Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 310/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti SINES, s. r. o., ČSA 241/12, Kremnica, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom

Olosom, Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Žilina sp. zn. z 3. októbra 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 30. októbra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SINES, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SINES, s. r. o., ČSA 241/12, Kremnica (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Olosom, Karola Kašjaka 1,

Rajecké Teplice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 3. októbra 2014

(ďalej len „napadnutý rozsudok“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 30. októbra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. , predmetom ktorého bolo

rozhodovanie o nároku na zaplatenie sumy 28 620,67 € s príslušenstvom z titulu náhrady

škody v postavení navrhovateľky. Svoj návrh doručený okresnému súdu 28. júla 2009

odôvodnila tým, že odporca v rámci výkonu funkcie správcu konkurznej podstaty

obchodnej spoločnosti , listom z 18. mája 2000 okamžite zrušil

so zamestnankyňou tejto obchodnej spoločnosti pracovný pomer (ďalej

len „okamžité zrušenie pracovného pomeru“). Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom

sp. zn. z 18. decembra 2003, ktorý nadobudol právoplatnosť 2. marca 2004,

určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru je neplatné a že pracovný pomer s

trvá, pričom zároveň obchodnú spoločnosť , zaviazal zaplatiť

náhradu mzdy v sume 11 726 Sk mesačne za obdobie od 25. apríla 2000

do 22. mája 2000 a náhradu mzdy v sume 11 726 Sk mesačne za obdobie od 7. júna 2000 do

dňa umožnenia ďalšieho pokračovania v práci, resp. do dňa platného skončenia pracovného

pomeru. Obchodná spoločnosť , zaplatila 7. júna 2009

na základe rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn.

z 18. decembra 2003 sumu 28 620,67 €. Zaplatením tejto sumy vznikla obchodnej

spoločnosti , škoda, ktorá bola spôsobená výlučne protiprávnym konaním

správcu konkurznej podstaty (odporca, pozn.).

Pohľadávka obchodnej spoločnosti , v sume 28 620,67 € bola

navrhovateľke ako postupníkovi postúpená zmluvou zo 17. júla 2009 v zmysle § 524 a nasl.

. Okresný súd návrh sťažovateľky napadnutým rozsudkom zamietol.

Na základe sťažovateľkou podaného odvolania bol napadnutý rozsudok okresného súdu

potvrdený napadnutým rozsudkom krajského súdu ako vecne správny.

Sťažovateľka odôvodňuje namietané porušenie svojho základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa tým, že okresný súd v napadnutom konaní

nevykonal ňou navrhovaný výsluch svedka, ktorý by mohol „súdu relevantne a detailne

vysvetliť konkrétny daňový prípad , presne by zodpovedal otázky týkajúce

sa jej dosiahnutého príjmu... a to navyše... v rozpore s postupom daňového úradu. Je

pravdou, že súd rozhoduje sám (autonómne) o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná.

Súčasne však treba pripomenúť, že v občianskom súdnom konaní súd dbá na to, aby sa

skutkový stav veci zistil čo najúplnejšie a účastníci konania mali možnosť vykonať dôkazy

podporujúce alebo preukazujúce ich tvrdenia... V danom prípade ide o odňatie možnosti

konať pred súdom, nakoľko okresný ako aj krajský súd sa v odôvodnení ťažiskovo venovali

iba jedinej obrane žalovaného, t. j. že v konaní nebolo preukázané, že suma 28.620,67 €

bola spoločnosťou vyplatená zamestnankyni tejto spoločnosti

a že k vzniku škody tak nedošlo. Súdy odôvodňovaniu tohto záveru intenzívne

a veľmi iniciatívne venovali v celom rozsiahlom odôvodnení rozsudku. Preto bolo

esenciálnou povinnosťou súdu umožniť nám ako žalobcovi vykonať všetky navrhnuté

dostupné dôkazy preukazujúce a podporujúce tvrdenia žaloby a tvrdený skutkový základ

žaloby. Nebolo žiadneho relevantného dôvodu na nevykonanie výsluchu svedka

.“.

Podľa názoru sťažovateľky napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu

trpia nedostatočným odôvodnením, keďže sú v zjavnom rozpore s obsahom spisu

a vykonanými dôkazmi. „V tejto súvislosti možno uviesť, že súdy ťažiskovo tvrdili, že

svedkyňa mala vo svojej výpovedi uviesť, že jej mala byť uhradená iba

suma cca 17.000,- EUR. Predmetné tvrdenie však rozhodne neobstojí a je plne v rozpore

s obsahom spisu.“

Sťažovateľka v sťažnosti pokračuje: „Súdy nesprávne aplikovali dôkazný účinok

súkromných a verejných listín, a to najmä vo vzťahu k listinám vydaným daňovým úradom.

