Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 77/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka

prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpenej

advokátkou

, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením sp. zn. z 27. júla 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. júla 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur

a štyridsaťštyri centov) na účet advokátky

, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. decembra 2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Sťažovateľka podala na Okresnom súde Nové Zámky dovolanie vo veci

. Dovolanie bolo podané elektronickou poštou dňa 12. augusta 2014

o 23,29 hod, následne bolo dovolanie doručené súdu aj poštovou zásielkou odoslanou

15. 8. 2014.

Dovolacím dôvodom bolo odňatie práva účastníka podľa .

K zásahu do práv sťažovateľky došlo rozhodnutím, ktorým odvolací súd potvrdil

rozhodnutie Okresného súdu Nové Zámky, ktorým okresný súd nevyhovel žiadosti

sťažovateľky o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odporu proti platobnému rozkazu

, hoci bola preukázaná ospravedlniteľným dôvodom – vznikom

práceneschopnosti sťažovateľky (dovolateľky) pred skončením zákonnej lehoty na podanie

odporu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27. 7. 2015

dovolanie sťažovateľky odmietol, s odôvodnením, že koniec lehoty na podanie dovolania

pripadol na 12. august 2014, ktorý bol pracovným dňom a lehota na podanie dovolania

uplynula polnocou dňa 12. 8. 2014. Dovolanie však bolo podané poštou až 15. augusta

2014, teda zjavne po uplynutí zákonom stanovenej jednomesačnej lehoty.

Nahliadnutím do súdneho spisu sťažovateľka zistila, že v súdnom spise na čísle

listu 56 je žurnalizované elektronické podanie z 12. augusta 2014, ktoré zhodne

s priloženým výpisom z elektronickej pošty sťažovateľky bez pochýb potvrdzuje, že

dovolanie bolo podané 12. 8. 2014, teda v posledný deň lehoty na podanie dovolania. Preto

sťažovateľka tvrdí a má za preukázané, že dovolanie bolo súdu prvého stupňa doručené

včas, v posledný deň lehoty na podanie dovolania, a v zákonnej lehote bol doručený súdu

prvého stupňa aj originál podania.

Elektronické podanie - dovolanie, bolo podľa výpisu z elektronickej pošty

sťažovateľky (dovolateľka) doručené dňa 12. augusta 2014 v kópii aj na adresu

„podatelna@nsud.sk“, čo bola v tom čase adresa podateľne Najvyššieho súdu SR

zverejnená na stránke justice.gov.sk. Preto sťažovateľka tvrdí, že Najvyšší súd mal priamu

a bezprostrednú vedomosť o elektronickom podaní sťažovateľky zo dňa 12. augusta 2014

nielen zo súdneho spisu OS Nové Zámky sp. zn. , ale aj z vlastných registrov

elektronickej pošty.

Pokiaľ za takýchto okolností Najvyšší súd dovolanie odmietol, hoci neboli splnené

podmienky na odmietnutie dovolania podľa v spojení s

ods. 5 , odňal tým sťažovateľke na prístup k súdu, teda aj na spravodlivé súdne konanie

podľa SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.»

Sťažovateľka ďalej uviedla, že účelom zavedenia inštitútu elektronických podaní

bolo umožniť účastníkovi konania efektívnejšiu komunikáciu so súdom, keďže nie je

limitovaný úradnými hodinami podateľne alebo otváracími hodinami pošty. V praxi

všeobecných súdov však využitie tohto inštitútu môže vyústiť do rozhodnutia, ktorým sa

účastníkovi konania odníme právo na prerokovanie veci pred súdom.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľka poukázala na právny názor najvyššieho súdu

vyslovený v rozhodnutí sp. zn. , ako aj judikatúru ústavného súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom

o porušení jej základných práv zaručených v a , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní, zrušil

uznesenie najvyššieho súdu a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov

konania.

