Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 243/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.,

Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal Mandzák,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. augusta 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „súdny exekútor“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva

vlastniť majetok zaručeného (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu zaručeného , práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), ako i práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“

alebo „exekučný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 23. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako súdna exekútorka

v exekučnom konaní o vymoženie sumy 460,79 eur s príslušenstvom a trov exekúcie,

vedenom na okresnom súde pod sp. zn. na návrh obchodnej spoločnosti

WM Consulting & Communication, s. r. o., Sad A. Kmeťa 27, Piešťany (ďalej len

„oprávnená“), poverená výkonom exekúcie.

Na návrh oprávnenej podľa § 44 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase exekučný súd

uznesením vyššej súdnej úradníčky č. k. -53 z 4. mája 2015 výkonom

exekúcie namiesto sťažovateľky poveril súdnu exekútorku .

Súčasne okresný súd určil trovy sťažovateľky ako pôvodnej súdnej exekútorky vo výške

123,51 eur.

Po tom, čo sťažovateľka proti uzneseniu okresného súdu č. k. -53

zo 4. mája 2015 podala odvolanie, okresný súd jej napadnutým uznesením priznal trovy

exekúcie v sume 123,51 eur s tým, že ich bude vymáhať v tomto exekučnom konaní súdna

exekútorka .

3. Ako ďalej sťažovateľka uvádza, „... podstata tejto ústavnej sťažnosti spočíva

v tom, že všeobecný súd v príčinnej súvislosti s návrhom a legitímnym právom oprávneného

na zmenu exekútora, vydal rozhodnutie o zmene súdneho exekútora a iba určil jeho trovy

bez toho, aby uviedol, kto je oprávnený tieto trov ďalej vymáhať, a teda vydal

nevykonateľné rozhodnutie, ktoré jednak neodôvodnil a týmto postupom zamedzil

sťažovateľke v jej prístupe k súdu, pričom sťažovateľka legitímne očakávala, že na náhradu

trov konania bude zaviazaný práve oprávnený...

Sťažovateľka nespochybňuje právo všeobecného súdu na prijatie vlastného právneho

názoru, avšak ako účastník konania má právo na ústavne konformný výklad aplikovanej

právnej normy. Všeobecný súd však v danom prípadne ústavne konformný výklad

aplikovanej právnej normy nevykonal a zaťažil tak svoje rozhodnutie arbitrárnosťou.

Nie je sporné to, že oprávnený má právo (kedykoľvek a bez akýchkoľvek obmedzení)

vykonať zmenu súdneho exekútora. Nie je sporné ani to, že v takomto prípade patrí

exekútorovi náhrada trov tak, akoby prišlo k zastaveniu exekučného konania. Sporné však

je to, či tento nárok pôvodného súdneho exekútora znáša oprávnený, ako i to, kedy má byť

tento nárok uspokojený.“.

4. Sťažovateľka následne, citujúc ustanovenia § 44 ods. 10 (v súčasnosti už odsek 11,

pozn.), § 200 ods. 5 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, tvrdí, že „... všeobecný súd

nezohľadnil najmä teleologický výklad aplikovanej právnej normy, ako i výklad logický“.

Interpretácia okresného súdu nie je podľa názoru sťažovateľky ústavne konformná, lebo

„... ak by sme pripustili výklad prezentovaný všeobecným súdom, tak súčasťou trov exekúcie

by sa stali aj náklady pôvodného súdneho exekútora vyvolané v príčinnej súvislosti

so zmenou exekútora. V prípade úplného vymoženia pohľadávky a jej príslušenstva (a teda

i trov pôvodného exekútora) by povinný znášal nielen odmenu nového exekútora a tieto by

boli vyvolané len tým, že oprávnený realizoval svoje právo vymeniť súdneho exekútora.

Najmä v prípade viacnásobnej zmeny súdneho exekútora (vyvolané len návrhmi

oprávneného) by sa exekučné trovy neúmerne a bezdôvodne navyšovali... V danom prípade

nie je dodržaný princíp proporcionality, keďže medzi použitými prostriedkami a sledovaným

cieľom nie je uplatňovaná zásada primeranosti. Inými slovami povedané, zmena súdneho

exekútora nie je vyvolaná žiadnymi objektívnymi okolnosťami..., ale práve iniciatívou

oprávneného, a preto je dôvodné, aby práve oprávnený znášal náhradu týchto trov.

