Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 346/2016
PDF · 285.42 KB
No categories available
II. ÚS 346/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Antonom Wagnerom,
Kudlovská 1, Humenné, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky postupom
vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru , odboru kriminálnej
polície, oddelenia všeobecnej kriminality vo veci vedenej pod sp. zn.
ČVS: ORP-270/OVK-HE-2013 a jeho uznesením z 12. júna 2013, uznesením Okresnej
prokuratúry č. k. 1 Pn 254/13-8 z 20. decembra 2013, prípisom Krajskej
prokuratúry v č. k. 1 Kn 215/15/7700-6 z 2. júna 2015 a prípisom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV/3 Gn 1297/15/1000 z 29. decembra 2015,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Antonom Wagnerom, Kudlovská 1, Humenné, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 149 ústavy postupom vyšetrovateľa Okresného
riaditeľstva Policajného zboru , odboru kriminálnej polície, oddelenia všeobecnej
kriminality (ďalej len „vyšetrovateľ“) vo veci vedenej pod sp. zn.
ČVS: ORP-270/OVK-HE-2013 a jeho uznesením z 12. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie vyšetrovateľa“), uznesením Okresnej prokuratúry (ďalej aj „okresná
prokuratúra“) č. k. 1 Pn 254/13-8 z 20. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
okresnej prokuratúry“), prípisom Krajskej prokuratúry v (ďalej len „krajská
prokuratúra“) č. k. 1 Kn 215/15/7700-6 z 2. júna 2015 (ďalej aj „napadnutý prípis krajskej
prokuratúry“) a prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) sp. zn. IV/3 Gn 1297/15/1000 z 29. decembra 2015 (ďalej aj „napadnutý
prípis generálnej prokuratúry“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 10. mája 2013 podal Okresnej
prokuratúre trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania „trestného činu
krivého obvinenia, trestného činu vydierania, trestného činu nátlaku, trestného činu
poškodzovania spotrebiteľa, trestného činu nekalých obchodných praktík voči
spotrebiteľovi, trestného činu neoprávneného obohatenia a trestného činu poškodzovania
cudzích práv“. Trestné oznámenie sťažovateľ odôvodnil v podstate tým, že 10. mája 2012
pracovníci spoločnosti (ďalej aj „ “), vykonali
v rodinnom dome č. 156 v obci ktorý bol vo vlastníctve otca sťažovateľa
a v ktorom mal aj sťažovateľ trvalý pobyt, kontrolu odberného miesta
elektrickej energie, a to bez toho, aby k tejto kontrole privolali vlastníka domu. Výsledkom
2
kontroly bol záver pracovníkov , o neoprávnenom odbere elektrickej energie na
danom odbernom mieste, na podklade čoho , podala trestné oznámenie. Na
základe tohto trestného oznámenia bol otec sťažovateľa ako vlastník domu
s odberným miestom obvinený a trestne stíhaný pre prečin krádeže, pričom trestné konanie
voči nemu (vedené v tom čase Okresným súdom Humenné pod sp. zn. 22 T 50/2012)
nebolo ku dňu podania trestného oznámenia sťažovateľom právoplatne skončené.
Sťažovateľ v trestnom oznámení spochybňoval predovšetkým výsledok kontroly a postup
pracovníkov , pri jej vykonávaní. Namietal tiež ďalšie kroky , ktorá
odstúpila od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy vzťahujúcej sa na predmetný dom,
prerušila dodávku elektriny doň a jej obnovu podmieňovala uhradením škody, ktorá
, vznikla v dôsledku zisteného neoprávneného odberu.
Po upovedomení sťažovateľa Okresnou prokuratúrou č. k. 1 Pn 254/13-3
z 13. mája 2013, že trestné oznámenie sťažovateľa na pracovníkov , z 10. mája
2015 bolo odstúpené na ďalšie konanie a rozhodnutie odboru kriminálnej polície
sťažovateľ 27. mája 2013 doručil okresnej prokuratúre podanie označené ako „Spresnenie
oznámenia“, v ktorom uviedol, že on trestné oznámenie podal na spoločnosť ,
a nie na jej zamestnancov, keďže trestné oznámenie pre neoprávnený odber elektrickej
energie na otca sťažovateľa podala organizácia ( ), a nie fyzická osoba. Sťažovateľ
sa pri tom odvolával na novelu zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon vykonanú zákonom
č. 224/2010 Z. z., ktorá s účinnosťou od 1. septembra 2010 zaviedla do právneho poriadku
Slovenskej republiky tzv. nepravú trestnú zodpovednosť právnických osôb.
Vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru uznesením sp. zn.
ČVS: ORP-270/OVK-HE-2013 z 12. júna 2013 trestné oznámenie sťažovateľa podľa § 197
ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odmietol, keďže podľa jeho záveru nebol dôvod na
začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.
Vyšetrovateľ svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že zavedenie tzv. nepravej
trestnej zodpovednosti právnických osôb neznamená možnosť trestne stíhať právnickú
osobu, pričom platné trestné právo je stále založené na individuálnej subjektívnej
zodpovednosti fyzickej osoby a nepripúšťa trestnoprávnu zodpovednosť právnickej osoby.
Ďalej uviedol, že skutočnosti uvádzané sťažovateľom v trestnom oznámení sú jeho
subjektívnymi a účelovými tvrdeniami, bez opory v objektívnom skutkovom stave.
Poukázal tiež na to, že prostriedky trestnej represie nemôžu slúžiť na uspokojovanie
subjektívnych práv, ak nie sú splnené všetky predpoklady trestnej zodpovednosti. V závere
upozornil, že jeho rozhodnutím nie je dotknuté právo oznamovateľa na prípadné uplatnenie
nároku na náhradu škody v občianskom súdom konaní.
Proti napadnutému uzneseniu vyšetrovateľa podal sťažovateľ 17. júna 2013 sťažnosť
z dôvodov podľa § 189 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, v ktorej v podstate namietal
nedostatočné zistenie skutkového stavu vyšetrovateľom. Okresná prokuratúra napadnutým
uznesením sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa o odmietnutí veci podľa
§ 193 ods. 1 písm. b) [správne malo byť v uznesení uvedené písm. c), pozn.] Trestného
poriadku ako nedôvodnú zamietla.
Prokurátorka okresnej prokuratúry zamietnutie sťažnosti odôvodnila tým, že
z dôkazov, ktoré boli vo veci vykonané vyšetrovateľom, tak ako ich podrobne argumentoval
v odôvodnení svojho rozhodnutia, nevyplýva, že by v danom prípade došlo k spáchaniu
trestných činov označených sťažovateľom v jeho trestnom oznámení. Poukázala tiež na
skutočnosť, že trestné konanie vedené Okresným súdom Humenné pod sp. zn. 22 T 50/2012
voči otcovi sťažovateľa pre trestný čin krádeže v súvislosti s neoprávneným odberom
elektrickej energie nebolo ku dňu jej rozhodnutia právoplatne skončené, a preto vtedy
nebolo možné konštatovať, že nedošlo k neoprávnenému odberu elektrickej energie a že
zamestnanci , odpojili elektrickú energiu vlastníkovi domu neoprávnene.
Dňa 1. apríla 2015 otec sťažovateľa podal krajskej prokuratúre žiadosť
o preskúmanie zákonnosti postupu okresnej prokuratúry. Krajská prokuratúra podanie otca
sťažovateľa vyhodnotila ako podnet na preskúmanie zákonnosti postupu a napadnutého
uznesenia okresnej prokuratúry podľa § 31 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Otec sťažovateľa
vo svojom podaní v podstate namietal postup pracovníkov , pri vykonávaní
4
kontroly odberného miesta elektrickej energie a výsledok tejto kontroly. Orgánom činným
v trestnom konaní vytýkal nedostatočné zistenie skutkového stavu.
Napadnutým prípisom krajskej prokuratúry bol uvedený podnet sťažovateľa podľa
zákona o prokuratúre ako nedôvodný odložený. Prokurátor krajskej prokuratúry vo svojom
prípise o odložení podnetu vytkol vyšetrovateľovi a prokurátorke okresnej prokuratúry
nedostatočné odôvodnenie ich rozhodnutí, nevysporiadanie sa so všetkými dôkazmi, ďalej
nedostatok formulácie skutkovej vety v napadnutom uznesení vyšetrovateľa, prieťahy
v konaní okresnej prokuratúry pri vybavovaní sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu
vyšetrovateľa o odmietnutí veci a uvedenie nesprávneho ustanovenia Trestného poriadku
vo výroku napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry.
