Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 243/2016
PDF · 215.3 KB
No categories available
I. ÚS 243/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.,
Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal Mandzák,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Er 180/2005 a jeho uznesením z 23. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. augusta 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „súdny exekútor“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva
vlastniť majetok zaručeného čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), ako i práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“
alebo „exekučný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 180/2005 a jeho uznesením
z 23. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako súdna exekútorka
v exekučnom konaní o vymoženie sumy 460,79 eur s príslušenstvom a trov exekúcie,
vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 Er 180/2005 na návrh obchodnej spoločnosti
WM Consulting & Communication, s. r. o., Sad A. Kmeťa 27, Piešťany (ďalej len
„oprávnená“), poverená výkonom exekúcie.
Na návrh oprávnenej podľa § 44 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase exekučný súd
uznesením vyššej súdnej úradníčky č. k. 8 Er 180/2005-53 z 4. mája 2015 výkonom
exekúcie namiesto sťažovateľky poveril súdnu exekútorku .
Súčasne okresný súd určil trovy sťažovateľky ako pôvodnej súdnej exekútorky vo výške
123,51 eur.
Po tom, čo sťažovateľka proti uzneseniu okresného súdu č. k. 8 Er 180/2005-53
zo 4. mája 2015 podala odvolanie, okresný súd jej napadnutým uznesením priznal trovy
exekúcie v sume 123,51 eur s tým, že ich bude vymáhať v tomto exekučnom konaní súdna
exekútorka .
3. Ako ďalej sťažovateľka uvádza, „... podstata tejto ústavnej sťažnosti spočíva
v tom, že všeobecný súd v príčinnej súvislosti s návrhom a legitímnym právom oprávneného
na zmenu exekútora, vydal rozhodnutie o zmene súdneho exekútora a iba určil jeho trovy
bez toho, aby uviedol, kto je oprávnený tieto trov ďalej vymáhať, a teda vydal
nevykonateľné rozhodnutie, ktoré jednak neodôvodnil a týmto postupom zamedzil
sťažovateľke v jej prístupe k súdu, pričom sťažovateľka legitímne očakávala, že na náhradu
trov konania bude zaviazaný práve oprávnený...
Sťažovateľka nespochybňuje právo všeobecného súdu na prijatie vlastného právneho
názoru, avšak ako účastník konania má právo na ústavne konformný výklad aplikovanej
právnej normy. Všeobecný súd však v danom prípadne ústavne konformný výklad
aplikovanej právnej normy nevykonal a zaťažil tak svoje rozhodnutie arbitrárnosťou.
Nie je sporné to, že oprávnený má právo (kedykoľvek a bez akýchkoľvek obmedzení)
vykonať zmenu súdneho exekútora. Nie je sporné ani to, že v takomto prípade patrí
exekútorovi náhrada trov tak, akoby prišlo k zastaveniu exekučného konania. Sporné však
je to, či tento nárok pôvodného súdneho exekútora znáša oprávnený, ako i to, kedy má byť
tento nárok uspokojený.“.
4. Sťažovateľka následne, citujúc ustanovenia § 44 ods. 10 (v súčasnosti už odsek 11,
pozn.), § 200 ods. 5 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, tvrdí, že „... všeobecný súd
nezohľadnil najmä teleologický výklad aplikovanej právnej normy, ako i výklad logický“.
Interpretácia okresného súdu nie je podľa názoru sťažovateľky ústavne konformná, lebo
„... ak by sme pripustili výklad prezentovaný všeobecným súdom, tak súčasťou trov exekúcie
by sa stali aj náklady pôvodného súdneho exekútora vyvolané v príčinnej súvislosti
so zmenou exekútora. V prípade úplného vymoženia pohľadávky a jej príslušenstva (a teda
i trov pôvodného exekútora) by povinný znášal nielen odmenu nového exekútora a tieto by
boli vyvolané len tým, že oprávnený realizoval svoje právo vymeniť súdneho exekútora.
Najmä v prípade viacnásobnej zmeny súdneho exekútora (vyvolané len návrhmi
oprávneného) by sa exekučné trovy neúmerne a bezdôvodne navyšovali... V danom prípade
nie je dodržaný princíp proporcionality, keďže medzi použitými prostriedkami a sledovaným
cieľom nie je uplatňovaná zásada primeranosti. Inými slovami povedané, zmena súdneho
exekútora nie je vyvolaná žiadnymi objektívnymi okolnosťami..., ale práve iniciatívou
oprávneného, a preto je dôvodné, aby práve oprávnený znášal náhradu týchto trov.