Z procesného hľadiska možno hovoriť o zavinení, a preto bolo potrebné primerane

aplikovať ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, a tak zaviazať na náhradu týchto

trov práve oprávneného, ktorý vznik týchto trov vyvolal a teda zavinil...

Máme za to, že v danom prípade nie je vylúčené ani to, aby takéto trovy (vyvolané

len v príčinnej súvislosti s návrhom oprávneného na zmenu návrhu exekútora), boli

vyporiadané ako tzv. separované trovy ( v spojení s )...,

t. j. na ich náhradu by bol zaviazaný ten, kto ich spôsobil, t. j. v danom prípade

oprávnený.“.

S ohľadom na uvedené sťažovateľka spochybňuje správnosť napadnutého uznesenia

okresného súdu, ktorému pripisuje porušenie jej práv zaručených , dohovorom, ako

i dodatkovým protokolom (bod 1), a zastáva názor, že okresný súd rozhodol na podklade

záverov, ktoré sú arbitrárne, zjavne neopodstatnené, nemajú legitímny základ a sú prejavom

maximálnej svojvôle okresného súdu.

5. V závere sťažnosti preto navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie

konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky podľa

SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

Slovenskej republiky a čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného Komárno sp. zn. -62 zo dňa 23.06.2015

a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v celom rozsahu uznesenie Okresného súdu Komárno sp. zn.

-64 zo dňa 23.06.2015 a vec sa vracia Okresnému súdu Komárno na ďalšie

konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Okresný súd Komárno je povinný uhradiť sťažovateľke

do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu

Advokátska kancelária Mandzák a spol., s.r.o.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený ().

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Aj vo sfére exekučného konania platí stabilizovaný názor ústavného súdu,

podľa ktorého formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

11. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha

chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj

v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva

na súdnu ochranu (a práva na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. ,

, , ).

12. Nosnou námietkou ústavno-právnej relevancie je tvrdenie sťažovateľky

o nevykonateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu, keďže z neho nevyplýva,

voči komu má sťažovateľka – ako pôvodná súdna exekútorka – nárok na náhradu určených

trov exekúcie.

13. Podľa § 44 ods. 11 Exekučného poriadku súd v rozhodnutí o zmene exekútora

podľa § 44 ods. 10 Exekučného poriadku zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,

ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho

exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu

oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného

exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

14. Jazykovým výkladom citovaného ustanovenia (jeho poslednej vety) možno

bez akýchkoľvek nezrovnalostí dospieť k záveru identickému s tým, na akom založil

okresný súd napadnuté rozhodnutie. Ide tu len o spôsob výpočtu trov exekúcie u pôvodného

exekútora, nie o určenie subjektu, ktorý bude určené trovy exekúcie znášať.

Podstatnejšie však je, že všeobecnou zásadou pri nahrádzaní trov exekúcie je

požiadavka, aby tieto v konečnom dôsledku znášal povinný (§ 197 ods. 1 v spojení s § 196

Exekučného poriadku). Len vo výnimočných prípadoch, explicitne identifikovaných

zákonom budú náklady exekučnej činnosti (ich časť) ťažiť oprávneného. K takým situáciám

patrí aj zastavenie exekúcie zavinením oprávneného podľa § 203 ods. 1 Exekučného

poriadku.

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

už judikoval, že využitie, resp. uplatnenie práva na zmenu v osobe exekútora nemožno

považovať za zavinenie oprávneného, a teda ani za dôvod, pre ktorý by oprávnený mal

znášať trovy exekúcie v zmysle ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku (rozsudok

z 22. decembra 2004 vo veci sp. zn. ). V uvedenom rozsudku najvyšší súd

dôvodil, že „... pod zavinením oprávnenej v zmysle vyššie citovaného zákonného

ustanovenia treba rozumieť také porušenie procesných predpisov zo strany oprávnenej,

ktoré má za následok buď neodôvodnený vznik trov exekúcie, alebo také jej konanie

(úkony), ktoré by spôsobilo zastavenie exekúcie. Samotné uplatnenie (resp. využitie) práva

na zmenu v osobe exekútora nezakladá zavinenie vo vyššie uvedenom zmysle. Navyše, v

predmetnej veci nedošlo ani k zastaveniu exekúcie, teda konanie v tejto veci sa neskončilo

relevantným spôsobom a nie je dané ani zavinenie oprávnenej; nemožno preto hovoriť

o existencii príčinnej súvislosti medzi uvedenými predpokladmi použitia ustanovenia § 203

ods. 1 Exekučného poriadku. Vzhľadom na skutočnosť, že povinný si dobrovoľne neplnil

povinnosť, ktorá mu bola uložená vykonateľným rozhodnutím a oprávnená bola nútená

domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky v exekučnom konaní, trovy exekúcie by boli

vznikli u každého exekútora.“.

16. Právny záver okresného súdu (aj s ohľadom na citované právne názory

najvyššieho súdu) sťažovateľku nijako nezbavuje nároku na náhradu trov potrebných

na účelné vymáhanie nároku oprávnenej. Sťažovateľka si ho bude môcť uspokojiť

z výťažku exekúcie v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku.

S ohľadom na uvedené ústavný súd nezistil v prístupe okresného súdu k uplatneniu

relevantných zákonných noriem o náhrade trov exekúcie žiadne signály excesívnosti,

ktoré by odôvodňovali očakávanie, že po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie možno dospieť

k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a jej práva

na spravodlivé súdne konanie.

17. Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny

poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými

súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny

ústavného súdnictva (, ). Aj preto ústavný súd

v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide

zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom

výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných

práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (,

, )].

Výška sťažovateľke priznaných trov exekúcie spočívajúca v sume 123,51 eur zjavne

nepresahuje trojnásobok minimálnej mzdy (t. j. sumu 380 eur v roku 2015). Aj keby teda

v rámci meritórneho prerokovania sťažnosti v tejto časti ústavný súd dospel k záveru, že

napadnuté uznesenie okresného súdu bolo z hľadiska formálneho nezákonné, z ústavno-

právneho hľadiska na prvý pohľad predstavuje zásah materiálne sa vyznačujúci

zanedbateľnou intenzitou – bagateľnosťou.

18. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vyslovenia základného práva sťažovateľky

zaručeného a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

okresného súdu po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť pri

predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

19. V súvislosti s nametaným porušením a dohovoru

napadnutým uznesením okresného súdu ústavný súd zároveň dospel k záveru i o nedostatku

právomoci ústavného súdu na prerokovanie veci v zmysle dikcie ustanovenia § 25 ods. 2

, keďže až v konečnom rozhodnutí exekučný súd rozhodne o tom,

kto (oprávnený alebo povinný) zaplatí sťažovateľke náhradu trov exekúcie, čo jasne

vyplýva i z odôvodnenia napadnutého uznesenia.

20. V ostatnej časti podanej sťažnosti sťažovateľka rovnako namietala i porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu.

21. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

22. Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných

práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom

prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym

orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,

aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia

pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením okresného súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného

práva podľa a práva zaručeného dodatkového protokolu, bolo už len

nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami

hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného

porušenia.

23. Pozornosti ústavného súdu v súvislosti so správnou formuláciou petitu ústavnej

sťažnosti rovnako neuniklo, že sťažovateľka žiada zo strany ústavného súdu okrem iného

i vyslovenie porušenia jej základného práva podľa napadnutým uznesením

okresného súdu, ktorý však pozostáva z viacerých tam uvedených práv, a teda v tejto časti

petit podanej ústavnej sťažnosti trpel vadou nedostatočne označeného porušenia práv.

24. Ústavný súd v závere opakovane, poukazujúc na dikciu ustanovenia § 20 zákona

o ústavnom súde, zdôrazňuje, že hoci sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného

zástupcu s návrhom doručila i splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred

ústavným súdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne len na zastupovanie

„... v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127

vo veci porušenia základných práv a slobôd sťažovateľa

garantovaných a Dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd ako i vo všetkých úkonoch s tým súvisiacich...“.

Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť,

že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presne

vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím

osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

Vyplývajúc z už uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenie udelené

advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna náležitosť

návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom

súde) vykazovalo vadu neurčitosti, keďže v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní

pred ústavným súdom) týka.

25. Vzhľadom na uvedené (bod 23 a 24) ústavný súd konštatuje, že sťažnosť

vykazuje i nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, a preto ju z uvedeného dôvodu

mohol už pri jej predbežnom prerokovaní odmietnuť i z tohto dôvodu (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016