Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 346/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Antonom Wagnerom,

Kudlovská 1, Humenné, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj porušenie postupom

vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru , odboru kriminálnej

polície, oddelenia všeobecnej kriminality vo veci vedenej pod sp. zn.

ČVS: ORP-270/OVK-HE-2013 a jeho uznesením z 12. júna 2013, uznesením Okresnej

prokuratúry č. k. -8 z 20. decembra 2013, prípisom Krajskej

prokuratúry v č. k. -6 z 2. júna 2015 a prípisom Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV/3 Gn 1297/15/1000 z 29. decembra 2015,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Antonom Wagnerom, Kudlovská 1, Humenné, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie postupom vyšetrovateľa Okresného

riaditeľstva Policajného zboru , odboru kriminálnej polície, oddelenia všeobecnej

kriminality (ďalej len „vyšetrovateľ“) vo veci vedenej pod sp. zn.

ČVS: ORP-270/OVK-HE-2013 a jeho uznesením z 12. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie vyšetrovateľa“), uznesením Okresnej prokuratúry (ďalej aj „okresná

prokuratúra“) č. k. -8 z 20. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

okresnej prokuratúry“), prípisom Krajskej prokuratúry v (ďalej len „krajská

prokuratúra“) č. k. -6 z 2. júna 2015 (ďalej aj „napadnutý prípis krajskej

prokuratúry“) a prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“) sp. zn. IV/3 Gn 1297/15/1000 z 29. decembra 2015 (ďalej aj „napadnutý

prípis generálnej prokuratúry“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 10. mája 2013 podal Okresnej

prokuratúre trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania „trestného činu

krivého obvinenia, trestného činu vydierania, trestného činu nátlaku, trestného činu

poškodzovania spotrebiteľa, trestného činu nekalých obchodných praktík voči

spotrebiteľovi, trestného činu neoprávneného obohatenia a trestného činu poškodzovania

cudzích práv“. Trestné oznámenie sťažovateľ odôvodnil v podstate tým, že 10. mája 2012

pracovníci spoločnosti (ďalej aj „ “), vykonali

v rodinnom dome č. 156 v obci ktorý bol vo vlastníctve otca sťažovateľa

a v ktorom mal aj sťažovateľ trvalý pobyt, kontrolu odberného miesta

elektrickej energie, a to bez toho, aby k tejto kontrole privolali vlastníka domu. Výsledkom

2

kontroly bol záver pracovníkov , o neoprávnenom odbere elektrickej energie na

danom odbernom mieste, na podklade čoho , podala trestné oznámenie. Na

základe tohto trestného oznámenia bol otec sťažovateľa ako vlastník domu

s odberným miestom obvinený a trestne stíhaný pre prečin krádeže, pričom trestné konanie

voči nemu (vedené v tom čase Okresným súdom Humenné pod sp. zn. )

nebolo ku dňu podania trestného oznámenia sťažovateľom právoplatne skončené.

Sťažovateľ v trestnom oznámení spochybňoval predovšetkým výsledok kontroly a postup

pracovníkov , pri jej vykonávaní. Namietal tiež ďalšie kroky , ktorá

odstúpila od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy vzťahujúcej sa na predmetný dom,

prerušila dodávku elektriny doň a jej obnovu podmieňovala uhradením škody, ktorá

, vznikla v dôsledku zisteného neoprávneného odberu.

Po upovedomení sťažovateľa Okresnou prokuratúrou č. k. -3

z 13. mája 2013, že trestné oznámenie sťažovateľa na pracovníkov , z 10. mája

2015 bolo odstúpené na ďalšie konanie a rozhodnutie odboru kriminálnej polície

sťažovateľ 27. mája 2013 doručil okresnej prokuratúre podanie označené ako „Spresnenie

oznámenia“, v ktorom uviedol, že on trestné oznámenie podal na spoločnosť ,

a nie na jej zamestnancov, keďže trestné oznámenie pre neoprávnený odber elektrickej

energie na otca sťažovateľa podala organizácia ( ), a nie fyzická osoba. Sťažovateľ

sa pri tom odvolával na novelu vykonanú zákonom

č. , ktorá s účinnosťou od 1. septembra 2010 zaviedla do právneho poriadku

Slovenskej republiky tzv. nepravú trestnú zodpovednosť právnických osôb.

Vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru uznesením sp. zn.

ČVS: ORP-270/OVK-HE-2013 z 12. júna 2013 trestné oznámenie sťažovateľa podľa § 197

ods. 1 písm. d) odmietol, keďže podľa jeho záveru nebol dôvod na

začatie trestného stíhania alebo na postup podľa .

Vyšetrovateľ svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že zavedenie tzv. nepravej

trestnej zodpovednosti právnických osôb neznamená možnosť trestne stíhať právnickú

osobu, pričom platné trestné právo je stále založené na individuálnej subjektívnej

zodpovednosti fyzickej osoby a nepripúšťa trestnoprávnu zodpovednosť právnickej osoby.

Ďalej uviedol, že skutočnosti uvádzané sťažovateľom v trestnom oznámení sú jeho

subjektívnymi a účelovými tvrdeniami, bez opory v objektívnom skutkovom stave.

Poukázal tiež na to, že prostriedky trestnej represie nemôžu slúžiť na uspokojovanie

subjektívnych práv, ak nie sú splnené všetky predpoklady trestnej zodpovednosti. V závere

upozornil, že jeho rozhodnutím nie je dotknuté právo oznamovateľa na prípadné uplatnenie

nároku na náhradu škody v občianskom súdom konaní.

Proti napadnutému uzneseniu vyšetrovateľa podal sťažovateľ 17. júna 2013 sťažnosť

z dôvodov podľa , v ktorej v podstate namietal

nedostatočné zistenie skutkového stavu vyšetrovateľom. Okresná prokuratúra napadnutým

uznesením sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa o odmietnutí veci podľa

§ 193 ods. 1 písm. b) [správne malo byť v uznesení uvedené písm. c), pozn.] Trestného

poriadku ako nedôvodnú zamietla.

Prokurátorka okresnej prokuratúry zamietnutie sťažnosti odôvodnila tým, že

z dôkazov, ktoré boli vo veci vykonané vyšetrovateľom, tak ako ich podrobne argumentoval

v odôvodnení svojho rozhodnutia, nevyplýva, že by v danom prípade došlo k spáchaniu

trestných činov označených sťažovateľom v jeho trestnom oznámení. Poukázala tiež na

skutočnosť, že trestné konanie vedené Okresným súdom Humenné pod sp. zn.

voči otcovi sťažovateľa pre trestný čin krádeže v súvislosti s neoprávneným odberom

elektrickej energie nebolo ku dňu jej rozhodnutia právoplatne skončené, a preto vtedy

nebolo možné konštatovať, že nedošlo k neoprávnenému odberu elektrickej energie a že

zamestnanci , odpojili elektrickú energiu vlastníkovi domu neoprávnene.

Dňa 1. apríla 2015 otec sťažovateľa podal krajskej prokuratúre žiadosť

o preskúmanie zákonnosti postupu okresnej prokuratúry. Krajská prokuratúra podanie otca

sťažovateľa vyhodnotila ako podnet na preskúmanie zákonnosti postupu a napadnutého

uznesenia okresnej prokuratúry podľa o prokuratúre

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Otec sťažovateľa

vo svojom podaní v podstate namietal postup pracovníkov , pri vykonávaní

4

kontroly odberného miesta elektrickej energie a výsledok tejto kontroly. Orgánom činným

v trestnom konaní vytýkal nedostatočné zistenie skutkového stavu.

Napadnutým prípisom krajskej prokuratúry bol uvedený podnet sťažovateľa podľa

zákona o prokuratúre ako nedôvodný odložený. Prokurátor krajskej prokuratúry vo svojom

prípise o odložení podnetu vytkol vyšetrovateľovi a prokurátorke okresnej prokuratúry

nedostatočné odôvodnenie ich rozhodnutí, nevysporiadanie sa so všetkými dôkazmi, ďalej

nedostatok formulácie skutkovej vety v napadnutom uznesení vyšetrovateľa, prieťahy

v konaní okresnej prokuratúry pri vybavovaní sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu

vyšetrovateľa o odmietnutí veci a uvedenie nesprávneho ustanovenia

vo výroku napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry.

