Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 241/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obce Nitrianske Hrnčiarovce, zastúpenej advokátom

Romanom Heinrichom, advokátskou kanceláriou Advokáti Heinrich s. r. o.,

Lombardiniho 22/B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obce Nitrianske Hrnčiarovce o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2016

doručená sťažnosť obce Nitrianske Hrnčiarovce (ďalej aj „sťažovateľka“) vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. januára 2016 (ďalej aj „rozsudok

najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka bola v postavení navrhovateľky účastníčkou incidenčného konania

vedeného Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. ,

predmetom ktorého bolo vylúčenie veci [parcely č. , trvalé trávne porasty o výmere

2

m, nachádzajúcej sa v katastrálnom území , zapísanej na

(ďalej len „sporná parcela“)] z konkurznej podstaty úpadcu

(ďalej len „úpadca“). Krajský súd o tomto

návrhu rozhodol svojím v poradí druhým rozsudkom č. k. -382 z 30. októbra

2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), ktorým žalobu zamietol. Najvyšší súd

napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozsudku najvyššieho súdu, ktorý obdobne ako krajský súd

nereagoval na podstatné argumenty sťažovateľky, čo má byť v rozpore s § 157 ods. 2

(ďalej len „OSP“). Nadväzne na to v sťažnosti rozvádza

konkrétne, podľa nej nesprávne skutkové a právne závery. V tejto súvislosti tvrdí, že

v celom súdnom konaní nebolo preukázané, v akom rozsahu bola sporná parcela zapísaná

do súpisu konkurznej podstaty úpadcu. Rozporuje taktiež záver všeobecných súdov, že

spornú parcelu nikto neužíval, resp. že ju neužíval jej právny predchodca, čo malo byť

preukázané svedeckými výpoveďami aj listinnými dôkazmi. Naopak, poukazuje na viacero

dôkazov, ktoré mali preukazovať, že sporná parcela bola užívaná štátom v zastúpení

miestneho národného výboru, ktorý mal rekultivovať celé územie a v troch etapách

z pôvodného pozemku vyčleniť parcely predávané do osobného užívania občanov na účely

výstavby rodinných domov. Zotrváva tiež na tvrdeniach, že sporná parcela bola v súlade

s v tom čase platnými právnymi predpismi prevedená na právneho predchodcu

sťažovateľky, a to darovacou zmluvou z 1. apríla 1966, pričom s poukazom na rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. zo 17. novembra 1999 zotrváva

aj na názore o možnosti oprávnenej držby pozemku, ktorá je v rozpore s údajmi v katastri

nehnuteľností, prípadne bývalej pozemkovej knihe alebo evidencii nehnuteľností.

Poukazuje pritom na stály zápis spornej parcely v pozemkovej knihe vo výmere pred jej

parceláciou pre obyvateľov obce, v dôsledku čoho považuje zápis v pozemkovej knihe

za nedôveryhodný a neodôvodňujúci nedobromyseľnosť jej držby. Odvolávajúc sa

na vykonané svedecké výpovede uvádza, že skutočnosť, že «Darovacia zmluva zo dňa

1.4.1966 nebola „právne perfektná“, t. j. že na jej základe nebol zapísaný vklad

vlastníckeho práva na Československý štát, môže mať právne dôsledky čo do vzniku

vlastníckeho práva na základe zmluvy (teda že vlastnícke právo neprešlo na základe

zmluvy), avšak neovplyvňuje to možnosť vzniku vlastníckeho práva na základe vydržania».

