Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 314/2016
PDF · 305.15 KB
No categories available
II. ÚS 314/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom ,
, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia čl. 12 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
9 Sžso 31/2013 z 28. mája 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2014
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy a jeho
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 9 Sžso 31/2013 z 28. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Rozsudkom sp. zn. 9 Sžso/31/2013 zo dňa 28. 05. 2014 Najvyšší súd Slovenskej
republiky /ďalej „NS SR“/, zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave /ďalej „krajský
súd“/ sp. zn. 6 S/40/2012-35 zo dňa 08. 02. 2013 tak, že sťažovateľovu žalobu ako
nedôvodnú zamietol.
Sťažovateľovi bol rozhodnutím Útvaru sociálneho zabezpečenia FR SR /ďalej len
„ÚSZ“/ č. 1377/2012-SZ zo dňa 30. 05. 2012 zvýšený /zvalorizovaný/ výsluhový dôchodok
v súlade s právnymi predpismi platnými v čase vzniku nároku. Rozhodnutím ÚSZ
č. 4377/2012 – SZ zo dňa 04. 07. 2012 bol sťažovateľovi znížený výsluhový dôchodok
o sumu právoplatne priznanú zákonným spôsobom. Proti tomuto rozhodnutiu podal
sťažovateľ odvolanie, ktoré rozhodnutím Podpredsedu vlády a ministra financií SR /ďalej
„odvolací orgán“/ č. MF/019426/2012-23-25 zo dňa 21. 08. 2012, bolo zamietnuté.
Sťažovateľ obidve rozhodnutia napadol v súlade so zákonom žalobou na krajskom
súde, v ktorej sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu aj ÚSZ.
Krajský súd žalobe vyhovel a rozhodnutie odvolacieho orgánu č. MF/019426/2012-23-25
zo dňa 21. 08. 2012, spolu s rozhodnutím ÚSZ č. 4377/2012-SZ zo dňa 04. 07. 2012
rozsudkom sp. zn. 6 S/40/2012-35 zo dňa 08. 02. 2013 ako nezákonné, zrušil. Rozsudok
krajského súdu napadol odvolaním Podpredseda vlády a minister financií SR. Jeho
odvolaniu NS SR vyhovel v plnom rozsahu...
V podanej žalobe, rovnako ako v odvolaní proti rozhodnutiu ÚSZ, sťažovateľ
namietal tri skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru odôvodňovali záver, že rozhodnutie
nebolo vydané v súlade s právnymi predpismi, v dôsledku čoho bol žalobca ukrátený na
svojich právach, keď mu vznikol nárok na vyplácanie zvýšeného/ valorizovaného/
výsluhového dôchodku, ktorý mu bol priznaný zákonným postupom, zákonným spôsobom a
zo zákonných dôvodov.
Sťažovateľ namietal
• nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho orgánu,
• neprípustnosť postupu podľa ustanovenia § 105 ods. 7 zák. č. 238/2002 Z. z. v znení
neskorších noviel,
• retroaktivitu z dôvodu použitia ustanovenia § 68 ods. 13 zák. č. 328/2002 Z. z.
v znení neskorších noviel.
2
Krajský súd ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, na základe vyššie uvedených
námietok podanej žalobe vyhovel a rozhodnutie odvolacieho orgánu, spolu s rozhodnutím
prvostupňového orgánu zrušil.
NR SR v uvedenej veci zaujal odlišný právny názor, rozsudok krajského súdu zmenil
a žalobu ako nedôvodnú zamietol. NS SR sa vo svojom rozsudku zaoberal otázkou
retroaktivity okrajovo (formálne), keď v odôvodnení rozsudku uviedol, citujem: Keďže
nárok na valorizáciu (za splnenia ďalších podmienok) môže vzniknúť dňom 1. júla toho –
ktorého kalendárneho roka, úpravu platnú od 30. 06. 2012 odvolací súd za retroaktivitu
nepovažoval.“ Rozsudok NS SR nie je presvedčivý, jeho odôvodnenie odporuje právu na
spravodlivý proces – „rovnosti zbraní“. Vysporiadať sa s otázkou retroaktivity spôsobom,
ako uviedol vo svojom rozhodnutí NS SR, je nedostatočné, nepresvedčivé a čisto formálne.
