Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 77/2016
PDF · 257.36 KB
No categories available
I. ÚS 77/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka
prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpenej
advokátkou
, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 569/2014 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 569/2014 a jeho
uznesením sp. zn. 4 Cdo 569/2014 z 27. júla 2015 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 569/2014
z 27. júla 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur
a štyridsaťštyri centov) na účet advokátky
, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. decembra 2015 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 569/2014 (ďalej aj „namietané konanie“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«Sťažovateľka podala na Okresnom súde Nové Zámky dovolanie vo veci
13Ro/477/2013. Dovolanie bolo podané elektronickou poštou dňa 12. augusta 2014
o 23,29 hod, následne bolo dovolanie doručené súdu aj poštovou zásielkou odoslanou
15. 8. 2014.
Dovolacím dôvodom bolo odňatie práva účastníka podľa § 237 písm. f) OSP.
K zásahu do práv sťažovateľky došlo rozhodnutím, ktorým odvolací súd potvrdil
rozhodnutie Okresného súdu Nové Zámky, ktorým okresný súd nevyhovel žiadosti
sťažovateľky o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odporu proti platobnému rozkazu
13RO/477/2013, hoci bola preukázaná ospravedlniteľným dôvodom – vznikom
práceneschopnosti sťažovateľky (dovolateľky) pred skončením zákonnej lehoty na podanie
odporu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením 4Cdo/569/2014 zo dňa 27. 7. 2015
dovolanie sťažovateľky odmietol, s odôvodnením, že koniec lehoty na podanie dovolania
pripadol na 12. august 2014, ktorý bol pracovným dňom a lehota na podanie dovolania
uplynula polnocou dňa 12. 8. 2014. Dovolanie však bolo podané poštou až 15. augusta
2014, teda zjavne po uplynutí zákonom stanovenej jednomesačnej lehoty.
Nahliadnutím do súdneho spisu sťažovateľka zistila, že v súdnom spise na čísle
listu 56 je žurnalizované elektronické podanie z 12. augusta 2014, ktoré zhodne
s priloženým výpisom z elektronickej pošty sťažovateľky bez pochýb potvrdzuje, že
dovolanie bolo podané 12. 8. 2014, teda v posledný deň lehoty na podanie dovolania. Preto
sťažovateľka tvrdí a má za preukázané, že dovolanie bolo súdu prvého stupňa doručené
včas, v posledný deň lehoty na podanie dovolania, a v zákonnej lehote bol doručený súdu
prvého stupňa aj originál podania.
Elektronické podanie - dovolanie, bolo podľa výpisu z elektronickej pošty
sťažovateľky (dovolateľka) doručené dňa 12. augusta 2014 v kópii aj na adresu
„podatelna@nsud.sk“, čo bola v tom čase adresa podateľne Najvyššieho súdu SR
zverejnená na stránke justice.gov.sk. Preto sťažovateľka tvrdí, že Najvyšší súd mal priamu
a bezprostrednú vedomosť o elektronickom podaní sťažovateľky zo dňa 12. augusta 2014
nielen zo súdneho spisu OS Nové Zámky sp. zn. 13Ro/477/2013, ale aj z vlastných registrov
elektronickej pošty.
Pokiaľ za takýchto okolností Najvyšší súd dovolanie odmietol, hoci neboli splnené
podmienky na odmietnutie dovolania podľa § 218 ods. 1 písm. a/ OSP v spojení s § 243
ods. 5 OSP, odňal tým sťažovateľke na prístup k súdu, teda aj na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.»
Sťažovateľka ďalej uviedla, že účelom zavedenia inštitútu elektronických podaní
bolo umožniť účastníkovi konania efektívnejšiu komunikáciu so súdom, keďže nie je
limitovaný úradnými hodinami podateľne alebo otváracími hodinami pošty. V praxi
všeobecných súdov však využitie tohto inštitútu môže vyústiť do rozhodnutia, ktorým sa
účastníkovi konania odníme právo na prerokovanie veci pred súdom.
V súvislosti s uvedeným sťažovateľka poukázala na právny názor najvyššieho súdu
vyslovený v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 208/2013, ako aj judikatúru ústavného súdu.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom
o porušení jej základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní, zrušil
uznesenie najvyššieho súdu a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov
konania.