Napriek zisteným nedostatkom prokurátor krajskej prokuratúry považoval napadnuté

uznesenie vyšetrovateľa okresného riaditeľstva o odmietnutí veci podľa § 197 ods. 1

písm. d) za zákonné a dôvodné, a to so zreteľom na obsah

vyšetrovacieho spisu, ako aj dozorového spisu, ktoré podľa prokurátora krajskej prokuratúry

poskytovali dostatok dôkazov odôvodňujúcich odmietnutie trestného oznámenia

sťažovateľa v celom rozsahu.

Vo vzťahu k podozreniu zo spáchania trestného činu krivého obvinenia prokurátor

krajskej prokuratúry vo svojom prípise okrem iného uviedol:

„Za trestný čin krivého obvinenia a to podaním trestného oznámenia tak v tomto

prípade môže byť trestnoprávne zodpovedná iba osoba, ktorá oznámenie podávala a to iba

za predpokladu, že bola o trestnoprávnych následkoch krivého obvinenia riadne poučená.

V tomto prípade trestné oznámenie podával pracovník na to poverený, ktorý

vychádzal z jemu predložených podkladov. So zreteľom na uvedené je potom zrejmé, že

podaním trestného oznámenia a iniciáciou trestného konania vo veci ČVS: ORP-531/HE-

HE-2012 tým pracovník nemohol spáchať trestný čin krivého obvinenia.

Trestný čin teoreticky mohli spáchať iba pracovníci tým,

že v trestnom konaní nepravdivo vypovedali o skutočnosti, ktorá má podstatný význam pre

rozhodnutie. ...

Skutočnosťou, pre ktorú ale nemožno vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť voči

osobám pracovníkov / / je to, že nimi vykonané meranie nebolo

uskutočnené meracími prístrojmi spĺňajúcimi požiadavky kladené v

Z. z., čo v konečnom dôsledku konštatoval v oslobodzujúcom rozsudku aj súd. Je evidentné,

že pracovníkov týmito prístrojmi vybavil ich zamestnávateľ, ktorý nesie zodpovednosť aj za

to, že k meraniu používané prístroje spĺňajú všetky technické a metrologické požiadavky na

ich prevádzku. Ak tieto požiadavky prístroje nespĺňajú, nemôžu byť nimi namerané údaje

brané na zreteľ a to nielen vo vzťahu k Vám, ako osobe obvinenej z trestného činu krádeže

elektrickej energie, ale na strane druhej ani vo vzťahu k pracovníkom , ktorí tieto

prístroje v dobrej viere používali.“

Vo vzťahu k podozreniu zo spáchania trestného činu vydierania, nátlaku

„a zostávajúcich oznamovaných trestných činov“ prokurátor krajskej prokuratúry uviedol:

„... je potrebné poukázať na to, že medzi Vami a spoločnosťou existuje zmluvný –

obchodnoprávny vzťah, ktorého podmienky upravuje nielen zmluva, ale aj ostatné

všeobecné zmluvné podmienky, ktoré sú jej súčasťou. Nie je úlohou orgánov činných

v trestnom konaní riešiť to, či Vaše opätovné pripojenie do elektrickej rozvodnej siete bolo

podmienené úhradou škody /podľa Vás domnelej/ oprávnene, v súlade so zmluvnými

podmienkami a zákonom. V tomto prípade ide o civilný spor medzi subjektmi

súkromnoprávnych vzťahov, do ktorého orgány činné v trestnom konaní zasahovať nesmú.

K ochrane práv vyplývajúcich z týchto vzťahov sú predurčené civilné súdy, do kompetencie

ktorých spadá aj posúdenie toho, či ku škode v skutočnosti došlo a v akej výške.“

K podozreniu zo spáchania trestného činu poškodzovania spotrebiteľa podľa § 269

a trestného činu nekalých obchodných praktík voči spotrebiteľovi podľa

prokurátor krajskej prokuratúry v podstate uviedol, že naplnenie

zákonných znakov uvedených trestných činov vzhľadom na ich zákonnú definíciu v danom

prípade neprichádza do úvahy.

