Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 521/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného

advokátom Mgr. Markom Parom, Šancová 48, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. októbra

2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2016

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Markom Parom,

Šancová 48, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 27. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Špecializovaného

trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) č. k. PK-2 -5010

z 27. apríla 2015 (ďalej aj „rozsudok špecializovaného trestného súdu“) na vo výroku

rozsudku uvedenom skutkovom základe uznaný za vinného v bode 1 zo spáchania zločinu

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

„v jednočinnom súbehu s obzvlášť závažným zločinom nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

písmeno c), “ a v bode 2 zo spáchania obzvlášť závažného

zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d), ods. 2 písm. a)

a ods. 3 písm. c) . Za to bol sťažovateľovi okrem iného podľa

za použitia , , a ,

ods. 1 a a „a nálezu Ústavného súdu SR č. “

uložený úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov, na výkon ktorého bol

podľa zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným

stupňom stráženia. Označeným rozsudkom špecializovaný trestný súd podľa § 334 ods. 4

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) potvrdil schválenie dohody o uznaní viny a prijatí trestu (ďalej len „dohoda

o vine a treste“) uzavretej 13. marca 2015 medzi prokurátorom Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a sťažovateľom ako obvineným.

Špecializovaný trestný súd rozsudkom č. k. PK-2 -5010 z 27. apríla 2015

podľa tiež zrušil výrok o treste z rozsudku Okresného súdu

Bratislava V sp. zn. zo 7. októbra 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 3. apríla 2014, ktorým bol sťažovateľovi za pokus

zločinu ublíženia na zdraví podľa k Trestného

zákona a prečin výtržníctva podľa a

s poukazom na uložený úhrnný a súhrnný trest odňatia

slobody vo výmere 6 rokov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu

s minimálnym stupňom stráženia, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo

nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2 zo 6. mája 2015

vydaným vyššou súdnou úradníčkou v spojení s uznesením predsedníčky senátu

špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2 z 28. mája 2015 bola podľa § 45

ods. 1 a 2 a do úhrnného a súhrnného

trestu odňatia slobody uloženého sťažovateľovi rozsudkom špecializovaného trestného súdu

započítaná doba, počas ktorej bol sťažovateľ vo väzbe (od 21. augusta 2013 do 23. mája

2014), a doba, počas ktorej bol na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp. zn.

zo 7. októbra 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 3. apríla 2014 vo výkone trestu odňatia slobody (od 23. mája 2014 do

27. apríla 2015).

Sťažovateľ prostredníctvom obhajcu 4. mája 2015 podal Okresnému súdu Trnava

(ďalej len „okresný súd“) žiadosť o zmenu spôsobu výkonu trestu odňatia slobody

uloženého mu rozsudkom špecializovaného trestného súdu, ktorou žiadal o preradenie

z ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia do ústavu na výkon trestu

s minimálnym stupňom stráženia. Okresný súd uznesením sp. zn. zo 6. júla

2015 žiadosť sťažovateľa o zmenu spôsobu výkonu trestu podľa § 411 ods. 1 Trestného

poriadku zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ prostredníctvom

obhajcu v zákonnej lehote sťažnosť, ktorú Krajský súd v Trnave napadnutým uznesením

zamietol ako nedôvodnú podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu okrem iného uvádza:

«V konaní sp. zn. PK-2 uložil Špecializovaný trestný súd uvedený súhrnný

trest porušením zákona v môj prospech, nakoľko mal ukladať „samostatný“ trest, keďže

neboli splnené podmienky pre ukladanie súhrnného trestu podľa § 42 Tr. zák...

... Dňa 04. 05. 2015 som prostredníctvom svojho obhajcu podal na Okresnom súde

Trnava žiadosť o zmenu spôsobu výkonu trestu odňatia slobody z ústavu so stredným

stupňom stráženia do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Rozhodujúcou otázkou bolo posúdenie, či som s ohľadom na pochybenie Špecializovaného

trestného súdu v môj prospech vykonal zodpovedajúcu časť trestu v rozsahu 1/3.

