Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 303/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40,

Nitra, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 30. apríla 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. apríla 2015

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 12. decembra 2014

(ďalej len „oslobodzujúci rozsudok“) oslobodený spod obžaloby podanej prokurátorom

Krajskej prokuratúry v Nitre sp. zn. z 15. mája 2014, ktorá bola doplnená

10. októbra 2014 pre skutok právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin vraždy

podľa a v spojení s , ktorého

sa mal dopustiť tým, že «„dňa 02. júla 2013 v čase okolo 18:15 hod, v spálni rodinného

domu v obci po predchádzajúcej hádke so svojim

bratom , tohto jedenkrát strelil s krátkou guľovou strelnou zbraňou

značky Walther... do oblasti hrudníka, a to do prednej hrudnej steny vľavo vo výške prednej

bradavky, kde poškodený na následky strelného poranenia hrudníka na

mieste podľahol, pričom bezprostrednou príčinou smrti bol šok

z úrazových zmien a zakrvácania do ľavej pohrudnicovej dutiny pri strelnom poranení

hrudníka charakteru priestrelu so strelným poranením ľavých pľúc a devastačným

poranením ľavej komory srdca“ a to z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. V konaní

nebolo sporné, že skutku, v dôsledku ktorého došlo k úmrtiu poškodeného ,

som sa dopustil ja, avšak súd na základe vykonaného dokazovania jednoznačne ustálil, že

som tak konal v dôsledku silného rozrušenia spôsobeného útokom poškodeného na moju

osobu a z tohto dôvodu aplikoval ust. , na základe ktorého

takýto skutok nie je trestným činom.».

Napadnutým uznesením krajského súdu bol oslobodzujúci rozsudok okresného súdu

zrušený podľa a a vec bola podľa

vrátená okresnému súdu, aby ju znovu prerokoval a vo veci rozhodol.

Sťažovateľ namietané porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 odôvodňuje tým, že napadnuté uznesenie krajského súdu je arbitrárne, pretože

krajský súd v súvislosti so zrušením oslobodzujúceho rozsudku okresného súdu zároveň de

facto vyslovil názor, že sťažovateľ obzvlášť závažný zločin vraždy spáchal.

K nedostatkom spôsobujúcim arbitrárnosť napadnutého uznesenia krajského súdu

sťažovateľ uvádza:

«... konštatovanie odvolacieho súdu, ktorým vytýka nedostatky rozhodnutiu súdu

prvého stupňa ohľadom toho, že zrejme bez splnenia na to daných podmienok súd prvého

stupňa uplatnil zásadu in dubio pro reo nemá oporu ani v jednej vete odôvodnenia rozsudku

súdu prvého stupňa. Je pre mňa nepochopiteľné o akých pochybnostiach hovorí odvolací

súd vo vzťahu k tomu, že na nich mal založiť súd prvého stupňa svoj oslobodzujúci

rozsudok, keď v predmetnom rozsudku súd prvého stupňa mal skutkový stav veci

zakladajúci nutnosť aplikácie za preukázaný bez akýchkoľvek

pochybností! Na tento účel citujem z odôvodnenia rozsudku:

- „Vychádzajúc zo zákonom nastavených podmienok pre nutnú obranu

a z vyhodnotenia vo veci vykonaných dôkazov, mohol súd nado všetky pochybnosti (!!!)

ustáliť a prijať záver, že obžalovaný zažalovaným konaním odvracal priamo hroziaci útok,

spočívajúci nielen v zamýšľanom , ale v priamo realizovanom fyzickom ataku zo strany jeho

brata , sprevádzanom verbálnymi vyhrážkami „zabijem ťa“, smerujúcimi

priamo na osobu obžalovaného... (str. 20)“

- „Vo veci nebolo sporné (!!!), že útočník hrozil útokom na

obžalovaného v jeho spálni, teda na tzv. privilegovanom mieste (miesto útoku), požívajúcom

zvláštnu ochranu z hľadiska toho, že išlo obydlie... (str. 26)“

- „Takto zadovážené skutočnosti, vyplývajúce z oblasti súdnej psychológie (ako to

predpokladá zákon), viedli súd k prijatiu spoľahlivého (!!!) záveru, že u obžalovaného bolo

objektívne dané silné citové rozrušenie a bolo spôsobené útokom, ktorému obžalovaný čelil

zo strany (str. 30 dolu)“. ... je evidentné, že odvolací súd vytýkal súdu

prvého stupňa závery, ktoré súd prvého stupňa vôbec neučinil. Toto určite nie je v súlade

s požiadavkou presvedčivosti rozhodnutia ako ani v súlade s požiadavkami kladenými na

kvalitu rozhodnutia nadriadeného súdu , ktorým sa ruší meritórne rozhodnutie súdu prvého

stupňa, keď konkrétnosti a detailnosti odôvodnenia prvostupňového meritórneho rozsudku

musí zodpovedať náležitá konkrétnosť a detailnosť rozhodnutia odvolacieho

súdu. ... prvostupňový súd vo svojom rozsudku vyčerpávajúco a logicky rozviedol všetky

skutočnosti, ktoré mali vplyv na posúdenie môjho konania z pohľadu aplikácie § 25 ods. 3

