Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 521/2016
PDF · 233.44 KB
No categories available
II. ÚS 521/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného
advokátom Mgr. Markom Parom, Šancová 48, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 174/2015 a jeho uznesením z 27. októbra
2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2016
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Markom Parom,
Šancová 48, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 174/2015 (ďalej
aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 27. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Špecializovaného
trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) č. k. PK-2 T/6/2015-5010
z 27. apríla 2015 (ďalej aj „rozsudok špecializovaného trestného súdu“) na vo výroku
rozsudku uvedenom skutkovom základe uznaný za vinného v bode 1 zo spáchania zločinu
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
„v jednočinnom súbehu s obzvlášť závažným zločinom nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písmeno c), d) Trestného zákona“ a v bode 2 zo spáchania obzvlášť závažného
zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d), ods. 2 písm. a)
a ods. 3 písm. c) Trestného zákona. Za to bol sťažovateľovi okrem iného podľa § 172 ods. 3
Trestného zákona za použitia § 38 ods. 2, § 36 písm. l), § 39 ods. 2 písm. d) a ods. 4, § 42
ods. 1 a § 41 ods. 1 a 2 Trestného zákona „a nálezu Ústavného súdu SR č. 428/2012 Z. z.“
uložený úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov, na výkon ktorého bol
podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráženia. Označeným rozsudkom špecializovaný trestný súd podľa § 334 ods. 4
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) potvrdil schválenie dohody o uznaní viny a prijatí trestu (ďalej len „dohoda
o vine a treste“) uzavretej 13. marca 2015 medzi prokurátorom Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a sťažovateľom ako obvineným.
Špecializovaný trestný súd rozsudkom č. k. PK-2 T/6/2015-5010 z 27. apríla 2015
podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona tiež zrušil výrok o treste z rozsudku Okresného súdu
Bratislava V sp. zn. 4 T 120/2010 zo 7. októbra 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 2 To 29/2014 z 3. apríla 2014, ktorým bol sťažovateľovi za pokus
zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona k § 155 ods. 1 Trestného
zákona a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona uložený úhrnný a súhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 6 rokov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2 T/6/2015 zo 6. mája 2015
vydaným vyššou súdnou úradníčkou v spojení s uznesením predsedníčky senátu
špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2 T/6/2015 z 28. mája 2015 bola podľa § 45
ods. 1 a 2 Trestného zákona a § 414 ods. 1 Trestného poriadku do úhrnného a súhrnného
trestu odňatia slobody uloženého sťažovateľovi rozsudkom špecializovaného trestného súdu
započítaná doba, počas ktorej bol sťažovateľ vo väzbe (od 21. augusta 2013 do 23. mája
2014), a doba, počas ktorej bol na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp. zn.
4 T 120/2010 zo 7. októbra 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
2 To 29/2014 z 3. apríla 2014 vo výkone trestu odňatia slobody (od 23. mája 2014 do
27. apríla 2015).
Sťažovateľ prostredníctvom obhajcu 4. mája 2015 podal Okresnému súdu Trnava
(ďalej len „okresný súd“) žiadosť o zmenu spôsobu výkonu trestu odňatia slobody
uloženého mu rozsudkom špecializovaného trestného súdu, ktorou žiadal o preradenie
z ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia. Okresný súd uznesením sp. zn. 2 Nt 74/2015 zo 6. júla
2015 žiadosť sťažovateľa o zmenu spôsobu výkonu trestu podľa § 411 ods. 1 Trestného
poriadku zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ prostredníctvom
obhajcu v zákonnej lehote sťažnosť, ktorú Krajský súd v Trnave napadnutým uznesením
zamietol ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu okrem iného uvádza:
«V konaní sp. zn. PK-2 T/6/2015 uložil Špecializovaný trestný súd uvedený súhrnný
trest porušením zákona v môj prospech, nakoľko mal ukladať „samostatný“ trest, keďže
neboli splnené podmienky pre ukladanie súhrnného trestu podľa § 42 Tr. zák...
... Dňa 04. 05. 2015 som prostredníctvom svojho obhajcu podal na Okresnom súde
Trnava žiadosť o zmenu spôsobu výkonu trestu odňatia slobody z ústavu so stredným
stupňom stráženia do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Rozhodujúcou otázkou bolo posúdenie, či som s ohľadom na pochybenie Špecializovaného
trestného súdu v môj prospech vykonal zodpovedajúcu časť trestu v rozsahu 1/3.
... V mojom prípade som bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, sp. zn.