Do pozornosti dávam fakt, že tri senáty Krajského súdu v Bratislave (1 S, 5 S, 6 S)
každý hlasovaním v pomere 3 : 0 cca v 50 totožných veciach žalobu považovali za dôvodnú.
Jediný senát krajského súdu 2 S vyslovil iný právny názor, aj to až potom, čo NS SR
zmenil rozsudok proti ktorému smeruje táto sťažnosť a osvojil si závery NS SR.
Skutočnosť, že výsluhový dôchodok sa priznal sťažovateľovi vo vyššej sume, ako
patrí, nie je preukázaná žiadnym dôkazom v administratívnom spise a ani z iných
skutočností nevyplýva. Rozhodnutie, ktorým bol výsluhový dôchodok zvýšený, je dôkazom
opaku. Iný záver ako ten, že rozhodnutie o zvýšení je zákonné a že v ňom určené zvýšenie je
v súlade so zákonom, nie je možné prijať. Pre postup podľa § 105 ods. 7 citovaného zákona
chýbal zákonný predpoklad t. j. priznanie výsluhového dôchodku v sume vyššej ako patrí.
Posudzovanie zákonnosti rozhodnutia podľa neskoršieho zákona a vyvodenie záveru,
že nemá oporu v neskoršom zákone, je nielen pre odbornú, ale aj pre laickú verejnosť
neakceptovateľné.
Z dikcie citovaného ustanovenia vyplýva, že pre prípustnosť použitia tohto
ustanovenia je rozhodujúci právny stav v čase, keď bolo rozhodnuté vo veci.
Skutkový aj právny stav jednoznačne potvrdzuje, že výsluhový dôchodok bol zvýšený
v súlade s § 68 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z., v znení platnom ku dňu, keď vo veci rozhodol
vecne príslušný orgán.
Ako bolo uvedené, senát 9 Sžso poukázal na to, že žalovaný mohol vykonať nápravu
postupom podľa § 105 ods. 7 a 10 zákona. Podľa ods. 10 citovaného zákona, dávka
nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia sa
odníme alebo zníži, alebo jej výplata sa zastaví, alebo jej výplata sa zastaví odo dňa
nasledujúceho po dni, ktorým uplynulo obdobie, za ktoré sa už vyplatila. Tento záver je
rovnako účelový ako postup podľa § ods. 7. Ušlo pozornosti súdu, že valorizácia zákonným
spôsobom priznaná, nebola nikdy vyplatená. Dôvodom na odňatie, či zníženie nemôže byť
novela zákona, ale skutočnosti vymedzené v § 63 až 67 zákona, a teda záver, že v dôsledku
novelizácie sa stalo zvýšenie neúčinné, je právne neakceptovateľné. Na postup podľa § 105
musí existovať dôvod vymedzený v citovaných ustanoveniach.
Zo záveru NS SR vyplýva, že je právne irelevantné rozhodnutie, ktorým bol
sťažovateľovi zvýšený výsluhový dôchodok, aj keď toto rozhodnutie bolo vydané v súlade
so zákonom a že týmto aktom boli autoritatívnym spôsobom potvrdené práva a povinnosti
od okamžiku, kedy vznikli (k 31. 12. 2013). NS SR neberie do úvahy, že v uvedenej právnej
veci sa nerozhodovalo o výsluhovom dôchodku ako takom, ale v predmetnej veci bolo
rozhodované o priznaní valorizácie na nasledujúce obdobie, kde rozhodujúce skutočnosti
pre zvýšenie mohli nastať v roku, ktorý predchádzal obdobiu, v ktorom sa výsluhový
dôchodok zvyšoval, t. j. v roku 2011. Rozhodnutie, ktorým bol o sumu zodpovedajúcu
zákonu zvýšený výsluhový dôchodok, nebolo ani nemohlo byť v rozpore s platným právom
a na zákonnosti rozhodnutia nemení nič ani to, že od 30. 06. 2012 nadobudol účinnosť nový
zákon. Rozhodnutie, ktorým bol znížený výsluhový dôchodok bolo v rozpore s platným
právom a nielen zákon, ale aj rozhodnutie vydané na základe tohto zákona zasiahlo do už
uzavretých právnych vzťahov.