Napriek zisteným nedostatkom prokurátor krajskej prokuratúry považoval napadnuté
uznesenie vyšetrovateľa okresného riaditeľstva o odmietnutí veci podľa § 197 ods. 1
písm. d) Trestného poriadku za zákonné a dôvodné, a to so zreteľom na obsah
vyšetrovacieho spisu, ako aj dozorového spisu, ktoré podľa prokurátora krajskej prokuratúry
poskytovali dostatok dôkazov odôvodňujúcich odmietnutie trestného oznámenia
sťažovateľa v celom rozsahu.
Vo vzťahu k podozreniu zo spáchania trestného činu krivého obvinenia prokurátor
krajskej prokuratúry vo svojom prípise okrem iného uviedol:
„Za trestný čin krivého obvinenia a to podaním trestného oznámenia tak v tomto
prípade môže byť trestnoprávne zodpovedná iba osoba, ktorá oznámenie podávala a to iba
za predpokladu, že bola o trestnoprávnych následkoch krivého obvinenia riadne poučená.
V tomto prípade trestné oznámenie podával pracovník na to poverený, ktorý
vychádzal z jemu predložených podkladov. So zreteľom na uvedené je potom zrejmé, že
podaním trestného oznámenia a iniciáciou trestného konania vo veci ČVS: ORP-531/HE-
HE-2012 tým pracovník nemohol spáchať trestný čin krivého obvinenia.
Trestný čin teoreticky mohli spáchať iba pracovníci tým,
že v trestnom konaní nepravdivo vypovedali o skutočnosti, ktorá má podstatný význam pre
rozhodnutie. ...
Skutočnosťou, pre ktorú ale nemožno vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť voči
osobám pracovníkov / / je to, že nimi vykonané meranie nebolo
uskutočnené meracími prístrojmi spĺňajúcimi požiadavky kladené v § 8 zákona č. 142/2000
Z. z., čo v konečnom dôsledku konštatoval v oslobodzujúcom rozsudku aj súd. Je evidentné,
že pracovníkov týmito prístrojmi vybavil ich zamestnávateľ, ktorý nesie zodpovednosť aj za
to, že k meraniu používané prístroje spĺňajú všetky technické a metrologické požiadavky na
ich prevádzku. Ak tieto požiadavky prístroje nespĺňajú, nemôžu byť nimi namerané údaje
brané na zreteľ a to nielen vo vzťahu k Vám, ako osobe obvinenej z trestného činu krádeže
elektrickej energie, ale na strane druhej ani vo vzťahu k pracovníkom , ktorí tieto
prístroje v dobrej viere používali.“
Vo vzťahu k podozreniu zo spáchania trestného činu vydierania, nátlaku
„a zostávajúcich oznamovaných trestných činov“ prokurátor krajskej prokuratúry uviedol:
„... je potrebné poukázať na to, že medzi Vami a spoločnosťou existuje zmluvný –
obchodnoprávny vzťah, ktorého podmienky upravuje nielen zmluva, ale aj ostatné
všeobecné zmluvné podmienky, ktoré sú jej súčasťou. Nie je úlohou orgánov činných
v trestnom konaní riešiť to, či Vaše opätovné pripojenie do elektrickej rozvodnej siete bolo
podmienené úhradou škody /podľa Vás domnelej/ oprávnene, v súlade so zmluvnými
podmienkami a zákonom. V tomto prípade ide o civilný spor medzi subjektmi
súkromnoprávnych vzťahov, do ktorého orgány činné v trestnom konaní zasahovať nesmú.
K ochrane práv vyplývajúcich z týchto vzťahov sú predurčené civilné súdy, do kompetencie
ktorých spadá aj posúdenie toho, či ku škode v skutočnosti došlo a v akej výške.“
K podozreniu zo spáchania trestného činu poškodzovania spotrebiteľa podľa § 269
Trestného zákona a trestného činu nekalých obchodných praktík voči spotrebiteľovi podľa
§ 269a Trestného zákona prokurátor krajskej prokuratúry v podstate uviedol, že naplnenie
zákonných znakov uvedených trestných činov vzhľadom na ich zákonnú definíciu v danom
prípade neprichádza do úvahy.
