Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 276/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Igorom Gažíkom, advokátska kancelária, Bojnická cesta 7, Prievidza,

vo veci namietaného porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20

, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v , práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2015

doručená telefaxom a 14. apríla 2015 doplnená predložením originálu sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného

práva vlastniť majetok zaručeného v (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v , základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v , práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1

Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 30. októbra 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným

Okresnému súdu Bratislava - vidiek [neskôr Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný

súd“)] v konaní vedenom pod sp. zn. V2-20 C 198/1996 domáhal proti

, (ďalej len „odporca“), zaplatenia sumy 86 006 Sk

(2 854,88 €) s príslušenstvom ako finančnej čiastky požadovanej z dôvodu vyporiadania

majetku združenia. Uznesením z 18. decembra 1999 okresný súd pripustil rozšírenie návrhu

na sumu 108 833,90 Sk (3 612,62 €). Rozsudkom sp. zn. V-2-20 C 198/1996

z 19. januára 2004 súd prvého stupňa návrh sťažovateľa na začatie konania zamietol

z dôvodu nepreukázania spoluvlastníckeho práva k sporným hnuteľným veciam, z ktorých

by mu vyplynul nárok na vyplatenie polovice ich hodnoty.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 27. júna 2005 prvostupňové rozhodnutie v časti zamietnutia istiny 87 950 Sk (2 919,41 €)

s príslušenstvom zmenil tak, že odporca bol povinný zaplatiť sťažovateľovi uvedenú istinu

s príslušenstvom, a vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu potvrdil.

Druhostupňové rozhodnutie sťažovateľ napadol dovolaním, o ktorom Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 26. júla 2007 tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. z 27. júna 2005

v zmeňujúcom výroku vo veci samej zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie

konanie.

Následne krajský súd uznesením sp. zn. z 27. mája 2009 rozsudok

okresného súdu V-2-20 C 198/96 z 19. januára 2004 zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie.

2

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 24. januára 2011 opäť návrh

sťažovateľa zamietol, proti čomu sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd o opravnom

prostriedku sťažovateľa rozhodol napadnutým rozsudkom č. k. -49

z 30. októbra 2014 tak, že rozsudok okresného súdu z 24. januára 2011 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd týmto rozsudkom a postupom, ktorý jeho

vydaniu predchádzal, porušil jeho základné práva na majetok, súdnu ochranu,

a prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na spravodlivé súdne konanie

a ochranu majetku.

Porušenie označených práv sťažovateľ vidí v tom, že sa krajský súd vôbec

nezaoberal jeho námietkami a dôvodmi uvedenými v odvolaní, „Len ich konštatoval

a uviedol, že rozhodnutie okresného súdu je správne.“. Sťažovateľa je toho názoru, že

„krajský súd postupoval arbitrárne a svojvoľne, dôkazy si účelovo vyložil a o tých, ktoré

boli v môj prospech pomlčal“.

Sťažovateľ pokračuje, že krajský súd „síce citoval zákonné ustanovenia, ale

nepostupoval podľa nich“. S poukazom na judikatúru všeobecných súdov, ktorá sa týka

relevantnej problematiky, sťažovateľ tvrdí, že právny názor z tejto judikatúry plynúci

krajský súd „nerešpektoval“ a ani sa s ním v rozhodnutí „nevysporiadal“. Podobne sa

vo veci konajúce súdy „nevysporiadali“ ani s rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci „Ivan Kanala v. Slovensko“. Sťažovateľ je preto toho názoru, že „... krajský

súd postupoval svojvoľne nielen pri ustálení skutkového stavu a neprihliadol na dôkazy

predložené v môj prospech a ani sa s nimi nevysporiadal, ale rozhodol i v rozpore

s ustálenou judikatúrou a tiež sa s ňou nevysporiadal“.

