Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 303/2016
PDF · 209.3 KB
No categories available
II. ÚS 303/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40,
Nitra, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 4 To 48/2015 z 30. apríla 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 48/2015 z 30. apríla 2015
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 Tk 1/2014 z 12. decembra 2014
(ďalej len „oslobodzujúci rozsudok“) oslobodený spod obžaloby podanej prokurátorom
Krajskej prokuratúry v Nitre sp. zn. Kv 62/2013 z 15. mája 2014, ktorá bola doplnená
10. októbra 2014 pre skutok právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin vraždy
podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. c) v spojení s § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, ktorého
sa mal dopustiť tým, že «„dňa 02. júla 2013 v čase okolo 18:15 hod, v spálni rodinného
domu v obci po predchádzajúcej hádke so svojim
bratom , tohto jedenkrát strelil s krátkou guľovou strelnou zbraňou
značky Walther... do oblasti hrudníka, a to do prednej hrudnej steny vľavo vo výške prednej
bradavky, kde poškodený na následky strelného poranenia hrudníka na
mieste podľahol, pričom bezprostrednou príčinou smrti bol šok
z úrazových zmien a zakrvácania do ľavej pohrudnicovej dutiny pri strelnom poranení
hrudníka charakteru priestrelu so strelným poranením ľavých pľúc a devastačným
poranením ľavej komory srdca“ a to z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. V konaní
nebolo sporné, že skutku, v dôsledku ktorého došlo k úmrtiu poškodeného ,
som sa dopustil ja, avšak súd na základe vykonaného dokazovania jednoznačne ustálil, že
som tak konal v dôsledku silného rozrušenia spôsobeného útokom poškodeného na moju
osobu a z tohto dôvodu aplikoval ust. § 25 ods. 3 Trestného zákona, na základe ktorého
takýto skutok nie je trestným činom.».
Napadnutým uznesením krajského súdu bol oslobodzujúci rozsudok okresného súdu
zrušený podľa § 321 ods. 1 písm. b) a d) Trestného poriadku a vec bola podľa § 322 ods. 1
Trestného poriadku vrátená okresnému súdu, aby ju znovu prerokoval a vo veci rozhodol.
Sťažovateľ namietané porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy odôvodňuje tým, že napadnuté uznesenie krajského súdu je arbitrárne, pretože
krajský súd v súvislosti so zrušením oslobodzujúceho rozsudku okresného súdu zároveň de
facto vyslovil názor, že sťažovateľ obzvlášť závažný zločin vraždy spáchal.
K nedostatkom spôsobujúcim arbitrárnosť napadnutého uznesenia krajského súdu
sťažovateľ uvádza:
«... konštatovanie odvolacieho súdu, ktorým vytýka nedostatky rozhodnutiu súdu
prvého stupňa ohľadom toho, že zrejme bez splnenia na to daných podmienok súd prvého
stupňa uplatnil zásadu in dubio pro reo nemá oporu ani v jednej vete odôvodnenia rozsudku
súdu prvého stupňa. Je pre mňa nepochopiteľné o akých pochybnostiach hovorí odvolací
súd vo vzťahu k tomu, že na nich mal založiť súd prvého stupňa svoj oslobodzujúci
rozsudok, keď v predmetnom rozsudku súd prvého stupňa mal skutkový stav veci
zakladajúci nutnosť aplikácie § 25 ods. 3 Trestného zákona za preukázaný bez akýchkoľvek
pochybností! Na tento účel citujem z odôvodnenia rozsudku:
- „Vychádzajúc zo zákonom nastavených podmienok pre nutnú obranu
a z vyhodnotenia vo veci vykonaných dôkazov, mohol súd nado všetky pochybnosti (!!!)
