Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 140/2016
PDF · 285.17 KB
No categories available
II. ÚS 140/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou ,
Advokátska kancelária, , vo veci namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Veľký Krtíš
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 2522/2009 a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 2522/2009
p o r u š i l základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Okresnému súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 2522/2009
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Veľký Krtíš p o v i n n ý vyplatiť mu do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Veľký Krtíš j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 537,62 € (slovom päťstotridsaťsedem eur a šesťdesiatdva centov) na
účet jeho právnej zástupkyne , Advokátska kancelária,
, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 140/2016-13 z 11. februára 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Er 2522/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Ku skutkovému stavu sťažovateľ uviedol najmä, že:
„Na základe vykonateľného exekučného titulu - rozsudku OS Veľký Krtíš, sp. zn.
2C/41/2008-23 vydal Okresný súd Veľký Krtíš dňa 30.09.2009 poverenie na vykonanie
exekúcie voči sťažovateľovi z dôvodu neuhradenia nedoplatku na
výživnom na mal. deti.
Poverená exekútorka JUDr. Iveta Tóthová vydala dňa 07.06.2013 Upovedomenie
o spôsobe vykonania exekúcie voči sťažovateľovi a v ten istý deň v rozpore s ustanovením
§ 47 ods. 2 Exekučného poriadku vydala exekučný príkaz na vykonanie exekúcie zadržaním
vodičského preukazu sťažovateľa (v postavení povinného)(...)
Sťažovateľ nezastúpený advokátom doručil Okresnému súdu Veľký Krtíš dňa
06.11.2013 Žiadosť na zrušenie exekučného príkazu na zadržanie vodičského preukazu.
Jeho podanie bolo posúdené ako Návrh na zastavenie exekúcie zadržaním vodičského
preukazu. Konanie bolo zaevidované pod sp. zn. 5Er/2522/2009. Vo svojej Žiadosti
(návrhu) sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že už 10 rokov pracuje ako vodič z povolania,
pričom táto práca je jeho jediným zdrojom príjmov, z ktorých plní svoje vyživovacie
povinnosti a súdu predložil pracovnú zmluvu na druh práce: vodič. (...)
Okresný súd Veľký Krtíš vydal v konaní sp. zn. 5Er/2522/2009-105 dňa 04.12.2013
uznesenie, ktorým vyšší súdny úradník exekúciu zadržaním vodičského preukazu zastavil
(s poukazom na dôvodovú správu k Exekučnému poriadku, v ktorej sa uvádza, že tento
spôsob exekúcie výživného nemožno uplatniť vtedy, ak neplatič výživného je vodič
z povolania. Zadržaním vodičského preukazu by sa znemožnil výkon povolania a tým aj
získanie financií na splatenie zaostalého výživného). (...)
Proti uzneseniu OS Veľký Krtíš sp.zn.5Er/2522/2009-105 zo dňa 04.12.2013 podala
dňa 17.12.2013 oprávnená v 1. rade dcéra sťažovateľa
prostredníctvom súdom ustanovenej opatrovníčky (stará matka - zo strany
matky oprávnenej v 1. rade) odvolanie a to napriek tomu, v čase podania odvolania už
oprávnená v 1. rade bola plnoletá, teda za oprávnenú v 1. rade konala neoprávnená osoba.
Okresný súd Veľký Krtíš bol povinný odvolanie podané neoprávnenou osobou
s poukazom na ust. § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. odmietnuť, no súd takto nekonal. Uznesením
OS Veľký Krtíš 5Er/2522/2009-126 zo dňa 14.01.2014 vydaným zákonným sudcom
nezákonne zrušil uznesenie 5Er/2522/2009-105 zo dňa 04.12.2013 o zastavení exekúcie. (...)
Sťažovateľ využil svoje zákonné právo a podal proti označenému nezákonnému
uzneseniu OS Veľký Krtíš odvolanie, o ktorom rozhodoval KS v Banskej Bystrici v konaní
sp. zn. 1 CoE/79/2014.