Napokon sťažovateľ dodal, že „krajský súd rovnako ako i ostatné súdy porušili“ jeho

„právo na prejednanie veci v primeranej lehote, keď o veci konali viac ako 22 rokov“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na majetok a jeho ochranu podľa článku 20, právo

na spravodlivé konanie podľa článku 46, právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa článku 48 odsek 2 ; a právo na spravodlivý

proces podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

a právo na majetok a jeho ochranu podľa článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním Krajského súdu v Bratislave

pod sp. zn. a rozsudkom zo dňa 30. 10. 2014 bolo porušené.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 10. 2014

pod sp. zn. -49.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu

vo výške 5.000 € a trovy konania a právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. Igora

Gažíka vo výške 355,73 EUR v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

4

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie (v petite) síce presne neoznačil základné práva

obsiahnuté v a , ktorých vyslovenia porušenia sa domáha, a to uvedením

príslušných odsekov označených článkov, avšak v texte odôvodnenia ich zreteľne

konkretizoval citovaním a , preto ústavný súd za predmet

sťažnosti považoval namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a a práv zaručených v dohovoru a dodatkového

protokolu, ku ktorému malo dôjsť postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3

Co 249/2011 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2014, ktorý sťažovateľ považuje za svojvoľný

a arbitrárny, nereagujúci na jeho námietky a dôvody uvedené v riadnom opravnom

prostriedku, ktorým bolo toto konanie iniciované.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd v prvom rade považoval za potrebné poukázať na to, že z vymedzenia

postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd je

oprávnený preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Ústavný súd teda nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

6

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych

predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úlohou

ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia podústavných právnych predpisov (m. m. ), ale

úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu, či skutkové zistenia všeobecných

súdov majú dostatočný racionálny základ, či interpretácia a aplikácia použitých právnych

predpisov je v súlade s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom, či právne závery nie sú v extrémnom rozpore so skutkovými

zisteniami a či rozhodnutia vydané v konaniach, ktoré im predchádzali, sú riadne

odôvodnené. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len

vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho tvrdenie o arbitrárnom a svojvoľnom postupe

krajského súdu, ktorý nepostupoval v súlade so zákonom, nezaoberal sa námietkami

sťažovateľa uvedenými v riadnom opravnom prostriedku, dôkazy vyložil účelovo

a nevysporiadal sa judikatúrou, z ktorej podľa sťažovateľa plynie iný právny názor ako ten,

ku ktorému dospel krajský súd.

Na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. -49

z 30. októbra 2014. V jeho odôvodnení krajský súd oboznámil skutkové a právne závery

prvostupňového rozhodnutia, podstatu odvolacej argumentácie sťažovateľa a vyjadrenie

odporcu a následne svoj výrok, ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil, odôvodnil takto:

«Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vecne

správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku

konštatuje správnosť jeho dôvodov (, ).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a zároveň na vyvrátenie odvolacej

námietky popierajúcej potrebu zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva

odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , zo dňa 26. 7. 2007, podľa ktorého „pri skončení účasti jedného

z účastníkov dvojčlenného združenia založeného podľa ustanovenia § 829 Obč. zákonníka,

dochádza vždy k zániku združenia a na majetkové vyporiadanie jeho účastníkov treba

aplikovať cit. ustanovenie § 841 Obč. zákonníka, a nie ustanovenie § 839 tohto zákona.

Zánikom združenia nezaniká podielové spoluvlastníctvo jeho účastníkov k veciam uvedeným

v ustanoveniach § 833 a § 834 Obč. zákonníka. Ak sa nedohodnú pri rozpustení združenia

(zániku združenia) účastníci, môže sa ktorýkoľvek z nich domáhať zrušenia podielového

spoluvlastníctva a vykonania vyporiadania na súde podľa ustanovenia § 142

Obč. zákonníka. Vlastnému vyporiadaniu účastníkov združenia musí leda predchádzať

zrušenie spoluvlastníctva účastníkov dohodou alebo rozhodnutím súdu. Ak nedošlo

k zrušeniu spoluvlastníctva, nemožno ani vyhovieť žalobe na zaplatenie žalovanej sumy.