Dňa 28. septembra 2015 sťažovateľ podal generálnej prokuratúre žiadosť

o preskúmanie postupu orgánov činných v trestnom konaní v predmetnej veci, v ktorej

6

žiadal prešetriť postup a rozhodnutia vyšetrovateľa, okresnej prokuratúry i krajskej

prokuratúry.

Generálna prokuratúra kvalifikovala žiadosť sťažovateľa ako opakovaný podnet,

ktorý napadnutým prípisom ako nedôvodný odložila. Prokurátor generálnej prokuratúry svoj

prípis odôvodnil tým, že po preskúmaní postupu a rozhodnutia krajskej prokuratúry sa

stotožnil s jej závermi, ktoré považuje za zákonné. V detailoch prokurátor generálnej

prokuratúry odkázal na podľa neho náležité, zreteľné a zrozumiteľné odôvodnenie prípisu

krajskej prokuratúry o odložení podnetu. Prokurátor generálnej prokuratúry tiež poukázal na

to, že opakovaný podnet sťažovateľa neobsahoval žiadne nové relevantné skutočnosti.

Nad rámec prípisu krajskej prokuratúry prokurátor generálnej prokuratúry zdôraznil,

že platná legislatíva neumožňuje vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči právnickej

osobe, tak ako sa toho domáhal sťažovateľ. Ďalej poukázal na to, že nález ústavného súdu,

na ktorý sa sťažovateľ vo svojom opakovanom podnete odvolával, sa týka celkom odlišnej

problematiky, a je preto v predmetnej veci nepoužiteľný. V závere svojho prípisu prokurátor

generálnej prokuratúry upozornil sťažovateľa, že v súlade so zákonom o prokuratúre bude

jeho prípadný ďalší podnet vo veci prokuratúrou vybavený len v prípade, že bude

obsahovať nové skutočnosti, pričom v opačnom prípade bude bez ďalších opatrení ako

nedôvodný odložený.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho

základného práva na inú právnu ochranu podľa postupom vyšetrovateľa a jeho

napadnutým uznesením o odmietnutí veci a taktiež porušenie svojho základného práva na

inú právnu ochranu podľa , práva na účinný opravný prostriedok podľa

dohovoru a tiež porušenie napadnutým uznesením okresnej prokuratúry,

napadnutým prípisom krajskej prokuratúry, ako aj napadnutým prípisom generálnej

prokuratúry.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu poukazuje na skutočnosti, ktoré

namietal už aj v už uvedených podaniach adresovaných orgánom činným v trestnom konaní,

pričom ich podstata spočíva v námietke, že orgány činné v trestnom konaní vo veci jeho

trestného oznámenia neúplne zistili skutkový stav veci, vykonané dôkazy nesprávne

vyhodnotili a nesprávne vykladali a aplikovali právnu normu ustanovujúcu tzv. nepravú

trestnú zodpovednosť právnických osôb. Podľa sťažovateľa porušenie jeho práv spočíva

predovšetkým v tom, že „... celá vec bola riešená na všetkých úrovniach príslušných

orgánov činných v trestnom konaní, a to len formálne a v rozpore ako s trestným

poriadkom, tak aj s popretím existencie platnej právnej normy...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

takto rozhodol:

„Porušovateľom v prvom rade bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa článku 46 Uznesením Okresného riaditeľstva

Policajného zboru v , Odbor kriminálnej polície, Oddelenie všeobecnej

kriminality, , vedeným pod sp. zn. ČVS: ORP-270/OVK-

HE-2013 zo dňa 12. 6. 2013.

Porušovateľom v druhom rade bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa článku 46 .

Bol porušený – Prokuratúra Slovenskej

republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu

a bol porušený článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na

účinný opravný prostriedok Uznesením Okresnej prokuratúry

, vedeným pod sp. zn. -8 zo dňa

20. 12. 2013.

Porušovateľom v treťom rade bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa článku 46 .

Bol porušený – Prokuratúra Slovenskej

republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu

a bol porušený článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na

účinný opravný prostriedok Opatrením Krajskej prokuratúry ,

, vedeným pod sp. zn. -6 zo dňa 2. 6. 2015.