4 T/120/2010 uznaný za vinného a odsúdený už dňa 23. 07. 2012, kde následne bol po
mojom odvolaní predmetný rozsudok zrušený uznesením Krajského súdu v Bratislave,
sp. zn. 2 To/11/2013 zo dňa 16. 05. 2013. Po doplnení dokazovania v zmysle uznesenia
odvolacieho súdu bol opätovne vyhlásený rozsudok 4 T/120/2010 a to dňa 07. 10. 2013,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03. 04. 2014.
V zmysle Trestného zákona ako aj ustálenej súdnej praxe ak bol trestný čin spáchaný
po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku súdom prvého stupňa, nejde o súbeh a teda je
vylúčené uloženie súhrnného trestu a to aj vtedy ak bol tento rozsudok v ďalšom konaní
zrušený a nový odsudzujúci rozsudok súd prvého stupňa vyhlásil až po spáchaní trestného
činu, za ktorý sa ukladá trest (R 52/1971). Okrem toho pokiaľ bol obvinenému uložený
súhrnný trest a neskôr bol ďalším rozsudkom uznaný za vinného pre trestný čin spáchaný
po vyhlásení prvého rozsudku a pred vyhlásením rozsudku, ktorým mu bol uložený súhrnný
trest nejde v prípade posledného odsúdenia o súbeh trestných činov, ale o recidívu, takže je
nutné ukladať samostatný trest (R 34/1965).
V zmysle vyššie uvedeného (keďže som skutok, ktorý bol predmetom konania pred
Špecializovaným trestným súdom v konaní sp. zn. PK-2 T/6/2015 spáchal po dni
23. 07. 2012 ako aj až po vyhlásení prvého odsudzujúceho rozsudku sp. zn. 4 T/60/2009,
ku ktorému bol ukladaný súhrnný trest v konaní sp. zn. 4 T/120/10) nebolo možné v konaní
pred Špecializovaným trestným súdom, sp. zn. PK-2 T/6/2015 ukladať súhrnný trest
k odsúdeniu rozsudkom v konaní pred Okresným súdom Bratislava V. sp. zn. 4 T/120/2010,
ale mal byť ukladaný „samostatný“ trest.
... Nakoľko mi trest vykonaný v rámci odsúdenia pod sp. zn. 4 T/60/09 už raz a to
uznesením Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 4 T/120/10 započítaný do výkonu trestu
pod touto spisovou značkou bol, nejestvuje dôvod na jeho opätovné započítanie v konaní
pod sp. zn. PK-2 T/6/2015.
Pokiaľ však bol porušený zákon v môj prospech nie je možné vyvodzovať z daného
rozhodnutia následky vedúce k môjmu neprospechu a ujme v podobe „straty“ reálne
vykonanej časti trestu odňatia slobody.
... V rámci svojho rozhodnutia sa však Krajský súd v Trnave žiadnym spôsobom
nevysporiadal s mojou argumentáciou, že som s ohľadom na porušenie zákona v môj
prospech pri uložení súhrnného (a nie samostatného trestu) nevyhnutne vykonal
požadovanú 1/3 uloženého trestu.
Napriek tomu, že mi na nastolenú otázku nedal Krajsky súd v Trnave adekvátnu
odpoveď, som presvedčený, že v prípade ak mi bol v rozpore so zákonom avšak v môj
prospech uložený „súhrnný trest k súhrnnému trestu“, tak nie je daný dôvod, aby sa pri
rozhodovaní o mojich návrhoch a žiadostiach podľa §§ 411, 415 Tr. por. do celkovej
výmery trestu odňatia slobody 11 (jedenásť) rokov nezapočítala aj doba výkonu trestu
pôvodne pod sp. zn. 4 T/60/09, ktorá bola samostatným rozhodnutím započítaná do trestu
ktorý mi bol uložený ako súhrnný trest rozsudkom sp. zn. 4 T/120/2010.»
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6 Tos/174/2015 zo dňa 27. 10. 2015
ako aj jemu prechádzajúcim konaním, ktorým bola podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.
sťažnosť odsúdeného ako nedôvodná zamietnutá bolo porušené základné
právo na spravodlivý súdny proces garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa § 56 ods. 2, 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov zrušuje Ústavný súd
Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6Tos/174/2015 zo dňa
27.10.2015 a vec vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Trnave.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa
obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20
a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
II.1 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
a o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ústavný súd
v súlade so svojou ustálenou judikatúrou, ako aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva konštatuje, že označený článok dohovoru je z vecného hľadiska (ratione materiae)
v trestných veciach aplikovateľný v zásade len na rozhodovanie vo veci samej a nevzťahuje
sa na konania, ktorých predmetom nie je rozhodovanie o vine a treste, resp. o „oprávnenosti
trestného obvinenia“ (m. m. III. ÚS 548/2011, II. ÚS 441/2012, III. ÚS 360/2013).