V prejednávanej veci to potom znamená, že aj keby označené vozidlá boli v spoluvlastníctve

účastníkov, bez predchádzajúceho zrušenia tohto spoluvlastníctva (ak medzičasom nedošlo

k jeho zániku iným spôsobom) nemožno vyhovieť žalobe na zaplatenie žalovanej sumy pri

posudzovaní uplatneného nároku ako nároku na majetkové vyporiadanie účastníkov

združenia v zmysle ustanovenia § 841 Obč. zákonníka.“

V predmetnej veci sa účastníci pri zániku združenia a ani po tomto zániku nedohodli

na zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k žeriavu s prívesom (zánikom

združenia uvedené podielové spoluvlastníctvo nezaniklo). Medzičasom však došlo k jeho

zániku iným spôsobom (nadobudnutie vlastníckeho práva ku žeriavu a prívesu vydržaním;

dňa 12. 11. 1996 a dňa 4. 3. 1997) a preto bolo možné

pristúpiť k majetkovému vyporiadaniu účastníkov združenia.

Názor navrhovateľa, že bolo potrebné žeriav (zrejme aj s prívesom) oceniť ku dňu

zániku združenia, kedy žeriav existoval s tým, že neskorší svojvoľný predaj odporcom

na tom nič nemení, je v rozpore s právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným

v predmetnej veci. Ak ku dňu zániku združenia podielové spoluvlastníctvo účastníkov

8

k žeriavu s prívesom existovalo a bolo ho potrebné najskôr zrušiť a vyporiadať, je hodnota

žeriavu s prívesom ku dňu zániku združenia, rovnako ako hodnota opráv a vlastných prác,

pre celkové vyporiadanie majetku získaného výkonom spoločnej činnosti združenia

irelevantná. Súd prvého stupňa potom správne postupoval, keď vzhľadom na zánik

podielového spoluvlastníctva účastníkov k žeriavu s prívesom iným spôsobom zohľadnil

kúpnu cenu ako výnos získaný z vecí, ktoré boli v podielovom spoluvlastníctve pri celkovom

vyporiadaní majetku získaného výkonom spoločnej činnosti združenia v zmysle § 841

Obč. zákonníka.

Odvolacie námietky navrhovateľa týkajúce sa nepreukázania výšky provízie

vyplatenej pri kúpe žeriavu s prívesom výpoveďou svedkyne a existencie

konkludentnej dohody medzi účastníkmi v tom, že žeriav ostane odporcovi, ktorý z neho

vyplatí navrhovateľa, nemajú žiaden vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Pri existencii podielového spoluvlastníctva bolo totiž potrebné najprv jeho zrušenie

a vyporiadanie (alebo jeho zánik iným spôsobom) a až následne bolo možné vykonať

vyporiadanie majetku získaného výkonom spoločnej činnosti združenia; samotná provízia

a ani celková nadobúdacia hodnota žeriavu a prívesu tak nemajú priamy a bezprostredný

súvis so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva a ani na následné

vyporiadanie majetku získaného výkonom spoločnej činnosti združenia. Odvolací súd však

nad rámec uvedeného poukazuje na tvrdenie samotného navrhovateľa vo vyjadrení

k dovolaniu zo dňa 2. 1. 2006, podľa ktorého „všimné“ za kúpu žeriavu s prívesom bolo

poskytnuté vo výške 35.000,- Sk. Navrhovateľom tvrdená konkludentná dohoda medzi

účastníkmi v tom, že žeriav ostane odporcovi, ktorý z neho vyplatí navrhovateľa, by ani

v prípade jej preukázania nepredstavovala dohodu účastníkov o zrušení a vyporiadaní

podielového spoluvlastníctva účastníkov k žeriavu. Ako uviedol súd prvého stupňa,

náležitosťou takejto dohody by bolo mimo určenia výlučného vlastníka aj určenie ceny, čo

však preukázané nebolo.»