Taktiež poukazuje na v konaní predložené dohody o prevode pozemkov vyčlenených

zo spornej parcely (ešte v pôvodnej výmere) do osobného užívania fyzických osôb, kde ako

prevádzajúci je uvedený „Československý štát v zastúpení MNV... Skutočnosť, že

nebolo právnym nástupcom a neprešlo na neho

vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti od akéhokoľvek družstva z

de fakto potvrdzuje aj skutočnosť, že za 45 rokov od vzniku právneho

predchodcu, od ktorého žalovaný odvodzuje svoje postavenie (od 28.7.1958) sa nikdy

nepokúšalo zosúladiť stav v evidencii nehnuteľností

tak, aby ako vlastník týchto nehnuteľností bolo evidované

, hoci ak by ním naozaj bol, tak mu právne predpisy takúto povinnosť ukladali

a ako socialistická organizácia by za daného režimu takýto zápis určite musela vykonať a aj

vykonala. Skutočnosť, že tak nebolo vykonané, ani pokúsené vykonať zo strany

, potvrdzuje, že vlastníkom predmetných

nehnuteľností z vyššie uvedených dôvodov nebolo,

ale bol ním štát.“.

Vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka popiera ako rozporný

s vykonaným dokazovaním jeho záver, že „ani z jednej výpovedi svedkov nevyplýva, že by

existoval právny titul, na základe ktorého by navrhovateľ vlastnícke právo nadobudol“,

pričom poukazuje na to, že všetky subjekty [svedkovia, JRD III. typu

a jeho právny nástupca (t. j. úpadca), MNV, užívatelia, resp. vlastníci

rozparcelovaných pozemkov, obec ] akceptovali darovaciu zmluvu

z 1. apríla 1966 a podľa nej sa aj správali. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky k označenej

darovacej zmluve, k hlásenke zmien č. 10/1985 zo 6. júna 1985, na základe ktorej mala byť

prevedená zmena užívateľa spornej parcely, ani k podstatným svedeckým výpovediam

preukazujúcim jej právo „žiadnym spôsobom nevyjadril“, čo považuje za zásadný

nedostatok celého napadnutého rozsudku. Poukazuje tiež na nesprávnosť a nelogickosť

záveru najvyššieho súdu vo vzťahu k spornej darovacej zmluve, keďže táto zmluva

„je práve tým právnym titulom, ktorý zakladá dobromyseľnú držbu právneho predchodcu

žalobcu, od ktorého odvodzuje svoj žalobný nárok samotný žalobca“, ako aj záveru

o nepreukázaní úmyslu vzdať sa vlastníckeho práva k spornej parcele derelikciou, ktorý je

podľa jej názoru v priamom rozpore s výsluchom všetkých svedkov, na ktoré odkazuje

samotné odôvodnenie napadnutého rozsudku.

S prihliadnutím na uvedené považuje sťažovateľka napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu za arbitrárny, a tak porušujúci základné právo na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 dohovoru. V dôsledku zásahu do svojich vlastníckych práv

sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozsudkom bolo porušené jej základné právo vlastniť

majetok v zmysle , ako aj právo na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu. Vzhľadom na skutočnosť, že sporná parcela ešte nebola speňažená

správcom v rámci konkurzného konania, je toho názoru, že namietané porušenie jeho

základných práv a slobôd je možné rozhodnutím ústavného súdu napraviť. Keďže správcovi

konkurznej podstaty nič nebráni v predaji spornej nehnuteľnosti, sťažovateľka ústavnému

súdu navrhuje aj vydanie dočasného opatrenia, ktoré vykonateľnosť napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, ako aj rozsudku krajského súdu odloží až do rozhodnutia ústavného súdu

o samotnej sťažnosti.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd svojím rozhodnutím

vyslovil, že jej základné právo „na súdnu ochranu podľa článku 46 SR, právo

na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd“, ako aj základné právo „vlastniť majetok podľa

SR a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, č. k. z 28. 1. 2016 porušené bolo“, zrušil rozsudok najvyššieho

súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a sťažovateľke priznal úhradu trov právneho

zastúpenia v sume 363,79 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa

siedmeho oddielu druhej hlavy ( až ) a jeho porovnateľného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet

medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd realizujúc prieskum napadnutého rozsudku z hľadísk, ktoré ústavný

prieskum súdnych rozhodnutí pripúšťa, sa oboznámil so závermi napadnutého rozsudku,

z ktorých vyplýva, že najvyšší súd považoval za základnú otázku pre posúdenie správnosti

rozhodnutia to, či „žalobca preukázal jeho vlastníctvo k pozemku parcele č. , ktorého

vylúčenia sa z konkurznej podstaty úpadcu

domáhal...

