Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 195/2016
PDF · 206.52 KB
No categories available
I. ÚS 195/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej advokátom JUDr. Bartolomejom Kaščákom, M. R. Štefánika 171, Vranov
nad Topľou, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Obo 16/2013 z 29. apríla 2014 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 15/2014 z 26. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. februára 2016 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Obo 16/2013 z 29. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu
z 29. apríla 2014“) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 15/2014
z 26. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 26. novembra 2015“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) rozsudkom č. k. 10 Cb 9526/1992-235 z 31. októbra 2012 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu z 31. októbra 2012“) uložil sťažovateľke ako žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi „sumu
4 361,30 USD so 6 % úrokom z omeškania od 22.6.1992 a nahradiť trovy konania vo výške
828,05 eur“, a to z titulu kúpnej ceny za dodaný tovar.
Rozsudok krajského súdu z 31. októbra 2012 bol v poradí jeho piatym rozsudkom
v predmetnej veci, pričom jeho predchádzajúce rozsudky boli v odvolacom konaní
opakovane zrušené a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 29. apríla 2014 na odvolanie sťažovateľky
potvrdil rozsudok krajského súdu z 31. októbra 2012.
Sťažovateľka podala proti potvrdzujúcemu rozsudku najvyššieho súdu
z 29. apríla 2014 dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením z 26. novembra 2015
odmietol ako neprípustné.
Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných práv rozsudkom
najvyššieho súdu z 29. apríla 2014 a uznesením najvyššieho súdu z 26. novembra 2015.
Vo svojej sťažnostnej argumentácii sťažovateľka zdôrazňuje nesprávne závery najvyššieho
súdu ako súdu odvolacieho, keď sa nevysporiadal správne a dostatočne s jej odvolacími
námietkami proti rozsudku krajského súdu z 31. októbra 2012, v ktorých namietala podľa
nej nesprávne skutkové a právne závery prvostupňového krajského súdu, ktorý bol podľa
nej nepreskúmateľný a ktorým jej krajský súd odňal možnosť konať pred súdom a porušil
zásadu spravodlivého súdneho procesu, keď nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov
navrhovaných sťažovateľkou k okolnostiam dôvodnosti jej započítacej námietky proti
nárokom žalobcu. V ostatnej argumentácii sťažovateľka podrobne opakuje svoje skutkové
tvrdenia zo základného konania s označením listinných dôkazov ňou predložených
a okolností ich vyhotovenia a vytýka najvyššiemu súdu potvrdenie záverov krajského súdu,
ktorý skutkový stav veci ustálil odlišne od tvrdení sťažovateľky. Podľa sťažovateľky
krajský súd a následne najvyšší súd „nevyhodnotili a neodôvodnili svoj postoj k jednaniu
medzi účastníkmi pred podaním žaloby“ a nezohľadnili ani svoje závery vyslovené
vo svojich skorších rozhodnutiach v predmetnej veci, ktorými boli zrušené skoršie rozsudky
krajského súdu a vec opakovane vrátená na ďalšie konanie.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu ochranu a inú ochranu zaručenú
v článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 16/2013
zo dňa 29.4.2014 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo V 15/2014-311 zo dňa
26.11.2015 porušené bolo.
2. Rozsudok NS SR sp. zn. 4Obo 16/2013 zo dňa 29.4.2014, ako aj Uznesenie NS SR
sp. zn. 1 Obdo V 15/2014-311 zo dňa 26.11.2015 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie
konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o náhrade trov konania pred ÚS SR.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu z 29. apríla 201, ktorým bol v odvolacom
konaní potvrdený rozsudok krajského súdu z 31. októbra 2012 ako prvostupňového súdu,
a uznesením najvyššieho súdu z 26. novembra 2015, ktorým bolo odmietnuté dovolanie
sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu z 29. apríla 2014 ako neprípustné.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne
procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj
Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil
III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo
na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument
(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný
za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,
Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne
konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta podľa nej
nesprávne skutkové a právne závery najvyššieho súdu v jeho potvrdzujúcom rozsudku
z 29. apríla 2014, ktorými odobril správnosť záverov prvostupňového rozsudku krajského
súdu z 31. októbra 2012, ako aj vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred
súdom. Sťažovateľka v podstate túto argumentáciu vzťahuje aj na spochybnenie správnosti
záverov najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania proti rozsudku najvyššieho súdu
z 29. apríla 2014, keď v petite sťažnosti namieta porušenie svojich práv aj uznesením
najvyššieho súdu z 26. novembra 2015 o odmietnutí jej dovolania.