Pretože druhostupňový súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia súdu prvého stupňa a konštatoval správnosť jeho dôvodov, ústavný súd

považoval za potrebné oboznámiť sa aj s obsahom rozsudku okresného súdu

č. k. -22 z 24. januára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplývajú tieto relevantné

skutočnosti:

„Spornou medzi účastníkmi sa stala práve výška odpredajnej ceny, ktorú

navrhovateľ žiadal, aby bola zohľadnená v súvislosti s vyporiadaním, keď poukazoval na

znalecký posudok a poukazoval na všeobecnú cenu autožeriavu... a... prívesu... Treba v tejto

súvislosti konštatovať, že podstatnou náležitosťou na uzavretie dohody o zrušení

a vyporiadaní spoluvlastníctva sú zhodné prejavy vôle spoluvlastníkov ohľadne toho, kto sa

má stať výlučným vlastníkom veci a za akú cenu. V konaní nebolo preukázané uzavretia

takejto dohody. Naopak bolo preukázané, že odporca sám predal autožeriav aj s prívesom

tretím osobám... Ak teda navrhovateľ sa nedohodol s odporcom na zrušení a vyporiadaní

podielového spoluvlastníctva najmä na výške ceny, mal možnosť podať žalobu o zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, takúto žalobu však navrhovateľ nepodal.

Pokiaľ sa navrhovateľ dozvedel, že odporca sám predal autožeriav a príves bez toho, že by

s ním platne uzatvoril dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, mal

možnosť podať žalobu o neplatnosť takýchto kúpnopredajných zmlúv, a to z titulu svojho

spoluvlastníctva. Navrhovateľ takúto žalobu nepodal. Vzhľadom na uvedený skutkový stav,

ako i právny záver Najvyššieho súdu SR vyslovený v súvislosti s vyporiadaním združenia,

keď podmienkou podania žaloby o vyporiadanie je ukončenie spoluvlastníctva vecí, ktorých

účastníci získali počas trvania združenia, súd teda skúmal, či vôbec došlo k zrušeniu

spoluvlastníctva...

... Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že vlastníkmi veci, a to

autožeriavu a prívesu sa stali a , ktorí s odporcom uzavreli

písomné kúpne zmluvy. Bez ohľadu na to, či uvedené písomné kúpne zmluvy boli platne

uzavreté vzhľadom na to, keď uvedené veci boli v tom čase v spoluvlastníctve, nadobudli

vlastnícke právo vydržaním podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákona... Nadobúdatelia mali

uzavreté kúpne zmluvy s osobou, ktorá bola vedená ako držiteľ v technickom preukaze

motorového vozidla a boli teda dobromyseľní, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, žeby tieto

osoby sa mohli domnievať, že uvedené autožeriav a valníkový príves v čase uzatvárania

kúpnej zmluvy sú v spoluvlastníctve. Vznikom tohto vlastníckeho práva muselo dôjsť

i k zániku spoluvlastníctva účastníkov konania, a to podľa zásady, že každá vec môže mať

iba jedného vlastníka, resp. viac spoluvlastníkov, pričom ich spoluvlastnícke podiely nesmú

prevyšovať jednu celú. Nakoľko došlo k zániku spoluvlastníctva k veciam nadobudnutým pri

spoločnej činnosti združenia, nič nebránilo tomu, aby súd združenie vyporiadal.

10

... Do vyporiadania združenia za danej situácie treba zahrnúť i výnos získaný z vecí,

ktoré boli v spoluvlastníctve. Tento predstavuje výnos z titulu odpredaja autožeriavu

a prívesu v hodnote 110.000 Sk. 110.000 Sk + ostatné príjmy 8.866 Sk predstavujú sumu

118.866 Sk : 2 = 59.430 Sk, t. j. podiel na každého účastníka združenia pri zániku

združenia. V konaní mal súd za preukázané, že odporca vyplatil titulom vyporiadania

združenia navrhovateľovi sumu 81.308 Sk. Túto skutočnosť odporca potvrdil... Vzhľadom

na uvedené súd ďalší finančný nárok z titulu vyporiadania združenia zo strany navrhovateľa

zamietol. Záverom súd poukazuje na to, že odpredajná cena autožeriavu a prívesu je

primeraná sume, za ktorú účastníci i zakúpili autožeriav a príves, keď tento zakúpili za

