Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 413/2016
PDF · 199.32 KB
No categories available
III. ÚS 413/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátkou JUDr. Libušou Dočkalovou, Lachova 32, Bratislava, pre namietané porušenie
jeho základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava IV
č. k. 25 P 30/2016-18 z 15. februára 2016 a uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 11 CoP 156/2016-63 zo 14. apríla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
pre namietané porušenie jeho základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa
čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 32 ods. 4 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na
rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením
Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 P 30/2016-18
z 15. februára 2016 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 11 CoP 156/2016-63 zo 14. apríla 2016.
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným
okresnému súdu 5. februára 2016 sa sťažovateľ (otec) domáhal nariadenia predbežného
opatrenia, na základe ktorého bude jeho maloletá dcéra (ďalej len
„maloleté dieťa“) zverená do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov tak, že každý
nepárny týždeň od pondelka od 10.00 h bude v starostlivosti matky a každý párny týždeň
od pondelka od 10.00 h bude v starostlivosti sťažovateľa. Uvedený návrh okrem
zdôraznenia záujmu maloletého dieťaťa sťažovateľ odôvodňoval uzavretím dohody
o mediácii 10. novembra 2015, predmetom ktorej bola úprava výkonu rodičovských práv
a povinností k maloletému dieťaťu na čas do rozvodu manželstva, ktorú však matka
maloletého dieťaťa po odpadnutí právnej prekážky – prepustení sťažovateľa z väzby
vo februári 2016 – odmietla dodržiavať. O tejto skutočnosti sťažovateľ informoval aj
príslušný Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, o čom bol 2. februára 2016
spísaný úradný záznam.
Okresný súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľa zamietol a nariadil predbežné
opatrenie v znení: „Otec je oprávnený s maloletým dieťaťom... predbežne sa stretávať
vo štvrtok v párnom kalendárnom týždni od 16:00 hod. do 18:00 hod. a v sobotu a v nedeľu
v nepárnom kalendárnom týždni od 14:00 hod. do 18:00 hod. a to za prítomnosti matky
maloletého dieťaťa. Otec maloletú prevezme v mieste bydliska maloletej, kde ju po ukončení
styku vráti a matka je povinná maloletú na styk riadne pripraviť.“ V odôvodnení tohto
uznesenia okresný súd poukázal na skutočnosť, že na okresnom súde je pod sp. zn.
25 P 229/2015 vedené konanie o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletému dieťaťu na čas do rozvodu manželstva, ktoré dosiaľ nie je právoplatne
ukončené, pod sp. zn. 25 P 138/2015 je vedené konanie o rozvod manželstva a úpravu
výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, v ktorom
je nariadené znalecké dokazovanie, a pod sp. zn. 25 P 333/2015 je vedené konanie o návrhu
matky na pozbavenie sťažovateľa rodičovských práv k maloletému dieťaťu, ktoré dosiaľ
nie je právoplatne ukončené. Po oboznámení sa s návrhom, súvisiacimi súdnymi spismi
a viacerými listinnými dokumentmi okresný súd dospel k záveru, že „v tomto prípade je
potrebný bezodkladný autoritatívny zásah súdu tak, aby bolo zachované právo dieťaťa
na oboch rodičov, a teda sú dané podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia, ktoré
bude spočívať v dočasnej úprave styku otca s maloletou “, pričom zdôraznil,
že „bez vykonania potrebného a dôkladného dokazovania v tomto smere nie je možné,
za súčasnej situácie rozhodnúť, aká forma zverenia je v najlepšom záujme maloletej, a to
predovšetkým s poukazom na závažné tvrdenia rodičov týkajúcich sa okrem iného aj
užívania omamných látok. Všetky tvrdenia rodičov je nevyhnutné dostatočne prešetriť
a vykonať ďalšie dokazovanie, ktorého súčasťou je napríklad aj nariadenie znaleckého
dokazovania. Až následne bude možné zodpovedne rozhodnúť o tom, aká forma výkonu
starostlivosti bude v najlepšom záujme dieťaťa... Keďže sa však maloletá nachádza
vo faktickej starostlivosti matky, ktorá neumožňuje žiaden kontakt otca s maloletou
od decembra 2015“, rozhodol tak, ako to uviedol vo výrokoch napadnutého uznesenia.
S uvedeným rozhodnutím sa sťažovateľ nestotožnil, preto proti nemu podal odvolanie,
v ktorom zopakoval identické námietky ako v konaní pred okresným súdom. Krajský súd
napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil.
Sťažovateľ opakujúc identické argumenty, aké vzniesol v konaní pred všeobecnými
súdmi, v sťažnosti namieta, že „sa obidva súdy dôsledne nezamerali na zistenie a overenie
rozhodujúcich skutočností pre vydanie rozhodnutia“, pričom podľa jeho názoru „v rámci
zásady voľného hodnotenia dôkazov mali obidva súdy prihliadať k tomu, čo vyšlo
za konania najavo, a teda predovšetkým sa mali zaoberať tým, či je v záujme maloletého
dieťaťa upraviť styk v zmysle uzavretej rodičovskej dohody“.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že uznesením okresného súdu č. k. 25 P 30/2016-18 z 15. februára 2016 a uznesením
krajského súdu č. k. 11 CoP 156/2016-63 zo 14. apríla 2016 bolo porušené jeho základného
právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 32 ods. 4 listiny,
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného
života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté
uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby
sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,61 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa
na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 32 ods. 4 listiny,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného
života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 25 P 30/2016-18
z 15. februára 2016, ktorým zamietol návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného
opatrenia o zverení maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov,
a uznesením krajského súdu č. k. 11 CoP 156/2016-63 zo 14. apríla 2016, ktorým uznesenie
okresného súdu potvrdil.