Dňa 28. septembra 2015 sťažovateľ podal generálnej prokuratúre žiadosť
o preskúmanie postupu orgánov činných v trestnom konaní v predmetnej veci, v ktorej
6
žiadal prešetriť postup a rozhodnutia vyšetrovateľa, okresnej prokuratúry i krajskej
prokuratúry.
Generálna prokuratúra kvalifikovala žiadosť sťažovateľa ako opakovaný podnet,
ktorý napadnutým prípisom ako nedôvodný odložila. Prokurátor generálnej prokuratúry svoj
prípis odôvodnil tým, že po preskúmaní postupu a rozhodnutia krajskej prokuratúry sa
stotožnil s jej závermi, ktoré považuje za zákonné. V detailoch prokurátor generálnej
prokuratúry odkázal na podľa neho náležité, zreteľné a zrozumiteľné odôvodnenie prípisu
krajskej prokuratúry o odložení podnetu. Prokurátor generálnej prokuratúry tiež poukázal na
to, že opakovaný podnet sťažovateľa neobsahoval žiadne nové relevantné skutočnosti.
Nad rámec prípisu krajskej prokuratúry prokurátor generálnej prokuratúry zdôraznil,
že platná legislatíva neumožňuje vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči právnickej
osobe, tak ako sa toho domáhal sťažovateľ. Ďalej poukázal na to, že nález ústavného súdu,
na ktorý sa sťažovateľ vo svojom opakovanom podnete odvolával, sa týka celkom odlišnej
problematiky, a je preto v predmetnej veci nepoužiteľný. V závere svojho prípisu prokurátor
generálnej prokuratúry upozornil sťažovateľa, že v súlade so zákonom o prokuratúre bude
jeho prípadný ďalší podnet vo veci prokuratúrou vybavený len v prípade, že bude
obsahovať nové skutočnosti, pričom v opačnom prípade bude bez ďalších opatrení ako
nedôvodný odložený.
Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy postupom vyšetrovateľa a jeho
napadnutým uznesením o odmietnutí veci a taktiež porušenie svojho základného práva na
inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13
dohovoru a tiež porušenie čl. 149 ústavy napadnutým uznesením okresnej prokuratúry,
napadnutým prípisom krajskej prokuratúry, ako aj napadnutým prípisom generálnej
prokuratúry.
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu poukazuje na skutočnosti, ktoré
namietal už aj v už uvedených podaniach adresovaných orgánom činným v trestnom konaní,
pričom ich podstata spočíva v námietke, že orgány činné v trestnom konaní vo veci jeho
trestného oznámenia neúplne zistili skutkový stav veci, vykonané dôkazy nesprávne
vyhodnotili a nesprávne vykladali a aplikovali právnu normu ustanovujúcu tzv. nepravú
trestnú zodpovednosť právnických osôb. Podľa sťažovateľa porušenie jeho práv spočíva
predovšetkým v tom, že „... celá vec bola riešená na všetkých úrovniach príslušných
orgánov činných v trestnom konaní, a to len formálne a v rozpore ako s trestným
poriadkom, tak aj s popretím existencie platnej právnej normy...“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
takto rozhodol:
„Porušovateľom v prvom rade bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v , Odbor kriminálnej polície, Oddelenie všeobecnej
kriminality, , vedeným pod sp. zn. ČVS: ORP-270/OVK-
HE-2013 zo dňa 12. 6. 2013.
Porušovateľom v druhom rade bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky.
Bol porušený článok 149 Ústavy Slovenskej republiky – Prokuratúra Slovenskej
republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu
a bol porušený článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na
účinný opravný prostriedok Uznesením Okresnej prokuratúry
, vedeným pod sp. zn. 1 Pn 254/13-8 zo dňa
20. 12. 2013.
Porušovateľom v treťom rade bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky.
Bol porušený článok 149 Ústavy Slovenskej republiky – Prokuratúra Slovenskej
republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu
a bol porušený článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na
účinný opravný prostriedok Opatrením Krajskej prokuratúry ,
, vedeným pod sp. zn. 1 Kn 215/15/7700-6 zo dňa 2. 6. 2015.