Na základe výzvy ústavného súdu bolo ústavnému súdu 2. februára 2016 doručené

vyjadrenie najvyššieho súdu, v ktorom uviedol:

„Sťažnosťou napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie

podľa ods. I písm. a/ v spojení s odmietol ako

oneskorene podané. Vychádzal pritom z obsahu súdneho spisu, z ktorého bolo zrejmé,

že dovolaním napadnuté rozhodnutie, t. j. uznesenie Krajského súdu v Nitre z 31. marca

2014 sp. zn. , nadobudlo právoplatnosť 12. júla 2014 (v tento deň bolo

rozhodnutie doručené žalovanej , žalobcovi bolo doručené

25. 6. 2014). Vzhľadom k tomu, že v danom prípade nebolo vydané opravné uznesenie

a nepripadalo teda do úvahy použitie ustanovenia (veta druhá) ,

pripadol koniec jednomesačnej lehoty na podanie dovolania počítanej od nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia na 12. august 2014. Tento deň bol pracovný (utorok),

k posunutiu lehoty podľa (veta druhá) teda nedošlo a lehota na podanie

dovolania uplynula polnocou uvedeného dňa. Dovolanie žalovanej

však bolo podané poštou až 15. augusta 2014, teda po uplynutí zákonom stanovenej

jednomesačnej lehoty.

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd tým, že dovolanie odmietol, hoci neboli

splnené podmienky na odmietnutie dovolania podľa v spojení

s § 243 ods. 5 O. s. p, odňal sťažovateľke prístup k súdu, teda aj na spravodlivé súdne

konanie a tým najvyšší súd porušil a Dohovoru.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že v súdnom spise na čísle listu 56 je

zažurnalizované elektronické podanie z 12. augusta 2014, ktoré zhodne s priloženým

výpisom z elektronickej pošty sťažovateľky bez pochýb potvrdzuje, že dovolanie bolo podané

12. augusta 2014, teda v posledný deň lehoty na podanie dovolania.

Podľa účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca

od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.

Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného

uznesenia.

Podľa (veta prvá) zmeškanie lehoty uvedenej v odseku 1

nemožno odpustiť.

Podľa lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa

končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojim označením zhoduje s dňom, keď došlo

ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca.

Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty

najbližší nasledujúci pracovný deň.

Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo

podané oneskorene.

Podľa veta prvá ustanovenia , ,

a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) pred

preskúmaním vecnej správnosti rozhodnutia najprv zisťoval včasnosť podania dovolania,

pričom dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky bolo podané oneskorene. Z obsahu

súdneho spisu vyplývalo, že uznesenie Krajského súdu v Nitre z 31. marca 2014

sp. zn. nadobudlo právoplatnosť 12. júla 2014, pričom dovolanie žalovanej

bolo podané poštou až 15. augusta 2014, teda po uplynutí zákonom

stanovenej jednomesačnej lehoty. Z obsahu spisu nevyplývalo (a Najvyšší súd Slovenskej

republiky teda nemal vedomosť), že sťažovateľka podala dovolanie elektronickými

prostriedkami 12. augusta 2014, nakoľko dovolanie podané elektronickou formou sa v čase

rozhodovania najvyššieho súdu v súdnom spise nenachádzalo.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 10. februára 2016 prijal podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie

v senáte ústavného súdu v zložení Marianna Mochnáčová (predsedníčka senátu),

Peter Brňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu

na rok 2016 účinného od 1. marca 2016 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení:

Milan Ľalík (predseda senátu), Peter Brňák (sudca) a Marianna Mochnáčová (sudkyňa).

Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu

v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Na základe výzvy ústavného súdu najvyšší súd podaním č. k. -3,

doručeným ústavnému súdu 25. apríla 2016 vyjadril súhlas s upustením

od ústneho pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Sťažovateľka vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 9. mája 2016 uviedla:

„Sťažovateľka pri podaní svojej ústavnej sťažnosti vychádzala z objektívnej reality,

ktorú zistila nahliadaním do spisu. Týmto úkonom si ustálila, že v súdnom spise na čísle

listu 56 je žurnalizované elektronické podanie z 12. augusta 2014, teda opravný prostriedok

bol podaný posledný deň zákonom stanovenej lehoty. Preto sťažovateľka tvrdí a má

za preukázané, že dovolanie bolo súdu prvého stupňa doručené včas, v posledný deň lehoty

na podanie dovolania, a v zákonnej lehote bol doručený súdu prvého stupňa aj originál

podania.