Odvolací súd uznesením zo dňa 29.04.2014 napadnuté uznesenie OS Veľký Krtíš
sp. zn. 5Er/2522/2009-126 zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
KS v Banskej Bystrici vo svojom rozhodnutí 1CoE/79/2014 zo dňa 29.04.2014
konštatoval, že vo veci návrhu povinného na zrušenie exekúcie zadržaním vodičského
preukazu doteraz nebolo rozhodnuté v súlade so zákonom a postupom okresného súdu bolo
dotknuté právo povinného ako účastníka konania na súdnu ochranu. Krajský súd ďalej
poukázal na skutočnosť, že Okresný súd Veľký Krtíš rozhodol o odvolaní oprávnenej už dňa
14.01.2014, pričom samotné odvolanie však doručil na vyjadrenie povinnému až dňa
15.01.2014, čím odňal povinnému možnosť konať pred súdom. OS Veľký Krtíš navyše konal
s - starou matkou (oprávnená v 1. rade), ktorej
síce oprávnená v 1. rade bola v roku 2009 zverená do náhradnej osobnej starostlivosti,
avšak v čase konania o návrhu povinného bola už táto plnoletá. OS Veľký Krtíš neskúmal,
či bola oprávnená podať odvolanie za oprávnenú v 1. rade a konal ďalej
s neoprávnenou osobou. (...)
Odo dňa doručenia rozhodnutia KS v Banskej Bystrici na OS Veľký Krtíš dňa
15.05.2014 už uplynul viac ako jeden rok. OS Veľký Krtíš o návrhu
na zastavenie exekúcie zadržaním vodičského preukazu zo dňa 06.11.2013 do dnešného dňa
nerozhodol. (...)
V predmetnej veci sa podľa názoru povinného jedná nielen o porušovanie práva na
spravodlivé súdne konanie ale ide o zbytočné prieťahy v konaní, keďže vec nie je skutkovo
a ani právne náročná.
Sťažovateľ poukazuje na tú skutočnosť, že samotné konanie na OS Veľký Krtíš sp. zn.
5Er/2522/2009 v časti zastavenia exekúcie zadržaním vodičského preukazu trvá
neprimerane dlho (približne 20 mesiacov), pričom absolútna nečinnosť OS Veľký Krtíš
v konaní vedenom pod sp. zn. 5Er/2522/2009 pretrváva nepretržite už viac ako 382 dní
(odkedy sa spis vrátil z KS v Banskej Bystrici.
Sťažovateľ prácu vodiča bez vodičského oprávnenia nemôže vykonávať už viac ako
24 mesiacov. S poukazom na región, kde býva, má značné ťažkosti pri hľadaní iného
vhodného zamestnania. Nemá možnosť sa zamestnať a tak si zadovažovať zdroje príjmu.
Nesprávnym postupom OS Veľký Krtíš ako aj nekonaním označeného súdu bez
zbytočných prieťahov bola sťažovateľovi spôsobená značná škoda. Strata na zárobku
predstavujúca rozdiel medzi príjmom sťažovateľa na pracovnej pozícii vodiča a jeho
príjmom po odobratí vodičského preukazu, za obdobie od júna 2013 až po súčasnosť
predstavuje sumu vo výške 10.000 €. Trvajúcimi prieťahmi na konajúcom súde
sťažovateľovi škoda ešte viac narastá.
Už samotný KS v Banskej Bystrici skonštatoval viaceré pochybenia v postupe OS
Veľký Krtíš, ktorými bolo porušené právo na spravodlivé súdne
konanie a prerokovanie veci v primeranej lehote, napriek tomu OS Veľký Krtíš o veci
nerozhodol.
Sťažovateľ stratil dôveru v OS Veľký Krtíš aj s ohľadom na ďalšie procesné
pochybenia, preto napáda porušenie práva na spravodlivé konanie a na prejednanie veci
v primeranej lehote na Ústavnom súde SR. (...)
K vytvoreniu želateľného stavu t. j. stavu právnej istoty dochádza až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu, nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali,
prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet.
Na daný prípad sa vzťahuje článok 127 Ústavy SR, a je tu daná právomoc
i pôsobnosť Ústavného súdu SR. Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia navrhujeme, aby
Ústavný súd túto ústavnú sťažnosť prerokoval(...) a následne aby vo výrokovej časti
vydaného nálezu uznal, že bolo postupom Okresného súdu Veľký Krtíš porušené právo
sťažovateľa priznané mu článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a článkom 48 ods. 2 Ústavy SR
a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Vzhľadom na vyššie uvedené(...) navrhujeme, aby ústavný súd SR po vyhodnotení
dôkazov potrebných na zistenie stavu veci v zmysle § 33 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.
v znení neskorších predpisov, vydal tento nález:
1. (...)
2. Právo sťažovateľa, priznané mu článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
neodôvodnenými prieťahmi v konaní Okresného súdu Veľký Krtíš, sp. zn. 5Er/2522/2009,
porušené bolo.
