Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 195/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátom JUDr. Bartolomejom Kaščákom, M. R. Štefánika 171, Vranov

nad Topľou, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a 2 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. apríla 2014 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. V 15/2014 z 26. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. februára 2016 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a 2 (ďalej len „“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 29. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu

z 29. apríla 2014“) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. V 15/2014

z 26. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 26. novembra 2015“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom č. k. -235 z 31. októbra 2012 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu z 31. októbra 2012“) uložil sťažovateľke ako žalovanej povinnosť

zaplatiť žalobcovi „sumu

4 361,30 USD so 6 % úrokom z omeškania od 22.6.1992 a nahradiť trovy konania vo výške

828,05 eur“, a to z titulu kúpnej ceny za dodaný tovar.

Rozsudok krajského súdu z 31. októbra 2012 bol v poradí jeho piatym rozsudkom

v predmetnej veci, pričom jeho predchádzajúce rozsudky boli v odvolacom konaní

opakovane zrušené a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 29. apríla 2014 na odvolanie sťažovateľky

potvrdil rozsudok krajského súdu z 31. októbra 2012.

Sťažovateľka podala proti potvrdzujúcemu rozsudku najvyššieho súdu

z 29. apríla 2014 dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením z 26. novembra 2015

odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných práv rozsudkom

najvyššieho súdu z 29. apríla 2014 a uznesením najvyššieho súdu z 26. novembra 2015.

Vo svojej sťažnostnej argumentácii sťažovateľka zdôrazňuje nesprávne závery najvyššieho

súdu ako súdu odvolacieho, keď sa nevysporiadal správne a dostatočne s jej odvolacími

námietkami proti rozsudku krajského súdu z 31. októbra 2012, v ktorých namietala podľa

nej nesprávne skutkové a právne závery prvostupňového krajského súdu, ktorý bol podľa

nej nepreskúmateľný a ktorým jej krajský súd odňal možnosť konať pred súdom a porušil

zásadu spravodlivého súdneho procesu, keď nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov

navrhovaných sťažovateľkou k okolnostiam dôvodnosti jej započítacej námietky proti

nárokom žalobcu. V ostatnej argumentácii sťažovateľka podrobne opakuje svoje skutkové

tvrdenia zo základného konania s označením listinných dôkazov ňou predložených

a okolností ich vyhotovenia a vytýka najvyššiemu súdu potvrdenie záverov krajského súdu,

ktorý skutkový stav veci ustálil odlišne od tvrdení sťažovateľky. Podľa sťažovateľky

krajský súd a následne najvyšší súd „nevyhodnotili a neodôvodnili svoj postoj k jednaniu

medzi účastníkmi pred podaním žaloby“ a nezohľadnili ani svoje závery vyslovené

vo svojich skorších rozhodnutiach v predmetnej veci, ktorými boli zrušené skoršie rozsudky

krajského súdu a vec opakovane vrátená na ďalšie konanie.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu a inú ochranu zaručenú

v článku 46 ods. 1 a 2 SR rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 29.4.2014 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. -311 zo dňa

26.11.2015 porušené bolo.

2. Rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 29.4.2014, ako aj Uznesenie NS SR

sp. zn. V 15/2014-311 zo dňa 26.11.2015 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie

konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o náhrade trov konania pred ÚS SR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 rozsudkom najvyššieho súdu z 29. apríla 201, ktorým bol v odvolacom

konaní potvrdený rozsudok krajského súdu z 31. októbra 2012 ako prvostupňového súdu,

a uznesením najvyššieho súdu z 26. novembra 2015, ktorým bolo odmietnuté dovolanie

sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu z 29. apríla 2014 ako neprípustné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(m. m. , ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj

Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo

na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný

za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ).

