Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 413/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátkou JUDr. Libušou Dočkalovou, Lachova 32, Bratislava, pre namietané porušenie

jeho základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa

Slovenskej republiky a čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava IV

č. k. -18 z 15. februára 2016 a uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. -63 zo 14. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

pre namietané porušenie jeho základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa

(ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením

Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. -18

z 15. februára 2016 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -63 zo 14. apríla 2016.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným

okresnému súdu 5. februára 2016 sa sťažovateľ (otec) domáhal nariadenia predbežného

opatrenia, na základe ktorého bude jeho maloletá dcéra (ďalej len

„maloleté dieťa“) zverená do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov tak, že každý

nepárny týždeň od pondelka od 10.00 h bude v starostlivosti matky a každý párny týždeň

od pondelka od 10.00 h bude v starostlivosti sťažovateľa. Uvedený návrh okrem

zdôraznenia záujmu maloletého dieťaťa sťažovateľ odôvodňoval uzavretím dohody

o mediácii 10. novembra 2015, predmetom ktorej bola úprava výkonu rodičovských práv

a povinností k maloletému dieťaťu na čas do rozvodu manželstva, ktorú však matka

maloletého dieťaťa po odpadnutí právnej prekážky – prepustení sťažovateľa z väzby

vo februári 2016 – odmietla dodržiavať. O tejto skutočnosti sťažovateľ informoval aj

príslušný Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, o čom bol 2. februára 2016

spísaný úradný záznam.

Okresný súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľa zamietol a nariadil predbežné

opatrenie v znení: „Otec je oprávnený s maloletým dieťaťom... predbežne sa stretávať

vo štvrtok v párnom kalendárnom týždni od 16:00 hod. do 18:00 hod. a v sobotu a v nedeľu

v nepárnom kalendárnom týždni od 14:00 hod. do 18:00 hod. a to za prítomnosti matky

maloletého dieťaťa. Otec maloletú prevezme v mieste bydliska maloletej, kde ju po ukončení

styku vráti a matka je povinná maloletú na styk riadne pripraviť.“ V odôvodnení tohto

uznesenia okresný súd poukázal na skutočnosť, že na okresnom súde je pod sp. zn.

vedené konanie o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností

k maloletému dieťaťu na čas do rozvodu manželstva, ktoré dosiaľ nie je právoplatne

ukončené, pod sp. zn. je vedené konanie o rozvod manželstva a úpravu

výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, v ktorom

je nariadené znalecké dokazovanie, a pod sp. zn. je vedené konanie o návrhu

matky na pozbavenie sťažovateľa rodičovských práv k maloletému dieťaťu, ktoré dosiaľ

nie je právoplatne ukončené. Po oboznámení sa s návrhom, súvisiacimi súdnymi spismi

a viacerými listinnými dokumentmi okresný súd dospel k záveru, že „v tomto prípade je

potrebný bezodkladný autoritatívny zásah súdu tak, aby bolo zachované právo dieťaťa

na oboch rodičov, a teda sú dané podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia, ktoré

bude spočívať v dočasnej úprave styku otca s maloletou “, pričom zdôraznil,

že „bez vykonania potrebného a dôkladného dokazovania v tomto smere nie je možné,

za súčasnej situácie rozhodnúť, aká forma zverenia je v najlepšom záujme maloletej, a to

predovšetkým s poukazom na závažné tvrdenia rodičov týkajúcich sa okrem iného aj

užívania omamných látok. Všetky tvrdenia rodičov je nevyhnutné dostatočne prešetriť

a vykonať ďalšie dokazovanie, ktorého súčasťou je napríklad aj nariadenie znaleckého

dokazovania. Až následne bude možné zodpovedne rozhodnúť o tom, aká forma výkonu

starostlivosti bude v najlepšom záujme dieťaťa... Keďže sa však maloletá nachádza

vo faktickej starostlivosti matky, ktorá neumožňuje žiaden kontakt otca s maloletou

od decembra 2015“, rozhodol tak, ako to uviedol vo výrokoch napadnutého uznesenia.

S uvedeným rozhodnutím sa sťažovateľ nestotožnil, preto proti nemu podal odvolanie,

v ktorom zopakoval identické námietky ako v konaní pred okresným súdom. Krajský súd

napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1

(ďalej len „OSP“) potvrdil.