Ústavný súd pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu z 26. novembra 2015 z hľadiska ústavnej udržateľnosti záverov
najvyššieho súdu o absencii dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania proti uzneseniu
najvyššieho súdu z 29. apríla 2014, resp. z hľadiska dostatočného odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia z 26. novembra 2015
uviedol:
«Zamerajúc sa na dovolateľkou tvrdenú procesnú vadu konania podľa § 237 písm. f/
O. s. p., dovolací súd prednostne skúmal, či žalovanej nebola postupom odvolacieho súdu
odňatá možnosť pred ním konať. K odňatiu jej možnosti konať pred súdom malo podľa jej
názoru dôjsť tým, že odvolací súd jej podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. odňal možnosť konať
pred súdom tým, že nevypočul ňou navrhnutých svedkov.
Žalovaná svoj návrh na vypočutie navrhovaných svedkov predniesla na pojednávaní
Krajského súdu v Košiciach dňa 13. 04. 1999 (č. 1. 63 spisu), kde do zápisnice uviedla, že
ak bude žalobca namietať pravosť originálu potvrdenia o prevzatí 2 000,-- USD a 65 222,--
Kčs, navrhuje vypočuť ako svedkov , fyto kontrolórku v ,
, šoféra a , priateľa žalovanej. Predmetné potvrdenie o prevzatí,
predložené vo fotokópii, v ktorom sa uvádza: „Svojím podpisom potvrdzujem, že som si
požičal od firmy „ “ na nákup zemiakov 2 000,- USD a 65 222,-
Kčs. Toto potvrdenie slúži pre obidve strany.“, spochybnil žalobca, ktorý ho označil
za falošné, vyrobené odstrihnutím z protokolu zo dňa 02. 09. 1991 (overená fotokópia
založená v prílohovej obálke na č. 1. 61). Z obsahu spisu v prejednávanej veci je zrejmé, že
napriek výzve súdu predmetné potvrdenie, ktoré by vyvrátilo sporné tvrdenia žalovanej,
do spisu žalovaná nedoložila. Z tohto dôvodu by bolo vypočutie uvedených svedkov
predčasné a nadbytočné. ...
Odňatím možnosti konať pred súdom nemôže byť ani zákonné rozhodnutie
všeobecného súdu nevykonať navrhovaný dôkaz. Podľa ust. § 120 O. s. p. účastníci sú
povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených
dôkazov vykoná. K tomu ustanoveniu sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom
zo dňa 30. 09. 2010, sp. zn. I. ÚS 350/2008, v ktorom uvádza, že „Dokazovanie
v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho
zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom
a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z
označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania
sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie
skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo
smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“ Ďalej uvádza, že
v odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka
konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).
Žalobca poukázal na písomné doklady, ktoré predložil, a ktorými preukázal
existenciu svojho právneho nároku. Žalovaná svoje právo odvodzovala od listiny, ktorej
pravosť mala preukázať doložením originálu protokolu zo dňa 02. 09. 1991, čím by
vyvrátila pochybnosti o spornom potvrdení o pôžičke, tento však súdu v konaní
nepredložila.
Rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa jasne
a zrozumiteľne opisuje a odôvodňuje postup vykonaného dokazovania a dôvody, ktoré viedli
k rozhodnutiu vo veci samej. V prejednávanej veci je nesporné žalobcove preukázanie
svojho práva, naproti ktorému stojí tvrdenie žalovanej o existencii započítateľnej
pohľadávky, ktorej spornosť mohla a mala možnosť vyvrátiť doložením originálu
spomínaného protokolu, čo však neurobila. Bolo na rozhodnutí súdu, ktoré z navrhnutých
dôkazov považuje za potrebné vykonať, aby dospel k rozhodnutiu vo veci samej. Dôsledkom
tohto uváženia bolo odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ako aj odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvého stupňa, kde súdy prvého aj odvolacieho stupňa sa dôkladne venujú
problematike neunesenia dôkazného bremena Žalovanou a právnym úvahám k tomuto
záveru vedúcim. Z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. je rozhodujúce len to, či účastník konania
v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol ukrátený na svojich procesných právach alebo
nie. Procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. zakladá okrem iného aj
nedostatočné (súčasne nezrozumiteľné) odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pre ktoré je toto
nepreskúmateľné, ktorú vadu však dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia,
ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, nezistil.
Žalovaná v podanom dovolaní opätovne poukazuje na absenciu aktívnej legitimácie
na strane žalobcu, k čomu prikladá odpis z Obchodného registra v poľskej reči, z ktorého
má vyplývať skutočnosť, že podľa predpisov platných v Poľskej republike bolo nariadené,
aby právnické osoby ku dňu 31. 12. 2013 sa povinne preregistrovali do Krajského registra
súdneho, inak strácajú možnosť podnikania, aj keď v právnom zmysle nebudú likvidované.
Ako uviedla dovolateľka, právnická osoba, t. j. žalobca, nie je vymazaný z Obchodného
registra, nakoľko nesplnenie podmienky zápisu do „osobitného registra“ nemá vplyv
na právnu existenciu subjektu, ako to vyplýva z obsahu predloženého dokladu.»
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že otázka posúdenia, či
sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.
V nadväznosti na svoju doterajšiu judikatúru a citované závery najvyššieho súdu
v jeho uznesení z 26. novembra 2015 ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa relevantne
vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci pre posúdenie prípustnosti
dovolania sťažovateľky a svoje závery dostatočne odôvodnil. Ústavný súd preto nezistil, že
by najvyšším súdom aplikovaný postup a rozhodnutie mohli zakladať dôvod na zásah
ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými
Ústavný súd pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal aj napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu z 29. apríla 2014 a konštatuje, že pokiaľ ide o sťažovateľkou
namietané vady konania, resp. dostatočnosť odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, tieto
už boli predmetom prieskumu najvyššieho súdu z hľadiska danosti dôvodov prípustnosti
dovolania a ústavný súd v plnom rozsahu odkazuje na závery najvyššieho súdu.
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané nesprávne skutkové a právne závery
najvyššieho súdu v jeho rozsudku z 29. apríla 2014, ústavný súd argumentáciu sťažovateľky
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.
Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli
zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by
posudzovaný rozsudok najvyššieho súdu z 29. apríla 2014 bol svojvoľný alebo v zjavnom
vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,
či nedostatočne odôvodnený. Najvyšší súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími
námietkami sťažovateľky a náležite odôvodnil svoje závery.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok.
Ústavný súd k sťažovateľkou namietanému porušeniu jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 2 ústavy uvádza, že predmetom súdneho konania, v ktorom najvyšší súd
rozhodoval napadnutými rozhodnutiami, nebol prieskum rozhodnutí orgánov verejnej
správy ale posúdenie nárokov uplatnených žalobcom voči sťažovateľke z titulu ich
zmluvných vzťahov o dodávke tovarov, čím je v samotnej podstate vylúčená možnosť
porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených
základných práv rozsudkom najvyššieho súdu z 29. apríla 2014 ani uznesením najvyššieho
súdu z 26. novembra 2015, odmietol jej sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľky
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2016