112.000 Sk a tento odpredali po cca 6-tich mesiacoch za sumu 110.000 Sk, pritom v konaní,

a to najmä z účtovníctva účastníkov nebolo preukázané, žeby účastníci vynakladali

na opravu a údržbu autožeriavu a prívesu vyššie finančné čiastky. Súd poukazuje na to, že

primeranou náhradou v zmysle ust. § 142 ods. 1 Občianskeho zákona sa rozumie náhrada,

ktorá predstavuje príslušný podiel ceny, za ktorú by bolo reálne možné predať celú vec,

treba ju chápať ako hodnotový ekvivalent umožňujúci podľa miestnych podmienok

obstaranie obdobnej veci (R 15/99), skúmanie možnosti reálnej predajnej ceny veci sa

preukáže v prípade predaja tejto veci, pričom pokiaľ má dôjsť k zisteniu tejto ceny

prostredníctvom znaleckého posudku, tak tento sa spravidla môže iba blížiť k takejto reálnej

hodnote. V danom prípade došlo k reálnemu odpredaju veci za reálnu cenu, teda za cenu

primeranú podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákona. V konaní nebolo preukázané, žeby

odporca pri predaji týchto veci konal účelovo, bolo i v jeho záujme veci speňažiť v čo

najvyššej sume. Z uvedených dôvodov súd napriek iným hodnotám stanoveným v znaleckých

posudkoch túto sumu považoval za primeranú. Okrem toho prvostupňový súd v tejto

súvislosti poukazuje, že nie je jeho úlohou posudzovať primeranosť predaja veci v konaní

o vyporiadanie majetku združenia, ale je jeho úlohou iba reálne existujúci majetok rozdeliť,

v danom prípade rovným dielom.“

Rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu obsahuje podľa

názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že

by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského

súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti (svojvôli) napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť

ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd

sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

Ústavný súd poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu (nadväzujúce

na odôvodnenie prvostupňového rozsudku) sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto

rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

12

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého

rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu, ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , , ), ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva na vlastniť majetok zaručeného

v a práva na ochranu majetku zaručeného v dodatkového

protokolu

Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, porušenie základného práva vlastniť majetok (čl. 20

ods. 1 ), resp. práva na ochranu majetku ( dodatkového protokolu) sťažovateľ

odvodzuje od porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu ( ),

prípadne práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Keďže však v danom

prípade ústavný súd nezistil, že by sa krajský súd napadnutým konaním alebo napadnutým

rozsudkom dopustil zásahu do práv sťažovateľa podľa alebo

dohovoru, nemohlo dôjsť zo strany druhostupňového súdu ani k porušeniu práv hmotného

charakteru podľa a dodatkového protokolu, preto ústavný súd

sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu síce stručne, ale zreteľne namieta

primeranosť lehoty, ktorá uplynula od podania jeho návrhu na začatie konania

do právoplatného rozhodnutia vo veci. Tá predstavovala 22 rokov.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, ) vyplýva, že základnému právu na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje ochrana len vtedy, ak

v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej

moci ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už k porušovaniu

označeného základného práva nedochádzalo, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne (§ 25

ods. 2 ) ako zjavne neopodstatnenú. Účelom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je totiž odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa

nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.

V súvislosti s tým ústavný súd už opakovane judikoval, že jednou zo základných

pojmových náležitostí sťažnosti podľa je v prípadoch, keď sa ňou

namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva

preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo (napr. , , ).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd vo veci sťažovateľa naposledy

meritórne rozhodol rozsudkom č. k. -49 z 30. októbra 2014, ktorým potvrdil

14

rozsudok okresného súdu sp. zn. z 24. januára 2011. Od uvedeného dátumu

už krajský súd vo veci samej nekoná, a keďže ďalší postup ani úkony vo veci už vykonávať

nemôže, preto je potrebné vec posudzovať so zreteľom na ako na takú,

v ktorej ústavná úloha krajského súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa

skončila označeným rozhodnutím vo veci samej za predpokladu, že toto rozhodnutie bude

napokon konečným.

Je teda zrejmé, že krajský súd už v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu

(9. apríla 2015) nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom priebeh napadnutého

konania ovplyvniť. V čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom

nedochádzalo. Preto je potrebné považovať sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta

porušenie základného práva podľa (prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (prejednanie záležitosti v primeranej lehote),

za zjavne neopodstatnenú (napr. , , ), čo

bolo dôvodom jej odmietnutia podľa .

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v petite, rozhodovanie

o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, a teda

vyhovením sťažnosti (pozri a 3 ), k čom v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2016