Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 411/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť Úradu pre verejné obstarávanie, Dunajská 68, Bratislava,

zastúpeného advokátskou kanceláriou Ružička Csekes, s. r. o., Vysoká 2/B, Bratislava,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ján Azud, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. októbra

2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Úradu pre verejné obstarávanie o d m i e t a ako podanú zjavne

neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára

2016 doručená sťažnosť Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. októbra 2015.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v postavení žalovaného

správneho orgánu účastníkom súdneho konania v správnom súdnictve vedenom pred

krajským súdom pod sp. zn. , ktorého predmetom bolo preskúmanie zákonnosti

jej rozhodnutia č. 13654-9000/2013-KR/6 z 9. decembra 2013, ktorým sťažovateľ podľa

v spojení s o verejnom

obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o verejnom obstarávaní“) zastavil konanie o námietkach. Krajský súd

preskúmavané správne rozhodnutie podľa

(ďalej len „OSP“) zrušil a vrátil sťažovateľovi na ďalšie konanie.

Predmetné správne rozhodnutie bolo sťažovateľom vydané ako rozhodnutie

o odvolaní proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa č. 10499-6000/2013-

ON/258 z 5. novembra 2013 z dôvodu, že zo strany odvolateľa (žalobcu v konaní pred

všeobecným súdom, pozn.) nebol v zákonnej lehote zaslaný doklad o zaplatení kaucie,

o ktorej odvolateľ (žalobca) tvrdil, že ju zaplatil a potvrdenie o tom doručil 5. decembra

2013, t. j. 4 dni pred vydaním preskúmavaného správneho rozhodnutia.

Krajský súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia na to, že predmetné verejné

obstarávanie začalo dňom vyhlásenia verejnej súťaže vo Vestníku verejného obstarávania

1. júna 2013. V zmysle § 155m ods. 1 a 3 zákona o verejnom obstarávaní bol teda pre

konanie platný a účinný zákon o verejnom obstarávaní v znení do 30. júna 2013. Z toho

okrem iného vyvodil, že proti rozhodnutiu o námietkach nebolo v tomto prípade prípustné

odvolanie, ktoré ako riadny opravný prostriedok pripustila až zmena zavedená zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o verejnom obstarávaní

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov s účinnosťou od 1. júla 2013. Dospel k záveru, že sťažovateľ „postupoval

v rozpore s účinnou právnou úpravou, keď na základe nesprávneho poučenia v rozhodnutí

o námietkach pripustil možnosť podať opravný prostriedok - odvolanie voči rozhodnutiu

o námietkach doručenom navrhovateľovi, a kontrolovanému - žalobcovi. Nesprávne

poučenie o opravnom prostriedku však nemôže zakladať takéto právo v rozpore so

zákonom. Žalovaný z uvedeného dôvodu vydal rozhodnutie na základe neúčinného

právneho predpisu, a preto ho súd podľa ust. zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie.“

Sťažovateľ označil rozsudok krajského súdu za arbitrárny, trpiaci viacerými vadami

majúcimi pôvod v procesných pochybeniach krajského súdu, následkom ktorých došlo

k porušeniu jeho základného práva podľa a zároveň došlo aj k porušeniu

a 144 ods. 1 . Je toho názoru, že dotknutý rozsudok „trpí niekoľkými

závažnými vadami, ktoré sú v rozpore so zásadami právneho štátu, predovšetkým čo sa týka

prístupu k spravodlivosti na nezávislom a nestrannom súde. Taktiež napadnutý rozsudok je

v priamom rozpore s nedávne vydaným rozhodnutím toho istého súdu v obdobnej veci, čím

KS BA zakladá vo svojej rozhodovacej praxi neodôvodnené rozdiely, a teda popiera

princípy právneho štátu.“.

Podľa jeho názoru krajský súd vychádzal z nesprávnej aplikácie prechodných

ustanovení podľa § 155m zákona o verejnom obstarávaní, pretože opomenul § 155m ods. 5

zákona o verejnom obstarávaní a nesprávne na vec aplikoval § 155m ods. 1, 3 a 4 zákona

o verejnom obstarávaní. Poukázal pritom na skutočnosť, že verejná súťaž bola vyhlásená

1. júna 2013, námietky, ktoré boli predmetom jeho rozhodnutia, však boli sťažovateľovi

doručené až 19. augusta 2013 a konanie o nich sa začalo až 30. septembra 2013, t. j.

jedenásty deň odo dňa doručenia informácie podľa § 136 ods. 9 písm. e) zákona o verejnom

obstarávaní, ktorú odvolateľ (žalobca) ako kontrolovaný doručil sťažovateľovi

19. septembra 2013.