Najvyšší súd Slovenskej republiky v zrušujúcom uznesení č. k. zo dňa

13. 08. 2013, ktorým rozsudok č. k. -160 zo dňa 24. 05. 2012, ktorým

prvostupňový súd rozhodol tak, že žalobu zamietol, zrušil a stotožnil sa s právnym názorom

súdu prvého stupňa, že domnienka držiteľa, že vec mu patrí sa musí opierať o niektorý

právny úkon, alebo inú právnu skutočnosť, na základe ktorých podľa jeho presvedčenia vec

nadobudol. Odvolací súd sa stotožnil s vysloveným právnym záverom prvostupňového súdu,

že ani z jednej výpovedi svedkov nevplýva, že by existoval právny titul, na základe ktorého

by navrhovateľ vlastnícke právo k spornej parcele nadobudol. Za jediné spochybnenie tohto

právneho záveru, odvolací súd označil konkrétne nevykonanie dôkazu požadovaného

navrhovateľom a to výsluch svedka pána Kováča, ktorý bol v určitom období vo funkcii

predsedu MNV.“.

Najvyšší súd následne opísal procesný postup krajského súdu po zrušení jeho

skoršieho rozsudku, predovšetkým, že prostredníctvom dožiadaného Okresného súdu Nitra

vykonal výsluch svedka, ktorého bol povinný vypočuť, a na nariadenom pojednávaní aj

ďalších svedkov navrhnutých sťažovateľkou, a tiež že Okresný úrad Nitra požiadal

o oznámenie, za akých okolností došlo k zápisu Československého štátu MsNV v Nitre

do evidencie nehnuteľností ako užívateľa spornej parcely. Nadväzne na uvedené najvyšší

súd právne uzavrel, že „svedkovia v podstate totožne prehlásili, že družstvo pozemok nikdy

nevyužívalo, že pozemok neskôr patril štátu a že došlo k prerozdeleniu a rozparcelovaniu

pozemku. Pravdou je však aj to, že nepoukázali na žiadny písomný dôkaz preukazujúci

k spornému vlastníctvu, vlastníctvo štátu. Prvostupňový súd v novom konaní zabezpečil

výpoveď svedka pána , ale ani z jeho výpovede nebolo preukázané vlastníctvo štátu

k pozemku riadnym hodnoverným písomným dôkazom. Konajúci súd v odôvodnení

rozhodnutia dospel k správnemu záveru, že i keď sa v evidencii nehnuteľností uvádzalo, že

štát je v zastúpení MsNV iba užívateľom podľa hlásenia zmien zo dňa 06. 06. 1984, ktorá

skutočnosť preukazuje, že túto parcelu užíval, ale nebolo preukázané na základe čoho,

došlo k tejto zmene. Hlásenka, ktorá je v spise založená vo fotokópii takýto doklad na

základe čoho došlo k zmene užívateľa Čsl. štát ako hodnoverný dôkaz nahradiť nemôže.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s vysloveným právnym názorom

v napadnutom rozhodnutí, že žalobca preukázal nadobudnutie k spornej nehnuteľnosti iba

darovacou zmluvou a že si v zmysle založených dôkazov v spise musel byť vedomý, že

vlastníkom parcely je družstvo a on ju mal iba v užívaní.

Čo sa týka tvrdenia navrhovateľa, že ak nedošlo k nadobudnutiu vlastníctva

darovacou zmluvou a ani vydržaním, mohlo dôjsť k derelikcii, keďže družstevníci dali

minimálne najavo konkludentným správaním, že tento pozemok je pre nich užívateľský

nevhodný, odvolací súd sa stotožnil s vysloveným právnym názorom, že týmto nebol

preukázaný úmysel vzdať sa vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej v pozemkovej

knihe vl. č. 2.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle uvedených skutočností dospel k záveru, že

žalobca jeho vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorej sa vylúčenia z konkurznej podstaty

žalovaného domáha, nepreukázal žiadnym hodnoverným právnym úkonom a preto konajúci

súd rozhodol v súlade so zákonom, keď žalobu o vylúčenie z konkurznej podstaty spornej

parcely č. 1472/2, ako právne nedôvodnú zamietol.“.

Ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu vydaný vo veci

sťažovateľky považuje za ústavne udržateľný a svojimi účinkami zlučiteľný s obsahom

základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

K námietke sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku

ústavný súd poznamenáva, že v danom prípade išlo o druhé rozhodnutie najvyššieho súdu

v danej veci, pričom už v skoršom zrušujúcom uznesení najvyšší súd uviedol odpovede

na argumentáciu sťažovateľky, pokiaľ ide o okolnosti zápisu spornej parcely do súpisu

konkurznej podstaty úpadcu, ako aj pokiaľ ide o nenaplnenie podmienok vydržania

vlastníckeho práva sťažovateľkou, resp. jej právnym predchodcom, a to najmä podmienky

existencie právneho titulu, z ktorého by bolo možné odvodzovať dobrú vieru, že sporná

parcela držiteľovi vzhľadom na všetky okolnosti patrí. Všetky tieto dôvody najvyšší súd

popísal aj v napadnutom rozsudku na strane 8 až 11 odôvodnenia, pričom svoje konečné

právne závery na tieto dôvody v podstate naviazal, čím ich v zásade len doplnil s ohľadom

na už skôr vyslovené právne závery, ktoré sa na prípad sťažovateľky vzťahujú.

V tejto súvislosti ústavný súd v nadväznosti na tiež zdôrazňuje, že

odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie tvoria z hľadiska predmetu konania

jeden celok (m. m. , a iné). Vzhľadom na potvrdenie rozsudku

krajského súdu rozsudkom najvyššieho súdu preto pri hodnotení ústavnej konformnosti

odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný súd prihliadal na všetky právne odpovede,

ktoré všeobecné súdy sťažovateľke v danej veci poskytli. Pokiaľ sa teda najvyšší súd

v napadnutom rozsudku vyjadril len ku kľúčovým právnym otázkam so zameraním sa

na novovykonané dôkazy, pričom v ostatnom sa v podstate stotožnil s právnymi názormi

krajského súdu, ako aj už so skôr vyslovenými vlastnými právnymi názormi vyjadrenými

v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, takéto jeho rozhodnutie nemožno považovať

za neodôvodnené, a tak porušujúce základné právo na súdnu ochranu zaručené ,

resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru. Na tomto mieste ústavný

súd pripomína, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby bola

v odôvodnení rozhodnutia daná odpoveď na každý argument strany, osobitná odpoveď

sa však vyžaduje na argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový (Georgidias c. Grécko

z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Pokiaľ ide o ďalšie sťažovateľkou formulované námietky vo vzťahu k rozsudku

najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že tieto sa v zásade zhodujú s odvolacím dôvodmi

formulovanými sťažovateľkou v jej odvolaní proti rozsudku krajského súdu a týkajú sa

právneho posúdeniu meritórnych otázok jej prípadu. Ústavný súd vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , ). V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd

vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne

, ). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený ani

povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov,

ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny

základ ich rozhodnutí.

V prípade sťažovateľky bolo rozhodujúce posúdenie, či sťažovateľka preukázala

naplnenie podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, pričom

sťažovateľka namietala hodnotenie v tomto smere ňou produkovaných dôkazov. Zatiaľ čo

najvyšší súd a pred ním krajský súd dospel v podstate k názoru, že zo svedeckých výpovedí,

ako aj z predložených listinných dôkazov nebol bez pochybností preukázaný právny titul

nadobudnutia tejto nehnuteľnosti Československým štátom ako právnym predchodcom

sťažovateľky, sťažovateľka tvrdila opak, dovolávajúc sa vstupu jej právneho predchodcu