Z procesného hľadiska možno hovoriť o zavinení, a preto bolo potrebné primerane
aplikovať ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, a tak zaviazať na náhradu týchto
trov práve oprávneného, ktorý vznik týchto trov vyvolal a teda zavinil...
Máme za to, že v danom prípade nie je vylúčené ani to, aby takéto trovy (vyvolané
len v príčinnej súvislosti s návrhom oprávneného na zmenu návrhu exekútora), boli
vyporiadané ako tzv. separované trovy (§ 251 ods. 4 OSP v spojení s § 147 ods. 1 OSP)...,
t. j. na ich náhradu by bol zaviazaný ten, kto ich spôsobil, t. j. v danom prípade
oprávnený.“.
S ohľadom na uvedené sťažovateľka spochybňuje správnosť napadnutého uznesenia
okresného súdu, ktorému pripisuje porušenie jej práv zaručených ústavou, dohovorom, ako
i dodatkovým protokolom (bod 1), a zastáva názor, že okresný súd rozhodol na podklade
záverov, ktoré sú arbitrárne, zjavne neopodstatnené, nemajú legitímny základ a sú prejavom
maximálnej svojvôle okresného súdu.
5. V závere sťažnosti preto navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie
konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného Komárno sp. zn. 8Er/180/2005-62 zo dňa 23.06.2015
a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.
2. Zrušuje sa v celom rozsahu uznesenie Okresného súdu Komárno sp. zn.
8Er/180/2005-64 zo dňa 23.06.2015 a vec sa vracia Okresnému súdu Komárno na ďalšie
konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Okresný súd Komárno je povinný uhradiť sťažovateľke
do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu
Advokátska kancelária Mandzák a spol., s.r.o.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí
ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
10. Aj vo sfére exekučného konania platí stabilizovaný názor ústavného súdu,
podľa ktorého formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
11. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha
chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj
v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva
na súdnu ochranu (a práva na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov
s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä
v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
12. Nosnou námietkou ústavno-právnej relevancie je tvrdenie sťažovateľky
o nevykonateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu, keďže z neho nevyplýva,
voči komu má sťažovateľka – ako pôvodná súdna exekútorka – nárok na náhradu určených
trov exekúcie.
13. Podľa § 44 ods. 11 Exekučného poriadku súd v rozhodnutí o zmene exekútora
podľa § 44 ods. 10 Exekučného poriadku zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho
exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného
exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
14. Jazykovým výkladom citovaného ustanovenia (jeho poslednej vety) možno
bez akýchkoľvek nezrovnalostí dospieť k záveru identickému s tým, na akom založil
okresný súd napadnuté rozhodnutie. Ide tu len o spôsob výpočtu trov exekúcie u pôvodného
exekútora, nie o určenie subjektu, ktorý bude určené trovy exekúcie znášať.
Podstatnejšie však je, že všeobecnou zásadou pri nahrádzaní trov exekúcie je
požiadavka, aby tieto v konečnom dôsledku znášal povinný (§ 197 ods. 1 v spojení s § 196
Exekučného poriadku). Len vo výnimočných prípadoch, explicitne identifikovaných
zákonom budú náklady exekučnej činnosti (ich časť) ťažiť oprávneného. K takým situáciám
patrí aj zastavenie exekúcie zavinením oprávneného podľa § 203 ods. 1 Exekučného
poriadku.
15. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
už judikoval, že využitie, resp. uplatnenie práva na zmenu v osobe exekútora nemožno
považovať za zavinenie oprávneného, a teda ani za dôvod, pre ktorý by oprávnený mal
znášať trovy exekúcie v zmysle ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku (rozsudok
z 22. decembra 2004 vo veci sp. zn. 2 M Cdo 12/2004). V uvedenom rozsudku najvyšší súd
dôvodil, že „... pod zavinením oprávnenej v zmysle vyššie citovaného zákonného
ustanovenia treba rozumieť také porušenie procesných predpisov zo strany oprávnenej,
ktoré má za následok buď neodôvodnený vznik trov exekúcie, alebo také jej konanie
(úkony), ktoré by spôsobilo zastavenie exekúcie. Samotné uplatnenie (resp. využitie) práva
na zmenu v osobe exekútora nezakladá zavinenie vo vyššie uvedenom zmysle. Navyše, v
predmetnej veci nedošlo ani k zastaveniu exekúcie, teda konanie v tejto veci sa neskončilo
relevantným spôsobom a nie je dané ani zavinenie oprávnenej; nemožno preto hovoriť
o existencii príčinnej súvislosti medzi uvedenými predpokladmi použitia ustanovenia § 203
ods. 1 Exekučného poriadku. Vzhľadom na skutočnosť, že povinný si dobrovoľne neplnil
povinnosť, ktorá mu bola uložená vykonateľným rozhodnutím a oprávnená bola nútená
domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky v exekučnom konaní, trovy exekúcie by boli
vznikli u každého exekútora.“.