Sťažovateľ poukázal tiež na uznesenie krajského súdu č. k. -81

z 24. marca 2015, ktorým zastavil konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

sťažovateľa č. 9122-6000/2013-ON/2007 z 12. augusta 2013, t. j. rozhodnutia, ktoré

v odvolacom konaní sťažovateľ preskúmaval. Krajský súd v tejto veci vyslovil, že „V čase

podania námietok už bolo účinné ustanovenie § 155m zákona o verejnom obstarávaní, ktoré

vo svojom odseku 5 určuje, že konanie o námietkach vo veciach, kde bola námietka podaná

do 30. júna 2013, sa dokončí podľa predpisov účinných do 30. júna 2013. Z daného potom

a contrario vyplýva, že v konaní o námietkach, podaných po 01.07.2013, ako to bolo

v žalobcovom prípade, sa postupuje podľa novoprijatých predpisov, bez ohľadu na

skutočnosť, že samotná verejná súťaž bola začatá pred 17.02.2013.

Ďalej je potrebné poukázať na skutočnosť, že žalovaný rozhodoval podľa § 139

ods. 2 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní, resp. § 139 ods. 2 písm. a) zákona

o verejnom obstarávaní, teda proti rozhodnutiu č. 9122-6000/2013-ON/207 z 12.08.2013

bolo podľa § 142 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní prípustné podanie odvolania. Tento

opravný prostriedok však žalobca nevyužil a dňa 23.08.2013 podal žalobu tunajšiemu

súdu.“.

Sťažovateľ zdôraznil, že ďalej konal v zmysle tohto uznesenia, s ktorým je rozsudok,

ktorý je predmetom jeho sťažnosti, v príkrom rozpore. Napadnutý rozsudok podľa

sťažovateľa „zakladá stav právnej neistoty, kedy v skutkovo zhodných prípadoch v krátkom

časovom období (a teda nemožno hovoriť o právnom vývoji) vznikajú neodôvodnené

rozdiely. Tieto skutočnosti sú podľa sťažovateľa nezlučiteľné s princípmi právneho štátu

a zároveň popierajú právo na spravodlivý súdny proces v zmysle SR.

Sťažovateľ pritom poukazuje na nižšie uvedenú judikatúru Ústavného súdu SR.“.

Poukázal tiež na nález ústavného súdu sp. zn. , v zmysle ktorého

„k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.

), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu

o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju

nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. ,

, ).“.

Napriek tomu, že je orgánom štátnej správy a je si vedomý rozhodovacej praxe

ústavného súdu, v zmysle ktorej štát v zásade nie je nositeľom základných práv, je

sťažovateľ toho názoru, že sú tu osobitné okolnosti, s ohľadom na ktoré je namieste

pripustiť výnimku z tohto postoja.

Dodal, že si je vedomý aj tej skutočnosti, že «napadnutý rozsudok bol vydaný v

rámci súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutí orgánu verejnej správy, čím spadá pod

správne súdnictvo, ktorého účelom je ochrana práv osôb pred nezákonnými zásahmi

orgánmi verejnej správy poskytovaná nezávislými a nestrannými súdmi. Sťažovateľ v

žiadnom prípade neopomína, ani nepopiera realizáciu práva podľa SR

a taktiež sa nebráni výkonu dohľadu nad svojou rozhodovacou právomocou zo strany

súdnej moci. Zároveň však zastáva názor, že v súlade s princípom trojdelenia moci, ako

esenciálneho elementu demokratického a právneho štátu, ingerencia jednej moci (v tomto

prípade súdnej) do výkonu činnosti inej moci (v tomto prípade výkonnej) nesmie byť

bezhraničná, aby sa nestala zneužiteľnou. Sťažovateľ má za to, že aj orgánom výkonnej

moci by v rámci naplnenia postulátov teórie bŕzd a protiváh mali byť poskytnuté určité

garancie pred zneužívaním dominancie súdnej moci, osobitne v prípade, keď normatívna

právna úprava zakotvuje výnimku z dvojinštančnosti konania a priznáva „posledné slovo“

už prvostupňovému súdu a nepripúšťa ani podanie dovolania. Sťažovateľ pripomína, že