K námietke porušenia označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením
okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého môže
ústavný súd konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať
predloženými sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovatelia nemôžu domáhať ochrany svojich
práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo
slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,
sa sťažovatelia môžu domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych
prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom
alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05,
IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).
Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,
ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré
sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mohol sťažovateľ podať riadny
opravný prostriedok – odvolanie, ktorý aj využil, a odvolací súd o ňom rozhodol. Keďže
napadnuté uznesenie okresného súdu bolo predmetom súdneho prieskumu realizovaného
krajským súdom, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
K námietke porušenia označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením
krajského súdu
1. Čo sa týka sťažnosti sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením (predbežným opatrením) krajského
súdu, ústavný súd vychádzajúc z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
konštatuje, že ani v tomto prípade nedisponuje právomocou na jej prerokovanie.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že v minulosti už viackrát zaujal
jednoznačné stanovisko, v ktorom vyslovil, že „Rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu
na predbežné opatrenie v súdnom konaní možno považovať za súčasť základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Predpokladom na záver
o porušení základných práv a slobôd je však také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné
alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74
a nasl., § 102 Občianskeho súdneho poriadku), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojitosti
s predbežnými opatreniami. Predbežné opatrenie ako zabezpečovací prostriedok v civilnom
procese však nemôže sám osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo
právnickej osoby (čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky)“ (m. m. I. ÚS 46/2000), resp.
že „Rozhodnutím o uložení predbežného opatrenia vydaným v občianskoprávnom konaní
môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka súdneho konania. Takéto
porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky len vtedy, ak by účastníkovi súdneho konania nebolo možné poskytnúť ochranu
prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného pred všeobecnými
súdmi. Predpokladom záveru o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie,
ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím
konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 Občianskeho súdneho poriadku),
resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom
súdnom poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami“ (m. m. II. ÚS 81/07).
Aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva vylučuje aplikovateľnosť
čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení, pretože nie sú
rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie APIS proti
Slovenskej republike z 10. 1. 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť
čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).
Podľa § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery
účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možné
vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné
opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho
dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77a OSP.
Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov
práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý
okruh vzťahov.
Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu
predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama
osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby
vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému
smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred
prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas
konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú
a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať
aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (m. m. II. ÚS 37/00, I. ÚS 46/00,
I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).
Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej
činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne
však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto
súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne III. ÚS 169/2010,
Preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že
takéto známky zjavnej svojvôle nenesie.
Krajský súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia využil procesný postup, ktorý mu
§ 219 ods. 1 OSP vyslovene umožňuje, pričom s poukazom na skutočnosť, že „v konaní
o nariadenie predbežného opatrenia sa dokazovanie nevykonáva“, svoj právny záver
o správnosti nariadeného predbežného opatrenia odôvodnil stručnou interpretáciou inštitútu
predbežného opatrenia, kde zdôraznil jeho provizórny charakter a s tým súvisiace zákonne
predpoklady na jeho vydanie. Krajský súd (rovnako ako okresný súd) deklaroval záujem
maloletej na stretávaní sa so sťažovateľom, avšak vzhľadom na „skutočnosti zistené
v oboch konaniach dostatočným spôsobom pre potreby rozhodnutia o predbežnom
opatrení“, ktoré „spochybnili otcom namietanú uzavretú mediačnú dohodu, z ktorého
dôvodu záver súdu prvého stupňa vyslovený v odôvodnení napadnutého uznesenia, že
v danom štádiu konania bez ďalšieho dokazovania nie je možné rozhodnúť, aká forma
zverenia by bola v záujme maloletej“, uznesenie okresného súdu potvrdil.
Ústavný súd je preto toho názoru, že krajským súdom prijatý záver vychádza
z logickej úvahy opierajúcej sa o primerané odôvodnenie.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná jeho
právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti týkajúcej sa námietky porušenia základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože
ochranu označeným právam sťažovateľa ako účastníka (strany) konania mu poskytuje
občianskoprávny (všeobecný) súd v meritórnom konaní, preto rozhodol o jej odmietnutí
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie.
Okrem toho ústavný súd pripomína, že do obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 240/2013). Skutočnosť,
že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným
(obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).
2. Čo sa týka námietky porušenia základného práva na starostlivosť o deti a ich
výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 32 ods. 4 listiny a práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu, ústavný súd vychádzajúc z už uvedených záverov konštatuje, že z obsahu
tohto rozhodnutia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť
k neprípustnému zásahu do označených práv sťažovateľa, a keďže medzi nimi nenašiel
žiadnu príčinnú súvislosť, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2016