3. Okresnému súdu Veľký Krtíš prikazuje, aby vo veci sp. zn. 5Er/2522/2009 konal
bez zbytočných prieťahov, vysporiadal sa s procesnými otázkami a vydal rozhodnutie
vo veci.
4. Sťažovateľovi (...) priznáva ako morálnu ujmu za
porušenie jeho základných práv a za dlhodobý stav právnej neistoty primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 6.000,-€ (slovom šesťtisíc eur), ktoré vyplatí sťažovateľovi Okresný
súd Veľký Krtíš v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.
5. Právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátke (...),
priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 355,73 €, ktoré vyplatí Okresný súd Veľký
Krtíš do 15 dní od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky. (...)“
3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:
okresný súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou, listom sp. zn. Spr 354/16 zo 17. marca 2016
a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu z 11. apríla
2016.
3.1 Predsedníčka okresného súdu popísala chronológiu úkonov vykonaných súdom
v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:
„(...) V danom prípade z vyššie uvedeného vyplýva, že zdanlivé prieťahy v konaní sú
spôsobené najmä následkom správania sa povinného. Pokiaľ vo svojej sťažnosti uvádza, že
konaním resp. nekonaním súdu mu bola spôsobená škoda tým, že nemôže vykonávať už viac
ako 24 mesiacov prácu bez vodičského oprávnenia, je potrebné poukázať na ustanovenia
Zák. č. 233/1995 Z. z. - podľa § 62 a nasl., spôsob vykonania exekúcie je oprávnený určiť
výlučne exekútor (s výnimkou zriadenia záložného práva) a v jednom exekučnom konaní
prichádza do úvahy použitie aj niekoľkých spôsobov exekúcie, najmä pri povinnosti zaplatiť
peňažnú sumu. Záleží len na exekútorovi, aký spôsob vykonania exekúcie zvolí, bez zreteľa
na jeho vhodnosť alebo nevhodnosť. V zmysle § 179a ods. 1 Zák. č. 233/1995 Z. z. exekútor
môže vydať príkaz na zadržanie vodičského preukazu tomu, kto nesplní výživné stanovené
rozhodnutím súdu tak, ako to je aj v predmetnom exekučnom konaní, v ktorom bol podaný
návrh pre vymoženie pohľadávky na zameškanom výživnom a ďalej bežné výživné pre deti
povinného - 150.- Eur a 120,- Eur od mesiaca október 2009. Podľa § 179a
ods. 4 veta prvá citovaného zákona, ak pominú dôvody exekúcie, exekútor bezodkladne vydá
príkaz na vrátenie vodičského preukazu. Podľa oznámenia exekútora povinný má ku dňu
16.03.2016 dlh na výživnom v celkovej výške 3.959,44 Eur. Vykonanie exekúcie príkazom
na zadržanie vodičského preukazu samo osebe neprináša výťažok, z ktorého bude
uspokojený peňažný nárok oprávneného voči povinnému, ale má pôsobiť na povinného ako
procesný nátlak na to, aby splnil svoj peňažný záväzok voči oprávnenému iným spôsobom.
Pokiaľ ide o prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl O.s.p. ,
, ktorej boli obe deti povinného rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš
zo dňa 14.05.2009 č.k. 2C 41/2009-123 zverené do náhradnej starostlivosti, po dovŕšení 18
roku veku , , táto vystupovala v jej mene na
základe splnomocnenia zo dňa 08.08.2013.
Mám za to, že vo veci súd konal plynule a bez prieťahov. Z týchto dôvodov žiadam
Ústavný súd Slovenskej republiky, aby sťažnosti nevyhovel.
V zmysle § 30 ods. 2 Zák. č. o ústavnom súde, na verejnom pojednávaní senátu
ústavného súdu netrvám.“
3.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa v reakcii na uvedené vyjadrenie okresného súdu
tiež poukázala na skutkový stav napadnutého exekučného konania a dodala tieto relevantné
skutočnosti:
„ (...) cestou zvoleného právneho zástupcu v nadväznosti na výzvu
tunajšieho súdu zo dňa 22.03.2016 uvádza, že v zmysle ust. § 30 ods. 2 zák. o organizácii
Ústavného súdu SR, na verejnom ústnom pojednávaní v predmetnej veci netrvá.
K vyjadreniu Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 17.03.2016 len v stručnosti
uvádzame, že v predmetnom konaní vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš, sp.zn.