úlohou predovšetkým všeobecných súdov by malo byť nachádzanie spravodlivosti

prostredníctvom správnej interpretácie pozitívneho práva, prípadne jeho dotvorenie (v

správnom súdnictve ide taktiež o zamedzenie excesom správnych orgánov) a nie jeho

deformácia. Aj keď právny poriadok SR je založený na zásadách kontinentálneho právneho

systému, nemožno úplne zaznávať „precedentálny“ rozmer súdnych rozhodnutí najmä s

ohľadom na ich preventívnu a výchovnú funkciu a princíp právnej istoty a z neho

vyplývajúcu požiadavku na predvídateľnosť súdnych rozhodnutí.».

Vzhľadom na uvedené navrhol, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie

a nálezom takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave, spis. zn. z 30. 10. 2015 boli porušené základné práva sťažovateľa

podľa SR.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, spis. zn.

z 30. 10. 2015 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v lehote do

troch dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že jeho úlohou nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa (m. m.

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (m. m. , , , ,

).

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa

predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané

( a ) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa

.

Podľa § 109 ods. 1 prvej vety zákona o verejnom obstarávaní úrad je ústredným

orgánom štátnej správy pre verejné obstarávanie.

Ako z citovaného vyplýva, namietať porušenie svojich

základných práva alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd formou sťažnosti

podanej ústavnému súdu môžu iba fyzické alebo právnické osoby.

Rovnako podľa sťažnosť môže podať fyzická osoba

alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ je zákonom o verejnom obstarávaní definovaný ako ústredný orgán

štátnej správy, ktorý v konaní pred všeobecným súdom – v správnom súdnictve v tomto

postavení aj vystupoval.

Tejto skutočnosti si je sťažovateľ, ako vyplýva z jeho sťažnosti, vedomý, keď sám

poukázal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. , hoci poukazuje na existenciu

osobitných dôvodov spočívajúcich najmä v dvoch protichodných názoroch toho istého

krajského súdu vo vzťahu k tomu istému správnemu konaniu, v ktorom ale boli postupne

vydané dve rozhodnutia – prvostupňové a rozhodnutie o podanom odvolaní.

Sťažovateľom uvádzané skutočnosti však podľa názoru ústavného súdu nemôžu byť

dôvodom na prijatie sťažnosti v danej veci a hoci sa môžu pre sťažovateľa javiť ako

závažnej povahy, ich dosah nemá schopnosť poškodiť jeho základné práva, pretože nie je

ich nositeľom.

Vo veci sťažovateľa ako správneho orgánu, ktorého rozhodnutie vydané v správnom

konaní bolo zrušené a vec mu vrátená na ďalšie konanie, teda bude o podanom odvolaní

konať a rozhodovať znovu. Sťažovateľ je aktívnym orgánom aplikujúcim a interpretujúcim

zákon a ním namietaná existencia dvoch diametrálne odlišných rozhodnutí v tej istej veci je

skutočnosťou, s ktorou sa bude musieť vysporiadať. Ústavnému súdu totiž neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov je zverená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je podľa o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20

ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené najvyššiemu súdu (resp. jeho

plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

(, ). Do tejto kompetencie najvyššieho súdu nemá ústavný súd

oprávnenie zasahovať.

To však, samozrejme, nezbavuje všeobecné súdy povinnosti postupovať pri svojej

rozhodovacej činnosti aplikovať zákony v ich relevantnom znení. V prípade konaní

v správnom súdnictva teda tiež rešpektovanie , v zmysle ktorého je pri

preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol

v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na

preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Na tento skutkový stav je nevyhnutné v zmysle

zákazu retroaktivity aplikovať právne predpisy platné a účinné v relevantnom čase.

V situácii častých legislatívnych zmien toto vyžaduje tiež pozorné čítanie a aplikácia

prechodných ustanovení predpisov, vo vzťahu ku ktorým je zákonnosť dotknutého

správneho rozhodnutia preskúmavaná.

Keďže sťažovateľ ako orgán verejnej správy je osobou, ktorá je zjavne neoprávnená

na podanie sťažnosti podľa , ústavný súd odmietol jeho sťažnosť už pri

predbežnom prerokovaní ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2016