Zákon nespojil nárok na zvýšenie výsluhového dôchodku s dátumom 1. 7. 2012, ako
to vyplýva z rozsudku NS SR. Výsluhový dôchodok nemal byť zvýšený preto, že nastane deň
1. 7. 2012 ale preto, že v roku 2011 rástli spotrebiteľské ceny a rástli mzdy v hospodárstve.
Hmotnoprávnymi dôvodmi, ktoré podmieňovali zvýšenie výsluhového dôchodku
od 1. 7. 2012 /vždy sa valorizujú výsluhové dôchodky k tomuto dátumu/, bol nesporne
medziročný rast spotrebiteľských cien a medziročný rast priemernej mzdy v hospodárstve.
Ak by nenastali skutočnosti, ktoré zakladajú nárok na vyplácanie výsluhového dôchodku,
zvýšeného o valorizáciu v roku 2011, samotná skutočnosť, že v roku 2012 objektívne bude
deň 1. 07. výšku dôchodku neovplyvní a naďalej bude vyplácaný dôchodok v pôvodnej výške
a v pôvodných výplatných termínoch.
4
Pretože štatistický úrad potvrdil existenciu týchto skutočností (došlo k zvýšeniu
miezd, aj rastu cien), ÚSZ bol povinný a zároveň oprávnený konať vo veci /mal všetky
zákonom určené podklady pre rozhodnutie vo veci/. Z rozhodnutia ÚSZ, ktorý rozhodol
vo veci zvýšenia, vyplýva, že vychádzal zo správneho základu pre určenie výšky výsluhového
dôchodku a výsluhový dôchodok zvýšil o 3,05 %, teda o percento rastu, ktorého výška bola
určená na základe zákonných dôvodov. Uplynutím dňa 31. 12. 2011 /uplynutie obdobia je
tiež právnou skutočnosťou/ a oznámením oficiálnych údajov štatistickým úradom, boli
splnené zákonné podmienky pre zvýšenie výsluhových dôchodkov na obdobie od 1. 7. 2012,
ktoré nasledovalo po roku v ktorom nárok na výsluhový dôchodok vznikol. Nemôže byť
sporné, že postup podľa § 105 ods. 7 citovaného zákona je vylúčený, pretože výsluhový
dôchodok bol zvýšený zákonným spôsobom a preto jeho nezákonnosť nie je možné
odvodzovať od právneho predpisu, ktorý nadobudol účinnosť 30. 06. 2012 a na základe
ktorého bol výsluhový dôchodok znížený o sumu, ktorá bola zákonným spôsobom priznaná.
Interpretácia právnych predpisov NS SR, podľa nášho názoru, odporuje citovaným
ustanoveniam, je aj v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého výklad
a uplatňovanie ústavných zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov,
musí byť v súlade s touto ústavou.
Výklad právnych predpisov NS SR nie je v súlade s čl. 1 ústavy a nie je ani v súlade
s čl. 20 a čl. 12 ústavy... Zásade ústavnosti a zákonnosti musí ustúpiť neodôvodnený fiškálny
záujem štátu. Podľa nášho názoru, právny názor NS SR je čisto formalistický, ak nárok na
výsluhový dôchodok spája s dňom 1. 7. Tento názor sťažovateľ vníma ako účelový a slúži
iba na to, aby pravá retroaktivita sa vnímala ako retroaktivita nepravá, ktorá podľa
judikatúry ÚS sa považuje za určitých okolností za prípustnú.
Rozhodnutie, ktorým žalobcovi bol zvýšený výsluhový dôchodok, nie je výlučne
deklaratórnym rozhodnutím, ale v časti zvýšenia má konštitutívnu povahu, pretože určuje
o akú sumu sa konkrétny dôchodok zvyšuje. Pôvodne priznaný a vyplácaný výsluhový
dôchodok do 30. 06. 2012 zvyšuje do budúcna počnúc dňom 1. 7. 2012. V rozhodnutí,
ktorým bol výsluhový dôchodok zvýšený, ÚSZ deklaroval, že uplynutím roku 2011 boli
splnené zákonné podmienky na zvýšenie výsluhového, čím vznikol sťažovateľovi nárok
na vyplácanie výsluhového dôchodku na nasledujúce obdobie, ktoré sa začína dňom
od 1. 7. 2012.