Elektronické podanie - dovolanie, bolo podľa výpisu z elektronickej pošty

sťažovateľky (dovolateľky) doručené dňa 12. augusta 2014 v kópii aj na adresu

podatelna@nsud.sk, čo bola v tom čase adresa podateľne Najvyššieho súdu SR zverejnená

na stránke justice.gov.sk. Preto sťažovateľka tvrdí, že Najvyšší súd mal priamu

a bezprostrednú vedomosť o elektronickom podaní sťažovateľky zo dňa 12. augusta 2014

nielen zo súdneho spisu OS Nové Zámky sp. zn. , ale aj z vlastných registrov

elektronickej pošty.

Sťažovateľka vychádza z prezumpcie správnosti vedenia súdneho spisu. V tomto

prípade číslovanie listov v súdnom spise nebolo menené, prepisované, dopĺňané ani inak

opravované. Má teda za to, že túto skutočnosť si dovolací súd mohol verifikovať pred tým,

ako vydal svoje rozhodnutie. Sťažovateľka má teda dôvodne za to, že názor Najvyššieho

súdu obsiahnutý vo vyjadrení zo dňa 25. januára 2016 (príloha Výzvy Ústavného súdu SR)

nemá oporu v obsahu súdneho spisu.

Zároveň Vám zdvorilo oznamujem, že sťažovateľka sa vzdáva práva na ústne

prejednanie veci pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (tak, ako pôvodne uviedla

v čl. X svojej Sťažnosti zo dňa 6. novembra 2015), s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti

konania, nakoľko sa domnieva, že:

- o sťažnosti je možné rozhodnúť na základe súdneho spisu, vyjadrenia sťažovateľky

a porušovateľa práv,

- od ústneho prejednania nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Ústavný súd dospel k názoru, že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci, a so súhlasom účastníkov konania od ústneho pojednávania vo veci samej

upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 , ako aj práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu, ktorý

jej odvolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 31. marca 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) odmietol

ako podané oneskorene.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z toho vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislé rozhodovanie

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v a zákonom ustanovenom

procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdneho

rozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré sú

vyvoditeľné z a nasl. a dohovoru. Všeobecný súd by mal

v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú

presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve on má poskytovať v občianskom

súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov [

(ďalej aj „OSP“); napr. , , , ].

Uvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sú z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Sťažovateľka svoj názor, že najvyšší súd napadnutým uznesením a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, porušil ňou označené práva podľa a dohovoru, zakladá

na skutočnosti, že najvyšší súd pri preskúmavaní splnenia zákonnej požiadavky včasnosti

ňou podaného dovolania proti uzneseniu krajského súdu neprihliadal na ňou (v posledný

deň lehoty) urobené elektronické podanie. Sťažovateľka tvrdí, že podala a doručila svoje

odvolanie v súlade s platnými procesnoprávnymi pravidlami 12. augusta 2014 o 23.29 h

prostredníctvom elektronickej pošty na mailovú adresu Okresného súdu Nové Zámky

(ďalej len „okresný súd“) a súčasne v kópii na mailovú adresu najvyššieho súdu

„podatelna@nsud.sk“ (v tom čase mailová adresa podateľne najvyššieho súdu zverejnená

na webovej stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky). Keďže dovolanie

nebolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, sťažovateľka ho doplnila písomne

v lehote troch dní, keďže 15. augusta 2014 podala dovolanie aj prostredníctvom Slovenskej

pošty, a. s.

Podľa lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia

uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti

určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec

lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší

nasledujúci pracovný deň.

Podľa lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon

na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

Podľa podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice,

elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej

alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými

prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní;

podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba.

Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu.

Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Podľa odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia

na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Ústavný súd považuje za potrebné najprv uviesť, že samotná otázka, či dovolanie

sťažovateľky smerujúce proti uzneseniu krajského súdu bolo podané včas, a teda v súlade

s procesnoprávnymi predpismi, je skutková otázka, ktorej preskúmavanie ústavným súdom

je vo všeobecnosti limitované jeho ústavným postavením.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že v konaní o sťažnosti podľa

v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na

zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať pravdivosť skutkových

tvrdení (). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež uvádza, že aj podľa

rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United

Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H. v. United Kingdom) sa pod spravodlivým súdnym

procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho

konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické

okolnosti konkrétneho prípadu. Uvedené platí v zásade aj pre prípad zisťovania včasnosti

podaného opravného prostriedku.

