Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 290/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Rudolfom Žiklom,

Tichá 18, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -257 zo 17. októbra 2014 a rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach č. k. -294 z 11. augusta 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -257 zo 17.

októbra 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -294 z 11. augusta 2015 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 5. septembra 2008

okresnému súdu žalobu o zaplatenie 248,76 € (7 494 Sk) istiny s príslušenstvom, ktorú

okresný súd zaevidoval pod č. k. -59. Na základe odporu podaného

odporcom 29. októbra 2008 okresný súd vyzval sťažovateľa na vyjadrenie. Sťažovateľ svoje

vyjadrenie zaslal okresnému súdu 19. novembra 2008. Okresný súd uznesením č. k.

rozhodol, že ide o drobný spor s možnosťou rozhodnúť bez nariadenia

pojednávania, a následne vyzval sťažovateľa, aby sa k tomu v lehote 15 dní písomne

vyjadril. Vzhľadom na to, že s tým sťažovateľ nesúhlasil, okresný súd ho vyzval

na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý uhradil. V predmetnej veci okresný súd nariadil

pojednávanie na 19. marec 2009, ktoré bolo odročené na 7. apríl 2009. Ďalšie pojednávania

boli nariadené na 24. september 2009 a 11. január 2010. Dňa 11. januára 2010 okresný súd

rozsudkom č. k. -153 žalobný návrh sťažovateľa zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. -153 z 11. januára 2010

sťažovateľ podal 11. februára 2010 odvolanie. Okresný súd vyzval sťažovateľa

na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý uhradil 5. marca 2010.

Keďže od podania odvolania uplynulo 24 mesiacov (a celkovo od podania žaloby

z 5. septembra 2008 uplynulo 40 mesiacov), sťažovateľ podal 17. januára 2012 krajskému

súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Krajský súd prípisom zo 6. februára 2012 uznal

prieťahy v predmetnom konaní a prisľúbil ukončenie odvolacieho konania v priebehu

1. štvrťroka 2012. Sťažovateľ následne 2. marca 2012 podal ústavnému súdu sťažnosť

podľa pre porušenie jeho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd uznesením

č. k. -9 z 28. marca 2012 sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú,

pretože dĺžka odvolacieho konania (dva roky) nemala podľa ústavného súdu takú ústavne

relevantnú intenzitu, aby bolo možné konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa.

Podľa sťažovateľa však nešlo o „odvolacie konanie“, ale o nečinnosť zo strany krajského

súdu.

Krajský súd následne určil termín pojednávania na 4. október 2012 (čo predstavovalo

podľa sťažovateľa už 33 mesiacov nečinnosti od podania odvolania a celkove 49 mesiacov

od podania žaloby). Pojednávanie bolo pre neprítomnosť právneho zástupcu žalovaného

odročené na 31. január 2013, keď krajský súd uznesením č. k. -201 rozsudok

okresného súdu č. k. -153 z 11. januára 2010 zrušil a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ uvádza, že predmetná vec bola tak po 4 a pol roku

od podania žaloby vrátená späť na úplný začiatok. Okresný súd po vrátení veci nariadil

pojednávanie až na 11. október 2013. Ďalšie termíny pojednávaní okresný súd určil

na 29. január 2014 a 17. október 2014. Dňa 15. októbra 2014 sťažovateľ okresnému súdu

navrhol pripustiť zmenu žaloby rozšírením o príslušenstvo k žalovanej sume,

t. j. aby zaviazal žalovaného na zaplatenie 248,76 € spolu s úrokom z omeškania z tejto

sumy vo výške 9,25 % ročne od 1. júla 2008 do zaplatenia. Na pojednávaní uskutočnenom

17. októbra 2014 rozsudkom okresný súd pripustil zmenu návrhu sťažovateľa, žalobu

sťažovateľa zamietol a zároveň ho zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania v sume

16,50 €, ako aj trovy právneho zastúpenia v sume 450,69 €. Proti rozsudku okresného súdu

sťažovateľ podal 4. decembra 2014 odvolanie. Krajský súd rozsudkom z 11. augusta 2015

rozsudok okresného súdu potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom

nepriznal. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť

21. septembra 2015. Sťažovateľ uvádza, že celková dĺžka konania dosiahla 7 rokov,

a to aj napriek tomu, že okresný súd predmetnú vec najskôr označil ako drobný spor.