Závery súdu, že v danom prípade nejde o retroaktivitu, nemôže obstáť a podľa
názoru sťažovateľa nie sú v súlade s ustálenou judikatúrou.»
Sťažovateľ tiež tvrdí, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu «bolo porušené
aj ústavné právo... vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR v spojení s čl. 1 Dodatkového
protokolu... Podľa judikatúry pojem „majetok“ zahrňuje aj majetkové hodnoty vrátane
pohľadávok, na základe ktorých môže dotknutý subjekt tvrdiť, že na ich splnenie mal nárok
alebo prinajmenšom „legitímne očakávania“ (viď. napr. Bronievski/Poľsko 2002).
... rozsudkom NS SR, ktorý je arbitrárny bolo porušené aj jeho právo podľa čl. 12
ods. 1 Ústavy SR... bolo porušené aj právo... podľa čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky.
Sťažovateľ tvrdí, že právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo všetkých
bodoch ako sú uvedené, sú neodôvodnené a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a majú za následok porušenie základných práv a slobôd.».
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby vydal tento nález:
„Základné právo... (sťažovateľa, pozn.) na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 12, čl. 20, čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 9 Sžso/31/2013 zo dňa
28. mája 2014 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
9 Sžso/31/2013 zo dňa 28. mája 2014.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
advokátovi... vo výške... 340,09 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
6
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m.
IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). To zvlášť platí vtedy, ak je
sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.
Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie základného práva „na súdnu
ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 Dohovoru..., ako aj čl. 12, čl. 20 a čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky...“.
Napriek nejednoznačnému vymedzeniu v petite sťažnosti, vychádzajúc z obsahu
odôvodnenia sťažnosti a z predmetu konania, v rámci ktorého najvyšší súd rozhodol
napadnutým rozsudkom, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta porušenie
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
Ústavný súd zároveň pripomína, že tvrdenia o porušení iných základných práv, než
sú uvedené v petite sťažnosti (v sťažnosti sťažovateľa ide o porušenie čl. 1 ústavy
a porušenie práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, pozn.), v súlade so svojou doterajšou judikatúrou ústavného súdu
považuje iba za súčasť argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
8
relevantnú súvislosť medzi namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,
vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
V súvislosti s preskúmavaním namietaného porušenia označeného práva sťažovateľa
podľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom
súdnictve je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho
súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale
preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická
osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-
právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do
úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba
právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
z 28. mája 2014. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke arbitrárneho odôvodnenia
napadnutého rozsudku, ako aj popretia zákazu pravej retroaktivity v okolnostiach jeho
prípadu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na
spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
10
V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník
súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,
právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými
a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že miera interpretácie aplikovaných na vec
vzťahujúcich sa ustanovení právnych predpisov vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti
prípadu je adekvátna a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto
pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutých rozsudkoch
najvyššieho súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti, a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Podstatou odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je interpretácia § 68
ods. 13 v spojení s § 105 ods. 7 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení
policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 328/2002 Z. z.“) a ich aplikácia na zistený skutkový stav. Všeobecný súd sa z hľadiska
merita veci musel vyrovnať s otázkou, či v súvislosti so zmenou právnej úpravy upravujúcej
podmienky valorizácie vykonanou zákonom č. 185/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť
30. júna 2012, bolo možné už skôr priznané dávky výsluhového zabezpečenia podľa § 68
ods. 1 zákona č. 382/2002 Z. z. účinného do 29. júna 2012 znížiť.
Ustanovením § 68 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. účinného od 30. júna 2012 táto
nová právna úprava, uznávajúc práva nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu,
zaviedla do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) ich uplatňovania a právam
nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej
úpravy nový obsah. To, čo sa novou právnou úpravou do budúcna zmenilo, boli podmienky
valorizácie výsluhových dôchodkov. V čase, keď správny orgán priznával sťažovateľovi
valorizáciu výsluhového dôchodku, robil tak na základe v tom čase platnej a účinnej právnej
normy. Následne v čase, keď správny orgán rozhodol o znížení výsluhového dôchodku
sťažovateľa, rozhodol na základe už v tom čase zmenenej, no platnej a účinnej právnej
normy, ktorá neznamenala zánik práva sťažovateľa na valorizáciu výsluhového dôchodku,
ale zmenila podmienky valorizácie.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
obsahuje dostatok skutkových a najmä právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by
jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol
východiská, na základe ktorých postupoval pri strete dvoch časovo na seba nadväzujúcich
právnych predpisov, a na základe toho posudzoval hmotnoprávne nároky uplatnené
sťažovateľmi.