Pokiaľ ide o výkon rozhodnutí v trestných veciach, kam patrí aj konanie o zmene
spôsobu výkonu uloženého trestu, je čl. 6 dohovoru „vo svojej trestnej časti“ zásadne
neaplikovateľný, pretože tu už nejde o rozhodovanie o „oprávnenosti trestného obvinenia“.
Rôzne konania týkajúce sa okolností výkonu uložených trestov (najmä trestu odňatia
slobody) môžu podliehať ochrane podľa čl. 6 dohovoru len za predpokladu, že ide
o rozhodovanie o „občianskych právach a záväzkoch“ (pozri napr. rozhodnutie vo veci Enea
proti Taliansku, rozsudok zo 17. 9. 2009).
Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1
dohovoru je materiálna povaha predmetu konania, ktorá v trestných veciach zásadne
nepresahuje právoplatné rozhodnutie o vine a treste.
Na základe uvedeného z dôvodu, že sťažovateľom označený čl. 6 ods. 1 dohovoru je
v jeho posudzovanej veci neaplikovateľný, ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
K porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo podľa
neho tým, že krajský súd sa v napadnutom uznesení dostatočným spôsobom nevysporiadal
s jeho námietkami proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť
o zmenu spôsobu výkonu trestu odňatia slobody. Podstata výhrad sťažovateľa pritom
spočívala v jeho námietke, že rozsudkom špecializovaného trestného súdu mu bol uložený
súhrnný trest nesprávne, „porušením zákona v jeho prospech“, čo podľa sťažovateľa viedlo
k nesprávnemu záveru okresného súdu, ako aj krajského súdu o nesplnení zákonom
ustanovenej podmienky možnej zmeny spôsobu výkonu trestu spočívajúcej v nevyhnutnosti
vykonania aspoň jednej tretiny uloženého trestu odňatia slobody.
Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou
judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných
súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
IV. ÚS 339/2013). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len
vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za
následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského
súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti, pričom vzal do úvahy aj obsah
predchádzajúceho uznesenia okresného súdu, s ktorým tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).
Okresný súd uznesenie, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa o zmenu spôsobu
výkonu trestu odňatia slobody, odôvodnil okrem iného takto:
„... Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že u odsúdeného
neboli splnené podmienky na zmenu spôsobu výkonu trestu odňatia slobody do ústavu s
nižším stupňom stráženia v zmysle citovaného ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 475/2005 Z. z.
v znení neskorších predpisov. Odsúdenému uplynie lehota na podanie návrhu na zmenu
spôsobu výkonu trestu odňatia slobody až dňa 21. 04. 2017, teda po vykonaní 1/3 z jedenásť
ročného trestu odňatia (slobody, pozn.), ktorý vykonáva od 21. 08. 2013. Odsúdený v
súčasnosti nemá do výkonu trestu odňatia slobody uloženého Špecializovaným trestným
súdom v Pezinku, sp. zn. PK-2 T/6/2015 právoplatne započítaný výkon trestu odňatia
slobody v trestnej veci Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 4 T/60/2009. Navyše, odsúdený
program zaobchádzania plní iba čiastočne a jeho resocializačná prognóza sa vzhľadom na
stredné riziko sociálneho zlyhania javí ako menej priaznivá. Bolo prihliadnuté tiež na
charakter spáchanej trestnej činnosti, ako aj na dĺžku nevykonaného trestu. Zmenou
spôsobu výkonu trestu odňatia slobody do ústavu s minimálnym stupňom stráženia by nebol
u odsúdeného naplnený jeden zo základných účelov trestu, ktorým je vytvorenie podmienok
na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život (individuálna prevencia).“
Krajský súd rozhodujúci o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:
„... sťažnostný súd konštatuje, že senát Okresného súdu v Trnave v posudzovanej veci
postupoval v súlade so zákonom a správne, keď na podklade spisového materiálu dospel
k záveru, že odsúdený v súčasnosti nespĺňa formálne a ani materiálne podmienky k tomu,
aby bol preradený vo výkone trestu odňatia slobody z podmienok stredného do podmienok
minimálneho stupňa stráženia. Súd I. stupňa v potrebnom rozsahu vyplývajúcom z č. l. 53-
56 spisu vykonal dňa 06. 07. 2015 verejné zasadnutie za prítomnosti všetkých oprávnených
procesných strán a rozhodol v súlade so zisteným skutkovým stavom a v súlade so správnou
súdnou praxou. Všetky prezentované závery okresného súdu si sťažnostný súd v rámci
postupu svojho konania plne osvojuje, pričom na ne ako na správne iba odkazuje, a to bez
potreby opakovania takýchto dôvodov vo svojom sťažnostnom uznesení. Dodáva len, že
okresný súd správne skonštatoval, že nie je splnená lehota na podanie žiadosti, keď pri
stanovení lehoty vychádzal z právoplatného rozsudku Špecializovaného trestného súdu
v Pezinku zo dňa 27. 04. 2015, sp. zn. PK-2 T/6/2015 ako i z uznesenia Špecializovaného
trestného súdu zo dňa 06. 05. 2015, sp. zn. PK-2 T/6/2015, v spojení s uznesením
predsedníčky senátu zo dňa 28. 5. 2015, kde mu v bode I. podľa § 45 ods. 1, 2 Tr. zák.