Sťažovateľ namieta, že predmetné konanie o „drobnom spore“ trvalo neprimerane

dlho, čoho následkom je, že toto konanie možno podľa neho označiť ako nespravodlivé

súdne konanie, čo je v rozpore s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ uvádza, že „predmetom tohto súdneho sporu je vrátenie nesprávne

vyúčtovaných zálohových platieb žalobcu za zúčtovacie obdobie roku 2007 žalovaným,

spoločnosťou .. (ďalej len „žalovaný“, pozn.) na základe riadne

uzavretej Zmluvy o výkone správy č. 36 − 1/2000 zo dňa 22. 5. 2000“. Okresný súd žalobu

zamietol z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie, pričom konštatoval neexistenciu

zmluvného vzťahu medzi sťažovateľom a žalovaným z dôvodu absolútnej neplatnosti

zmluvy. Okresný súd podľa sťažovateľa vynaložil všetku snahu presvedčiť ho, že svoje

zálohové platby uskutočňoval na základe mandátnej zmluvy č. 36/99 z 28. decembra 1999

medzi Spoločenstvom vlastníkov bytov a žalovaným, a odmietol prijať

skutočnosť, že medzi Spoločenstvom vlastníkov bytov a sťažovateľom dodnes

neexistuje platne uzatvorená zmluva o spoločenstve (ďalej len „zmluva“). Zmluvu mal

podľa sťažovateľa uzatvoriť vlastník domu s každým novým vlastníkom bytu a nebytového

priestoru v dome. Až takto uzavretá písomná zmluva je podľa sťažovateľa záväzná pre

všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Túto faktickú skutočnosť mal

konštatovať okresný súd aj v inom súdnom konaní (č. k. -64 zo 4. februára

1998, s. 95 súdneho spisu sp. zn. , pozn. sťažovateľa). Sťažovateľ nesúhlasí

s tvrdením okresného súdu, podľa ktorého chýbajúce dva jeho podpisy na písomnej zmluve

o spoločenstve nie sú prekážkou toho, aby sťažovateľovi nevznikol zmluvný vzťah na

základe tejto zmluvy, keďže o tom rozhodla väčšina, ani s tým, že aj mandátna zmluva je

pre neho záväzná. Sťažovateľ zastáva názor, že on zálohové platby uhrádzal na základe

riadne uzatvorenej a oboma stranami potvrdenej zmluvy o výkone správy č. 36 − 1/2000,

uzatvorenej so žalovaným 22. mája 2000.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že v odvolaní zdôrazňoval, že v prípade bezdôvodného

obohatenia ide o objektívnu zodpovednosť podľa ,

ku ktorému môže dôjsť aj plnením z neplatného právneho úkonu. Krajský súd v senáte

sa v otázke bezdôvodného obohatenia stotožnil so sťažovateľom, rozsudok

okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Z pokynu krajského súdu vyplývalo

zodpovedanie otázky, komu sa plnilo, resp. komu patril účet, na ktorý sa plnilo zo strany

sťažovateľa, teda kto skutočne získal bezdôvodné obohatenie.

Sťažovateľ namieta, že v ďalšom konaní bolo jednoznačne preukázané viacerými

listinnými dôkazmi, že v žalovanom období účet, na ktorý plnil, patril žalovanému

a Spoločenstvo vlastníkov bytov k tomuto účtu nemalo žiadny prístup

a dispozičné právo. V konaní tiež bolo preukázané, že Spoločenstvo vlastníkov bytov

má svoj vlastný účet s dispozičným právom žalovaného až od 4. marca 2010

(resp. 3. februára 2010, pozn.). To znamená, že zálohové plnenia na vlastný účet

Spoločenstva vlastníkov bytov (s dispozičným právom žalovaného) začali

až od tohto dátumu. Okresný súd podľa sťažovateľa ani neskúmal „osud peňazí, ktoré

žalovaný vyúčtoval žalobcovi navyše a teda ani nezistil, kto sa na úkor žalobcu v konečnom

dôsledku obohatil“. Sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd nerešpektoval právny názor

krajského súdu v ďalšom konaní a porušil základné právo na spravodlivé prejednanie jeho

súdnej veci podľa čl. 6 dohovoru, pretože zamietol žalobu uplatnením pravej retroaktivity.

Sťažovateľ opäť podal odvolanie, v ktorom uviedol svoje výhrady a zároveň žiadal,

keďže podľa neho šlo o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, aby

„v prípade, že odvolací súd potvrdí rozsudok prvého stupňa, odvolací súd vysloví vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie

zásadného významu“. Krajský súd v senáte s napadnutým rozsudkom

rozsudok okresného súdu potvrdil, k námietke retroaktivity sa nevyjadril a možnosť

dovolania zamietol.

Podľa sťažovateľa krajský súd potvrdil porušenie nielen jeho práva na spravodlivé

prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa , a to tým, že zamietol ním požadovanú možnosť

dovolania. Podľa sťažovateľa až Najvyšší súd Slovenskej republiky bol kompetentný

posúdiť, či pri sedemročnom skúmaní vecnej pasívnej legitimácie išlo o rozhodnutie

závažného významu alebo nie. K meritu veci sa podľa sťažovateľa okresný súd ani nedostal

ani po dvoch odvolacích konaniach a sedem rokov trvania tohto súdneho procesu.