8

Porušovateľom vo štvrtom rade bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa článku 46 .

Bol porušený – Prokuratúra Slovenskej

republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu

a bol porušený článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na

účinný opravný prostriedok Opatrením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,

, vedeným pod sp. zn. IV/3 Gn 1297/15/1000 zo dňa

29. 12. 2015 – doručené dňa 07. 01. 2016.“

Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby ústavný súd uložil:

„a) Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Odbor kriminálnej

polície, Oddelenie všeobecnej kriminality, zaplatiť

sťažovateľovi – 5.000,00 € z titulu nemajetkovej ujmy...

b) Okresná prokuratúra –

zaplatiť sťažovateľovi – 5.000,00 € z titulu nemajetkovej ujmy...

c) Krajská prokuratúra zaplatiť

sťažovateľovi - 5.000,00 € z titulu nemajetkovej ujmy...

d) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, –

zaplatiť sťažovateľovi – 10.000,00 € z titulu nemajetkovej ujmy...“

Sťažovateľ tiež navrhuje, „aby mu Ústavný súd Slovenskej republiky priznal náhradu

trov právneho zastúpenia v sume 300,00 €, ktoré je Generálna prokuratúra SR Bratislava

povinná zaplatiť jeho právnemu zástupcovi JUDr. Antonovi Wagnerovi... do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa dohovoru, ako aj porušenie napadnutými uzneseniami

vyšetrovateľa a okresnej prokuratúry, ako aj napadnutými prípismi krajskej prokuratúry

a generálnej prokuratúry a tiež postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu. V rámci

predbežného prerokovania ústavný súd preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa obsahuje

všeobecné a osobitné náležitosti predpísané ( a ) a či nie

sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením vyšetrovateľa, ako aj

postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, napadnutým uznesením okresnej

prokuratúry a napadnutým prípisom krajskej prokuratúry

10

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že

jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená na

princípe subsidiarity. Podstata a účel princípu subsidiarity vychádza z toho, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale

úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu (m. m. , , , ).

Z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú

osobu, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, v zmysle ktorého musí

rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany, a preto predtým, než podá sťažnosť ústavnému

súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza

právomoci ústavného súdu (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi

verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu vyšetrovateľa sťažnosť

(čo aj využil), o ktorej bola oprávnená a aj povinná rozhodnúť okresná prokuratúra.

Právomoc okresnej prokuratúry rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu. Rovnako právomoc krajskej prokuratúry preskúmať

v konaní o podnete napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry, ako aj napadnuté uznesenie

vyšetrovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu. Napokon právomoc generálnej

prokuratúry preskúmať v konaní o opakovanom podnete sťažovateľa postup krajskej

prokuratúry vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým prípisom generálnej prokuratúry

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil na

posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m.

).

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým prípisom generálnej prokuratúry došlo k porušeniu

ním označeného základného práva podľa a práva podľa dohovoru. Generálna

prokuratúra napadnutým prípisom odložila opakovaný podnet sťažovateľa, ktorým namietal

predchádzajúce rozhodnutia vyšetrovateľa a okresnej prokuratúry súvisiace s jeho trestným

oznámením, ako aj prípis krajskej prokuratúry, ktorým bol odložený podnet smerujúci proti

napadnutým rozhodnutiam vyšetrovateľa a okresnej prokuratúry.

Z napadnutého prípisu generálnej prokuratúry vyplýva, že prokurátor generálnej

prokuratúry sa v celom rozsahu stotožnil s napadnutým prípisom krajskej prokuratúry

a s právnym názorom v ňom vysloveným, pričom v podrobnostiach na napadnutý prípis

12

krajskej prokuratúry odkázal. Prokurátor generálnej prokuratúry v napadnutom prípise tiež

poukázal na to, že opakovaný podnet sťažovateľa neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ďalej

zdôraznil právnu argumentáciu týkajúcu sa nemožnosti trestného stíhania právnickej osoby

a ako vecne nesúvisiaci a pre daný prípad nepoužiteľný odmietol sťažovateľom označený

nález ústavného súdu.