a § 414 ods. 1 Tr. por. boli do úhrnného a súhrnného trestu odňatia slobody uloženého
rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, sp. zn. PK-2 T/6/2015 zo dňa 27. 04. 2015
započítaná doba strávená vo väzbe odo dňa 21. 08. 2013 do dňa 23. 05. 2014 ako aj doba,
ktorú [som] strávil vo výkone trestu odňatia slobody na základe rozsudku Okresného súdu
Bratislava V, sp. zn. 4 T/120/2010 a to odo dňa 23. 05. 2014 do dňa 27. 04. 2015, teda nie
je splnená formálna podmienka vo forme vykonania 1/3 trestu a taktiež materiálna
podmienka s ohľadom na záver, že stanovené ciele programu plní len čiastočne,
resocializačná prognóza je menej priaznivá (s prihliadnutím na opakovanú trestnú činnosť
a odsúdenie za obzvlášť závažný zločin) neboli ani podľa zistení sťažnostného súdu splnené
podmienky na preradenie odsúdeného v zmysle § 411 ods. 1 Tr. por. do miernejšieho ústavu
na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.“
Po preskúmaní sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj dokumentácie k nej
priloženej, vychádzajúc najmä z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu
a odôvodnenia uznesenia okresného súdu, ktorých podstatný obsah vzťahujúci sa
na predmet konania je citovaný v časti II.2 tohto uznesenia, ústavný súd konštatuje, že
sťažovateľom napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos 174/2015
z 27. októbra 2015, ako ani postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nevykazujú znaky
zjavnej neodôvodnenosti, svojvôle alebo arbitrárnosti. Krajský súd, reagujúc na podstatné
výhrady sťažovateľa uplatnené v jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, náležitým
a ústavne konformným spôsobom objasnil, prečo považoval rozhodnutie prvostupňového
súdu za zákonné a vecne správne.
Vo vzťahu k podstate námietok sťažovateľa, ktoré v konečnom dôsledku smerujú
voči výroku rozsudku špecializovaného trestného súdu, ktorým bol sťažovateľovi uložený
súhrnný trest, ústavný súd konštatuje, že okresný súd rozhodujúci o návrhu sťažovateľa na
zmenu spôsobu výkonu trestu, ako ani krajský súd rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu
prvostupňového súdu nemali dôvod a ani právomoc akýmkoľvek spôsobom spochybňovať
právoplatný odsudzujúci rozsudok, ktorým bol sťažovateľovi uložený nepodmienečný
súhrnný trest odňatia slobody, a zo sťažovateľom tvrdenej nezákonnosti výroku o treste
vyvodzovať akékoľvek právne závery. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd, ako aj
krajský súd v posudzovanej veci sťažovateľa procesným postupom podľa Trestného
poriadku ústavne súladným spôsobom interpretovali a aplikovali zákonné podmienky
možnej zmeny spôsobu výkonu trestu odňatia slobody ustanovené v zákone č. 475/2005
Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov vrátane obligatórnej podmienky vykonania aspoň jednej tretiny
uloženého trestu [§ 9 ods. 4 písm. a) uvedeného zákona].
Nad rámec už uvedeného ústavný súd pripomína, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy strany trestného konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne konformný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať
ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. Ak to tak je, ústavný súd nemá
dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí všeobecných súdov, a tak vyslovovať porušenie
základných práv (m. m. napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje z ústavného hľadiska také relevantné
nedostatky, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu
porušenia označeného základného práva sťažovateľa. Ústavný súd preto aj túto časť
sťažnosti sťažovateľa na predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu
a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2016