... V mojom prípade som bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, sp. zn.

uznaný za vinného a odsúdený už dňa 23. 07. 2012, kde následne bol po

mojom odvolaní predmetný rozsudok zrušený uznesením Krajského súdu v Bratislave,

sp. zn. zo dňa 16. 05. 2013. Po doplnení dokazovania v zmysle uznesenia

odvolacieho súdu bol opätovne vyhlásený rozsudok a to dňa 07. 10. 2013,

ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03. 04. 2014.

V zmysle ako aj ustálenej súdnej praxe ak bol trestný čin spáchaný

po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku súdom prvého stupňa, nejde o súbeh a teda je

vylúčené uloženie súhrnného trestu a to aj vtedy ak bol tento rozsudok v ďalšom konaní

zrušený a nový odsudzujúci rozsudok súd prvého stupňa vyhlásil až po spáchaní trestného

činu, za ktorý sa ukladá trest (R 52/1971). Okrem toho pokiaľ bol obvinenému uložený

súhrnný trest a neskôr bol ďalším rozsudkom uznaný za vinného pre trestný čin spáchaný

po vyhlásení prvého rozsudku a pred vyhlásením rozsudku, ktorým mu bol uložený súhrnný

trest nejde v prípade posledného odsúdenia o súbeh trestných činov, ale o recidívu, takže je

nutné ukladať samostatný trest (R 34/1965).

V zmysle vyššie uvedeného (keďže som skutok, ktorý bol predmetom konania pred

Špecializovaným trestným súdom v konaní sp. zn. PK-2 spáchal po dni

23. 07. 2012 ako aj až po vyhlásení prvého odsudzujúceho rozsudku sp. zn. ,

ku ktorému bol ukladaný súhrnný trest v konaní sp. zn. ) nebolo možné v konaní

pred Špecializovaným trestným súdom, sp. zn. PK-2 ukladať súhrnný trest

k odsúdeniu rozsudkom v konaní pred Okresným súdom Bratislava V. sp. zn. ,

ale mal byť ukladaný „samostatný“ trest.

... Nakoľko mi trest vykonaný v rámci odsúdenia pod sp. zn. už raz a to

uznesením Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. započítaný do výkonu trestu

pod touto spisovou značkou bol, nejestvuje dôvod na jeho opätovné započítanie v konaní

pod sp. zn. PK-2 .

Pokiaľ však bol porušený zákon v môj prospech nie je možné vyvodzovať z daného

rozhodnutia následky vedúce k môjmu neprospechu a ujme v podobe „straty“ reálne

vykonanej časti trestu odňatia slobody.

... V rámci svojho rozhodnutia sa však Krajský súd v Trnave žiadnym spôsobom

nevysporiadal s mojou argumentáciou, že som s ohľadom na porušenie zákona v môj

prospech pri uložení súhrnného (a nie samostatného trestu) nevyhnutne vykonal

požadovanú 1/3 uloženého trestu.

Napriek tomu, že mi na nastolenú otázku nedal Krajsky súd v Trnave adekvátnu

odpoveď, som presvedčený, že v prípade ak mi bol v rozpore so zákonom avšak v môj

prospech uložený „súhrnný trest k súhrnnému trestu“, tak nie je daný dôvod, aby sa pri

rozhodovaní o mojich návrhoch a žiadostiach podľa §, 415 do celkovej

výmery trestu odňatia slobody 11 (jedenásť) rokov nezapočítala aj doba výkonu trestu

pôvodne pod sp. zn. , ktorá bola samostatným rozhodnutím započítaná do trestu

ktorý mi bol uložený ako súhrnný trest rozsudkom sp. zn. .»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn. zo dňa 27. 10. 2015

ako aj jemu prechádzajúcim konaním, ktorým bola podľa

sťažnosť odsúdeného ako nedôvodná zamietnutá bolo porušené základné

právo na spravodlivý súdny proces garantované

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa , o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov zrušuje Ústavný súd

Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. zo dňa

27.10.2015 a vec vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Trnave.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

II.1 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

a o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ústavný súd

v súlade so svojou ustálenou judikatúrou, ako aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva konštatuje, že označený článok dohovoru je z vecného hľadiska (ratione materiae)

v trestných veciach aplikovateľný v zásade len na rozhodovanie vo veci samej a nevzťahuje

sa na konania, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o vine a treste, resp. o „oprávnenosti

trestného obvinenia“ (m. m. , , ).