V danej veci bola tak produkovaná reťaz nadväzujúcich listinných dôkazov. Úvaha súdu, že

ide iba o súkromné listiny, a že sme ich mali ďalej „verifikovať“, je značne formalistické,

absurdné a popierajúce. Sám žalovaný správnosť týchto listín relevantne nenamietal

a najmä neponúkol žiadne vyvracajúce dôkazy o opaku. Žalovaný by musel preukázať, že

všetky listiny predložené nami ako aj daňovým úradom a sociálnou poisťovňou sú vecne

nesprávne, že svedkyňa klame, že nič nezdaňovala, že neuhradila daň ale túto

sumu de facto „darovala“ daňovému úradu, resp. že išlo o iný príjem, ktorý bol zdanený za

rok 2009. Navyše v prípade potvrdení Daňového úradu Žilina, pobočka Námestovo ide

o verejné listiny a nie o listiny súkromné...“

Za arbitrárne považuje sťažovateľka posudzovanie majetkovej situácie konateľa

obchodnej spoločnosti , a «faktické zavedenie povinnosti spätného

preukazovania majetku, ktoré je zjavne neústavné. Prvostupňový súd v odôvodnení vyslovil

na str. 28 rozsudku, že „v kontexte súdom už v pôvodnom rozhodnutí konštatovaných

okolností však nasvedčuje práve opaku, že s touto hotovosťou ku dňu

03.06.2009 nedisponoval.“ Súd prvého stupňa tak vôbec nevyslovil, že by nedisponoval

financiami, iba paušálne konštatuje pochybnosti a to, že opačné okolnosti majú byť

nasvedčované, nie však preukázané. Ide o ďalší prvok arbitrárnosti. „Nasvedčovanie“ je

iba subjektívna domnienka súdu. Okresný súd mal byť pri tejto úvahe preto súčasne

schopný a najmä povinný potom i presne uzavrieť, presne koľko finančnej hotovosti mal

teda v roku 2009 ku dňa 03.06.2009, čo však už vôbec neučinil.».

Podľa sťažovateľky postup „okresného súdu predstavuje nebezpečný precedens

v dôkazom práve, keď súd si neplní svoje procesné povinnosti a súčasne ani nerešpektuje

potvrdenie iného štátneho orgánu (tu daňového úradu), de facto degraduje verejnú listinu

iného štátneho orgánu, osvojuje si jeho právomoc a vyslovuje rôzne špekulatívne a obsiahle

úvahy a pochybnosti, ktoré sú v očividnom rozpore s viacerými dôkazmi, pričom však súd už

nie je schopný vôbec vysloviť to, aká by teda mala byť podľa súdu skutočná realita. Celý

postup súdu pri rozhodovaní sa obmedzil iba na paušálne vyslovovanie ničím

konkretizovaných pochybností, avšak už bez ďalšieho uzavretia relevantných skutkových

záverov, čo je zreteľný znak arbitrárnosti.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl.

46 ods. 1 a podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a základné právo na

rovnosť účastníkov konania podľa rozsudkom

Okresného súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 03. 10. 2014 a rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. -574 zo dňa 30. 10. 2015 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 03. 10. 2014

a rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. -574 zo dňa 30. 10. 2015 sa zrušuje

a vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Okresný súd v Žiline a Krajský súd v Žiline sú povinní uhradiť spoločne

a nerozdielne sťažovateľovi... trovy konania vo výške 363,79 EUR...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom okresného

súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

V uvedenom článku je zakotvený princíp subsidiarity, z ktorého vyplýva, že

ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

).

Princíp subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do

právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd (krajský súd o odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu

rozhodol rozsudkom sp. zn. z 30. októbra 2015, pozn.). Právomoc krajského

súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného

súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu

Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti

v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľka podala proti napadnutému

rozsudku krajského súdu 16. februára 2016 dovolanie. Následne ústavný súd zistil, že

krajský súd spis vzťahujúci sa na konanie vedené pod sp. zn. ešte do

predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom nepredložil Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na rozhodnutie o podanom dovolaní.

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd poukazuje na svoju

doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných

prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného

z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach

prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány

súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach

právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť,

že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu

právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred

rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. , ).

Ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva sa v jeho rozhodovacej činnosti ustálil právny názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň

aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd

dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,

odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská

verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2016