Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 270/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

JUDr. Patrik Holinga s. r. o., Hlavná 25, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Patrik Holinga, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

postupom Okresného súdu Prešov v konaniach vedených pod

sp. zn. a sp. zn. , ako aj postupom Krajského súdu v Prešove

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. novembra 2015,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. , ako aj postupom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 12. novembra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ opisuje skutkový stav takto: „ ... ako žalobca, v konaní

pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn. proti sťažovateľovi, ako

žalovanému, sa svojím podaním zo dňa 07.12.2012 podaným do konania

(ktoré bolo taktiež medzi týmito účastníkmi vedené pred Okresným súdom Prešov) žiadal,

aby Okresný súd Prešov konal a rozhodol o úrokoch z omeškania zo sumy 2.658,15 € za čas

od 01.07.1995 do zaplatenia, keďže o nich nebolo po zrušení rozsudku Okresného súdu

Prešov sp. zn. -501 zo dňa 16.10.2006 a dopĺňacieho rozsudku zo dňa

21.12.2006 rozsudkom -716 zo dňa 02.02.2010 rozhodnuté, teda žiadal, aby

súd pokračoval v konaní.“

Okresný súd vyhodnotil toto podanie žalobcu ako návrh na doplnenie rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 2. februára 2010 a uznesením sp. zn.

z 5. februára 2013 (potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. z 20. júna

2013) tento návrh zamietol a návrh žalobcu v časti príslušenstva pohľadávky zo sumy

2 658,15 € za čas od 1. júla 1995 do zaplatenia vylúčil na samostatné konanie, ktoré bolo

vedené po sp. zn. .

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 25. marca 2014 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu z 25. marca 2014“) rozhodol tak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť

žalobcovi úrok z omeškania vo výške 22 % ročne zo sumy 2 658,15 € od 1. júla 1995

do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Taktiež bola sťažovateľovi

uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu náhradu trov konania

vo výške 100 % účelne vynaložených trov žalobcu, pričom konkrétnu sumu náhrady trov

konania mal vyčísliť súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu z 25. marca 2014 podal sťažovateľ v celom

rozsahu odvolanie.

Krajský súd sťažnosťou napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu

z 25. marca 2014 a súčasne priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume

261,98 €.

Zo strany označených všeobecných súdov došlo podľa názoru sťažovateľa

k viacerým pochybeniam, ktoré konkretizoval takto:

«1.Okresný súd Prešov v konaní sp. zn. - nepripustil zmenu petitu

a v tejto súvislosti priznal žalobcovi viac ako žiadal. Súd je pri svojom rozhodovaní viazaný

návrhom. Podľa súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac,

než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak

z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi. Žalobca

vymedzil žalobným petitom predmet konania a o tomto mal súd rozhodnúť...

2. Krajský súd v Prešove v konaní sp. zn. sa stotožnil s rozhodnutím

Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 25.03.2014 a v rámci odvolacieho

konania, v ktorom skúmal aj konanie, ktoré rozhodnutiu Okresného súdu Prešov sp. zn.

zo dňa 25.03.2014 predchádzalo, nezistil, že Okresný súd Prešov pochybil,

keď nepripustil zmenu petitu a v tejto súvislosti priznal žalobcovi viac ako žiadal

3. Krajský súd v Prešove v konaní sp. zn. 5Co/175/2014 - opomenul rozhodnúť

o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov, opomenul túto žiadosť

vyhodnotiť pri svojom rozhodnutí - Rozsudku -66 zo dňa 12.11.2015, ktorým

potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. - 27 zo dňa 25.03.2014, čím

je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a protiústavné, teda zaťažil svoje rozhodnutie nie len

vadami, spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných predpisov, ale súčasne

postupoval v rozpore so zásadami spravodlivého procesu. Tlačivo, ktorým účastník konania

dokladuje svoje osobné a majetkové pomery pre účely rozhodnutia o priznaní/nepriznaní

oslobodenia od súdnych poplatkov, je možné chápať ako dôkaz, ktorý tieto jeho pomery

preukazuje. Postupom Krajského súdu Prešov sa však tento dôkaz stal opomenutým

dôkazom, o ktorom nebolo rozhodnuté. Ak by súd nepriznal sťažovateľovi oslobodenie

od súdnych poplatkov, resp. ak tento dôkaz nevykonal, mal sa s touto skutočnosťou

vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia.

4. Okresný súd Prešov v konaní pod sp. zn. - opomenul rozhodnúť

o príslušenstve pohľadávky, čím spôsobil bezdôvodné znásobenie/nárast tohto príslušenstva

na ťarchu sťažovateľa. Okresný súd Prešov porušil ustanovenie prvá veta ,

v zmysle ktorého: „Rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci.“.»

Na základe týchto skutočností sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom

o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo ... na spravodlivé konanie v zmysle čl. 46 ods. 1

postupom Okresného súdu Prešov v konaní pod sp. zn.

, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní pod sp. zn. ako

aj jeho rozsudkom sp. zn. - 66 zo dňa 12.11.2015 a postupom Okresného

súdu Prešov v konaní pod sp. zn. , porušené bolo.

2. ... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 12.077,18 €...,

ktoré sú mu Okresný súd Prešov a Krajský súd v Prešove každý povinný zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. ... priznáva náhradu trov konania v sume 363,79 €...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127

ods. 1 rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , ako aj pod sp. zn. .

Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním

odvolania proti rozsudku okresného súdu z 2. februára 2010 (v merite veci),

a proti uzneseniu okresného súdu z 9. júla 2012 (v časti trov konania), ako aj

proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 25. marca 2014 a postupom, ktoré

predchádzali ich vydaniu.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smeruje proti

napadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a sp. zn. , odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2

prvej vety (obdobne napr. , ,

, ).

Navyše ústavný súd dodáva, že mohol sťažnosť v časti namietaného porušenia

označeného základného práva postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

odmietnuť aj z dôvodu oneskorenosti, keďže sťažnosť sťažovateľa smeruje

proti postupu okresného súdu, ktoré sa ako celok právoplatne skončilo 17. decembra 2012

a sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 19. februára 2016.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 12. novembra 2015

Z predloženého na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu vyplýva, že proti

napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom do dňa

predbežného prerokovania sťažnosti najvyšší súd ako dovolací súd ešte nerozhodol, pretože

spis sa nachádzal v čase prerokovania sťažnosti na okresnom súde, ktorý vykonával úkony

súvisiace s podaným dovolaním.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom

je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel

a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie. Ústavný súd

v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj

podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci

mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a

ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty

prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m.

).

V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva ustálil právny názor (napr. , ), podľa ktorého

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

uvádza (napr. m. m. , , , ,

), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je

preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť

podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru,

že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu

proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej

oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11.

2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis v tejto časti odmietol ako neprípustnú podľa

v spojení s .

Z dôvodu, že sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2016