ustáliť a prijať záver, že obžalovaný zažalovaným konaním odvracal priamo hroziaci útok,
spočívajúci nielen v zamýšľanom , ale v priamo realizovanom fyzickom ataku zo strany jeho
brata , sprevádzanom verbálnymi vyhrážkami „zabijem ťa“, smerujúcimi
priamo na osobu obžalovaného... (str. 20)“
- „Vo veci nebolo sporné (!!!), že útočník hrozil útokom na
obžalovaného v jeho spálni, teda na tzv. privilegovanom mieste (miesto útoku), požívajúcom
zvláštnu ochranu z hľadiska toho, že išlo obydlie... (str. 26)“
- „Takto zadovážené skutočnosti, vyplývajúce z oblasti súdnej psychológie (ako to
predpokladá zákon), viedli súd k prijatiu spoľahlivého (!!!) záveru, že u obžalovaného bolo
objektívne dané silné citové rozrušenie a bolo spôsobené útokom, ktorému obžalovaný čelil
zo strany (str. 30 dolu)“. ... je evidentné, že odvolací súd vytýkal súdu
prvého stupňa závery, ktoré súd prvého stupňa vôbec neučinil. Toto určite nie je v súlade
s požiadavkou presvedčivosti rozhodnutia ako ani v súlade s požiadavkami kladenými na
kvalitu rozhodnutia nadriadeného súdu , ktorým sa ruší meritórne rozhodnutie súdu prvého
stupňa, keď konkrétnosti a detailnosti odôvodnenia prvostupňového meritórneho rozsudku
musí zodpovedať náležitá konkrétnosť a detailnosť rozhodnutia odvolacieho
súdu. ... prvostupňový súd vo svojom rozsudku vyčerpávajúco a logicky rozviedol všetky
skutočnosti, ktoré mali vplyv na posúdenie môjho konania z pohľadu aplikácie § 25 ods. 3
Trestného zákona. Z tohto pohľadu sa mi javí absolútne nenáležité tvrdenie odvolacieho
súdu, že v rozsudku súdu prvého stupňa takéto skutočnosti absentujú. Odvolací súd ako som
už vyššie uvádzal v tejto súvislosti dokonca vytýkal absenciu skutočností ohľadom toho, či
som konal skutkovom omyle (str. 21 napádaného uznesenia hore) a či omyl spočíval v mojej
nedbanlivosti, tak ako to predpokladá § 25 ods. 4 Trestného zákona, pritom z vykonaného
dokazovania absolútne nič také nevyplynulo a ani nič s tým súvisiace nebolo žiadnou zo
strán trestného konania tvrdené.»
Sťažovateľ namieta tiež záver odvolacieho súdu o neexistencii priamo hroziaceho
útoku zo strany , ktorý je podľa jeho názoru v extrémnom nesúlade
s vykonaným dokazovaním a hlavne nedostatočný vo vzťahu ku konkretizácii dôvodov
údajnej nesprávnosti odôvodnenia zrušovaného oslobodzujúceho rozsudku okresného súdu.
Za ďalší nedostatok napadnutého uznesenia sťažovateľ považuje jednoznačný záver
krajského súdu, že boli naplnené znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu
vraždy, ktorého sa mal dopustiť, a to aj napriek tomu, že v odôvodnení rozhodnutia sa
krajský súd vyjadruje prevažne v pochybnostiach. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd
neprihliadal pri formulovaní svojich záverov na zásadu in dubio pro reo, z ktorej vyplýva,
že v prípade pochybností je vždy potrebné prikloniť sa v prospech obžalovaného.
Sťažovateľ spochybňuje aj záver krajského súdu o neexistencii silného rozrušenia
ako skutkovej okolnosti majúcej vplyv na posúdenie jeho konania v rámci nutnej obrany
podľa § 25 ods. 3 Trestného zákona. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že „nie je... pre
mňa pochopiteľné, prečo pokiaľ má človek evidentný strach o svoj život, resp. o život
svojich najbližších (v tomto prípade mojej manželky) by si nemohol vopred pripraviť zbraň,
ktorú má v legálnej držbe, na svoju obranu, resp. by táto skutočnosť (príprava zbrane) mala
byť dôvodom, že človek už nie je v silnom rozrušení v dôsledku obáv o svoj život; pre mňa je
skutočne takého odvolacím súdom nastolené vysvetlenie absolútne nelogické a extrémne
nepresvedčivé.“.
Závery odvolacieho súdu v uvedených súvislostiach sťažovateľ spochybňuje aj
s poukazom na dva znalecké posudky, na základe ktorých súdni znalci dospeli
k jednoznačnému záveru, že „som bol v afektívnom stave v dôsledku silného citového
rozrušenia spôsobeného útokom vedeným voči mojej telesnej integrite a že som sa skutočne
obával o svoj život. Odvolací súd výsledky dokazovania z týchto znaleckých posudkov
(ktoré, ako som vyššie uvádzal, by malo byť nosným pre ustálenie tejto podstatnej okolnosti
- silného rozrušenia) bez hodnoverného vysvetlenia úplne znegoval, keď si sám svojvoľne
neprihliadajúc na vykonané znalecké dokazovanie ustálil, že ja som nekonal v silnom
citovom rozrušení (resp. že je táto okolnosť závažným spôsobom spochybnená, ako do
doslovne uvádza odvolací súd v odôvodnení) s absolútne nepresvedčivým vysvetlením,
konkrétne že som nevystrelil na útočníka v stoji, a že som mal vopred pripravenú zbraň na
ochranu svojho života. V tomto je opäť zrejmý prejav arbitrárnosti napádaného uznesenia
odvolacieho súdu, a teda ide o evidentný zásah do môjho práva na spravodlivý súdny
proces.“.
