Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 211/2016
PDF · 221.71 KB
No categories available
III. ÚS 211/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVOMARK, spol. s r. o.,
Tehelná 1, Moldava nad Bodvou, zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Sásfaiom,
advokátska kancelária, Fejova 4, Košice, pre namietané porušenie jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Cob 26/2014-326 z 29. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVOMARK, spol. s r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti STAVOMARK, spol. s r. o., Tehelná 1, Moldava
nad Bodvou (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 4 Cob 26/2014-326 z 29. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že v konaní o ochranu proti
nekalej súťaži začatom na základe žaloby žalobcu ,
(ďalej len „žalobca“), Okresný súd Košice I (ďalej len
„okresný súd“) rozsudkom č. k. 29 CbPv 5/2008-294 z 21. novembra 2013 uložil
sťažovateľke ako žalovanej (okrem iného) povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 23 235,74 €
(700 000 Sk) ako finančné zadosťučinenie za ujmu spôsobenú tým, že „žalovaný použil
časť obchodného mena žalobcu na zriadenie internetovej domény, pričom táto doména bola
presmerovaná na www stránku propagujúcu činnosť a služby žalovaného“. Z odôvodnenia
uvedeného rozsudku vyplýva, že po vykonaní dokazovania relevantnými listinnými
dokumentmi, výsluchom účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov, ako aj
výsluchom svedkov okresný súd dospel k názoru, že „cieľom žalovaného bolo nasmerovať
záujemcov o služby žalobcu, ktorý chceli so žalobcom kooperovať, prípadne získať
informácie o ním poskytovaných službách prostredníctvom internetu na základe poznania
jeho obchodného mena na žalovaného, ktorý svojimi službami žalobcovi priamo konkuruje
a vyvolaním zdania o prepojenosti, resp. totožnosti týchto dvoch subjektov získať pre svoje
vlastné podnikanie prospech v podobe získania zákaziek, ktoré by inak získal žalobca...
Neoprávnené použitie charakteristického prejavu žalobcu, aký predstavuje jeho časť
obchodného mena je mimoriadne efektívnou formou ako prilákať klientov k žalovanému...
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj vzhľadom na dobu trvania od 9. 9. 2007
a minimálne do 23. 4. 2008 považuje súd požadovanú výšku primeraného zadosťučinenia
v peniazoch za dôvodnú... Výška požadovaného primeraného peňažného zadosťučinenia...
predstavuje 1,5 – 1,6 % z obratu (tržieb) žalovaného v rozhodnom období... V súvislosti
s priznanou výškou primeraného zadosťučinenia je potrebné uviesť, že nárok na primerané
zadosťučinenie je nárokom objektívnym, ktorý nie je viazaný na naplnenie akýchkoľvek
subjektívnych podmienok a je kompenzáciou za nevyčísliteľné straty, ktoré postihnutý
utrpel. Je vyrovnaním ujmy a určitou sankciou za nekalosúťažné konanie. Primeranosť
v peniazoch vyjadreného zadosťučinenia netreba (ani nemožno) preukazovať tak, ako výšku
škody alebo bezdôvodné obohatenie. Zadosťučinenie by malo zodpovedať povahe
spôsobenej ujmy. Keďže sa žalovaný ako súťažiteľ správal právne závadným spôsobom,
musel na seba vziať aj riziko, že jeho konanie bude sankcionované a žalobcom uplatnená
výška zadosťučinenia rozhodne nie je neprimeraná aj vzhľadom na to, že došlo aj
k odstráneniu závadného stavu.“.
Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok
okresného súdu v napadnutom výroku ako vecne správny potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd „bez prítomnosti právneho
zástupcu žalovaného... vykonal pojednávanie 21. 11. 2013, na ktorom právny zástupca
žalobcu predniesol obsiahle stanovisko, z ktorého súd pri rozhodovaní aj vychádzal
a na tom istom pojednávaní vo veci rozhodol bez toho, aby bola daná možnosť žalovanému,
jeho právnemu zástupcovi vyjadriť sa na zásadné stanovisko právneho zástupcu žalobcu
a bez toho, aby bol právnemu zástupcovi na poslednom pojednávaní v zmysle § 118 ods. 4
O. s. p. umožnený prednes záverečnej reči“. Ak krajský súd na uvedené pochybenie
okresného súdu neprihliadal, hoci ho obsahovali aj odvolacie námietky sťažovateľky,
porušil jej právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka krajskému súdu ďalej vytýka, že 29. apríla 2014 verejne vyhlásil
napadnutý rozsudok, aj keď ona a jej právny zástupca trvali na osobnej časti na tomto
vyhlásení, ale „z dôvodov choroby... bez ohrozenia zdravia“ sa ho nemohli zúčastniť.
