Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 211/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVOMARK, spol. s r. o.,

Tehelná 1, Moldava nad Bodvou, zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Sásfaiom,

advokátska kancelária, Fejova 4, Košice, pre namietané porušenie jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -326 z 29. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVOMARK, spol. s r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVOMARK, spol. s r. o., Tehelná 1, Moldava

nad Bodvou (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -326 z 29. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že v konaní o ochranu proti

nekalej súťaži začatom na základe žaloby žalobcu ,

(ďalej len „žalobca“), Okresný súd Košice I (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom č. k. -294 z 21. novembra 2013 uložil

sťažovateľke ako žalovanej (okrem iného) povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 23 235,74 €

(700 000 Sk) ako finančné zadosťučinenie za ujmu spôsobenú tým, že „žalovaný použil

časť obchodného mena žalobcu na zriadenie internetovej domény, pričom táto doména bola

presmerovaná na www stránku propagujúcu činnosť a služby žalovaného“. Z odôvodnenia

uvedeného rozsudku vyplýva, že po vykonaní dokazovania relevantnými listinnými

dokumentmi, výsluchom účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov, ako aj

výsluchom svedkov okresný súd dospel k názoru, že „cieľom žalovaného bolo nasmerovať

záujemcov o služby žalobcu, ktorý chceli so žalobcom kooperovať, prípadne získať

informácie o ním poskytovaných službách prostredníctvom internetu na základe poznania

jeho obchodného mena na žalovaného, ktorý svojimi službami žalobcovi priamo konkuruje

a vyvolaním zdania o prepojenosti, resp. totožnosti týchto dvoch subjektov získať pre svoje

vlastné podnikanie prospech v podobe získania zákaziek, ktoré by inak získal žalobca...

Neoprávnené použitie charakteristického prejavu žalobcu, aký predstavuje jeho časť

obchodného mena je mimoriadne efektívnou formou ako prilákať klientov k žalovanému...

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj vzhľadom na dobu trvania od 9. 9. 2007

a minimálne do 23. 4. 2008 považuje súd požadovanú výšku primeraného zadosťučinenia

v peniazoch za dôvodnú... Výška požadovaného primeraného peňažného zadosťučinenia...

predstavuje 1,5 – 1,6 % z obratu (tržieb) žalovaného v rozhodnom období... V súvislosti

s priznanou výškou primeraného zadosťučinenia je potrebné uviesť, že nárok na primerané

zadosťučinenie je nárokom objektívnym, ktorý nie je viazaný na naplnenie akýchkoľvek

subjektívnych podmienok a je kompenzáciou za nevyčísliteľné straty, ktoré postihnutý

utrpel. Je vyrovnaním ujmy a určitou sankciou za nekalosúťažné konanie. Primeranosť

v peniazoch vyjadreného zadosťučinenia netreba (ani nemožno) preukazovať tak, ako výšku

škody alebo bezdôvodné obohatenie. Zadosťučinenie by malo zodpovedať povahe

spôsobenej ujmy. Keďže sa žalovaný ako súťažiteľ správal právne závadným spôsobom,

musel na seba vziať aj riziko, že jeho konanie bude sankcionované a žalobcom uplatnená

výška zadosťučinenia rozhodne nie je neprimeraná aj vzhľadom na to, že došlo aj

k odstráneniu závadného stavu.“.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok

okresného súdu v napadnutom výroku ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd „bez prítomnosti právneho

zástupcu žalovaného... vykonal pojednávanie 21. 11. 2013, na ktorom právny zástupca

žalobcu predniesol obsiahle stanovisko, z ktorého súd pri rozhodovaní aj vychádzal

a na tom istom pojednávaní vo veci rozhodol bez toho, aby bola daná možnosť žalovanému,

jeho právnemu zástupcovi vyjadriť sa na zásadné stanovisko právneho zástupcu žalobcu

a bez toho, aby bol právnemu zástupcovi na poslednom pojednávaní v zmysle § 118 ods. 4

umožnený prednes záverečnej reči“. Ak krajský súd na uvedené pochybenie

okresného súdu neprihliadal, hoci ho obsahovali aj odvolacie námietky sťažovateľky,

porušil jej právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka krajskému súdu ďalej vytýka, že 29. apríla 2014 verejne vyhlásil

napadnutý rozsudok, aj keď ona a jej právny zástupca trvali na osobnej časti na tomto

vyhlásení, ale „z dôvodov choroby... bez ohrozenia zdravia“ sa ho nemohli zúčastniť.