Za zásah do nezávislosti prvostupňového súdu zo strany krajského súdu považuje
sťažovateľ aj v napadnutom uznesení obsiahnutý záväzný pokyn adresovaný okresnému
súdu, aby opätovne vyhodnotil dôkazy. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 8/2010 z 31. mája 2011, z ktorého
vyplýva, že „Ak nie je skutočný stav veci správne zistený a ak má odvolací súd za to, že je
tomu tak preto, že krajský súd nehodnotil správne dôkazy vo veci vykonané môže odvolací
súd len upozorniť, v ktorých smeroch má byť konanie doplnené, alebo čím je treba sa znovu
zaoberať, nesmie však v žiadnom prípade k spôsobu hodnotenia dôkazov udeľovať záväzné
pokyny.“, zdôrazňuje, že názorom vysloveným v citovanom rozhodnutí sa krajský súd
neriadil. Krajský súd tak podľa sťažovateľa „udelil prvostupňovému súdu záväzné pokyny
v súvislosti s tým, ako má vyhodnotiť vykonané dôkazy, keď jasne formuloval (prejudikoval)
že som trestne zodpovedný za žalovaný obzvlášť závažný zločin vraždy. Toto je zrejmé
porušenie môjho ústavného práva v zmysle čl. 46 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru, na
spravodlivý proces, keď napádané uznesenie je nielen že arbitrárne, ale aj narúšajúce
nezávislosť trestného procesu s ohľadom na dopad napádaného uznesenia na budúce (po
vrátení veci) meritórne rozhodnutie súdu prvého stupňa.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn.:
4 To/48/2015, zo dňa 30. 04. 2015, ktorým bol podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d)
Trestného poriadku zrušený rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn.: 33 Tk 1/2014 zo dňa
12. 12. 2014, porušené boli.
Uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn.: 4 To/48/2015, zo dňa 30. 04. 2015, sa
vo výroku o zrušení rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn.: 33 Tk 1/2014 zo dňa 12. 12.
2014 a vrátení veci Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie zrušuje a vec sa mu vracia na
ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich namietané porušenie možno
preskúmavať spoločne.
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd považuje v prvom
rade za potrebné poukázať na už citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že
systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy
a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len
subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
V súvislosti s podstatou a zmyslom princípu subsidiarity ústavný súd poukazuje na
svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že základné právo na súdnu
ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu
zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m.
III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry
ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako aj z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)
vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované
ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V prípadoch, pri ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou
garantovaných práv alebo slobôd v trestnom konaní, ústavný súd vo svojej judikatúre
opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom,
v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných
v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp.
korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného
konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na
ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli
odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť
porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež
II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež opakovane vyslovuje, že predpokladom na
záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie, ktoré nie je
napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo
v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku, prípadne v Trestnom
poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne
preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,
ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo. Z princípu subsidiarity totiž
vyplýva, že sťažnosť možno zásadne prerokovať a rozhodnúť o nej až potom, keď
napadnuté konanie bude skončené. Je to tak z toho dôvodu, že sťažnosť musí v zásade
smerovať proti poslednému rozhodnutiu o opravnom prostriedku, ktorý mal sťažovateľ
k dispozícii, a nemôže ho opomenúť. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase
predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom stále prebieha, nemožno uvažovať
o splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010).
Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej
bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá
časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na
pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie
spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako aj
to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania
a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny
dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať
v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).
Všetky námietky sťažovateľa v posudzovanej veci smerujú proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu, ktorým bol zrušený oslobodzujúci rozsudok okresného súdu.
Podľa názoru ústavného súdu v aktuálnom procesnom štádiu konania pred všeobecnými
súdmi (meritórny oslobodzujúci rozsudok okresného súdu je právoplatne zrušený a vec je
vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie) neprichádza pri rešpektovaní čl. 127 ods. 1
ústavy uplatnenie právomoci ústavného súdu, keďže trestná vec sťažovateľa bude ďalej
prebiehať pred všeobecnými súdmi, pričom sťažovateľ bude v ďalšom priebehu konania
disponovať účinnými právnymi prostriedkami na ochranu svojich práv. Na tomto závere
nemení nič ani skutočnosť, že v napadnutom uznesení krajský súd vyslovil pre okresný súd
záväzný právny názor (§ 327 ods. 1 Trestného poriadku). Z princípu subsidiarity totiž
vyplýva, že sťažovateľom spochybňovaný právny názor krajského súdu sa môže stať
predmetom ústavného prieskumu až vtedy, ak bude trestná vec sťažovateľa právoplatne
skončená.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
Po odmietnutí sťažnosti už nebol právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. apríla 2016