8
Porušovateľom vo štvrtom rade bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky.
Bol porušený článok 149 Ústavy Slovenskej republiky – Prokuratúra Slovenskej
republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu
a bol porušený článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na
účinný opravný prostriedok Opatrením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,
, vedeným pod sp. zn. IV/3 Gn 1297/15/1000 zo dňa
29. 12. 2015 – doručené dňa 07. 01. 2016.“
Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby ústavný súd uložil:
„a) Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Odbor kriminálnej
polície, Oddelenie všeobecnej kriminality, zaplatiť
sťažovateľovi – 5.000,00 € z titulu nemajetkovej ujmy...
b) Okresná prokuratúra –
zaplatiť sťažovateľovi – 5.000,00 € z titulu nemajetkovej ujmy...
c) Krajská prokuratúra zaplatiť
sťažovateľovi - 5.000,00 € z titulu nemajetkovej ujmy...
d) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, –
zaplatiť sťažovateľovi – 10.000,00 € z titulu nemajetkovej ujmy...“
Sťažovateľ tiež navrhuje, „aby mu Ústavný súd Slovenskej republiky priznal náhradu
trov právneho zastúpenia v sume 300,00 €, ktoré je Generálna prokuratúra SR Bratislava
povinná zaplatiť jeho právnemu zástupcovi JUDr. Antonovi Wagnerovi... do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva
podľa čl. 13 dohovoru, ako aj porušenie čl. 149 ústavy napadnutými uzneseniami
vyšetrovateľa a okresnej prokuratúry, ako aj napadnutými prípismi krajskej prokuratúry
a generálnej prokuratúry a tiež postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu. V rámci
predbežného prerokovania ústavný súd preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa obsahuje
všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie
sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného základného práva
podľa ústavy a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením vyšetrovateľa, ako aj
postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, napadnutým uznesením okresnej
prokuratúry a napadnutým prípisom krajskej prokuratúry
10
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že
jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na
princípe subsidiarity. Podstata a účel princípu subsidiarity vychádza z toho, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale
úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
Z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú
osobu, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, v zmysle ktorého musí
rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany, a preto predtým, než podá sťažnosť ústavnému
súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza
právomoci ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi
verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu vyšetrovateľa sťažnosť
(čo aj využil), o ktorej bola oprávnená a aj povinná rozhodnúť okresná prokuratúra.
Právomoc okresnej prokuratúry rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu. Rovnako právomoc krajskej prokuratúry preskúmať
v konaní o podnete napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry, ako aj napadnuté uznesenie
vyšetrovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu. Napokon právomoc generálnej
prokuratúry preskúmať v konaní o opakovanom podnete sťažovateľa postup krajskej
prokuratúry vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného základného práva
podľa ústavy a práva podľa dohovoru napadnutým prípisom generálnej prokuratúry
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil na
posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou
judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.
Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým prípisom generálnej prokuratúry došlo k porušeniu
ním označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru. Generálna
prokuratúra napadnutým prípisom odložila opakovaný podnet sťažovateľa, ktorým namietal
predchádzajúce rozhodnutia vyšetrovateľa a okresnej prokuratúry súvisiace s jeho trestným
oznámením, ako aj prípis krajskej prokuratúry, ktorým bol odložený podnet smerujúci proti
napadnutým rozhodnutiam vyšetrovateľa a okresnej prokuratúry.
Z napadnutého prípisu generálnej prokuratúry vyplýva, že prokurátor generálnej
prokuratúry sa v celom rozsahu stotožnil s napadnutým prípisom krajskej prokuratúry
a s právnym názorom v ňom vysloveným, pričom v podrobnostiach na napadnutý prípis
12
krajskej prokuratúry odkázal. Prokurátor generálnej prokuratúry v napadnutom prípise tiež
poukázal na to, že opakovaný podnet sťažovateľa neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ďalej
zdôraznil právnu argumentáciu týkajúcu sa nemožnosti trestného stíhania právnickej osoby
a ako vecne nesúvisiaci a pre daný prípad nepoužiteľný odmietol sťažovateľom označený
nález ústavného súdu.