5Er/2522/2009 nedochádza len k zdanlivým prieťahom v konaní ako to uvádza Okresný súd
Veľký Krtíš vo svojom vyjadrení, ale dochádza k reálnym prieťahom v konaní, ktoré majú za
následok obmedzovanie sťažovateľa ( ) na obvyklom spôsobe života,
tým, že je mu neustále zadržiavaný vodičský preukaz, pričom on ako vodič z povolania
zadržaním vodičského oprávnenia prišiel o svoj hlavný zdroj príjmu. Nekonaním súdu je
tento zásah do jeho práv ešte viac umocnený. Prieťahy v konaní rovnako nie je možné
pripisovať sťažovateľovi, ktorý na všetky výzvy súdu reagoval v lehotách stanovených
zákonom, resp. určených súdom, a preto prieťahy vzniknuté v konaní vedenom na Okresnom
súde Veľký Krtíš, sp.zn. 5Er/2522/2009 nemôžu byť na ťarchu sťažovateľa. (...)
Zároveň uvádzame, že sa pridržiavame všetkých doteraz uskutočnených písomných
podaní a žiadame, aby Ústavný súd SR vydal nález navrhovaný sťažovateľom v zmysle
nášho podania zo dňa 09.06.2015.“
4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 5 Er 2522/2009:
Dňa 17. septembra 2009 bol súdnej exekútorke JUDr. Ivete Tóthovej (ďalej len
„súdna exekútorka“ alebo „exekútorka“) doručený návrh na vykonanie exekúcie (išlo
o nároky na výživné na deti, ktoré boli v tom čase maloleté) v prospech maloletej
(ďalej len „oprávnená 1“) a maloletého (ďalej len
„oprávnený 2“) proti sťažovateľovi na základe exekučného titulu vydaného Okresným
súdom Veľký Krtíš, a to rozsudku č. k. 2 C 41/08-123 zo 14. mája 2009.
Dňa 28. septembra 2009 bola súdu doručená žiadosť súdnej exekútorky o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Dňa 30. septembra 2009 okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie.
Dňa 15. októbra 2009 okresný súd vydal uznesenie č. k. 5 Er 2522/2009-11, ktorým
priznal súdnemu exekútorovi preddavok na odmenu a na náhradu hotových výdavkov.
Dňa 20. apríla 2011 bol súdu doručený podnet exekútorky na čiastočné zastavenie
exekúcie vo vzťahu k oprávnenému 2.
Dňa 27. apríla 2011 súd rozhodol o čiastočnom zastavení exekúcie uznesením č. k.
5 Er 2522/2009-26.
Dňa 1. júna 2011 bolo súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu
okresného súdu č. k. 5 Er 2522/2009-26.
Dňa 17. augusta 2011 bol spis predložený Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej
len „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa.
Dňa 27. septembra 2011 krajský súd vrátil okresnému súdu spis zn. 5 Er 2522/2009
ako predčasne predložený.
Dňa 30. septembra 2011 okresný súd uznesením č. k. 5 Er 2522/2009-45 opravil
svoje uznesenie č. k. 5 Er 2522/2009-26.
Dňa 25. októbra 2011 bolo súdu doručené odvolanie (ďalej len
„stará matka maloletých“, v ktorej starostlivosti bol od 1. februára 2010 oprávnený 2) proti
uvedeným uzneseniam.
Dňa 18. novembra 2011 bolo okresnému súdu doručené aj odvolanie sťažovateľa
proti uzneseniu č. k. 5 Er 2522/2009-45.
Dňa 17. júla 2012 bol krajskému súdu predložený spis, aby rozhodol o podaných
odvolaniach.
Dňa 1. augusta 2012 krajský súd uznesením č. k. 15 CoE 146/2012-56 zrušil
napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dňa 10. augusta 2012 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 1. októbra 2012 súd vyzval súdnu exekútorku, aby oznámila, v akom štádiu sa
exekúcia nachádza.
Dňa 27. novembra 2012 súd urgoval súdnu exekútorku na oznámenie štádia
exekúcie.
Dňa 24. januára 2013 súd opätovne urgoval súdnu exekútorku na oznámenie štádia
exekúcie s poučením o prípadnom uložení poriadkovej pokuty.
Dňa 4. februára 2013 exekútorka reagovala na urgencie súdu.
Dňa 7. februára 2013 okresný súd vydal uznesenie č. k. 5 Er 2522/2009-70, ktorým
čiastočne zastavil exekúciu.
Dňa 22. februára 2013 bolo súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu
č. k. 5 Er 2522/2009-70.