. Z tohto pohľadu sa mi javí absolútne nenáležité tvrdenie odvolacieho

súdu, že v rozsudku súdu prvého stupňa takéto skutočnosti absentujú. Odvolací súd ako som

už vyššie uvádzal v tejto súvislosti dokonca vytýkal absenciu skutočností ohľadom toho, či

som konal skutkovom omyle (str. 21 napádaného uznesenia hore) a či omyl spočíval v mojej

nedbanlivosti, tak ako to predpokladá , pritom z vykonaného

dokazovania absolútne nič také nevyplynulo a ani nič s tým súvisiace nebolo žiadnou zo

strán trestného konania tvrdené.»

Sťažovateľ namieta tiež záver odvolacieho súdu o neexistencii priamo hroziaceho

útoku zo strany , ktorý je podľa jeho názoru v extrémnom nesúlade

s vykonaným dokazovaním a hlavne nedostatočný vo vzťahu ku konkretizácii dôvodov

údajnej nesprávnosti odôvodnenia zrušovaného oslobodzujúceho rozsudku okresného súdu.

Za ďalší nedostatok napadnutého uznesenia sťažovateľ považuje jednoznačný záver

krajského súdu, že boli naplnené znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu

vraždy, ktorého sa mal dopustiť, a to aj napriek tomu, že v odôvodnení rozhodnutia sa

krajský súd vyjadruje prevažne v pochybnostiach. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd

neprihliadal pri formulovaní svojich záverov na zásadu in dubio pro reo, z ktorej vyplýva,

že v prípade pochybností je vždy potrebné prikloniť sa v prospech obžalovaného.

Sťažovateľ spochybňuje aj záver krajského súdu o neexistencii silného rozrušenia

ako skutkovej okolnosti majúcej vplyv na posúdenie jeho konania v rámci nutnej obrany

podľa . V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že „nie je... pre

mňa pochopiteľné, prečo pokiaľ má človek evidentný strach o svoj život, resp. o život

svojich najbližších (v tomto prípade mojej manželky) by si nemohol vopred pripraviť zbraň,

ktorú má v legálnej držbe, na svoju obranu, resp. by táto skutočnosť (príprava zbrane) mala

byť dôvodom, že človek už nie je v silnom rozrušení v dôsledku obáv o svoj život; pre mňa je

skutočne takého odvolacím súdom nastolené vysvetlenie absolútne nelogické a extrémne

nepresvedčivé.“.

Závery odvolacieho súdu v uvedených súvislostiach sťažovateľ spochybňuje aj

s poukazom na dva znalecké posudky, na základe ktorých súdni znalci dospeli

k jednoznačnému záveru, že „som bol v afektívnom stave v dôsledku silného citového

rozrušenia spôsobeného útokom vedeným voči mojej telesnej integrite a že som sa skutočne

obával o svoj život. Odvolací súd výsledky dokazovania z týchto znaleckých posudkov

(ktoré, ako som vyššie uvádzal, by malo byť nosným pre ustálenie tejto podstatnej okolnosti

- silného rozrušenia) bez hodnoverného vysvetlenia úplne znegoval, keď si sám svojvoľne

neprihliadajúc na vykonané znalecké dokazovanie ustálil, že ja som nekonal v silnom

citovom rozrušení (resp. že je táto okolnosť závažným spôsobom spochybnená, ako do

doslovne uvádza odvolací súd v odôvodnení) s absolútne nepresvedčivým vysvetlením,

konkrétne že som nevystrelil na útočníka v stoji, a že som mal vopred pripravenú zbraň na

ochranu svojho života. V tomto je opäť zrejmý prejav arbitrárnosti napádaného uznesenia

odvolacieho súdu, a teda ide o evidentný zásah do môjho práva na spravodlivý súdny

proces.“.