do oprávnenej držby, a to na základe predloženej listiny

z 1. apríla 1966, označujúc ju za darovaciu zmluvu. Krajský

súd však vo svojom rozsudku, ktorý najvyšší súd napadnutým rozsudkom ako vecne

správny potvrdil, dôvodil najmä tým, že list „ zo dňa

1.4.1966, v ktorom sa uvádza, že JRD daruje nehnuteľnosť parc. č. čsl. štátu

nie je možné považovať za právny úkon, ktorý by mohol zakladať dobrú vieru právneho

predchodcu navrhovateľa, že od tohto okamihu mu vec patrí. Zástupcovia

a MNV si museli byť vedomí, že takýto úkon nespĺňa

zákonom požadované náležitosti a to aj v tom prípade, že nemali právnické vzdelanie. Súd

sa stotožnil s názorom odporcu, že už z titulu svojich funkcií a činností z nich vyplývajúcich,

mohli a mali mať vedomosť, či takýto úkon spĺňa náležitosti darovacej zmluvy v zmysle

vtedy platných predpisov. Zo samotného listu je zrejmé, že obe strany si boli vedomé, že

postupovať sa má v zmysle vyhlášky č. o správe národného majetku. Proces

nadobúdania do štátneho socialistického vlastníctva upravoval Hospodársky zákonník

a citovaná vyhláška. Nemožno súhlasiť s názorom navrhovateľa, že vyhláška neupravovala

družstevný majetok a preto sa na daný prípad nevzťahovala. V danom prípade malo ísť

o prijatie bezplatného prevodu majetku do štátneho vlastníctva, pričom na prijatie ponuky

bol príslušný Okresný národný výbor. Nemožno taktiež súhlasiť s tvrdením, že predmetný

pozemok mal byť poskytnutý štátu pre účely obce, čo dalo oprávnenie MNV takýto dar

prijať.

Dobromyseľnosť právneho predchodcu navrhovateľa nebola preukázaná ani

výsluchom , ani výsluchom ďalších svedkov. Konkrétne k listine, ktorá má byť

darovacou zmluvou sa vyjadril iba vypočutý svedok . Jeho výpoveďou mal súd

za preukázané, že považoval predmetnú parcelu za obecnú a k prevodu došlo zmluvou. Ako

predseda MNV si však musel byť vedomý, že takáto listina žiadne právne skutočnosti

nezakladá. Ďalší vypočutý svedok si pamätal, že na jednej schôdzi

družstva sa hovorilo o dohode a zmluve medzi družstvom a MNV. Z tejto výpovede však nie

je možné vyvodiť záver, že sa jednalo o predmetnú parcelu a že v skutočnosti došlo

k uzatvoreniu takého právneho úkonu, ktorý by strany zaväzoval. Ďalší vypočutí svedkovia

sa k otázke vlastníctva k predmetnej parcele nevedeli vyjadriť.

Z výsluchu svedkov je preukázané, že pozemok nikto neužíval, slúžil verejnosti,

pozemok nebol obrábaný a keďže pôvodne išlo o rozsiahlu parcelu, časť, ktorá sa

geometrickým plánom odčlenila, bola v určitých etapách vyčlenená na stavebné pozemky

a predávaná. Odtiaľ pramení aj presvedčenie svedkov, že muselo dôjsť k nejakej dohode,

na základe ktorej nadobudol vlastníctvo navrhovateľ. Ak sa navrhovateľ uchopil držby

nehnuteľnosti na základe subjektívneho presvedčenia o nejakej dohode o prevode

nehnuteľností v presne neurčenom čase, resp. tvrdenia jeho predkov, nemôže byť

so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí.“.

Citované právne úvahy podľa názoru presvedčivo odôvodňujú právne závery

konajúcich všeobecných súdov, ktoré sú vo veci sťažovateľky kľúčové a nemožno ich

hodnotiť ako svojvoľné. Ústavný súd zistil, že najvyšší súd pri ustálení svojich právnych

záverov vychádzal z pomerne rozsiahlo zisťovaného skutkového stavu, ktorý konajúce súdy

vo svojich rozhodnutiach podrobne opísali a pri formovaní záverečného úsudku o predmete

konania náležite vyhodnotili. Kľúčové pri týchto záveroch všeobecného súdu nebolo, že by

pozemok nebolo možné vydržať v rozpore s údajmi zapísanými v evidencii nehnuteľností,

preto táto námietka sťažovateľky (rovnako ako jej ostatné námietky) nie sú spôsobilé zvrátiť

výsledok napadnutého konania.

K námietkam sťažovateľky vo svojej podstate spochybňujúcim hodnotenie

vykonaných dôkazov najvyšším súdom ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu

rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej judikoval (), že zásada voľného hodnotenia

dôkazov vyplýva z princípu nezávislosti súdov podľa . Pokiaľ

všeobecné súdy ústavné garancie obsiahnuté najmä až rešpektujú,

ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov realizované

všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval

(, ).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd prihliadal na všetky relevantné skutočnosti

a jeho hodnotenie dôkazov nevykazuje podstatné odchýlky od pravidiel logického

uvažovania, ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru. Analýzou

rozhodnutia najvyššieho súdu a jeho odôvodnenia dospel ústavný súd k záveru, že pokiaľ sa

aj podrobne nezaoberal všetkými námietkami sťažovateľky formulovanými v jej odvolaní,

na relevantné otázky prípadu poskytol adekvátnu odpoveď, čím naplnil ústavno-procesné

princípy vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

konanie zaručených označenými ustanoveniami a dohovoru. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s právnym názorom uvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, sama

osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím

vlastným (napr. ).

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní

o sťažnostiach podľa nie je posudzovanie právnej perfektnosti

namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek

vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto

aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho ústavnej

akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych

názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného

súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten

bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam.

Okolnosti prevažne skutkového charakteru, ktorým sa sťažovateľka vo svojej

sťažnosti podrobne venuje s cieľom zvrátiť pre ňu nepriaznivé právne posúdenie veci, však

neodôvodňujú záver o tom, že by sa najvyšší súd dopustil takých zjavných omylov

v právnom posúdení na prípad dopadajúcich relevantných právnych noriem, ktoré by bolo

možné považovať za nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp.

práva na spravodlivé súdne konanie. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná

intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor

najvyššieho súdu (a rovnako tak aj krajského súdu), ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým

sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný

nahrádzať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru o absencii akejkoľvek príčinnej

súvislosti medzi namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu, na základe čoho odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práva vlastniť majetok podľa

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým

rozsudkom

Podľa má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľka tvrdí, že nepriznaním ňou uplatneného práva na vylúčenie spornej

parcely z konkurznej podstaty úpadcu najvyšší súd zasiahol aj do jej základného práva

vlastniť majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, keďže uvedený pozemok môže správca konkurznej podstaty

speňažiť.

Pre priznanie právnej ochrany právu sťažovateľky bol v danej veci podstatný právny

záver týkajúci sa predbežnej otázky v súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva

k spornej parcele právnym predchodcom sťažovateľky na základe splnenia podmienok

ustanovených pre vydržanie vlastníckeho práva. Najvyšší súd sa

však v spojení s rozsudkom krajského súdu otázkami splnenia podmienok vydržania

náležite zaoberal a svoje právne závery dostatočne (t. j. ústavne konformne) odôvodnil

aplikujúc vo veci relevantné hmotnoprávne normy, ako aj právny výklad vyplývajúci

z ustálenej judikatúry všeobecných súdov. Zohľadňujúc preto už uvedené právne závery,

ktoré na tomto mieste nie je potrebné opakovať, ústavný súd zastáva názor, že rozsudkom

najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva

vlastniť majetok zaručeného , resp. práva na ochranu majetku

zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch

sťažovateľky (najmä o návrhu na vydanie dočasného opatrenia) v danej veci stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016