Dňa 28. februára 2013 bolo súdu doručené aj odvolanie starej matky maloletých proti
uzneseniu súdu č. k. 5 Er 2522/2009-70.
Dňa 10. apríla 2014 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o podaných
odvolaniach.
Dňa 16. apríla 2013 krajský súd uznesením č. k. 15 CoE 61/2013-88 napadnuté
uznesenie okresného súdu potvrdil.
Dňa 23. apríla 2013 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 6. novembra 2013 bolo súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako
„Žiadosť na zrušenie exekučného príkazu č. EX 217/2009 na zadržanie vodičského
preukazu“, ktoré okresný súd posúdil ako návrh na zastavenie exekúcie zadržaním
vodičského preukazu.
Dňa 19. novembra 2013 súd vyzval sťažovateľa o preukázanie, že je vodičom
z povolania.
Dňa 28. novembra 2013 sťažovateľ doručil súdu svoju pracovnú zmluvu z 30. mája
2013, ktorou preukázal, že vykonáva prácu vodiča.
Dňa 4. decembra 2013 okresný súd vydal uznesenie č. k. 5 Er 2522/2009-105,
ktorým exekúciu zadržaním vodičského preukazu zastavil.
Dňa 13. decembra 2013 bola súdu doručená žiadosť exekútorky o ustanovenie
opatrovníka pre manželku povinného, ktorej pobyt nie je známy.
Dňa 17. decembra 2013 bolo súdu doručené odvolanie zákonnej zástupkyne
oprávnených (ďalej len „zákonná zástupkyňa oprávnených“) proti
uzneseniu č. k. 5 Er 2522/2009-105 z dôvodu nesplnenia podmienok na navrátenie
vodičského preukazu sťažovateľovi.
Dňa 13. januára 2014 súd požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru Veľký
Krtíš o prešetrenie pobytu manželky sťažovateľa.
Dňa 8. januára 2014 bola súdu doručená žiadosť sťažovateľa o predbežné opatrenie
na zníženie výšky výživného pre oprávnenú 1.
Dňa 14. januára 2014 okresný súd vydal uznesenie č. k. 5 Er 2522/2009-126, ktorým
zrušil uznesenie (vydané vyšším súdnym úradníkom) č. k. 5 Er 2522/2009-105 v celom
rozsahu.
Dňa 15. januára 2014 bolo súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa k odvolaniu
zákonnej zástupkyne oprávnených.
Dňa 29. januára 2014 bolo súdu doručené oznámenie o prešetrení pobytu manželky
sťažovateľa.
Dňa 30. januára 2014 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti
uzneseniu č. k. 5 Er 2522/2009-126.
Dňa 26. marca 2014 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o podaných
opravných prostriedkoch.
Dňa 2. apríla 2014 sťažovateľ podal návrh na vylúčenie súdnej exekútorky
z vykonávania exekúcie.
Dňa 29. apríla 2014 krajský súd uznesením č. k. 1 CoE 79/2014-161 napadnuté
uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom vyslovil, že
v dôsledku procesných pochybení okresného súdu „bol vo veci nastolený taký procesný stav
akoby o návrhu povinného nebolo dosiaľ rozhodnuté“.
Dňa 15. mája 2014 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 8. júla 2014 okresný súd uznesením č. k. 5 Er 2522/2009-170 zamietol návrh
sťažovateľa na vylúčenie súdnej exekútorky z vykonávania exekúcie.
Dňa 20. marca 2015 bol súdu doručený návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie.
Dňa 16. marca 2015 súd predvolal na výsluch sťažovateľa na 25. jún 2015.
Dňa 16. júna 2015 súd požiadal súdnu exekútorku o aktualizovanú špecifikáciu
vymoženej sumy na dlžnom výživnom.
Dňa 23. júna 2015 súdna exekútorka reagovala na uvedenú výzvu súdu.
Dňa 9. júla 2015 sa uskutočnil informatívny výsluch zákonnej zástupkyne
oprávnených.
Dňa 21. augusta 2015 okresný súd uznesením č. k. 5 Er 2522/2009-192 návrh
sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietol.
Dňa 24. septembra 2015 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti
uzneseniu č. k. 5 Er 2522/2009-192.
Dňa 4. januára 2016 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o podanom
opravnom prostriedku.
Dňa 9. marca 2016 krajský súd uznesením č. k. 1 CoE 1/2016-213 napadnuté
uznesenie okresného súdu potvrdil.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v exekučnom konaní o vymoženie výživného (pôvodne pre maloleté deti) vedenom
pod sp. zn. 5 Er 2522/2009 dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľa (ako
povinného) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr.
Pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pod konaním, v ktorom sa takáto
vec prerokováva, je potrebné rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj konanie
odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej konanie v správnom súdnictve, ako aj konanie
o výkon rozhodnutia. Tento právny názor ústavného súdu vychádza z toho, že ani ústava
a ani procesné predpisy upravujúce činnosť súdov v občianskych a trestných veciach
nevynímajú z ich povinnosti konať bez zbytočných prieťahov žiadnu vec, ktorej môže byť
poskytnutá súdna ochrana (napr. I. ÚS 70/98, I. ÚS 56/02).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný
súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný
súd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka
posudzovaného konania, nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci, pretože
napadnuté exekučné konanie je z hľadiska zložitosti veci štandardným konaním tvoriacim
frekventovanú súčasť agendy okresných súdov. Napokon ani predsedníčka okresného súdu
vo svojom vyjadrení nepoukázala na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej
veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho
ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným
prieťahom. Dĺžka napadnutého konania teda nebola vyvolaná správaním sťažovateľa.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci
a predovšetkým konštatuje, že doterajšie viac ako 6,5-ročné celkové trvanie v iných typoch
konania by bolo už samo osebe neprimerané, aj keď sa spis cca osem mesiacov nachádzal
na krajskom súde, toto obdobie nemožno pričítať na vrub okresnému súdu. Okresný súd bol
však v danej veci aj nečinný, konkrétne od 18. novembra 2011 do 17. júla 2012 (osem
mesiacov).
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou tiež pripomína, že nielen
nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže
zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).
Rozhodovanie okresného súdu o návrhu sťažovateľa (zo 6. novembra 2013)
na zastavenie exekúcie zadržaním vodičského preukazu treba považovať za neefektívne.
V uvedenej súvislosti krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení č. k. 1 CoE 79/2014-161
z 29. apríla 2014 vytkol okresnému súdu závažné procesné pochybenia tým, že nezisťoval,
či oprávnenú 1 od momentu nadobudnutia plnoletosti zastupuje jej stará matka v súlade
so zákonom, ale najmä tým, že v dôsledku procesných pochybení okresného súdu „bol
vo veci nasolený taký procesný stav akoby o návrhu povinného nebolo dosiaľ rozhodnuté“.
Podľa názoru krajského súdu „V danom prípade(...) sudca po podaní odvolania voči
rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka rozhodol tak, že výrokom rozhodnutia zrušil
uznesenie vydané vyšším súdnym úradníkom a len v odôvodnení rozhodnutia sa vecne
vyjadril k obsahu návrhu povinného“. Vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia odvolacieho
súdu, možno konštatovať, že okresný súd o uvedenom návrhu sťažovateľa zo 6. novembra
2013 rozhodol až 21. augusta 2015, teda po jednom roku a deviatich mesiacoch, čím konal
jednoznačne neefektívne.
Uvedená cca 8-mesačná nečinnosť okresného súdu a jeho minimálne 1,5-ročná
neefektívna činnosť v napadnutom konaní nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas viac
ako dvoch rokov súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu
právnej neistoty, v ktorej sa účastníci konania, a teda aj sťažovateľ v predmetnej veci počas
exekučného konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom
článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti a neefektívnej činnosti,
a teda k zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania
účastníkov, ale v dôsledku postupu súdu, napriek tomu, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje
predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv.
objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu,
nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu
účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
oslabiť poukázaním na tzv. objektívne okolnosti (pozri napr. I. ÚS 119/03).
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia v bode 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci
bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6 000 €
s odôvodnením, že „prácu vodiča bez vodičského oprávnenia nemôže vykonávať už viac
ako 24 mesiacov. S poukazom na región, kde býva, má značné ťažkosti pri hľadaní iného
vhodného zamestnania. Nemá možnosť sa zamestnať a tak si zadovažovať zdroje príjmu.“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre
sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie
podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti,
s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa považuje za
primerané vo výške 2 000 €.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri
úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti z 9. júna 2015
a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 11. apríla 2016). Za dva úkony
vykonané v roku 2015 patrí odmena v sume dvakrát po 139,83 € a režijný paušál dvakrát po
8,39 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2016 patrí odmena v sume 143 € a režijný paušál
8,58 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa
predstavujú sumu 448,02 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 89,60 €,
t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 537,62 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2016