Najvyšší súd sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal
so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodovanie
vo veci sťažovateľa podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikácia dotknutých
ustanovení právnych predpisov bola vykonaná ústavne súladným spôsobom.
Ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou konštatuje, že do práva na spravodlivé
súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne
12
konanie je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)
skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za
predpokladu, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli
prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).
Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom
zdôvodnil, prečo v okolnostiach prípadu ide o tzv. nepravú retroaktivitu, a nie pravú
retroaktivitu, ako tvrdí sťažovateľ, preto právna argumentácia sťažovateľa založená
na premise aplikácie právneho predpisu, ktorý mal spôsobiť pravú retroaktivitu, neobstojí.
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol:
«Podľa § 68 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení zákona č. 185/2012 Z. z., teda
v znení platnom od 30. 06. 2012 dávky výsluhového zabezpečenia sa zvyšujú podľa odsekov
1 až 7 v tom kalendárnom roku, v ktorom sa funkčné platy príslušníkov Policajného zboru,
Zboru väzenskej a justičnej stráže, Slovenskej informačnej služby, Národného
bezpečnostného úradu, stupnica platových taríf príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru, Horskej záchrannej služby, funkčné platy colníkov alebo hodnostné platy
profesionálnych vojakov zvyšujú na základe zákona o Štátnom rozpočte viac ako o 0 %. Ak
sa funkčné platy, stupnica platových taríf alebo hodnostné platy v príslušnom kalendárnom
roku zvyšujú len u niektorého zo subjektov podľa predchádzajúcej vety, dávky výsluhového
zabezpečenia podľa odsekov 1 až 7 sa zvyšujú iba poberateľom, ktorí ukončili posledný
služobný pomer v zbore, štátnom orgáne alebo v ozbrojených silách, v ktorom sa uvedené
platové náležitosti zvyšujú, a pozostalým po nich.
Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 511/2011 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2012 funkčné
platy príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej
a justičnej stráže, Železničnej polície, Národného bezpečnostného úradu a colníkov sa
v roku 2012 zvýšia o 0 % od 1. januára 2012.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodnutie Finančného riaditeľstva značka:
1377/2012-SZ zo dňa 30. mája 2012 bolo vydané v čase, kedy podľa vtedy platného znenia
zákona č. 328/2002 Z. z. nárok poberateľov dávok výsluhového zabezpečenia na ich
zvýšenie od 01. júla príslušného kalendárneho roka, teda v roku 2012 od 01. júla 2012,
upravený bol.
Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že nárok na valorizáciu vzniká splnením podmienky, že
v priebehu roku 2011 došlo k medziročnému nárastu priemernej mzdy v hospodárstve SR
a k medziročnému nárastu spotrebiteľských cien, toto tvrdenie odvolací súd považoval za
nesprávne a nepodložené. V zmysle § 68 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. totiž nárok na
zvýšenie dávok výsluhového zabezpečenia vzniká až dňom 01. júla príslušného
kalendárneho roka, a to za splnenia podmienok, ustanovených zákonom v znení účinnom
k tomuto dňu. Pre posúdenie zákonnosti rozhodnutí dotknutých správnych orgánov bolo
preto rozhodujúce znenie zákona, platné k 01. júlu 2012, t. j. ku dňu, od ktorého by sa pri
splnení ustanovených podmienok dávka mala (mohla) zvýšiť.
V dôsledku novelizácie zákona č. 328/2002 Z. z. zákonom č. 185/2012 Z. z., účinnej
od 30. júna 2012 bol nárok na valorizáciu priznanej a vyplácanej dávky výsluhového
zabezpečenia od 01. júla 2012 podmienený zvýšením funkčných platov príslušníkov
Policajného zboru, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Slovenskej informačnej služby,
Národného bezpečnostného úradu, stupnica platových taríf príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru, Horskej záchrannej služby a funkčných platov colníkov (ďalej len
„funkčné platy“) na základe zákona o štátnom rozpočte o viac ako o 0 %. Keďže v zmysle
§ 5 ods.3 zákona č. 511/2011 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2012 sa tieto funkčné platy
v roku 2012 zvýšia o 0 % od 1. januára 2012, zákon v znení účinnom od 30. júna 2012
nárok na zvýšenie výsluhového dôchodku žalobcu od 01. júla 2012 vylúčil.