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta podľa nej

nesprávne skutkové a právne závery najvyššieho súdu v jeho potvrdzujúcom rozsudku

z 29. apríla 2014, ktorými odobril správnosť záverov prvostupňového rozsudku krajského

súdu z 31. októbra 2012, ako aj vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred

súdom. Sťažovateľka v podstate túto argumentáciu vzťahuje aj na spochybnenie správnosti

záverov najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania proti rozsudku najvyššieho súdu

z 29. apríla 2014, keď v petite sťažnosti namieta porušenie svojich práv aj uznesením

najvyššieho súdu z 26. novembra 2015 o odmietnutí jej dovolania.

Ústavný súd pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu z 26. novembra 2015 z hľadiska ústavnej udržateľnosti záverov

najvyššieho súdu o absencii dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania proti uzneseniu

najvyššieho súdu z 29. apríla 2014, resp. z hľadiska dostatočného odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného

práva podľa .

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia z 26. novembra 2015

uviedol:

«Zamerajúc sa na dovolateľkou tvrdenú procesnú vadu konania podľa § 237 písm. f/

, dovolací súd prednostne skúmal, či žalovanej nebola postupom odvolacieho súdu

odňatá možnosť pred ním konať. K odňatiu jej možnosti konať pred súdom malo podľa jej

názoru dôjsť tým, že odvolací súd jej podľa ust. odňal možnosť konať

pred súdom tým, že nevypočul ňou navrhnutých svedkov.

Žalovaná svoj návrh na vypočutie navrhovaných svedkov predniesla na pojednávaní

Krajského súdu v Košiciach dňa 13. 04. 1999 (č. 1. 63 spisu), kde do zápisnice uviedla, že

ak bude žalobca namietať pravosť originálu potvrdenia o prevzatí 2 000,-- USD a 65 222,--

Kčs, navrhuje vypočuť ako svedkov , fyto kontrolórku v ,

, šoféra a , priateľa žalovanej. Predmetné potvrdenie o prevzatí,

predložené vo fotokópii, v ktorom sa uvádza: „Svojím podpisom potvrdzujem, že som si

požičal od firmy „ “ na nákup zemiakov 2 000,- USD a 65 222,-

Kčs. Toto potvrdenie slúži pre obidve strany.“, spochybnil žalobca, ktorý ho označil

za falošné, vyrobené odstrihnutím z protokolu zo dňa 02. 09. 1991 (overená fotokópia

založená v prílohovej obálke na č. 1. 61). Z obsahu spisu v prejednávanej veci je zrejmé, že

napriek výzve súdu predmetné potvrdenie, ktoré by vyvrátilo sporné tvrdenia žalovanej,

do spisu žalovaná nedoložila. Z tohto dôvodu by bolo vypočutie uvedených svedkov

predčasné a nadbytočné. ...

Odňatím možnosti konať pred súdom nemôže byť ani zákonné rozhodnutie

všeobecného súdu nevykonať navrhovaný dôkaz. Podľa ust. účastníci sú

povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených

dôkazov vykoná. K tomu ustanoveniu sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom

zo dňa 30. 09. 2010, sp. zn. , v ktorom uvádza, že „Dokazovanie

v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho

zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom

a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z

označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej

právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania

sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie

skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo

smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“ Ďalej uvádza, že

v odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania ().

Žalobca poukázal na písomné doklady, ktoré predložil, a ktorými preukázal

existenciu svojho právneho nároku. Žalovaná svoje právo odvodzovala od listiny, ktorej

pravosť mala preukázať doložením originálu protokolu zo dňa 02. 09. 1991, čím by

vyvrátila pochybnosti o spornom potvrdení o pôžičke, tento však súdu v konaní

nepredložila.

Rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa jasne

a zrozumiteľne opisuje a odôvodňuje postup vykonaného dokazovania a dôvody, ktoré viedli

k rozhodnutiu vo veci samej. V prejednávanej veci je nesporné žalobcove preukázanie

svojho práva, naproti ktorému stojí tvrdenie žalovanej o existencii započítateľnej

pohľadávky, ktorej spornosť mohla a mala možnosť vyvrátiť doložením originálu

spomínaného protokolu, čo však neurobila. Bolo na rozhodnutí súdu, ktoré z navrhnutých

dôkazov považuje za potrebné vykonať, aby dospel k rozhodnutiu vo veci samej. Dôsledkom

tohto uváženia bolo odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ako aj odôvodnenie

rozhodnutia súdu prvého stupňa, kde súdy prvého aj odvolacieho stupňa sa dôkladne venujú

problematike neunesenia dôkazného bremena Žalovanou a právnym úvahám k tomuto

záveru vedúcim. Z hľadiska je rozhodujúce len to, či účastník konania

v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol ukrátený na svojich procesných právach alebo

nie. Procesnú vadu konania v zmysle zakladá okrem iného aj

nedostatočné (súčasne nezrozumiteľné) odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pre ktoré je toto

nepreskúmateľné, ktorú vadu však dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia,

ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, nezistil.

Žalovaná v podanom dovolaní opätovne poukazuje na absenciu aktívnej legitimácie

na strane žalobcu, k čomu prikladá odpis z Obchodného registra v poľskej reči, z ktorého

má vyplývať skutočnosť, že podľa predpisov platných v Poľskej republike bolo nariadené,

aby právnické osoby ku dňu 31. 12. 2013 sa povinne preregistrovali do Krajského registra

súdneho, inak strácajú možnosť podnikania, aj keď v právnom zmysle nebudú likvidované.

Ako uviedla dovolateľka, právnická osoba, t. j. žalobca, nie je vymazaný z Obchodného

registra, nakoľko nesplnenie podmienky zápisu do „osobitného registra“ nemá vplyv

na právnu existenciu subjektu, ako to vyplýva z obsahu predloženého dokladu.»

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že otázka posúdenia, či

sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.

V nadväznosti na svoju doterajšiu judikatúru a citované závery najvyššieho súdu

v jeho uznesení z 26. novembra 2015 ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa relevantne

vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci pre posúdenie prípustnosti

dovolania sťažovateľky a svoje závery dostatočne odôvodnil. Ústavný súd preto nezistil, že

by najvyšším súdom aplikovaný postup a rozhodnutie mohli zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v .

Ústavný súd pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal aj napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu z 29. apríla 2014 a konštatuje, že pokiaľ ide o sťažovateľkou

namietané vady konania, resp. dostatočnosť odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, tieto

už boli predmetom prieskumu najvyššieho súdu z hľadiska danosti dôvodov prípustnosti

dovolania a ústavný súd v plnom rozsahu odkazuje na závery najvyššieho súdu.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané nesprávne skutkové a právne závery

najvyššieho súdu v jeho rozsudku z 29. apríla 2014, ústavný súd argumentáciu sťažovateľky

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.

Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli

zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v . Ústavný súd nezistil, že by

posudzovaný rozsudok najvyššieho súdu z 29. apríla 2014 bol svojvoľný alebo v zjavnom

vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,

či nedostatočne odôvodnený. Najvyšší súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími

námietkami sťažovateľky a náležite odôvodnil svoje závery.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok.

Ústavný súd k sťažovateľkou namietanému porušeniu jej základného práva podľa

uvádza, že predmetom súdneho konania, v ktorom najvyšší súd

rozhodoval napadnutými rozhodnutiami, nebol prieskum rozhodnutí orgánov verejnej

správy ale posúdenie nárokov uplatnených žalobcom voči sťažovateľke z titulu ich

zmluvných vzťahov o dodávke tovarov, čím je v samotnej podstate vylúčená možnosť

porušenia základného práva sťažovateľky podľa .

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených

základných práv rozsudkom najvyššieho súdu z 29. apríla 2014 ani uznesením najvyššieho

súdu z 26. novembra 2015, odmietol jej sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľky

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016