Za zásah do nezávislosti prvostupňového súdu zo strany krajského súdu považuje

sťažovateľ aj v napadnutom uznesení obsiahnutý záväzný pokyn adresovaný okresnému

súdu, aby opätovne vyhodnotil dôkazy. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2011, z ktorého

vyplýva, že „Ak nie je skutočný stav veci správne zistený a ak má odvolací súd za to, že je

tomu tak preto, že krajský súd nehodnotil správne dôkazy vo veci vykonané môže odvolací

súd len upozorniť, v ktorých smeroch má byť konanie doplnené, alebo čím je treba sa znovu

zaoberať, nesmie však v žiadnom prípade k spôsobu hodnotenia dôkazov udeľovať záväzné

pokyny.“, zdôrazňuje, že názorom vysloveným v citovanom rozhodnutí sa krajský súd

neriadil. Krajský súd tak podľa sťažovateľa „udelil prvostupňovému súdu záväzné pokyny

v súvislosti s tým, ako má vyhodnotiť vykonané dôkazy, keď jasne formuloval (prejudikoval)

že som trestne zodpovedný za žalovaný obzvlášť závažný zločin vraždy. Toto je zrejmé

porušenie môjho ústavného práva v zmysle SR, resp. Dohovoru, na

spravodlivý proces, keď napádané uznesenie je nielen že arbitrárne, ale aj narúšajúce

nezávislosť trestného procesu s ohľadom na dopad napádaného uznesenia na budúce (po

vrátení veci) meritórne rozhodnutie súdu prvého stupňa.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn.:

, zo dňa 30. 04. 2015, ktorým bol podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d)

zrušený rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn.: zo dňa

12. 12. 2014, porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn.: , zo dňa 30. 04. 2015, sa

vo výroku o zrušení rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn.: zo dňa 12. 12.

2014 a vrátení veci Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie zrušuje a vec sa mu vracia na

ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno

preskúmavať spoločne.

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd považuje v prvom

rade za potrebné poukázať na už citovaný , z ktorého vyplýva, že

systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy

a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len

subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

V súvislosti s podstatou a zmyslom princípu subsidiarity ústavný súd poukazuje na

svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že základné právo na súdnu

ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu

zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m.

, , , ). Aj z ďalšej judikatúry

ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako aj z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)

vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované

ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

V prípadoch, pri ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich

garantovaných práv alebo slobôd v trestnom konaní, ústavný súd vo svojej judikatúre

opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom,

v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp.

korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného

konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na

ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli

odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť

porušenie práv a slobôd označených v (, m. m. tiež

, , , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež opakovane vyslovuje, že predpokladom na

záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie, ktoré nie je

napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo

v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v , prípadne v Trestnom

poriadku (m. m. , , ).

V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne

preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,

ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo. Z princípu subsidiarity totiž

vyplýva, že sťažnosť možno zásadne prerokovať a rozhodnúť o nej až potom, keď

napadnuté konanie bude skončené. Je to tak z toho dôvodu, že sťažnosť musí v zásade

smerovať proti poslednému rozhodnutiu o opravnom prostriedku, ktorý mal sťažovateľ

k dispozícii, a nemôže ho opomenúť. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase

predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom stále prebieha, nemožno uvažovať

o splnení tejto požiadavky ().

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej

bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá

časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na

pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako aj

to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania

a nemohla by už byť uplatnená neskôr (), prípadne by sa tento negatívny

dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať

v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach ().

Všetky námietky sťažovateľa v posudzovanej veci smerujú proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu, ktorým bol zrušený oslobodzujúci rozsudok okresného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu v aktuálnom procesnom štádiu konania pred všeobecnými

súdmi (meritórny oslobodzujúci rozsudok okresného súdu je právoplatne zrušený a vec je

vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie) neprichádza pri rešpektovaní čl. 127 ods. 1

uplatnenie právomoci ústavného súdu, keďže trestná vec sťažovateľa bude ďalej

prebiehať pred všeobecnými súdmi, pričom sťažovateľ bude v ďalšom priebehu konania

disponovať účinnými právnymi prostriedkami na ochranu svojich práv. Na tomto závere

nemení nič ani skutočnosť, že v napadnutom uznesení krajský súd vyslovil pre okresný súd

záväzný právny názor ( ). Z princípu subsidiarity totiž

vyplýva, že sťažovateľom spochybňovaný právny názor krajského súdu sa môže stať

predmetom ústavného prieskumu až vtedy, ak bude trestná vec sťažovateľa právoplatne

skončená.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

Po odmietnutí sťažnosti už nebol právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2016