Takýto postup krajského súdu, ktorý „túto vec uprednostnil oproti iným veciam, že

rozhodol ani nie do 2 mesiacov od nápadu veci, vzbudzuje prinajmenšom pochybnosti“

a zakladá podľa jej názoru porušenie základného práva zaručeného

a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Napokon sťažovateľka tvrdí, že ak sa krajský súd „nezaberal tými najpodstatnejšími

odvolacími námietkami, že niet žiadnej právne relevantnej skutočnosti, na základe ktorej by

za žalovanú spoločnosť, teda v jej mene, konala a mala právo konať pri registrácii domény

tretia osoba... bez jej vedomia, už absolútne nie neprepojenie domén, ale tiež ak sa následne

nezaoberal nielen námietkou výšky zadosťučinenia a jej ustálenia, ale najmä absolútne sa

nezaoberal námietkou, že priznanie zadosťučinenia by bolo v rozpore s dobrými mravmi...

rovnako sa nezaoberal dovolacím dôvodom poukazujúcim na súdnu prax“, porušil jej

základné právo podľa a právo podľa dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. -326 z 29. apríla 2014 bolo

porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil

a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov

právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -326 z 29. apríla 2014, ktorým

potvrdil prvý výrok rozsudku okresného súdu č. k. -294 z 21. novembra

2013 týkajúci sa uloženia povinnosti sťažovateľke zaplatiť žalobcovi sumu 23 235,74 €

ako finančné zadosťučinenie za ujmu spôsobenú jej nekalosúťažným konaním spočívajúcim

v tom, že použila „časť obchodného mena žalobcu na zriadenie internetovej domény,

pričom táto doména bola presmerovaná na www stránku propagujúcu činnosť a služby“

sťažovateľky.

Sťažovateľka argumentáciu o porušení svojich práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu založila na tvrdení o jeho rozpore s príslušnými procesnoprávnymi

ustanoveniami , pretože sa domnieva, že krajský súd:

- neodstránil pochybenie okresného súdu spočívajúce v tom, že na poslednom

pojednávaní konanom 21. novembra 2013 umožnil žalobcovi predniesť „obsiahle

stanovisko“ bez toho, aby aj sťažovateľke umožnil k nemu sa vyjadriť,

- nevyhovel návrhu sťažovateľky na odročenie vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho

súdu stanoveného na 29. apríl 2014 a

- neodôvodnil napadnutý rozsudok v súlade s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku, keď sa nezaoberal jej „najpodstatnejšími odvolacími námietkami“.

Vzhľadom na to, že sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa

jeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu

k obsahu označených práv, v danom prípade ju nebolo potrebné duplicitne citovať.

1. Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že

intencionalitu prvej námietky, ktorá sa vo svojej podstate týka porušenia zásady

kontradiktórnosti konania ako jedného z atribútov práva na spravodlivý súdny proces,

poprela sama sťažovateľka, ktorá vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu

uviedla, že „právny zástupca žalovaného sa nemohol zúčastniť na pojednávaní dňa 21. 11.

2013, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok, nemohol sa vopred ospravedlniť

a urobil tak až nasledujúci deň 22. 11. 2013“. V súvislosti s uvedenou námietkou krajský

súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku poukázal na to, že „súd prvého

stupňa vo veci celkovo nariadil 13 pojednávaní. Z toho sa právny zástupca žalovaného

ospravedlnil zo svojej neúčasti na pojednávaní 6x a bol prítomný na 6 pojednávaniach...

Znamená to, že právny zástupca žalovaného mal možnosť v konaní na súde konať, brániť

svoje práva a navrhovať dôkazy. Ďalej odvolací súd zistil, že žalovaný aj žalobca boli

poučení podľa , , že účastník konania je povinný označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení skôr ako súd vyhlási rozhodnutie vo veci samej, pretože

na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr, súd neprihliada... Posledné

pojednávanie vo veci súd prvého stupňa nariadil na deň 21. 11. 2013, predvolanie na toto

pojednávanie doručil právnemu zástupcovi žalovaného 29. 10. 2013, právny zástupca

žalovaného následne 18. 11. 2013 doručil súdu prvého stupňa svoje obsiahle trojstranové

stanovisko k veci bez navrhovania ďalších dôkazov. Na pojednávanie dňa 21. 11. 2013 sa

dostavil iba právny zástupca žalobcu, právny zástupca žalovaného ani žalovaný sa na toto

pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavili.... Následne až dňa 22. 11. 2013 právny

zástupca žalovaného, písomným ospravedlnením z 22. 11. 2013 ospravedlnil svoju neúčasť

na tomto pojednávaní z dôvodu svojej práceneschopnosti, o čom predložil ako dôkaz

potvrdenie lekára o svojej práceneschopnosti.“.

Ústavný súd už v minulosti judikoval, že všeobecný súd musí vykladať a používať

ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného

práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné

základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska

musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať

na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným

záujmom účastníkov konania (obdobne napr. , ). Princíp

spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými

a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie

materiálneho právneho štátu.

Okrem toho z ustanovení tretej časti procesného kódexu – Občianskeho súdneho

poriadku upravujúceho konanie v prvom stupni nevyplýva pre všeobecný súd povinnosť

donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania, pretože je

len na jeho posúdení, kde je vzhľadom na predmet konania rozumná hranica takúto

konfrontáciu ukončiť a po vykonaní dokazovania pristúpiť k rozhodnutiu vo veci samej

(m. m. ).

V okolnostiach posudzovaného prípadu, v ktorom sťažovateľka, resp. jej právny

zástupca boli na pojednávanie okresného súdu riadne predvolaní, no napriek tomu sa ho

bez ospravedlnenia nezúčastnili, ústavný súd nezistil, že by bola sťažovateľka ako

účastníčka konania procesne znevýhodnená tým, že v konaní pred súdom prvého stupňa

nemala možnosť zaujať stanovisko k otázkam a okolnostiam relevantným pre rozhodnutie

vo veci samej. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje vznesenú námietku sťažovateľky

za irelevantnú a reálne nespôsobilú vysloviť porušenie označených práv sťažovateľky

napadnutým rozsudkom krajského súdu.

2. Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd sa

osobitne zaoberal aj návrhom sťažovateľky na odročenie vyhlásenia svojho rozhodnutia,

pričom uviedol: „Odvolací súd na deň 29. 4. 2014 nenariadil odvolacie pojednávanie

na prejedanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1

, pretože dospel k záveru, že v tejto veci nie je potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

ani to nevyžaduje dôležitý verejný záujem. Preto podľa rozhodol

o odvolaní žalovaného bez nariadenia pojednávania a rozsudok vyhlásil verejne dňa 29. 4.

2014, podľa Pri verejnom vyhlásení rozsudku bez nariadenia

pojednávania zákon nepredpokladá, že účastník konania bude pri vyhlásení rozsudku

aktívny, teda, že bude ešte doplňovať svoje návrhy a navrhovať ďalšie dôkazy. Znamená to,

že ak účastník konania nevyužije svoje právo zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku

o odvolaní, nie je tým porušené jeho ústavné právo na prejedanie veci bez zbytočných

prieťahov a v jeho prítomnosti podľa , lebo pri vyhlásení

rozsudku sa vec už neprejednáva. Odvolací súd preto neakceptoval návrh žalovaného

na odročenie vyhlásenia rozhodnutia... a rozsudok o odvolaní vyhlásil.“

Citované odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu reflektuje judikatúru

ústavného súdu, ktorý už v uznesení sp. zn. z 2. septembra 1997 vyslovil, že:

„Prerokovanie veci uvedené v neobsahuje aj

konanie a rozhodovanie všeobecných súdov o procesných úkonoch a návrhoch, ktoré nie sú

podaniami vo veci samej. Pre konanie a rozhodovanie všeobecných súdov o takýchto

podaniach sa preto ani zákonom nevyžaduje prítomnosť účastníkov súdneho konania“.

„Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú

právnu ochranu. S verejným prerokovaním veci súvisí princíp ústnosti a bezprostrednosti

a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Princíp verejnosti však nie je

absolútny, to znamená, že umožňuje tiež výnimky. Výnimky z princípu verejnosti sa ale

vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovávanie), nie na vyhlásenie rozsudku. Povinnosť

vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná. Vyplýva to z doslovného znenia

Slovenskej republiky, ako aj zo zákonov, ktoré v súlade s

upravujú podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane, o pôsobnosti súdov a konaní pred

súdmi“ (m. m. ).

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Hakanson z roku 1986

(A-99) judikoval, že verejnosť konania je základným princípom zakotveným v čl. 6 ods. 1

dohovoru; tento princíp musí byť plne rešpektovaný aspoň pri jednom inštančnom konaní

o merite veci, pokiaľ nie sú dôvody uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňujúce vylúčenie

verejnosti.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že ani táto námietka sťažovateľky

nie je spôsobilá spochybniť rozhodnutie krajského súdu, keďže sa ňou preukázateľne

zaoberal a následne ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal. Napadnutý

rozsudok krajského súdu preto nemožno považovať za taký, ktorý by bol založený

na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v príslušnom procesnom kódexe, resp. popierajú

podstatu, zmysel a účel krajským súdom aplikovaných procesnoprávnych ustanovení,

v dôsledku čoho by mohlo dôjsť aj k porušeniu označených práv sťažovateľky.

3. Posledná námietka sťažovateľky sa týkala toho, že krajský súd napadnutý

rozsudok neodôvodnil presvedčivo, pretože sa nezaoberal jej „najpodstatnejšími odvolacími

námietkami“.

V súvislosti s touto námietkou ústavný súd opätovne pripomína, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). Všeobecný

súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj

pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje

svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu ().

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, , ).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru síce

ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno

chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (rozsudok

vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90, § 61). Rozsah, na ktorý sa

povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy

rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré

účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch

v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním

a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko

z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje každú podrobnosť tvrdenú

účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prerokovania

veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka konania byť vypočutý a aby súd

posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí

(rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež

pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu

(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

Vo vzťahu k predostretej námietke sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým „dospel k záveru, že súd prvého stupňa

z toho, čo vyšlo v konaní najavo, vyvodil správne skutkové a právne závery a vo veci

správne rozhodol“, zistil, že ho v žiadnom prípade nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny. Bez toho, aby ústavný súd ďalej podrobne citoval

z rozsiahleho odôvodnenia napadnutého rozsudku, konštatuje, že krajský súd sa

dostatočných spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky. Bolo

nepochybne v právomoci krajského súdu vyložiť príslušné hmotnoprávne aj procesnoprávne

zákonné ustanovenia spôsobom, akým v tejto veci učinil. V danom prípade preto nemožno

dospieť k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný

a neudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu označených

práv sťažovateľky. Právne posúdenie predmetnej veci zo strany krajského súdu

(aj vzhľadom na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, pozn.) je ústavne

akceptovateľné, nemá znaky svojvôle alebo arbitrárnosti a nemožno ho považovať ani

za „denegatio iustitiae“ len z dôvodu, že v napadnutom rozsudku zaujal taký právny názor,

s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a napadnutým rozsudkom krajského súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, preto

predloženú sťažnosť odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Pokiaľ sa sťažovateľka domnievala, že jej zo strany krajského súdu nebola

poskytnutá náležitá súdna ochrana z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom, mohla

ním vydaný rozsudok napadnúť prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku –

dovolania podľa , čo však neurobila. Takýto

postup je nepochopiteľný obzvlášť v prípade, ak sťažovateľka bez tomu zodpovedajúcej

procesnej aktivity presviedča ústavný súd, ktorý nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (), o opodstatnenosti svojej

sťažnosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších návrhoch v nej uvedených

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2016