Takýto postup krajského súdu, ktorý „túto vec uprednostnil oproti iným veciam, že
rozhodol ani nie do 2 mesiacov od nápadu veci, vzbudzuje prinajmenšom pochybnosti“
a zakladá podľa jej názoru porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Napokon sťažovateľka tvrdí, že ak sa krajský súd „nezaberal tými najpodstatnejšími
odvolacími námietkami, že niet žiadnej právne relevantnej skutočnosti, na základe ktorej by
za žalovanú spoločnosť, teda v jej mene, konala a mala právo konať pri registrácii domény
tretia osoba... bez jej vedomia, už absolútne nie neprepojenie domén, ale tiež ak sa následne
nezaoberal nielen námietkou výšky zadosťučinenia a jej ustálenia, ale najmä absolútne sa
nezaoberal námietkou, že priznanie zadosťučinenia by bolo v rozpore s dobrými mravmi...
rovnako sa nezaoberal dovolacím dôvodom poukazujúcim na súdnu prax“, porušil jej
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Cob 26/2014-326 z 29. apríla 2014 bolo
porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania
(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Cob 26/2014-326 z 29. apríla 2014, ktorým
potvrdil prvý výrok rozsudku okresného súdu č. k. 29 CbPv 5/2008-294 z 21. novembra
2013 týkajúci sa uloženia povinnosti sťažovateľke zaplatiť žalobcovi sumu 23 235,74 €
ako finančné zadosťučinenie za ujmu spôsobenú jej nekalosúťažným konaním spočívajúcim
v tom, že použila „časť obchodného mena žalobcu na zriadenie internetovej domény,
pričom táto doména bola presmerovaná na www stránku propagujúcu činnosť a služby“
sťažovateľky.
Sťažovateľka argumentáciu o porušení svojich práv napadnutým rozsudkom
krajského súdu založila na tvrdení o jeho rozpore s príslušnými procesnoprávnymi
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, pretože sa domnieva, že krajský súd:
- neodstránil pochybenie okresného súdu spočívajúce v tom, že na poslednom
pojednávaní konanom 21. novembra 2013 umožnil žalobcovi predniesť „obsiahle
stanovisko“ bez toho, aby aj sťažovateľke umožnil k nemu sa vyjadriť,
- nevyhovel návrhu sťažovateľky na odročenie vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho
súdu stanoveného na 29. apríl 2014 a
- neodôvodnil napadnutý rozsudok v súlade s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku, keď sa nezaoberal jej „najpodstatnejšími odvolacími námietkami“.
Vzhľadom na to, že sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa
jeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu
k obsahu označených práv, v danom prípade ju nebolo potrebné duplicitne citovať.
1. Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že
intencionalitu prvej námietky, ktorá sa vo svojej podstate týka porušenia zásady
kontradiktórnosti konania ako jedného z atribútov práva na spravodlivý súdny proces,
poprela sama sťažovateľka, ktorá vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu
uviedla, že „právny zástupca žalovaného sa nemohol zúčastniť na pojednávaní dňa 21. 11.
2013, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok, nemohol sa vopred ospravedlniť
a urobil tak až nasledujúci deň 22. 11. 2013“. V súvislosti s uvedenou námietkou krajský
súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku poukázal na to, že „súd prvého
stupňa vo veci celkovo nariadil 13 pojednávaní. Z toho sa právny zástupca žalovaného
ospravedlnil zo svojej neúčasti na pojednávaní 6x a bol prítomný na 6 pojednávaniach...