Pokiaľ ide o výkon rozhodnutí v trestných veciach, kam patrí aj konanie o zmene

spôsobu výkonu uloženého trestu, je čl. 6 dohovoru „vo svojej trestnej časti“ zásadne

neaplikovateľný, pretože tu už nejde o rozhodovanie o „oprávnenosti trestného obvinenia“.

Rôzne konania týkajúce sa okolností výkonu uložených trestov (najmä trestu odňatia

slobody) môžu podliehať ochrane podľa čl. 6 dohovoru len za predpokladu, že ide

o rozhodovanie o „občianskych právach a záväzkoch“ (pozri napr. rozhodnutie vo veci Enea

proti Taliansku, rozsudok zo 17. 9. 2009).

Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1

dohovoru je materiálna povaha predmetu konania, ktorá v trestných veciach zásadne

nepresahuje právoplatné rozhodnutie o vine a treste.

Na základe uvedeného z dôvodu, že sťažovateľom označený čl. 6 ods. 1 dohovoru je

v jeho posudzovanej veci neaplikovateľný, ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

K porušeniu základného práva sťažovateľa podľa došlo podľa

neho tým, že krajský súd sa v napadnutom uznesení dostatočným spôsobom nevysporiadal

s jeho námietkami proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť

o zmenu spôsobu výkonu trestu odňatia slobody. Podstata výhrad sťažovateľa pritom

spočívala v jeho námietke, že rozsudkom špecializovaného trestného súdu mu bol uložený

súhrnný trest nesprávne, „porušením zákona v jeho prospech“, čo podľa sťažovateľa viedlo

k nesprávnemu záveru okresného súdu, ako aj krajského súdu o nesplnení zákonom

ustanovenej podmienky možnej zmeny spôsobu výkonu trestu spočívajúcej v nevyhnutnosti

vykonania aspoň jednej tretiny uloženého trestu odňatia slobody.

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných

súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (, ,

). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len

vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za

následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského

súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti, pričom vzal do úvahy aj obsah

predchádzajúceho uznesenia okresného súdu, s ktorým tvoria jeden celok (,

, ).

Okresný súd uznesenie, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa o zmenu spôsobu

výkonu trestu odňatia slobody, odôvodnil okrem iného takto:

„... Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že u odsúdeného

neboli splnené podmienky na zmenu spôsobu výkonu trestu odňatia slobody do ústavu s

nižším stupňom stráženia v zmysle citovaného ustanovenia

v znení neskorších predpisov. Odsúdenému uplynie lehota na podanie návrhu na zmenu

spôsobu výkonu trestu odňatia slobody až dňa 21. 04. 2017, teda po vykonaní 1/3 z jedenásť

ročného trestu odňatia (slobody, pozn.), ktorý vykonáva od 21. 08. 2013. Odsúdený v

súčasnosti nemá do výkonu trestu odňatia slobody uloženého Špecializovaným trestným

súdom v Pezinku, sp. zn. PK-2 právoplatne započítaný výkon trestu odňatia

slobody v trestnej veci Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. . Navyše, odsúdený

program zaobchádzania plní iba čiastočne a jeho resocializačná prognóza sa vzhľadom na

stredné riziko sociálneho zlyhania javí ako menej priaznivá. Bolo prihliadnuté tiež na

charakter spáchanej trestnej činnosti, ako aj na dĺžku nevykonaného trestu. Zmenou

spôsobu výkonu trestu odňatia slobody do ústavu s minimálnym stupňom stráženia by nebol

u odsúdeného naplnený jeden zo základných účelov trestu, ktorým je vytvorenie podmienok

na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život (individuálna prevencia).“

Krajský súd rozhodujúci o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:

„... sťažnostný súd konštatuje, že senát Okresného súdu v Trnave v posudzovanej veci

postupoval v súlade so zákonom a správne, keď na podklade spisového materiálu dospel

k záveru, že odsúdený v súčasnosti nespĺňa formálne a ani materiálne podmienky k tomu,

aby bol preradený vo výkone trestu odňatia slobody z podmienok stredného do podmienok

minimálneho stupňa stráženia. Súd I. stupňa v potrebnom rozsahu vyplývajúcom z č. l. 53-

