú odporkyňu neuspokojuje, neznamená, že
odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.
za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd
prvého stupňa neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek odporkyne.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
prvostupňového súdu poukázal len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reagoval
na argumenty odporkyne uvedené v odvolaní a náležite vysvetlil, prečo sa s nimi nestotožnil.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku dalo tak odpoveď na relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany odporkyne. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru
o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu.
Odporkyňa v dovolaní namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia odporkyne boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), odporkyňou vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania odporkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej navrhovateľke vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal navrhovateľke náhradu trov
dovolacieho konania, ktorá spočíva v odmene advokátky za jeden úkon právnej služby, ktorý
poskytla navrhovateľke vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 25. februára 2013 (§ 10
ods. 1 a ods. 5, § 13a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov). Základnú sadzbu tarifnej
odmeny určil podľa § 11 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 10 ods. 5 tejto vyhlášky vo výške
559,33 € (v predmetnej veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva je tarifnou
hodnotou cena požadovaného podielu vo výške 67 275 €), čo s náhradou výdavkov
na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny
výpočtového základu vo výške 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 567,14 €. Súd
nepriznal navrhovateľke náhradu trov dovolacieho konania, ktorá spočíva v odmene
advokátky za úkon právnej služby – prevzatie a príprava zastúpenia v dovolacom konaní,
nakoľko advokátka zastupovala navrhovateľke už pred súdmi nižších stupňov v predmetnej
veci a bola náležite oboznámená s problematikou sporu (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 20. decembra 2011, sp.zn. 6 Cdo 125/2011).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. decembra 2013
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová