Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 241/2016
PDF · 297.07 KB
No categories available
I. ÚS 241/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obce Nitrianske Hrnčiarovce, zastúpenej advokátom
Romanom Heinrichom, advokátskou kanceláriou Advokáti Heinrich s. r. o.,
Lombardiniho 22/B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 2/2015
z 28. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obce Nitrianske Hrnčiarovce o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2016
doručená sťažnosť obce Nitrianske Hrnčiarovce (ďalej aj „sťažovateľka“) vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 2/2015 z 28. januára 2016 (ďalej aj „rozsudok
najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka bola v postavení navrhovateľky účastníčkou incidenčného konania
vedeného Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 Cbi 39/2009,
predmetom ktorého bolo vylúčenie veci [parcely č. , trvalé trávne porasty o výmere
2
m, nachádzajúcej sa v katastrálnom území , zapísanej na
(ďalej len „sporná parcela“)] z konkurznej podstaty úpadcu
(ďalej len „úpadca“). Krajský súd o tomto
návrhu rozhodol svojím v poradí druhým rozsudkom č. k. 8 Cbi 39/2009-382 z 30. októbra
2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), ktorým žalobu zamietol. Najvyšší súd
napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozsudku najvyššieho súdu, ktorý obdobne ako krajský súd
nereagoval na podstatné argumenty sťažovateľky, čo má byť v rozpore s § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Nadväzne na to v sťažnosti rozvádza
konkrétne, podľa nej nesprávne skutkové a právne závery. V tejto súvislosti tvrdí, že
v celom súdnom konaní nebolo preukázané, v akom rozsahu bola sporná parcela zapísaná
do súpisu konkurznej podstaty úpadcu. Rozporuje taktiež záver všeobecných súdov, že
spornú parcelu nikto neužíval, resp. že ju neužíval jej právny predchodca, čo malo byť
preukázané svedeckými výpoveďami aj listinnými dôkazmi. Naopak, poukazuje na viacero
dôkazov, ktoré mali preukazovať, že sporná parcela bola užívaná štátom v zastúpení
miestneho národného výboru, ktorý mal rekultivovať celé územie a v troch etapách
z pôvodného pozemku vyčleniť parcely predávané do osobného užívania občanov na účely
výstavby rodinných domov. Zotrváva tiež na tvrdeniach, že sporná parcela bola v súlade
s v tom čase platnými právnymi predpismi prevedená na právneho predchodcu
sťažovateľky, a to darovacou zmluvou z 1. apríla 1966, pričom s poukazom na rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 837/1998 zo 17. novembra 1999 zotrváva
aj na názore o možnosti oprávnenej držby pozemku, ktorá je v rozpore s údajmi v katastri
nehnuteľností, prípadne bývalej pozemkovej knihe alebo evidencii nehnuteľností.
Poukazuje pritom na stály zápis spornej parcely v pozemkovej knihe vo výmere pred jej
parceláciou pre obyvateľov obce, v dôsledku čoho považuje zápis v pozemkovej knihe
za nedôveryhodný a neodôvodňujúci nedobromyseľnosť jej držby. Odvolávajúc sa
na vykonané svedecké výpovede uvádza, že skutočnosť, že «Darovacia zmluva zo dňa
1.4.1966 nebola „právne perfektná“, t. j. že na jej základe nebol zapísaný vklad
vlastníckeho práva na Československý štát, môže mať právne dôsledky čo do vzniku
vlastníckeho práva na základe zmluvy (teda že vlastnícke právo neprešlo na základe
zmluvy), avšak neovplyvňuje to možnosť vzniku vlastníckeho práva na základe vydržania».
Taktiež poukazuje na v konaní predložené dohody o prevode pozemkov vyčlenených
zo spornej parcely (ešte v pôvodnej výmere) do osobného užívania fyzických osôb, kde ako
prevádzajúci je uvedený „Československý štát v zastúpení MNV... Skutočnosť, že
nebolo právnym nástupcom a neprešlo na neho
vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti od akéhokoľvek družstva z
de fakto potvrdzuje aj skutočnosť, že za 45 rokov od vzniku právneho
predchodcu, od ktorého žalovaný odvodzuje svoje postavenie (od 28.7.1958) sa nikdy
nepokúšalo zosúladiť stav v evidencii nehnuteľností
tak, aby ako vlastník týchto nehnuteľností bolo evidované
, hoci ak by ním naozaj bol, tak mu právne predpisy takúto povinnosť ukladali
a ako socialistická organizácia by za daného režimu takýto zápis určite musela vykonať a aj
vykonala. Skutočnosť, že tak nebolo vykonané, ani pokúsené vykonať zo strany
, potvrdzuje, že vlastníkom predmetných
nehnuteľností z vyššie uvedených dôvodov nebolo,
ale bol ním štát.“.
Vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka popiera ako rozporný
s vykonaným dokazovaním jeho záver, že „ani z jednej výpovedi svedkov nevyplýva, že by
existoval právny titul, na základe ktorého by navrhovateľ vlastnícke právo nadobudol“,
pričom poukazuje na to, že všetky subjekty [svedkovia, JRD III. typu
a jeho právny nástupca (t. j. úpadca), MNV, užívatelia, resp. vlastníci
rozparcelovaných pozemkov, obec ] akceptovali darovaciu zmluvu
z 1. apríla 1966 a podľa nej sa aj správali. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky k označenej
darovacej zmluve, k hlásenke zmien č. 10/1985 zo 6. júna 1985, na základe ktorej mala byť
prevedená zmena užívateľa spornej parcely, ani k podstatným svedeckým výpovediam
preukazujúcim jej právo „žiadnym spôsobom nevyjadril“, čo považuje za zásadný
nedostatok celého napadnutého rozsudku. Poukazuje tiež na nesprávnosť a nelogickosť
záveru najvyššieho súdu vo vzťahu k spornej darovacej zmluve, keďže táto zmluva
„je práve tým právnym titulom, ktorý zakladá dobromyseľnú držbu právneho predchodcu
žalobcu, od ktorého odvodzuje svoj žalobný nárok samotný žalobca“, ako aj záveru
o nepreukázaní úmyslu vzdať sa vlastníckeho práva k spornej parcele derelikciou, ktorý je
podľa jej názoru v priamom rozpore s výsluchom všetkých svedkov, na ktoré odkazuje
samotné odôvodnenie napadnutého rozsudku.
S prihliadnutím na uvedené považuje sťažovateľka napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu za arbitrárny, a tak porušujúci základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 dohovoru. V dôsledku zásahu do svojich vlastníckych práv
sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozsudkom bolo porušené jej základné právo vlastniť
majetok v zmysle § 20 ods. 1 ústavy, ako aj právo na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu. Vzhľadom na skutočnosť, že sporná parcela ešte nebola speňažená
správcom v rámci konkurzného konania, je toho názoru, že namietané porušenie jeho
základných práv a slobôd je možné rozhodnutím ústavného súdu napraviť. Keďže správcovi
konkurznej podstaty nič nebráni v predaji spornej nehnuteľnosti, sťažovateľka ústavnému
súdu navrhuje aj vydanie dočasného opatrenia, ktoré vykonateľnosť napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, ako aj rozsudku krajského súdu odloží až do rozhodnutia ústavného súdu
o samotnej sťažnosti.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd svojím rozhodnutím
vyslovil, že jej základné právo „na súdnu ochranu podľa článku 46 Ústavy SR, právo
na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd“, ako aj základné právo „vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
SR a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, č. k. 3Obo/2/2015 z 28. 1. 2016 porušené bolo“, zrušil rozsudok najvyššieho
súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a sťažovateľke priznal úhradu trov právneho
zastúpenia v sume 363,79 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom
najvyššieho súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa
siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jeho porovnateľného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet
medzi nimi zásadných odlišností.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Ústavný súd realizujúc prieskum napadnutého rozsudku z hľadísk, ktoré ústavný
prieskum súdnych rozhodnutí pripúšťa, sa oboznámil so závermi napadnutého rozsudku,
z ktorých vyplýva, že najvyšší súd považoval za základnú otázku pre posúdenie správnosti
rozhodnutia to, či „žalobca preukázal jeho vlastníctvo k pozemku parcele č. , ktorého
vylúčenia sa z konkurznej podstaty úpadcu
domáhal...
Najvyšší súd Slovenskej republiky v zrušujúcom uznesení č. k. 3Obo/60/2012 zo dňa
13. 08. 2013, ktorým rozsudok č. k. 8Cbi/39/2009-160 zo dňa 24. 05. 2012, ktorým
prvostupňový súd rozhodol tak, že žalobu zamietol, zrušil a stotožnil sa s právnym názorom
súdu prvého stupňa, že domnienka držiteľa, že vec mu patrí sa musí opierať o niektorý
právny úkon, alebo inú právnu skutočnosť, na základe ktorých podľa jeho presvedčenia vec
nadobudol. Odvolací súd sa stotožnil s vysloveným právnym záverom prvostupňového súdu,
že ani z jednej výpovedi svedkov nevplýva, že by existoval právny titul, na základe ktorého
by navrhovateľ vlastnícke právo k spornej parcele nadobudol. Za jediné spochybnenie tohto
právneho záveru, odvolací súd označil konkrétne nevykonanie dôkazu požadovaného
navrhovateľom a to výsluch svedka pána Kováča, ktorý bol v určitom období vo funkcii
predsedu MNV.“.
Najvyšší súd následne opísal procesný postup krajského súdu po zrušení jeho
skoršieho rozsudku, predovšetkým, že prostredníctvom dožiadaného Okresného súdu Nitra
vykonal výsluch svedka, ktorého bol povinný vypočuť, a na nariadenom pojednávaní aj
ďalších svedkov navrhnutých sťažovateľkou, a tiež že Okresný úrad Nitra požiadal
o oznámenie, za akých okolností došlo k zápisu Československého štátu MsNV v Nitre
do evidencie nehnuteľností ako užívateľa spornej parcely. Nadväzne na uvedené najvyšší
súd právne uzavrel, že „svedkovia v podstate totožne prehlásili, že družstvo pozemok nikdy
nevyužívalo, že pozemok neskôr patril štátu a že došlo k prerozdeleniu a rozparcelovaniu
pozemku. Pravdou je však aj to, že nepoukázali na žiadny písomný dôkaz preukazujúci
k spornému vlastníctvu, vlastníctvo štátu. Prvostupňový súd v novom konaní zabezpečil
výpoveď svedka pána , ale ani z jeho výpovede nebolo preukázané vlastníctvo štátu
k pozemku riadnym hodnoverným písomným dôkazom. Konajúci súd v odôvodnení
rozhodnutia dospel k správnemu záveru, že i keď sa v evidencii nehnuteľností uvádzalo, že
štát je v zastúpení MsNV iba užívateľom podľa hlásenia zmien zo dňa 06. 06. 1984, ktorá
skutočnosť preukazuje, že túto parcelu užíval, ale nebolo preukázané na základe čoho,
došlo k tejto zmene. Hlásenka, ktorá je v spise založená vo fotokópii takýto doklad na
základe čoho došlo k zmene užívateľa Čsl. štát ako hodnoverný dôkaz nahradiť nemôže.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s vysloveným právnym názorom
v napadnutom rozhodnutí, že žalobca preukázal nadobudnutie k spornej nehnuteľnosti iba
darovacou zmluvou a že si v zmysle založených dôkazov v spise musel byť vedomý, že
vlastníkom parcely je družstvo a on ju mal iba v užívaní.
Čo sa týka tvrdenia navrhovateľa, že ak nedošlo k nadobudnutiu vlastníctva
darovacou zmluvou a ani vydržaním, mohlo dôjsť k derelikcii, keďže družstevníci dali
minimálne najavo konkludentným správaním, že tento pozemok je pre nich užívateľský
nevhodný, odvolací súd sa stotožnil s vysloveným právnym názorom, že týmto nebol
preukázaný úmysel vzdať sa vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej v pozemkovej
knihe vl. č. 2.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle uvedených skutočností dospel k záveru, že
žalobca jeho vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorej sa vylúčenia z konkurznej podstaty
žalovaného domáha, nepreukázal žiadnym hodnoverným právnym úkonom a preto konajúci
súd rozhodol v súlade so zákonom, keď žalobu o vylúčenie z konkurznej podstaty spornej
parcely č. 1472/2, ako právne nedôvodnú zamietol.“.
Ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu vydaný vo veci
sťažovateľky považuje za ústavne udržateľný a svojimi účinkami zlučiteľný s obsahom
základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.
K námietke sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku
ústavný súd poznamenáva, že v danom prípade išlo o druhé rozhodnutie najvyššieho súdu
v danej veci, pričom už v skoršom zrušujúcom uznesení najvyšší súd uviedol odpovede
na argumentáciu sťažovateľky, pokiaľ ide o okolnosti zápisu spornej parcely do súpisu
konkurznej podstaty úpadcu, ako aj pokiaľ ide o nenaplnenie podmienok vydržania
vlastníckeho práva sťažovateľkou, resp. jej právnym predchodcom, a to najmä podmienky
existencie právneho titulu, z ktorého by bolo možné odvodzovať dobrú vieru, že sporná
parcela držiteľovi vzhľadom na všetky okolnosti patrí. Všetky tieto dôvody najvyšší súd
popísal aj v napadnutom rozsudku na strane 8 až 11 odôvodnenia, pričom svoje konečné
právne závery na tieto dôvody v podstate naviazal, čím ich v zásade len doplnil s ohľadom
na už skôr vyslovené právne závery, ktoré sa na prípad sťažovateľky vzťahujú.
V tejto súvislosti ústavný súd v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP tiež zdôrazňuje, že
odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie tvoria z hľadiska predmetu konania
jeden celok (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08 a iné). Vzhľadom na potvrdenie rozsudku
krajského súdu rozsudkom najvyššieho súdu preto pri hodnotení ústavnej konformnosti
odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný súd prihliadal na všetky právne odpovede,
ktoré všeobecné súdy sťažovateľke v danej veci poskytli. Pokiaľ sa teda najvyšší súd
v napadnutom rozsudku vyjadril len ku kľúčovým právnym otázkam so zameraním sa
na novovykonané dôkazy, pričom v ostatnom sa v podstate stotožnil s právnymi názormi
krajského súdu, ako aj už so skôr vyslovenými vlastnými právnymi názormi vyjadrenými
v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, takéto jeho rozhodnutie nemožno považovať
za neodôvodnené, a tak porušujúce základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ústavy,
resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru. Na tomto mieste ústavný
súd pripomína, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby bola
v odôvodnení rozhodnutia daná odpoveď na každý argument strany, osobitná odpoveď
sa však vyžaduje na argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový (Georgidias c. Grécko
z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Pokiaľ ide o ďalšie sťažovateľkou formulované námietky vo vzťahu k rozsudku
najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že tieto sa v zásade zhodujú s odvolacím dôvodmi
formulovanými sťažovateľkou v jej odvolaní proti rozsudku krajského súdu a týkajú sa
právneho posúdeniu meritórnych otázok jej prípadu. Ústavný súd vo svojej judikatúre
konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd
vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený ani
povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov,
ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny
základ ich rozhodnutí.
V prípade sťažovateľky bolo rozhodujúce posúdenie, či sťažovateľka preukázala
naplnenie podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, pričom
sťažovateľka namietala hodnotenie v tomto smere ňou produkovaných dôkazov. Zatiaľ čo
najvyšší súd a pred ním krajský súd dospel v podstate k názoru, že zo svedeckých výpovedí,
ako aj z predložených listinných dôkazov nebol bez pochybností preukázaný právny titul
nadobudnutia tejto nehnuteľnosti Československým štátom ako právnym predchodcom
sťažovateľky, sťažovateľka tvrdila opak, dovolávajúc sa vstupu jej právneho predchodcu
do oprávnenej držby, a to na základe predloženej listiny
z 1. apríla 1966, označujúc ju za darovaciu zmluvu. Krajský
súd však vo svojom rozsudku, ktorý najvyšší súd napadnutým rozsudkom ako vecne
správny potvrdil, dôvodil najmä tým, že list „ zo dňa
1.4.1966, v ktorom sa uvádza, že JRD daruje nehnuteľnosť parc. č. čsl. štátu
nie je možné považovať za právny úkon, ktorý by mohol zakladať dobrú vieru právneho
predchodcu navrhovateľa, že od tohto okamihu mu vec patrí. Zástupcovia
a MNV si museli byť vedomí, že takýto úkon nespĺňa
zákonom požadované náležitosti a to aj v tom prípade, že nemali právnické vzdelanie. Súd
sa stotožnil s názorom odporcu, že už z titulu svojich funkcií a činností z nich vyplývajúcich,
mohli a mali mať vedomosť, či takýto úkon spĺňa náležitosti darovacej zmluvy v zmysle
vtedy platných predpisov. Zo samotného listu je zrejmé, že obe strany si boli vedomé, že
postupovať sa má v zmysle vyhlášky č. 94/1965 Zb. o správe národného majetku. Proces
nadobúdania do štátneho socialistického vlastníctva upravoval Hospodársky zákonník
a citovaná vyhláška. Nemožno súhlasiť s názorom navrhovateľa, že vyhláška neupravovala
družstevný majetok a preto sa na daný prípad nevzťahovala. V danom prípade malo ísť
o prijatie bezplatného prevodu majetku do štátneho vlastníctva, pričom na prijatie ponuky
bol príslušný Okresný národný výbor. Nemožno taktiež súhlasiť s tvrdením, že predmetný
pozemok mal byť poskytnutý štátu pre účely obce, čo dalo oprávnenie MNV takýto dar
prijať.
Dobromyseľnosť právneho predchodcu navrhovateľa nebola preukázaná ani
výsluchom , ani výsluchom ďalších svedkov. Konkrétne k listine, ktorá má byť
darovacou zmluvou sa vyjadril iba vypočutý svedok . Jeho výpoveďou mal súd
za preukázané, že považoval predmetnú parcelu za obecnú a k prevodu došlo zmluvou. Ako
predseda MNV si však musel byť vedomý, že takáto listina žiadne právne skutočnosti
nezakladá. Ďalší vypočutý svedok si pamätal, že na jednej schôdzi
družstva sa hovorilo o dohode a zmluve medzi družstvom a MNV. Z tejto výpovede však nie
je možné vyvodiť záver, že sa jednalo o predmetnú parcelu a že v skutočnosti došlo
k uzatvoreniu takého právneho úkonu, ktorý by strany zaväzoval. Ďalší vypočutí svedkovia
sa k otázke vlastníctva k predmetnej parcele nevedeli vyjadriť.
Z výsluchu svedkov je preukázané, že pozemok nikto neužíval, slúžil verejnosti,
pozemok nebol obrábaný a keďže pôvodne išlo o rozsiahlu parcelu, časť, ktorá sa
geometrickým plánom odčlenila, bola v určitých etapách vyčlenená na stavebné pozemky
a predávaná. Odtiaľ pramení aj presvedčenie svedkov, že muselo dôjsť k nejakej dohode,
na základe ktorej nadobudol vlastníctvo navrhovateľ. Ak sa navrhovateľ uchopil držby
nehnuteľnosti na základe subjektívneho presvedčenia o nejakej dohode o prevode
nehnuteľností v presne neurčenom čase, resp. tvrdenia jeho predkov, nemôže byť
so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí.“.
Citované právne úvahy podľa názoru presvedčivo odôvodňujú právne závery
konajúcich všeobecných súdov, ktoré sú vo veci sťažovateľky kľúčové a nemožno ich
hodnotiť ako svojvoľné. Ústavný súd zistil, že najvyšší súd pri ustálení svojich právnych
záverov vychádzal z pomerne rozsiahlo zisťovaného skutkového stavu, ktorý konajúce súdy
vo svojich rozhodnutiach podrobne opísali a pri formovaní záverečného úsudku o predmete
konania náležite vyhodnotili. Kľúčové pri týchto záveroch všeobecného súdu nebolo, že by
pozemok nebolo možné vydržať v rozpore s údajmi zapísanými v evidencii nehnuteľností,
preto táto námietka sťažovateľky (rovnako ako jej ostatné námietky) nie sú spôsobilé zvrátiť
výsledok napadnutého konania.
K námietkam sťažovateľky vo svojej podstate spochybňujúcim hodnotenie
vykonaných dôkazov najvyšším súdom ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu
rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej judikoval (I. ÚS 67/06), že zásada voľného hodnotenia
dôkazov vyplýva z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy. Pokiaľ
všeobecné súdy ústavné garancie obsiahnuté najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy rešpektujú,
ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov realizované
všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval
(II. ÚS 593/2011, III. ÚS 230/2012).
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd prihliadal na všetky relevantné skutočnosti
a jeho hodnotenie dôkazov nevykazuje podstatné odchýlky od pravidiel logického
uvažovania, ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru. Analýzou
rozhodnutia najvyššieho súdu a jeho odôvodnenia dospel ústavný súd k záveru, že pokiaľ sa
aj podrobne nezaoberal všetkými námietkami sťažovateľky formulovanými v jej odvolaní,
na relevantné otázky prípadu poskytol adekvátnu odpoveď, čím naplnil ústavno-procesné
princípy vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
konanie zaručených označenými ustanoveniami ústavy a dohovoru. Skutočnosť, že
sťažovateľka sa s právnym názorom uvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, sama
osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím
vlastným (napr. II. ÚS 54/02).
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti
namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek
vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto
aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej
akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych
názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného
súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten
bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam.
Okolnosti prevažne skutkového charakteru, ktorým sa sťažovateľka vo svojej
sťažnosti podrobne venuje s cieľom zvrátiť pre ňu nepriaznivé právne posúdenie veci, však
neodôvodňujú záver o tom, že by sa najvyšší súd dopustil takých zjavných omylov
v právnom posúdení na prípad dopadajúcich relevantných právnych noriem, ktoré by bolo
možné považovať za nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp.
práva na spravodlivé súdne konanie. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná
intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor
najvyššieho súdu (a rovnako tak aj krajského súdu), ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým
sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný
nahrádzať.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru o absencii akejkoľvek príčinnej
súvislosti medzi namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru a napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu, na základe čoho odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
rozsudkom
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Sťažovateľka tvrdí, že nepriznaním ňou uplatneného práva na vylúčenie spornej
parcely z konkurznej podstaty úpadcu najvyšší súd zasiahol aj do jej základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, keďže uvedený pozemok môže správca konkurznej podstaty
speňažiť.
Pre priznanie právnej ochrany právu sťažovateľky bol v danej veci podstatný právny
záver týkajúci sa predbežnej otázky v súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva
k spornej parcele právnym predchodcom sťažovateľky na základe splnenia podmienok
ustanovených Občianskym zákonníkom pre vydržanie vlastníckeho práva. Najvyšší súd sa
však v spojení s rozsudkom krajského súdu otázkami splnenia podmienok vydržania
náležite zaoberal a svoje právne závery dostatočne (t. j. ústavne konformne) odôvodnil
aplikujúc vo veci relevantné hmotnoprávne normy, ako aj právny výklad vyplývajúci
z ustálenej judikatúry všeobecných súdov. Zohľadňujúc preto už uvedené právne závery,
ktoré na tomto mieste nie je potrebné opakovať, ústavný súd zastáva názor, že rozsudkom
najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva
vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. práva na ochranu majetku
zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu.
S prihliadnutím na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch
sťažovateľky (najmä o návrhu na vydanie dočasného opatrenia) v danej veci stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2016