Znamená to, že právny zástupca žalovaného mal možnosť v konaní na súde konať, brániť
svoje práva a navrhovať dôkazy. Ďalej odvolací súd zistil, že žalovaný aj žalobca boli
poučení podľa § 120 ods. 1, 4 O. s. p., že účastník konania je povinný označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení skôr ako súd vyhlási rozhodnutie vo veci samej, pretože
na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr, súd neprihliada... Posledné
pojednávanie vo veci súd prvého stupňa nariadil na deň 21. 11. 2013, predvolanie na toto
pojednávanie doručil právnemu zástupcovi žalovaného 29. 10. 2013, právny zástupca
žalovaného následne 18. 11. 2013 doručil súdu prvého stupňa svoje obsiahle trojstranové
stanovisko k veci bez navrhovania ďalších dôkazov. Na pojednávanie dňa 21. 11. 2013 sa
dostavil iba právny zástupca žalobcu, právny zástupca žalovaného ani žalovaný sa na toto
pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavili.... Následne až dňa 22. 11. 2013 právny
zástupca žalovaného, písomným ospravedlnením z 22. 11. 2013 ospravedlnil svoju neúčasť
na tomto pojednávaní z dôvodu svojej práceneschopnosti, o čom predložil ako dôkaz
potvrdenie lekára o svojej práceneschopnosti.“.
Ústavný súd už v minulosti judikoval, že všeobecný súd musí vykladať a používať
ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného
práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné
základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska
musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať
na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným
záujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp
spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými
a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie
materiálneho právneho štátu.
Okrem toho z ustanovení tretej časti procesného kódexu – Občianskeho súdneho
poriadku upravujúceho konanie v prvom stupni nevyplýva pre všeobecný súd povinnosť
donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania, pretože je
len na jeho posúdení, kde je vzhľadom na predmet konania rozumná hranica takúto
konfrontáciu ukončiť a po vykonaní dokazovania pristúpiť k rozhodnutiu vo veci samej
(m. m. III. ÚS 144/2012).
V okolnostiach posudzovaného prípadu, v ktorom sťažovateľka, resp. jej právny
zástupca boli na pojednávanie okresného súdu riadne predvolaní, no napriek tomu sa ho
bez ospravedlnenia nezúčastnili, ústavný súd nezistil, že by bola sťažovateľka ako
účastníčka konania procesne znevýhodnená tým, že v konaní pred súdom prvého stupňa
nemala možnosť zaujať stanovisko k otázkam a okolnostiam relevantným pre rozhodnutie
vo veci samej. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje vznesenú námietku sťažovateľky
za irelevantnú a reálne nespôsobilú vysloviť porušenie označených práv sťažovateľky
napadnutým rozsudkom krajského súdu.
2. Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd sa
osobitne zaoberal aj návrhom sťažovateľky na odročenie vyhlásenia svojho rozhodnutia,
pričom uviedol: „Odvolací súd na deň 29. 4. 2014 nenariadil odvolacie pojednávanie
na prejedanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1
O. s. p., pretože dospel k záveru, že v tejto veci nie je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,
ani to nevyžaduje dôležitý verejný záujem. Preto podľa § 214 ods. 2 O. s. p. rozhodol
o odvolaní žalovaného bez nariadenia pojednávania a rozsudok vyhlásil verejne dňa 29. 4.
2014, podľa § 156 ods. 1 O. s. p. Pri verejnom vyhlásení rozsudku bez nariadenia
pojednávania zákon nepredpokladá, že účastník konania bude pri vyhlásení rozsudku
aktívny, teda, že bude ešte doplňovať svoje návrhy a navrhovať ďalšie dôkazy. Znamená to,
že ak účastník konania nevyužije svoje právo zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku
o odvolaní, nie je tým porušené jeho ústavné právo na prejedanie veci bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, lebo pri vyhlásení
rozsudku sa vec už neprejednáva. Odvolací súd preto neakceptoval návrh žalovaného
na odročenie vyhlásenia rozhodnutia... a rozsudok o odvolaní vyhlásil.“
Citované odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu reflektuje judikatúru
ústavného súdu, ktorý už v uznesení sp. zn. I. ÚS 87/97 z 2. septembra 1997 vyslovil, že:
„Prerokovanie veci uvedené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky neobsahuje aj
konanie a rozhodovanie všeobecných súdov o procesných úkonoch a návrhoch, ktoré nie sú
podaniami vo veci samej. Pre konanie a rozhodovanie všeobecných súdov o takýchto
podaniach sa preto ani zákonom nevyžaduje prítomnosť účastníkov súdneho konania“.
„Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú
právnu ochranu. S verejným prerokovaním veci súvisí princíp ústnosti a bezprostrednosti
a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Princíp verejnosti však nie je
absolútny, to znamená, že umožňuje tiež výnimky. Výnimky z princípu verejnosti sa ale
vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovávanie), nie na vyhlásenie rozsudku. Povinnosť
vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná. Vyplýva to z doslovného znenia čl. 142 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj zo zákonov, ktoré v súlade s Ústavou Slovenskej republiky
upravujú podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane, o pôsobnosti súdov a konaní pred
súdmi“ (m. m. II. ÚS 58/97).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Hakanson z roku 1986
(A-99) judikoval, že verejnosť konania je základným princípom zakotveným v čl. 6 ods. 1
dohovoru; tento princíp musí byť plne rešpektovaný aspoň pri jednom inštančnom konaní
o merite veci, pokiaľ nie sú dôvody uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňujúce vylúčenie
verejnosti.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že ani táto námietka sťažovateľky
nie je spôsobilá spochybniť rozhodnutie krajského súdu, keďže sa ňou preukázateľne
zaoberal a následne ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal. Napadnutý
rozsudok krajského súdu preto nemožno považovať za taký, ktorý by bol založený
na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v príslušnom procesnom kódexe, resp. popierajú
podstatu, zmysel a účel krajským súdom aplikovaných procesnoprávnych ustanovení,
v dôsledku čoho by mohlo dôjsť aj k porušeniu označených práv sťažovateľky.
3. Posledná námietka sťažovateľky sa týkala toho, že krajský súd napadnutý
rozsudok neodôvodnil presvedčivo, pretože sa nezaoberal jej „najpodstatnejšími odvolacími
námietkami“.
V súvislosti s touto námietkou ústavný súd opätovne pripomína, že súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Všeobecný
súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj
pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje
svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však
nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 240/2013).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru síce
ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno
chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (rozsudok
vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90, § 61). Rozsah, na ktorý sa
povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy
rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré
účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch
v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním
a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko
z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje každú podrobnosť tvrdenú
účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prerokovania
veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka konania byť vypočutý a aby súd
posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí
(rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež
pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
Vo vzťahu k predostretej námietke sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým „dospel k záveru, že súd prvého stupňa
z toho, čo vyšlo v konaní najavo, vyvodil správne skutkové a právne závery a vo veci
správne rozhodol“, zistil, že ho v žiadnom prípade nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny. Bez toho, aby ústavný súd ďalej podrobne citoval
z rozsiahleho odôvodnenia napadnutého rozsudku, konštatuje, že krajský súd sa
dostatočných spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky. Bolo
nepochybne v právomoci krajského súdu vyložiť príslušné hmotnoprávne aj procesnoprávne
zákonné ustanovenia spôsobom, akým v tejto veci učinil. V danom prípade preto nemožno
dospieť k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný
a neudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu označených
práv sťažovateľky. Právne posúdenie predmetnej veci zo strany krajského súdu
(aj vzhľadom na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, pozn.) je ústavne
akceptovateľné, nemá znaky svojvôle alebo arbitrárnosti a nemožno ho považovať ani
za „denegatio iustitiae“ len z dôvodu, že v napadnutom rozsudku zaujal taký právny názor,
s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi
namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a napadnutým rozsudkom krajského súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, preto
predloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Pokiaľ sa sťažovateľka domnievala, že jej zo strany krajského súdu nebola
poskytnutá náležitá súdna ochrana z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom, mohla
ním vydaný rozsudok napadnúť prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku –
dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, čo však neurobila. Takýto
postup je nepochopiteľný obzvlášť v prípade, ak sťažovateľka bez tomu zodpovedajúcej
procesnej aktivity presviedča ústavný súd, ktorý nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02), o opodstatnenosti svojej
sťažnosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších návrhoch v nej uvedených
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2016