V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd považuje za vhodné poukázať

na právne názory samotného najvyššieho súdu vyjadrené v jeho doterajšej judikatúre

k problematike doručovania elektronických podaní. Najvyšší súd v uznesení

sp. zn. z 29. februára 2012 v súvislosti s posudzovaním doručenia

elektronických podaní okrem iného uviedol, že „za urobené sa považujú momentom

ako dôjdu na elektronickú adresu určenú pre súd, bez ohľadu nato, kedy bude došlý

elektronický dokument spracovaný (vytlačením zhmotnený, zaevidovaný, ďalej odoslaný

atď.)... Keďže elektronické adresy sú aktívne bez prerušenia 24 hodín denne, nie je možnosť

robiť podania takouto formou obmedzená úradnými hodinami súdov.“.

Ústavný súd po analýze predloženého spisu okresného súdu a príloh pripojených

k sťažnosti konštatuje, že vzhľadom na to, že dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu

krajského súdu bolo nepochybne podané elektronicky v posledný deň lehoty a v lehote troch

dní písomne doplnené, o čom svedčí obsah predloženého súdneho spisu, v ktorom

sa nachádzajú dve vyhotovenia dovolania (na stranách 57 až 63 dovolanie doručené

elektronicky, čo potvrdzuje mailová komunikácia na strane 56 spisu a na stranách 64 až 70

dovolanie doručené prostredníctvom pošty), bolo povinnosťou najvyššieho súdu v súlade

s už citovanými ustanoveniami , ako aj s už citovanou

vlastnou judikatúrou prihliadať na takéto podanie a náležitým spôsobom sa vysporiadať

v prvom rade s otázkou, či uvedené elektronické podanie bolo urobené včas. Preto, pokiaľ

najvyšší súd pri posudzovaní včasnosti dovolania túto skutočnosť riadne neoveril riadnym

preštudovaním obsahu predloženého súdneho spisu okresného súdu, dopustil sa takého

procesného pochybenia, ktoré zbavilo sťažovateľku prístupu k súdu, teda možnosti, aby

najvyšší súd ako dovolací súd preskúmal ňou podaný opravný prostriedok, pričom

v konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu ide o také závažné pochybenie, ktoré je

z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný súd preto rozhodol,

že najvyšší súd napadnutým uznesením, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , ako aj jej

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto

nálezu).

Ústavný súd sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľky

podľa označeným postupom a označeným uznesením najvyššieho súdu,

nevyhovel (bod 4 výroku tohto rozhodnutia). Vychádzal pritom z toho, že námietky

uplatnené sťažovateľkou proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu z 27. júla 2015 zahŕňajú ochranu garantovanú

prostredníctvom a dohovoru, pričom pri rozhodovaní vo veci

samej nezistil žiadne dôvody na to, aby vyslovil v danej veci aj porušenie základného práva

sťažovateľky podľa , ktoré bližšie nekonkretizovala.

III.

V zmysle ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

V zmysle ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. júla 2015 bolo porušené

základné právo sťažovateľky podľa a jej právo podľa

dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle a zákona

o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky

aj vrátiť vec v zmysle najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po zrušení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie

bude najvyšší súd povinný opätovne rozhodnúť o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu,

pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu

( ).

Ústavný súd priznal sťažovateľke ( ) úhradu trov

konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok na ich

úhradu v celkovej sume 313,22 €.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon

právnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.

Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 €

a hodnota režijného paušálu je 8,58 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva

úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie

sťažnosti ústavnému súdu) v sume 296,44 € vrátane režijného paušálu.

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ) v lehote

uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva

boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 300 €.

Tento svoj návrh žiadnym spôsobom neodôvodnila.

Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste len tam, kde nie je

možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným ústavne a zákonne

upraveným spôsobom. Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základných práv

sťažovateľky účinne poskytnutá tým, že sa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušuje

a vec sa mu vracia na ďalšie konanie, a preto na dovŕšenie tejto ochrany postačuje v tomto

konaní vyslovený a záväzný právny názor ústavného súdu. Na základe uvedeného ústavný

súd sťažovateľke požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 4 výroku

tohto nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2016