56 spisu vykonal dňa 06. 07. 2015 verejné zasadnutie za prítomnosti všetkých oprávnených

procesných strán a rozhodol v súlade so zisteným skutkovým stavom a v súlade so správnou

súdnou praxou. Všetky prezentované závery okresného súdu si sťažnostný súd v rámci

postupu svojho konania plne osvojuje, pričom na ne ako na správne iba odkazuje, a to bez

potreby opakovania takýchto dôvodov vo svojom sťažnostnom uznesení. Dodáva len, že

okresný súd správne skonštatoval, že nie je splnená lehota na podanie žiadosti, keď pri

stanovení lehoty vychádzal z právoplatného rozsudku Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku zo dňa 27. 04. 2015, sp. zn. PK-2 ako i z uznesenia Špecializovaného

trestného súdu zo dňa 06. 05. 2015, sp. zn. PK-2 , v spojení s uznesením

predsedníčky senátu zo dňa 28. 5. 2015, kde mu v bode I. podľa § 45 ods. 1, 2 Tr. zák.

a boli do úhrnného a súhrnného trestu odňatia slobody uloženého

rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, sp. zn. PK-2 zo dňa 27. 04. 2015

započítaná doba strávená vo väzbe odo dňa 21. 08. 2013 do dňa 23. 05. 2014 ako aj doba,

ktorú [som] strávil vo výkone trestu odňatia slobody na základe rozsudku Okresného súdu

Bratislava V, sp. zn. a to odo dňa 23. 05. 2014 do dňa 27. 04. 2015, teda nie

je splnená formálna podmienka vo forme vykonania 1/3 trestu a taktiež materiálna

podmienka s ohľadom na záver, že stanovené ciele programu plní len čiastočne,

resocializačná prognóza je menej priaznivá (s prihliadnutím na opakovanú trestnú činnosť

a odsúdenie za obzvlášť závažný zločin) neboli ani podľa zistení sťažnostného súdu splnené

podmienky na preradenie odsúdeného v zmysle do miernejšieho ústavu

na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.“

Po preskúmaní sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj dokumentácie k nej

priloženej, vychádzajúc najmä z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

a odôvodnenia uznesenia okresného súdu, ktorých podstatný obsah vzťahujúci sa

na predmet konania je citovaný v časti II.2 tohto uznesenia, ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľom napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 27. októbra 2015, ako ani postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nevykazujú znaky

zjavnej neodôvodnenosti, svojvôle alebo arbitrárnosti. Krajský súd, reagujúc na podstatné

výhrady sťažovateľa uplatnené v jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, náležitým

a ústavne konformným spôsobom objasnil, prečo považoval rozhodnutie prvostupňového

súdu za zákonné a vecne správne.

Vo vzťahu k podstate námietok sťažovateľa, ktoré v konečnom dôsledku smerujú

voči výroku rozsudku špecializovaného trestného súdu, ktorým bol sťažovateľovi uložený

súhrnný trest, ústavný súd konštatuje, že okresný súd rozhodujúci o návrhu sťažovateľa na

zmenu spôsobu výkonu trestu, ako ani krajský súd rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu

prvostupňového súdu nemali dôvod a ani právomoc akýmkoľvek spôsobom spochybňovať

právoplatný odsudzujúci rozsudok, ktorým bol sťažovateľovi uložený nepodmienečný

súhrnný trest odňatia slobody, a zo sťažovateľom tvrdenej nezákonnosti výroku o treste

vyvodzovať akékoľvek právne závery. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd, ako aj

krajský súd v posudzovanej veci sťažovateľa procesným postupom podľa Trestného

poriadku ústavne súladným spôsobom interpretovali a aplikovali zákonné podmienky

možnej zmeny spôsobu výkonu trestu odňatia slobody ustanovené v

Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov vrátane obligatórnej podmienky vykonania aspoň jednej tretiny

uloženého trestu [§ 9 ods. 4 písm. a) uvedeného zákona].

Nad rámec už uvedeného ústavný súd pripomína, že obsahom základného práva na

súdnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy strany trestného konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne konformný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať

ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. Ak to tak je, ústavný súd nemá

dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí všeobecných súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (m. m. napr. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje z ústavného hľadiska také relevantné

nedostatky, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu

porušenia označeného základného práva sťažovateľa. Ústavný súd preto aj túto časť

sťažnosti sťažovateľa na predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu

a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2016