Na základe výzvy ústavného súdu bolo ústavnému súdu 2. februára 2016 doručené
vyjadrenie najvyššieho súdu, v ktorom uviedol:
„Sťažnosťou napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie
podľa § 218 ods. I písm. a/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol ako
oneskorene podané. Vychádzal pritom z obsahu súdneho spisu, z ktorého bolo zrejmé,
že dovolaním napadnuté rozhodnutie, t. j. uznesenie Krajského súdu v Nitre z 31. marca
2014 sp. zn. 25 Co 152/2014, nadobudlo právoplatnosť 12. júla 2014 (v tento deň bolo
rozhodnutie doručené žalovanej , žalobcovi bolo doručené
25. 6. 2014). Vzhľadom k tomu, že v danom prípade nebolo vydané opravné uznesenie
a nepripadalo teda do úvahy použitie ustanovenia § 240 ods. 1 (veta druhá) O. s. p.,
pripadol koniec jednomesačnej lehoty na podanie dovolania počítanej od nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia na 12. august 2014. Tento deň bol pracovný (utorok),
k posunutiu lehoty podľa § 57 ods. 2 (veta druhá) O. s. p. teda nedošlo a lehota na podanie
dovolania uplynula polnocou uvedeného dňa. Dovolanie žalovanej
však bolo podané poštou až 15. augusta 2014, teda po uplynutí zákonom stanovenej
jednomesačnej lehoty.
Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd tým, že dovolanie odmietol, hoci neboli
splnené podmienky na odmietnutie dovolania podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. v spojení
s § 243 ods. 5 O. s. p, odňal sťažovateľke prístup k súdu, teda aj na spravodlivé súdne
konanie a tým najvyšší súd porušil čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že v súdnom spise na čísle listu 56 je
zažurnalizované elektronické podanie z 12. augusta 2014, ktoré zhodne s priloženým
výpisom z elektronickej pošty sťažovateľky bez pochýb potvrdzuje, že dovolanie bolo podané
12. augusta 2014, teda v posledný deň lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 240 ods. 1 O. s. p. účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca
od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.
Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného
uznesenia.
Podľa § 240 ods. 2 (veta prvá) O. s. p. zmeškanie lehoty uvedenej v odseku 1
nemožno odpustiť.
Podľa §57 ods. 2 O. s. p. lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa
končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojim označením zhoduje s dňom, keď došlo
ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca.
Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty
najbližší nasledujúci pracovný deň.
Podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo
podané oneskorene.
Podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225
a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) pred
preskúmaním vecnej správnosti rozhodnutia najprv zisťoval včasnosť podania dovolania,
pričom dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky bolo podané oneskorene. Z obsahu
súdneho spisu vyplývalo, že uznesenie Krajského súdu v Nitre z 31. marca 2014
sp. zn. 25 Co 152/2014 nadobudlo právoplatnosť 12. júla 2014, pričom dovolanie žalovanej
bolo podané poštou až 15. augusta 2014, teda po uplynutí zákonom
stanovenej jednomesačnej lehoty. Z obsahu spisu nevyplývalo (a Najvyšší súd Slovenskej
republiky teda nemal vedomosť), že sťažovateľka podala dovolanie elektronickými
prostriedkami 12. augusta 2014, nakoľko dovolanie podané elektronickou formou sa v čase
rozhodovania najvyššieho súdu v súdnom spise nenachádzalo.“
Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 77/2016 z 10. februára 2016 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie
v senáte ústavného súdu v zložení Marianna Mochnáčová (predsedníčka senátu),
Peter Brňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu
na rok 2016 účinného od 1. marca 2016 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení:
Milan Ľalík (predseda senátu), Peter Brňák (sudca) a Marianna Mochnáčová (sudkyňa).
Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu
v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.
Na základe výzvy ústavného súdu najvyšší súd podaním č. k. KP 3/2016-3,
Cpj 1/2016 doručeným ústavnému súdu 25. apríla 2016 vyjadril súhlas s upustením
od ústneho pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Sťažovateľka vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 9. mája 2016 uviedla:
„Sťažovateľka pri podaní svojej ústavnej sťažnosti vychádzala z objektívnej reality,
ktorú zistila nahliadaním do spisu. Týmto úkonom si ustálila, že v súdnom spise na čísle
listu 56 je žurnalizované elektronické podanie z 12. augusta 2014, teda opravný prostriedok
bol podaný posledný deň zákonom stanovenej lehoty. Preto sťažovateľka tvrdí a má
za preukázané, že dovolanie bolo súdu prvého stupňa doručené včas, v posledný deň lehoty
na podanie dovolania, a v zákonnej lehote bol doručený súdu prvého stupňa aj originál
podania.