Domnieva sa, že ak by druhé odvolacie konanie viedol tiež senát , dosiahol

by omnoho lepší výsledok, teda nárok na vrátenie nielen žalovanej sumy, ale všetkého,

čo žalovaný v zmysle neplatnej zmluvy dostal, tak ako to ustanovuje § 457 Občianskeho

zákonníka.

Podľa sťažovateľa postupom okresného súdu a krajského súdu a ich rozhodnutiami

bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje prijať sťažnosť po predbežnom

prerokovaní na ďalšie konanie a vydať tento nález:

„1/ Základné právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 v konaní vedenom pod sp. zn. Rozsudkom

č. -257 zo dňa 17. 10. 2014 Okresného súdu Košice I v spojení s Rozsudkom

č. -294 zo dňa 11. 8. 2015 Krajského súdu v Košiciach porušené bolo.

2/ Základné právo

na súdnu ochranu podľa Rozsudkom

č. -294 zo dňa 11.8.2015 porušené bolo.

3/ Rozsudok Krajského súdu č. -294 zo dňa 11.8.2015 ako aj Rozsudok

Okresného súdu č. -257 zo dňa 17. 10. 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie

konanie.

4/ Porušitelia práva sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi

(žalobcovi) trovy konania.

5/ Sťažovateľovi, priznáva finančné zadosťučinenie

vo výške 35 000 EUR, slovom tridsaťpäťtisíc EUR, ktoré sú mu porušitelia práva povinní

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní uznesením odmietnuť bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom okresného súdu a krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu a základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa rozsudkom krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že k porušeniu označených práv sťažovateľa došlo jednak tým,

že predmetné konanie trvalo neprimerane dlho, a tiež tým, že tak okresný súd, ako aj

krajský súd nerozhodli podľa predstáv sťažovateľa. Krajský súd sa podľa sťažovateľa

dopustil porušenia základného práva podľa a práva podľa

dohovoru aj tým, že nepripustil dovolanie v predmetnej veci.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom okresného súdu a krajského súdu

v predmetnom konaní ústavný súd uvádza, že účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu

vyplýva, že ústavný súd ochranu tomuto základnému právu poskytuje len vtedy, ak bola na

ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(, , , , ). Ak v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu

označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2

), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom

už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu

k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(m. m. ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označeného

práva v čase, keď konanie v predmetnej veci už bolo právoplatne skončené. Predmetné

konanie bolo právoplatne skončené 21. septembra 2015, pričom sťažnosť bola ústavnému

súdu doručená až 19. novembra 2015. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

postupom okresného súdu a krajského súdu v označenom konaní, odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

2.1 Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom okresného súdu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného súdu

na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa konštantne uvádza,

že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Proti rozsudku okresného súdu bol prípustný riadny opravný prostriedok (odvolanie),

ktorý sťažovateľ riadne využil. Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti

namietanému porušeniu označených práv bol v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom

na uvedené ústavný súd nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti, ktorá smeruje

proti rozsudku okresného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci.

2.2 Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a z jej príloh zistil, že predmetom sporu bolo

rozhodovanie o žalobe o zaplatenie sumy 248,76 € s príslušenstvom; po pripustení zmeny

žaloby sa predmet sporu rozšíril aj o úroky z omeškania zo sumy 248,76 € vo výške 9,25 %

ročne od 1. júla 2008 do zaplatenia. Okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol, a zároveň ho

zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania v sume 16,50 € a trovy právneho zastúpenia

v sume 450,69 €. Krajský súd na podklade sťažovateľom podaného odvolania rozsudok

okresného súdu potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd k návrhu sťažovateľa na pripustenie

dovolania uviedol, že v predmetnom spore riešená právna otázka nie je po právnej stránke

otázkou zásadného významu, pre ktorú by bolo potrebné pripustiť dovolanie.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5 Občianskeho

súdneho poriadku, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie

neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť predstavuje vo sfére

všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti

vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (napr. , ,

). Ak potom vylučuje u bagateľných vecí

prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť,

aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť

sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu

sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne ().

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha ústavnej ochrany v konaní pred ústavným súdom

vo vzťahu k zaplateniu pohľadávky s príslušenstvom, ktorej výška je zjavne bagateľná,

teda ide o vec nižšej významnosti. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry

splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už viackrát zdôraznil,

že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces,

ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto

rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom (napr. , ,

). Do práva na spravodlivý proces nepatrí ani právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2016