Sťažovateľ opakujúc identické argumenty, aké vzniesol v konaní pred všeobecnými

súdmi, v sťažnosti namieta, že „sa obidva súdy dôsledne nezamerali na zistenie a overenie

rozhodujúcich skutočností pre vydanie rozhodnutia“, pričom podľa jeho názoru „v rámci

zásady voľného hodnotenia dôkazov mali obidva súdy prihliadať k tomu, čo vyšlo

za konania najavo, a teda predovšetkým sa mali zaoberať tým, či je v záujme maloletého

dieťaťa upraviť styk v zmysle uzavretej rodičovskej dohody“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,

že uznesením okresného súdu č. k. -18 z 15. februára 2016 a uznesením

krajského súdu č. k. -63 zo 14. apríla 2016 bolo porušené jeho základného

právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa a listiny,

základné právo na súdnu ochranu podľa , právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného

života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté

uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby

sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,61 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa

na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa a listiny,

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného

života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. -18

z 15. februára 2016, ktorým zamietol návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného

opatrenia o zverení maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov,

a uznesením krajského súdu č. k. -63 zo 14. apríla 2016, ktorým uznesenie

okresného súdu potvrdil.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením

okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého môže

ústavný súd konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať

predloženými sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovatelia nemôžu domáhať ochrany svojich

práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo

slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,

sa sťažovatelia môžu domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych

prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom

alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. , , ,

, , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,

ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré

sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem

iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mohol sťažovateľ podať riadny

opravný prostriedok – odvolanie, ktorý aj využil, a odvolací súd o ňom rozhodol. Keďže

napadnuté uznesenie okresného súdu bolo predmetom súdneho prieskumu realizovaného

krajským súdom, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením

krajského súdu

1. Čo sa týka sťažnosti sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením (predbežným opatrením) krajského

súdu, ústavný súd vychádzajúc z princípu subsidiarity podľa

konštatuje, že ani v tomto prípade nedisponuje právomocou na jej prerokovanie.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že v minulosti už viackrát zaujal

jednoznačné stanovisko, v ktorom vyslovil, že „Rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu

na predbežné opatrenie v súdnom konaní možno považovať za súčasť základného práva

na súdnu ochranu podľa . Predpokladom na záver

o porušení základných práv a slobôd je však také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné

alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74

a nasl., ), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v v spojitosti

s predbežnými opatreniami. Predbežné opatrenie ako zabezpečovací prostriedok v civilnom

procese však nemôže sám osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo

právnickej osoby ( )“ (m. m. ), resp.

že „Rozhodnutím o uložení predbežného opatrenia vydaným v občianskoprávnom konaní

môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka súdneho konania. Takéto

porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa Slovenskej

republiky len vtedy, ak by účastníkovi súdneho konania nebolo možné poskytnúť ochranu

prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného pred všeobecnými

súdmi. Predpokladom záveru o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie,

ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím

konania alebo v konaní o veci samej ( a nasl. a ),

resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom

súdnom poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami“ (m. m. ).

Aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva vylučuje aplikovateľnosť

čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení, pretože nie sú

rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie APIS proti

Slovenskej republike z 10. 1. 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť

čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

Podľa ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery

účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možné

vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné

opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho

dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia až .

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,

ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé

následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť

tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu

vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov

práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý

okruh vzťahov.

Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu

predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama

osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby

vyplývajúceho z alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému

smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred

prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas

konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú

a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať

aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (m. m. , ,

, , ).

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej

činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne

však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto

súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne ,

).

Preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že

takéto známky zjavnej svojvôle nenesie.

Krajský súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia využil procesný postup, ktorý mu

vyslovene umožňuje, pričom s poukazom na skutočnosť, že „v konaní

o nariadenie predbežného opatrenia sa dokazovanie nevykonáva“, svoj právny záver

o správnosti nariadeného predbežného opatrenia odôvodnil stručnou interpretáciou inštitútu

predbežného opatrenia, kde zdôraznil jeho provizórny charakter a s tým súvisiace zákonne

predpoklady na jeho vydanie. Krajský súd (rovnako ako okresný súd) deklaroval záujem

maloletej na stretávaní sa so sťažovateľom, avšak vzhľadom na „skutočnosti zistené

v oboch konaniach dostatočným spôsobom pre potreby rozhodnutia o predbežnom

opatrení“, ktoré „spochybnili otcom namietanú uzavretú mediačnú dohodu, z ktorého

dôvodu záver súdu prvého stupňa vyslovený v odôvodnení napadnutého uznesenia, že

v danom štádiu konania bez ďalšieho dokazovania nie je možné rozhodnúť, aká forma

zverenia by bola v záujme maloletej“, uznesenie okresného súdu potvrdil.

Ústavný súd je preto toho názoru, že krajským súdom prijatý záver vychádza

z logickej úvahy opierajúcej sa o primerané odôvodnenie.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná jeho

právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti týkajúcej sa námietky porušenia základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru, pretože

ochranu označeným právam sťažovateľa ako účastníka (strany) konania mu poskytuje

občianskoprávny (všeobecný) súd v meritórnom konaní, preto rozhodol o jej odmietnutí

podľa pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

Okrem toho ústavný súd pripomína, že do obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo

sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (, , , ). Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným

(obdobne , , ).

2. Čo sa týka námietky porušenia základného práva na starostlivosť o deti a ich

výchovu podľa a listiny a práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu, ústavný súd vychádzajúc z už uvedených záverov konštatuje, že z obsahu

tohto rozhodnutia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť

k neprípustnému zásahu do označených práv sťažovateľa, a keďže medzi nimi nenašiel

žiadnu príčinnú súvislosť, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2016