Elektronické podanie - dovolanie, bolo podľa výpisu z elektronickej pošty
sťažovateľky (dovolateľky) doručené dňa 12. augusta 2014 v kópii aj na adresu
podatelna@nsud.sk, čo bola v tom čase adresa podateľne Najvyššieho súdu SR zverejnená
na stránke justice.gov.sk. Preto sťažovateľka tvrdí, že Najvyšší súd mal priamu
a bezprostrednú vedomosť o elektronickom podaní sťažovateľky zo dňa 12. augusta 2014
nielen zo súdneho spisu OS Nové Zámky sp. zn. 13Ro/477/2013, ale aj z vlastných registrov
elektronickej pošty.
Sťažovateľka vychádza z prezumpcie správnosti vedenia súdneho spisu. V tomto
prípade číslovanie listov v súdnom spise nebolo menené, prepisované, dopĺňané ani inak
opravované. Má teda za to, že túto skutočnosť si dovolací súd mohol verifikovať pred tým,
ako vydal svoje rozhodnutie. Sťažovateľka má teda dôvodne za to, že názor Najvyššieho
súdu obsiahnutý vo vyjadrení zo dňa 25. januára 2016 (príloha Výzvy Ústavného súdu SR)
nemá oporu v obsahu súdneho spisu.
Zároveň Vám zdvorilo oznamujem, že sťažovateľka sa vzdáva práva na ústne
prejednanie veci pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (tak, ako pôvodne uviedla
v čl. X svojej Sťažnosti zo dňa 6. novembra 2015), s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti
konania, nakoľko sa domnieva, že:
- o sťažnosti je možné rozhodnúť na základe súdneho spisu, vyjadrenia sťažovateľky
a porušovateľa práv,
- od ústneho prejednania nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.“
Ústavný súd dospel k názoru, že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci, a so súhlasom účastníkov konania od ústneho pojednávania vo veci samej
upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu, ktorý
jej odvolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 25 Co 152/2014 z 31. marca 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) odmietol
ako podané oneskorene.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z toho vyplýva, že právne východiská, na základe
ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným
právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislé rozhodovanie
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavou a zákonom ustanovenom
procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdneho
rozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré sú
vyvoditeľné z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Všeobecný súd by mal
v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú
presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,
ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve on má poskytovať v občianskom
súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov [§ 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“); napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09].
Uvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sú z ústavného
hľadiska akceptovateľné a udržateľné.
Sťažovateľka svoj názor, že najvyšší súd napadnutým uznesením a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, porušil ňou označené práva podľa ústavy a dohovoru, zakladá
na skutočnosti, že najvyšší súd pri preskúmavaní splnenia zákonnej požiadavky včasnosti
ňou podaného dovolania proti uzneseniu krajského súdu neprihliadal na ňou (v posledný
deň lehoty) urobené elektronické podanie. Sťažovateľka tvrdí, že podala a doručila svoje
odvolanie v súlade s platnými procesnoprávnymi pravidlami 12. augusta 2014 o 23.29 h
prostredníctvom elektronickej pošty na mailovú adresu Okresného súdu Nové Zámky
(ďalej len „okresný súd“) a súčasne v kópii na mailovú adresu najvyššieho súdu
„podatelna@nsud.sk“ (v tom čase mailová adresa podateľne najvyššieho súdu zverejnená
na webovej stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky). Keďže dovolanie
nebolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, sťažovateľka ho doplnila písomne
v lehote troch dní, keďže 15. augusta 2014 podala dovolanie aj prostredníctvom Slovenskej
pošty, a. s.
Podľa § 57 ods. 2 OSP lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia
uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti
určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec
lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší
nasledujúci pracovný deň.
Podľa § 57 ods. 3 OSP lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon
na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.
Podľa § 42 ods. 1 OSP podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice,
elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej
alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými
prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní;
podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba.
Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu.
Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.