Dôsledkom novelizácie zákona č. 328/2002 Z. z. od 30. júna 2012 bola skutočnosť, že
rozhodnutie Finančného riaditeľstva z 30. mája 2012 o budúcom zvýšení dôchodku, stratilo
po jeho vydaní (dňom 30. júna 2012, teda ešte predo dňom od ktorého sa podľa
zákona zvyšujú tieto dôchodky v závislosti od iných okolností) oporu v zákone. Zákon
č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom od 30. júna 2012 v ustanoveniach § 68 ods. 1 a 13
v spojení s § 5 ods. 3 zákona č. 511/2011 Z. z. zvýšenie dávok výsluhového zabezpečenia
od 01. júla 2012 jednoznačne vylučoval.
Podľa § 105 ods. 7 zákona č. 328/2002 Z. z. dávka nemocenského zabezpečenia,
úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia sa zníži, ak sa zistí, že sa táto dávka
priznala vo vyššej sume, ako patrí.
14
Dávka výsluhového zabezpečenia sa zníži odo dňa nasledujúceho po dni, ktorým
uplynulo obdobie, za ktoré sa už vyplatila (§ 105 ods.10 zákona č. 328/2002 Z. z.).
Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodnutie o valorizácii dávky je vo svojej podstate
rozhodnutím o priznaní dávky vo vyššej miere, ako bola vyplácaná do určitého dňa. Ak teda
prvostupňový správny orgán rozhodol o priznaní zvýšenej dávky výsluhového zabezpečenia
z dôvodu jej valorizácie na základe právnej úpravy, ktorá sa v dôsledku novelizácie zákona
stala neúčinnou, potom tento orgán musel vykonať nápravu len postupom podľa § 105
ods. 7 a 10 zákona č. 328/2002 Z. z.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd považoval rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo
odvolanie žalobcu zamietnuté a potvrdené prvostupňové rozhodnutie o znížení výsluhového
dôchodku žalobcu od 01. júla 2012, za vydané v súlade so zákonom (§ 250j ods. 1 O. s. p.).
Rozsudok krajského súdu preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 220
O. s. p. zmenil a žalobu zamietol.»
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označených
práv nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,
resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu, považujúc ho za arbitrárny, v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v teórii ústavného
práva premietnutej aj do judikatúry ústavného súdu sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti
právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí
pozerať ako na súladnú s ústavou dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom
nevysloví jej neústavnosť. Ústavnosť retroaktivity právnej normy má pritom právomoc
skúmať len ústavný súd, a to v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125
ústavy. V konaní o sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy senát ústavného
súdu nie je oprávnený preskúmavať súlad právnych predpisov s ústavou, pretože takýto
prieskum je vyhradený plénu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavný
súd už viackrát zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť
v inom type konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08).
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že aj v prípade opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa
o aplikácii právneho predpisu, ktorý spôsobuje pravú retroaktivitu, by ústavný súd odmietol
sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú, pretože najvyšší súd aplikoval platný
a účinný právny predpis a neústavnosť takéhoto právneho predpisu z dôvodu tvrdených
účinkov pravej retroaktivity nemožno preskúmavať v konaní o individuálnej sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy, ale len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 39
ods. 1 ústavy v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
V súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd
konštatuje, že všeobecný súd, rešpektujúc ústavno-procesné princípy garantujúce základné
práva účastníka konania na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, podľa
jeho názoru v konaní o ochranu týchto práv a v spojení s nimi posúdil aj namietané
porušenie práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie čl. 12
ods. 1 ústavy. Ústavný súd dospel k záveru, že aj z hľadiska posúdenia týchto práv nebol
16
postup všeobecného súdu ani svojvoľný a ani arbitrárny a jeho rozhodnutie je aj z pohľadu
poskytnutej ochrany týchto práv ústavne udržateľné, a preto sťažnosť aj v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2016