V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd v súlade so svoju ustálenou

judikatúrou konštatuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory iných orgánov verejnej moci, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či náležite zistili skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo svojich zistení vyvodili. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. ,

, , , ).

Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, v zmysle ktorého

súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa , ktorého

porušenie sťažovateľ primárne namieta, je právo dotknutej osoby (v posudzovanej veci

právo sťažovateľa) požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už

prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 36 ods. 1 zákona

o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry

zákonom ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom, resp. opakovaným podnetom,

zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva sťažovateľa

nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu, resp. opakovanému

podnetu vyhoveli (m. m. napr. , , , ),

t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samu osebe

skutočnosť, že generálna prokuratúra opakovanému podnetu sťažovateľa podľa jeho

predstáv nevyhovela (napr. , , atď.). Inak povedané,

právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe

podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy

a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd.

Poukazujúc na už citovaný, resp. popísaný podstatný obsah napadnutého prípisu

generálnej prokuratúry, ako aj napadnutého prípisu krajskej prokuratúry a napadnutých

rozhodnutí okresnej prokuratúry a vyšetrovateľa, ústavný súd po preskúmaní dokumentácie

priloženej sťažovateľom k sťažnosti konštatuje, že príslušné orgány činné v trestnom konaní

v danom prípade venovali vybavovaniu trestného oznámenia sťažovateľa, ako aj jeho

ďalších podaní primeranú pozornosť a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovali na

všetky jeho kľúčové námietky vrátane výhrad k interpretácii tzv. nepravej trestnej

zodpovednosti právnických osôb, na ktorú sa sťažovateľ odvolával predovšetkým.

Vo vzťahu k inštitútu tzv. nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb príslušné

orgány činné v trestnom konaní zaujali stanovisko, že právna úprava platná v rozhodnom

čase nepripúšťala trestnú zodpovednosť právnických osôb, a teda ani možnosť ich trestného

stíhania, pričom tieto svoje závery aj náležitým spôsobom odôvodnili. Podľa názoru

ústavného súdu je stanovisko príslušných orgánov činných v trestnom konaní vo veci

sťažovateľa k tzv. nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb ústavne konformné.

Pokiaľ ide o právo na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru, ktorého

porušenie sťažovateľ taktiež namieta, rovnako platí, že toto právo neznamená istotu

rozhodnutia v prospech sťažovateľa v jeho veci. Z predmetného ustanovenia dohovoru

vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať

účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných

ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13

dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň obhájiteľné právne tvrdenie o porušení iného

práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené

kráľovstvo z 25. 3. 1983). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru

vo vzťahu k napadnutému prípisu generálnej prokuratúry, ako ani k postupu, ktorý jeho

vydaniu predchádzal, nedospel.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu , podľa ktorého prokuratúra

Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických

osôb a štátu, ústavný súd poznamenáva, že toto ustanovenie rámcovým spôsobom

vymedzuje postavenie a pôsobnosť prokuratúry v systéme štátnych orgánov Slovenskej

14

republiky a neustanovuje základné práva a slobody, ktorých porušenie by bolo možné

namietať sťažnosťou podľa .

Nad rámec už uvedeného a v nadväznosti na sťažovateľom prezentované námietky,

ktoré v konečnom dôsledku súvisia s otázkou právneho posúdenia ním oznámených

skutočností o trestnej činnosti zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ústavný súd

poznamenáva, že z právneho poriadku Slovenskej republiky, ako aj z právnych poriadkov

väčšiny členských krajín Európskej únie možno vyvodiť, že jedným z charakteristických

znakov moderného právneho štátu je aj skutočnosť, že vymedzenie trestného činu, stíhanie

páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu.

Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či

bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie

tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie

bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych práv oznamovateľa trestného činu

(m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že pre účely ochrany

individuálnych subjektívnych práv právny poriadok Slovenskej republiky pozná osobitné

právne inštitúty „netrestnej povahy“ vrátane inštitútov, ktoré môže uplatniť osoba, voči

ktorej sa trestné stíhanie skončilo právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd na predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

v časti smerujúcej proti napadnutému prípisu generálnej prokuratúry odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo potom už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2016