16. Právny záver okresného súdu (aj s ohľadom na citované právne názory
najvyššieho súdu) sťažovateľku nijako nezbavuje nároku na náhradu trov potrebných
na účelné vymáhanie nároku oprávnenej. Sťažovateľka si ho bude môcť uspokojiť
z výťažku exekúcie v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku.
S ohľadom na uvedené ústavný súd nezistil v prístupe okresného súdu k uplatneniu
relevantných zákonných noriem o náhrade trov exekúcie žiadne signály excesívnosti,
ktoré by odôvodňovali očakávanie, že po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie možno dospieť
k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a jej práva
na spravodlivé súdne konanie.
17. Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny
poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými
súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny
ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012, III. ÚS 400/2015). Aj preto ústavný súd
v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide
zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom
výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných
práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010,
IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)].
Výška sťažovateľke priznaných trov exekúcie spočívajúca v sume 123,51 eur zjavne
nepresahuje trojnásobok minimálnej mzdy (t. j. sumu 380 eur v roku 2015). Aj keby teda
v rámci meritórneho prerokovania sťažnosti v tejto časti ústavný súd dospel k záveru, že
napadnuté uznesenie okresného súdu bolo z hľadiska formálneho nezákonné, z ústavno-
právneho hľadiska na prvý pohľad predstavuje zásah materiálne sa vyznačujúci
zanedbateľnou intenzitou – bagateľnosťou.
18. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vyslovenia základného práva sťažovateľky
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
okresného súdu po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť pri
predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
19. V súvislosti s nametaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu ústavný súd zároveň dospel k záveru i o nedostatku
právomoci ústavného súdu na prerokovanie veci v zmysle dikcie ustanovenia § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde, keďže až v konečnom rozhodnutí exekučný súd rozhodne o tom,
kto (oprávnený alebo povinný) zaplatí sťažovateľke náhradu trov exekúcie, čo jasne
vyplýva i z odôvodnenia napadnutého uznesenia.
20. V ostatnej časti podanej sťažnosti sťažovateľka rovnako namietala i porušenie
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu.
21. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
22. Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných
práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom
prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym
orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,
aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia
pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,
odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného
práva podľa čl. 20 ústavy a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len
nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami
hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného
porušenia.
23. Pozornosti ústavného súdu v súvislosti so správnou formuláciou petitu ústavnej
sťažnosti rovnako neuniklo, že sťažovateľka žiada zo strany ústavného súdu okrem iného
i vyslovenie porušenia jej základného práva podľa čl. 20 ústavy napadnutým uznesením
okresného súdu, ktorý však pozostáva z viacerých tam uvedených práv, a teda v tejto časti
petit podanej ústavnej sťažnosti trpel vadou nedostatočne označeného porušenia práv.
24. Ústavný súd v závere opakovane, poukazujúc na dikciu ustanovenia § 20 zákona
o ústavnom súde, zdôrazňuje, že hoci sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného
zástupcu s návrhom doručila i splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred
ústavným súdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne len na zastupovanie
„... v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127
Ústavy Slovenskej republiky vo veci porušenia základných práv a slobôd sťažovateľa
garantovaných Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd ako i vo všetkých úkonoch s tým súvisiacich...“.
Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť,
že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presne
vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím
osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
Vyplývajúc z už uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenie udelené
advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna náležitosť
návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom
súde) vykazovalo vadu neurčitosti, keďže v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní
pred ústavným súdom) týka.
25. Vzhľadom na uvedené (bod 23 a 24) ústavný súd konštatuje, že sťažnosť
vykazuje i nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, a preto ju z uvedeného dôvodu
mohol už pri jej predbežnom prerokovaní odmietnuť i z tohto dôvodu (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2016