Podľa § 204 ods. 1 OSP odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Ústavný súd považuje za potrebné najprv uviesť, že samotná otázka, či dovolanie
sťažovateľky smerujúce proti uzneseniu krajského súdu bolo podané včas, a teda v súlade
s procesnoprávnymi predpismi, je skutková otázka, ktorej preskúmavanie ústavným súdom
je vo všeobecnosti limitované jeho ústavným postavením.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na
zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať pravdivosť skutkových
tvrdení (I. ÚS 200/2011). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež uvádza, že aj podľa
rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United
Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H. v. United Kingdom) sa pod spravodlivým súdnym
procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho
konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické
okolnosti konkrétneho prípadu. Uvedené platí v zásade aj pre prípad zisťovania včasnosti
podaného opravného prostriedku.
V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd považuje za vhodné poukázať
na právne názory samotného najvyššieho súdu vyjadrené v jeho doterajšej judikatúre
k problematike doručovania elektronických podaní. Najvyšší súd v uznesení
sp. zn. 3 Obdo 7/2012 z 29. februára 2012 v súvislosti s posudzovaním doručenia
elektronických podaní okrem iného uviedol, že „za urobené sa považujú momentom
ako dôjdu na elektronickú adresu určenú pre súd, bez ohľadu nato, kedy bude došlý
elektronický dokument spracovaný (vytlačením zhmotnený, zaevidovaný, ďalej odoslaný
atď.)... Keďže elektronické adresy sú aktívne bez prerušenia 24 hodín denne, nie je možnosť
robiť podania takouto formou obmedzená úradnými hodinami súdov.“.
Ústavný súd po analýze predloženého spisu okresného súdu a príloh pripojených
k sťažnosti konštatuje, že vzhľadom na to, že dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu
krajského súdu bolo nepochybne podané elektronicky v posledný deň lehoty a v lehote troch
dní písomne doplnené, o čom svedčí obsah predloženého súdneho spisu, v ktorom
sa nachádzajú dve vyhotovenia dovolania (na stranách 57 až 63 dovolanie doručené
elektronicky, čo potvrdzuje mailová komunikácia na strane 56 spisu a na stranách 64 až 70
dovolanie doručené prostredníctvom pošty), bolo povinnosťou najvyššieho súdu v súlade
s už citovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ako aj s už citovanou
vlastnou judikatúrou prihliadať na takéto podanie a náležitým spôsobom sa vysporiadať
v prvom rade s otázkou, či uvedené elektronické podanie bolo urobené včas. Preto, pokiaľ
najvyšší súd pri posudzovaní včasnosti dovolania túto skutočnosť riadne neoveril riadnym
preštudovaním obsahu predloženého súdneho spisu okresného súdu, dopustil sa takého
procesného pochybenia, ktoré zbavilo sťažovateľku prístupu k súdu, teda možnosti, aby
najvyšší súd ako dovolací súd preskúmal ňou podaný opravný prostriedok, pričom
v konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu ide o také závažné pochybenie, ktoré je
z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný súd preto rozhodol,
že najvyšší súd napadnutým uznesením, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto
nálezu).
Ústavný súd sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy označeným postupom a označeným uznesením najvyššieho súdu,
nevyhovel (bod 4 výroku tohto rozhodnutia). Vychádzal pritom z toho, že námietky
uplatnené sťažovateľkou proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Cdo 569/2014 a jeho uzneseniu z 27. júla 2015 zahŕňajú ochranu garantovanú
prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom pri rozhodovaní vo veci
samej nezistil žiadne dôvody na to, aby vyslovil v danej veci aj porušenie základného práva
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré bližšie nekonkretizovala.
III.
V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
V zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 569/2014 a jeho uznesením z 27. júla 2015 bolo porušené
základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky
aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde najvyššiemu súdu
na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Po zrušení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie
bude najvyšší súd povinný opätovne rozhodnúť o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu,
pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu
(§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov
konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok na ich
úhradu v celkovej sume 313,22 €.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon
právnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.
Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 €
a hodnota režijného paušálu je 8,58 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva
úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie
sťažnosti ústavnému súdu) v sume 296,44 € vrátane režijného paušálu.
Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 300 €.
Tento svoj návrh žiadnym spôsobom neodôvodnila.
Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste len tam, kde nie je
možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným ústavne a zákonne
upraveným spôsobom. Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základných práv
sťažovateľky účinne poskytnutá tým, že sa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušuje
a vec sa mu vracia na ďalšie konanie, a preto na dovŕšenie tejto ochrany postačuje v tomto
konaní vyslovený a záväzný právny názor ústavného súdu. Na základe uvedeného ústavný
súd sťažovateľke požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 4 výroku
tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2016