V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd v súlade so svoju ustálenou
judikatúrou konštatuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory iných orgánov verejnej moci, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či náležite zistili skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo svojich zistení vyvodili. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. I. ÚS 13/00,
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, v zmysle ktorého
súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého
porušenie sťažovateľ primárne namieta, je právo dotknutej osoby (v posudzovanej veci
právo sťažovateľa) požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už
prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 36 ods. 1 zákona
o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry
zákonom ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom, resp. opakovaným podnetom,
zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva sťažovateľa
nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu, resp. opakovanému
podnetu vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09),
t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samu osebe
skutočnosť, že generálna prokuratúra opakovanému podnetu sťažovateľa podľa jeho
predstáv nevyhovela (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.). Inak povedané,
právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe
podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy
ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd.
Poukazujúc na už citovaný, resp. popísaný podstatný obsah napadnutého prípisu
generálnej prokuratúry, ako aj napadnutého prípisu krajskej prokuratúry a napadnutých
rozhodnutí okresnej prokuratúry a vyšetrovateľa, ústavný súd po preskúmaní dokumentácie
priloženej sťažovateľom k sťažnosti konštatuje, že príslušné orgány činné v trestnom konaní
v danom prípade venovali vybavovaniu trestného oznámenia sťažovateľa, ako aj jeho
ďalších podaní primeranú pozornosť a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovali na
všetky jeho kľúčové námietky vrátane výhrad k interpretácii tzv. nepravej trestnej
zodpovednosti právnických osôb, na ktorú sa sťažovateľ odvolával predovšetkým.
Vo vzťahu k inštitútu tzv. nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb príslušné
orgány činné v trestnom konaní zaujali stanovisko, že právna úprava platná v rozhodnom
čase nepripúšťala trestnú zodpovednosť právnických osôb, a teda ani možnosť ich trestného
stíhania, pričom tieto svoje závery aj náležitým spôsobom odôvodnili. Podľa názoru
ústavného súdu je stanovisko príslušných orgánov činných v trestnom konaní vo veci
sťažovateľa k tzv. nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb ústavne konformné.
Pokiaľ ide o právo na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru, ktorého
porušenie sťažovateľ taktiež namieta, rovnako platí, že toto právo neznamená istotu
rozhodnutia v prospech sťažovateľa v jeho veci. Z predmetného ustanovenia dohovoru
vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať
účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných
ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13
dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň obhájiteľné právne tvrdenie o porušení iného
práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené
kráľovstvo z 25. 3. 1983). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru
vo vzťahu k napadnutému prípisu generálnej prokuratúry, ako ani k postupu, ktorý jeho
vydaniu predchádzal, nedospel.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 149 ústavy, podľa ktorého prokuratúra
Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických
osôb a štátu, ústavný súd poznamenáva, že toto ustanovenie rámcovým spôsobom
vymedzuje postavenie a pôsobnosť prokuratúry v systéme štátnych orgánov Slovenskej
14
republiky a neustanovuje základné práva a slobody, ktorých porušenie by bolo možné
namietať sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Nad rámec už uvedeného a v nadväznosti na sťažovateľom prezentované námietky,
ktoré v konečnom dôsledku súvisia s otázkou právneho posúdenia ním oznámených
skutočností o trestnej činnosti zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ústavný súd
poznamenáva, že z právneho poriadku Slovenskej republiky, ako aj z právnych poriadkov
väčšiny členských krajín Európskej únie možno vyvodiť, že jedným z charakteristických
znakov moderného právneho štátu je aj skutočnosť, že vymedzenie trestného činu, stíhanie
páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu.
Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či
bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie
tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie
bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych práv oznamovateľa trestného činu
(m. m. I. ÚS 68/2012). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že pre účely ochrany
individuálnych subjektívnych práv právny poriadok Slovenskej republiky pozná osobitné
právne inštitúty „netrestnej povahy“ vrátane inštitútov, ktoré môže uplatniť osoba, voči
ktorej sa trestné stíhanie skončilo právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd na predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa
v časti smerujúcej proti napadnutému prípisu generálnej prokuratúry odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo potom už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2016